N a j v y š š í   s ú d  

5 To 14/2009

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Tatiany Biednikovej a JUDr. Milana Karabína

v trestnej veci proti obžalovanému J. L. a   spol.   pre trestný čin skrátenia dane

spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 148 ods.1, ods. 5 Tr. zák., účinného do 31. augusta

1999, sčasti dokonaný, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. a iné na verejnom

zasadnutí konanom 18. marca 2010 v Bratislave o odvolaniach krajského prokurátora

a obžalovaného J. L. proti rozsudku Krajského súdu v   Žiline z   1. júla 2009, sp. zn. 4 T

6/2002, rozhodol

t a k t o :

I./ Podľa § 258 ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr. por., účinného do 1. januára 2006 zrušuje sa napadnutý rozsudok vo výroku o   treste a   spôsobe jeho výkonu u obžalovaného

J. L.

Na podklade § 259 ods. 3 Tr. por., účinného do 1. januára 2006 podľa

§ 148 ods. 5 s použitím § 35 ods.1 a § 40 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 sa

obžalovanému J. L. ukladá úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4

(štyri) roky.

Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 sa obžalovaný na výkon

trestu odňatia slobody zaraďuje do I. ( prvej ) nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 55 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 sa obžalovanému

ukladá trest prepadnutia veci, a to zošitu formátu A4 s doskami čiernej farby s poznámkami

obžalovaného.

Podľa § 55 ods. 3 Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 vlastníkom prepadnutej veci

sa stáva štát.

Podľa § 83 ods. 1 písm. e/ Tr. zák., účinného od 1. januára 2006 sa obžalovanému

ukladá zhabanie vecí, a to:

- etikiet s nápisom červenej farby „T.O.T. v počte 1 000 ks,

- čerpadla na kvapalinu zn. R. červenej farby s hadicou dĺžky 0,5 m,

- prístroja na meranie hustoty kvapaliny „liehomer“.

Podľa § 83 ods. 2 Tr. zák., účinného od 1. januára 2006 vlastníkom zhabaných vecí

sa stáva štát.

II./ Podľa 256 Tr. por., účinného do 1. januára 2006 odvolanie krajského prokurátora

s a   z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Žiline rozsudkom z 1. júla 2009, sp. zn. 4 T 6/2002, uznal obžalovaného

J. L. za vinného z trestného činu skrátenia dane spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 148

ods. 1, ods. 5 Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999, sčasti dokonaného, sčasti v štádiu

pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák., v súbehu s trestným činom skrátenia poplatkov a iných

podobných dávok spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 148 b Tr. zák., účinného

do 31. augusta 1999, sčasti dokonaný, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák.

a v súbehu s pokusom trestného činu porušovania predpisov o obehu tovaru v styku

s cudzinou v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1 k § 124 ods. 1, ods. 2 písm. a/

Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 (ďalej len Tr. zák.) na tom skutkovom základe, že

spoločne s ďalšími osobami v dobe od januára do marca 1998 zorganizovali viaceré

nelegálne prepravy liehu na územie Slovenskej republiky s úmyslom odňať lieh spod colného dohľadu orgánov Slovenskej republike a vyhnúť sa povinnosti uhradiť dane a poplatky

za jeho prevoz tak, že v jednotlivých prípadoch

1/ dňa 31. marca 1998 v čase asi o 12.00 hod. na C. predložil colné vyhlásenie (JCD),

v ktorom navrhol prepustiť deklarovaný tovar do režimu uskladnenia tovaru vo verejnom

colnom sklade X., faxovú faktúru od firmy A. a sprievodné doklady k tovaru, pričom na JCD

bol deklarovaný tovar Metylcarbinolové riedidlo v množstve 25 873 litrov, umiestnené vo

vagóne č. X., hoci v skutočnosti sa jednalo o Metylcarbinol – etanol (lieh), v colnej hodnote

402 309 Sk, ktorý podliehal spotrebnej dani 240 Sk za 1 liter – celkom 6 209 520 Sk, clu

81,6% - celkom 328 284 Sk, dani z pridanej hodnoty 23% - celkom 1 600 852 Sk a dovoznej

prirážke 5 % - celkom 20 115 Sk, teda spolu colnému dlhu vo výške 8 158 771 Sk (dane

7 810 372 Sk), (poplatky 348 399 Sk), v dôsledku čoho by v prípade prepustenia tovaru

z režimu uskladnenia v colnom sklade do režimu voľného obehu spôsobil rozdielom

daňového a poplatkového zaťaženia oboch komodít ujmu štátnemu rozpočtu Slovenskej

republiky vo výške 8 016 757 Sk (skrátenia dane 7 708 588 Sk, skrátenie poplatkov – cla

308 169 Sk),

2/ v dobe od 12. januára 1998 do 20. januára 1998 uskutočnil prostredníctvom

prenajatých nákladných motorových vozidiel a za pomoci falošných dokladov prepravy liehu z Českej republiky na územie Slovenskej republiky s cieľom odňať prepravovaný tovar

colnému dohľadu a vyhnúť sa povinnosti úhrady daňových a colných poplatkov tak, že

2-1/ dňa 12. januára 1998 vodič I. Š. na nákladnom motorovom vozidle Renault

Magnum ŠPZ P. a návesom ŠPZ P., ktoré boli opatrené ŠPZ P., náves P. a s falošným OEV

bez nákladu prešiel cez hraničný prechod Drietoma do Českej republiky, kde mu v liehovare

C. naložili dňa 13. januára 1998 lieh v 92 sudoch o objeme 19 040 litrov v hodnote 376 922

Sk; pri colnom prejednaní na hraničnom prechode Kúty dňa 13. januára 1998 asi o 20.00 hod.

predložil I. Š. na colné prejednanie falošné doklady, ktoré mu predtým odovzdal v zalepenej

obálke J. L., a to potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č. X. na sumu 20 000 000 Sk, falošné

splnomocnenie na meno Š. I., v dokladoch bola uvedená ako odberateľ v Slovenskej republike

neexistujúca firma W., IČO X.; po colnom prejednaní na hranici tovar však už nebol

prejednaný na vnútrozemskej colnici určenia - Bratislava a prepustený do voľného obehu

v Slovenskej republike, ale dňa 14. januára 1998 bol vodič podľa pokynov J. L. cez mobilný

telefón usmernený s nákladom do Bratislavy, do priestorov skladu J. B. na ul. Z., kde bol lieh zložený, uskladnený a spracovávaný na konzumný alkohol; v dôsledku tohto konania

obžalovaných lieh unikol spod colného dohľadu a štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky

bola spôsobená ujma nezaplatením dovoznej prirážky (DPR) vo výške 18 850 Sk a daní

vo výške 5 521 676 Sk (spotrebná daň 4 415 148 Sk, DPH 1 106 528 Sk),

2-2/ dňa 14. januára 1998 vodič I. Š. na nákladnom motorovom vozidle Renault

Magnum ŠPZ P., s návesom ŠPZ P., ktoré boli opatrené nepravými ŠPZ P., náves P.

a s falošným OEV bez nákladu prešiel cez hraničný prechod Kúty do Českej republiky, kde

mu v liehovare C. naložili dňa 15. januára 1998 lieh v 92 sudoch o objeme 18 260 litrov

v hodnote 368 852 Sk; pri colnom prejednaní na hraničnom prechode Kúty dňa 16. januára

1998 asi o 17.30 hod,. predložil I. Š. na colné prejednanie falošné doklady, ktoré mu predtým

odovzdal v zalepenej obálke J. L., a to potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č. X. na sumu

20 000 000 Sk, falošné splnomocnenie na meno Š. I., v dokladoch bola uvedená ako

odberateľ v Slovenskej republike neexistujúca firmy W., IČO X.; po colnom prejednaní na

hranici tovar však už nebol prejednaný na vnútrozemskej colnici určenia – Bratislava

a prepustený do voľného obehu v Slovenskej republike, ale vodič kamiónu bol cez mobilný

telefón usmerňovaný J. L. do Kysuckého Nového Mesta do priestorov skladu v areáli P., kde bol lieh v noci zo 16. januára 1998 na 17. januára 1998 zložený a uskladnený s cieľom jeho

ďalšieho spracovania, pričom užívateľom skladu bol V. O.; v dôsledku tohto konania

obžalovaných lieh unikol spod colného dohľadu a štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky

bola spôsobená ujma nezaplatením DPR vo výške 18 443 Sk a nezaplatením daní vo výške

5 299 932 Sk DPH 1 063 466 Sk,

2-3/ dňa 15. januára 1998 vodič M. Š. na nákladnom motorovom vozidle Renault

Magnum ŠPZ P. s návesom ŠPZ P., ktoré boli opatrené nepravými ŠPZ P., náves P.

a s falošným OEV bez nákladu prešiel cez hraničný prechod Drietoma do Českej republiky,

kde mu v liehovare C. naložili dňa 15. januára 1998 lieh v 92 sudoch o objeme 18 260 litrov

v hodnote 368 852 Sk; pri colnom prejednaní na hraničnom prechode Kúty dňa 17. januára

1998 asi o 23.00 hod predložil M. Š. na colné prejednanie falošné doklady, ktoré mu predtým

odovzdal v zalepenej obálke J. L., a to potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č. X. na sumu

20 000 000 Sk, falošné splnomocnenie na meno Š. M., v dokladoch bola uvedená ako

odberateľ v Slovenskej republike neexistujúca firma W., IČO X.; po colnom prejednaní na

hranici tovar však už nebol prejednaný na vnútrozemskej colnici určenia – Bratislava

a prepustený do voľného obehu v SR, ale vodič kamiónu čakal na parkovisku Lamač pri Bratislave až do rána 19. januára 1998, kedy bol v skorých ranných hodinách cez mobilný

telefón usmernený do Bratislavy, do priestorov skladu J. B. na ul. Z., kde bol lieh zložený,

uskladnený a spracovávaný na konzumný alkohol; v dôsledku tohto konania obžalovaných

lieh unikol spod colného dohľadu a štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky bola spôsobená

ujma nezaplatením DPR vo výške 18 443 Sk a nezaplatením daní vo výške 5 299 932 Sk

(SPD 4 236 466 Sk, DPH 1 063 466 Sk),

2-4/ obžalovaný J. L. na požiadanie ďalších osôb vo februári 1998 u autodopravcu J.

T. pod zámienkou prepravy potravinárskeho tovaru z Českej republiky do Slovenskej

republiky prenajal tri kamióny – nákladný automobil Liaz 110 ŠPZ N. s prívesom N., Liaz

110 ŠPZ B. s prívesom B. a Liaz 110 ŠPZ B. s prívesom B., ktoré riadili vodiči M. R., P. B.

a L. G., pričom dňa 5. marca 1998 prešli cez hraničný prechod Skalica do ČR, pri Dačiciach

sa vodiči podľa predchádzajúceho usmernenia kontaktovali na tel. číslo X., následne k nim po

chvíli prišli tri nestotožnené osoby, z ktorých jedna vyžiadala od vodičov osvedčenia

o evidencii vozidiel a prikázala im namontovať na autá nepravé, dovtedy nepoužívané ŠPZ:

P., P., P., P., P., P., ktoré im priniesol a konať ďalej podľa pokynov; v ten istý deň vodiči

naložili v Dačiciach prázdne sudy, ktoré boli v priebehu noci a dopoludnia nasledujúceho dňa v liehovare M. naplnené liehom a naložené na vozidlá, s ktorými vodiči išli dňa 6. marca 1998

tovar colne prejednať na vnútrozemskú colnicu do Jindřichovho Hradca; tu však colné orgány

zistili falošné ŠPZ, falošné doklady a vozidlá boli spolu s nákladom liehu zaistené;

dovedna bolo takto prepravovaných 55 866 l nedenaturovaného liehu, ktorého

príjemcom mala byť neexistujúca firma W., IČO X. (rovnako ako v bodoch 2-1, 2-2, 2-3);

konanie smerovalo k tomu, aby lieh na území Slovenskej republiky unikol spod colného

dohľadu, čím by štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky vznikla ujma nezaplatením DPR

vo výške 60 421 Sk a nezaplatením daní vo výške 16 173 783 Sk (SPD 12 912 160 Sk, DPH

3 261 623 Sk,

2-5/ v marci 1998 na pokyn ďalších osôb obžalovaný J. L. objednal prepravu liehu

z liehovaru C. do Slovenskej republiky u autodopravcov I. V. zo Slovenskej republiky, kde

vodičom bol K. E. na kamióne ŠPZ D., náves ŠPZ D. a A. z ČR, kde vodičmi boli K. F. na

kamióne ŠPZ P., náves P. a T. S. na kamióne ŠPZ J. náves J.; naloženie tovaru sa uskutočnilo

v dňoch 9.–10. marca 1998 v celkovom množstve 71 769 litrov nedenaturovaného liehu;

colné prejednanie prebehlo 11. marca 1998 na hraničnom priechode v Kútoch, pričom colné orgány zistili, že vodiči predložili falošné doklady – potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č.

18/98 na sumu 40 000 000 Sk, splnomocnenie pre vodičov kamiónov od firmy J., vypísané

JCD, na ktorých tovar fingovane deklarovala firma D., IČO X., ktoré im predtým odovzdal J.

L. a k prepusteniu tovaru na územie Slovenskej republiky preto nedošlo; konanie

obžalovaných smerovalo k tomu, aby lieh na území Slovenskej republiky unikol spod colného

dohľadu, čím by štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky vznikla ujma nezaplatením DPR vo

výške 86 859 Sk a nezaplatením daní vo výške 20 845 146 Sk (SPD 16 622 437 Sk, DPH

4 222 709 Sk);

dokonaním všetkých skutkov uvedených v rozsudku by teda štátnemu rozpočtu

Slovenskej republiky bola spôsobená ujma v celkovej výške 61 360 242 Sk (DPR 203 016 Sk,

SPD 48 632 197 Sk, DPH 12 216 860 Sk a clo 308 169 Sk).

Krajský súd ho za to odsúdil podľa § 148 ods. 5 Tr. zák., § 35 ods. 1 Tr. zák.,

účinného do 31. augusta 1999 k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere

8 (osem) rokov, pričom na výkon uloženého trestu odňatia slobody ho podľa

§ 39a ods. 3 Tr. zák. zaradil do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 55 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. mu uložil   aj trest prepadnutia veci, a to zošita

formátu A4 s doskami čiernej farby s poznámkami obžalovaného, pričom podľa § 55 ods. 3

Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 sa vlastníkom tejto veci stáva štát.

Nakoniec podľa § 83 ods. 1 písm. e/ Tr. zák., účinného od 1. januára 2006 uložil

obžalovanému aj ochranné opatrenie, a to zhabanie veci v tomto rozsahu: etikety (vinety)

s nápisom červenej farby „T.O.T. v počte 1000 ks, čerpadlo na kvapalinu zn. R. červenej

farby s hadicou dĺžky 0,5 m, prístroj na meranie hustoty kvapaliny „liehomer“, pričom podľa

§ 83 ods. 2 Tr. zák., účinného od 1. januára 2006 vlastníkom týchto zhabaných vecí sa stáva

štát.

Naproti tomu krajský súd podľa § 226 písm. c/ Tr. por., účinného do 1. januára 2006

(ďalej len Tr. por.) oslobodil obžalovaných Ing. V. B., J. H., J. B. a V. O. spod obžaloby

Krajskej prokuratúry v Žiline z 24. januára 2002, sp. zn. 1Kv 9/98, pre skutky, ktoré mali

spáchať tak, že

Ing. V. B., J. H. a J. L. spoločne v dobe od januára do marca 1998 zorganizovali

viaceré nelegálne prepravy liehu na územie Slovenskej republiky s úmyslom odňať lieh spod

colného dohľadu orgánov Slovenskej republiky a vyhnúť sa povinnosti uhradiť dane

a poplatky za jeho prevoz tak, že v jednotlivých prípadoch sčasti aj po dohode s ďalšími

obžalovanými J. B. a V. O.

1/ J. L. dňa 31. marca 1998 v čase asi o 12.00 hod. na C. predložil colné vyhlásenie

(JCD), v ktorom navrhol prepustiť deklarovaný tovar do režimu uskladnenia tovaru vo

verejnom colnom sklade M. Ing. M. K., L.M., faxovú faktúru od firmy A. a sprievodné

doklady k tovaru, pričom na JCD bol deklarovaný tovar Metylcarbinolové riedidlo

v množstve 25 873 litrov, umiestnené vo vagóne č. X., hoci v skutočnosti sa jednalo

o Metylcarbinol – etanol (lieh), v colnej hodnote 402 309 Sk, ktorý podliehal spotrebnej dani

240 Sk za 1 liter – celkom 6 209 520 Sk, clu 81,6% - celkom 328 284 Sk, dani z pridanej

hodnoty 23% - celkom 1 600 852 Sk a dovoznej prirážke 5 % - celkom 20 115 Sk, teda spolu

colnému dlhu vo výške 8 158 771 Sk (dane 7 810 372 Sk), (poplatky 348 399 Sk), v dôsledku

čoho by v prípade prepustenia tovaru z režimu uskladnenia v colnom sklade do režimu

voľného obehu, menovaní spôsobili rozdielom daňového a poplatkového zaťaženia oboch

komodít ujmu štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky vo výške 8 016 757 Sk (skrátenia dane 7 708 588 Sk, skrátenie poplatkov – cla 308 169 Sk),

2/ v dobe od 12. januára 1998 do 20. januára 1998 uskutočnili prostredníctvom

prenajatých nákladných motorových vozidiel a za pomoci falošných dokladov prepravy liehu

z Českej republiky na územie Slovenskej republiky s cieľom odňať prepravovaný tovar

colnému dohľadu a vyhnúť sa povinnosti úhrady daňových a colných poplatkov tak, že

2-1/ dňa 12. januára 1998 vodič I. Š. na nákladnom motorovom vozidle Renault

Magnum ŠPZ P. a návesom ŠPZ P., ktoré boli opatrené ŠPZ P., náves P. a s falošným OEV

bez nákladu prešiel cez hraničný prechod Drietoma do Českej republiky, kde mu v liehovare

C. naložili dňa 13. januára 1998 lieh v 92 sudoch o objeme 19 040 litrov v hodnote 376 922

Sk; pri colnom prejednaní na hraničnom prechode Kúty dňa 13. januára 1998 asi o 20.00 hod.

predložil I. Š. na colné prejednanie falošné doklady, ktoré mu predtým odovzdal v zalepenej

obálke J. L., a to potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č. X. na sumu 20 000 000 Sk, falošné

splnomocnenie na meno Š. I., v dokladoch bola uvedená ako odberateľ v Slovenskej republike

neexistujúca firma W., IČO X.; po colnom prejednaní na hranici tovar však už nebol prejednaný na vnútrozemskej colnici určenia - Bratislava a prepustený do voľného obehu

v Slovenskej republike, ale dňa 14. januára 1998 bol vodič podľa pokynov J. L. cez mobilný

telefón usmernený s nákladom do Bratislavy, do priestorov skladu J. B. na ul. Z., kde bol lieh

zložený, uskladnený a spracovávaný na konzumný alkohol; v dôsledku tohto konania

obžalovaných lieh unikol spod colného dohľadu a štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky

bola spôsobená ujma nezaplatením dovoznej prirážky (DPR) vo výške 18 850 Sk a daní vo

výške 5 521 676 Sk (spotrebná daň 4 415 148 Sk, DPH 1 106 528 Sk),

2-2/ dňa 14. januára 1998 vodič I. Š. na nákladnom motorovom vozidle Renault

Magnum ŠPZ P., s návesom ŠPZ P., ktoré boli opatrené nepravými ŠPZ P., náves P.

a s falošným OEV bez nákladu prešiel cez hraničný prechod Kúty do Českej republiky, kde

mu v liehovare C. naložili dňa 15. januára 1998 lieh v 92 sudoch o objeme 18 260 litrov

v hodnote 368 852 Sk; pri colnom prejednaní na hraničnom prechode Kúty dňa 16. januára

1998 asi o 17.30 hod,. predložil I. Š. na colné prejednanie falošné doklady, ktoré mu predtým

odovzdal v zalepenej obálke J. L., a to potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č. X. na sumu

20 000 000 Sk, falošné splnomocnenie na meno Š. I., v dokladoch bola uvedená ako

odberateľ v Slovenskej republiky neexistujúca firmy W., IČO X.; po colnom prejednaní na

hranici tovar však už nebol prejednaný na vnútrozemskej colnici určenia – Bratislava a prepustený do voľného obehu v Slovenskej republiky, ale vodič kamiónu bol cez mobilný

telefón usmerňovaný J. L. do Kysuckého Nového Mesta do priestorov skladu v areáli P., kde

bol lieh v noci zo 16. januára 1998 na 17. januára 1998 zložený a uskladnený s cieľom jeho

ďalšieho spracovania, pričom sklad na tento účel poskytol jeho užívateľ

V. O.; v dôsledku tohto konania obžalovaných lieh unikol spod colného dohľadu a štátnemu

rozpočtu Slovenskej republiky bola spôsobená ujma nezaplatením DPR vo výške 18 443 Sk

a nezaplatením daní vo výške 5 299 932 Sk DPH 1 063 466 Sk,

2-3/ dňa 15. januára 1998 vodič M. Š. na nákladnom motorovom vozidle Renault

Magnum ŠPZ P. s návesom ŠPZ P., ktoré boli opatrené nepravými ŠPZ P., náves P.

a s falošným OEV bez nákladu prešiel cez hraničný prechod Drietoma do Českej republiky,

kde mu v liehovare C. naložili dňa 15. januára 1998 lieh v 92 sudoch o objeme 18 260 litrov

v hodnote 368 852 Sk; pri colnom prejednaní na hraničnom prechode Kúty dňa 17. januára

1998 asi o 23.00 hod predložil M. Š. na colné prejednanie falošné doklady, ktoré mu predtým

odovzdal v zalepenej obálke J. L., a to potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č. X. na sumu

20 000 000 Sk, falošné splnomocnenie na meno Š. M., v dokladoch bola uvedená ako odberateľ v Slovenskej republike neexistujúca firma W., IČO X.; po colnom prejednaní na

hranici tovar však už nebol prejednaný na vnútrozemskej colnici určenia – Bratislava

a prepustený do voľného obehu v Slovenskej republike, ale vodič kamiónu čakal na

parkovisku Lamač pri Bratislave až do rána 19. januára 1998, kedy bol v skorých ranných

hodinách cez mobilný telefón usmernený do Bratislavy, do priestorov skladu J. B. ul. Z., kde

bol lieh zložený, uskladnený a spracovávaný na konzumný alkohol; v dôsledku tohto konania

obžalovaných lieh unikol spod colného dohľadu a štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky

bola spôsobená ujma nezaplatením DPR vo výške 18 443 Sk a nezaplatením daní vo výške

5 299 932 Sk (SPD 4 236 466 Sk, DPH 1 063 466 Sk),

2-4/ na požiadanie Ing. V. B. a J. H. J. L. vo februári 1998 u autodopravcu J. T. pod

zámienkou prepravy potravinárskeho tovaru z Českej republiky do Slovenskej republiky

prenajal tri kamióny – nákladný automobil Liaz 110 ŠPZ N. s prívesom N., Liaz 110 ŠPZ B.

s prívesom B. a Liaz 110 ŠPZ B. s prívesom B., ktoré riadili vodiči M. R., P. B. a L. G.,

pričom dňa 5. marca 1998 prešli cez hraničný prechod Skalica do Českej republiky, pri

Dačiciach sa vodiči podľa predchádzajúceho usmernenia kontaktovali na tel. číslo X.,

následne ku nim po chvíli prišli tri nestotožnené osoby, z ktorých jedna vyžiadala od vodičov

osvedčenia o evidencii vozidiel a prikázala im namontovať na autá nepravé, dovtedy

nepoužívané ŠPZ: P., P., P., P., P., P., ktoré im priniesol a konať ďalej podľa pokynov; v ten

istý deň vodiči naložili v Dačiciach prázdne sudy, ktoré boli v priebehu noci a dopoludnia

nasledujúceho dňa v liehovare M. naplnené liehom a naložené na vozidlá, s ktorými vodiči

išli dňa 6. marca 1998 tovar colne prejednať na vnútrozemskú colnicu do Jindřichovho

Hradca; tu však colné orgány zistili falošné ŠPZ, falošné doklady a vozidlá boli spolu

s nákladom liehu zaistené;

dovedna bolo takto prepravovaných 55 866 l nedenaturovaného liehu, ktorého

príjemcom mala byť neexistujúca firma W., IČO X. (rovnako ako v bodoch 2-1, 2-2, 2-3);

konanie obžalovaných smerovalo k tomu, aby lieh na území Slovenskej republiky unikol spod

colného dohľadu, čím by štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky vznikla ujma nezaplatením

DPR vo výške 60 421 Sk a nezaplatením daní vo výške 16 173 783 Sk (SPD 12 912 160 Sk,

DPH 3 261 623 Sk),

2-5/ v marci 1998 na pokyn Ing. V. B. a J. H. J. L. objednal prepravu liehu z liehovaru

C. do Slovenskej republiky u autodopravcov I. V. zo Slovenskej republiky, kde vodičom bol K. E. na kamióne ŠPZ D., náves ŠPZ D. a A. z Českej republiky, kde vodičmi boli K. F. na

kamióne ŠPZ P., náves P. a T. S. na kamióne ŠPZ J. náves J.; naloženie tovaru sa uskutočnilo

v dňoch 9. – 10. marca 1998 v celkovom množstve 71 769 litrov nedenaturovaného liehu;

colné prejednanie prebehlo 11. marca 1998 na hraničnom priechode v Kútoch, pričom colné

orgány zistili, že vodiči predložili falošné doklady – potvrdenie o zabezpečení colného dlhu č.

18/98 na sumu 40 000 000 Sk, splnomocnenie pre vodičov kamiónov od firmy J., vypísané

JCD, na ktorých tovar fingovane deklarovala firma D., IČO X., ktoré im predtým odovzdal  

J. L. a k prepusteniu tovaru na územie Slovenskej republiky preto nedošlo; konanie

obžalovaných smerovalo k tomu, aby lieh na území Slovenskej republiky unikol spod colného

dohľadu, čím by štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky vznikla ujma nezaplatením DPR vo

výške 86 859 Sk a nezaplatením daní vo výške 20 845 146 Sk (SPD 16 622 437 Sk, DPH

4 222 709 Sk);

dokonaním všetkých skutkov uvedených v rozsudku by teda štátnemu rozpočtu

Slovenskej republiky bola spôsobená ujma v celkovej výške 61 360 242 Sk (DPR 203.016 Sk,

SPD 48 632 197 Sk, DPH 12 216 860 Sk a clo 308 169 Sk),

u obžalovaných Ing. V. B. a J. H. kvalifikované v bodoch 1/ a 2/ ( 2-1 až 2-5 )

obžaloby ako spolupáchateľstvo trestného činu skrátenia dane podľa § 9 ods. 2, § 148 ods. 1,

ods. 5 Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999, sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu

podľa § 8 ods. 1 Tr. zák., v bode 2/ (2-1 až 2-5) obžaloby ako spolupáchateľstvo trestného

činu skrátenia poplatkov a iných podobných dávok podľa § 9 ods. 2, § 148 b

Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999, sčasti dokonaný, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8

ods. 1 Tr. zák. a v bode 1/ obžaloby ako spolupáchateľstvo pokusu trestného činu porušovania

predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou   podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1

k § 124 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999,

u obžalovaného J. B. kvalifikované v bodoch 2-1 a 2-3 obžaloby ako

spolupáchateľstvo trestného činu skrátenia dane podľa § 9 ods. 2, § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.,

účinného do 31. augusta 1999 a spolupáchateľstvo trestného činu skrátenia poplatkov a iných

podobných dávok podľa § 9 ods. 2, § 148 b Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999,

a u obžalovaného V. O. kvalifikované v bode 2-2 obžaloby ako spolupáchateľstvo

trestného činu skrátenia dane podľa § 9 ods. 2, § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., účinného

do 31. augusta 1999,

pretože nebolo dokázané, že skutky spáchali obžalovaní.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie krajský

prokurátor a obžalovaný J. L.

Krajský prokurátor v odôvodnení odvolania podaného do oslobodzujúcej časti

sa nestotožnil s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý zaujal v uznesení zo 6. novembra 2008, sp. zn. 5To 9/2008, a ktorý podľa jeho tvrdenia následne

nekriticky prevzal do napadnutého rozsudku aj krajský súd.

Podľa jeho názoru Najvyšší súd Slovenskej republiky sa týmto vysloveným

právnym názorom už nepohyboval v rámci vlastnej konštantnej rozhodovacej praxe,

ale výrazne ju prekročil a týmto zároveň deformoval zmysel predtým vydaných

rozhodnutí (publikovaných v Zbierke pod č. 81/2003 a 19/2004), na ktoré vo vyššie

uvedenom uznesení poukazoval.

Krajský prokurátor sa nestotožnil s názorom, podľa ktorého „vypočutím svedka

pred vznesením obvinenia dochádza k porušeniu princípu zachovania rovnosti strán“ a ďalej,

že „nie je vylúčené, aby tieto dôkazy boli použité pre účely vznesenia obvinenia, na druhej

strane je však potrebné ich okamžite opakovať, pretože v opačnom prípade pôvodné dôkazy

proti obvinenému už nemajú dôkaznú hodnotu“.

Krajský prokurátor poukázal na to, že v posudzovanej trestnej veci v prípravnom

konaní bolo postupované štandardným spôsobom, keďže obvineným bolo umožnené

uplatnenie práv na obhajobu v celom rozsahu podľa zákonných ustanovení, čo títo aj využili.

V tejto veci sa trestné stíhanie proti obvinenému J. L. viedlo od 1. apríla 1998, a proti

ostatným obvineným od 30. augusta 2000. Prípravné konanie bolo ukončené podaním

obžaloby 22. januára 2002, pričom ani jeden z obvinených a ich obhajcov nepožadovali

opakovanie ktoréhokoľvek vyšetrovacieho úkonu.

Má za to, že tzv. „konštantná rozhodovacia prax“, ktorou vo svojom uznesení

argumentoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, žiadne okamžité opakovanie procesných

úkonov vykonaných do momentu vznesenia obvinenia v tej dobe nepožadovala a podľa jeho

názoru takúto požiadavku treba odmietnuť ako nezákonnú. Len v situácii, keby takáto

požiadavka obvineného alebo jeho obhajcu na opakovanie vyšetrovacieho úkonu nebola

bezdôvodne akceptovaná, možno podľa názoru krajského prokurátora hovoriť o porušení

rovnosti strán a o nemožnosti použitia dôkazu v ďalšom konaní, aj to však len v prípade

aplikácie Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006.

Rovnako krajský prokurátor vytýkal krajskému súdu, že sa v odôvodnení

oslobodzujúcej časti napadnutého rozsudku vôbec nevyrovnal s vykonanými dôkazmi

a obmedzil sa na strohé konštatovanie, že tieto na uznanie viny voči obžalovaným

Ing. V. B., J. H., J. B. a V. O. nepostačovali.

Z týchto dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade

ním podaného odvolania podľa § 258 ods. 1 písm. b/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok v oslobodzujúcej časti a podľa § 259 ods. 1 Tr. por. vec vrátil krajskému súdu, aby

ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Obžalovaný J. L. v odôvodnení podaného odvolania vo vzťahu ku skutku

pod bodom 1/ namietal, že vykonaným dokazovaním tak v prípravnom konaní, ako

aj na hlavnom pojednávaní nebol preukázaný jeho úmysel požiadať o prepustenie tovaru

do voľného obehu na území Slovenskej republiky, keďže sa len domáhal uskladnenia tovaru

vo verejnom colnom sklade M.. Vo vzťahu ku skutkom bod bodmi 2-1 až 2-5 obžalovaný  

J. L. vytýkal krajskému súdu procesný postup na hlavnom pojednávaní, keď tento viaceré

svedecké výpovede čítal postupom podľa § 211 ods. 2 písm. a/, písm. b/ Tr. por., účinného do

1. januára 2006. V tomto smere poukázal na to, že trestné stíhanie voči jeho osobe bolo začaté

1. apríla 1998 (pre skutok pod bodom 1 napadnutého rozsudku), resp. 16. júla 1998,

(pre skutky pod bodmi 2-1 až 5 napadnutého rozsudku), pričom výpovede svedkov I. Š., M. Š.

a J. Š. boli vykonané už 15. mája 1998. Obžalovaný J. L. v tejto súvislosti vyslovil názor, že

krajský súd uvedené svedecké výpovede na hlavnom pojednávaní nemohol prečítať na

základe vyššie uvedeného ustanovenia, keďže tieto neboli v prípravnom konaní vykonané

spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku. Ďalej obžalovaný J. L. argumentoval aj tým, že vo veci (body 2 - 4 a 5) vypočutí ďalší dopravcovia a vodiči ho ani

v jednom prípade neusvedčovali z organizovania dovozu liehu na územie Slovenskej

republiky.

Z týchto dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

§ 258 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por., účinného do 1. januára 2006 zrušil napadnutý

rozsudok a vrátil vec krajského súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Obžalovaný J. L. alternatívne poukázal na neprimeranú dĺžku konania v jeho trestnej

veci. Argumentoval tým, že vec po takmer jedenástich rokoch nie je právoplatne skončená,

pričom v tomto smere sa odvolával na Ústavu Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru

ako aj ustanovenie § 40 ods. 1 Tr. zák.

Vzhľadom na túto skutočnosť navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

v prípade uznania jeho viny zrušil napadnutý rozsudok len vo výroku o treste a sám vo veci

rozhodol tak, že by mu uložil primeraný podmienečný trest odňatia slobody.

Podľa § 254 ods.1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 253,

preskúma zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže

odvolateľ podať odvolanie, i   správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku,

prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané.

Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil,

že odvolania proti rozsudku krajského súdu podali procesné strany na to oprávnené, proti

výrokom, proti ktorým odvolania podať mohli, urobili tak v lehote ustanovenej v zákone,

pričom sčasti je dôvodné iba odvolanie obžalovaného J. L..

Najvyšší súd Slovenskej republiky úvodom považuje za potrebné uviesť,

že v predmetnej trestnej veci už v minulosti rozhodol uznesením zo 6. novembra 2008,

sp. zn. 5To 9/2008, ktorým na podklade odvolania všetkých obžalovaných zrušil napadnutý

rozsudok a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie krajskému súdu s právnym názorom,

ktorým bol krajský súd viazaný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vzťahu k odvolacím námietkam krajského

prokurátora považuje za potrebné uviesť nasledovné:

Podľa § 160 ods. 1 Tr. por., účinného do 31. októbra 1999

( zák. č. 247/1994 Z.z. ) ak zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný

čin, a ak je dostatočne odôvodnený záver, že ho spáchala určitá osoba, začne

vyšetrovateľ bez meškania trestné stíhanie, ak nie je dôvod na postup podľa § 159 ods. 2

a ods. 3. Trestné stíhanie sa začína vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré

sa obvinenému oznámi (§ 137) do troch dní alebo najneskôr na začiatku prvého výsluchu.

Odpis uznesenia o vznesení obvinenia zašle vyšetrovateľ do 48 hodín prokurátorovi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v posudzovanej trestnej veci zistil, že trestné

stíhanie bolo začaté a obvinenie pre skutok uvedený v bode 1) napadnutého rozsudku právne

posúdený ako trestný čin skrátenia dane podľa § 148 ods.1, ods. 5 Tr. zák., účinného

do 31. augusta 1999 (ďalej len Tr. zák.) v súbehu s trestným činom skrátenia poplatkov a im

podobných dávok podľa § 148b Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. vznesené J. L. 1. apríla 1998. Pre skutky uvedené v bodoch 2-1 až 2-5 napadnutého rozsudku právne

posúdené rovnako ako vyššie uvedené bolo obžalovanému J. L. vznesené obvinenie 16. júla

1998.

Ostatným obžalovaným Ing. V. B., J. H., J. B. a V. O. bolo obvinenie pre skutky

uvedené pod bodmi 1 a 2-1 až 2-5 právne posúdené ako u obžalovaného J. L. vznesené

30. augusta 2000 s tým, že v ich prípade už išlo o spolupáchateľstvo, resp. účastníctvo vo

forme pomoci.

Obvinenie pre skutok pod bodom 1/ napadnutého rozsudku bolo vznesené

J. L. na základe zabezpečených listinných dôkazov a   hlavne s poukazom

na výpoveď svedka I. C. z 1. apríla 1998. Obvinenie pre skutky pod bodmi 2-1 až 2-5 bolo J.

L. vznesené rovnako na základe zabezpečených listinných dôkazov a výpovedí svedkov,

vodičov kamiónov, hlavne I. Š. a M. Š. z 11. mája 1998.

Na druhej strane obžalovaný Ing. V. B. v tom čase vo veci vystupoval ako svedok,

o čom svedčí jeho svedecká výpoveď zo 7. decembra 1998. Obvinenie bolo

mu vznesené pre skutky pod bodmi 1/ a 2-1 až 2-5 napadnutého rozsudku až 30. augusta 2000, pritom vo vzťahu ku skutku pod bodom 1/ napadnutého rozsudku bola

dôkazná situácia rovnaká ako pri vznesení obvinenia J. L., keďže o účasti obžalovaného Ing.

V. B. na tomto skutku vypovedal svedok I. C. až 10. septembra 2001. Naopak svedecká

výpoveď I. Š. z 11. mája 1998 jednoznačne nasvedčovala tomu, že skutky pod bodmi 2-1 a 2-

2 boli spáchané aj za účasti obžalovaného Ing. V. B.

Vyšetrovateľ namiesto toho, aby bez meškania vzniesol obvinenie aj obžalovanému

Ing. V. B., vykonával vo veci ďalšie dokazovanie a obžalovaného Ing. V. B. nechal

vystupovať vo veci ako svedka.

Rovnako tak postupoval aj vo vzťahu k obžalovaným J. H., J. B. a V. O., keďže aj

týmto obžalovaným vzniesol obvinenie až 30. augusta 2000, a predtým vo veci vykonal

dokazovanie výsluchmi okrem vyššie uvedených svedkov aj J. Š. (8. augusta 2000), J. T.

(3. augusta 1998), M. R., P. B., L. G. (všetci traja 18. augusta 1998), M. P. (23. augusta

1998), I. V. (20. apríla 1999), E. K. (28. septembra 1998), F. K., S. T. (obidvaja 20. apríla

1999), J. M. (12. októbra 1998), Z. M. (20. apríla 1999), S. T. (20. októbra 1999), J. S., A. S.

(obidvaja 20. septembra 1998), pričom išlo o dôkazy vo významnej miere rozhodujúce pre

posúdenie otázky viny obžalovaných. Navyše svedkovia S. T. ako aj J. a Z. M. v čase

vykonania ich výsluchov v procesnom postavení svedkov by v   prípravnom konaní (za situácie vznesenia obvinenia J. B.) mali právo odmietnuť vypovedať s poukazom

na ustanovenie § 100 ods.1, ods. 2 Tr. por., keďže išlo o výsluch vo vzťahu k osobe, voči

ktorej boli príbuzenskom alebo obdobnom pomere.

Inými slovami povedané takýmto procesným postupom došlo k porušeniu princípu

zachovania rovnosti strán, keďže obhajca mal možnosť zúčastniť sa takéhoto úkonu len

za procesnej situácie, kedy by sa viedlo trestné stíhanie už proti konkrétnej osobe.

Na jednej strane nebolo vylúčené v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku, aby

tieto dôkazy nemohli byť použité pre účely vznesenia obvinenia, na druhej strane bolo však

potrebné ich okamžite opakovať, pretože v opačnom prípade pôvodné dôkazy proti

obvinenému už nemali dôkaznú hodnotu.

Je síce pravdou, že niektorí svedkovia ako napr. I. C. (10. septembra 2001), I. Š. (10.

septembra 2001), J. M. (7. septembra 2001) boli po vznesení obvinenia aj ostatným obžalovaným v tejto veci opätovne vypočutí, avšak tak I. Š. ako aj J. M. sa len odvolali na

svoju predchádzajúcu výpoveď.

V tejto súvislosti treba konštatovať, že ak výsluch svedka nebol vykonaný v súlade

s ustanoveniami Trestného poriadku, tento nedostatok nemožno napraviť tým, že pri ďalšom

výsluchu tohto svedka, ktorý sa realizuje v súlade so zákonom, svedok sa iba odvolá na svoju

skoršiu, procesne chybnú výpoveď.

Obžaloba v trestnej veci môže byť opretá o výpovede svedkov a iné dôkazy

vykonané pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, prípadne pred oznámením

uznesenia o vznesení obvinenia, ak ich vykonaniu došlo po začatí trestného stíhania.

Ak je ale výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom alebo vo významnej

miere rozhodujúcim dôkazom, o ktorý chce prokurátor, ako nositeľ dôkazného bremena v konaní pred súdom, oprieť obžalobu, je nevyhnutné takého svedka vypočuť

až po vznesení obvinenia a   tak zachovať právo obvineného na obhajobu (uvedené

stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky kontinuálne nadväzuje na predtým

publikovaný právny názor v Zb. rozh. č. 81/2003 a 19/2004).

Vyššie uvedený procesný postup vyšetrovateľa bol nezákonný a prokurátor tým,

že tento stav nenapravil, ale toleroval, sa rovnakou mierou podieľal na tomto postupe, keďže

vo veci bolo vznesené obvinenie ostatným obžalovaným až takmer dva a pol roka

od okamihu zabezpečenia dôkazov vo významnej miere rozhodujúcich, ktoré neskôr

neboli buď vôbec alebo zákonným spôsobom zopakované, pričom nešlo o dôkazy majúce

charakter neopakovateľných alebo neodkladných úkonov. Takýmto procesným

postupom došlo jednoznačne k porušeniu práva obžalovaných na obhajobu, keďže títo

si žiadnu nemohli v tom čase ani uplatniť a ani realizovať.

Na tomto závere nemení nič skutočnosť, či sa v posudzovanej trestnej veci konalo

podľa Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 alebo Trestného poriadku, účinného

od 1. januára 2006, keďže povinnosti vyšetrovateľa a prokurátora ako orgánov činných

v prípravnom konaní sú vymedzené rovnako v § 2 ods.1, ods. 4 Tr. por., účinného

do 1. januára 2006 a v § 2 ods.1, ods. 2 Tr. por., účinného od 1. januára 2006.

Argumentáciu prokurátora v odôvodnení podaného odvolania, ktorá miestami

zachádza až do invektív voči rozhodnutiu   odvolacieho súdu, Najvyšší súd

Slovenskej republiky nepovažoval za potrebné bližšie komentovať, keďže ju považoval

za úplne neakceptovateľnú, ktorá je v zrejmom rozpore s ústavnými právami občana žijúceho

v demokratickom štáte, ktoré sú zakotvené v našej ústave a premietnuté aj do ustanovení

Trestného poriadku.

Riadiac sa takýmto „právnym názorom“ prokurátora by potom nebol v rozpore

so zákonom ani taký procesný postup, keby vyšetrovateľ vzniesol obvinenie

Ing. V. B., J. H., J. B. a V. O. až na záver vyšetrovania, vypočul ich ako obvinených a

oboznámil ich s výsledkami vyšetrovania a keďže by títo obvinení nepožiadali o zopakovanie

predtým vykonaných dôkazov, tak by prokurátor   v súlade so zákonom podal na nich

obžalobu na súde. Takto prezentovaný právny názor je absurdný a   zároveň jednoznačne

neprijateľný pre postavenie a poslanie prokurátora, ktorého úlohou je vykonávať dozor nad

zákonnosťou v prípravnom konaní a zastupovať štát v konaní pred súdom prostredníctvom

podanej obžaloby.

Správne preto postupoval krajský súd, keď k dôkazom vykonaným pred vznesením

obvinenia vo vzťahu k obžalovaným Ing. V. B., J. H., J. B. a V. O. neprihliadol. Keďže

vzhľadom na túto situáciu a zmenu výpovede svedka I. C. nastal na strane obžaloby stav

dôkaznej núdze, krajský súd riadiac sa zásadou „in dubio pro reo“ postupoval v súlade

so zákonom, keď vyššie uvedených obžalovaných spod obžaloby pre vyššie uvedené skutky

oslobodil podľa § 226 písm. c/ Tr. por., účinného do 1. januára 2006.

Iný režim   hodnotenia dôkazov však platil vo vzťahu k obžalovanému

J. L., keďže v jeho prípade bolo trestné stíhanie začaté vznesením obvinenia pre skutok

právne posúdený ako trestný čin skrátenia dane podľa § 148 ods.1, ods. 5 Tr. zák. a iné 1.

apríla 1998 a hneď v ten istý deň mu bola ustanovená obhajkyňa, ktorá aj reálne vykonávala

obhajobu. V tomto smere sú jeho odvolacie námietky nedôvodné, pretože svedkovia I. Š. a M.

Š. boli vypočutí síce 15. mája 1998 ( svedok J. Š. až 8. augusta 2000 ), avšak už v trestnej

veci v tom čase obvineného J. L. stíhaného pre rovnakú trestnú činnosť, pre ktorú mu neskôr

bolo obvinenie rozšírené a za situácie, keď jeho obhajca, ktorého si zvolil na plnú moc 7.

apríla 1998 mal reálne možnosť zúčastniť sa týchto úkonov.

Rovnako tak nezodpovedajú objektívnej realite odvolacie námietky obžalovaného J. L.

vo vzťahu ku skutkom pod bodmi 2-4 a 2-5 napadnutého rozsudku, keďže svedkovia J. T. a F.

K. v spojitosti s ostatnými dôkazmi, na ktoré bolo poukázané v odôvodnení napadnutého

rozsudku, obžalovaného J. L. jednoznačne usvedčujú.

Rovnako tak ani obhajobná argumentácia obžalovaného J. L. vo vzťahu

ku skutku pod bodom 1/ napadnutého rozsudku, pričom v tomto smere odkazuje

na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdom prvého stupňa, ktoré je plne kompatibilné

s právnym názorom odvolacieho súdu.

Správne preto postupoval krajský súd, keď obžalovaného J. L. uznal

za vinného zo skutkov uvedených vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Stavu veci a zákonu zodpovedá aj právna kvalifikácia konania obžalovaného

J. L. tak po stránke objektívnej aj po stránke subjektívnej.

Pochybil však krajský súd pri ukladaní trestu obžalovanému J. L. z hľadiska jeho

výmery. V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval jeho odvolacie

námietky za opodstatnené v plnom rozsahu.

Treba mať na zreteli, že skutky, pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie, boli spáchané

od januára do marca 1998. Prokurátor podal obžalobu na súde

24. januára 2002, teda po štyroch rokoch. Krajský súd začal vo veci konať na hlavnom

pojednávaní až 9. júla 2007, teda po piatich rokoch od podania obžaloby a po deviatich

rokoch od spáchania skutkov. Vo veci bolo po prvýkrát rozhodnuté rozsudkom

23. apríla 2008 a po jeho zrušení opätovne až 1. júla 2009, teda po jedenástich rokoch

od spáchania skutkov.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby

sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby

sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

pri rozhodovaní o trestnom obvinení je každá dotknutá strana oprávnená na spravodlivé a verejné prerokovanie svojej veci uskutočnené v primeranej lehote nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom.

Podľa § 2 ods. 4 Tr. por. ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány

činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti; musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie

a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou.

Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby významným

zásahom do princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy

a neprimeraná dĺžka trestného konania sú závažným a nežiaducim javom, ktorý nielen

odporuje zmyslu práva obvineného, ale i poškodeného na spravodlivý proces, ale

je i v rozpore so základnými zásadami trestného práva a odporuje účelu trestného konania.

Súčasne je však nutné konštatovať, že porušenie tohto práva samo o sebe nezakladá

neprípustnosť trestného stíhania.

Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor)

je potrebné v prvom rade považovať za pokyn či apel signatárskym štátom, aby organizovali

svoje súdnictvo tak, aby princípy súdnictva v Dohovore zakotvené, boli rešpektované.

Štát prostredníctvom orgánov k tomu určených rozhoduje o obvinených

z trestných činov a   zaisťuje prípadné potrestania páchateľov. Rozhodovanie o vine

a   treste v rámci trestného konania je nielen právom, ale predovšetkým povinnosťou

týchto orgánov. Je celkom v rozpore so zmyslom čl. 6 Dohovoru, aby orgán činný

v trestnom konaní, ktorý prieťahy v konaní spôsobil, sa tejto svojej povinnosti zbavil

bez toho, aby vyvinul iniciatívu k naplneniu účelu trestného konania, ktorým je práve

rozhodnutie o otázke viny a trestu.

Účelom trestného konania je predovšetkým to, aby trestné činy boli náležite zistené

a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pritom má pôsobiť na upevňovanie

zákonnosti, na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti, na výchovu občanov v duchu

dôsledného zachovávania zákonov a pravidiel občianskeho spolužitia i čestného plnenia

povinností k štátu a spoločnosti ( § 1 ods.1 Tr. por., účinného do 1. januára 2006 ).

Trestné konanie je potom ovládané základnými zásadami zaručujúcimi naplnenie

vyššie uvedeného účelu trestného konania, ktoré sa uplatňujú nielen z pohľadu

samotného obvineného, ale i z pohľadu práv a povinností ostatných subjektov a strán

trestného konania. Predovšetkým s ohľadom na práva týchto ostatných subjektov,

prípadne strán na trestnom konaní zúčastnených je akceptácia záveru o možnosti

orgánu, ktorý prieťahy v konaní sám spôsobil, zastaviť trestné stíhanie, celkom

neprijateľná.

Týmto postupom by bola celkom nežiaducim spôsobom modifikovaná zásada

oficiality, ktorá stanovuje, že každý orgán činný v trestnom konaní má povinnosť z vlastnej

iniciatívy urobiť všetko pre naplnenie účelu trestného konania, a zároveň by sa tak oslabovala

funkcia trestného práva vo všeobecnom zmysle, predovšetkým funkcia ochranná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky navyše považuje za potrebné zdôrazniť,

že namietaný čl. 6 ods.1 Dohovoru vôbec nestanovuje žiadnu výslovnú sankciu, ktorou

by stíhal porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré je v tomto článku zakotvené a pod

ktorým je uvedený celý rad čiastkových práv a slobôd, ktorého súčasťou je i právo na rozhodnutie v primeranej lehote.

Primeranosť dĺžky konania je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

( ďalej len Súd ) posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím

ku kritériám zakotveným v   judikatúre Súdu, akými sú zložitosť prípadu, chovanie

sťažovateľa a chovanie štátnych orgánov, poprípade čo je pre sťažovateľa v stávke. Súd

v žiadnom zo svojich rozhodnutí nekonkretizoval „všeobecne záväznú“ dobu, ktorú by bolo

možné za primeranú lehotu považovať.

Porušenie pravidla plynúceho z   čl.6 ods.1 Dohovoru je sankcionované vyvodením

zodpovednosti štátu voči obvinenému, kedy bolo v rozhodnutiach Súdu spravidla priznané

sťažovateľovi spravodlivé zadosťučinenie vo forme peňažnej náhrady a konštatované

porušenie čl.6 ods.1 Dohovoru.

Nápravu porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote vo forme

zastavenia trestného stíhania Súd z čl.6 Dohovoru v žiadnom prípade zo svojich

rozhodnutí nevyvodil.

Naopak judikatúra Súdu je v tomto ohľade jednoznačná v tom smere,

že zmiernenie trestu z dôvodu neprimeranosti dĺžky konania v zásade zbavuje

jednotlivca jeho postavenia obete v zmysle článku 36 Dohovoru za predpokladu,

že vnútroštátne orgány uznajú, či už výslovne alebo v podstate veci, že šlo o porušenie

Dohovoru a uskutočnia nápravu.

Krajský súd v týchto intenciách vôbec neuvažoval, keď obžalovanému

J. L. po jedenástich rokoch od spáchania skutkov a začatia trestného stíhania a siedmich

rokoch súdneho konania uložil trest odňatia slobody vo výmere

8 (osem) rokov, teda takmer v polovici trestnej sadzby trestného činu najprísnejšie trestného,

i keď obžalovaný J. L. podľa odpisu registra trestov nebol odvtedy odsúdený.

V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že okolnosti prípadu

alebo pomery páchateľa môžu odôvodniť aplikáciu § 40 ods. 1 Tr. zák., účinného

do 1. januára 2006 len za predpokladu, že použite zákonom stanovenej trestnej sadzby

odňatia slobody by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že účel trestu možno dosiahnuť

aj trestom kratšieho trvania. Všetky tri podmienky sú ustanovené kumulatívne, a preto musia

byť splnené zároveň. Ustálená súdna prax slovenských súdov v súvislosti s aplikáciou

ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák. zohľadňovala predovšetkým, ak nie výlučne, tie okolnosti

prípadu, ktoré súviseli so skutkom ako takým a s jeho právnym posúdením, teda okolnosti,

za ktorých bol spáchaný čin v zmysle § 3 ods. 4 Tr. zák., resp. rodinné a osobné pomery

páchateľa, ktoré existujú v čase rozhodovania o treste.

Vôbec alebo len ojedinele niektoré súdy pri ukladaní trestu zohľadňujú neprimeranú

dĺžku konania v rámci posúdenia otázky, či uvedená skutočnosť je takou okolnosťou, ktorá

odôvodňuje mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú dolnú

hranicu trestnej sadzby s použitím ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák.

V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,

že dĺžka konania, ktorá s   prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného

k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní výrazne

a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou

prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu použiť mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa § 40 ods. 1 Tr. zák., účinného do 1. januára 2006 ( § 39 ods. 1

Tr. zák. ) a uloženie trestu odňatia slobody pod   dolnú hranicu trestu ustanoveného

týmto zákonom s obmedzením uvedeným v ustanovení § 40 ods. 4 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006 ( § 39 ods. 3 Tr. zák. ).  

Krajský súd ako už bolo skôr povedané sa takýmito úvahami vôbec neriadil, i keď

z obsahu spisu je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že výraznou mierou participoval

na tejto dĺžke konania, ktorá je vzhľadom na povahu a obťažnosť posudzovanej trestnej veci

jednoznačne neprimeraná.

Z týchto dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 258 ods. 1 písm.

e/, ods. 2 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o   treste a spôsobe jeho výkonu

u obžalovaného J. L. a na podklade § 259 ods. 3 Tr. por. podľa § 148 ods. 5 s použitím § 35

ods.1 a § 40 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 obžalovanému J. L. uložil úhrnný

trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky, na výkon ktorého ho podľa § 39a ods. 3

Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 zaradil do I. ( prvej ) nápravnovýchovnej skupiny.

Zároveň mu podľa § 55 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., účinného do 31. augusta 1999 uložil

aj trest prepadnutia veci, a to zošitu formátu A4 s doskami čiernej farby s poznámkami

obžalovaného, ktorého vlastníkom sa podľa § 55 ods. 3 Tr. zák., účinného

do 31. augusta 1999 stáva štát.

Nakoniec uložil obžalovanému aj ochranné opatrenie, a to podľa § 83 ods. 1 písm. e/

Tr. zák., účinného od 1. januára 2006 zhabanie nasledovných vecí:

- etikiet s nápisom červenej farby „T.O.T. v počte 1 000 ks,

- čerpadla na kvapalinu zn. R. červenej farby s hadicou dĺžky 0,5 m,

- prístroja na meranie hustoty kvapaliny „liehomer“, pričom vlastníkom zhabaných vecí

podľa § 83 ods. 2 Tr. zák., účinného od 1. januára 2006 sa stáva štát.

Keďže odvolanie prokurátora nebolo dôvodné, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho zamietol podľa 256 Tr. por., účinného do 1. januára 2006.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 18. marca 2010  

JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Z. Cerovská