5 To 6/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Hatalu a členov JUDr. Juraja Klimenta a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci
obžalovaného MUDr. R. B. pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody
podľa § 160a ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 na neverejnom zasadnutí konanom
29. apríla 2010 o odvolaní prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku
zo 4. februára 2010, sp. zn. PK-2Tš/6/2006, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/ Tr. por. napadnutý rozsudok Špecializovaného
trestného súdu v Pezinku zo 4. februára 2010, sp. zn. PK-2Tš/6/2006, s a z r u š u j e
v celom rozsahu.
Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec s a v r a c i a Špecializovanému trestnému súdu,
aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku bol obžalovaný
MUDr. R. B. podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby prokurátora Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, sp. zn.
VII/2 Gv 131/05-26, zo dňa 13. marca 2006 pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin
prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, ktorého sa mal dopustiť tak, že
2
v presne nezistený deň v mesiaci august 2005 a dňa 13. októbra 2005
a 14. októbra 2005 vo F. v priestoroch oddelenia plastickej chirurgie ako lekár žiadal pre seba
za vykonanie operácie finančnú čiastku vo výške 18 650 Sk od pacientky D. O. aj napriek
tomu, že D. O. za chirurgický zákrok zaplatila 66 350 Sk v pokladni nemocnice
a obvinený MUDr. R. B. nemal oprávnenie prijímať žiadne platby od pacientov
za operáciu, pričom dňa 20. októbra 2005 vo F. v ambulancii oddelenia plastickej chirurgie
prevzal od D. O. úplatok vo výške 19 000 Sk za operáciu.
Proti tomuto rozsudku podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky v zákonnej lehote odvolanie.
V písomných dôvodoch odvolania prokurátor poukázal na to, že svedkyňa - agentka
D. O. bola uzrozumená tým, že ju čaká ohrozenie kvality a úspešnosti operácie, pokiaľ
obžalovanému neposkytne úplatok. Čo sa týka pooperačného stavu, mala obavu, že jej nebude
poskytnutá dostatočná zdravotná starostlivosť. Taktiež od nej MUDr. R. B. žiadal, aby išla
hneď zaplatiť za operáciu; chcel to celé urýchliť, aby mu doniesla rozdiel medzi 85 000 Sk
a cenou operácie. Celé jeho konanie teda podľa prokurátora smerovalo k tomu, aby operácia
bola uskutočnená čo najskôr a aby bola čo najskôr aj zaplatená. Vyplýva to aj zo skutočnosti,
že obžalovaný sa hádal so sestričkou, aký je postup pred operáciou.
Z vyššie uvedeného považoval odvolateľ za zrejmé, že obžalovaný MUDr. R. B.
pri svojom povolaní - ako lekár za žiadaný a sľúbený úplatok uprednostnil svedkyňu -
agentku D. O. pri operácii.
Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 321 ods. 1 písm. d/
Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok čo do výroku o vine a aby podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám
rozsudkom rozhodol o uznaní viny obžalovaného z trestného činu prijímania úplatku a inej
nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 s tým, že mu za to
uloží trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu, trest zákazu činnosti
výkonu lekárskeho povolania a peňažný trest spolu s náhradným trestom odňatia slobody. 3
Na podklade podaného odvolania najvyšší súd v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por.
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré mu predchádzalo, pričom zistil, že odvolanie prokurátora je dôvodné.
Úvodom je potrebné uviesť, že nebolo pochybením, keď Špecializovaný trestný súd
vykonal dokazovanie zamerané smerom, či obžalovaný pri páchaní predmetného skutku
neporušil osobitnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, alebo dôležitú povinnosť
vyplývajúcu z jeho zamestnania, resp. povolania, prípadne povinnosť, na ktorej plnenie
sa osobitne zaviazal. Dokazovanie tejto okolnosti, ako aj ďalších okolností, za akých bol
predmetný skutok spáchaný, totiž zodpovedá kritériám uvedeným v § 2 ods. 10, ods. 11 Tr. por. Aj keď je pravdou, že v danom prípade nemôže dôjsť k zmene rozhodnutia
v neprospech obžalovaného (§ 327 ods. 2 Tr. por.), dôsledkom čoho teda nemôže byť uznaný
vinným za trestný čin s prísnejšou trestnou sadzbou a nemôže mu byť uložený prísnejší trest
ako v rozsudku tunajšieho súdu z 19. apríla 2007, sp. zn. 1 Toš 5/2007.
Obžalovaný MUDr. R. B. poprel, že by mal vedomosť o striktnom zákaze preberať
lekármi od pacientov akékoľvek platby, zakotvenom v smernici riaditeľa nemocnice
č. 1/2004 novel. smernicou č. 6/2005, pričom ani pracovná zmluva takýto zákaz
neobsahovala. Z výpovedí svedkov (vrátane jeho nadriadeného) nebolo jednoznačne
preukázané, či menovaný bol s uvedenou smernicou oboznámený, aj keď sa dá dôvodne
predpokladať, že na túto dôležitú povinnosť bol zamestnávateľom riadne upozornený, navyše
je všeobecne známe, že lekári pri výkone svojho povolania nemôžu svojvoľne poberať
od pacientov plnenia majetkovej, či nemajetkovej povahy, na ktoré nemajú právny nárok.
Okrem toho povinnosť neprijímať dary, alebo iné výhody s výnimkou darov alebo iných
výhod poskytovaných zamestnávateľom mu vyplývala tiež priamo z pracovného poriadku F.
účinného od 1. januára 2004 (čl. 33 písm. c/). Obžalovaný pritom svojim podpisom
na pracovnej zmluve z 1. mája 2004 potvrdil, že s uvedeným pracovným poriadkom bol
riadne oboznámený pri nástupe do práce (bod 4).
Na druhej strane by táto jeho nevyvrátená obrana, že o vyššie uvedených
skutočnostiach nemal vedomosť, mohla evokovať záver, že takéto „neoprávnené platby“
mohol bežne poberať aj od iných pacientov.
4
Špecializovaný trestný súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že po vyhodnotení
celého vykonaného dokazovania dospel k jednoznačnému záveru, že posudzovaný skutok
sa stal a spáchal ho obžalovaný tak, ako je to uvedené v obžalobe. Znamená to teda,
že obžalovaný žiadal a prijal úplatok, no ako ďalej uviedol, tento skutok nie je trestným
činom, pretože ho nie je možné subsumovať pod žiadnu inú skutkovú podstatu trestného činu.
Nebolo dokázané, že by obžalovaný žiadal a prijal úplatok, aby zneužil svoje zamestnanie,
resp. povolanie na poskytnutie výhody pacientke alebo na jej neodôvodnené uprednostnenie
pred inými. A taktiež nemal za preukázané, že by obžalovaný žiadal a prijal úplatok,
aby konal, alebo sa zdržal konania tak, že poruší svoje povinnosti vyplývajúce
zo zamestnania, resp. povolania.
S takýmto hodnotením skutku sa nemožno stotožniť. Pokiaľ prvostupňový súd
uzavrel, že obžalovaný žiadal a prijal úplatok, mal jeho konanie subsumovať pod korupčnú
právnu kvalifikáciu.
Z vykonaných dôkazov je nepochybné, že obžalovaný MUDr. R. B.
si vyžiadal a prebral od svedkyne 19 000 Sk v súvislosti so svojím povolaním lekára napriek
tomu, že poplatok za zákrok bol riadne zaplatený a obžalovaný bol v zamestnaneckom
pomere s nemocnicou, v rámci ktorej bol zákrok realizovaný. Nešlo o jeho súkromnú lekársku
prax v prenajatých priestoroch nemocnice. Nebol zamestnaný v učtárni a nebol ani
pokladníkom nemocnice, či referentom Referátu platených služieb, teda osobou oprávnenou
na preberanie poplatkov za zdravotné výkony. Je nepochybné, že nemohol preberať žiadne
peniaze od pacientov. Za svoje výkony v rámci oddelenia plastickej chirurgie bol riadne
honorovaný zamestnávateľom, ako je to zrejmé z listinných dôkazov.
Podľa § 160 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 kto priamo alebo
cez sprostredkovateľa pre seba, alebo pre inú osobu prijme, žiada, alebo si dá sľúbiť úplatok,
alebo inú nenáležitú výhodu, aby zneužil svoje zamestnanie, povolanie, postavenie alebo
funkciu na poskytnutie výhody niektorej osobe, alebo na jej neodôvodnené uprednostnenie
pred inými, potresce sa odňatím slobody až na tri roky alebo peňažným trestom.
Rovnako ako v odseku 1 sa potresce, kto pre seba alebo pre inú osobu priamo alebo 5
cez sprostredkovateľa prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok, alebo inú nenáležitú výhodu,
aby konal, alebo sa zdržal konania tak, že poruší svoje povinnosti vyplývajúce
zo zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie (§ 160 ods. 2 Tr. zák. účinného
do 1. januára 2006).
Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že trestný čin prijímania úplatku a inej
nenáležitej výhody je dokonaný už tým, že páchateľ úplatok žiada. K tomu, že páchateľ, ktorý
úplatok žiadal, ho aj prijal, sa prihliadne pri výmere trestu v rámci okolností určujúcich stupeň
nebezpečnosti činu pre spoločnosť.
Najvyšší súd považuje za dôležité k uvedeným ustanoveniam uviesť i to,
že rozhodujúce na dokonanie tohto trestného činu je, že páchateľ úplatok žiada v uvedenom
úmysle. Skutočnosť, že prijatie úplatku alebo sľubu úplatku, neovplyvnilo osobu páchateľa, je z hľadiska právnej kvalifikácie jeho konania podľa uvedených ustanovení bez významu.
Ak by úplatok alebo sľub úplatku mal vplyv na konanie páchateľa, zvyšuje táto okolnosť
závažnosť jeho konania.
Z výpovede svedkyne – agentky D. O. je nesporné, že bola požiadaná o úplatok, ktorý
aj odovzdala a obžalovaný ho prijal ako chirurg F. (štátnej príspevkovej organizácie). Žiadosť
o úplatok obžalovaný odôvodnil tak, že keď je spokojný on, sú spokojní aj pacienti. Doslovne
uviedol, že keď mu dá peniaze, spraví jej to tak, že bude spokojná a nebude to poznať ani
na dotyk, bude ich mať lepšie aj na pohľad aj na dotyk.
Z uvedeného je zrejmé, že výhodou, ktorú mala vyššie menovaná získať po prisľúbení
a neskoršom odovzdaní úplatku, bola vyššia kvalita zákroku (nadštandardný prístup
k pacientke). Z požiadavky obžalovaného nadobudla svedkyňa odôvodnené presvedčenie,
že pokiaľ mu nezaplatí požadovanú čiastku, bude ohrozená kvalita a úspešnosť operácie,
prípadne aj následná pooperačná starostlivosť. Úplatok mohol pritom v tejto súvislosti žiadať
práve vzhľadom na svoje povolanie chirurga, ktoré uvedeným spôsobom zneužil a svedkyňu
svojimi vyjadreniami ohľadom výhody spočívajúcej v kvalite jeho práce, závisiacej od poskytnutého úplatku, primäl k prísľubu odovzdania úplatku, ktorý napokon aj prijal.
Pričom, ako už aj bolo vyššie uvedené, to či úplatok alebo sľub úplatku ovplyvnil osobu 6
oň žiadajúcu, je z hľadiska právnej kvalifikácie jej konania podľa príslušného ustanovenia
irelevantné.
Z čl. 3 pracovného poriadku vyplýva, že F. je štátna príspevková organizácia
zabezpečujúca v súlade s ustanovením § 1 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce
vo verejnom záujme (ZoVPVVZ) práce vo verejnom záujme. Činnosti vyplývajúce
zo zriaďovacej listiny zabezpečuje zamestnancami v pracovnom pomere, ktorých
pracovnoprávne vzťahy sa spravujú Zákonníkom práce, ak ZoVPVVZ alebo osobitný predpis
neustanovuje inak.
Na pracovnoprávny vzťah obžalovaného k F. sa prednostne vzťahovali ustanovenia
ZoVPVVZ, ktorý v ustanovení § 8 upravuje povinnosti a obmedzenia zamestnanca. Podľa
§ 8 ods. 2 písm. c/ zamestnanec nesmie požadovať alebo prijímať dary alebo iné výhody
alebo navádzať iného na poskytovanie darov alebo iných výhod v súvislosti a pri výkone
práce vo verejnom záujme; to neplatí, ak ide o dary alebo iné výhody poskytované obvykle
pri výkone práce vo verejnom záujme alebo na základe zákona alebo zamestnávateľom.
V zmysle § 8 ods. 1 písm. a/ je zamestnanec povinný dodržiavať Ústavu Slovenskej
republiky, ústavné zákony, zákony, ostatné všeobecne záväzné právne predpisy
a vnútorné predpisy a uplatňovať ich podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia,
rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť a ľudské práva. V zmysle § 8 ods. 1 písm. b/
je zamestnanec povinný konať a rozhodovať nestranne a zdržať sa pri výkone práce
vo verejnom záujme všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nestrannosť a objektívnosť
konania a rozhodovania.
Pracovný poriadok v čl. 33 písm. a/ bodu III. („Povinnosti zamestnancov, pracovná
disciplína“) uvádza, že zamestnanec je pri výkone práce - okrem iného - povinný konať
a rozhodovať nestranne a zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nestrannosť
a objektívnosť jeho konania a rozhodovania.
Osobitným zákonom, ktorý vo svojich ustanoveniach upravuje (okrem iného)
povinnosti zdravotníckeho pracovníka je zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch
zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách 7
v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
pričom v zmysle § 27 ods. 1 písm. a/ tohto zákona sa zdravotníckeho pracovníka považuje
aj lekár (obžalovaný MUDr. R. B.). Podľa § 80 ods. 1 písm. d/ je zdravotnícky pracovník
povinný vykonávať svoje zdravotnícke povolanie odborne, v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi a s etickým kódexom [§ 52 ods. 2 písm. a/]. V ustanovení § 52 sú
upravené práva a povinnosti člena komory, konkrétne v zmysle § 52 ods. 2 písm. a/
je člen komory (v prípade lekára - Slovenskej lekárskej komory) povinný vykonávať svoje
zdravotnícke povolanie odborne, v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi
a s etickým kódexom, ktorý je uvedený v prílohe č. 4. Etický kódex zdravotníckeho
pracovníka v časti upravujúcej „všeobecné povinnosti zdravotníckeho pracovníka“ ustanovuje
i tú povinnosť zdravotníckeho pracovníka, byť za všetkých okolností vo svojich
profesionálnych rozhodnutiach nezávislý, zodpovedný a spoľahlivý (ods. 4).
Vyššie uvedené okolnosti Špecializovaný trestný súd zrejme prehliadol.
Hoci prokurátor v dôvodoch svojho odvolania poukazoval aj na tú skutočnosť,
že svedkyňa - agentka mala byť na základe úplatku uprednostnená pred inými (pri operácii),
uvedené nebolo jednoznačne preukázané. Z výpovede tejto svedkyne síce vyplýva,
že obžalovaný „to“ chcel celé urýchliť. Nie je však zrejmé, či existoval nejaký harmonogram
operácií a obžalovaný „preskočil“ iných pacientov v prospech svedkyne D. O.. V tomto smere
ani nebolo vykonané dokazovanie, aj keď lekár vykonávajúci predoperačné vyšetrenia
svedkyni sa čudoval, prečo ich musí vykonávať on, keď pacientku nebude operovať, čo môže
iba nasvedčovať, že nešlo o celkom štandardný postup.
Pokiaľ prokurátor navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 321
ods. 1 písm. d/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku,
čo do výroku o vine a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám rozsudkom rozhodol o uznaní viny
obžalovaného z trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1
Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a uložil mu za to podmienečný trest odňatia slobody,
trest zákazu činnosti výkonu lekárskeho povolania, peňažný trest s náhradným trestom
odňatia slobody, je potrebné poukázať na ustanovenie § 322 ods. 4 písm. a/ Tr. por., ktoré neumožňuje takýto postup odvolacieho súdu.
8
Vzhľadom na vyššie uvedené bude teda potrebné, aby Špecializovaný trestný súd
po riadnom vysporiadaní sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie zhodnotil
(§ 2 ods. 12 Tr. por.), či konaním obžalovaného neboli naplnené všetky znaky skutkovej
podstaty niektorého z do úvahy prichádzajúcich korupčných trestných činov.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené
v enunciáte tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 29. apríla 2010
JUDr. Peter H a t a l a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová