5 Tost 8/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci
obžalovaného M. B. a spol. pre zločin založenia a podporovania zločineckej skupiny
podľa § 296 Tr. zák. a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutí 13. marca 2012 v Bratislave
sťažnosti obžalovaných A. B., M. B. a F. K. proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu
v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 23. februára 2012, sp. zn. PK-1T 26/2011, a takto
r o z h o d o l :
Podľa 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosti obžalovaných A. B., M. B. a F. K.
sa z a m i e t a j ú.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým uznesením senát Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko
Banská Bystrica (ďalej len súd prvého stupňa) na hlavnom pojednávaní 23. februára 2012
podľa § 72 ods. 1 písm. b/ a § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol žiadosti obžalovaných A. B., M. B. a F. K. Súčasne ďalším výrokom podľa § 80 ods. 1 písm. c/, ods. 2 Tr. por. per analogiam
s poukazom na článok 154c Ústavy Slovenskej republiky a článok 5 odsek 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd neprijal prevzatie záruky dohľadom
probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným A. B.
Svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil tým, že v prípade obžalovaných
sa od ostatného rozhodovania o dôvodoch väzby nič nezmenilo, dôvody väzby ako boli
ustálené u všetkých troch naďalej trvajú. Neprijatie dohľadu probačného a mediačného
úradníka ako náhrady za väzbu obžalovaného A. B. odôvodnil okolnosťami prípadu.
Proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní zahlásil
sťažnosť obhajca všetkých troch obžalovaných do zápisnice o hlavnom pojednávaní
(č. l. 9148/zv. XXIX). Včas podanú sťažnosť do konania neverejného zasadnutia písomne odôvodnil vlastným podaním iba obžalovaný M. B., prostredníctvom faxu, ktorý došiel
Najvyššiemu súdu 12. marca 2012.
V dôvodoch svojej sťažnosti vytýkal súdu prvého stupňa, že jeho žiadosť
o prepustenie z väzby zamietol s rovnakým odôvodnením, ako to bolo pri jeho vzatí do väzby
dňa 16. februára 2010. Ďalej vytýkal súdu prvého stupňa, že v jeho prípade nepostupoval
v súlade so zákonom, pretože mu neumožnil vyjadriť sa ku konkrétnym skutočnostiam
a predložiť argumenty a dôvody proti dôvodom väzby. Na konanie o rozhodovaní o väzbe
nebol predvolaný, pričom jeho žiadosť, aby nebol prítomný pri vyhlasovaní rozsudku
sa vzťahovala iba na tento úkon. Nebola dodržaná kontradiktórnosť konania a bolo porušené
jeho právo na spravodlivý proces. V tejto súvislosti poukazoval na rozhodovaciu prax
Ústavného súdu, ako aj na prax Európskeho súdu pre ľudské práva. Do pozornosti Najvyššieho súdu dával aj skutočnosť, že konanie o jeho žiadosti, ako aj rozsudok bol
prerokovaný bez prítomnosti jeho obhajcu. Dôvody väzby u neho pominuli, preto žiadal
zrušiť napadnuté uznesenie a domáhal sa, aby Najvyšší súd prijal možnosť náhrady väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka a prepustil ho na slobodu. K sťažnosti doložil
aj písomný sľub ako náhradu za jeho väzbu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade riadne a včas podaných sťažností
oprávnenou osobou, preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. por. správnosť
výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovatelia podali sťažnosť ako i konanie
predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že sťažnosti
obžalovaných nie sú dôvodné.
Po postupe nariadenom citovaným ustanovením z predloženého spisového materiálu
zistil, že proti obžalovaným A. B., M. B. a F. K. sa vedie trestné konanie na základe obžaloby
prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej
len prokurátor) z 29. júna 2011 č. VII/2Gv 16/10, pre zločin založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. a iné, pre skutky popísané
v obžalobe a ktorých sa mali dopustiť spolu s ďalšími obžalovanými.
Trestné stíhanie proti obžalovaným sa vedie väzobne, pričom všetci traja obžalovaní
boli vzatí do väzby na základe návrhu prokurátora uznesením sudcu pre prípravné konanie
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 20. februára 2010,
sp. zn. Tp 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. marca 2010, sp. zn. 6 Tost 7/2010, podľa § 72 ods. 1 Tr. por. z dôvodov § 71 ods. 1 písm.
a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. a väzba začala plynúť 16. februára 2010. V priebehu prípravného
konania ako aj v priebehu hlavných pojednávaní na súde prvého stupňa o väzbe obžalovaných
opakovane rozhodoval nielen sudca pre prípravné konanie, resp. senát súdu prvého stupňa,
ale dôvodmi väzby sa opakovane zaoberali aj viaceré senáty Najvyššieho súdu, pričom
konštatovali, že na dôvodoch väzby sa u obžalovaných od pôvodného rozhodovania nič
nezmenilo.
Ďalej Najvyšší súd zistil, že na ostatnom hlavnom pojednávaní senát súdu prvého
stupňa vyniesol rozsudok, ktorým uznal obžalovaných A. B., M. B. a F. K. za vinných v bode 1/ rozsudku zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
podľa § 296 Tr. zák., obžalovaných A. B., M. B. v bode 2/ rozsudku z obzvlášť závažného
zločinu vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. a/, ods. 4
písm. c/ Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. a/, § 141 písm. a/ Tr. zák. sčasti dokonaného,
sčasti vo vzťahu k § 186 ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák.,
obžalovaných A. B., M. B. v bode 3/ rozsudku z obzvlášť závažného zločinu hrubého
nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 5 písm. c/ Tr. zák. vo vzťahu k ods. 3 v štádiu
pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. a vo vzťahu k ods. 5 dokonaný s poukazom na § 141
písm. a/ Tr. zák., obžalovaných A. B., M. B. v bode 4/ rozsudku z obzvlášť závažného
zločinu hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 5 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 141
písm. a/ Tr. zák. v súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 4
písm. b/ Tr. zák., s poukazom na § 141 písm. a/ Tr. zák., obžalovaného A. B. v bode 5/
rozsudku zo zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/,
ods. 4 písm. b/ Tr. zák., s poukazom na § 140 písm. a/, § 141 písm. a/ Tr. zák., obžalovaných
A. B., M. B., F. K. v bode 6/ rozsudku z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu
podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., s poukazom na § 141
písm. a/ Tr. zák., obžalovaných A. B., M. B. v bode 7/ rozsudku z obzvlášť závažného
zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák.,
s poukazom na § 140 písm. a/, § 141 písm. a/ Tr. zák. v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1
Tr. zák. v súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. b/,
ods. 4 písm. b/ Tr. zák., s poukazom na § 140 písm. c/, § 141 písm. a/ Tr. zák., obžalovaného
A. B. v bode 8/ rozsudku zo zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2
písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., s poukazom na § 141 písm. a/ Tr. zák., obžalovaného F. K.
v bode 9/ rozsudku z obzvlášť závažného zločinu nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák., s poukazom na § 141 písm. a/ Tr. zák. a obžalovaného M. B. v bode 13/ rozsudku z prečinu nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi podľa § 171 ods. 2 Tr. zák., ktorej trestnej činnosti sa mali dopustiť
na skutkovom základe podrobne popísanom vo výrokovej časti rozsudku (č. l. 9081-9087/zv.
XXIX).
Za túto trestnú činnosť bol obžalovaný A. B. odsúdený podľa § 186 ods. 4 Tr. zák.,
§ 38 ods. 2, ods. 7 Tr. zák. s poukazom na § 37 písm. h/, § 41 ods. 2 Tr. zák.
na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 24 (dvadsaťštyri) rokov, pričom na výkon
uloženého trestu bol podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. zaradený do ústavu s maximálnym
stupňom stráženia. Okrem toho bol obžalovanému uložený podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. trest prepadnutia veci – mobilný telefón zn. Nokia 6700 s batériou a SIM kartou, ktorých
vlastníkom sa stáva štát. Obžalovanému bol podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. uložený
aj ochranný dohľad na dobu 3 (troch) rokov.
Obžalovaný M. B. bol odsúdený podľa § 186 ods. 4 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 7
písm. h/, § 42 ods. 1 Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 23 (dvadsaťtri)
rokov a 4 (štyri) mesiace, pričom na výkon uloženého trestu bol podľa § 48 ods. 3 písm. b/
Tr. zák. zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.
Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušil výrok o treste uloženom M. B. rozsudkom
Okresného súdu Bratislava III. z 13. januára 2009, sp. zn. 3T 114/2004, zrušené boli aj všetky
ďalšie rozhodnutia obsahovo na tento výrok nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej
došlo zrušením, stratili podklad.
Podľa § 190 ods. 5 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 7 Tr. zák. s poukazom na § 37 písm. h/,
§ 41 ods. 2, § 43 Tr. zák. bol obžalovanému uložený aj ďalší úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 1 (jeden) rok a 8 (osem) mesiacov. Na výkon tohto trestu bol M. B. podľa
§ 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.
Tomuto obžalovanému bol podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. uložený trest prepadnutia veci – 3 ks mobilných telefónov zn. Nokia s batériami, jednej mačety v puzdre
a kovového boxera, pričom vlastníkom prepadnutých vecí sa stáva štát. Taktiež mu bol
uložený podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. ochranný dohľad na dobu 3 (troch) rokov. Obžalovaný F. K. bol odsúdený podľa § 295 ods. 4 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 7
Tr. zák., s poukazom na § 37 písm. h/, § 41 ods. 2 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 14 (štrnásť) rokov, pričom na výkon uloženého trestu bol podľa § 48 ods. 3
písm. b/ Tr. zák. zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.
Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. mu bol uložený trest prepadnutia veci – mobilného
telefónu zn. Nokia so SIM kartou, vlastníkom ktorej veci sa stáva štát. Taktiež mu bol podľa
§ 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. uložený ochranný dohľad na dobu 3 (troch) rokov.
Citovaný rozsudok súdu prvého stupňa nenadobudol právoplatnosť, nakoľko všetci
traja obžalovaní zahlásili po vyhlásení rozsudku odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu
do zápisnice o hlavnom pojednávaní proti všetkým jeho výrokom (č. l. 9099/zv. XXIX).
Na ostatnom hlavnom pojednávaní obžalovaný A. B. (na č. l. 8989), obžalovaný M. B.
(na č. l. 9057) a F. K. (na č. l. 9051) požiadali o prepustenie z väzby na slobodu. Vo svojej
žiadosti v podstate všetci traja uvádzali, že žiadnej trestnej činnosti sa nedopustili a podľa
nich dôvody väzby pominuli. O týchto žiadostiach bolo rozhodnuté napadnutým uznesením.
Podľa § 79 ods. 3 Tr. por. obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie
na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží
ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné
konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania
rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody,
opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej
žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
V prerokúvanej veci podľa zistenia Najvyššieho súdu sa súd prvého stupňa starostlivo
zaoberal podstatnými okolnosťami dôležitými pre rozhodnutie o väzbe obžalovaných.
So závermi súdu prvého stupňa sa plne stotožňuje, a preto na jeho argumentáciu uvedenú
v odôvodnení rozhodnutia stručne odkazuje. Námietky uvedené v sťažnosti obžalovaného
M. B. nepovažuje za dôvodné. Väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.
je v prípade všetkých troch obžalovaných opodstatnený vzhľadom k tomu, že obžalovaní boli
vyššie citovaným rozsudkom, hoci zatiaľ nie právoplatne, uznaní za vinných z obzvlášť
závažnej úmyselnej trestnej činnosti, za ktorú im boli uložené veľmi citeľné nepodmienečné
tresty odňatia slobody. Už samotná táto skutočnosť podľa ustálenej súdnej praxe zakladá dôvodnú obavu z možného úteku obžalovaných, z ich vyhýbania sa trestnému stíhaniu,
či uloženému trestu odňatia slobody. Túto obavu posilňujú aj zistené skutočnosti, na ktoré
bolo poukazované už v predchádzajúcich rozhodnutiach o väzbe obžalovaných.
Pokiaľ ide o druhý z väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por.,
tzv. kolúznej väzby, sťažnostný súd sa plne stotožnil so záverom súdu prvého stupňa. Trestné
stíhanie ešte nie je právoplatne ukončené, nie je vylúčené, že vo veci bude potrebné doplniť
dokazovanie výsluchmi ďalších svedkov a vzhľadom na zistené aktivity bývalého obhajcu
obžalovaných sú obavy z marenia objasňovania skutočností dôležitých pre trestné konanie
plne opodstatnené.
Čo sa týka väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., ten je daný u všetkých troch obvinených už samotnou povahou trestnej činnosti. Reálnosť tejto obavy
vyplýva z toho, že trestná činnosť obžalovaných nespočívala len v nejakom náhodnom
či ojedinelom konaní. Trestná vec obžalovaných je súčasťou trestnej činnosti zločineckej
skupiny, v ktorej sú trestné stíhané aj ďalšie osoby.
Zároveň je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa koná v posudzovanej veci
plynulo a sťažnostný súd v tejto súvislosti nezistil na strane súdu prvého stupňa žiadne
neodôvodnené prieťahy. Obžaloba bola podaná na súde prvého stupňa 30. júna 2011, hlavné
pojednávanie prebiehalo od 12. septembra 2011 do 23. februára 2012, kedy bol vyhlásený
rozsudok, ktorým boli obžalovaní uznaní za vinných a boli im uložené vyššie uvedené tresty
odňatia slobody. Vzhľadom na počet obžalovaných a rozsah ich trestnej činnosti možno
konštatovať, že súd prvého stupňa pri dodržaní základných zásad trestného konania rozhodol
vo veci v primeranej lehote.
Námietky obžalovaného M. B., že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o väzbe porušil
jeho právo na spravodlivý proces, nakoľko nemal možnosť vyjadriť sa k dôvodom väzby, nie
sú opodstatnené. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní vyplýva, že obžalovaný
vo svojej záverečnej reči (č. l. 9057) požiadal o prepustenie na slobodu, nakoľko dôvody
väzby pominuli, teda mal možnosť súdu prvého stupňa pred jeho rozhodnutím uviesť
argumenty, ktoré by vylučovali jeho ďalšie zotrvanie vo väzbe. Okrem toho obžalovaný
využil právo posledného slova (č. l. 9059), kde sa mohol znovu vyjadriť k dôvodom väzby.
Kontradiktórnosť konania bola v prípade obžalovaných dodržaná.
Rovnako nie sú dôvodné námietky obžalovaného M. B., že v posudzovanej veci došlo
k porušeniu jeho práva na obhajobu, pretože pri vyhlasovaní rozsudku nebol prítomný jeho
obhajca, ktorý bol 21. februára 2012 zadržaný policajnými zložkami.
Sťažnostný súd zistil, že na hlavnom pojednávaní dňa 21. februára 2012 (č. l. 9029-
9030) boli prednesené záverečné reči, pričom na tomto pojednávaní bol prítomný i zvolený
obhajca obžalovaného JUDr. K., ktorý predniesol záverečnú reč. Na záver hlavného
pojednávania JUDr. K. požiadal senát, aby ospravedlnil jeho neúčasť na hlavnom pojednávaní
dňa 23. februára 2012, kedy bude prítomný náhradný obhajca JUDr. J. Samotný obžalovaný
prehlásil, že sa odmieta zúčastniť vyhlásenia rozsudku. Následne predseda senátu hlavné
pojednávanie dňa 21. februára 2012 o 17.10 hod. prerušil za účelom porady senátu s tým,
že sa bude pokračovať 23. februára 2012 o 10.00 hod. vyhlásením rozhodnutia. Z uvedeného
vyplýva, že vo veci už neprichádzalo do úvahy vykonávanie žiadnych dôkazov, teda reálne
poskytovanie právnej pomoci zo strany obhajcu. Tu treba vychádzať z ustanovenia § 44
Tr. por., ktoré upravuje práva a povinnosti obhajcu. Pri vyhlasovaní rozsudku obhajca
už žiadnu právnu pomoc klientovi neposkytuje. Po jeho vyhlásení môže akurát klientovi
poradiť ako reagovať na rozhodnutie súdu. Obžalovaný však odmietol účasť na vyhlasovaní
rozhodnutia, preto neprichádzala do úvahy jeho porada s obhajcom. V tejto súvislosti
sťažnostný súd obžalovanému pripomína, že pri vyhlasovaní rozhodnutí bol prítomný
náhradný obhajca JUDr. J., ktorý po vyhlásení rozhodnutí podal za obžalovaného opravné
prostriedky proti všetkým výrokom súdu prvého stupňa. Z uvedeného vyplýva, že k žiadnej
ujme na právach obžalovaného nedošlo.
Zákonu zodpovedá aj výrok, ktorým súd prvého stupňa nevyhovel návrhu
obžalovaného A. B. na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad
obžalovaným. Ani sťažnostný súd nezistil u obžalovaného také výnimočné okolnosti, ktoré
by odôvodňovali použitie tohto procesného inštitútu. V tejto súvislosti pripomína, že použitie
tohto inštitútu neprichádza do úvahy ani v prípade obžalovaného M. B. Obžalovaní sú trestne
stíhaní za obzvlášť závažné zločiny a v spise zadokumentované skutočnosti vylučujú
predpoklad, že by účel väzby v ich prípade bolo možné dosiahnuť dohľadom mediačného a probačného úradníka. Námietky obžalovaného M. B. v tomto smere nie sú opodstatnené.
Zo strany obžalovaného ide iba o nesprávny, avšak jemu vyhovujúci výklad ustanovenia
článku 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
Dohovoru).
Podľa článku 5 ods. 3 Dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený osobnej
slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písmeno c/ tohto článku, musí byť ihneď
predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej
právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.
Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Z citovaného článku Dohovoru teda nikde nevyplýva povinnosť súdu prepustiť
obžalovaného z väzby na slobodu. Ide len o možnosť takéhoto postupu. Rovnako ani II. diel
Ústavy Slovenskej republiky (zák. č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorý
upravuje základné práva a slobody v článku 17 nezahrňuje povinnosť súdov prijať procesné
inštitúty nahradzujúce v tom ktorom prípade väzbu obžalovaného.
Nakoľko obžalovaní vo svojich sťažnostiach Najvyššiemu súdu žiadne ďalšie
argumenty nepredložili, Najvyšší súd sa preto nemohol nimi bližšie zaoberať a po preskúmaní
výrokov napadnutého uznesenia, ktoré netrpeli žiadnou chybou, pričom nezistil žiadne
pochybenie ani v konaní, ktoré napadnutému uzneseniu predchádzalo, musel Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 13. marca 2012
JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.
predseda senátu
Vypracoval: JUDr. Peter Szabo
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová