ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Szaba a JUDr. Juraja Klimenta a JUDr. Petra Hatalu v trestnej veci obvineného Z. I. pre trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a/, ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon") prerokoval na neverejnom zasadnutí s verejným vyhlásením konanom 13. decembra 2016 v Bratislave dovolanie obvineného Z. I. podané prostredníctvom obhajkyne JUDr. Jitky Hasíkovej proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 6. decembra 2011, sp. zn. 3 To 133/2011, a takto
rozhodol:
I. Podľa § 386 ods. 1 Tr. por. uznesením Krajského súdu v Bratislave zo 6. decembra 2011, sp. zn. 3 To 133/2011 z dôvodu § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
bol porušený zákon
v ustanovení § 8 Tr. zák. a § 256 Trestného zákona a v konaní, ktoré mu predchádzalo v ustanovení § 321 ods. 1 písm. f/, ods. 2 Tr. por.
v neprospech obvineného Z. I..
II. Podľa § 386 ods. 2 Tr. por. napadnuté uznesenie sa z r u š u j e.
III. Zrušuje sa aj rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 26. apríla 2007, sp. zn. 46 T 53/2006, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
IV. Podľa § 388 ods. 1 Tr. por. Okresnému súdu Bratislava III sa prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Odôvodnenie
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 26. apríla 2007, sp. zn. 46 T 53/2006 uznal obvineného Z. I. zavinného z trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a/, ods. 3 Trestného zákona na skutkovom základe, že
Z. I. ako konateľ spoločnosti A., s.r.o. napriek tomu, že mu rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, č. k. 17 Cb 393/01 zo dňa 7. apríla 20034 (správne má byť 2003 - pozn. dovolacieho súdu), ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu Bratislava č. k. 12 Cob 222/03 zo dňa 29. januára 2004, vykonateľný dňa 4. apríla 2004, bola uložená povinnosť zaplatiť pošk. Ing. J.F. ako podnikateľskému subjektu J.F. P. pohľadávku vo výške 533 400,- Sk, čo do dnešného dňa neurobil, v presne nezistenom čase dňa 9. februára 2004 na základe Zmlúv o prevode časti obchodného podielu v úmysle zmariť uspokojenie svojho veriteľa zrealizoval za týmto účelom formálno-právne prevod obchodného podielu spol. A., s.r.o., na osoby W. M. a P. I., pričom k reálnemu prevodu majetku tejto spoločnosti na nových spoločníkov nedošlo, teda odstránil majetok dlžníka - spol. A., s.r.o., čím zmaril uspokojenie svojho veriteľa - pošk. J.F. P. a spôsobil mu tak škodu v celkovej výške 533 400,- Sk.
Okresný súd obvinenému Z. I. za to uložil podľa § 256 ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok. Podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Trestného zákona súd podmienečne odložil výkon trestu na skúšobnú dobu 20 (dvadsať) mesiacov. Súčasne podľa § 229 ods. 1 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok") poškodenú stranu Ing. J.F. - Víno P. odkázal s nárokom na náhradu škody na konanie vo veciach občianskoprávnych.
Proti rozsudku podali obvinený Z. I. a poškodený Ing. J.F. - Víno P. odvolania. Na základe odvolania obvineného, v ktorom namietal vinu, výšku trestu a výrok o náhrade škody, Krajský súd v Bratislave uznesením zo 6. decembra 2011, sp. zn. 3 To 133/2011 zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. f/, ods. 2 Tr. por. účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Tr. por.") napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade škody. Zároveň podľa § 319 Tr. por. zamietol odvolanie poškodeného Ing. J.F. - Víno P..
Rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 6. decembra 2011, kedy vo veci rozhodol Krajský súd v Bratislave.
Odpis rozhodnutia krajského súdu prevzal obvinený 14. augusta 2012, jeho obhajkyňa 14. augusta 2012, prokurátor 8. augusta 2012, poškodený Ing. J.F. 17. augusta 2012 a splnomocnenkyňa poškodeného JUDr. Jana Polakovičová 13. augusta 2012.
Okresný súd Bratislava III predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 5. decembra 2012 dovolanie obvineného Z. I., ktoré podal prostredníctvom zvolenej obhajkyne JUDr. Jitky Hasíkovej.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prípisom zo 16. januára 2013 vrátil Okresnému súdu Bratislava III vec na konanie podľa § 474 Tr. por., pretože zo spisového materiálu zistil, že obvinený by mohol byť účastný amnestie prezidenta Slovenskej republiky. Súčasne okresnému súdu dal pokyn, aby v prípade, že obvinený bude účastný amnestie, obvineného osobitne poučil vo vzťahu k podanému dovolaniu, či na ňom trvá alebo dovolanie berie späť.
Okresný súd Bratislava III uznesením z 22. februára 2013, sp. zn. 46 T 53/2006 rozhodol, že obvinený Z. I. je účastný Rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o amnestii z 2. januára 2013 a podľa čl. I sa mu odpúšťa uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok s podmienečným odkladom so skúšobnou dobou v trvaní 20 (dvadsať) mesiacov s tým, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 12. marca 2013.
V zmysle pokynu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyzval Okresný súd Bratislava III výzvou až z 23. júna 2016 obvineného na oznámenie, či trvá na podanom dovolaní vzhľadom na uznesenie o amnestii, ktorú obvinený prevzal 4. júla 2016.
Obvinený podaním zo 7. júla 2016, osobne podaným na Okresnom súde Bratislava III 8. júla 2016, súdu oznámil, že trvá na podanom dovolaní.
Okresný súd Bratislava III opätovne predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 19. augusta 2016 dovolanie obvineného Z. I., ktoré podal prostredníctvom zvolenej obhajkyne JUDr. Jitky Hasíkovej. Dovolanie bolo podané na súde prvého stupňa 14. novembra 2012 z dôvodov § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. a § 369 ods. 3 Tr. por., že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia a osoba oprávnená podať dovolanie proti niektorému výroku napadnutého rozhodnutia môže podať dovolanie aj preto, že taký výrok nebol urobený.
V dovolaní namietol, že Krajský súd v Bratislave nerozhodol o odvolaní obvineného, ktorý podal odvolanie aj do výroku o vine a treste.
K nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného skutku uviedol, že bol uznaný za vinného za skutok, ktorý nie je trestným činom. Neboli naplnené zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu poškodzovania veriteľa. Prevodom obchodného podielu sa nezníži základné imanie alebo majetok obchodnej spoločnosti. Obchodný podiel je majetkom spoločníka, nie obchodnej spoločnosti. Prevodom obchodného podielu dochádza k zmene v osobách spoločníkov, pričom výška aktív a pasív nie je dotknutá a zmena nemá vplyv na schopnosť spoločnosti plniť svoje záväzky. V čase prevodu obchodného podielu spoločnosť nedisponovala majetkom, preto by pohľadávka poškodeného nemohla byť uspokojená. Z rozhodnutí súdov nižšieho stupňa pritom nie je zrejmý spôsob ustálenia výšky škody. Súdy pravdepodobne vychádzali z výšky spornej pohľadávky, ktorú si poškodený uplatňoval voči spoločnosti A., s.r.o. v civilnom súdnom konaní. Takýto postup je nesprávny, pretože obvinený by na spôsobenie škody vo výške 533 400,- Sk musel odstrániť majetok spoločnosti A., s.r.o. v uvedenom rozsahu. Správne určenie výšky škody má pritom vplyv aj na právnu kvalifikáciu.
Vzhľadom na to, že obvinený sa ako majiteľ spoločnosti nemohol prevodom obchodného podielu dopustiť trestného činu, dovolaciemu súdu navrhol vysloviť, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III a uznesením Krajského súdu v Bratislave bol porušený zákon v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., čím došlo k porušeniu ustanovení § 8, § 256 Trestného zákona, a tieto podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ak by dovolací súd nedospel k záveru o porušení zákona, dovolaciemu súdu navrhol prikázať Krajskému súdu v Bratislave, aby rozhodol o chýbajúcom výroku.
Predsedníčka senátu súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 376 Tr. por. doručila rovnopis dovolania na vyjadrenie ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté. Uvedenú možnosť využila prokurátorka podaním došlým na súd prvého stupňa 16. januára 2013 (č.l. 346-348).
Prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava III vo vyjadrení uviedla, že o snahe obvineného poškodiť veriteľa svedčí predstieraný prevod obchodného podielu. Právny úkon nebol urobený vážne so skutočným úmyslom previesť spoločnosť na nových spoločníkov. Svedkovia W. M. a P. I. vypovedali, že za prevod obchodného podielu na ich osobu inkasovali od spoločnosti BANKROT s.r.o. po 5000,- Sk. Zmluvy podpísali kvôli finančnej odmene, pričom boli majiteľmi spoločnosti „len na papieri". O majetku spoločnosti nemali vedomosť, ani sa o neho nezaujímali. Nakoľko obvinený naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a/, ods. 3 Trestného zákona, dovolaciemu súdu navrhla dovolanie obvineného podľa § 392 ods. 1 Tr. por. zamietnuť.
Vyjadrenie prokurátorky nebolo súdom prvého stupňa doručené obvinenému a jeho obhajkyni. Dovolací súd nedostatok odstránil zaslaním vyjadrenia dňa 28. októbra 2016 obvinenému i jeho obhajkyni, ktorí na vyjadrenie nereagovali.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pri predbežnom prieskume zistil, že dovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom stanovenejlehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.). Dovolanie podal obvinený v súlade s ustanovením § 373 ods. 1 Tr. por. prostredníctvom obhajcu.
Dovolací súd po zistení, že nie sú dané žiadne zákonné dôvody pre odmietnutie dovolania v celom rozsahu, preskúmal na neverejnom zasadnutí v súlade s § 382a Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania, ktoré sú uvedené v dovolaní, pretože v súlade s § 385 ods. 1 Tr. por. je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené a zistil, že dovolanie obvineného je dôvodné.
Dovolací súd úvodom pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por., pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie.
Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie" odvolanie.
Dovolací súd nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy, práve naopak z ustanovenia § 385 ods. 1 Tr. por. expressis verbis vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Tr. por.
Obvinený Z. I. v dovolaní uplatnil dôvod dovolania podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu súd skúma, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú alternatívy, že skutok mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin alebo, že skutok nie je trestným činom.
V prejednávanej trestnej veci bol obvinený Z. I. odsúdený za to, že ako konateľ spoločnosti, v úmysle zmariť uspokojenie svojho veriteľa, formálne previedol svoj obchodný podiel na iné osoby, pričom k prevodu majetku nedošlo.
V zmysle ustanovenia § 256 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona sa poškodzovania veriteľa dopustí ten, kto čo aj len čiastočne zmarí uspokojenie svojho veriteľa tým, že zničí, poškodí, urobí neupotrebiteľnou, zatají, predá, vymení alebo inak odstráni čo aj len časť svojho majetku. Objektom trestného činu je ochrana veriteľa a jeho práva na uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, pričom páchateľom môže byť iba dlžník, a to buď priamo fyzická osoba alebo štatutárny zástupca právnickej osoby v postavení konkrétneho subjektu konajúceho úmyselne. Objektívna stránka trestného činu spočíva v konaní páchateľa ako dlžníka, ktorý zničí, poškodí, urobí neupotrebiteľnou, zatají, predá, vymení alebo inak odstráni svoj majetok, a to aj čiastočne, v snahe zmariť uspokojenie svojho veriteľa. Dlžník takýmtokonaním zmenší svoj majetok tak, že veriteľ nebude môcť ani čiastočne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky. Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné konanie.
Predpokladom naplnenia skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa je teda uskutočnenie takých aktivít dlžníka, ktorými dochádza k zmenšeniu jeho majetku a v dôsledku toho k nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa. Dlžník koná v úmysle vyhnúť sa uspokojeniu veriteľa. Dlžníkom môže byť fyzická osoba alebo právnická osoba, za ktorú koná štatutárny zástupca. Trestnoprávne zodpovedný je preto aj konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorý koná v mene spoločnosti a rozhoduje o jej vnútorných záležitostiach, ak uskutoční úkony smerujúce k zámernému znižovaniu hodnoty majetku dlžníka. Činnosť konateľa sa však musí viazať na majetok spoločnosti. V prípade, že by vykonával úkony v rozpore so zákonom, ktorými by neznižoval majetok spoločnosti v úmysle poškodiť veriteľa, nenaplnil by skutkovú podstatu trestného činu poškodzovania veriteľa. Do úvahy by prichádzalo prípadné posúdenie jeho konania podľa iných ustanovení Trestného zákona, resp. Obchodného zákonníka.
U spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným je situácia odlišná, a to z dôvodu, že spoločnosť s ručením obmedzeným je kapitálovou spoločnosťou, t. j. majetok spoločnosti je oddelený od majetku spoločníkov. Spoločník sa podieľa na fungovaní spoločnosti vkladom v minimálnej výške 750 €, ktorý sa zapisuje do obchodného registra. Z toho vyplýva aj princíp ručenia. Spoločníci ručia za záväzky spoločnosti voči tretím osobám len do výšky svojich nesplatených vkladov zapísaných v obchodnom registri. Za porušenie svojich záväzkov zodpovedá sama spoločnosť celým svojím majetkom. Veriteľ je preto povinný sa primárne so svojim nárokom obrátiť na spoločnosť, až následne na spoločníkov ako na subjekty, ktoré v určitom rozsahu ručia za záväzky spoločnosti. Uvedené platí len za podmienky, že spoločníci nesplatili svoje vklady zapísané v obchodnom registri, resp. splatenie sa v obchodnom registri ešte nepremietlo v podobe zmeny zápisu. Ak už spoločník vklad splatil a splatenie sa v obchodnom registri vyznačilo, spoločník neručí za záväzky spoločnosti a dlžník nemá oprávnenie od neho dlh požadovať.
Z dôvodu rozdielneho postavenia spoločníka a konateľa preto nie je možné klásť konateľovi za vinu, že spoločník previedol obchodný podiel na iné osoby. Na uvedenom sa nič nemení, ani keby išlo o jednoosobovú spoločnosť a obvinený by bol zároveň spoločníkom aj konateľom. Nakoľko Obchodný zákonník v ustanovení § 111 ods. 2 zakotvuje pre jednoosobovú spoločnosť povinnosť splatenia celého základného imania pred zápisom do obchodného registra, jediný spoločník by musel splatiť celú výšku vkladu, a preto za vzniknuté záväzky spoločnosti by ani neručil.
Okrem jednotlivých subjektov spoločnosti je potrebné dôsledne odlišovať aj obchodný majetok spoločnosti, základné imanie, vklad spoločníka a obchodný podiel. Obchodným majetkom je v zmysle § 6 ods. 1 Obchodného zákonníka súhrn majetkových hodnôt (vecí, pohľadávok a iných práv a peniazmi oceniteľných iných hodnôt), ktoré patria spoločnosti a slúžia alebo sú určené na jej podnikanie, resp. na iný účel, na ktorý bola založená. Základné imanie spoločnosti je podľa § 58 ods. 1 Obchodného zákonníka peňažné vyjadrenie súhrnu peňažných i nepeňažných vkladov všetkých spoločníkov do spoločnosti. Hodnota majetku spoločnosti pritom môže byť rozdielna ako hodnota základného imania. Vklad je hodnota, ktorou sa spoločník podieľa na základnom imaní a je základom pre určenie obchodného podielu spoločníka. Pokiaľ ide o obchodný podiel, ten predstavuje práva a povinnosti spoločníka a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti. Jeho výška sa určuje podľa pomeru vkladu spoločníka k základnému imaniu spoločnosti, ak spoločenská zmluva neurčuje inak (§ 114 ods. 1 Obchodného zákonníka). Obchodný podiel teda nie je totožný s pojmom majetok spoločnosti. Zároveň je potrebné odlišovať výšku obchodného podielu, ktorá sa určuje podľa pomeru vkladu spoločníka k základnému imaniu, a hodnotu obchodného podielu určenú z čistého obchodného imania spoločnosti. Obchodný podiel pritom vyjadruje mieru účasti spoločníka na čistom obchodnom imaní spoločnosti, pričom je súčasťou majetku spoločníka, nie spoločnosti. Prostredníctvom obchodného podielu spoločník uplatňuje svoje majetkové a nemajetkové práva (právo na vyrovnací podiel, podiel na likvidačnom zostatku, podiel na zisku, právo účasti na riadení spoločnosti), ako mu z neho plynú aj povinnosti. Nakoľko spoločník je vlastníkom obchodného podielu, má právo ním disponovať, t. j. previesťobchodný podiel na iného spoločníka so súhlasom valného zhromaždenia (pokiaľ spoločenská zmluva neurčuje inak) alebo na tretiu osobu (ak to spoločenská zmluva pripúšťa), zriadiť záložné právo. Obchodný podiel je tiež predmetom dedičstva (ak spoločenská zmluva dedenie nevylúčila). Obmedzenie prevodu a prechodu obchodného podielu sa však nedotýka jednoosobovej spoločnosti. Jediný spoločník je oprávnený kedykoľvek previesť celý svoj obchodný podiel na tretiu osobu.
Samotným prevodom obchodného podielu (obchodných podielov) v spoločnosti s ručením obmedzeným z doterajšieho spoločníka (doterajších spoločníkov) na inú osobu (iné osoby), a to či už odplatným alebo bezodplatným, nedochádza k žiadnej zmene vo vzťahu k výške majetku spoločnosti, a tým ani len k čiastočnému zmareniu uspokojenia veriteľa, preto takýto prevod sám osebe nemôže naplniť skutkovú podstatu tohto trestného činu (R 124/2012).
Prevodom obchodného podielu sa zmení iba osoba vlastníka obchodného podielu, zanikne účasť pôvodného spoločníka a vznikne právny vzťah spoločnosti k novému spoločníkovi. Aktíva a pasíva spoločnosti pritom zostávajú zachované.
V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že orgány činné v trestnom konaní ani súdy nižšieho stupňa sa v rámci dokazovania nezaoberali majetkom spoločnosti (napr. vyhotovením znaleckého posudku), t. j. či spoločnosť mala vôbec nejaký majetok, v akej výške, resp. či by majetok postačoval na uspokojenie pohľadávky veriteľa. Ak by spoločnosť nemala žiadny majetok, nemohlo by ísť o trestný čin poškodzovania veriteľa. V prípade, že by spoločnosť mala v čase spáchania trestného činu majetok použiteľný na uspokojenie veriteľa, je nutné preukázať, že k prevodu majetku spoločnosti došlo s úmyslom vyhnúť sa uspokojeniu veriteľa. V súhrne teda možno konštatovať, že len ak by sa preukázalo, že obvinený ako konateľ spoločnosti urobil kroky smerujúce k odstráneniu majetku, s úmyslom zmariť uspokojenie veriteľa, bolo by možné jeho konanie subsumovať pod skutkovú podstatu trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona.
Nad rámec dovolací súd poznamenáva, že skutková veta obsiahnutá v obžalobe a v rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa je absolútne zmätočná. Súdy nerozlišovali osobu dlžníka. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo 7. apríla 2003, sp. zn. 17 Cb 393/01 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 29. januára 2004, sp. zn. 12 Cob 222/03 bola na zaplatenie zmluvnej pokuty zaviazaná spoločnosť A., s.r.o., nie obvinený. Aj keď obvinený konal v mene spoločnosti ako konateľ, nie je možné mu klásť za vinu spáchanie trestného činu poškodzovania veriteľa z dôvodu neuhradenia pohľadávky vzniknutej spoločnosti. Konanie obvineného by však mohlo byť prípadne posudzované podľa iných ustanovení Trestného zákona, resp. Obchodného zákonníka. Zároveň sa mal obvinený dopustiť trestnej činnosti tým, že ako konateľ previedol obchodný podiel na iné osoby bez reálneho prevodu majetku, čím mal odstrániť majetok spoločnosti. Takto formulované konanie obvineného je nelogické a rozporné. Bez prevodu majetku spoločnosti nemohlo dôjsť k jeho odstráneniu, pričom prevodom obchodného podielu jediného spoločníka na hoci aj nespôsobilú osobu nedochádza k prevodu majetku spoločnosti. Prevod obchodného podielu nemá vplyv na zmenšovanie majetku spoločnosti, a preto prípadná škoda veriteľa nemôže vzniknúť v príčinnej súvislosti s prevodom obchodného podielu, ale len v súvislosti s iným konaním.
Vzhľadom na uvedené, najvyšší súd zrušil napadnuté uznesenia súdov nižšieho stupňa a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava III, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.