5 To 12/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba
v trestnej veci proti obžalovanému Š. K. pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy
podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. na verejnom zasadnutí konanom 10. novembra
2011 v Bratislave prerokoval odvolanie obžalovaného Š. K. proti rozsudku Špecializovaného
trestného súdu v Pezinku zo 4. augusta 2011, sp. zn. PK – 2 T 9/2011, a rozhodol
t a k t o :
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného Š. K. sa z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Špecializovaný trestný súd v Pezinku (ďalej len špecializovaný trestný súd) rozsudkom zo 4. augusta 2011, sp. zn. PK – 2T 9/2011, uznal obžalovaného Š. K. za vinného
z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák.
s poukazom na § 138 písm. c/ Tr. zák. v súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
1/ potom čo si v presne nezistený deň od doposiaľ nestotožnenej osoby zaobstaral dve
pracovné uniformy polície Slovenskej republiky pohyboval sa dňa 8. júla 2010 v čase okolo
21.50 hod. v H., v blízkosti rodinného domu, v ktorom býval L. B., nar. X. v P., a následne
dňa 9. júla 2010 v čase asi o 21.05 hod. prišiel na svojom osobnom motorovom vozidle
zn. Honda Civic, striebornej svetlej metalízy, VIN: S., z ktorého predtým odmontoval
evidenčné číslo pred rodinný dom L. B. do H., na ul. Z., kde po príchode na miesto vystúpil
zo svojho vozidla, ktoré nechal naštartované, na sebe mal oblečenú bielu košeľu, čierne
nohavice, na tvári mal nasadené čierne slnečné okuliare a oslovil tam prítomných
poškodeného L. B. a jeho manželku I. B., nar. X. v H., slovami „Tu niekde by mal bývať pán G., nato I. B. vyzvala L. B., aby šiel rýchlo do dvora svojho rodinného domu, pričom Š. K. obišiel svoje vozidlo, prišiel k dverám spolujazdca vodiča, ktoré otvoril a naklonil
sa do vozidla a povedal: „alebo podľa tohto budete vedieť čo hľadám", v tom čase
I. B. aj L. B. dostali strach, I. B. stála medzi obvineným a L. B., ktorý sa nestačil dostať
do dvora svojho rodinného domu, Š. K. vytiahol zo svojho vozidla v Z. igelitovej taške
ukrytú, krátku brokovú strelnú zbraň značky Hubertus Prague kal. 16/16, výrobné číslo X.,
ktorú si vopred zadovážil a rozbehol sa za L. B., pričom I. B. mu stála v ceste, na to Š. K.
bežiac okolo nej zbraňou vystrelil vedľa ucha I. B., pričom v tom čase už L. B. bežal smerom
k S. ulici a Š. K. za ním, medzitým I. B. kričala na svojho syna T. P. o pomoc, potom Š. K.
dobehol L. B., ktorý sa potkol a spadol na zem, Š. K. vybral zbraň z igelitovej tašky, ktorú
následne odhodil a z bezprostrednej blízkosti vystrelil na hlavu L. B., ktorý následkom
výstrelu utrpel devastačné zranenia, zväčša ľavej časti lebky, ktorým na mieste podľahol,
a následne sa Š. K. rozbehol ku svojmu vozidlu a rýchlou jazdou sa snažil ujsť z miesta činu,
v tom čase však T. P. vybehol von z domu a začal strieľať na auto Š. K. zo svojej legálne
držanej zbrane zn. GLOCK 19, v dôsledku streľby T. P. utrpel Š. K. strelné poranenie lakťa
ľavej ruky a vozidlo Š. K. následkom poruchy spôsobenej streľbou zostalo stáť na rozhraní Z.
ulice a S. ulice, a potom ako auto zostalo stáť, Š. K. vystúpil z auta a rozbehol sa smerom
na P. ulicu a odtiaľ unikol preč,
2/ Š. K. si v doposiaľ neustálenej dobe zadovážil a na neznámom mieste až do dňa 9. júla
2010 do 21.05 hod. držal bez povolenia podomácky upravenú dlhú palnú zbraň - brokovú
dvojku československej výroby, továrenskej značky Hubertus Prague, kal. 16/16, výrobné
číslo X., označenej československými značkami z roku 1921, spoločne s dvoma nábojmi
kalibru 16, českého výrobcu zn. Sellier & Bellot, typ Junior, ktoré boli laborované
hromadnými strelami s priemerom olovených brokov 5,1 mm a túto zbraň nechal pri úteku
z miesta činu obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy na sedadle spolujazdca vo svojom
nepojazdnom osobnom motorovom vozidle Honda Civic, striebornej svetlej metalízy, VIN:
S., na rozhraní Z. ulice a S. ulice v H..
Špecializovaný trestný súd obžalovaného Š. K. za to odsúdil podľa § 144 ods. 2, § 41 ods. 2 Tr. zák. k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 25 (dvadsaťpäť) rokov, pričom
obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. zaradil
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.
Zároveň mu podľa § 60 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. uložil trest prepadnutia vecí,
a to brokovej strelnej zbrane značky Hubertus Prague, kal. 16/16, výrobné číslo X.,
2 ks igelitových vreciek zaistených pri obhliadke miesta činu a 2 ks policajných uniforiem
spolu s dvoma šiltovými čiapkami s označením Polícia, čierneho opasku s tlakovou nádobou
zaistených pri domovej prehliadke a prehliadke iných priestorov.
Rovnako mu podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. uložil aj ochranný dohľad v trvaní
2 (dva) roky a podľa 77 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. rovnako tak povinnosť po prepustení
z výkonu trestu odňatia slobody jedenkrát v kalendárnom týždni osobne sa hlásiť
u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho pobytu.
Nakoniec obžalovanému Š. K. podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil povinnosť nahradiť
poškodenej I. B. škodu vo výške 4 000 (štyritisíc) €.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie obžalovaný
Š. K.
Odvolanie obžalovaného Š. K., ktoré odôvodnil v obsiahlom písomnom podaní jednak
sám a jednak prostredníctvom svojho obhajcu, smerovalo čo do výroku o vine a o treste.
V prvej časti odôvodnenia podaného odvolania obžalovaný Š. K. namietal skutkové
zistenia špecializovaného trestného súdu. Vo vzťahu k týmto skutkovým zisteniam, ku ktorým
podľa jeho názoru špecializovaný trestný súd dospel najmä na podklade výpovedí svedkov
I. B., Ing. T. P., Mgr. E. C. a záznamov z 8. a 9. júla 2010 z kamerového systému
nainštalovaného na dome nebohého L. B. uplatnil tieto relevantné námietky:
- svedkovia Ing. T. P. a Mgr. E. C. obžalovaného Š. K. v prípravnom konaní v rámci
svojich výpovedí jednak opísali spôsobom, ktorý bol v zrejmom rozpore so stavom
po jeho následnom zadržaní (viď fotodokumentácia svedčiaca o tom, že mal briadku,
o ktorej z ich strany nebolo predtým vôbec žiadnej zmienky) a jednak ho vôbec
na kamerových záznamoch z 8. a 9. júla 2010 neidentifikovali na rozdiel od hlavného
pojednávania, na ktorom ho už bezpečne poznali, a to zrejme z toho dôvodu,
že pred konaním na súde bola jeho identita zverejnená prostredníctvom
masovokomunikačných prostriedkov;
- rovnako tak svedkyňa I. B. na rozdiel od hlavného pojednávania obžalovaného Š. K.
v prípravnom konaní v rámci rekognície vykonanej 12. júla 2010 vôbec nepoznala,
nehovoriac o tom, že tento procesný úkon bol vykonaný v rozpore so zákonom, keďže
pri tomto úkone bola prítomná ako zúčastnená osoba PhDr. A. S., ktorá bola veľmi
blízkou osobou nebohému L. B., ktorá okolnosť bola zákonným dôvodom na jej
vylúčenie z tohto procesného úkonu v zmysle § 31 Tr. por.;
- taktiež všetci títo vyššie uvedení svedkovia vypovedali inak v prípravnom konaní
a inak na hlavnom pojednávaní, a to tak v otázkach výzoru páchateľa, jeho pohybu
na mieste činu a násilného konania ako aj v otázkach jeho úteku z miesta činu a jeho
následného prenasledovania, pričom tieto rozpory neboli zo strany súdu odstránené,
navyše svedok Ing. T. P. menil svoju výpoveď aj z toho dôvodu, aby sa vyhol
trestnému stíhaniu pre prečin ublíženia na zdraví, ktorého sa dopustil útočnou
streľbou, pri ktorej postrelil obžalovaného Š. K.;
- zo zabezpečených stôp z miesta činu a z následne vykonaných balistických,
daktyloskopických a biologických expertíz nevyplýva záver, že by obžalovaný Š. K.
mal v ruke zaistenú zbraň a že by z nej na nebohého L. B. 9. júla 2010 dvakrát
vystrelil;
- vyššie uvedený záver nepotvrdili ani zabezpečené kamerové záznamy zo dňa
8. a 9. júla 2010, ktoré z hľadiska možnej identifikácie páchateľa sú podľa jeho názoru
absolútne nepoužiteľné, o to viac, keď tieto záznamy do podoby DVD záznamu boli
vytvorené svedkom Ing. T. P., nevlastným synom nebohého L. B., vzhľadom k čomu
existuje pochybnosť, či neboli upravované, resp. pozmenené;
- obhajobná argumentácia obžalovaného Š. K. založená na tvrdení, že páchateľom tohto skutku bola úplne iná osoba (používajúca mobilný telefón so SIM kartou s číslom X.)
a obžalovaný Š. K. v čase útoku v dôsledku hrozby tejto osoby len sedel na ľavom
zadnom sedadle vozidla, v ktorom spoločne prišli na miesto činu, nebola podľa jeho
názoru vykonanými dôkazmi nielen, že vyvrátená, ale dokonca ani spochybnená, a ani
skutočnosť, že takto vypovedal až po skončení vyšetrovania, tesne pred začatím
hlavného pojednávania podľa neho nič nemení na hodnovernosti jeho výpovede, keďže vypovedať v ktoromkoľvek štádiu trestného konania je jeho právom, ktoré
takýmto spôsobom aj uplatnil;
- podľa názoru obžalovaného Š. K. znalkyňa – psychologička PhDr. E. F. ho nielen
obvinila a obžalovala, ale zároveň aj odsúdila;
- napokon vytýkal špecializovanému trestnému súdu, že dokazovanie bolo vykonávané
len v jeho neprospech, keďže všetky ním prednesené návrhy na doplnenie
dokazovania boli zamietnuté.
V druhej časti odôvodnenia podaného odvolania obžalovaný Š. K. namietal právne
závery špecializovaného trestného súdu, vo vzťahu ku ktorým uplatnil tieto relevantné
námietky :
- podľa neho nebol naplnený zákonný znak surovým alebo trýznivým spôsobom, keďže
podľa ustálenej judikatúry sa v takomto prípade má na mysli taký spôsob útoku, ktorý
je spojený s ubíjaním obete a nápaditejšou devastáciou jej tela, pričom o surový
spôsob nepôjde vtedy, ak páchateľ okamžite usmrtí iného jedným úderom, jednou
bodnou ranou do srdca alebo zastrelením;
- v prípade držby zbrane bez povolenia, nemôže ísť o zločin nedovoleného
ozbrojovania, pokiaľ bol páchateľ legálnym držiteľom zbrojného preukazu, keďže
v takomto prípade pôjde len o správny delikt v zmysle zákona o zbraniach a strelive.
Z týchto dôvodov sa obžalovaný Š. K. podaným odvolaním domáhal,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. zrušil
napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil špecializovanému trestnému súdu,
aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol s tým, aby ho v konečnom dôsledku
po doplnení dokazovania v rozsahu ním navrhnutom spod obžaloby oslobodil.
Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa
§ 316 ods. 1 Tr. por., alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1
Tr. por.
Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil,
že odvolania proti rozsudku špecializovaného trestného súdu podala procesná strana
na to oprávnená, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohla a urobila tak v lehote
ustanovenej v zákone, pričom odvolanie obžalovaného Š. K. nie je dôvodné.
Treba hneď úvodom uviesť, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu
súdených trestných činov, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom
sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným
chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že sa predmetné skutky stali spôsobom popísaným vo výroku napadnutého
rozsudku, že ich spáchal obžalovaný Š. K. a že z jeho konania nastali tam uvedené
následky, pokiaľ ide o úmyselné usmrtenie L. B. s vopred uváženou pohnútkou surovým
spôsobom, a to strelnou zbraňou a strelivom zadováženým a držaným bez povolenia.
Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho
a súdneho spisu dospel k záveru, že výrok o vine obžalovaného Š. K. bol založený
na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú
alternatívu toho skutkového deja, ktorý bol na základe týchto dôkazov ustálený.
Vzhľadom k tomu Najvyšší súd Slovenskej republiky v otázke skutkových zistení
v prevažnej miere odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku špecializovaného
trestného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie námietky obžalovaného Š. K. vo vzťahu
ku skutkovým zisteniam považoval preto za neopodstatnené.
Treba dodať, že v tejto súvislosti obžalovaným Š. K. prednesené obhajobné tvrdenia
v konaní pred špecializovaným trestným súdom boli jednoznačne vyvrátené vo všetkých
smeroch, ktoré obžalovaný Š. K. považoval za sporné. Išlo najmä o tieto tvrdenia:
- opak je pravdou, pretože aj podľa názoru odvolacieho súdu hodnotiace závery
špecializovaného trestného súdu v otázke skutkových zistení v posudzovanej veci
sú jednoznačné, keďže dôkazná situácia z hľadiska dôkaznej sily a vierohodnosti
zabezpečených, vykonaných a na verejnom zasadnutí doplnených dôkazov je reálne
taká, že absolútne vylučuje obhajobnú argumentáciu obžalovaného Š. K., navyše
keď tento v celom doterajšom priebehu trestného konania nepredložil ani jeden
jediný reálny dôkaz svedčiaci o hodnovernosti tej verzie skutkového deja, ktorú
predniesol v rámci svojich obhajobných tvrdení;
- práve naopak, obžalovaný Š. K. v priebehu celého dokazovania v rámci prípravného
konania nevypovedal, a to konkrétne pri výsluchoch konaných za prítomnosti jeho
zvoleného obhajcu, konkrétne 11. júla, 12. júla a 14. júla 2010, 4. novembra
a 11. novembra 2010 a 25. januára 2011, pričom po prvýkrát predniesol vyššie
uvedenú obhajobnú argumentáciu až po podaní obžaloby 6. apríla 2011
pri rozhodovaní špecializovaného trestného súdu o jeho ďalšom trvaní väzby potom,
čo sa v podstate po skončení vyšetrovania kompletne oboznámil s dôkaznou situáciou v rámci preštudovania vyšetrovacieho spisu, pritom v tejto súvislosti treba iba dodať,
že po prednesení tejto obhajobnej argumentácie mu zvolený obhajca Mgr. M. O.
pre stratu dôvery vypovedal plnú moc a obžalovanému Š. K. potom, čo si obhajcu sám
nezvolil, bol predsedom senátu špecializovaného trestného súdu ex offo ustanovený
nový obhajca;
- nezodpovedá objektívnej realite tvrdenie obžalovaného Š. K., že svedkyňa I. B.
v rámci rekognície vykonanej v prípravnom konaní 12. júla 2010 nestotožnila jeho
osobu, pretože zo zápisnice o tomto procesnom úkone vyplýva, že táto svedkyňa
uviedla, že na páchateľa sa jej podobajú muži na fotografiách číslo 2 (obžalovaný
Š. K.) a číslo 4, pritom na podklade pripojenej fotodokumentácie z tohto úkonu treba
konštatovať veľkú podobnosť medzi osobami na vyššie uvedených fotografiách;
rovnako tak neobstojí námietka obžalovaného Š. K. o nezákonnosti tohto
vyšetrovacieho úkonu, pretože len samotné vyjadrenie iného svedka v tejto veci,
že osoba zúčastnená pri rekognícii bola známou nebohého L. B., ešte nezakladá
jej zaujatosť v zmysle § 31 Tr. por.;
- svedkovia I. B., Ing. T. P. a Mgr. E. C. obžalovaného Š. K. na hlavnom pojednávaní
pred špecializovaným trestným súdom jednoznačne identifikovali ako osobu
(svedkyňa I. B. aj po hlase), ktorá dňa 9. júla 2010 usmrtila L. B. a svedkovia
Ing. T. P. a Mgr. E. C. taktiež vyslovili záver, že obžalovaný Š. K. je tou osobou,
ktorá aj predchádzajúci deň, t. j. 8. júla 2010, sa pohybovala pred rodinným domom
nebohého L. B.;
- svedkovia I. B., Ing. T. P. a Mgr. E. C. osobu páchateľa v prípravnom konaní
v podstate až na drobné nepodstatné detaily (zarastený, oholený, kravata atď.)
popisovali zhodne (skôr úplne zhodný popis by bol podozrivý a menej vierohodný),
a to že išlo o muža vysokej (okolo 185 cm a viac) a zavalitej postavy (nad 100 kg, mal
väčšie brucho, bol pupkatý), holohlavého s čiernymi slnečnými okuliarmi na tvári
(výzor ochrankára), ktorý mal oblečenú bielu košeľu, čierne nohavice a obuté čierne
kožené poltopánky, pričom už v prípravnom konaní jednoznačne tvrdili (napr.
svedkyňa Mgr. E. C. už pri svojom výsluchu 10. júla 2010), že vo vozidle, ktorým
páchateľ prišiel na miesto činu a následne po spáchaní skutku unikol, iná osoba nesedela;
- rovnako neobstojí ani obhajobná argumentácia obžalovaného Š. K., pokiaľ tento tvrdil,
že vyššie uvedení svedkovia vypovedali inak v prípravnom konaní a inak na hlavnom
pojednávaní, a to tak v otázkach jeho pohybu na mieste činu a násilného konania,
ako aj v otázkach jeho úteku z miesta činu a jeho následného prenasledovania, pretože
výpovede svedkov I. B., Ing. T. P. a Mgr. E. C. vo všetkých smeroch, v ktorých
boli spochybňované, v plnom rozsahu korešpondovali so zabezpečeným
obrazovým záznamom, ktorý takpovediac „live“ zachytil celý priebeh usmrtenia
nebohého L. B. obžalovaným Š. K. a priebeh jeho následného úniku z miesta činu,
pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky nemal žiadne pochybnosti o tom, že tento
obrazový záznam bol ako dôkaz (§ 119 ods. 2 Tr. por.) v trestnom konaní jednak
zabezpečený a jednak vykonaný v súlade so zákonom (viď znalecký posudok z odboru
kriminalistiky a úradný záznam z 12. júla 2010);
- pokiaľ ide o obhajobné tvrdenie obžalovaného Š. K., že svedok Ing. T. P. menil svoju
výpoveď aj z toho dôvodu, aby sa vyhol trestnému stíhaniu pre prečin ublíženia
na zdraví, ktorého sa dopustil „útočnou streľbou“, pri ktorej postrelil obžalovaného Š. K., je potrebné podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
uviesť, že v danom prípade išlo zo strany tohto svedka jednoznačne o použitie zbrane
spôsobom a v rozsahu zákonom dovoleným (v dôsledku čoho dotyčnej osobe
nebolo ani vznesené obvinenie príslušným vyšetrovateľom Policajného zboru
Slovenskej republiky), bez ktorého by zrejme ani nedošlo k tak rýchlemu zadržaniu
a identifikácii osoby páchateľa tohto obzvlášť závažného zločinu, ktorou bol práve
obžalovaný Š. K. (viď extrahovaný projektil z jeho ľavého lakťa a jeho následné
stotožnenie so strelnou zbraňou svedka Ing. T. P., z ktorej bol vystrelený);
- v tejto súvislosti na margo veci ešte treba spomenúť výpoveď svedkyne Z. Š., ktorá
videla neznámu osobu unikať z miesta činu, pričom táto podľa jej opisu bola vysoká,
oblečená v bielej košeli a čiernych elegantných nohaviciach, pričom „ľavú ruku
držala sem tam tak, že ju mala v lakti zohnutú a moc s ňou nehýbala a naopak s pravou rukou hýbala normálne, ako keď človek beží“;
- napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať
na dôkazy, ktoré boli navyše doplnené aj na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu
a ktoré vo svojom súhrne obhajobnú argumentáciu obžalovaného Š. K. nielenže
spochybňujú, ale jednoznačne vyvracajú: zo zistených a zabezpečených údajov
o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke totiž vyplýva, že na mieste činu
a v jeho blízkom okolí v čase usmrtenia nebohého L. B. a krátko predtým
sa pohybovali minimálne tri osoby používajúce mobilné telefóny so SIM kartami
s číslami X. (obžalovaný Š. K.), X. (podľa tvrdenia obžalovaného Š. K. údajný
páchateľ skutku) a X. (neznáma osoba používajúca SIM kartu registrovanú na meno
M. P.), pričom medzi týmito SIM kartami prebiehala telekomunikačná prevádzka dňa
9. júla 2010 v čase od 18.59.06 hod. do 19.31.19 hod. celkovo v piatich prípadoch,
ktoré boli realizované prostredníctvom telekomunikačných buniek umiestnených
jednak vo V. a jednak v N., ale následná telekomunikačná prevádzka uskutočnená
už len medzi SIM kartami s číslami X. (obžalovaný Š. K.) a X., ku ktorej došlo
o 20.59.05 hod. a o 21.05.02 hod., bola už však realizovaná prostredníctvom
telekomunikačnej bunky umiestnenej v H. na S. ulici číslo X., pritom z oboznámených
máp a trás podľa internetového vyhľadávača Google vyplýva, že najkratšia trasa z obce N. do H. je dlhá 9,5 km a trvá 14 minút a z obce I. do H. je dlhá 6,4 km a trvá
9 minút;
- vyššie uvedené dôkazy vyvracajú obhajobné tvrdenie obžalovaného Š. K.,
že „s údajným páchateľom tohto skutku sa stretol 9. júla 2010 pri moste medzi
obcami N. a I., pričom krátko predtým o 20.59.05 hod. spolu telefonovali
a až následne sa motorovým vozidlom zn. Honda Civic, striebornej metalízy,
v ktorom sedel na zadnom sedadle za vodičom, premiestnili do H. na miesto činu,
práve naopak tieto dôkazy nasvedčuje tomu, že dotyčné osoby vzájomne
komunikovali prostredníctvom mobilných telefónov s vyššie uvedenými SIM kartami
už na mieste činu, o čom svedčí podľa obrazového záznamu aj následný príjazd
obžalovaného Š. K. na motorovom vozidle zn. Honda Civic, striebornej metalízy,
na miesto činu, a to presne v čase, keď nebohý L. B. so svojou manželkou,
svedkyňou I. B., už končili svoju večernú prechádzku a takpovediac vchádzali do svojho rodinného domu;
- pre záver, že obžalovaný Š. K. bol na mieste činu podporovaný minimálne jednou
ďalšou osobou, ktorá sa však na samotnom usmrtení nebohého L. B. bezprostredne
nepodieľala, svedčí aj skutočnosť, že obžalovanému Š. K. sa napriek strelnému zraneniu a následnému prenasledovaniu dvomi osobami na dvoch motorových
vozidlách (svedkovia Ing. T. P. – Škoda Octavia a P. O. – Fiat Scudo) podarilo
z miesta činu uniknúť, ktorému záveru napokon nasvedčuje aj jeho ďalšia
telekomunikačná prevádzka zaznamenaná o 21.34.25 hod., kedy telefonoval so svojou
družkou, svedkyňou E. B., používajúcou mobilný telefón so SIM kartou X. (tejto inak
oznamoval, „že mu nevyšla jedna akcia a že sa už domov v živote nevráti a už ho
dotyčná neuvidí“), pričom ale táto komunikácia bola už realizovaná prostredníctvom
telekomunikačnej bunky umiestnenej v K., na T. ulici číslo 18, pritom z oboznámenej
mapy a trasy podľa internetového vyhľadávača Google vyplýva, že najkratšia trasa
z H. do K. je dlhá 21,7 km a trvá približne 30 minút, ktorý časový rozdiel presne
zodpovedá dobe, ktorá uplynula od ostatnej mobilnej komunikácie obžalovaného Š. K.
s osobou používajúcou mobilný telefón so SIM kartou X. o 21.05.02 hod.;
- nie bez dôkazného významu sa v tomto smere javí aj zápisnica o obhliadke
motorového vozidla zn. Honda Civic, striebornej metalízy, ktoré páchateľ tohto skutku zanechal v blízkosti miesta činu na rozhraní Z. a S. ulice ako nepojazdné
(pravdepodobne v dôsledku streľby svedka Ing. T. P. na toto motorové vozidlo) a jej
pripojenej fotodokumentácie, z ktorej (konkrétne z fotografií č. 16 až 21, 24, 69 a 70) vyplýva, že na predmetnom vozidle po jeho opustení boli otvorené
len ľavé predné dvere (vodičove), pričom zadné ľavé dvere boli zatvorené, navyše
na zadnom ľavom sedadle sa nachádzali veci, a to čierna kožená bunda, lepiaca páska
sivej farby s priemerom kotúča cca 10-12 cm, dve igelitové tašky a pod sedadlom
na mieste nôh ďalšie igelitové tašky s rôznymi vecami, ktorá skutočnosť vo svojom
súhrne s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou vylučuje, aby na tomto sedadle
vozidla v čase usmrtenia nebohého L. B. sedela iná osoba a už vôbec nie osoba
s fyzickými parametrami obžalovaného Š. K.;
- pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky obžalovaného Š. K. založené na tvrdení,
že zo zabezpečených stôp z miesta činu a z následne vykonaných balistických,
daktyloskopických a biologických expertíz nevyplýva záver, že by obžalovaný Š. K.
mal v ruke zaistenú zbraň a že by z nej na nebohého L. B. 9. júla 2010 dvakrát
vystrelil, Najvyšší súd Slovenskej republiky len odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku, v ktorom sa špecializovaný trestný súd s touto otázkou
vychádzajúc z vyjadrení znalcov kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru Slovenskej republiky logicky a v dostatočnom rozsahu vyrovnal;
- k odvolacej námietke obžalovaného Š. K. smerujúcej proti záverom znaleckého
posudku znalkyne z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia dospelých
PhDr. E. F. sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadrí v časti odôvodnenia tohto
uznesenia týkajúceho sa trestu, ktorý bol špecializovaným trestným súdom
obžalovanému Š. K. uložený;
- rovnako všetky ďalšie uplatnené odvolacie námietky obžalovaného Š. K., ktorými
namietal rozsah dokazovania v konaní pred špecializovaným trestným súdom,
prípadnú zaujatosť predsedu senátu špecializovaného trestného súdu, porušenie jeho
práv na obhajobu v prípravnom konaní a v konaní pred špecializovaným trestným
súdom vyhodnotil Najvyšší súd Slovenskej republiky ako nedôvodné.
Pokiaľ ide o právne posúdenie tejto trestnej veci rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že konanie obžalovaného Š. K. po stránke subjektívnej
i objektívnej naplnilo znaky obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144
ods. 1, ods. 2 písm. c./ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. c./ Tr. zák. spáchaného vo viacčinnom súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami podľa § 294 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., keďže obžalovaný Š. K. úmyselné
usmrtil L. B. s vopred uváženou pohnútkou surovým spôsobom, a to strelnou zbraňou
a strelivom zadováženým a držaným bez povolenia.
V posudzovanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že zákonné
znaky obzvlášť závažnému zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. c./
Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. c./ Tr. zák. boli bezpochyby naplnené.
Podkladom pre tento záver je skutočnosť, že obžalovaný Š. K. úmyselne usmrtil
nebohého L. B. s vopred uváženou pohnútkou. Bolo nepochybne preukázané, že v jeho
prípade nešlo o konanie impulzívne a neuvážené, ale o konanie založené na úmysle, ktorým
disponoval určitý časový úsek (viď aj jeho preukázaná prítomnosť na mieste činu deň
predtým atď.). Toto jeho konanie sa vyznačovalo zložitejšou prípravou a vyžadovalo si určitý
predchádzajúci plán a koordináciu v čase, priestore a prostriedkoch. Konanie obžalovaného
Š. K. cielene smerovalo k následku usmrtiť nebohého L. B. za každú cenu, pričom tento jeho
úmysel bol nakoniec aj realizovaný spôsobom, ktorý špecializovaný trestný súd správne
právne posúdil ako surový.
Vo vzťahu k odvolacej námietke obžalovaného Š. K., ktorá sa týkala vyššie uvedenej
okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby (tzn. surový spôsob), Najvyšší súd
Slovenskej republiky odkazuje na vecne a logicky správnu právnu argumentáciu
špecializovaného trestného súdu podrobne rozvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Treba iba dodať, že obžalovaný Š. K. nebohého L. B. usmrtil výstrelom do hlavy
z bezprostrednej vzdialenosti z brokovej zbrane poloplášťovou strelou laborovanou
hromadnou strelou s priemerom olovených brokov 5,1 mm (inak obvykle používanými
na lov zveri), ktorá nebohému L. B. spôsobila devastačné zranenie hlavy nezlučiteľné s jeho
životom. V tomto smere treba ešte dodať, že útok obžalovaného Š. K. na osobu nebohého
L. B. sa vyznačoval extrémne vysokou intenzitou a mierou brutality, pričom v danom prípade
nešlo len o jeden jediný smrteľný výstrel, ale takpovediac o neľútostnú fyzickú likvidáciu,
ktorá trvala určitú dobu. Z obrazového záznamu vyplýva, že obžalovaný Š. K. potom,
čo z motorového vozidla vytiahol vražednú zbraň, prvýkrát vystrelil na nebohého L. B.
napriek tomu, že mu v smere streľby stála manželka nebohého, svedkyňa I. B., a keď ho
netrafil, pokračoval v útoku tým, že ho začal prenasledovať, a keď nebohý L. B. pri úteku na asfaltovej ceste spadol a zostal ležať, obžalovaný Š. K. ho dobehol a L. B. ležiaceho
na zemi usmrtil ďalším výstrelom do hlavy z bezprostrednej blízkosti.
V tejto súvislosti nie je podstatné a ani sa nevyžaduje, aby tento útok zároveň vyvolal
aj zvýšené utrpenie poškodeného.
Podstatné pre právne posúdenie je to, že v posudzovanom prípade vzhľadom
na použitú vražednú zbraň (broková zbraň s poloplášťovou strelou používanými pri love
na zver) a spôsob útoku (brutálne a dôsledné zrealizovanie zamýšľaného následku
bez akéhokoľvek ohľadu na v tom čase existujúce podmienky – takpovediac neľútostná
fyzická likvidácia, ako keby skutočne išlo „o lov na zver“), išlo o takú mieru surovosti,
ktorá sa výrazne vymykala z rámca bežného u väčšiny trestných činov tohto druhu.
Tu treba zdôrazniť, že senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky len nadviazal
na svoj právny názor vyjadrený už v trestnej veci obvineného J. M. v rozsudku
z 28. septembra 1999, sp. zn. 5 To 52/1999, ktorým bol dotyčný odsúdený pre konanie,
ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že na poškodenú, ktorá ho ako partnera dlhodobo odmietala, z bezprostrednej blízkosti vystrelil z vojenskej pušky s podomácky
skrátenou hlavňou poloplášťovým projektilom, ktorým jej spôsobil rozsiahle devastačné zranenia tvárovej časti nezlučiteľné s jej životom, ktoré konanie bolo zo strany odvolacieho
súdu rovnako právne posúdené ako surovým spôsobom.
Pochybil však špecializovaný trestný súd, pokiaľ konanie obžalovaného
Š. K. právne neposúdil aj podľa § 144 ods. 2 písm. e/, písm. f/ Tr. zák. s poukazom
na § 140 písm. a/ Tr. zák., t. j., že nebohého L. B. usmrtil na objednávku s vopred uváženou
pohnútkou v úmysle získať majetkový prospech, i keď pre takýto právny záver jednoznačne
svedčili viaceré vykonané dôkazy dokumentujúce nepriaznivú finančnú situáciu
obžalovaného Š. K. (výpoveď svedkyne E. B. a listinné dôkazy od finančných ústavov
o poskytnutých úveroch a plnení ich podmienok) a jeho snahu túto situáciu zmeniť (napr.
výpovede svedkov P. P. a I. H.). Pre toto právne posúdenie konania obžalovaného Š. K.
napokon v neposlednom rade svedčili aj závery znalkyne z odboru psychológia, odvetvie
klinická psychológia dospelých PhDr. E. F., ktorá z hľadiska motivačného pozadia konania
obžalovaného Š. K. dospela k záveru, že v jeho prípade išlo o zištný motív.
Treba dodať, že v úmysle získať majetkový prospech bude vražda spáchaná
predovšetkým v prípadoch, kedy konanie páchateľa bude smerovať k zmocneniu sa veci,
peňazí alebo iného majetku obete. Môže však ísť aj o prípad tzv. vraždy na objednávku,
kedy páchateľovi bola prisľúbená za vykonanie vraždy odmena, alebo kedy páchateľ
vzhľadom k okolnostiam odmenu dôvodne očakáva.
V posudzovanej veci zabezpečenými a vykonanými dôkazmi bolo bezpochyby
preukázané, že v prípade násilného usmrtenia nebohého L. B. vzhľadom
na spôsob vykonania tohto činu išlo o tzv. vraždu na objednávku, ktorej priamym
vykonávateľom bol práve obžalovaný Š. K.
Z uvedeného je ďalej zrejmé, že na tomto skutku participovali aj ďalšie osoby,
o čom svedčia viaceré veľmi silné indície, pokiaľ ide o ich účasť na mieste činu a v jeho
blízkom okolí v čase spáchania tohto skutku, resp. krátko predtým (viď vyššie uvedená
telekomunikačná prevádzka obžalovaného a neznámych osôb) a v neposlednom rade
aj následne vykonané podozrivé finančné prevody a hotovostné výbery. V tomto smere
nie je podstatné, že sa po zadržaní obžalovaného Š. K. nepodarilo v rovine rozumnej istoty
ustáliť aj osobu objednávateľa alebo osoby, ktoré by bolo možné spojiť s prípadným
prísľubom vyplatenia finančnej odmeny. Čo však bezpochyby bolo preukázané je skutočnosť,
že obžalovaný Š. K. sa s nebohým L. B. predtým vôbec nepoznali, čo by vylučovalo
motiváciu jeho konania na podklade nejakého osobnostného konfliktu medzi nimi. Rovnako
však bezpochyby bola preukázaná u obžalovaného Š. K. jeho dlhodobá nespokojnosť
s nedostatkom finančných prostriedkov, ktorá ho motivovala k rozhodnutiu tento stav
zmeniť aj za cenu spôsobenia tohto trestnoprávneho následku.
Rozhodnutie je ťažiskom i vyvrcholením motivačného procesu. Celý motivačný
proces, ktorý rozhodnutiu predchádza, všetko to, čo je pred rozhodnutím, smeruje k nemu
ako medzníku a na druhej strane všetko to, čo prichádza po rozhodnutí, teda konanie a čin,
je iba jeho logickým dôsledkom. Motivujúca nespokojnosť a proces ňou vyvolaný vedú
a celkom prirodzene sa stupňujú k rozhodnutiu ako ťažiskovému štádiu, v ktorom dochádza
k voľbe spôsobov a prostriedkov, akými sa motivujúca nespokojnosť má odstrániť.
Obžalovaný Š. K. nedostatok finančných prostriedkov a svoju nespokojnosť s týmto stavom
sa rozhodol odstrániť spáchaním úkladnej vraždy za finančnú odmenu, ktorý čin napokon
aj spáchal.
Len v takomto kontexte zabezpečených a vykonaných dôkazov je potom možné
logicky vysvetliť skutky spáchané obžalovaným Š. K. z hľadiska motivačného pozadia
jeho konania, ktoré sa však ale zo strany špecializovaného trestného súdu malo odraziť
v podobe adekvátneho právneho posúdenia aj ako obzvlášť závažného zločinu úkladnej
vraždy spáchanej na objednávku v úmysle získať majetkový prospech.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vyššie uvedené hmotnoprávne pochybenie
špecializovaného trestného súdu (v prospech obžalovaného) nemohol napraviť pre nedostatok
odvolania na strane prokurátora napriek tomu, že sa tento v záverečnej reči takejto právnej
kvalifikácie (v úmysle získať majetkový prospech) konania obžalovaného Š. K. v bode I.
podanej obžaloby domáhal.
Napokon neobstojí ani ostatná odvolacia námietka obžalovaného Š. K. založená
na argumentácii, že v prípade držby zbrane bez povolenia, nemôže ísť o zločin nedovoleného
ozbrojovania, pokiaľ bol páchateľ legálnym držiteľom zbrojného preukazu, keďže v takomto
prípade pôjde len o správny delikt v zmysle zákona o zbraniach a strelive. Znak skutkovej
podstaty zločinu nedovoleného ozbrojovania podľa § 294 ods. 2 Tr. zák. spočívajúci v tom,
že páchateľ drží zbraň „bez povolenia“ totiž znamená, že zbraň drží „bez vedomosti“ polície,
t.j. za situácie, keď polícia vôbec nemá vedomosť o tom, že určitá konkrétna osoba drží zbraň a taktiež nemá vedomosť o tom, o akú zbraň ide a že takáto zbraň je vôbec na území
Slovenskej republiky.
Z listinných dôkazov pritom vyplýva, že vražedná zbraň (brokovnica značky Hubertus
Prague kaliber 16/16, výrobné číslo X.) mala byť v roku 2000, potom čo jej bývalý legálny
majiteľ zomrel, znefunkčnená a znehodnotená spálením pod dohľadom komisie v peci
v Železiarňach P.
Pokiaľ ide o výrok o treste, ktorý bol obžalovanému Š. K. napadnutým rozsudkom
špecializovaného trestného súdu uložený, Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje
za potrebné nadviazať na svoje právne závery vyjadrené v uznesení zo 7. decembra 2006,
sp. zn. 1 Toš 45/2006, (t. j. vo veci tzv. násilnej časti kauzy D.) publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 33/2007 (zhodou
okolností išlo o rozhodnutie vypracované tým istým predsedom senátu) a tieto jednak
zaktualizovať a jednak subsumovať na teraz posudzovanú trestnú vec.
Vo vyššie uvedenej trestnej veci O. N. a spol. Najvyšší súd Slovenskej republiky
okrem iného uviedol, že trestné činy vrážd na objednávku za úplatu zaznamenávajú
v ostatnom období v našej spoločnosti výrazne stúpajúci vývojový trend, pričom na páchaní
týchto trestných činov sa výraznou mierou podieľajú najmä mladí páchatelia.
Vzhľadom na tento stav je preto potrebné spoločnosti a jeho členom
poskytovať účinnejšiu ochranu, pretože iné prostriedky a najmä iné najciteľnejšie tresty
nie sú spôsobilé účinne ochrániť spoločnosť pred touto najnebezpečnejšou kriminalitou,
ktorá veľmi negatívne a nenahraditeľným spôsobom poškodzuje základné ľudské
hodnoty.
Pri posúdení otázky, či nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť
trestom odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov (podmienka
uvedená v § 29 ods. 3 písm. c./ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 ), resp. na dobu do dvadsaťpäť rokov (podmienka uvedená v § 47 ods. 1 písm. b./ Tr. zák. účinného
od 1. januára 2006), ktorej riešenie patrí do výlučnej právomoci súdu, keďže ide
o právnu otázku, je potrebné vychádzať hlavne zo znaleckého posudku znalca z odboru
zdravotníctva, odvetvie klinická a forenzná psychológia, ktorého úlohou je na podklade
určenia osobnostných, symptomatických (kriminogénnych) a spoločenských (sociálnych)
faktorov poskytnúť súdu závery pre vyhodnotenie resocializačnej prognózy páchateľa.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného je potom potrebné, aby sa príslušný znalec v rámci
znaleckého dokazovania z hľadiska osobnostných faktorov vyrovnal aj s tou skutočnosťou,
či vzhľadom na zistenú osobnostnú štruktúru páchateľa ide o stav relatívne trvalý, vývojovo
ukončený a terapeuticky ovplyvniteľný. Z okruhu symptomatických (kriminogénnych)
faktorov je potrebné, aby sa znalec vyjadril k závažnosti spáchanej trestnej činnosti,
k okolnosti jej prípadnej gradácie, k možnosti jej recidívy a k spôsobu emočného spracovania
spáchanej trestnej činnosti zo strany páchateľa. Napokon z hľadiska spoločenských
(sociálnych) faktorov bude potrebné, aby znalec zaujal stanovisko k existencii či neexistencii
stabilného citovo sýteného rodinného a partnerského zázemia, k profesionálnej kvalifikácii
páchateľa a k jeho schopnosti prispôsobovať sa spoločenským normám.
Formuláciou tejto podmienky („nie je nádej“) dáva zákon najavo, že nestačí
nedostatok istoty, že sa páchateľ napraví trestom kratšieho trvania, ale naopak,
vyžaduje sa rozumná istota (prognóza), vychádzajúca zo súčasných znalostí o možnosti
napraviť páchateľa trestom odňatia slobody časovo obmedzeným nad pätnásť
do dvadsiatich piatich rokov, resp. na dobu do dvadsaťpäť rokov.
Záver o tom, že nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia
slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov, resp. na dobu do dvadsaťpäť rokov,
znamená subsidiaritu trestu odňatia slobody na doživotie vo vzťahu k vyššie uvedenému
miernejšiemu typu výnimočného trestu, resp. trestu odňatia slobody.
To znamená teda, že z hľadiska osoby páchateľa je nutné najskôr skúmať,
či k dosiahnutiu účelu trestu nepostačuje miernejšia alternatíva a až po negatívnom závere,
že uvedený miernejší výnimočný trest odňatia slobody, resp. trest odňatia slobody (prípadne
ani v kombinácii s príslušným ochranným opatrením) v konkrétnom prípade nepostačuje
k dosiahnutiu účelu trestného zákona, je možné za splnenia ostatných podmienok prikročiť
k uloženiu trestu odňatia slobody na doživotie.
Na rozdiel od podmienky uvedenej v § 29 ods. 3 písm. b./ Tr. zák., resp. v § 47 ods. 1
písm. a./ Tr. zák. účinného od 1. januára 2006, ktorá zdôrazňuje generálnu prevenciu, v § 29
ods. 3 písm. c./ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, resp. v § 47 ods. 1 písm. b./ Tr. zák.
účinného od 1. januára 2006, ide o prevenciu individuálnu.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa špecializovaný trestný súd
v otázke určenia druhu trestu dôsledne neriadil týmito právnymi závermi (i keď v odôvodnení
napadnutého rozsudku na ne veľmi stručne poukazoval), a to najmä v tom smere,
že zodpovednosť za vyriešenie otázky, či u obžalovaného Š. K. nie je nádej na jeho nápravu
trestom odňatia slobody na dobu do dvadsaťpäť rokov, si podstatne uľahčil a zjednodušil tým,
že absolútne nekriticky v plnom rozsahu akceptoval záver o jeho pozitívnej resocializačnej
prognóze, ku ktorému dospela znalkyňa z odboru psychológia, odvetvie klinická
psychológia dospelých PhDr. E. F., a to napriek dôkazmi preukázanej existencii početných negatívnych a rizikových faktorov a hlavne napriek tomu, že riešenie tejto otázky patrí
do výlučnej právomoci súdu, keďže ide o právnu otázku, pričom úlohou znalca z odboru
zdravotníctva, odvetvie klinická a forenzná psychológia je na podklade určenia
osobnostných, symptomatických (kriminogénnych) a spoločenských (sociálnych)
faktorov poskytnúť súdu len závery pre vyhodnotenie resocializačnej prognózy
páchateľa.
V posudzovanej veci podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
mala znalkyňa z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia dospelých
PhDr. E. F. len stanoviť pozitíva a negatíva (riziká) možnej resocializácie obžalovaného Š. K.
vychádzajúc z vyššie uvedených faktorov, pričom špecializovaný trestný súd vyhodnotiac
okruh faktorov determinujúcich prognózu resocializácie obžalovaného Š. K. mal skúmať
a následne stanoviť, či k dosiahnutiu účelu trestu postačuje alebo nepostačuje miernejšia
alternatíva, teda trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov.
V znaleckom posudku znalkyňa z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia
dospelých PhDr. E. F. podľa názoru Najvyšší súd Slovenskej republiky sa okrem iného
dôsledne nevyrovnala napríklad s otázkou spôsobu emočného spracovania spáchanej
trestnej činnosti zo strany obžalovaného Š. K., ktorý okrem občasnej lacrimozity
(t. j. plačlivých prejavov počas vyšetrenia) a prejavov ľútosti nad svojim ďalším osudom
(pri odchode sa spýtal znalkyne, čo si myslí o tom, či sa tu dá vydržať dvadsať päť rokov
bez toho, aby mu preskočilo) neprejavil počas konania na súde ani náznak najmenšej ľútosti
nad spáchanými skutkami a spôsobeným následkom, práve naopak ešte v rámci návrhov
na doplnenie dokazovania požadoval skúmať psychiatrom a psychológom duševný stav
a psychologický obraz osobnosti I. B., vdovy po nebohom L. B. Práve tieto vyššie uvedené
prejavy v plnom rozsahu zodpovedajú osobnostnej štruktúre obžalovaného Š. K., ktorej
dominuje egoisticko – egocentrická zložka s narcistickými a vodcovskými sklonmi, ktorá
napĺňa svoje vlastné potreby nie vždy primeraným spôsobom.
Vzhľadom k tomu potom Najvyšší súd Slovenskej republiky v znaleckom
posudku znalkyne z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia dospelých
PhDr. E. F. nenašiel ani podrobnejšie závery v otázke, akými terapeutickými prostriedkami (či len dĺžkou trvania samotného trestu) je potom možné ovplyvniť osobnostnú štruktúru
obžalovaného Š. K., keďže v jeho prípade ide o stav relatívne trvalý a vývojovo ukončený.
Rovnako problematickou zostáva aj otázka jeho pracovnej kvalifikácie a ďalšej
profesionálnej orientácie (obžalovaný Š. K. po tejto stránke úplne zlyhal, keďže
si prostriedky na uspokojenie svojich materiálnych potrieb rozhodol zabezpečiť takouto
mimoriadne závažnou trestnou činnosťou) a existencie či neexistencie stabilného citovo
sýteného rodinného a partnerského zázemia (viď výpoveď jeho bývalej družky a svedka
I. H. – podľa neho obžalovaný „chcel začať žiť so svojou milenkou a vyplatiť svoju ženu,
s ktorou mal pôžičky“).
Napokon podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nebola dostatočným
spôsobom vyriešená ani otázka závažnosti spáchanej trestnej činnosti (fyzická likvidácia
politicky a spoločensky angažovanej osoby) a jej prípadnej recidívy, keďže z pohľadu
odvolacieho súdu išlo v posudzovanom prípade o tzv. vraždu na objednávku spáchanú
v úmysle získať majetkový prospech.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako toto hmotnoprávne pochybenie
špecializovaného trestného súdu (opätovne v prospech obžalovaného) však nemohol napraviť v dôsledku nedostatku odvolania podaného zo strany prokurátora, ktorý ho síce najskôr
čo do výroku o treste aj podal, keďže obžalovanému Š. K. v záverečnej reči navrhoval uložiť
úhrnný trest odňatia slobody na doživotie, ale následne ho z celkom nepochopiteľných
dôvodov aj zobral späť, čím odvolaciemu súdu vzal zákonnú možnosť o tomto výroku
rozsudku súdu prvého stupňa prípadne rozhodnúť aj v neprospech obžalovaného Š. K.
Správne a v súlade so zákonom postupoval špecializovaný trestný súd, keď na výkon
uloženého úhrnného trestu odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov zaradil obžalovaného Š. K.
podľa § 48 ods. 3 písm. b./ Tr. zák. obligatórne do ústavu na výkon trestu s maximálnym
stupňom stráženia.
V súlade so zákonom bol obžalovanému Š. K. uložený aj trest prepadnutia veci.
Stavu veci a zákonu napokon zodpovedá aj výrok o uloženom ochrannom dohľade
a výrok o náhrade škody.
S poukazom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie
obžalovaného Š. K. podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 10. novembra 2011
JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová