N a j v y š š í s ú d
5 Tdo 71/2013
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. P. Szaba v trestnej veci
obvineného D. J. pre obzvlášť závažný zločin vraždy formou spolupáchateľstva podľa § 20, §
145 ods. 1 Tr. zák. prerokoval na neverejnom zasadnutí
18. decembra 2013 v Bratislave dovolanie obvineného D. J., zastúpeného obhajcom JUDr. B.
K. proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 7. októbra 2010 sp. zn. 7 To 68/2010, a takto
r o z h o d o l :
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného D. J. sa o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu Prešov z 21. mája 2010 sp. zn. 5 T 104/2009 boli
obvinení P. B. a D. J. uznaní za vinných z obzvlášť závažného zločinu vraždy formou
spolupáchateľstva podľa § 20, § 145 ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe, že
dňa 12. júna 2006 v čase od 22.30 hod. do 01.30 hod. nasledujúceho dňa v P.,
na ul. Z. č. X., v byte č. X., po predchádzajúcom požívaní alkoholických nápojov a následnej
hádke medzi P. B. a F. T., na tohto fyzicky zaútočili tak, že ho opakovane bili päsťami do
oblasti tváre a kopali nohami do oblasti hlavy a trupu, po čom P. B., priniesol z vedľajšej izby
sklenenú vázu 0,009 m hrubú a 0,25 m vysokú, ktorou F. T. najmenej dvakrát udrel do
temennej časti hlavy a D. J. túto vázu následne dvakrát hodil do oblasti hlavy F. T., čím mu
spôsobili mnohopočetné zranenia, a to krvné podliatiny a odreniny na čele, lícach, oboch
mihalniciach očí, ušniciach, hrudníku, chrbte a končatinách, tržnozhmoždené rany v temenno
– záhlavnej oblasti vpravo, ušniciach, koreni nosa a perách, prekrvácanie mäkkých pokrývok lebečných, jemný povlak krvi pod tvrdou plenou mozgu, zakrvácanie medzi mäkké pleny,
zakrvácanie komôr mozgu, roztrhnutie chrupaviek nosa, zlomeniny 2. – 3. rebra vpravo, 5. –
9. rebra vpravo, 4. – 7. rebra vľavo, prekrvácanie podkožia a povrchovej svaloviny, ľahké
vdýchnutie krvi, zatečenie krvi do žalúdka a prekrvácanie okružia tenkého čreva a následkom
týchto útokov bezvládneho F. T. vyniesli za pomoci M. Z. z uvedeného bytu a položili ho za
krík pri zadnom vchode obytného domu č. 12 na ul. T. v P.,kde dňa 13. júna 2009 v čase
okolo 03.00 hod. týmto zraneniam podľahol.
Za to bol P. B. odsúdený podľa § 145 ods. 1 Tr. zák. za použitia § 36 písm. l/, § 37
písm. m/, § 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 17 (sedemnásť) rokov, na
výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu
s maximálnym stupňom stráženia.
Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. bol obvinenému uložený ochranný dohľad
na dobu 3 (troch) rokov.
Podľa § 73 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. mu bolo uložené ochranné protialkoholické liečenie v ambulantnej forme.
Podľa § 83 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. mu súd uložil zhabanie veci – sklenenej vázy
a valašky, vlastníkom ktorých sa podľa § 83 ods. 2 Tr. zák. stáva štát.
Obvinený D. J. bol odsúdený podľa § 145 ods. 1 Tr. zák. za použitia
§ 36 písm. l/, § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 17 (sedemnásť)
rokov, pričom na výkon uloženého trestu bol zaradený podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák.
do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. bol obvinenému uložený ochranný dohľad
na 3 (tri) roky.
Podľa 287 ods. 1 Tr. por. boli obvinení P. B. a D. J. zaviazaní k náhrade škody
poškodeným B. Š. vo výške 859,22 € a V. Z. P., a.s., Krajská pobočka P. vo výške 4,60 €. Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení zahlásil obvinený D. J. odvolanie do
výroku o vine i do trestu do zápisnice o hlavnom pojednávaní (č.l. 817). Odvolanie
v zákonom stanovenej lehote podal i obvinený P. B. prostredníctvom svojho obhajcu.
Včas podané odvolanie obvinený D. J. odôvodnil osobitným podaním
z 22. júna 2010 (č.l. 844-848/zv.III.) v ktorom namietal právnu kvalifikáciu skutku, pretože
nenaplnil znaky zločinu vraždy, jeho útok nebol taký intenzívny, bil poškodeného oveľa
menej, iniciátorom útoku bol P. B., ďalej uviedol, že v čase činu mal na nohách vychádzkovú
obuv, ktorou nemohol spôsobiť poškodenému vážnejšie zranenia, nemal v úmysle privodiť
smrť poškodeného, bol pod vplyvom alkoholu a v kombinácii s ďalšími psychoaktívnymi
látkami nemohol vedieť, že nastane smrť poškodeného, namietal znalecký posudok znalcov
psychiatrov, ktorí ho odflákli, pretože za 15 minút, čo boli s ním, nemohli podať znalecký
posudok, napokon namietal uložený trest, ktorý je likvidačný.
Dôvody odvolania podal i prostredníctvom obhajcu (č.l. 850-852) osobitným podaním
z 21. júla 2010. V dôvodoch odvolania namietal právnu kvalifikáciu, pretože nebol
preukázaný úmysel usmrtiť poškodeného. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a uznať ho
za vinného zo zločinu zabitia podľa § 147 ev. § 148 Tr. zák. a uložiť primeraný trest, prípadne
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby vec znovu prerokoval a rozhodol.
Na základe podaných odvolaní vo veci rozhodoval Krajský súd v Prešove, ktorý
na verejnom zasadnutí rozsudkom zo 7. októbra 2010 sp. zn. 7 To 68/2010 podľa § 321 ods. 1
písm. e/, ods. 3 Tr. por. zrušil rozsudok vo výroku o treste u obvineného D. J. a podľa § 322
ods. 3 Tr. por. sám vo veci rozhodol a obvinenému podľa
§ 145 ods. 1 Tr. zák. za použitia § 36 písm. l/, § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. uložil trest
odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov, na výkon ktorého zaradil obvineného podľa
§ 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
Odvolanie obvineného P. B. podľa § 319 Tr. por. zamietol.
Rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňom
7. októbra 2010, kedy vo veci rozhodol krajský súd, pričom obvinený uložený trest
od uvedeného dňa vykonáva, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia Leopoldov.
Odpis druhostupňového rozhodnutia obvinený D. J. prevzal
20. decembra 2010, jeho obhajca i prokurátor prevzali rozhodnutie 9. decembra 2010
a rozhodnutie prevzali i poškodené strany.
Okresný súd Prešov 9. decembra 2013 predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky dovolanie obvineného D. J., ktoré podal prostredníctvom ustanoveného obhajcu
JUDr. B. K. (č.l. 981-987). Dovolanie bolo podané na súde prvého stupňa 20. augusta 2013 z
dôvodov § 371 ods. 1 písm. c/, g/, i/ Tr. por., pretože v konaní bolo zásadným spôsobom
porušené právo na obhajobu, rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom
vykonané zákonným spôsobom a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutku alebo nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
V dôvodoch svojho mimoriadneho opravného prostriedku obvinený namietal, že súdy
prvého i druhého stupňa ho neprávom uznali za vinného a odsúdili bez toho, aby bolo
vykonaným dokazovaním preukázané, že svojim konaním naplnil znaky skutkovej podstaty
žalovaného trestného činu. Zároveň pripomenul, že všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie
jeho veci uplatnil už v konaní pred súdom prvého i druhého stupňa v rámci svojej obhajoby.
Vytýka súdom arbitrárnosť pri hodnotení vykonaných dôkazov, ktoré účelovo hodnotili najmä
výpoveď svedka M. Z. v jeho neprospech, namietal závery znalcov psychiatrov a vytýkal, že
súdy vôbec nezohľadnili okolnosti a dôkazy svedčiace v jeho prospech, čím bolo zásadným
spôsobom porušené jeho právo na obhajobu. Ďalej vytýkal súdom nedostatočné odôvodnenie
ich rozhodnutí, porušenie základných zásad trestného konania, ktoré
okolnosti nasvedčujú tomu, že boli naplnené dovolacie dôvody v zmysle § 371 ods. 1
písm. c/, g/ Tr. por.
V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. namietal nesprávnu
kvalifikáciu skutku, nakoľko mu nebol preukázaný úmysel usmrtiť poškodeného. Do útoku
na poškodeného sa síce zapojil, ale si je istý, že jeho útok nemohol poškodeného ohroziť
na živote. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že zabránil útoku B. s nožom
na poškodeného, čo potvrdil aj svedok Z.. Okrem toho poukázal na rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 199/2009, kde sa vytýka najvyššiemu súdu nesprávna
aplikačná prax, ktorou veľmi reštriktívnym spôsobom aplikuje príslušné ustanovenia
o dovolaní proti rozhodnutiu krajského súdu v tom zmysle, že nepripúšťa revíziu skutkových
zistení, čo odporuje zmyslu a zámeru zavedenia tohto inštitútu.
Záverom svojho dovolania navrhol, aby najvyšší súd podľa § 386 ods. 1 Tr. por.
vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo
bol porušený zákon v jeho neprospech. Napadnutý rozsudok, ako aj rozsudok súdu prvého
stupňa navrhol zrušiť a prikázať súdu prvého stupňa, aby vec v potrebnom rozsahu znovu
prerokoval a rozhodol.
Predseda senátu súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 376 Tr. por. doručil
rovnopis dovolania ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo
dotknuté, s upozornením, že sa môžu v lehote, ktorú im určil, k dovolaniu obvineného
vyjadriť. Uvedenú možnosť využil prokurátor, ktorý vo svojich vyjadreniach uviedol,
že dovolacie dôvody nie sú naplnené, a preto navrhol dovolanie obvineného podľa § 382
písm. c/ Tr. por. odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil,
že dovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať
(§ 370 ods. 1, 3 Tr. por.). Dovolanie bolo podané po vyčerpaní riadneho opravného
prostriedku (§ 372 Tr. por.), prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.). Zároveň však
zistil, že dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú
splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje,
že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne
uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení súdov a predstavuje výnimočné
prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktorá zásada je
dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto výnimočnosť je vyjadrená
práve obmedzenými možnosťami pre podanie dovolania, aby sa širokým uplatňovaním tohto
mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.
Dovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení
§ 371 Tr. por., pričom dôvod dovolania sa musí v dovolaní vždy uviesť
(§ 374 ods. 2 Tr. por.). Dovolací súd je viazaný uplatnenými dôvodmi dovolania a ich
odôvodnením (§ 385 ods. 1 Tr. por.) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy. Právne fundovanú argumentáciu má zaistiť práve povinné zastúpenie
obvineného obhajcom – advokátom.
Zároveň je potrebné poukázať na ustanovenie § 371 ods. 4 Tr. por., v zmysle ktorého
dôvody podľa odseku 1 (§ 371 Tr. por.) písm. a/ až písm. g/ nemožno použiť, ak táto
okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal
ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister
spravodlivosti.
V predmetnej veci ako už bolo vyššie konštatované, obvinený v dôvodoch odvolania
proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal iba právnu kvalifikáciu a v tejto súvislosti
aj výšku uloženého trestu, ktorý považoval za likvidačný. Dovolací súd pripomína,
že obvinený v konaní na súde prvého stupňa žiadne porušenie jeho práva na obhajobu
nenamietal a nemal výhrady na nezákonnosť dôkazov. Takéto pripomienky nevzniesol
ani v dôvodoch odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa. Dovolaciemu súdu tak
v akceptovaní dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/, g/ Tr. por. bráni vyššie
citované ustanovenie § 371 ods. 4 Tr. por.
Napriek tomu považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že zo strany obvineného
pokiaľ ide o námietky v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/, g/ Tr. por. ide
o nesprávny výklad a nepochopenie ustanovení Trestného poriadku.
Právo na obhajobu každého, proti komu sa vedie trestné konanie, je v Trestnom
poriadku upravené v § 2 ods. 9. Vyjadruje jeden z právnych princípov, na ktorých je
vybudované trestné konanie a jeho zmyslom je zabezpečiť úplnú ochranu zákonných záujmov
osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ako aj prispieť k náležitému zisteniu skutkového
stavu a správnemu rozhodnutiu. Toto právo primárne zahrňuje právo na osobnú obhajobu
(§ 34 ods. 1 Tr. por.), právo nechať sa obhajovať obhajcom (§ 34 ods. 1, § 36 Tr. por.), ako aj
právo na povinnú obhajobu (§ 37, § 38 Tr. por.) Jednotlivé zložky tohto práva sú v širšom
zmysle upravené v ďalších ustanoveniach Trestného poriadku. Dovolacím dôvodom podľa
§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je iba zásadné porušenie práva na obhajobu. Takýmto zásadným
porušením by bolo najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe podľa § 37, ktoré by
mohlo mať konkrétny vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania
smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Dôležité sú preto i konkrétne podmienky prípadu,
ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach.
Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,
ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy
po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov, dochádza
k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne
pravidlá, podľa ktorých by sa malo postupovať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu
dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim
rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány
činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú
dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Nevykonanie
dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným a hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý
nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možné uplatňovať v rámci tohto dovolacieho
dôvodu. Zo strany obvineného ide o skrytú formu vyjadrenia obvineného, aby boli vykonané
dôkazy vyhodnotené v jeho prospech. Výkon a spôsob obhajoby taktiež nenapĺňa žiadny z dovolacích dôvodov. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade k žiadnemu závažnému
porušeniu práva na obhajobu nedošlo, preto argumentáciu obvineného vo vzťahu k tomuto
dovolaciemu dôvodu vyhodnotil dovolací súd ako nedôvodnú.
Rovnako neopodstatnené sú námietky obvineného aj vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie
je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom.
Vo všeobecnej rovine k tomuto dovolaciemu dôvodu považuje dovolací súd za nutné
uviesť, že uvedený dôvod sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania –
k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách, začína vyhľadávaním, nasleduje
etapa zabezpečovania dôkazov, potom ich vykonávania a na záver etapa hodnotenia dôkazov.
Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo
sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného
zákona.
Dôvod dovolania podľa citovaného ustanovenia sa vzťahuje predovšetkým k tretej
etape dokazovania, t.j. k vykonávaniu dôkazov súdom. Prirodzene zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá dokazovania, pretože dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom nie sú v trestnom
konaní použiteľné a nie je možné ich vyhodnotiť ani v prípade, keby boli na hlavnom
pojednávaní súdom vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku.
Pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa preto vyžaduje, aby sa napadnuté súdne
rozhodnutie opieralo o nezákonné dôkazy.
Zároveň treba uviesť, že uvedený dovolací dôvod sa nevzťahuje na posledné štádium
dokazovania – na hodnotenie dôkazov. V trestnom konaní, ako už bolo vyššie uvedené, platia
zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov.
Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie.
Platný Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, čo sa týka miery dôkazov potrebných
na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného
hodnotenia dôkazov vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por., podľa ktorej orgány činné
v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu
jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán. Z obsahu spisového materiálu pritom vyplýva, že dôkazy v posudzovanej veci boli nielen súdom, ale aj v prípravnom konaní vykonané spôsobom,
ktorý zodpovedá zákonu. Taktiež odôvodneniu súdnych rozhodnutí nemožno nič vyčítať.
Sú síce stručné ale dávajú odpoveď na všetky otázky, ktoré bolo potrebné v konkrétnom
prípade riešiť. Argumentáciu obvineného vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu preto
dovolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
Obvinený ako ďalší dovolací dôvod uplatnil dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1
písm. i/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené
na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť.
Podľa § 371 ods. 5 Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm. i/ a podľa odseku 3 nemožno
použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného.
Vyššie uvedenou formuláciou dovolacieho dôvodu zákon vyjadruje, že dovolanie
je určené na nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva, nie však
z hľadiska procesných predpisov. Poukázaním na uvedený dovolací dôvod preto nemožno
namietať porušenie procesných predpisov. V medziach tohto dovolacieho dôvodu možno
namietať, že skutok tak, ako bol súdom zistený, bol nesprávne právne kvalifikovaný ako
trestný čin, hoci sa o trestný čin nejedná, alebo ide o iný trestný čin, než ktorým bol obvinený
uznaný za vinného. Na podklade tohto dovolacieho dôvodu však nie je možné preskúmavať
a hodnotiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, na ktorých je napadnuté rozhodnutie
založené. Uvedený dovolací dôvod nenapĺňa ani poukaz na to, že vykonaným dokazovaním
nebola v konaní preukázaná subjektívna stránka trestného činu. Tá totiž predstavuje vnútorný
vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len
sprostredkovane, t.j. tak, ako sa navonok prejavil v jeho konaní, ktoré je obsahom skutkovej
vety rozhodnutia.
Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou, a preto
nemôže preskúmavať a posudzovať postup súdov prvého a druhého stupňa pri hodnotení
vykonaných dôkazov. Naopak najvyšší súd je povinný vychádzať zo skutkových zistení súdu
prvého stupňa, prípadne druhého stupňa a potom v nadväznosti na nimi zistený skutkový stav,
môže posudzovať hmotnoprávne posúdenie skutku. Nemôže vychádzať z konštrukcie
skutkového stavu, ktorú za správnu považuje obvinený.
V posudzovanej veci uplatnené dovolacie námietky obvineného smerujú primárne
do oblasti skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči spôsobu hodnotenia dôkazov
vykonaných súdmi nižšej inštancie a polemizuje s odôvodnením ich rozhodnutí. V podstate
sa obvinený takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od skutkových
zistení oboch súdov inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených skutkových
(procesných) výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom
nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.
V rámci tohto dovolacieho dôvodu dával obvinený do pozornosti dovolacieho súdu
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 199/2009, ktoré podľa neho
vytýka najvyššiemu súdu nesprávnu aplikačnú prax, keď príliš reštriktívnym spôsobom
aplikuje príslušné ustanovenia o dovolaní proti rozhodnutiu krajského súdu v tom zmysle,
že nepripúšťa revíziu skutkových zistení, čo odporuje zmyslu a záveru zavedenia tohto
mimoriadneho opravného prostriedku.
Aj v tomto prípade ide zo strany obvineného o nesprávny výklad tohto rozhodnutia,
pretože ústavný súd v tomto konkrétnom prípade prízvukoval pod bodom 16/, že „najvyšší
súd nie je oprávnený v dovolacom konaní preskúmavať postup nižších súdov pri dokazovaní
a hodnotení dôkazov, ale vychádza iba z konečných skutkových zistení urobených nižšími
súdmi a v nadväznosti na tieto stabilizované skutkové zistenia posudzuje správnosť
aplikovaného hmotno-právneho posúdenia. Tieto skutkové zistenia nemôže zmeniť, a to ani
na základe prípadného doplnenia dokazovania, ani v závislosti na inom hodnotení
v predchádzajúcom konaní uskutočnených dôkazov.“
Z uvedeného je zrejmé, že argumenty uvedené v dovolaní obvineného nie sú spôsobilé
naplniť dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., pretože sa netýkali právneho
posúdenia, ale výlučne skutkových zistení a hodnotenia dôkazov.
V rámci tohto dovolacieho dôvodu uplatnil aj výhrady voči uloženému trestu odňatia
slobody, ktorý je podľa neho „likvidačný“. V tejto súvislosti dovolací súd pripomína,
že námietky voči uloženému trestu možno uplatňovať iba pod dovolacím dôvodom podľa
§ 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. Aj v prípade, že by obvinený uvedený dôvod vo svojom
dovolaní uplatnil, nemohol by dovolací súd jeho námietky akceptovať. Uvedený dovolací
dôvod sa totiž vzťahuje iba na prípady, kedy bol obvinenému uložený taký druh trestu, ktorý
zákon nepripúšťa alebo mu bol uložený trest vo výmere mimo trestnej sadzby uvedenej
v Trestnom zákone, čo sa v prípade obvineného nestalo.
Dovolací súd opakovane zdôrazňuje, že obsah konkrétne uplatnených námietok,
tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho
dôvodu, musí skutočne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu
podľa § 371 Tr. por. V prípade, že tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje
na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale obsahuje argumenty
stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť
podľa § 382 písm. c/ Tr. por.
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por., dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,
bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
podľa § 371.
V prerokúvanej veci, ako už bolo vyššie konštatované, obvinený D. J.
vo svojom podaní nenaplnil ani jeden z tam uplatnených dovolacích dôvodov, a preto
Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného
D. J. podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. decembra 2013
JUDr. Juraj Kl i m e n t, v. r.
predseda senátu
Vyhotovil: JUDr. P. Szabo
Za správnosť vyhotovenia: Gabriela Protušová