ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Juraja Klimenta a členov JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci proti obžalovanému X. B. pre prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Tr. zák. prerokoval na verejnom zasadnutí konanom 7. júna 2018 v Bratislave odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Pezinok, zo 6. marca 2018, sp. zn. PK-2T/1/2018, a rozhodol
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. d), e), ods. 2 Tr. por. z r u š u j e s a napadnutý rozsudok vo výroku o treste.
Podľa § 322 ods. 3 Tr. por.
obžalovaný X. B., narodený XX. F. XXXX vo V., trvale bytom O. XXX/XX, B., okres V. nad K.,
s a o d s u d z u j e :
Podľa § 333 ods. 1 Tr. zák., § 36 písm. j), l) Tr. zák. v spojení s § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a § 57 ods. 1 Tr. zák. na peňažný trest vo výmere 200 € (slovom: dvesto eur).
Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený sa ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 14 dní (slovom: štrnástich dní).
Odôvodnenie
Špecializovaný trestný súd, pracovisko Pezinok (ďalej len „špecializovaný súd") rozsudkom zo 6. marca 2018, sp. zn. PK-2T/1/2018, uznal obžalovaného X. B. vinným z prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe, že
dňa 7. marca 2017 v čase okolo 11:25 hod. v kancelárii primára klinickej hematológie Fakultnej nemocnice s poliklinikou P. v X. (ďalej len „FNsP"), nachádzajúcej sa v budove Geriatrického pavilónuFNsP, odovzdal primárovi tohto oddelenia, ktorý bol zároveň aj lekárom Hematologickej ambulancie FNsP fľašu domácej slivovice v objeme 0,7 l v súvislosti so zabezpečením riadnej zdravotnej starostlivosti, ktorú mu tento lekár poskytoval ako svojmu pacientovi.
Za to špecializovaný súd obžalovaného X. B. odsúdil podľa § 333 ods. 1 Tr. zák., v spojení s § 36 písm. j), l) Tr. zák. a § 38 ods. 3 Tr. zák. za použitia § 54 Tr. zák. na trest povinnej práce vo výmere 150 hodín.
V odôvodnení špecializovaný súd vysvetlil, že obžalovaný B. urobil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. c) Tr. por., ktoré bolo uznesením podľa § 257 ods. 7 Tr. por. prijaté; v dôsledku uvedeného súd podľa § 257 ods. 8 Tr. por. vykonal dokazovanie len v rozsahu výrokov o treste.
V tomto smere súd vysvetlil, že trest povinnej práce je v porovnaní s peňažným trestom viac adresný, nakoľko uloženie peňažného trestu nezahŕňa prvok verejného výkonu a po zaplatení dochádza k jeho zahladeniu ex lege. Prokurátorom namietaná okolnosť invalidného dôchodku obžalovaného nie je nová, keďže v evidencii Sociálnej poisťovne je obžalovaný viac ako 11 rokov. Nejde teda o prípad akútneho zhoršenia zdravotného stavu, ale naopak o stav tzv. remisie, kedy obžalovaný dlhodobo navštevuje lekára len kvôli preventívnym prehliadkam. Z kontextu § 55 ods. 2 Tr. zák. vyplýva, že trest povinnej práce nemožno uložiť len osobe, ktorá je úplne neschopná pracovať - či už kvôli úplnej práceneschopnosti alebo úplnej invalidite. Obžalovaný je naproti tomu naďalej schopný zárobkovej činnosti, čo plynie z jeho opakovaného vyjadrenia, ako aj zo živnostenského registra. Bez ohľadu na uvedené, v prípade obžalovaného existujú opodstatnené pochybnosti o možnosti zaplatiť peňažný trest.
Proti tomuto rozsudku podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor") 9. marca 2018 v prospech obžalovaného odvolanie, ktoré podaním zo 6. apríla 2018 bližšie odôvodnil.
Uviedol, že nenamieta záver súdu ohľadne viny obžalovaného, no nestotožňuje sa s výrokom o treste. S poukazom na § 55 ods. 2 Tr. zák. vysvetlil, že uloženiu trestu povinnej práce bránila skutočnosť, že v prípade obžalovaného ide o staršieho, trvalo invalidného onkologického pacienta; na tomto nič nemení ani súhlas obžalovaného s výkonom povinnej práce. Pripomenul, že obžalovaný B. disponuje dostatkom finančných prostriedkov na zaplatenie peňažného trestu, pričom ukladanie tohto druhu trestu - hoci na spodnej hranici trestnej sadzby, je v obdobných prípadoch úplne bežné. Neobstojí ani poukaz na výšku sankcií za priestupky, pretože peňažný trest vo výmere 160 € je v súlade s Trestným zákonom.
Na podklade týchto skutočností navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por. vo výroku o treste zrušil a aby sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por. vo veci rozhodol rozsudkom.
Odvolanie, ako i kompletný spisový materiál bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") riadne doručený 24. apríla 2018.
Následne najvyšší súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. po zistení, že niet dôvodu na zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 Tr. por. ani na zrušenie rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým prokurátor podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom mal na zreteli, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, možno prihliadnuť len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel pritom k záveru, že odvolanie prokurátora je dôvodné.
Podľa § 54 Tr. zák. trest povinnej práce môže súd uložiť so súhlasom páchateľa vo výmere od 40 do 300 hodín, ak ho odsudzuje za prečin, za ktorý zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody, ktorého horná hranica sadzby trestu odňatia slobody nepresahuje päť rokov.
Podľa § 55 ods. 2 Tr. zák. trest povinnej práce súd neuloží, ak je páchateľ dlhodobo práceneschopný alebo invalidný.
Podľa § 56 ods. 1 Tr. zák. peňažný trest môže súd uložiť od 160 eur do 331 930 eur páchateľovi úmyselného trestného činu, ktorým získal alebo sa snažil získať majetkový prospech.
Podľa § 56 ods. 2 Tr. zák. bez splnenia podmienok uvedených v odseku 1 môže súd peňažný trest uložiť, ak ho ukladá za prečin a vzhľadom na povahu spáchaného prečinu a možnosť nápravy páchateľa trest odňatia slobody neukladá.
Podľa § 57 ods. 1 Tr. zák. pri ukladaní peňažného trestu súd prihliadne na osobné a majetkové pomery páchateľa. Peňažný trest neuloží, ak je zrejmé, že ho odsúdený nebude schopný zaplatiť.
A hoci ako bolo uvedené vyššie, predmetom konania na odvolacom súde nebola otázka viny obžalovaného B., ale len otázka uloženého trestu, bolo by v rozpore s účelom trestného konania (§ 1 Tr. por.), ako aj so zásadami ukladania trestov (§ 34 a nasl. Tr. zák.), ak by sa súd - napriek relevantným pochybnostiam týkajúcim sa trestnosti skutku, otázkou viny pri rozhodovaní vôbec nezaoberal. Z uvedeného samozrejme nemožno vyvodiť, že by si odvolací súd chcel vo vzťahu k už vyhlásenému a odvolaním nenapadnutému výroku o vine (§ 257 ods. 5 Tr. por.) založiť kasačnú právomoc, faktom však je, že i vnútorný vzťah odvolacieho súdu k otázke trestnosti skutku môže mať vplyv na druh alebo výmeru uloženej sankcie; samozrejme, tento vplyv sa v rozhodnutí môže prejaviť len do tej miery, do akej to súdu umožňuje trestná sadzba stanovená zákonom.
Z tohto dôvodu považoval súd za potrebné vysporiadať sa s uznesením generálneho prokurátora Slovenskej republiky z 29. januára 2018, sp. zn. XVI/2 Pz 1/18/1000-3, ktorý v takmer identickej korupčnej veci (s tým rozdielom, že nešlo o prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Tr. zák., ale o zrkadlový zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Tr. zák.) v konaní podľa § 363 a nasl. Tr. por. dospel k záveru, že skutok spočívajúci v odovzdaní / prijatí drobnej finančnej hotovosti lekárovi ako prejavu vďaky za už poskytnutú zdravotnú starostlivosť, nie je trestným činom. Svoj názor generálny prokurátor odôvodnil tým, že nie všetky plnenia, na ktoré nie je právny nárok je možné automaticky považovať za úplatok; takýmto plnením je nepochybne aj dar podľa § 628 a nasl. Obč. zák. Pri posudzovaní, či išlo o úplatok alebo dar, je rozhodujúcim kritériom úmysel poskytujúcej osoby - kým dar nemožno podmieňovať protihodnotou alebo protislužbou, je prejavom vďačnosti alebo náklonnosti voči obdarovanému, v prípade úplatku musí vždy existovať očakávanie neoprávnenej výhody. Ak teda pacient v súvislosti so zdravotnou starostlivosťou poskytne lekárovi plnenie s cieľom získať „nadštandardnú starostlivosť", prednostné vykonanie operácie alebo akýkoľvek iný prospech, v takých prípadoch nepochybne ide o protiprávne konanie tak pacienta, ako aj zdravotníckeho pracovníka. Na druhej strane, konanie pacienta, ktorý prinesie lekárovi nejakú pozornosť ako vyjadrenie vďaky za už poskytnutú starostlivosť, či úspešne zvládnutú operáciu je možné akceptovať ako poskytnutie daru. V tejto súvislosti generálny prokurátor poukázal na § 2067 ods. 1 zákona č. 89/2012 Sb. Občiansky zákonník Českej republiky, z ktorého a contrario možno vyvodiť, že ak pacient dá zdravotníckemu zamestnancovi dar po prepustení zo zdravotnej starostlivosti, pôjde o prípustný dar.
S vyššie prezentovaným právnym názorom generálneho prokurátora najvyšší súd zásadne nesúhlasí. Ide o názor, ktorý je v rozpore s rozsudkom najvyššieho súdu z 25. februára 2014, sp. zn. 2 To 12/2013, uverejneným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. R 21/2015, ktorý jednoznačne uvádza, že „Trestný čin prijímania úplatku podľa § 329 Tr. zák., spočívajúci v prijatí, požadovaní alebo prijatí sľubu úplatku v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu nemusí byť spojený s porušením povinnosti páchateľa, ktorá vyplýva z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie, ako je tomu pri trestnom čine prijímania úplatku podľa § 328 Tr. zák. Súvislosť s obstarávaním veci všeobecného záujmu v zmysle § 329 ods. 1 Tr. zák. je daná vždy vtedy, ak páchateľ bez právneho titulu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť materiálnu alebo inú protislužbu za svoje predchádzajúce, prebiehajúce alebo nasledujúce konanie pri obstarávaní určitej veci (vecí) všeobecného záujmu. Také obstarávanie totiž nie je spojené so vznikom akéhokoľvek nároku na plnenie peňažnej alebo nepeňažnej povahy(úplatok v zmysle § 131 ods. 3 Tr. zák.), mimo právneho režimu odmeňovania toho, kto obstarávanie dotknutých vecí všeobecného záujmu z dôvodu svojho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie vykonáva."
Z citovaného judikátu, ale aj množstva iných rozhodnutí špecializovaného a najvyššieho súdu tak jednoznačne vyplýva, že - na rozdiel od názoru generálneho prokurátora, i) pri tomto trestnom čine nemusí dôjsť k porušeniu povinností páchateľa (lekár nijako nemusí zvýhodniť podplácajúceho pacienta), ii) nerozlišuje sa kedy došlo k poskytnutiu neoprávnenej výhody (či pred, počas alebo po poskytnutí zdravotnej starostlivosti) a iii) nie je relevantné ani to, aká bola hodnota poskytnutého plnenia (či išlo o naturálie, drobnú alebo významnú finančnú hotovosť). Generálnym prokurátorom zvolený výklad zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu preto nemôže obstáť.
Ak by sme ním prezentovaný výklad akceptovali, mohlo by to mať závažné negatívne dôsledky na stíhanie korupčných trestných činov. Postačovalo by, ak by lekár (ale ako rozvedieme nižšie, aj akákoľvek iná osoba, ktorá obstaráva vec všeobecného záujmu) odmietol prijať úplatok pred alebo počas poskytovania zdravotnej starostlivosti s tým, že by pacienta inštruoval, že v prípade spokojnosti mu môže po poskytnutí zdravotnej starostlivosti niečo podarovať. Takto by sa medzi pacientmi rozšírilo všeobecné povedomie, že „dávať" je treba až po zákroku, nakoľko vtedy to nie je trestné a hlavne, vtedy to lekári očakávajú, príjmu a nabudúce sa o nich opäť dobre postarajú. Popísaný stav by viedol k úplnej legalizácii úplatkov, stalo by sa verejným tajomstvom, a to predovšetkým u najzraniteľnejších osôb - dôchodcov, chronicky alebo dlhodobo chorých pacientov, že úplatky dávať treba, len ich treba nazývať darom a odovzdávať ich až po poskytnutí zdravotnej starostlivosti.
Zároveň, ak by sme uvedené konanie pripustili v zdravotníctve, rovnako by sme ho museli pripustiť v iných oblastiach verejného života. Trestným by nemohlo byť ani konanie sudcu, ktorý by po skončení pojednávania príjme od účastníka alebo obžalovaného drobnú finančnú hotovosť, fľašu, pozvanie na obed a pod. za „zákonné a spravodlivé rozhodnutie v jeho veci". Ani konanie policajta, ktorý by v zákonnej lehote vydával cestovné pasy, za čo by sa mu spokojní občania chodili poďakovať formou kávy, dezertu, ovocia či fľaše domácej borovičky, by nebolo trestné. Pokiaľ v ďalšej časti odôvodnenia generálny prokurátor poukázal na § 2067 ods. 1 zákona č. 89/2012 Sb. Občiansky zákonník Českej republiky je treba povedať, že znaky skutkovej podstaty trestného činu podľa slovenského Trestného zákona v žiadnom prípade nemožno vykladať v intenciách občianskoprávnej úpravy iného štátu, a to navyše takej, ktorá ani rámcovo nie je na Slovensku platná a účinná. V kontexte prejednávanej veci ide teda o absolútne nepoužiteľný argument.
Kvôli úplnosti najvyšší súd dodáva, že ani aplikácia tzv. materiálneho korektívu v prípadoch tohto druhu (v zásade) nie je prípustná. Je to dané mimoriadne citlivým vnímaním spoločnosti na korupciu v zdravotníctve, ako aj eminentným záujmom štátu na riadnom poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Rozhodne je takýto postup vylúčený u podplácaných lekárov, ktorí sa prijímaním úplatkov spreneverujú svojmu základnému poslaniu. U podplácajúcich pacientov (ktorí sú častokrát v dôsledku svojej choroby náchylnejší urobiť čokoľvek a ak je to nutné, aj korumpovať) je treba mimoriadne citlivo zvažovať, do akej miery by použitie § 10 ods. 2 Tr. zák. ako ultima ratio prostriedku trestnej represie nepopieralo legitímny celospoločenský záujem na nevyhnutnom potieraní tohto nebezpečného neduhu (bližšie viď uznesenie najvyššieho súdu zo 17. júla 2017, sp. zn. 5 Tost 22/2017). V každom prípade len ťažko možno bagatelizovať závažnosť skutku poukazom na zažité stereotypy o tom, že je normálne a dokonca slušné čosi lekárovi odovzdať za to, že sa „dobre postaral". Vychádzajúc z týchto úvah súd dospel k záveru, že konanie obžalovaného B. - by aj bez vyhlásenia o vine podľa § 257 ods. 1 písm. c) Tr. por. naplnilo všetky formálne a materiálne znaky skutkovej podstaty trestného činu podplácania podľa § 333 ods. 1 Tr. zák.
Vo vzťahu k výroku o treste sa možno stotožniť s názorom špecializovaného súdu, podľa ktorého by uloženie trestu povinnej práce mohlo byť v niektorých prípadoch individuálnejšie, adresnejšie a z hľadiska generálnej prevencie aj nepomerne účinnejšie ako uloženie peňažného trestu. Na druhej strane, pri jeho ukladaní (tak, ako pri ukladaní akéhokoľvek iného druhu trestu) je potrebné rešpektovať zákonnépredpoklady stanovené v § 54 a nasl. Tr. zák. a samozrejme, prihliadať je treba aj na ostatné zásady trestania podľa § 34 a nasl. Tr. zák. Uvedeným spôsobom súd prvého stupňa nepostupoval.
Už z dikcie § 55 ods. 2 Tr. zák. plynie, že súd nemôže uložiť páchateľovi trest povinnej práce v prípade, že je dlhodobo práceneschopný alebo invalidný. I napriek tomuto - pomerne jasnému zákonnému ustanoveniu a zisteniu, že obžalovaný B. je zdravotne postihnutou osobou s poklesom pracovnej schopnosti o viac ako 70 %, z ktorého dôvodu už 11 rokov poberá invalidný dôchodok (č. l. 88), mu súd predmetný trest uložil. Pokiaľ v tomto smere súd argumentoval, že pod § 55 ods. 2 Tr. zák. sa má na mysli úplná a nie iba čiastočná invalidita, a teda z pohľadu uloženia trestu bude v konečnom dôsledku rozhodujúce to, či ho páchateľ bude schopný vykonať, najvyšší súd uvádza, že táto okolnosť z citovaného ustanovenia nevyplýva. Ustanovenie § 55 ods. 2 Tr. zák. neviaže uloženie trestu povinnej práce na zdravotnú spôsobilosť páchateľa k jeho výkonu, ale len na okolnosť jeho dlhodobej práceneschopnosti alebo invalidity (porovnaj § 64 Trestného zákonníka Českej republiky, ktorý súdu pred uložením trestu všeobecne prospešných prác ukladá skúmať u páchateľa zdravotnú spôsobilosť k sústavnému výkonu práce). Z tohto dôvodu, súd nie je oprávnený preskúmavať, či napriek preukázanej, a to hoci aj čiastočnej invalidite páchateľa, by tento bol alebo nebol schopný prípadne uložený trest povinnej práce vykonať.
Vykonaným dokazovaním zistená okolnosť, že obžalovaný sa napriek svojej invalidite pravidelne zúčastňuje trojtýždňových pracovných turnusov, tak môže byť významná len z toho pohľadu, že by u súdu mohla vzbudiť pochybnosti ohľadne správnosti odborného záveru týkajúceho sa jeho invalidity (§ 7 ods. 1 Tr. por.). V takom prípade by súdu nič nebránilo požiadať Sociálnu poisťovňu, resp. jej posudkového lekára o odborné vyjadrenie, či pravidelné vykonávanie montážnych prác nie je nezlučiteľné s jej lekárskymi závermi, resp. rozhodnutím o priznaní invalidity. Totožný záver platí aj pre dlhodobú práceneschopnosť - ak súd dospeje k záveru, že obžalovaný bol uznaný za dlhodobo práceneschopného a napriek tomu sa pracovných aktivít (či už sporadicky alebo pravidelne) zúčastňuje, nemá právo (bez príslušnej zmeny lekárskych záverov) „špekulovať" nad tým, či trest povinnej práce zvládne alebo nie. Zvolený výklad reflektuje aj možnosť zmeny zdravotného stavu páchateľa. U dlhodobo práceneschopných alebo invalidných osôb je významne vyššie riziko, že sa ich zdravotný stav zhorší, čo by v konečnom dôsledku mohlo viesť k upusteniu výkonu trestu podľa § 55 ods. 5 Tr. zák. Na podklade týchto úvah dospel najvyšší súd k záveru, že u obžalovaného B. neboli splnené zákonné podmienky pre uloženie trestu povinnej práce.
I napriek tomu, že uloženie trestu povinnej práce bolo u obžalovaného B. zo zákona vylúčené, aj tak bol odvolací súd toho názoru, že uloženie peňažného trestu vo výmere 200 € s hrozbou náhradného trestu odňatia slobody vo výmere 14 dní lepšie zodpovedá podmienkam stanoveným v § 34 Tr. zák. Takýto trest lepšie zodpovedá spôsobu spáchania činu (obžalovaný nedával priamo finančnú hotovosť, ale „len" fľašu slivovice v hodnote asi 4,70 €), jeho následku (obžalovaný nebol pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti uprednostnený, ani akokoľvek zvýhodňovaný), zavineniu (priamy úmysel), pohnútke (ovplyvnenej dlhodobo zažitými stereotypmi o potrebe odvďačiť sa lekárovi za to, že sa o obžalovaného pacienta staral, že bol empatický atď.), priťažujúcim okolnostiam (žiadne), poľahčujúcim okolnostiam (§ 36 písm. j), l) Tr. zák.), osobe páchateľa, jeho pomerom a možnostiam nápravy (61-ročná doposiaľ netrestaná osoba, ktorá nepáchala ani len dopravné priestupky, v obci požíva dobrú povesť, dlhodobo sa lieči z onkologického ochorenia, žije v usporiadanej rodine, spáchaného skutku mu bolo úprimne ľúto a ľútosť vyjadril aj nad tým, že „problémy spôsobil aj lekárovi"). Pokiaľ ide o majetkové pomery obžalovaného, tento spolu s manželkou vlastní rodinný dom, auto a majú aj úspory vo výške 7.000 €. Aj keď predmetné motorové vozidlo splácajú (nesplatená časť je asi vo výške 13.000 €), jeho čistý mesačný príjem dosahuje cca 1.130 € a aj jeho manželka je zamestnaná (č. l. 91).
Na podklade týchto skutočností rozhodol odvolací súd tak, že napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. d), e), ods. 2 Tr. por. vo výroku o treste zrušil a sám podľa § 322 ods. 3 Tr. zák. rozhodol tak, že podľa § 333 ods. 1 Tr. zák., § 36 písm. j), l) Tr. zák. v spojení s § 38 ods. 3 Tr. zák., § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a § 57 ods. 1 Tr. zák. uložil obžalovanému peňažný trest vo výmere 200 €, pričom pre prípad jeho úmyselného zmarenia podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. ustanovil náhradný trest odňatia slobody vovýmere 14 dní.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.