N a j v y š š í s ú d
5 To 14/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Tatiany Biednikovej a JUDr. Milana Karabína
v trestnej veci proti obžalovanému J. L. a spol. pre trestný čin skrátenia dane
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 148 ods.1, ods. 5 Tr. zák., účinného do 31. augusta
1999, sčasti dokonaný, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. a iné na verejnom
zasadnutí konanom 18. marca 2010 v Bratislave o odvolaniach krajského prokurátora
a obžalovaného J. L. proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 1. júla 2009, sp. zn. 4 T
6/2002, rozhodol
t a k t o :
I./ Podľa § 258 ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr. por., účinného do 1. januára 2006 zrušuje sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu u obžalovaného
J. L.
Na podklade § 259 ods. 3 Tr. por., účinného do 1. januára 2006 podľa
§ 148 ods. 5 s použitím § 35 ods.1 a § 40 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 sa
obžalovanému J. L. ukladá úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4
(štyri) roky.
Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 sa obžalovaný na výkon
trestu odňatia slobody zaraďuje do I. ( prvej ) nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 55 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 sa obžalovanému
ukladá trest prepadnutia veci, a to zošitu formátu A4 s doskami čiernej farby s poznámkami
obžalovaného.
Podľa § 55 ods. 3 Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 vlastníkom prepadnutej veci
sa stáva štát.
Podľa § 83 ods. 1 písm. e/ Tr. zák., účinného od 1. januára 2006 sa obžalovanému
ukladá zhabanie vecí, a to:
- etikiet s nápisom červenej farby „T.O.T. v počte 1 000 ks,
- čerpadla na kvapalinu zn. R. červenej farby s hadicou dĺžky 0,5 m,
- prístroja na meranie hustoty kvapaliny „liehomer“.
Podľa § 83 ods. 2 Tr. zák., účinného od 1. januára 2006 vlastníkom zhabaných vecí
sa stáva štát.
II./ Podľa 256 Tr. por., účinného do 1. januára 2006 odvolanie krajského prokurátora
s a z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Žiline rozsudkom z 1. júla 2009, sp. zn. 4 T 6/2002, uznal obžalovaného
J. L. za vinného z trestného činu skrátenia dane spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 148
ods. 1, ods. 5 Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999, sčasti dokonaného, sčasti v štádiu
pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák., v súbehu s trestným činom skrátenia poplatkov a iných
podobných dávok spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 148 b Tr. zák., účinného
do 31. augusta 1999, sčasti dokonaný, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák.
a v súbehu s pokusom trestného činu porušovania predpisov o obehu tovaru v styku
s cudzinou v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1 k § 124 ods. 1, ods. 2 písm. a/
Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 (ďalej len Tr. zák.) na tom skutkovom základe, že
spoločne s ďalšími osobami v dobe od januára do marca 1998 zorganizovali viaceré
nelegálne prepravy liehu na územie Slovenskej republiky s úmyslom odňať lieh spod colného dohľadu orgánov Slovenskej republike a vyhnúť sa povinnosti uhradiť dane a poplatky
za jeho prevoz tak, že v jednotlivých prípadoch
1/ dňa 31. marca 1998 v čase asi o 12.00 hod. na C. predložil colné vyhlásenie (JCD),
v ktorom navrhol prepustiť deklarovaný tovar do režimu uskladnenia tovaru vo verejnom
colnom sklade X., faxovú faktúru od firmy A. a sprievodné doklady k tovaru, pričom na JCD
bol deklarovaný tovar Metylcarbinolové riedidlo v množstve 25 873 litrov, umiestnené vo
vagóne č. X., hoci v skutočnosti sa jednalo o Metylcarbinol – etanol (lieh), v colnej hodnote
402 309 Sk, ktorý podliehal spotrebnej dani 240 Sk za 1 liter – celkom 6 209 520 Sk, clu
81,6% - celkom 328 284 Sk, dani z pridanej hodnoty 23% - celkom 1 600 852 Sk a dovoznej
prirážke 5 % - celkom 20 115 Sk, teda spolu colnému dlhu vo výške 8 158 771 Sk (dane
7 810 372 Sk), (poplatky 348 399 Sk), v dôsledku čoho by v prípade prepustenia tovaru
z režimu uskladnenia v colnom sklade do režimu voľného obehu spôsobil rozdielom
daňového a poplatkového zaťaženia oboch komodít ujmu štátnemu rozpočtu Slovenskej
republiky vo výške 8 016 757 Sk (skrátenia dane 7 708 588 Sk, skrátenie poplatkov – cla
308 169 Sk),
2/ v dobe od 12. januára 1998 do 20. januára 1998 uskutočnil prostredníctvom
prenajatých nákladných motorových vozidiel a za pomoci falošných dokladov prepravy liehu z Českej republiky na územie Slovenskej republiky s cieľom odňať prepravovaný tovar
colnému dohľadu a vyhnúť sa povinnosti úhrady daňových a colných poplatkov tak, že
2-1/ dňa 12. januára 1998 vodič I. Š. na nákladnom motorovom vozidle Renault
Magnum ŠPZ P. a návesom ŠPZ P., ktoré boli opatrené ŠPZ P., náves P. a s falošným OEV
bez nákladu prešiel cez hraničný prechod Drietoma do Českej republiky, kde mu v liehovare
C. naložili dňa 13. januára 1998 lieh v 92 sudoch o objeme 19 040 litrov v hodnote 376 922
Sk; pri colnom prejednaní na hraničnom prechode Kúty dňa 13. januára 1998 asi o 20.00 hod.
predložil I. Š. na colné prejednanie falošné doklady, ktoré mu predtým odovzdal v zalepenej
obálke J. L., a to potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č. X. na sumu 20 000 000 Sk, falošné
splnomocnenie na meno Š. I., v dokladoch bola uvedená ako odberateľ v Slovenskej republike
neexistujúca firma W., IČO X.; po colnom prejednaní na hranici tovar však už nebol
prejednaný na vnútrozemskej colnici určenia - Bratislava a prepustený do voľného obehu
v Slovenskej republike, ale dňa 14. januára 1998 bol vodič podľa pokynov J. L. cez mobilný
telefón usmernený s nákladom do Bratislavy, do priestorov skladu J. B. na ul. Z., kde bol lieh zložený, uskladnený a spracovávaný na konzumný alkohol; v dôsledku tohto konania
obžalovaných lieh unikol spod colného dohľadu a štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky
bola spôsobená ujma nezaplatením dovoznej prirážky (DPR) vo výške 18 850 Sk a daní
vo výške 5 521 676 Sk (spotrebná daň 4 415 148 Sk, DPH 1 106 528 Sk),
2-2/ dňa 14. januára 1998 vodič I. Š. na nákladnom motorovom vozidle Renault
Magnum ŠPZ P., s návesom ŠPZ P., ktoré boli opatrené nepravými ŠPZ P., náves P.
a s falošným OEV bez nákladu prešiel cez hraničný prechod Kúty do Českej republiky, kde
mu v liehovare C. naložili dňa 15. januára 1998 lieh v 92 sudoch o objeme 18 260 litrov
v hodnote 368 852 Sk; pri colnom prejednaní na hraničnom prechode Kúty dňa 16. januára
1998 asi o 17.30 hod,. predložil I. Š. na colné prejednanie falošné doklady, ktoré mu predtým
odovzdal v zalepenej obálke J. L., a to potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č. X. na sumu
20 000 000 Sk, falošné splnomocnenie na meno Š. I., v dokladoch bola uvedená ako
odberateľ v Slovenskej republike neexistujúca firmy W., IČO X.; po colnom prejednaní na
hranici tovar však už nebol prejednaný na vnútrozemskej colnici určenia – Bratislava
a prepustený do voľného obehu v Slovenskej republike, ale vodič kamiónu bol cez mobilný
telefón usmerňovaný J. L. do Kysuckého Nového Mesta do priestorov skladu v areáli P., kde bol lieh v noci zo 16. januára 1998 na 17. januára 1998 zložený a uskladnený s cieľom jeho
ďalšieho spracovania, pričom užívateľom skladu bol V. O.; v dôsledku tohto konania
obžalovaných lieh unikol spod colného dohľadu a štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky
bola spôsobená ujma nezaplatením DPR vo výške 18 443 Sk a nezaplatením daní vo výške
5 299 932 Sk DPH 1 063 466 Sk,
2-3/ dňa 15. januára 1998 vodič M. Š. na nákladnom motorovom vozidle Renault
Magnum ŠPZ P. s návesom ŠPZ P., ktoré boli opatrené nepravými ŠPZ P., náves P.
a s falošným OEV bez nákladu prešiel cez hraničný prechod Drietoma do Českej republiky,
kde mu v liehovare C. naložili dňa 15. januára 1998 lieh v 92 sudoch o objeme 18 260 litrov
v hodnote 368 852 Sk; pri colnom prejednaní na hraničnom prechode Kúty dňa 17. januára
1998 asi o 23.00 hod predložil M. Š. na colné prejednanie falošné doklady, ktoré mu predtým
odovzdal v zalepenej obálke J. L., a to potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č. X. na sumu
20 000 000 Sk, falošné splnomocnenie na meno Š. M., v dokladoch bola uvedená ako
odberateľ v Slovenskej republike neexistujúca firma W., IČO X.; po colnom prejednaní na
hranici tovar však už nebol prejednaný na vnútrozemskej colnici určenia – Bratislava
a prepustený do voľného obehu v SR, ale vodič kamiónu čakal na parkovisku Lamač pri Bratislave až do rána 19. januára 1998, kedy bol v skorých ranných hodinách cez mobilný
telefón usmernený do Bratislavy, do priestorov skladu J. B. na ul. Z., kde bol lieh zložený,
uskladnený a spracovávaný na konzumný alkohol; v dôsledku tohto konania obžalovaných
lieh unikol spod colného dohľadu a štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky bola spôsobená
ujma nezaplatením DPR vo výške 18 443 Sk a nezaplatením daní vo výške 5 299 932 Sk
(SPD 4 236 466 Sk, DPH 1 063 466 Sk),
2-4/ obžalovaný J. L. na požiadanie ďalších osôb vo februári 1998 u autodopravcu J.
T. pod zámienkou prepravy potravinárskeho tovaru z Českej republiky do Slovenskej
republiky prenajal tri kamióny – nákladný automobil Liaz 110 ŠPZ N. s prívesom N., Liaz
110 ŠPZ B. s prívesom B. a Liaz 110 ŠPZ B. s prívesom B., ktoré riadili vodiči M. R., P. B.
a L. G., pričom dňa 5. marca 1998 prešli cez hraničný prechod Skalica do ČR, pri Dačiciach
sa vodiči podľa predchádzajúceho usmernenia kontaktovali na tel. číslo X., následne k nim po
chvíli prišli tri nestotožnené osoby, z ktorých jedna vyžiadala od vodičov osvedčenia
o evidencii vozidiel a prikázala im namontovať na autá nepravé, dovtedy nepoužívané ŠPZ:
P., P., P., P., P., P., ktoré im priniesol a konať ďalej podľa pokynov; v ten istý deň vodiči
naložili v Dačiciach prázdne sudy, ktoré boli v priebehu noci a dopoludnia nasledujúceho dňa v liehovare M. naplnené liehom a naložené na vozidlá, s ktorými vodiči išli dňa 6. marca 1998
tovar colne prejednať na vnútrozemskú colnicu do Jindřichovho Hradca; tu však colné orgány
zistili falošné ŠPZ, falošné doklady a vozidlá boli spolu s nákladom liehu zaistené;
dovedna bolo takto prepravovaných 55 866 l nedenaturovaného liehu, ktorého
príjemcom mala byť neexistujúca firma W., IČO X. (rovnako ako v bodoch 2-1, 2-2, 2-3);
konanie smerovalo k tomu, aby lieh na území Slovenskej republiky unikol spod colného
dohľadu, čím by štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky vznikla ujma nezaplatením DPR
vo výške 60 421 Sk a nezaplatením daní vo výške 16 173 783 Sk (SPD 12 912 160 Sk, DPH
3 261 623 Sk,
2-5/ v marci 1998 na pokyn ďalších osôb obžalovaný J. L. objednal prepravu liehu
z liehovaru C. do Slovenskej republiky u autodopravcov I. V. zo Slovenskej republiky, kde
vodičom bol K. E. na kamióne ŠPZ D., náves ŠPZ D. a A. z ČR, kde vodičmi boli K. F. na
kamióne ŠPZ P., náves P. a T. S. na kamióne ŠPZ J. náves J.; naloženie tovaru sa uskutočnilo
v dňoch 9.–10. marca 1998 v celkovom množstve 71 769 litrov nedenaturovaného liehu;
colné prejednanie prebehlo 11. marca 1998 na hraničnom priechode v Kútoch, pričom colné orgány zistili, že vodiči predložili falošné doklady – potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č.
18/98 na sumu 40 000 000 Sk, splnomocnenie pre vodičov kamiónov od firmy J., vypísané
JCD, na ktorých tovar fingovane deklarovala firma D., IČO X., ktoré im predtým odovzdal J.
L. a k prepusteniu tovaru na územie Slovenskej republiky preto nedošlo; konanie
obžalovaných smerovalo k tomu, aby lieh na území Slovenskej republiky unikol spod colného
dohľadu, čím by štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky vznikla ujma nezaplatením DPR vo
výške 86 859 Sk a nezaplatením daní vo výške 20 845 146 Sk (SPD 16 622 437 Sk, DPH
4 222 709 Sk);
dokonaním všetkých skutkov uvedených v rozsudku by teda štátnemu rozpočtu
Slovenskej republiky bola spôsobená ujma v celkovej výške 61 360 242 Sk (DPR 203 016 Sk,
SPD 48 632 197 Sk, DPH 12 216 860 Sk a clo 308 169 Sk).
Krajský súd ho za to odsúdil podľa § 148 ods. 5 Tr. zák., § 35 ods. 1 Tr. zák.,
účinného do 31. augusta 1999 k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere
8 (osem) rokov, pričom na výkon uloženého trestu odňatia slobody ho podľa
§ 39a ods. 3 Tr. zák. zaradil do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 55 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. mu uložil aj trest prepadnutia veci, a to zošita
formátu A4 s doskami čiernej farby s poznámkami obžalovaného, pričom podľa § 55 ods. 3
Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 sa vlastníkom tejto veci stáva štát.
Nakoniec podľa § 83 ods. 1 písm. e/ Tr. zák., účinného od 1. januára 2006 uložil
obžalovanému aj ochranné opatrenie, a to zhabanie veci v tomto rozsahu: etikety (vinety)
s nápisom červenej farby „T.O.T. v počte 1000 ks, čerpadlo na kvapalinu zn. R. červenej
farby s hadicou dĺžky 0,5 m, prístroj na meranie hustoty kvapaliny „liehomer“, pričom podľa
§ 83 ods. 2 Tr. zák., účinného od 1. januára 2006 vlastníkom týchto zhabaných vecí sa stáva
štát.
Naproti tomu krajský súd podľa § 226 písm. c/ Tr. por., účinného do 1. januára 2006
(ďalej len Tr. por.) oslobodil obžalovaných Ing. V. B., J. H., J. B. a V. O. spod obžaloby
Krajskej prokuratúry v Žiline z 24. januára 2002, sp. zn. 1Kv 9/98, pre skutky, ktoré mali
spáchať tak, že
Ing. V. B., J. H. a J. L. spoločne v dobe od januára do marca 1998 zorganizovali
viaceré nelegálne prepravy liehu na územie Slovenskej republiky s úmyslom odňať lieh spod
colného dohľadu orgánov Slovenskej republiky a vyhnúť sa povinnosti uhradiť dane
a poplatky za jeho prevoz tak, že v jednotlivých prípadoch sčasti aj po dohode s ďalšími
obžalovanými J. B. a V. O.
1/ J. L. dňa 31. marca 1998 v čase asi o 12.00 hod. na C. predložil colné vyhlásenie
(JCD), v ktorom navrhol prepustiť deklarovaný tovar do režimu uskladnenia tovaru vo
verejnom colnom sklade M. Ing. M. K., L.M., faxovú faktúru od firmy A. a sprievodné
doklady k tovaru, pričom na JCD bol deklarovaný tovar Metylcarbinolové riedidlo
v množstve 25 873 litrov, umiestnené vo vagóne č. X., hoci v skutočnosti sa jednalo
o Metylcarbinol – etanol (lieh), v colnej hodnote 402 309 Sk, ktorý podliehal spotrebnej dani
240 Sk za 1 liter – celkom 6 209 520 Sk, clu 81,6% - celkom 328 284 Sk, dani z pridanej
hodnoty 23% - celkom 1 600 852 Sk a dovoznej prirážke 5 % - celkom 20 115 Sk, teda spolu
colnému dlhu vo výške 8 158 771 Sk (dane 7 810 372 Sk), (poplatky 348 399 Sk), v dôsledku
čoho by v prípade prepustenia tovaru z režimu uskladnenia v colnom sklade do režimu
voľného obehu, menovaní spôsobili rozdielom daňového a poplatkového zaťaženia oboch
komodít ujmu štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky vo výške 8 016 757 Sk (skrátenia dane 7 708 588 Sk, skrátenie poplatkov – cla 308 169 Sk),
2/ v dobe od 12. januára 1998 do 20. januára 1998 uskutočnili prostredníctvom
prenajatých nákladných motorových vozidiel a za pomoci falošných dokladov prepravy liehu
z Českej republiky na územie Slovenskej republiky s cieľom odňať prepravovaný tovar
colnému dohľadu a vyhnúť sa povinnosti úhrady daňových a colných poplatkov tak, že
2-1/ dňa 12. januára 1998 vodič I. Š. na nákladnom motorovom vozidle Renault
Magnum ŠPZ P. a návesom ŠPZ P., ktoré boli opatrené ŠPZ P., náves P. a s falošným OEV
bez nákladu prešiel cez hraničný prechod Drietoma do Českej republiky, kde mu v liehovare
C. naložili dňa 13. januára 1998 lieh v 92 sudoch o objeme 19 040 litrov v hodnote 376 922
Sk; pri colnom prejednaní na hraničnom prechode Kúty dňa 13. januára 1998 asi o 20.00 hod.
predložil I. Š. na colné prejednanie falošné doklady, ktoré mu predtým odovzdal v zalepenej
obálke J. L., a to potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č. X. na sumu 20 000 000 Sk, falošné
splnomocnenie na meno Š. I., v dokladoch bola uvedená ako odberateľ v Slovenskej republike
neexistujúca firma W., IČO X.; po colnom prejednaní na hranici tovar však už nebol prejednaný na vnútrozemskej colnici určenia - Bratislava a prepustený do voľného obehu
v Slovenskej republike, ale dňa 14. januára 1998 bol vodič podľa pokynov J. L. cez mobilný
telefón usmernený s nákladom do Bratislavy, do priestorov skladu J. B. na ul. Z., kde bol lieh
zložený, uskladnený a spracovávaný na konzumný alkohol; v dôsledku tohto konania
obžalovaných lieh unikol spod colného dohľadu a štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky
bola spôsobená ujma nezaplatením dovoznej prirážky (DPR) vo výške 18 850 Sk a daní vo
výške 5 521 676 Sk (spotrebná daň 4 415 148 Sk, DPH 1 106 528 Sk),
2-2/ dňa 14. januára 1998 vodič I. Š. na nákladnom motorovom vozidle Renault
Magnum ŠPZ P., s návesom ŠPZ P., ktoré boli opatrené nepravými ŠPZ P., náves P.
a s falošným OEV bez nákladu prešiel cez hraničný prechod Kúty do Českej republiky, kde
mu v liehovare C. naložili dňa 15. januára 1998 lieh v 92 sudoch o objeme 18 260 litrov
v hodnote 368 852 Sk; pri colnom prejednaní na hraničnom prechode Kúty dňa 16. januára
1998 asi o 17.30 hod,. predložil I. Š. na colné prejednanie falošné doklady, ktoré mu predtým
odovzdal v zalepenej obálke J. L., a to potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č. X. na sumu
20 000 000 Sk, falošné splnomocnenie na meno Š. I., v dokladoch bola uvedená ako
odberateľ v Slovenskej republiky neexistujúca firmy W., IČO X.; po colnom prejednaní na
hranici tovar však už nebol prejednaný na vnútrozemskej colnici určenia – Bratislava a prepustený do voľného obehu v Slovenskej republiky, ale vodič kamiónu bol cez mobilný
telefón usmerňovaný J. L. do Kysuckého Nového Mesta do priestorov skladu v areáli P., kde
bol lieh v noci zo 16. januára 1998 na 17. januára 1998 zložený a uskladnený s cieľom jeho
ďalšieho spracovania, pričom sklad na tento účel poskytol jeho užívateľ
V. O.; v dôsledku tohto konania obžalovaných lieh unikol spod colného dohľadu a štátnemu
rozpočtu Slovenskej republiky bola spôsobená ujma nezaplatením DPR vo výške 18 443 Sk
a nezaplatením daní vo výške 5 299 932 Sk DPH 1 063 466 Sk,
2-3/ dňa 15. januára 1998 vodič M. Š. na nákladnom motorovom vozidle Renault
Magnum ŠPZ P. s návesom ŠPZ P., ktoré boli opatrené nepravými ŠPZ P., náves P.
a s falošným OEV bez nákladu prešiel cez hraničný prechod Drietoma do Českej republiky,
kde mu v liehovare C. naložili dňa 15. januára 1998 lieh v 92 sudoch o objeme 18 260 litrov
v hodnote 368 852 Sk; pri colnom prejednaní na hraničnom prechode Kúty dňa 17. januára
1998 asi o 23.00 hod predložil M. Š. na colné prejednanie falošné doklady, ktoré mu predtým
odovzdal v zalepenej obálke J. L., a to potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č. X. na sumu
20 000 000 Sk, falošné splnomocnenie na meno Š. M., v dokladoch bola uvedená ako odberateľ v Slovenskej republike neexistujúca firma W., IČO X.; po colnom prejednaní na
hranici tovar však už nebol prejednaný na vnútrozemskej colnici určenia – Bratislava
a prepustený do voľného obehu v Slovenskej republike, ale vodič kamiónu čakal na
parkovisku Lamač pri Bratislave až do rána 19. januára 1998, kedy bol v skorých ranných
hodinách cez mobilný telefón usmernený do Bratislavy, do priestorov skladu J. B. ul. Z., kde
bol lieh zložený, uskladnený a spracovávaný na konzumný alkohol; v dôsledku tohto konania
obžalovaných lieh unikol spod colného dohľadu a štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky
bola spôsobená ujma nezaplatením DPR vo výške 18 443 Sk a nezaplatením daní vo výške
5 299 932 Sk (SPD 4 236 466 Sk, DPH 1 063 466 Sk),
2-4/ na požiadanie Ing. V. B. a J. H. J. L. vo februári 1998 u autodopravcu J. T. pod
zámienkou prepravy potravinárskeho tovaru z Českej republiky do Slovenskej republiky
prenajal tri kamióny – nákladný automobil Liaz 110 ŠPZ N. s prívesom N., Liaz 110 ŠPZ B.
s prívesom B. a Liaz 110 ŠPZ B. s prívesom B., ktoré riadili vodiči M. R., P. B. a L. G.,
pričom dňa 5. marca 1998 prešli cez hraničný prechod Skalica do Českej republiky, pri
Dačiciach sa vodiči podľa predchádzajúceho usmernenia kontaktovali na tel. číslo X.,
následne ku nim po chvíli prišli tri nestotožnené osoby, z ktorých jedna vyžiadala od vodičov
osvedčenia o evidencii vozidiel a prikázala im namontovať na autá nepravé, dovtedy
nepoužívané ŠPZ: P., P., P., P., P., P., ktoré im priniesol a konať ďalej podľa pokynov; v ten
istý deň vodiči naložili v Dačiciach prázdne sudy, ktoré boli v priebehu noci a dopoludnia
nasledujúceho dňa v liehovare M. naplnené liehom a naložené na vozidlá, s ktorými vodiči
išli dňa 6. marca 1998 tovar colne prejednať na vnútrozemskú colnicu do Jindřichovho
Hradca; tu však colné orgány zistili falošné ŠPZ, falošné doklady a vozidlá boli spolu
s nákladom liehu zaistené;
dovedna bolo takto prepravovaných 55 866 l nedenaturovaného liehu, ktorého
príjemcom mala byť neexistujúca firma W., IČO X. (rovnako ako v bodoch 2-1, 2-2, 2-3);
konanie obžalovaných smerovalo k tomu, aby lieh na území Slovenskej republiky unikol spod
colného dohľadu, čím by štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky vznikla ujma nezaplatením
DPR vo výške 60 421 Sk a nezaplatením daní vo výške 16 173 783 Sk (SPD 12 912 160 Sk,
DPH 3 261 623 Sk),
2-5/ v marci 1998 na pokyn Ing. V. B. a J. H. J. L. objednal prepravu liehu z liehovaru
C. do Slovenskej republiky u autodopravcov I. V. zo Slovenskej republiky, kde vodičom bol K. E. na kamióne ŠPZ D., náves ŠPZ D. a A. z Českej republiky, kde vodičmi boli K. F. na
kamióne ŠPZ P., náves P. a T. S. na kamióne ŠPZ J. náves J.; naloženie tovaru sa uskutočnilo
v dňoch 9. – 10. marca 1998 v celkovom množstve 71 769 litrov nedenaturovaného liehu;
colné prejednanie prebehlo 11. marca 1998 na hraničnom priechode v Kútoch, pričom colné
orgány zistili, že vodiči predložili falošné doklady – potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č.
18/98 na sumu 40 000 000 Sk, splnomocnenie pre vodičov kamiónov od firmy J., vypísané
JCD, na ktorých tovar fingovane deklarovala firma D., IČO X., ktoré im predtým odovzdal
J. L. a k prepusteniu tovaru na územie Slovenskej republiky preto nedošlo; konanie
obžalovaných smerovalo k tomu, aby lieh na území Slovenskej republiky unikol spod colného
dohľadu, čím by štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky vznikla ujma nezaplatením DPR vo
výške 86 859 Sk a nezaplatením daní vo výške 20 845 146 Sk (SPD 16 622 437 Sk, DPH
4 222 709 Sk);
dokonaním všetkých skutkov uvedených v rozsudku by teda štátnemu rozpočtu
Slovenskej republiky bola spôsobená ujma v celkovej výške 61 360 242 Sk (DPR 203.016 Sk,
SPD 48 632 197 Sk, DPH 12 216 860 Sk a clo 308 169 Sk),
u obžalovaných Ing. V. B. a J. H. kvalifikované v bodoch 1/ a 2/ ( 2-1 až 2-5 )
obžaloby ako spolupáchateľstvo trestného činu skrátenia dane podľa § 9 ods. 2, § 148 ods. 1,
ods. 5 Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999, sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu
podľa § 8 ods. 1 Tr. zák., v bode 2/ (2-1 až 2-5) obžaloby ako spolupáchateľstvo trestného
činu skrátenia poplatkov a iných podobných dávok podľa § 9 ods. 2, § 148 b
Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999, sčasti dokonaný, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8
ods. 1 Tr. zák. a v bode 1/ obžaloby ako spolupáchateľstvo pokusu trestného činu porušovania
predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1
k § 124 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999,
u obžalovaného J. B. kvalifikované v bodoch 2-1 a 2-3 obžaloby ako
spolupáchateľstvo trestného činu skrátenia dane podľa § 9 ods. 2, § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.,
účinného do 31. augusta 1999 a spolupáchateľstvo trestného činu skrátenia poplatkov a iných
podobných dávok podľa § 9 ods. 2, § 148 b Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999,
a u obžalovaného V. O. kvalifikované v bode 2-2 obžaloby ako spolupáchateľstvo
trestného činu skrátenia dane podľa § 9 ods. 2, § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., účinného
do 31. augusta 1999,
pretože nebolo dokázané, že skutky spáchali obžalovaní.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie krajský
prokurátor a obžalovaný J. L.
Krajský prokurátor v odôvodnení odvolania podaného do oslobodzujúcej časti
sa nestotožnil s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý zaujal v uznesení zo 6. novembra 2008, sp. zn. 5To 9/2008, a ktorý podľa jeho tvrdenia následne
nekriticky prevzal do napadnutého rozsudku aj krajský súd.
Podľa jeho názoru Najvyšší súd Slovenskej republiky sa týmto vysloveným
právnym názorom už nepohyboval v rámci vlastnej konštantnej rozhodovacej praxe,
ale výrazne ju prekročil a týmto zároveň deformoval zmysel predtým vydaných
rozhodnutí (publikovaných v Zbierke pod č. 81/2003 a 19/2004), na ktoré vo vyššie
uvedenom uznesení poukazoval.
Krajský prokurátor sa nestotožnil s názorom, podľa ktorého „vypočutím svedka
pred vznesením obvinenia dochádza k porušeniu princípu zachovania rovnosti strán“ a ďalej,
že „nie je vylúčené, aby tieto dôkazy boli použité pre účely vznesenia obvinenia, na druhej
strane je však potrebné ich okamžite opakovať, pretože v opačnom prípade pôvodné dôkazy
proti obvinenému už nemajú dôkaznú hodnotu“.
Krajský prokurátor poukázal na to, že v posudzovanej trestnej veci v prípravnom
konaní bolo postupované štandardným spôsobom, keďže obvineným bolo umožnené
uplatnenie práv na obhajobu v celom rozsahu podľa zákonných ustanovení, čo títo aj využili.
V tejto veci sa trestné stíhanie proti obvinenému J. L. viedlo od 1. apríla 1998, a proti
ostatným obvineným od 30. augusta 2000. Prípravné konanie bolo ukončené podaním
obžaloby 22. januára 2002, pričom ani jeden z obvinených a ich obhajcov nepožadovali
opakovanie ktoréhokoľvek vyšetrovacieho úkonu.
Má za to, že tzv. „konštantná rozhodovacia prax“, ktorou vo svojom uznesení
argumentoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, žiadne okamžité opakovanie procesných
úkonov vykonaných do momentu vznesenia obvinenia v tej dobe nepožadovala a podľa jeho
názoru takúto požiadavku treba odmietnuť ako nezákonnú. Len v situácii, keby takáto
požiadavka obvineného alebo jeho obhajcu na opakovanie vyšetrovacieho úkonu nebola
bezdôvodne akceptovaná, možno podľa názoru krajského prokurátora hovoriť o porušení
rovnosti strán a o nemožnosti použitia dôkazu v ďalšom konaní, aj to však len v prípade
aplikácie Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006.
Rovnako krajský prokurátor vytýkal krajskému súdu, že sa v odôvodnení
oslobodzujúcej časti napadnutého rozsudku vôbec nevyrovnal s vykonanými dôkazmi
a obmedzil sa na strohé konštatovanie, že tieto na uznanie viny voči obžalovaným
Ing. V. B., J. H., J. B. a V. O. nepostačovali.
Z týchto dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade
ním podaného odvolania podľa § 258 ods. 1 písm. b/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok v oslobodzujúcej časti a podľa § 259 ods. 1 Tr. por. vec vrátil krajskému súdu, aby
ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Obžalovaný J. L. v odôvodnení podaného odvolania vo vzťahu ku skutku
pod bodom 1/ namietal, že vykonaným dokazovaním tak v prípravnom konaní, ako
aj na hlavnom pojednávaní nebol preukázaný jeho úmysel požiadať o prepustenie tovaru
do voľného obehu na území Slovenskej republiky, keďže sa len domáhal uskladnenia tovaru
vo verejnom colnom sklade M.. Vo vzťahu ku skutkom bod bodmi 2-1 až 2-5 obžalovaný
J. L. vytýkal krajskému súdu procesný postup na hlavnom pojednávaní, keď tento viaceré
svedecké výpovede čítal postupom podľa § 211 ods. 2 písm. a/, písm. b/ Tr. por., účinného do
1. januára 2006. V tomto smere poukázal na to, že trestné stíhanie voči jeho osobe bolo začaté
1. apríla 1998 (pre skutok pod bodom 1 napadnutého rozsudku), resp. 16. júla 1998,
(pre skutky pod bodmi 2-1 až 5 napadnutého rozsudku), pričom výpovede svedkov I. Š., M. Š.
a J. Š. boli vykonané už 15. mája 1998. Obžalovaný J. L. v tejto súvislosti vyslovil názor, že
krajský súd uvedené svedecké výpovede na hlavnom pojednávaní nemohol prečítať na
základe vyššie uvedeného ustanovenia, keďže tieto neboli v prípravnom konaní vykonané
spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku. Ďalej obžalovaný J. L. argumentoval aj tým, že vo veci (body 2 - 4 a 5) vypočutí ďalší dopravcovia a vodiči ho ani
v jednom prípade neusvedčovali z organizovania dovozu liehu na územie Slovenskej
republiky.
Z týchto dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 258 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por., účinného do 1. januára 2006 zrušil napadnutý
rozsudok a vrátil vec krajského súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Obžalovaný J. L. alternatívne poukázal na neprimeranú dĺžku konania v jeho trestnej
veci. Argumentoval tým, že vec po takmer jedenástich rokoch nie je právoplatne skončená,
pričom v tomto smere sa odvolával na Ústavu Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru
ako aj ustanovenie § 40 ods. 1 Tr. zák.
Vzhľadom na túto skutočnosť navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
v prípade uznania jeho viny zrušil napadnutý rozsudok len vo výroku o treste a sám vo veci
rozhodol tak, že by mu uložil primeraný podmienečný trest odňatia slobody.
Podľa § 254 ods.1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 253,
preskúma zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže
odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku,
prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané.
Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil,
že odvolania proti rozsudku krajského súdu podali procesné strany na to oprávnené, proti
výrokom, proti ktorým odvolania podať mohli, urobili tak v lehote ustanovenej v zákone,
pričom sčasti je dôvodné iba odvolanie obžalovaného J. L..
Najvyšší súd Slovenskej republiky úvodom považuje za potrebné uviesť,
že v predmetnej trestnej veci už v minulosti rozhodol uznesením zo 6. novembra 2008,
sp. zn. 5To 9/2008, ktorým na podklade odvolania všetkých obžalovaných zrušil napadnutý
rozsudok a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie krajskému súdu s právnym názorom,
ktorým bol krajský súd viazaný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vzťahu k odvolacím námietkam krajského
prokurátora považuje za potrebné uviesť nasledovné:
Podľa § 160 ods. 1 Tr. por., účinného do 31. októbra 1999
( zák. č. 247/1994 Z.z. ) ak zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný
čin, a ak je dostatočne odôvodnený záver, že ho spáchala určitá osoba, začne
vyšetrovateľ bez meškania trestné stíhanie, ak nie je dôvod na postup podľa § 159 ods. 2
a ods. 3. Trestné stíhanie sa začína vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré
sa obvinenému oznámi (§ 137) do troch dní alebo najneskôr na začiatku prvého výsluchu.
Odpis uznesenia o vznesení obvinenia zašle vyšetrovateľ do 48 hodín prokurátorovi.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v posudzovanej trestnej veci zistil, že trestné
stíhanie bolo začaté a obvinenie pre skutok uvedený v bode 1) napadnutého rozsudku právne
posúdený ako trestný čin skrátenia dane podľa § 148 ods.1, ods. 5 Tr. zák., účinného
do 31. augusta 1999 (ďalej len Tr. zák.) v súbehu s trestným činom skrátenia poplatkov a im
podobných dávok podľa § 148b Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. vznesené J. L. 1. apríla 1998. Pre skutky uvedené v bodoch 2-1 až 2-5 napadnutého rozsudku právne
posúdené rovnako ako vyššie uvedené bolo obžalovanému J. L. vznesené obvinenie 16. júla
1998.
Ostatným obžalovaným Ing. V. B., J. H., J. B. a V. O. bolo obvinenie pre skutky
uvedené pod bodmi 1 a 2-1 až 2-5 právne posúdené ako u obžalovaného J. L. vznesené
30. augusta 2000 s tým, že v ich prípade už išlo o spolupáchateľstvo, resp. účastníctvo vo
forme pomoci.
Obvinenie pre skutok pod bodom 1/ napadnutého rozsudku bolo vznesené
J. L. na základe zabezpečených listinných dôkazov a hlavne s poukazom
na výpoveď svedka I. C. z 1. apríla 1998. Obvinenie pre skutky pod bodmi 2-1 až 2-5 bolo J.
L. vznesené rovnako na základe zabezpečených listinných dôkazov a výpovedí svedkov,
vodičov kamiónov, hlavne I. Š. a M. Š. z 11. mája 1998.
Na druhej strane obžalovaný Ing. V. B. v tom čase vo veci vystupoval ako svedok,
o čom svedčí jeho svedecká výpoveď zo 7. decembra 1998. Obvinenie bolo
mu vznesené pre skutky pod bodmi 1/ a 2-1 až 2-5 napadnutého rozsudku až 30. augusta 2000, pritom vo vzťahu ku skutku pod bodom 1/ napadnutého rozsudku bola
dôkazná situácia rovnaká ako pri vznesení obvinenia J. L., keďže o účasti obžalovaného Ing.
V. B. na tomto skutku vypovedal svedok I. C. až 10. septembra 2001. Naopak svedecká
výpoveď I. Š. z 11. mája 1998 jednoznačne nasvedčovala tomu, že skutky pod bodmi 2-1 a 2-
2 boli spáchané aj za účasti obžalovaného Ing. V. B.
Vyšetrovateľ namiesto toho, aby bez meškania vzniesol obvinenie aj obžalovanému
Ing. V. B., vykonával vo veci ďalšie dokazovanie a obžalovaného Ing. V. B. nechal
vystupovať vo veci ako svedka.
Rovnako tak postupoval aj vo vzťahu k obžalovaným J. H., J. B. a V. O., keďže aj
týmto obžalovaným vzniesol obvinenie až 30. augusta 2000, a predtým vo veci vykonal
dokazovanie výsluchmi okrem vyššie uvedených svedkov aj J. Š. (8. augusta 2000), J. T.
(3. augusta 1998), M. R., P. B., L. G. (všetci traja 18. augusta 1998), M. P. (23. augusta
1998), I. V. (20. apríla 1999), E. K. (28. septembra 1998), F. K., S. T. (obidvaja 20. apríla
1999), J. M. (12. októbra 1998), Z. M. (20. apríla 1999), S. T. (20. októbra 1999), J. S., A. S.
(obidvaja 20. septembra 1998), pričom išlo o dôkazy vo významnej miere rozhodujúce pre
posúdenie otázky viny obžalovaných. Navyše svedkovia S. T. ako aj J. a Z. M. v čase
vykonania ich výsluchov v procesnom postavení svedkov by v prípravnom konaní (za situácie vznesenia obvinenia J. B.) mali právo odmietnuť vypovedať s poukazom
na ustanovenie § 100 ods.1, ods. 2 Tr. por., keďže išlo o výsluch vo vzťahu k osobe, voči
ktorej boli príbuzenskom alebo obdobnom pomere.
Inými slovami povedané takýmto procesným postupom došlo k porušeniu princípu
zachovania rovnosti strán, keďže obhajca mal možnosť zúčastniť sa takéhoto úkonu len
za procesnej situácie, kedy by sa viedlo trestné stíhanie už proti konkrétnej osobe.
Na jednej strane nebolo vylúčené v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku, aby
tieto dôkazy nemohli byť použité pre účely vznesenia obvinenia, na druhej strane bolo však
potrebné ich okamžite opakovať, pretože v opačnom prípade pôvodné dôkazy proti
obvinenému už nemali dôkaznú hodnotu.
Je síce pravdou, že niektorí svedkovia ako napr. I. C. (10. septembra 2001), I. Š. (10.
septembra 2001), J. M. (7. septembra 2001) boli po vznesení obvinenia aj ostatným obžalovaným v tejto veci opätovne vypočutí, avšak tak I. Š. ako aj J. M. sa len odvolali na
svoju predchádzajúcu výpoveď.
V tejto súvislosti treba konštatovať, že ak výsluch svedka nebol vykonaný v súlade
s ustanoveniami Trestného poriadku, tento nedostatok nemožno napraviť tým, že pri ďalšom
výsluchu tohto svedka, ktorý sa realizuje v súlade so zákonom, svedok sa iba odvolá na svoju
skoršiu, procesne chybnú výpoveď.
Obžaloba v trestnej veci môže byť opretá o výpovede svedkov a iné dôkazy
vykonané pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, prípadne pred oznámením
uznesenia o vznesení obvinenia, ak ich vykonaniu došlo po začatí trestného stíhania.
Ak je ale výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom alebo vo významnej
miere rozhodujúcim dôkazom, o ktorý chce prokurátor, ako nositeľ dôkazného bremena v konaní pred súdom, oprieť obžalobu, je nevyhnutné takého svedka vypočuť
až po vznesení obvinenia a tak zachovať právo obvineného na obhajobu (uvedené
stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky kontinuálne nadväzuje na predtým
publikovaný právny názor v Zb. rozh. č. 81/2003 a 19/2004).
Vyššie uvedený procesný postup vyšetrovateľa bol nezákonný a prokurátor tým,
že tento stav nenapravil, ale toleroval, sa rovnakou mierou podieľal na tomto postupe, keďže
vo veci bolo vznesené obvinenie ostatným obžalovaným až takmer dva a pol roka
od okamihu zabezpečenia dôkazov vo významnej miere rozhodujúcich, ktoré neskôr
neboli buď vôbec alebo zákonným spôsobom zopakované, pričom nešlo o dôkazy majúce
charakter neopakovateľných alebo neodkladných úkonov. Takýmto procesným
postupom došlo jednoznačne k porušeniu práva obžalovaných na obhajobu, keďže títo
si žiadnu nemohli v tom čase ani uplatniť a ani realizovať.
Na tomto závere nemení nič skutočnosť, či sa v posudzovanej trestnej veci konalo
podľa Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 alebo Trestného poriadku, účinného
od 1. januára 2006, keďže povinnosti vyšetrovateľa a prokurátora ako orgánov činných
v prípravnom konaní sú vymedzené rovnako v § 2 ods.1, ods. 4 Tr. por., účinného
do 1. januára 2006 a v § 2 ods.1, ods. 2 Tr. por., účinného od 1. januára 2006.
Argumentáciu prokurátora v odôvodnení podaného odvolania, ktorá miestami
zachádza až do invektív voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, Najvyšší súd
Slovenskej republiky nepovažoval za potrebné bližšie komentovať, keďže ju považoval
za úplne neakceptovateľnú, ktorá je v zrejmom rozpore s ústavnými právami občana žijúceho
v demokratickom štáte, ktoré sú zakotvené v našej ústave a premietnuté aj do ustanovení
Trestného poriadku.
Riadiac sa takýmto „právnym názorom“ prokurátora by potom nebol v rozpore
so zákonom ani taký procesný postup, keby vyšetrovateľ vzniesol obvinenie
Ing. V. B., J. H., J. B. a V. O. až na záver vyšetrovania, vypočul ich ako obvinených a
oboznámil ich s výsledkami vyšetrovania a keďže by títo obvinení nepožiadali o zopakovanie
predtým vykonaných dôkazov, tak by prokurátor v súlade so zákonom podal na nich
obžalobu na súde. Takto prezentovaný právny názor je absurdný a zároveň jednoznačne
neprijateľný pre postavenie a poslanie prokurátora, ktorého úlohou je vykonávať dozor nad
zákonnosťou v prípravnom konaní a zastupovať štát v konaní pred súdom prostredníctvom
podanej obžaloby.
Správne preto postupoval krajský súd, keď k dôkazom vykonaným pred vznesením
obvinenia vo vzťahu k obžalovaným Ing. V. B., J. H., J. B. a V. O. neprihliadol. Keďže
vzhľadom na túto situáciu a zmenu výpovede svedka I. C. nastal na strane obžaloby stav
dôkaznej núdze, krajský súd riadiac sa zásadou „in dubio pro reo“ postupoval v súlade
so zákonom, keď vyššie uvedených obžalovaných spod obžaloby pre vyššie uvedené skutky
oslobodil podľa § 226 písm. c/ Tr. por., účinného do 1. januára 2006.
Iný režim hodnotenia dôkazov však platil vo vzťahu k obžalovanému
J. L., keďže v jeho prípade bolo trestné stíhanie začaté vznesením obvinenia pre skutok
právne posúdený ako trestný čin skrátenia dane podľa § 148 ods.1, ods. 5 Tr. zák. a iné 1.
apríla 1998 a hneď v ten istý deň mu bola ustanovená obhajkyňa, ktorá aj reálne vykonávala
obhajobu. V tomto smere sú jeho odvolacie námietky nedôvodné, pretože svedkovia I. Š. a M.
Š. boli vypočutí síce 15. mája 1998 ( svedok J. Š. až 8. augusta 2000 ), avšak už v trestnej
veci v tom čase obvineného J. L. stíhaného pre rovnakú trestnú činnosť, pre ktorú mu neskôr
bolo obvinenie rozšírené a za situácie, keď jeho obhajca, ktorého si zvolil na plnú moc 7.
apríla 1998 mal reálne možnosť zúčastniť sa týchto úkonov.
Rovnako tak nezodpovedajú objektívnej realite odvolacie námietky obžalovaného J. L.
vo vzťahu ku skutkom pod bodmi 2-4 a 2-5 napadnutého rozsudku, keďže svedkovia J. T. a F.
K. v spojitosti s ostatnými dôkazmi, na ktoré bolo poukázané v odôvodnení napadnutého
rozsudku, obžalovaného J. L. jednoznačne usvedčujú.
Rovnako tak ani obhajobná argumentácia obžalovaného J. L. vo vzťahu
ku skutku pod bodom 1/ napadnutého rozsudku, pričom v tomto smere odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdom prvého stupňa, ktoré je plne kompatibilné
s právnym názorom odvolacieho súdu.
Správne preto postupoval krajský súd, keď obžalovaného J. L. uznal
za vinného zo skutkov uvedených vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.
Stavu veci a zákonu zodpovedá aj právna kvalifikácia konania obžalovaného
J. L. tak po stránke objektívnej aj po stránke subjektívnej.
Pochybil však krajský súd pri ukladaní trestu obžalovanému J. L. z hľadiska jeho
výmery. V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval jeho odvolacie
námietky za opodstatnené v plnom rozsahu.
Treba mať na zreteli, že skutky, pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie, boli spáchané
od januára do marca 1998. Prokurátor podal obžalobu na súde
24. januára 2002, teda po štyroch rokoch. Krajský súd začal vo veci konať na hlavnom
pojednávaní až 9. júla 2007, teda po piatich rokoch od podania obžaloby a po deviatich
rokoch od spáchania skutkov. Vo veci bolo po prvýkrát rozhodnuté rozsudkom
23. apríla 2008 a po jeho zrušení opätovne až 1. júla 2009, teda po jedenástich rokoch
od spáchania skutkov.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby
sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby
sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
pri rozhodovaní o trestnom obvinení je každá dotknutá strana oprávnená na spravodlivé a verejné prerokovanie svojej veci uskutočnené v primeranej lehote nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom.
Podľa § 2 ods. 4 Tr. por. ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány
činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti; musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie
a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou.
Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby významným
zásahom do princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy
a neprimeraná dĺžka trestného konania sú závažným a nežiaducim javom, ktorý nielen
odporuje zmyslu práva obvineného, ale i poškodeného na spravodlivý proces, ale
je i v rozpore so základnými zásadami trestného práva a odporuje účelu trestného konania.
Súčasne je však nutné konštatovať, že porušenie tohto práva samo o sebe nezakladá
neprípustnosť trestného stíhania.
Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor)
je potrebné v prvom rade považovať za pokyn či apel signatárskym štátom, aby organizovali
svoje súdnictvo tak, aby princípy súdnictva v Dohovore zakotvené, boli rešpektované.
Štát prostredníctvom orgánov k tomu určených rozhoduje o obvinených
z trestných činov a zaisťuje prípadné potrestania páchateľov. Rozhodovanie o vine
a treste v rámci trestného konania je nielen právom, ale predovšetkým povinnosťou
týchto orgánov. Je celkom v rozpore so zmyslom čl. 6 Dohovoru, aby orgán činný
v trestnom konaní, ktorý prieťahy v konaní spôsobil, sa tejto svojej povinnosti zbavil
bez toho, aby vyvinul iniciatívu k naplneniu účelu trestného konania, ktorým je práve
rozhodnutie o otázke viny a trestu.
Účelom trestného konania je predovšetkým to, aby trestné činy boli náležite zistené
a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pritom má pôsobiť na upevňovanie
zákonnosti, na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti, na výchovu občanov v duchu
dôsledného zachovávania zákonov a pravidiel občianskeho spolužitia i čestného plnenia
povinností k štátu a spoločnosti ( § 1 ods.1 Tr. por., účinného do 1. januára 2006 ).
Trestné konanie je potom ovládané základnými zásadami zaručujúcimi naplnenie
vyššie uvedeného účelu trestného konania, ktoré sa uplatňujú nielen z pohľadu
samotného obvineného, ale i z pohľadu práv a povinností ostatných subjektov a strán
trestného konania. Predovšetkým s ohľadom na práva týchto ostatných subjektov,
prípadne strán na trestnom konaní zúčastnených je akceptácia záveru o možnosti
orgánu, ktorý prieťahy v konaní sám spôsobil, zastaviť trestné stíhanie, celkom
neprijateľná.
Týmto postupom by bola celkom nežiaducim spôsobom modifikovaná zásada
oficiality, ktorá stanovuje, že každý orgán činný v trestnom konaní má povinnosť z vlastnej
iniciatívy urobiť všetko pre naplnenie účelu trestného konania, a zároveň by sa tak oslabovala
funkcia trestného práva vo všeobecnom zmysle, predovšetkým funkcia ochranná.
Najvyšší súd Slovenskej republiky navyše považuje za potrebné zdôrazniť,
že namietaný čl. 6 ods.1 Dohovoru vôbec nestanovuje žiadnu výslovnú sankciu, ktorou
by stíhal porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré je v tomto článku zakotvené a pod
ktorým je uvedený celý rad čiastkových práv a slobôd, ktorého súčasťou je i právo na rozhodnutie v primeranej lehote.
Primeranosť dĺžky konania je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
( ďalej len Súd ) posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím
ku kritériám zakotveným v judikatúre Súdu, akými sú zložitosť prípadu, chovanie
sťažovateľa a chovanie štátnych orgánov, poprípade čo je pre sťažovateľa v stávke. Súd
v žiadnom zo svojich rozhodnutí nekonkretizoval „všeobecne záväznú“ dobu, ktorú by bolo
možné za primeranú lehotu považovať.
Porušenie pravidla plynúceho z čl.6 ods.1 Dohovoru je sankcionované vyvodením
zodpovednosti štátu voči obvinenému, kedy bolo v rozhodnutiach Súdu spravidla priznané
sťažovateľovi spravodlivé zadosťučinenie vo forme peňažnej náhrady a konštatované
porušenie čl.6 ods.1 Dohovoru.
Nápravu porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote vo forme
zastavenia trestného stíhania Súd z čl.6 Dohovoru v žiadnom prípade zo svojich
rozhodnutí nevyvodil.
Naopak judikatúra Súdu je v tomto ohľade jednoznačná v tom smere,
že zmiernenie trestu z dôvodu neprimeranosti dĺžky konania v zásade zbavuje
jednotlivca jeho postavenia obete v zmysle článku 36 Dohovoru za predpokladu,
že vnútroštátne orgány uznajú, či už výslovne alebo v podstate veci, že šlo o porušenie
Dohovoru a uskutočnia nápravu.
Krajský súd v týchto intenciách vôbec neuvažoval, keď obžalovanému
J. L. po jedenástich rokoch od spáchania skutkov a začatia trestného stíhania a siedmich
rokoch súdneho konania uložil trest odňatia slobody vo výmere
8 (osem) rokov, teda takmer v polovici trestnej sadzby trestného činu najprísnejšie trestného,
i keď obžalovaný J. L. podľa odpisu registra trestov nebol odvtedy odsúdený.
V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že okolnosti prípadu
alebo pomery páchateľa môžu odôvodniť aplikáciu § 40 ods. 1 Tr. zák., účinného
do 1. januára 2006 len za predpokladu, že použite zákonom stanovenej trestnej sadzby
odňatia slobody by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že účel trestu možno dosiahnuť
aj trestom kratšieho trvania. Všetky tri podmienky sú ustanovené kumulatívne, a preto musia
byť splnené zároveň. Ustálená súdna prax slovenských súdov v súvislosti s aplikáciou
ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák. zohľadňovala predovšetkým, ak nie výlučne, tie okolnosti
prípadu, ktoré súviseli so skutkom ako takým a s jeho právnym posúdením, teda okolnosti,
za ktorých bol spáchaný čin v zmysle § 3 ods. 4 Tr. zák., resp. rodinné a osobné pomery
páchateľa, ktoré existujú v čase rozhodovania o treste.
Vôbec alebo len ojedinele niektoré súdy pri ukladaní trestu zohľadňujú neprimeranú
dĺžku konania v rámci posúdenia otázky, či uvedená skutočnosť je takou okolnosťou, ktorá
odôvodňuje mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú dolnú
hranicu trestnej sadzby s použitím ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák.
V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,
že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného
k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní výrazne
a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou
prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu použiť mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa § 40 ods. 1 Tr. zák., účinného do 1. januára 2006 ( § 39 ods. 1
Tr. zák. ) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného
týmto zákonom s obmedzením uvedeným v ustanovení § 40 ods. 4 Tr. zák. účinného
do 1. januára 2006 ( § 39 ods. 3 Tr. zák. ).
Krajský súd ako už bolo skôr povedané sa takýmito úvahami vôbec neriadil, i keď
z obsahu spisu je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že výraznou mierou participoval
na tejto dĺžke konania, ktorá je vzhľadom na povahu a obťažnosť posudzovanej trestnej veci
jednoznačne neprimeraná.
Z týchto dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 258 ods. 1 písm.
e/, ods. 2 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu
u obžalovaného J. L. a na podklade § 259 ods. 3 Tr. por. podľa § 148 ods. 5 s použitím § 35
ods.1 a § 40 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 obžalovanému J. L. uložil úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky, na výkon ktorého ho podľa § 39a ods. 3
Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 zaradil do I. ( prvej ) nápravnovýchovnej skupiny.
Zároveň mu podľa § 55 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 uložil
aj trest prepadnutia veci, a to zošitu formátu A4 s doskami čiernej farby s poznámkami
obžalovaného, ktorého vlastníkom sa podľa § 55 ods. 3 Tr. zák., účinného
do 31. augusta 1999 stáva štát.
Nakoniec uložil obžalovanému aj ochranné opatrenie, a to podľa § 83 ods. 1 písm. e/
Tr. zák., účinného od 1. januára 2006 zhabanie nasledovných vecí:
- etikiet s nápisom červenej farby „T.O.T. v počte 1 000 ks,
- čerpadla na kvapalinu zn. R. červenej farby s hadicou dĺžky 0,5 m,
- prístroja na meranie hustoty kvapaliny „liehomer“, pričom vlastníkom zhabaných vecí
podľa § 83 ods. 2 Tr. zák., účinného od 1. januára 2006 sa stáva štát.
Keďže odvolanie prokurátora nebolo dôvodné, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho zamietol podľa 256 Tr. por., účinného do 1. januára 2006.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 18. marca 2010
JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Z. Cerovská