5 Tost 8/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci

obžalovaného M.   B.   a spol.   pre zločin založenia a podporovania zločineckej skupiny

podľa § 296 Tr. zák. a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutí 13. marca 2012 v Bratislave

sťažnosti obžalovaných A. B., M. B. a F. K. proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 23. februára 2012, sp. zn. PK-1T 26/2011, a takto

r o z h o d o l :

Podľa 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosti obžalovaných A. B., M. B. a F. K.  

sa z a m i e t a j ú.  

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým uznesením senát Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko

Banská Bystrica (ďalej len súd prvého stupňa) na hlavnom pojednávaní 23. februára 2012

podľa § 72 ods. 1 písm. b/ a § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol žiadosti obžalovaných A. B., M. B. a F. K. Súčasne ďalším výrokom podľa § 80 ods. 1 písm. c/, ods. 2 Tr. por. per analogiam

s poukazom na článok 154c Ústavy Slovenskej republiky a článok 5 odsek 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd   neprijal prevzatie záruky dohľadom

probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným A. B.

Svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil tým, že v prípade obžalovaných

sa od ostatného rozhodovania o dôvodoch väzby nič nezmenilo, dôvody väzby ako boli

ustálené u všetkých troch naďalej trvajú. Neprijatie dohľadu probačného a mediačného

úradníka ako náhrady za väzbu obžalovaného A. B. odôvodnil okolnosťami prípadu.  

Proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní zahlásil

sťažnosť obhajca všetkých troch obžalovaných do zápisnice o hlavnom pojednávaní

(č. l. 9148/zv. XXIX). Včas podanú sťažnosť do konania neverejného zasadnutia písomne odôvodnil vlastným podaním iba obžalovaný M. B., prostredníctvom faxu, ktorý došiel

Najvyššiemu súdu 12. marca 2012.

V dôvodoch svojej sťažnosti vytýkal súdu prvého stupňa, že jeho žiadosť

o prepustenie z väzby zamietol s rovnakým odôvodnením, ako to bolo pri jeho vzatí do väzby

dňa 16. februára 2010. Ďalej vytýkal súdu prvého stupňa, že v jeho prípade nepostupoval

v súlade so zákonom, pretože mu neumožnil vyjadriť sa ku konkrétnym skutočnostiam

a predložiť argumenty a dôvody proti dôvodom väzby. Na konanie o rozhodovaní o väzbe

nebol predvolaný, pričom jeho žiadosť, aby nebol prítomný pri vyhlasovaní rozsudku

sa vzťahovala iba na tento úkon. Nebola dodržaná kontradiktórnosť konania a bolo porušené

jeho právo na spravodlivý proces. V tejto súvislosti poukazoval na rozhodovaciu prax

Ústavného súdu, ako aj na prax Európskeho súdu pre ľudské práva. Do pozornosti Najvyššieho súdu dával aj skutočnosť, že konanie o jeho žiadosti, ako aj rozsudok bol

prerokovaný bez prítomnosti jeho obhajcu. Dôvody väzby u neho pominuli, preto žiadal

zrušiť napadnuté uznesenie a domáhal sa, aby Najvyšší súd prijal možnosť náhrady väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka a prepustil ho na slobodu. K sťažnosti doložil

aj písomný sľub ako náhradu za jeho väzbu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade riadne a včas podaných sťažností

oprávnenou osobou, preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. por. správnosť

výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovatelia podali sťažnosť ako i konanie

predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že sťažnosti

obžalovaných nie sú dôvodné.

Po postupe nariadenom citovaným ustanovením z predloženého spisového materiálu

zistil, že proti obžalovaným A. B., M. B. a F. K. sa vedie trestné konanie na základe obžaloby

prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej

len prokurátor) z 29. júna 2011 č. VII/2Gv 16/10, pre zločin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. a iné, pre skutky popísané

v obžalobe a ktorých sa mali dopustiť spolu s ďalšími obžalovanými.

Trestné stíhanie proti obžalovaným sa vedie väzobne, pričom všetci traja obžalovaní

boli vzatí do väzby na základe návrhu prokurátora uznesením sudcu pre prípravné konanie

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 20. februára 2010,

sp. zn. Tp 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   z 8. marca 2010, sp. zn. 6 Tost 7/2010, podľa § 72 ods. 1 Tr. por. z dôvodov § 71 ods. 1 písm.

a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. a väzba začala plynúť 16. februára 2010. V priebehu prípravného

konania ako aj v priebehu hlavných pojednávaní na súde prvého stupňa o väzbe obžalovaných

opakovane rozhodoval nielen sudca pre prípravné konanie, resp. senát súdu prvého stupňa,

ale dôvodmi väzby sa opakovane zaoberali aj viaceré senáty Najvyššieho súdu, pričom

konštatovali, že na dôvodoch väzby sa u obžalovaných od pôvodného rozhodovania nič

nezmenilo.

Ďalej Najvyšší súd zistil, že na ostatnom hlavnom pojednávaní senát súdu prvého

stupňa vyniesol rozsudok, ktorým uznal obžalovaných A. B., M. B. a F. K. za vinných v bode 1/ rozsudku zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

podľa § 296 Tr. zák., obžalovaných A. B., M. B. v bode 2/ rozsudku z obzvlášť závažného

zločinu vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. a/, ods. 4

písm. c/ Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. a/, § 141 písm. a/ Tr. zák. sčasti dokonaného,

sčasti vo vzťahu k § 186 ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák.,

obžalovaných A. B., M. B. v bode 3/ rozsudku z obzvlášť závažného zločinu hrubého

nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 5 písm. c/ Tr. zák. vo vzťahu k ods. 3 v štádiu

pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. a vo vzťahu k ods. 5 dokonaný s poukazom na § 141

písm. a/ Tr. zák., obžalovaných A. B., M. B. v bode 4/ rozsudku z obzvlášť závažného

zločinu hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 5 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 141

písm. a/ Tr. zák. v súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 4

písm. b/ Tr. zák., s poukazom na § 141 písm. a/ Tr. zák., obžalovaného A. B. v bode 5/

rozsudku zo zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/,

ods. 4 písm. b/ Tr. zák., s poukazom na § 140 písm. a/, § 141 písm. a/ Tr. zák., obžalovaných

A. B., M. B., F. K. v bode 6/ rozsudku z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu

podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., s poukazom na § 141

písm. a/ Tr. zák., obžalovaných A. B., M. B. v bode 7/ rozsudku z obzvlášť závažného

zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák.,

s poukazom na § 140 písm. a/, § 141 písm. a/ Tr. zák. v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1

Tr. zák. v súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. b/,

ods. 4 písm. b/ Tr. zák., s poukazom na § 140 písm. c/, § 141 písm. a/ Tr. zák., obžalovaného

A. B. v bode 8/ rozsudku zo zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2

písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., s poukazom na § 141 písm. a/ Tr. zák., obžalovaného F. K.

v bode 9/ rozsudku z obzvlášť závažného zločinu nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák., s poukazom na § 141 písm. a/ Tr. zák. a obžalovaného M. B. v bode 13/ rozsudku z prečinu nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa § 171 ods. 2 Tr. zák., ktorej trestnej činnosti sa mali dopustiť

na skutkovom základe podrobne popísanom vo výrokovej časti rozsudku (č. l. 9081-9087/zv.

XXIX).

Za túto trestnú činnosť bol obžalovaný A. B. odsúdený podľa § 186 ods. 4 Tr. zák.,

§ 38 ods. 2, ods. 7 Tr. zák. s poukazom na § 37 písm. h/, § 41 ods. 2 Tr. zák.

na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 24 (dvadsaťštyri) rokov, pričom na výkon

uloženého trestu bol podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. zaradený do ústavu s maximálnym

stupňom stráženia. Okrem toho bol obžalovanému uložený podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. trest prepadnutia veci – mobilný telefón zn. Nokia 6700 s batériou a SIM kartou, ktorých

vlastníkom sa stáva štát. Obžalovanému bol podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. uložený

aj ochranný dohľad na dobu 3 (troch) rokov.

Obžalovaný M. B. bol odsúdený podľa § 186 ods. 4 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 7

písm. h/, § 42 ods. 1 Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 23 (dvadsaťtri)

rokov a 4 (štyri) mesiace, pričom na výkon uloženého trestu bol podľa § 48 ods. 3 písm. b/

Tr. zák. zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušil výrok o treste uloženom M. B. rozsudkom

Okresného súdu Bratislava III. z 13. januára 2009, sp. zn. 3T 114/2004, zrušené boli aj všetky

ďalšie rozhodnutia obsahovo na tento výrok nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej

došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 190 ods. 5 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 7 Tr. zák. s poukazom na § 37 písm. h/,

§ 41 ods. 2, § 43 Tr. zák. bol obžalovanému uložený aj ďalší úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 1 (jeden) rok a 8 (osem) mesiacov. Na výkon tohto trestu bol M. B. podľa

§ 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.

Tomuto obžalovanému bol podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. uložený trest prepadnutia veci – 3 ks mobilných telefónov zn. Nokia s batériami, jednej mačety v puzdre

a kovového boxera, pričom vlastníkom prepadnutých vecí sa stáva štát. Taktiež mu bol

uložený podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. ochranný dohľad na dobu 3 (troch) rokov. Obžalovaný F. K. bol odsúdený podľa § 295 ods. 4 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 7

Tr. zák., s poukazom na § 37 písm. h/, § 41 ods. 2 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 14 (štrnásť) rokov, pričom na výkon uloženého trestu bol podľa § 48 ods. 3

písm. b/ Tr. zák. zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. mu bol uložený trest prepadnutia veci – mobilného

telefónu zn. Nokia so SIM kartou, vlastníkom ktorej veci sa stáva štát. Taktiež mu bol podľa

§ 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. uložený ochranný dohľad na dobu 3 (troch) rokov.

Citovaný rozsudok súdu prvého stupňa nenadobudol právoplatnosť, nakoľko všetci

traja obžalovaní zahlásili po vyhlásení rozsudku odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu

do zápisnice o hlavnom pojednávaní proti všetkým jeho výrokom (č. l. 9099/zv. XXIX).

Na ostatnom hlavnom pojednávaní obžalovaný A. B. (na č. l. 8989), obžalovaný M. B.

(na č. l. 9057) a F. K. (na č. l. 9051) požiadali o prepustenie z väzby na slobodu. Vo svojej

žiadosti v podstate všetci traja uvádzali, že žiadnej trestnej činnosti sa nedopustili a podľa

nich dôvody väzby pominuli. O týchto žiadostiach bolo rozhodnuté napadnutým uznesením.

Podľa § 79 ods. 3 Tr. por. obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie

na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží

ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné

konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania

rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody,

opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej

žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

V prerokúvanej veci podľa zistenia Najvyššieho súdu sa súd prvého stupňa starostlivo

zaoberal podstatnými okolnosťami dôležitými pre rozhodnutie o väzbe obžalovaných.

So závermi súdu prvého stupňa sa plne stotožňuje, a preto na jeho argumentáciu uvedenú

v odôvodnení rozhodnutia stručne odkazuje. Námietky uvedené v sťažnosti obžalovaného

M. B. nepovažuje za dôvodné. Väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.

je v prípade všetkých troch obžalovaných opodstatnený vzhľadom k tomu, že obžalovaní boli

vyššie citovaným rozsudkom, hoci zatiaľ nie právoplatne, uznaní za vinných z obzvlášť

závažnej úmyselnej trestnej činnosti, za ktorú im boli uložené veľmi citeľné nepodmienečné

tresty odňatia slobody. Už samotná táto skutočnosť podľa ustálenej súdnej praxe zakladá dôvodnú obavu z možného úteku obžalovaných, z ich vyhýbania sa trestnému stíhaniu,

či uloženému trestu odňatia slobody. Túto obavu posilňujú aj zistené skutočnosti, na ktoré

bolo poukazované už v predchádzajúcich rozhodnutiach o väzbe obžalovaných.  

Pokiaľ ide o druhý z väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por.,

tzv. kolúznej väzby, sťažnostný súd sa plne stotožnil so záverom súdu prvého stupňa. Trestné

stíhanie ešte nie je právoplatne ukončené, nie je vylúčené, že vo veci bude potrebné doplniť

dokazovanie výsluchmi ďalších svedkov a vzhľadom na zistené aktivity bývalého obhajcu

obžalovaných sú obavy z marenia objasňovania skutočností dôležitých pre trestné konanie

plne opodstatnené.

Čo sa týka väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., ten je daný u všetkých troch obvinených už samotnou povahou trestnej činnosti. Reálnosť tejto obavy

vyplýva z toho, že trestná činnosť obžalovaných nespočívala len v nejakom náhodnom

či ojedinelom konaní. Trestná vec obžalovaných je súčasťou trestnej činnosti zločineckej

skupiny, v ktorej sú trestné stíhané aj ďalšie osoby.

Zároveň je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa koná v posudzovanej veci

plynulo a sťažnostný súd v tejto súvislosti nezistil na strane súdu prvého stupňa žiadne

neodôvodnené prieťahy. Obžaloba bola podaná na súde prvého stupňa 30. júna 2011, hlavné

pojednávanie prebiehalo od 12. septembra 2011 do 23. februára 2012, kedy bol vyhlásený

rozsudok, ktorým boli obžalovaní uznaní za vinných a boli im uložené vyššie uvedené tresty

odňatia slobody. Vzhľadom na počet obžalovaných a rozsah ich trestnej činnosti možno

konštatovať, že súd prvého stupňa pri dodržaní základných zásad trestného konania rozhodol

vo veci v primeranej lehote.

Námietky obžalovaného M. B., že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o väzbe porušil

jeho právo na spravodlivý proces, nakoľko nemal možnosť vyjadriť sa k dôvodom väzby, nie

sú opodstatnené. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní vyplýva, že obžalovaný

vo svojej záverečnej reči (č. l. 9057) požiadal o prepustenie na slobodu, nakoľko dôvody

väzby pominuli, teda mal možnosť súdu prvého stupňa pred jeho rozhodnutím uviesť

argumenty, ktoré by vylučovali jeho ďalšie zotrvanie vo väzbe. Okrem toho obžalovaný

využil právo posledného slova (č. l. 9059), kde sa mohol znovu vyjadriť k dôvodom väzby.

Kontradiktórnosť konania bola v prípade obžalovaných dodržaná.

Rovnako nie sú dôvodné námietky obžalovaného M. B., že v posudzovanej veci došlo

k porušeniu jeho práva na obhajobu, pretože pri vyhlasovaní rozsudku nebol prítomný jeho

obhajca, ktorý bol 21. februára 2012 zadržaný policajnými zložkami.

Sťažnostný súd zistil, že na hlavnom pojednávaní dňa 21. februára 2012 (č. l. 9029-

9030) boli prednesené záverečné reči, pričom na tomto pojednávaní bol prítomný i zvolený

obhajca obžalovaného JUDr. K., ktorý predniesol záverečnú reč. Na záver hlavného

pojednávania JUDr. K. požiadal senát, aby ospravedlnil jeho neúčasť na hlavnom pojednávaní

dňa 23. februára 2012, kedy bude prítomný náhradný obhajca JUDr. J. Samotný obžalovaný

prehlásil, že sa odmieta zúčastniť vyhlásenia rozsudku. Následne predseda senátu hlavné

pojednávanie dňa 21. februára 2012 o 17.10 hod. prerušil za účelom porady senátu s tým,

že sa bude pokračovať 23. februára 2012 o 10.00 hod. vyhlásením rozhodnutia. Z uvedeného

vyplýva, že vo veci už neprichádzalo do úvahy vykonávanie žiadnych dôkazov, teda reálne

poskytovanie právnej pomoci zo strany obhajcu. Tu treba vychádzať z ustanovenia § 44

Tr. por., ktoré upravuje práva a povinnosti obhajcu. Pri vyhlasovaní rozsudku obhajca

už žiadnu právnu pomoc klientovi neposkytuje. Po jeho vyhlásení môže akurát klientovi

poradiť ako reagovať na rozhodnutie súdu. Obžalovaný však odmietol účasť na vyhlasovaní

rozhodnutia, preto neprichádzala do úvahy jeho porada s obhajcom. V tejto súvislosti

sťažnostný súd obžalovanému pripomína, že pri vyhlasovaní rozhodnutí bol prítomný

náhradný obhajca JUDr. J., ktorý po vyhlásení rozhodnutí podal za obžalovaného opravné

prostriedky proti všetkým výrokom súdu prvého stupňa. Z uvedeného vyplýva, že k žiadnej

ujme na právach obžalovaného nedošlo.

Zákonu zodpovedá aj výrok, ktorým súd prvého stupňa nevyhovel návrhu

obžalovaného A. B. na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad

obžalovaným. Ani sťažnostný súd nezistil u obžalovaného také výnimočné okolnosti, ktoré

by odôvodňovali použitie tohto procesného inštitútu. V tejto súvislosti pripomína, že použitie

tohto inštitútu neprichádza do úvahy ani v prípade obžalovaného M. B. Obžalovaní sú trestne

stíhaní za obzvlášť závažné zločiny a v spise zadokumentované skutočnosti vylučujú

predpoklad, že by účel väzby v ich prípade bolo možné dosiahnuť dohľadom mediačného a probačného úradníka. Námietky obžalovaného M. B. v tomto smere nie sú opodstatnené.

Zo strany obžalovaného ide iba o nesprávny, avšak jemu vyhovujúci výklad ustanovenia

článku 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

Dohovoru).  

Podľa článku 5 ods. 3 Dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený osobnej

slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písmeno c/ tohto článku, musí byť ihneď

predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej

právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.

Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Z citovaného článku Dohovoru teda nikde nevyplýva povinnosť súdu prepustiť

obžalovaného z väzby na slobodu. Ide len o možnosť takéhoto postupu. Rovnako ani II. diel

Ústavy Slovenskej republiky (zák. č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorý

upravuje základné práva a slobody v článku 17 nezahrňuje povinnosť súdov prijať procesné

inštitúty nahradzujúce v tom ktorom prípade väzbu obžalovaného.

Nakoľko obžalovaní vo svojich sťažnostiach Najvyššiemu súdu žiadne ďalšie

argumenty nepredložili, Najvyšší súd sa preto nemohol nimi bližšie zaoberať a po preskúmaní

výrokov napadnutého uznesenia, ktoré netrpeli žiadnou chybou, pričom nezistil žiadne

pochybenie ani v konaní, ktoré napadnutému uzneseniu predchádzalo, musel Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 13. marca 2012

JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.

  predseda senátu

Vypracoval: JUDr. Peter Szabo

Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová