5Tdo/80/2019

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Hatalu a sudcov JUDr. Juraja Klimenta a JUDr. Petra Szaba na neverejnom zasadnutí 23. januára 2020 v Bratislave, v trestnej veci obvineného H. S., pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 2T/48/2016, o dovolaní obvineného H. S. proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. mája 2018, sp. zn. 4To/39/2018, takto

rozhodol:

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného H. S. o d m i e t a.

Odôvodnenie

Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica z 2. novembra 2017, sp. zn. 2T/48/2016, boli obvinení 1) H. S., 2) A. X., 3) R. R. uznaní za vinných z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona na skutkovom základe, že

obžalovaný H. S. dňa 19. novembra 2012 v Banskej Bystrici, Horná 1, v priestoroch Pošty 1 s J. uzavrel návrh zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX, pôžičku na bývanie vo výške 12.050 eur, kde v tom čase s ním prítomná obžalovaná A. X. v časti C „vlastník nehnuteľnosti" návrhu zmluvy o úvere uviedla meno H. X., jej rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, číslo mobilného telefónu a adresu trvalého bydliska L. L., P. X, v časti podpis vlastníka nehnuteľnosti vyhotovila podpis H. X., hoci táto uzatvárania návrhu zmluvy o úvere účastná nebola, obžalovaná R. R., ako osoba oprávnená konať za J. banku umožnila takto získať úver osobám, ktoré nespĺňali podmienky na jeho poskytnutie, nepostupovala v zmysle bankou nastavených procesov pre sprostredkovanie bankových produktov a nevykonala identifikáciu a overenie identifikácie žiadateľa ako aj vlastníka nehnuteľnosti, za ich fyzickej prítomnosti predložením originálu dokladu totožnosti a vyhotovením kópie týchto dokladov, následne poskytnutý úver nebol riadne splácaný, čím vznikla Poštovej banke, a. s., Bratislava, Dvořákovo nám. 4, IČO: 31 340 890, škoda v celkovej výške 11.809 eur.

Okresný súd obvineným 1), 2) a 3) podľa § 221 ods. 2, § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8, § 36 písm. j), § 46Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere jeden rok. Podľa § 49 ods. 1 Trestného zákona výkon trestu podmienečne odložil, podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu v trvaní dva roky.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil obvineným H. S., A. X. a R. R. spoločne a nerozdielne spoločnosti Bencont Collection, a. s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, povinnosť nahradiť škodu vo výške 10.078 eur.

Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku poškodenú spoločnosť BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, so zvyškom nárok na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Krajský súd v Banskej Bystrici, uznesením z 22. mája 2018, sp. zn. 4To/39/2018, odvolania okresného prokurátora a obvinených proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica z 2. novembra 2017, sp. zn. 2T/48/2016, podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal obvinený H. S. prostredníctvom obhajkyne JUDr. Lucie Fabriciusovej dovolanie (doručené okresnému súdu 6. novembra 2018), z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, pretože uznesenie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Obvinený H. S. dovolanie odôvodnil tým, že z § 20 Trestného zákona možno ustáliť, že objektívnym znakom spolupáchateľstva je naplnenie skutkovej podstaty činu uvedeného v príslušnom ustanovení osobitnej časti spoločným konaním, ktorým je potrebné považovať výslovné alebo konkludentné rozdelenie objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu medzi spolupáchateľmi. Je možné, že každý zo spolupáchateľov vykoná konanie, ktoré by samo osebe bolo trestným činom alebo je možné, že si úlohy rozdelia tak, že ich aktivita len v súhrne vyvolá naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu. Spoločný úmysel spolupáchateľov zahŕňa ich spoločné konanie a sledovanie spoločného cieľa (porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom). Z dokazovania nevyplynulo, že by obvinený 1) uzatvoril s obvinenými 2) a 3) dohodu o vykonaní spoločnej činnosti vedúcej k spáchaniu podvodu. Dovolateľ požiadal obvinenú 2) ako bývalú finančnú poradkyňu o pomoc pri výbere banky, ako aj vhodného úveru len z dôvodu, že si vzhľadom na svoj vek a vzdelanie chcel pri uzatváraní úveru nechať poradiť od skúsenejšej osoby. Predmetom dohody nebolo obohatenie sa na úkor uvedenia nepravdivých informácií pri uzatváraní zmluvy. S obvinenou 3) sa obvinený 1) predtým nestretol, vôbec ju nepoznal a nemal možnosť sa s ňou dohodnúť na páchaní trestnej činnosti, z napadnutých rozhodnutí vyplýva len, že spoločným konaním, ako spolupáchatelia, naplnili zákonné znaky prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, súdy sa však nevysporiadali s tým, či medzi obvinenými došlo k dohode o tom, že spáchajú uvedený trestný čin. Obvinený 1) si nebol vedomý, že by jeho konanie v spojení s konaním obvinených 2) a 3) malo viesť k spáchaniu podvodu. Obvinenej 3) poskytol všetky údaje o sebe, o svojom príjme, o mesačnej splátke inej pôžičky, teda všetky pravdivé informácie a napokon podpísal formulárové tlačivo. Obvinená 2) v návrhu zmluvy o úvere uviedla všetky potrebné údaje o „vlastníkovi nehnuteľnosti" a vyhotovila podpis H. X. ako vlastníka nehnuteľnosti. Obvinený 1) nevedel či údaje uvádzané obvinenou 2) sú pravdivé, predpokladal, že pravdivosť si overí zamestnankyňa Poštovej banky, a. s.. Obvinená 3) im následne umožnila podpísať zmluvu o úvere, predpokladal tak, že je všetko v poriadku, nenapadlo mu, že neoverenie všetkých potrebných informácií a dokladov, nie je v súlade s internými predpismi banky, ich konanie tak mal súd posúdiť ako zdanlivé spolupáchateľstvo.

Dovolateľ ďalej argumentoval tým, že spolu s obvinenou 2) vychádzali zo stavu, ktorý bez dohody s nimi navodila obvinená 3) tým, že im de facto umožnila uviesť informácie, ktorých správnosť a úplnosť neoverovala a tiež tým, že obvinenej 2) umožnila podpísať zmluvu za H. X.. Žiadnymi dôkazmi bez pochybností nebola preukázaná požiadavka spoločného zámeru, tiež vedomá a vopred dohodnutá účasť obvineného 1) na konaní ďalších dvoch obvinených v tejto veci. Konanie obvineného 1) by samo osebe nebolo protiprávne, takým sa stalo až po začatí trestného stíhania pre trestný čin podvodu posudzovaného vo forme spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona s obvinenými 2) a 3). Pôvodná obžaloba riešila len spolupáchateľstvo obvinených 1) a 2), obvinená 3) mala byť stíhaná pretrestný čin úverového podvodu podľa inej skutkovej podstaty. Skutok ustálený súdmi oboch súdov tak nenapĺňa všetky znaky spáchania trestného činu vo forme spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Obvinení 1) a 2) nenaplnili objektívnu stránku trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, vzhľadom na absenciu uvedenia do omylu, či využitia niečieho omylu. Omyl, ako rozpor predstavy so skutočnosťou, v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podvodu, musí mať určitú kvalitu, musí byť spôsobilým prostriedkom na oklamanie iného v konkrétnej situácii. Pokiaľ má osoba v omyle vykonávajúca majetkovú dispozíciu, má povinnosť (plynúcu zo zákona, interného predpisu, zmluvy alebo zvyklosti) preskúmať tvrdenia iných osôb prostriedkami bežne dostupnými, nie je možné len uvedenie nepravdy bez ďalšieho považovať za uvádzanie do omylu v zmysle skutkovej podstaty podvodu. Zamestnankyňa sprostredkúvajúca úver, bola objektívne schopná disponujúcimi prostriedkami omyl eliminovať, svojím konaním však porušila interné predpisy Poštovej banky, a. s., nie však z dôvodu vzájomnej dohody s obvinenými 1) a 2). Pri zvýšenej miere opatrnosti mala žiadať originál občianskeho preukazu vlastníka nehnuteľnosti, overiť jeho prítomnosť a nedovoliť podpis zmluvy osobou odlišnou od vlastníka, je preto potrebné vziať do úvahy aj dodržanie obvyklej miery opatrnosti osoby uvádzanej do omylu alebo ktorej omyl chcel páchateľ využiť. Zo skutkovej vety výroku o vine nevyplývajú skutočnosti, ktoré by u obvineného 1) napĺňali objektívne, ako aj subjektívne znaky spolupáchateľstva pri trestnom čine podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, skutok popísaný v skutkovej vete tak nevykazuje znaky spolupáchateľstva v zmysle § 20 Trestného zákona. Podľa názoru dovolateľa spoločnosť BENCONT COLLECTION, a. s., nie je poškodeným, resp. právnym nástupcom poškodeného - obchodnej spoločnosti Poštová banka, a. s., pretože predmetom Zmluvy o postúpení pohľadávok č. I/2017 z 9. februára 2017, nie je žiadna pohľadávka postupcu voči obvinenému 1) H. S.. Druhým dôvodom je, že ak by aj pohľadávka voči dovolateľovi hypoteticky bola predmetom zmluvy, išlo by o nárok z úverovej zmluvy s číslom zmluvy, avšak úverovú zmluvu, aj podľa obhajoby, súd prvého stupňa správne vyhodnotil, ako neplatný právny úkon, z ktorého dôvodu stranám vzniká právo na vrátenie vzájomne si poskytnutých plnení podľa pravidiel o bezdôvodnom obohatení, avšak takáto pohľadávka nebola predmetom zmluvy o postúpení pohľadávok, prvostupňový súd tak nemal tejto spoločnosti priznať postavenie poškodeného v trestnom konaní. Záverom dovolania navrhol, aby dovolací súd vydal nasledujúci rozsudok: I) podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. mája 2018, sp. zn. 4To/36/2018 a konaním, ktoré mu predchádzalo, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku bol porušený zákon v ustanovení § 20 Trestného zákona v neprospech obvineného H. S., nar. XX. H. XXXX, II) podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku napadnuté uznesenie krajského súdu sa zrušuje, III) zrušuje sa aj rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 2. novembra 2017, sp. zn. 2T/48/2016- 599, IV) zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, V) podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku Okresnému súdu Banská Bystrica sa prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Banská Bystrica sa k dovolaniu obvineného 1) nevyjadril.

Obvinení 2) a 3) a poškodená spoločnosť sa k dovolaniu obvineného 1) nevyjadrili.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre jeho podanie a zistil, že dovolanie proti napadnutému právoplatnému rozhodnutiu je prípustné, bolo podané oprávnenou osobou, v zákonom stanovenej lehote a na zákonom určenom mieste [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h), § 369 ods. 2 písm. b), § 370 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku]. Dovolanie súčasne spĺňa podmienky podľa § 373 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Trestného poriadku a nie je dôvod na postup podľa § 382 písm. a), písm. b), písm. d), písm. e) ani písm. f) Trestného poriadku.

Na neverejnom zasadnutí postupom podľa § 381 Trestného poriadku najvyšší súd zistil, že dovolanie obvineného 1) nie je dôvodné.

Podľa § 385 ods. 1 Trestného poriadku dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Vo vzťahu k vyššie spomínanej viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, treba ešte poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Dovolací súd na podklade tohto dôvodu uvádza, že jedným z dôvodov podľa ktorého dovolanie v trestnom konaní možno podať, je založenie rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Je potrebné tiež uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o jeho existencii, dovolací súd je vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a preto dôvodom dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva aj z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi nižšieho stupňa nemôže ani meniť ani dopĺňať. Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.

Dovolací súd primárne zdôrazňuje, že podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Toto ustanovenie teda slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb. Svojou dikciou za bodkočiarkou vylučuje skutkové námietky, tzn. nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne a tiež hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom hodnotiaceho procesu.

Nie je možné s poukazom na tento dovolací dôvod domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie založené s výnimkou uvedenou v ustanovení § 371 ods. 3 Trestného poriadku.

Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku len z toho hľadiska, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného bol v skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu.

Podľa § 20 Trestného zákona ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých páchateľov (spolupáchatelia), zodpovedá každý z nich, ako keby trestný čin spáchal sám.

O spoločné konanie ide vtedy, ak niektorý zo spolupáchateľov naplnil svojím konaním všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu alebo ak niektorý zo spolupáchateľov svojím konaním uskutočnil niektorý zo spolupáchateľov svojím konaním uskutočnil len niektorý zo znakov skutkovej podstaty trestného činu, ktorá je potom len súhrnom týchto konaní alebo aj v prípade, ak je konanie každého zo spolupáchateľov aspoň článkom reťaze, pričom jednotlivé činnosti - články reťaze - smerujú kpriamemu vykonaniu trestného činu a len vo svojom celku tvoria jeho skutkovú podstatu a pôsobia súčasne (R 36/1973). Vždy však spolupáchateľstvo ako spoločné konanie dvoch alebo viacerých osôb musí naplňovať znaky konania popísaného v skutkovej podstate. K naplneniu pojmu spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 (zák. č. 140/1961 Zb.) nie je potrebné, aby sa všetci spolupáchatelia zúčastnili na trestnej činnosti rovnakou mierou. Stačí aj čiastočné prispenie, napríklad aj v podriadenej roli, pokiaľ je vedené rovnakým úmyslom ako činnosť ostatných páchateľov a je tak objektívne i subjektívne zložkou deja, tvoriaceho vo svojom celku trestné konanie. Súdna prax vykladá pojem spoločné konanie pomerne veľmi široko. Pri spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 cit. zákona sa vyžaduje spoločný úmysel spolupáchateľov zahrňujúci jednak ich spoločné konanie, ako aj sledovanie spoločného cieľa (porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného trestným zákonom). Nejde o spolupáchateľstvo, ak každý páchateľ súbežne útočí proti totožnému predmetu útoku, ale každý z nich sleduje iný zámer. Spoločný úmysel nemožno stotožňovať s výslovnou dohodou spolupáchateľov, ktorá nie je vyžadovaná (postačuje konkludentná dohoda). Každý spolupáchateľ si však musí byť vedomý aspoň možnosti, že konanie jeho i ostatných spolupáchateľov smeruje k spáchaniu trestného činu spoločným konaním a byť s tým pre tento prípad uzrozumený. Nebezpečnosť spolupáchateľstva pre spoločnosť zahŕňa popri spoločnom konaní taktiež skutočnosť, že spolupáchatelia sú si vedomí spoločnej trestnej činnosti navzájom posilňovaní pri jej páchaní.

Naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 221 Trestného zákona predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi omylom určitej osoby (resp. jej neznalosťou všetkých podstatných skutočností) a ňou urobenou majetkovou dispozíciou, a ďalej príčinnú súvislosť medzi touto dispozíciou na jednej strane a škodou na cudzom majetku a obohatením páchateľa alebo inej osoby na strane druhej. Na podvode môžu byť zainteresované celkom štyri osoby: páchateľ, osoba konajúca v omyle, osoba poškodená a osoba obohatená. Okrem páchateľa môže ísť u ostatných osôb aj o právnické osoby (R 5/2002-I).

I. Právnickú osobu možno uviesť do omylu len uvedením do omylu fyzickej osoby, ktorá je oprávnená tvoriť vôľu právnickej osoby a prejavovať ju navonok, teda rozhoduje a koná v jej mene (môže ísť aj o osobu, ktorá je členom štatutárneho alebo iného orgánu právnickej osoby). Rovnako platí, že využiť omyl právnickej osoby možno len využitím omylu vyššie charakterizovanej fyzickej osoby

II. Spôsobiť škodu na cudzom majetku možno pri trestnom čine podvodu podľa § 221 Trestného zákona aj uvedením niekoho do omylu alebo využitím niečieho omylu, ak taká (mýliaca sa) fyzická osoba nie je poškodeným ani nereprezentuje poškodenú právnickú osobu.

III. Skutková veta (popis skutku) nie je totožná s právnou vetou a spravidla nepoužíva terminológiu právnej vety (teda terminológiu dotknutého zákonného ustanovenia), aj keď sa niekedy použité výrazy a formulácie skutkovej a právnej vety nevyhnutne prekrývajú (zhodujú). Skutková veta však musí s dostatočnou obsahovou určitosťou vyjadrovať všetky skutkové okolnosti, ktoré sú kvalifikačným momentom použitej právnej kvalifikácie (R 22/2015).

Právnickú osobu môže uviesť do omylu nielen osoba z vonkajšieho prostredia (mimo štruktúry právnickej osoby), ale taktiež jej člen, zamestnanec alebo iný pracovník, ktorý sám nie je v danej veci oprávnený konať v mene tejto právnickej osoby alebo v jej zastúpení, alebo nie je oprávnený konať sám bez súčinnosti ďalšej oprávnenej osoby, pokiaľ však uvádza do omylu osobu oprávnenú v tejto veci konať v mene právnickej osoby alebo za ňu. Podobne je tomu aj vtedy, keď zamestnanec, člen alebo iný pracovník je síce oprávnený za právnickú osobu v určitom rozsahu konať, ale toto svoje oprávnenie spravidla v spojení s ďalšími osobami prekročí a uvedie do omylu svojich nadriadených alebo spolupracovníkov o povahe a okolnostiach právneho úkonu, čím vyláka spravidla v prospech inej právnickej alebo fyzickej osoby plnenie od jeho zamestnávateľskej právnickej osoby, ktorej potom v tomto rozsahu vznikne škoda.

Dovolateľ namietal, že zo skutkovej vety nevyplýva spáchanie trestného činu v spolupáchateľstve,nakoľko jeho podiel na protiprávnej činnosti spočíval len v prijatí návrhu zmluvy, nepravdivé údaje o vlastníčke nehnuteľnosti do zmluvy v zmysle skutkovej vety vpisovala obvinená X. a schválenie úverovej zmluvy na podklade nepravdivých údajov umožnila zamestnankyňa banky, obvinená R., porušením pracovných postupov banky. Zo skutkových zistení, tak ako boli súdmi ustálené v základnom konaní je však nepochybné, že úver bol získaný spoločným konaním obvinenej X., ktorej podiel na protiprávnej činnosti spočíval v uvedení nepravdivých údajov ohľadne vlastníka nehnuteľnosti do návrhu zmluvy, nakoľko v spojitosti s týmto označila nehnuteľnosť vo vlastníctve svokry H. X. a taktiež zmluvu opatrila sfalšovaným podpisom skutočnej vlastníčky nehnuteľnosti bez toho, aby majiteľka mala o poskytnutí takéhoto zabezpečenia úveru vedomosť. Je zrejmé, že spolupáchateľský podiel na protiprávnej činnosti spoluobvinenej R., vtedy oprávnenej konať v dotknutom rozsahu za Poštovú banku, a. s., spočíval v porušení povinnosti postupovať v zmysle bankou nastavených procesov na sprostredkovanie bankových produktov, nakoľko nevykonala identifikáciu ako ani overenie identifikácie žiadateľa, ako aj vlastníka nehnuteľnosti, čím umožnila fingovať splnenie podmienok na poskytnutie úveru zo strany poškodenej. Z ustálených skutkových zistení považuje najvyšší súd za zrejmé, že konanie obvineného H. S., ktorý podpísal návrh zmluvy o úvere, pôžičku na bývanie, titulom ktorej mu bol zo strany poškodenej Poštovej banky, a. s., poskytnutý úver na bývanie vo výške 12.050 eur, v dôsledku zohľadnenia zabezpečenia úveru vyššie uvedenou nehnuteľnosťou, ako aj úmyselného opomenutia identifikácie žiadateľa a vlastníka nehnuteľnosti vtedajšou zamestnankyňou banky, spolupáchateľkou R., je článkom reťaze, ktorej jednotlivé články reťaze v zmysle judikatúry smerovali k priamemu vykonaniu trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, spoločné konanie všetkých troch obvinených len vo svojom celku naplnilo skutkovú podstatu súdeného trestného činu. Dovolací súd tiež považuje za nepochybné, že obvinení 1), 2) a 3) konali podľa vopred uzavretej dohody o konkrétnom spôsobe vykonania, či prevedenia trestného činu. Nemožno totiž prisvedčiť argumentácii, že by obvinená X. bez ďalšieho a bez predchádzajúcej dohody, vo vzťahu k neznámej osobe, poskytla do návrhu úverovej zmluvy informácie o zabezpečení nehnuteľnosti, vo vlastníctve H. X.. Taktiež nemožno prijať argumentáciu, v zmysle ktorej by zamestnankyňa banky bez predchádzajúcej dohody, a teda samovoľne vo vzťahu k cudzej osobe postupovala pri sprostredkovaní bankových produktov tak, že poruší predpisy o identifikácii a overení žiadateľa úveru a vlastníka nehnuteľnosti, bez jeho prítomnosti pri podpise návrhu zmluvy. Podľa názoru najvyššieho súdu je z ustálených skutkových zistení nepochybný aj spoločný zámer sledovaný spoločným podvodným konaním všetkých troch obvinených ako spolupáchateľov, a to uvedenie poškodenej do omylu, za účelom získania peňažných prostriedkov prostredníctvom pôžičky na bývanie.

V súvislosti s uvedením do omylu v prejednávanej trestnej veci dovolací súd poukazuje na skutkovú konštatáciu v prvostupňovom rozsudku, v zmysle ktorej obvinení 1), 2) a 3) spoločným konaním ako spolupáchatelia naplnili po objektívnej a subjektívnej stránke zákonné znaky prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, pretože na škodu Poštovej banky, a. s., uvedením nepravdivých údajov v návrhu úverovej zmluvy, bez ktorých by úverová zmluva nebola schválená, vytvorili podmienky na poskytnutie úveru a vyplatenie finančnej hotovosti v sume 12.050 eur na účet obvineného S.. Omyl tak spočíval v predstieraní splnenia podmienok na poskytnutie úveru, a to vo vzťahu k zabezpečeniu úveru nehnuteľnosťou, ktoré skutočnosti neboli zo strany zamestnankyne banky úmyselne verifikované. Následkom protiprávneho konania bolo schválenie úveru poškodenou bankou a dovolateľovi boli vyplatené finančné prostriedky, obvineným následne nesplácané, čím poškodenej spôsobili väčšiu škodu, konajúc v nepriamom úmysle podľa § 15 písm. b) Trestného zákona.

V súvislosti so spochybneným nárokom na náhradu škody, dovolací súd poukazuje na to, že poškodená Poštová banka, a. s., si v trestnom konaní uplatnila náhradu škody vo výške 17.642,38 eura, pozostávajúcu z istiny 11.771,89 eura, zo sumy 5.281,90 eura zodpovedajúcej nesplateným úrokom a úrokom z omeškania, a zo sumy 588.89 eura z titulu nezaplatených poplatkov. Na podklade neplatnosti úverovej zmluvy súd obvinených zaviazal len tzv. skutočnú škodu vo výške 10.078 eur, pozostávajúcu z obvineným 1) prijatých a nevrátených finančných prostriedkov. Z dokazovania totiž vyplynulo, že obvinený 1) zo sumy 11.809 eur doposiaľ vrátil len sumu 1.731 eur. Pretože ku škode na majetku poškodeného došlo v príčinnej súvislosti s konaním všetkých obvinených, súd na jej náhradu zaviazal všetkých spoločne a nerozdielne (solidárne). V priebehu konania poškodená do spisu predložila zmluvu opostúpení pohľadávok č. 1/2017 z 9. februára 2017, z ktorej vyplynulo, že pohľadávka, ktorá je predmetom konania, bola postúpená na právneho nástupcu BENCONT COLLECTION, a. s., čím došlo k zmene v osobe poškodenej strany.

Postupca listom doručeným 24. apríla 2017 prvostupňovému súdu oznámil, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej 9. februára 2017, medzi zmluvnými stranami Poštová banka, a. s., Dvořákovo nábrežie č. 4, 811 02 Bratislava, IČO: 34 340 890, ako postupcom a BENCONT COLLECTION, a. s., ako postupníkom, bola pohľadávka Poštovej banky, a. s., vyplývajúca zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX z 20. novembra 2012 postúpená so všetkými právami a povinnosťami s ňou spojenými na spoločnosť BENCONT COLLECTION, a. s., IČO: 47 967 692 (č. l. 538).

Obvinený v podanom dovolaní rovnako ako v odvolaní spochybnil výrok o náhrade škody dôvodiac tým, že BENCONT COLLECTION, a. s., nie je poškodeným, resp. právnym nástupcom poškodeného - obchodnej spoločnosti Poštová banka, a. s., namietajúc predmet zmluvy o postúpení pohľadávok. Správnosť a zákonnosť výroku o náhrade škody spochybnil tiež na tom základe, že súd úverovú zmluvu vyhodnotil ako neplatný právny úkon, z ktorého dôvodu stranám vzniká právo na vrátenie vzájomne si poskytnutých plnení podľa pravidiel o bezdôvodnom obohatení, takáto pohľadávka však nebola predmetom zmluvy o postúpení pohľadávok. Dovolací súd v nadväznosti na to zdôrazňuje, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je daný vtedy, keď rozhodnutie súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom dovolací súd nemôže správnosť a úplnosť zisteného skutku skúmať ani meniť. Pri rozhodovaní, ktoré sa opiera o tento dôvod dovolania, preto dovolací súd hodnotí skutkový stav len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke pod č. 47/2008). O použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia ide vtedy, ak sa týka otázky, ktorá nespočíva priamo v právnej kvalifikácii skutku, ale tkvie v posudzovaní inej skutkovej okolnosti majúcej význam z hľadiska hmotného práva. Nesprávne použite iného hmotnoprávneho ustanovenia sa tak môže zakladať aj na nesprávnej aplikácii ustanovení § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúcich postúpenie pohľadávky (náhrady škody), keďže táto okolnosť sa netýka priamo skutku (činu), ale z neho vyplývajúceho nároku. Otázka platnosti postúpenia pohľadávky je pritom nepochybne otázkou právnou, ktorej posúdenie prislúcha súdu, a to na základe skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, ktoré ale už nie sú súčasťou popisu skutku. Dovolací súd sa pri posúdení, či boli predmetné hmotnoprávne ustanovenia použité správne, môže (a musí) opierať a dôkazy, ktoré boli v súdnom konaní vykonané; nesmie však skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku (viď R 75/2017). V súvislosti s tvrdením, že vzhľadom na neplatnosť úverovej zmluvy stranám vznikol nárok na vrátenie vzájomných plnení podľa pravidiel o bezdôvodnom obohatení, ktorá pohľadávka nebola predmetom zmluvy o postúpení pohľadávok, najvyšší súd poukazuje na čl. 2 Obchodných podmienok pre úver - pôžičky na bývanie - v zmysle ktorej Pohľadávka banky je právo banky na vrátenie peňažných prostriedkov poskytnutých na základe Zmluvy o úvere alebo v súvislosti s Návrhom. Z dôvodu vylúčenia akýchkoľvek pochybností sa ustanovilo, že Pohľadávkou banky je aj nárok banky na vydanie bezdôvodného obohatenia poskytnutého v súvislosti s návrhom, pokiaľ banka poskytla peňažné prostriedky bez právneho dôvodu. Pohľadávka banky zahŕňa aj príslušenstvo, predovšetkým úroky, úroky z omeškania a poplatky, resp. sankcie v zmysle Sadzobníka poplatkov a aktuálneho Oznámenia o úrokových sadzbách. Na druhej strane je však potrebné skonštatovať, že podľa názoru najvyššieho súdu pohľadávka obvineného nie je uvedená v prílohe 1 Zmluvy o postúpení pohľadávok, z ktorého dôvodu dospel k záveru, že k postúpeniu nároku na náhradu škody na postupníka BENCONT COLLECTION, a. s. nedošlo. V súvislosti s vyššie uvedeným pochybením dovolací súd zdôrazňuje § 371 ods. 5 Trestného poriadku, v zmysle ktorého dôvody podľa ods. 1 písm. i) a podľa ods. 3 nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného.Je potrebné považovať za irelevantné, či obvinený bude povinnosť na náhradu škody plniť voči postupcovi alebo postupníkovi, z ktorého dôvodu dovolací súd pochybenie v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nekonštatoval.

Na podklade vyššie uvedeného je nesporné, že nie sú naplnené dôvody dovolania v zmysle § 371 Trestného poriadku, a preto najvyšší súd podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného H. na neverejnom zasadnutí ako nedôvodné odmietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.