5To/15/2011

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci proti obžalovanej JUDr. I. O. a spol. pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a/, ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 na verejnom zasadnutí 17. mája 2012 v Bratislave prerokoval odvolania obžalovaných JUDr. I. O., Ing. A. I., C. I. a X. A. proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 12. mája 2011, sp.zn. 1 T 2/2001 a rozhodol

rozhodol:

Podľa § 258 ods. 1 písm. d/, e/, ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 napadnutý rozsudok sa zrušuje vo vzťahu k obžalovaným JUDr. I. O., Ing. A. I., C. I. a X. A. vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

Postupujúc podľa § 259 ods. 3 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 sa obžalovaní odsudzujú nasledovne:

Obžalovaní JUDr. I. O., Ing. A. I. a X. A.

Podľa § 250 ods. 5 s použitím § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 k trestom odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.

Obžalovaný C. I.

Podľa § 250 ods. 5 s použitím § 35 ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 k trestu odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov.

Zároveň sa u obžalovaného C. I. zrušuje výrok o treste uložený rozsudkom Okresného súdu v Nových Zámkoch z 20. septembra 2006, sp. zn. 3 T 150/2005 a trestným rozkazom Okresného súdu v Komárne, sp. zn. 3 T 185/2005, doručenému 23. marca 2009, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 na výkon uložených trestov odňatia slobody sa obžalovaní JUDr. I. O., Ing. A. I., C. I. a X. A. zaraďujú do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.

Odôvodnenie

Rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 12. mája 2011, sp. zn. 1 T 2/2001, boli obžalovaní JUDr. I. O., Ing. A. I., B. S., X. A. a C. I. uznaní za vinných z trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. zák.) na tom skutkovom základe, že

obžalovaný C. I. ako zástupca firmy V. s.r.o. D. po dohode so svojim tichým spoločníkom obžalovaným B. S. po tom, čo mu obžalovaný X. A. po dohode s obžalovaným Ing. A. I. ponúkol kúpu väčšieho množstva múky, tento dňa 8. októbra 1999 s obžalovanou JUDr. I. O., predsedníčkou predstavenstva M. X. a.s. C., uzatvoril zmluvu o dodávke 1000 ton múky v celkovej hodnote 9.262.000,- Sk (307.442,08 Eur) s dobou splatnosti 180 dní odo dňa dodávky, pričom všetci obžalovaní vedeli, že faktúra za odobratú múku uhradená nebude, ktorú múku následne obžalovaní C. I., X. A., Ing. A. I. a B. S. predávali rôznym odberateľom za nižšiu cenu ako bola cena kúpna, pričom peniaze utŕžené za predaj si ponechali pre svoju potrebu, čím M. X. C. H. neuhradením faktúry spôsobili škodu vo výške 9.262.000,- Sk (307.442,08 Eur).

Krajský súd im za to uložil nasledovné tresty:

- JUDr. I. O., Ing. A. I. a X. A. podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. tresty odňatia slobody každému z nich osobitne vo výmere 5 (päť) rokov;

- C. I. podľa § 250 ods. 5 a § 35 ods. 3 Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov a 6 (šesť) mesiacov, pričom zároveň zrušil výrok o treste, ktorý bol obžalovanému uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra z 23. apríla 2007, sp. zn. 6T/60/1996 právoplatným dňa 4. júna 2007 ako aj výrok o treste, ktorý mu bol uložený trestným rozkazom Okresného súdu Komárno z 23. marca 2009, sp. zn. 3T/185/2005, právoplatný dňa 17. apríla 2009, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad;

- B. S. podľa § 250 ods. 5 a § 35 ods. 3 Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov a 6 (šesť) mesiacov, pričom zároveň zrušil výrok o treste, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky z 2. marca 2006, sp. zn. 2T 156/04, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23. mája 2007, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Krajský súd na výkon všetkých uložených trestov odňatia slobody obžalovaných JUDr. I. O., Ing. A. I., X. A., C. I. a B. S. podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradil do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaní JUDr. I. O., Ing. A. I., X. A. a C. I..

Všetci obžalovaní v písomne odôvodnených odvolaniach, ktoré vypracovali či už sami alebo prostredníctvom svojich obhajcov, poukázali predovšetkým na skutočnosť, že obžalovaní X. A. a C. I. pri výpovediach v prípravnom konaní, najmä tej z 18. mája 2000, v ktorej ostatných usvedčovali zo spáchania posudzovaného trestného činu, boli ovplyvňovaní pracovníkmi kriminálnej polície, ktorí aj neskôr zasahovali do vykonávania dôkazov.

Okrem toho jednotliví obžalovaní podané odvolanie odôvodňovali ešte nasledovne:

Obžalovaná JUDr. I. O. poukázala na to, že okrem vyššie uvedených nezákonných výpovedí nebol produkovaný jediný dôkaz, ktorý by svedčil pre záver, že by o zámere odobrať múku s jej následným odpredajom bez uhradenia faktúry mala akúkoľvek vedomosť alebo že by v tomto smere vyvíjala akékoľvek aktivity. Podľa jej názoru postup, ktorým bol zmluvný vzťah s obchodnou spoločnosťou V.s.r.o. D. zrealizovaný, bol úplne štandardný, teda jej konanie možno hodnotiť len ako plnenie pracovných povinností, pričom v podstate išlo o obchodný prípad, ktorý nevybočil z bežného rámca.

Vzhľadom k tomu navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a aby ju spod obžaloby oslobodil, alternatívne aby v prípade uznania viny jej s použitím mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. vzhľadom na dĺžku konania uložil trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby.

Obžalovaný Ing. A. I. poukázal na to, že krajský súd nevykonal všetky dôkazy, ktoré v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení nariadil odvolací súd, opätovne sa dopustil viacerých procesných pochybení a porušení jeho základných práv. Rovnako dal do pozornosti aj tú skutočnosť, že v skutkovej vete napadnutého rozsudku nebola zachovaná totožnosť skutku so skutkovou vetou v podanej obžalobe. Podľa jeho názoru v celom doterajšom konaní nebol produkovaný žiadny relevantný dôkaz svedčiaci o jeho účasti na žalovanom skutku.

Vzhľadom k tomu navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 258 ods.1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a trestné stíhanie proti obžalovaným zastavil z dôvodu porušenia zásady zachovania totožnosti skutku, alternatívne aby odvolací súd podľa § 260 Tr. por. vec vrátil krajskému prokurátorovi na došetrenie.

Obžalovaný X. A. v podanom odvolaní, okrem namietania zákonnosti jeho výsluchu v prípravnom konaní z 18. mája 2000, vytýkal krajskému súdu, že uložené tresty dostatočne nediferencoval.

Vzhľadom k tomu sa taktiež podaným odvolaním domáhal zrušenia napadnutého rozsudku v celom rozsahu a vrátenia veci krajskému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Napokon obžalovaný C. I. v podanom odvolaní argumentoval tým, že krajský súd nevykonal výsluch všetkých svedkov, hlavne nevypočul jeho bývalého obhajcu, pričom výsluch vyšetrovateľa svedka JUDr. M. V. vykonal spôsobom, ktorý považoval za neprípustný.

Aj vzhľadom na ďalšie početné procesné pochybenia navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a sám vo veci rozhodol tak, že by ho spod obžaloby oslobodil.

Podľa § 254 ods. 1 Tr. por. ak nerozhodne odvolací súd podľa § 253 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané.

Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil, že odvolania proti rozsudku krajského súdu podali procesné strany na to oprávnené, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohli, urobili tak v lehote ustanovenej v zákone (§ 248 ods. 1 Tr. por.), pričom toto odvolanie je dôvodné len vo vzťahu k výroku o treste.

Treba hneď úvodom uviesť, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že sa predmetný skutok stal spôsobom popísaným vo výroku napadnutého rozsudku, že ho spáchali obžalovaní JUDr. I. O., Ing. A. I., X. A., C. I. a už právoplatne odsúdený B. S. a že z ich konania nastal tam uvedený následok.

Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho a súdneho spisu dospel k záveru, že výrok o vine obžalovaných JUDr. I. O., Ing. A. I., X. A. a C. I. bol založený na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú alternatívu toho skutkového deja, ktorý bol na základe týchto dôkazov ustálený.

Vzhľadom k tomu Najvyšší súd Slovenskej republiky v otázke skutkových zistení v prevažnej miere odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku krajského súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie námietky obžalovaných JUDr. I. O., Ing. A. I., X. A. a C. I. vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a právnym záverom krajského súdu považoval preto za neopodstatnené.

Rovnako podľa názoru senátu 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z vykonaných dôkazov bez akejkoľvek pochybnosti vyplýva, že obžalovaný C. I. ako zástupca firmy V. s.r.o. D. po dohode so svojim tichým spoločníkom obžalovaným B. S. po tom, čo mu obžalovaný X. A. po dohode s obžalovaným Ing. A. I. ponúkol kúpu väčšieho množstva múky, tento dňa 8. októbra 1999 s obžalovanou JUDr. I. O., predsedníčkou predstavenstva M. X. a.s. C. H., uzatvoril zmluvu o dodávke 1000 ton múky v celkovej hodnote 9.262.000,- Sk (307.442,08 Eur) s dobou splatnosti 180 dní odo dňa dodávky, pričom všetci obžalovaní vedeli, že faktúra za odobratú múku uhradená nebude, ktorú múku následne obžalovaní C. I., X. A., Ing. A. I. a B. S. predávali rôznym odberateľom za nižšiu cenu ako bola cena kúpna, pričom peniaze utŕžené za predaj si ponechali pre svoju potrebu, čím M. X. a.s. C. H. neuhradením faktúry spôsobili škodu vo výške 9.262.000,- Sk (307.442,08 Eur).

Uvedený skutkový stav potvrdzujú predovšetkým výpovede obžalovaných C. I. a X. A. z 18. mája 2000, v ktorých detailne opísali vyššie ustálený skutkový stav a mieru účasti jednotlivých obžalovaných na tomto skutku. Tvrdenia obžalovaných o tom, že tieto výpovede boli vykonané pod nátlakom, rovnako odvolací súd vyhodnotil ako súčasť ich obhajobnej argumentácie, ktorá výsluchom svedkov - vyšetrovateľov bola v plnom rozsahu vyvrátená. Navyše účasť jednotlivých obžalovaných na žalovanom skutku sa potvrdila aj výsluchom ďalších svedkov, a to najmä D. A., U. B. a M. O.. V neposlednom rade obžalovaných usvedčujú zabezpečené listinné dôkazy - faktúry, zmluvy o dodávke a dodacie listy, výdavkové a príjmové pokladničné doklady, ktoré korešpondujú s usvedčujúcimi výpoveďami obžalovaných a ktoré bez akýchkoľvek pochybností svedčia pre záver, že obžalovaní sa spoločným konaním na škodu cudzieho majetku obohatili tak, že M. X. a. s. C. H. uviedli do omylu, pričom skutočnosť, že faktúra za prevzatú múku nemala byť vôbec uhradená, vyplývala už zo samotného spôsobu predaja tejto múky, ktorý sa realizoval vo veľkom rozsahu a za cenu predstavujúcu vo väčšine prípadov len polovicu nadobúdacích nákladov odobratej múky. Napokon treba povedať, že jeden z iniciátorov tohto „obchodu“ - B. S. - voči odsudzujúcemu rozsudku krajského súdu ani nepodal odvolanie napriek tomu, že počas celého konania svoju vinu na tomto skutku neustále popieral.

Pokiaľ ide o namietanú totožnosť skutku platí, že pre vymedzenie totožnosti skutku je nutné najprv ozrejmiť samotný pojem skutok. Zákon pojem skutok používa, ale ho nedefinuje. Jeho vymedzenie sa prenechalo trestnoprávnej teórii resp. praxi. Tie zhodne pod pojmom skutok rozumejú nejakú udalosť vo vonkajšom svete, ktorá je charakterizovaná určitým konaním obvineného a následkom, ktorý bol týmto konaním spôsobený, ak je tento následok relevantným z hľadiska noriem trestného práva. Skutok môže vykazovať znaky jedného, dvoch ale i viacerých trestných činov. Ako skutok je táto udalosť vymedzená v príslušnom rozhodnutí orgánu činného v trestnom konaní resp. súdu. Skutkom teda rozumieme súhrn opísaných skutkových okolností, nie ich právne posúdenie (kvalifikáciu).

Zodpovedanie otázky, ktoré prvky skutku musia byť zhodné, aby bola zachovaná jeho totožnosť, je pomerne zložité, hoci v teórii trestného práva sa jej venuje veľká pozornosť. Keďže podstata skutku spočíva v konaní a v jeho následku, bude totožnosť skutku zachovaná vždy vtedy, ak bude zachovaná buď totožnosť konania, alebo totožnosť následku. To platí nielen v prípade absolútnej zhody v konaní alebo v následku, ale tiež v prípadoch, keď bude zachovaná úplná zhoda aspoň v konaní pri rozdielnom následku alebo naopak, ak bude zachovaná úplná zhoda aspoň v následku pri rozdielnom konaní. Totožnosť skutku bude dokonca zachovaná aj v prípadoch len čiastočnej zhody v konaní alebo len čiastočnej zhody v následku, avšak iba vtedy, ak pôjde o čiastočnú zhodu v podstatných okolnostiach, ktorými sa rozumejú predovšetkým skutkové okolnosti charakterizujúce konanie alebo následok zhľadiska formálnych znakov skutkových podstát trestných činov a im po formálnej stránke korešpondujúcich priestupkov, ktoré prichádzajú do úvahy.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného potom odvolací súd jednoznačne dospel k záveru, že totožnosť skutku bola bez akýchkoľvek pochybností zachovaná, keďže bola zachovaná zhoda tak v konaní obžalovaných ako aj v spôsobenom následku.

Pokiaľ ide o právne posúdenie tejto trestnej veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil so záverom, že konanie obžalovaných JUDr. I. O., Ing. A. I., X. A. a C. I. po stránke subjektívnej i objektívnej naplnilo znaky trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.

Vzhľadom k tomu, že od spáchania skutku obžalovanými JUDr. I. O., Ing. A. I., X. A. a C. I. mala uplynúť doba takmer trinástich rokov, Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť nasledovné:

Štát prostredníctvom orgánov k tomu určených rozhoduje o obvinených z trestných činov a zaisťuje prípadné potrestania páchateľov. Rozhodovanie o vine a treste v rámci trestného konania je nielen právom, ale predovšetkým povinnosťou týchto orgánov. Je celkom v rozpore so zmyslom čl. 6 Dohovoru, aby orgán činný v trestnom konaní, ktorý prieťahy v konaní spôsobil, sa tejto svojej povinnosti zbavil bez toho, aby vyvinul iniciatívu k naplneniu účelu trestného konania, ktorým je práve rozhodnutie o otázke viny a trestu.

Účelom trestného konania je predovšetkým to, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pritom má pôsobiť na upevňovanie zákonnosti, na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti, na výchovu občanov v duchu dôsledného zachovávania zákonov a pravidiel občianskeho spolužitia i čestného plnenia povinností k štátu a spoločnosti (§ 1 ods. 1 Tr. por.).

Trestné konanie je potom ovládané základnými zásadami zaručujúcimi naplnenie vyššie uvedeného účelu trestného konania, ktoré sa uplatňujú nielen z pohľadu samotného obvineného, ale i z pohľadu práv a povinností ostatných subjektov a strán trestného konania. Predovšetkým s ohľadom na práva týchto ostatných subjektov, prípadne strán na trestnom konaní zúčastnených je akceptácia záveru o možnosti orgánu, ktorý prieťahy v konaní sám spôsobil, zastaviť trestné stíhanie, celkom neprijateľná.

Týmto postupom by bola celkom nežiaducim spôsobom modifikovaná zásada oficiality, ktorá stanovuje, že každý orgán činný v trestnom konaní má povinnosť z vlastnej iniciatívy urobiť všetko pre naplnenie účelu trestného konania, a zároveň by sa tak oslabovala funkcia trestného práva vo všeobecnom zmysle, predovšetkým funkcia ochranná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky navyše považuje za potrebné zdôrazniť, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru vôbec nestanovuje žiadnu výslovnú sankciu, ktorou by stíhal porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré je v tomto článku zakotvené a pod ktorým je uvedený celý rad čiastkových práv a slobôd, ktorého súčasťou je i právo na rozhodnutie v primeranej lehote.

Primeranosť dĺžky konania je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len Súd) posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím ku kritériám zakotveným v judikatúre Súdu, akými sú zložitosť prípadu, chovanie sťažovateľa a chovanie štátnych orgánov, poprípade čo je pre sťažovateľa v stávke. Súd v žiadnom zo svojich rozhodnutí nekonkretizoval „všeobecne záväznú“ dobu, ktorú by bolo možné za primeranú lehotu považovať.

Porušenie pravidla plynúceho z čl. 6 ods. 1 Dohovoru je sankcionované vyvodením zodpovednosti štátu voči obvinenému, kedy bolo v rozhodnutiach Súdu spravidla priznané sťažovateľovi spravodlivé zadosťučinenie vo forme peňažnej náhrady a konštatované porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Nápravu porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote vo forme zastavenia trestného stíhaniaSúd z čl. 6 Dohovoru v žiadnom prípade zo svojich rozhodnutí nevyvodil.

Naopak judikatúra Súdu je v tomto ohľade jednoznačná v tom smere, že zmiernenie trestu z dôvodu neprimeranosti dĺžky konania v zásade zbavuje jednotlivca jeho postavenia obete v zmysle článku 36 Dohovoru za predpokladu, že vnútroštátne orgány uznajú, či už výslovne alebo v podstate veci, že šlo o porušenie Dohovoru a uskutočnia nápravu.

V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa môžu odôvodniť aplikáciu § 40 ods. 1 Tr. zák. len za predpokladu, že použite zákonom stanovenej trestnej sadzby odňatia slobody by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Všetky tri podmienky sú ustanovené kumulatívne, a preto musia byť splnené zároveň.

Ustálená súdna prax slovenských súdov v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák. zohľadňovala predovšetkým, ak nie výlučne, tie okolnosti prípadu, ktoré súviseli so skutkom ako takým a s jeho právnym posúdením, teda okolnosti, za ktorých bol spáchaný čin v zmysle § 3 ods. 4 Tr. zák., resp. rodinné a osobné pomery páchateľa, ktoré existujú v čase rozhodovania o treste.

Vôbec alebo len ojedinele niektoré súdy pri ukladaní trestu zohľadňujú neprimeranú dĺžku konania v rámci posúdenia otázky, či uvedená skutočnosť je takou okolnosťou, ktorá odôvodňuje mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby s použitím ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák.

V posudzovanom prípade bol skutok spáchaný 8. októbra 1999, pričom obžaloba bola podaná 8. januára 2001.

Krajský súd o podanej obžalobe po prvýkrát rozhodol rozsudkom 1. júla 2002, sp. zn. 1 T 2/01, pričom tento rozsudok bol uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. apríla 2003, sp. zn. 5 To 48/2002, zrušený a vec bola vrátená krajskému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Druhýkrát o podanej obžalobe krajský súd rozhodol až 12. mája 2011, teda takmer po 13-tich rokoch odo dňa spáchania skutku.

V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obžalovaných k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu použiť mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (§ 39 ods. 1 Tr. zák.) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom s obmedzením uvedeným v ustanovení § 40 ods. 4 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (§ 39 ods. 3 Tr. zák.).

Uvedený právny záver však platí len vo vzťahu k obžalovaným JUDr. I. O., Ing. A. I. a X. A., a nie však vo vzťahu k obžalovanému C. I. a s použitím zásady beneficium cohaesionis vo vzťahu k odsúdenému B. S., ktorí po spáchaní žalovaného skutku boli právoplatne odsúdení aj pre inú trestnú činnosť, obžalovaný C. I. dokonca opakovane.

Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade odvolania obžalovaných JUDr. I. O., Ing. A. I. a X. A. podľa § 258 ods. 1 písm. d/, e/, ods. 2 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a sám vo veci rozhodol tak, že týmto obžalovaným podľa § 250 ods. 5 s použitím § 40 ods. 1 Tr. zák. uložil tresty odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby vo výmere 3 (tri) roky každému z nich osobitne.

Rovnako tak na podklade odvolania obžalovaného C. I. podľa § 258 ods. 1 písm. d/, e/, ods. 2 Tr. por.zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a sám vo veci rozhodol tak, že tomuto obžalovanému podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 3 Tr. zák. uložil súhrnný trest odňatia slobody úplne na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby vo výmere 5 (päť) rokov, pričom súčasne zrušil predchádzajúce výroky o treste bližšie konkretizované vo výroku tohto rozsudku. Napokon všetkých štyroch obžalovaných na výkon uložených trestov odňatia slobody podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradil do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o odvolaniach obžalovaných JUDr. I. O., Ing. A. I., X. A. a C. I. spôsobom vyššie uvedeným.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.