N a j v y š š í   s ú d  

5 Tdo 71/2013

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. P. Szaba v trestnej veci

obvineného D. J. pre obzvlášť závažný zločin vraždy formou spolupáchateľstva podľa § 20, §

145 ods. 1 Tr. zák. prerokoval na neverejnom zasadnutí

18. decembra 2013 v Bratislave dovolanie obvineného D. J., zastúpeného obhajcom JUDr. B.

K. proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 7. októbra 2010 sp. zn. 7 To 68/2010, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného D. J. sa o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Prešov z 21. mája 2010 sp. zn. 5 T 104/2009 boli

obvinení P. B. a D. J. uznaní za vinných z obzvlášť závažného zločinu vraždy formou

spolupáchateľstva podľa § 20, § 145 ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe, že  

dňa 12. júna 2006 v čase od 22.30 hod. do 01.30 hod. nasledujúceho dňa v P.,

na ul. Z. č. X., v byte č. X., po predchádzajúcom požívaní alkoholických nápojov a následnej

hádke medzi P. B. a F. T., na tohto fyzicky zaútočili tak, že ho opakovane bili päsťami do

oblasti tváre a kopali nohami do oblasti hlavy a trupu, po čom P. B., priniesol z vedľajšej izby

sklenenú vázu 0,009 m hrubú a 0,25 m vysokú, ktorou F. T. najmenej dvakrát udrel do

temennej časti hlavy a D. J. túto vázu následne dvakrát hodil do oblasti hlavy F. T., čím mu

spôsobili mnohopočetné   zranenia, a to krvné podliatiny a odreniny na čele, lícach, oboch

mihalniciach očí, ušniciach, hrudníku, chrbte a končatinách, tržnozhmoždené rany v temenno

– záhlavnej oblasti vpravo, ušniciach, koreni nosa a perách, prekrvácanie mäkkých pokrývok lebečných, jemný povlak krvi pod tvrdou plenou mozgu, zakrvácanie medzi mäkké pleny,

zakrvácanie komôr mozgu, roztrhnutie chrupaviek nosa, zlomeniny 2. – 3. rebra vpravo, 5. –

9. rebra vpravo, 4. – 7. rebra vľavo, prekrvácanie podkožia a povrchovej svaloviny, ľahké

vdýchnutie krvi, zatečenie krvi do žalúdka a prekrvácanie okružia tenkého čreva a následkom

týchto útokov bezvládneho F. T. vyniesli za pomoci M. Z. z uvedeného bytu a položili ho za

krík pri zadnom vchode obytného domu č. 12 na ul. T. v P.,kde dňa 13. júna 2009 v čase

okolo 03.00 hod. týmto zraneniam podľahol.

Za to bol P. B. odsúdený podľa § 145 ods. 1 Tr. zák. za použitia § 36 písm. l/, § 37

písm. m/, § 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 17 (sedemnásť) rokov, na

výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu

s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. bol obvinenému uložený ochranný dohľad

na dobu 3 (troch) rokov.

Podľa § 73 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. mu bolo uložené ochranné protialkoholické liečenie v ambulantnej forme.

Podľa § 83 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. mu súd uložil zhabanie veci – sklenenej vázy

a valašky, vlastníkom ktorých sa podľa § 83 ods. 2 Tr. zák. stáva štát.

Obvinený D. J. bol odsúdený podľa § 145 ods. 1 Tr. zák. za použitia

§ 36 písm. l/, § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 17 (sedemnásť)

rokov, pričom na výkon uloženého trestu bol zaradený podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák.

do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. bol obvinenému uložený ochranný dohľad

na 3 (tri) roky.

Podľa 287 ods. 1 Tr. por. boli obvinení P. B. a D. J. zaviazaní k náhrade škody

poškodeným B. Š. vo výške 859,22 € a V. Z. P., a.s., Krajská pobočka P. vo výške 4,60 €. Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení zahlásil obvinený D. J. odvolanie do

výroku o vine i do trestu do zápisnice o hlavnom pojednávaní (č.l. 817). Odvolanie

v zákonom stanovenej lehote podal i obvinený P. B. prostredníctvom svojho obhajcu.

Včas podané odvolanie obvinený D. J. odôvodnil osobitným podaním

z 22. júna 2010 (č.l. 844-848/zv.III.) v ktorom namietal právnu kvalifikáciu skutku, pretože

nenaplnil znaky zločinu vraždy, jeho útok nebol taký intenzívny, bil poškodeného oveľa

menej, iniciátorom útoku bol P. B., ďalej uviedol, že v čase činu mal na nohách vychádzkovú

obuv, ktorou nemohol spôsobiť poškodenému vážnejšie zranenia, nemal v úmysle privodiť

smrť poškodeného, bol pod vplyvom alkoholu a v kombinácii s ďalšími psychoaktívnymi

látkami nemohol vedieť, že nastane smrť poškodeného, namietal znalecký posudok znalcov

psychiatrov, ktorí ho odflákli, pretože za 15 minút, čo boli s ním, nemohli podať znalecký

posudok, napokon namietal uložený trest, ktorý je likvidačný.

Dôvody odvolania podal i prostredníctvom obhajcu (č.l. 850-852) osobitným podaním

z 21. júla 2010. V dôvodoch odvolania namietal právnu kvalifikáciu, pretože nebol

preukázaný úmysel usmrtiť poškodeného. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a uznať ho

za vinného zo zločinu zabitia podľa § 147 ev. § 148 Tr. zák. a uložiť primeraný trest, prípadne

rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby vec znovu prerokoval a rozhodol.

Na základe podaných odvolaní vo veci rozhodoval Krajský súd v Prešove, ktorý

na verejnom zasadnutí rozsudkom zo 7. októbra 2010 sp. zn. 7 To 68/2010 podľa § 321 ods. 1

písm. e/, ods. 3 Tr. por. zrušil rozsudok vo výroku o treste u obvineného D. J. a podľa § 322

ods. 3 Tr. por. sám vo veci rozhodol a obvinenému podľa

§ 145 ods. 1 Tr. zák. za použitia § 36 písm. l/, § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. uložil trest

odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov, na výkon ktorého zaradil obvineného podľa

§ 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Odvolanie obvineného P. B. podľa § 319 Tr. por. zamietol.  

Rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňom

7. októbra 2010, kedy vo veci rozhodol krajský súd, pričom obvinený uložený trest

od uvedeného dňa vykonáva, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia Leopoldov.

Odpis druhostupňového rozhodnutia obvinený D. J. prevzal

20. decembra 2010, jeho obhajca i prokurátor prevzali rozhodnutie 9. decembra 2010

a rozhodnutie prevzali i poškodené strany.

Okresný súd Prešov 9. decembra 2013 predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky dovolanie obvineného D. J., ktoré podal prostredníctvom ustanoveného   obhajcu

JUDr. B. K. (č.l. 981-987). Dovolanie bolo podané na súde prvého stupňa 20. augusta 2013 z

dôvodov § 371 ods. 1 písm. c/, g/, i/ Tr. por., pretože v konaní bolo zásadným spôsobom

porušené právo na obhajobu, rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom

vykonané zákonným spôsobom a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku alebo nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

V dôvodoch svojho mimoriadneho opravného prostriedku obvinený namietal, že súdy

prvého i druhého stupňa ho neprávom uznali za vinného a odsúdili bez toho, aby bolo

vykonaným dokazovaním preukázané, že svojim konaním naplnil znaky skutkovej podstaty

žalovaného trestného činu. Zároveň pripomenul, že všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie

jeho veci uplatnil už v konaní pred súdom prvého i druhého stupňa v rámci svojej obhajoby.

Vytýka súdom arbitrárnosť pri hodnotení vykonaných dôkazov, ktoré účelovo hodnotili najmä

výpoveď svedka M. Z. v jeho neprospech, namietal závery znalcov psychiatrov a vytýkal, že

súdy vôbec nezohľadnili okolnosti a dôkazy svedčiace v jeho prospech, čím bolo zásadným

spôsobom porušené jeho právo na obhajobu. Ďalej vytýkal súdom nedostatočné odôvodnenie

ich rozhodnutí, porušenie základných zásad trestného konania, ktoré

okolnosti nasvedčujú tomu, že boli naplnené dovolacie dôvody v zmysle § 371 ods. 1

písm. c/, g/ Tr. por.

V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. namietal nesprávnu

kvalifikáciu skutku, nakoľko mu nebol preukázaný úmysel usmrtiť poškodeného. Do útoku

na poškodeného sa síce zapojil, ale si je istý, že jeho útok nemohol poškodeného ohroziť

na živote. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že zabránil útoku B. s nožom

na poškodeného, čo potvrdil aj svedok Z.. Okrem toho poukázal na rozhodnutie Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 199/2009, kde sa vytýka najvyššiemu súdu nesprávna

aplikačná prax, ktorou veľmi reštriktívnym spôsobom aplikuje príslušné ustanovenia

o dovolaní proti rozhodnutiu krajského súdu v tom zmysle, že nepripúšťa revíziu skutkových

zistení, čo odporuje zmyslu a zámeru zavedenia tohto inštitútu.

Záverom svojho dovolania navrhol, aby najvyšší súd podľa § 386 ods. 1 Tr. por.

vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo

bol porušený zákon v jeho neprospech. Napadnutý rozsudok, ako aj rozsudok súdu prvého

stupňa navrhol zrušiť a prikázať súdu prvého stupňa, aby vec v potrebnom rozsahu znovu

prerokoval a rozhodol.  

Predseda senátu súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 376 Tr. por. doručil

rovnopis dovolania ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo

dotknuté, s upozornením, že sa môžu v lehote, ktorú im určil, k dovolaniu obvineného

vyjadriť. Uvedenú možnosť využil prokurátor, ktorý vo svojich vyjadreniach uviedol,

že dovolacie dôvody nie sú naplnené, a preto navrhol dovolanie obvineného podľa § 382

písm. c/ Tr. por. odmietnuť.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil,

že dovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať

(§ 370 ods. 1, 3 Tr. por.). Dovolanie bolo podané po vyčerpaní riadneho opravného

prostriedku (§ 372 Tr. por.), prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.). Zároveň však

zistil, že dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú

splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje,

že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení súdov a predstavuje výnimočné

prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktorá zásada je

dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto výnimočnosť je vyjadrená

práve obmedzenými možnosťami pre podanie dovolania, aby sa širokým uplatňovaním tohto

mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Dovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení

§ 371 Tr. por., pričom dôvod dovolania sa musí v dovolaní vždy uviesť

(§ 374 ods. 2 Tr. por.). Dovolací súd je viazaný uplatnenými dôvodmi dovolania a ich

odôvodnením (§ 385 ods. 1 Tr. por.) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy. Právne fundovanú argumentáciu má zaistiť práve povinné zastúpenie

obvineného obhajcom – advokátom.

Zároveň je potrebné poukázať na ustanovenie § 371 ods. 4 Tr. por., v zmysle ktorého

dôvody podľa odseku 1 (§ 371 Tr. por.) písm. a/ až písm. g/ nemožno použiť, ak táto

okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal

ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister

spravodlivosti.

V predmetnej veci ako už bolo vyššie konštatované, obvinený v dôvodoch odvolania

proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal iba právnu kvalifikáciu a v tejto súvislosti

aj výšku uloženého trestu, ktorý považoval za likvidačný. Dovolací súd pripomína,

že obvinený v konaní na súde prvého stupňa žiadne porušenie jeho práva na obhajobu

nenamietal a nemal výhrady na nezákonnosť dôkazov. Takéto pripomienky nevzniesol

ani v dôvodoch odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa. Dovolaciemu súdu tak

v akceptovaní dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/, g/ Tr. por. bráni vyššie

citované ustanovenie § 371 ods. 4 Tr. por.

Napriek tomu považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že zo strany obvineného

pokiaľ ide o námietky v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/, g/ Tr. por. ide

o nesprávny výklad a nepochopenie ustanovení Trestného poriadku.

Právo na obhajobu každého, proti komu sa vedie trestné konanie, je v Trestnom

poriadku upravené v § 2 ods. 9. Vyjadruje jeden z právnych princípov, na ktorých je

vybudované trestné konanie a jeho zmyslom je zabezpečiť úplnú ochranu zákonných záujmov

osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ako aj prispieť k náležitému zisteniu skutkového

stavu a správnemu rozhodnutiu. Toto právo primárne zahrňuje právo na osobnú obhajobu

(§ 34 ods. 1 Tr. por.), právo nechať sa obhajovať obhajcom (§ 34 ods. 1, § 36 Tr. por.), ako aj

právo na povinnú obhajobu (§ 37, § 38 Tr. por.) Jednotlivé zložky tohto práva sú v širšom

zmysle upravené v ďalších ustanoveniach Trestného poriadku. Dovolacím dôvodom podľa

§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je iba zásadné porušenie práva na obhajobu. Takýmto zásadným

porušením by bolo najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe podľa § 37, ktoré by

mohlo mať konkrétny vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania

smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Dôležité sú preto i konkrétne podmienky prípadu,

ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach.

Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,

ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy

po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov, dochádza

k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne

pravidlá, podľa ktorých by sa malo postupovať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu

dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim

rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány

činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú

dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Nevykonanie

dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným a hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý

nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možné uplatňovať v rámci tohto dovolacieho

dôvodu. Zo strany obvineného ide o skrytú formu vyjadrenia obvineného, aby boli vykonané

dôkazy vyhodnotené v jeho prospech. Výkon a spôsob obhajoby taktiež nenapĺňa žiadny z dovolacích dôvodov. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade k žiadnemu závažnému

porušeniu práva na obhajobu nedošlo, preto argumentáciu obvineného vo vzťahu k tomuto

dovolaciemu dôvodu vyhodnotil dovolací súd ako nedôvodnú.

Rovnako neopodstatnené sú námietky obvineného aj vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu

podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie

je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom.  

Vo všeobecnej rovine k tomuto dovolaciemu dôvodu považuje dovolací súd za nutné

uviesť, že uvedený dôvod sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania –

k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách, začína vyhľadávaním, nasleduje

etapa zabezpečovania dôkazov, potom ich vykonávania a na záver etapa hodnotenia dôkazov.

Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo

sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného

zákona.

Dôvod dovolania podľa citovaného ustanovenia sa vzťahuje predovšetkým k tretej

etape dokazovania, t.j. k vykonávaniu dôkazov súdom. Prirodzene zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá dokazovania, pretože dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom nie sú v trestnom

konaní použiteľné a nie je možné ich vyhodnotiť ani v prípade, keby boli na hlavnom

pojednávaní súdom vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku.

Pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa preto vyžaduje, aby sa napadnuté súdne

rozhodnutie opieralo o nezákonné dôkazy.

Zároveň treba uviesť, že uvedený dovolací dôvod sa nevzťahuje na posledné štádium

dokazovania – na hodnotenie dôkazov. V trestnom konaní, ako už bolo vyššie uvedené, platia

zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov.

Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie.

Platný Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, čo sa týka miery dôkazov potrebných

na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného

hodnotenia dôkazov vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por., podľa ktorej orgány činné

v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho

vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu

jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom

konaní alebo niektorá zo strán. Z obsahu spisového materiálu pritom vyplýva, že dôkazy v posudzovanej veci boli nielen súdom, ale aj v prípravnom konaní vykonané spôsobom,

ktorý zodpovedá zákonu. Taktiež odôvodneniu súdnych rozhodnutí nemožno nič vyčítať.

Sú síce stručné ale dávajú odpoveď na všetky otázky, ktoré bolo potrebné v konkrétnom

prípade riešiť. Argumentáciu obvineného vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu preto

dovolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

Obvinený ako ďalší dovolací dôvod uplatnil dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1

písm. i/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť.

Podľa § 371 ods. 5 Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm. i/ a podľa odseku 3 nemožno

použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného.

Vyššie uvedenou formuláciou dovolacieho dôvodu zákon vyjadruje, že dovolanie

je určené na nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva, nie však

z hľadiska procesných predpisov. Poukázaním na uvedený dovolací dôvod preto nemožno

namietať porušenie procesných predpisov. V medziach tohto dovolacieho dôvodu možno

namietať, že skutok tak, ako bol súdom zistený, bol nesprávne právne kvalifikovaný ako

trestný čin, hoci sa o trestný čin nejedná, alebo ide o iný trestný čin, než ktorým bol obvinený

uznaný za vinného. Na podklade tohto dovolacieho dôvodu však nie je možné preskúmavať

a hodnotiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, na ktorých je napadnuté rozhodnutie

založené. Uvedený dovolací dôvod nenapĺňa ani poukaz na to, že vykonaným dokazovaním

nebola v konaní preukázaná subjektívna stránka trestného činu. Tá totiž predstavuje vnútorný

vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len

sprostredkovane, t.j. tak, ako sa navonok prejavil v jeho konaní, ktoré je obsahom skutkovej

vety rozhodnutia.

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou, a preto

nemôže preskúmavať a posudzovať postup súdov prvého a druhého stupňa pri hodnotení

vykonaných dôkazov. Naopak najvyšší súd je povinný vychádzať zo skutkových zistení súdu

prvého stupňa, prípadne druhého stupňa a potom v nadväznosti na nimi zistený skutkový stav,

môže posudzovať hmotnoprávne posúdenie skutku. Nemôže vychádzať z konštrukcie

skutkového stavu, ktorú za správnu považuje obvinený.

V posudzovanej veci uplatnené dovolacie námietky obvineného smerujú primárne

do oblasti skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči spôsobu hodnotenia dôkazov

vykonaných súdmi nižšej inštancie a polemizuje s odôvodnením ich rozhodnutí. V podstate

sa obvinený takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od skutkových

zistení oboch súdov inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených skutkových

(procesných) výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom

nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.

V rámci tohto dovolacieho dôvodu dával obvinený do pozornosti dovolacieho súdu

rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 199/2009, ktoré podľa neho

vytýka najvyššiemu súdu nesprávnu aplikačnú prax, keď príliš reštriktívnym spôsobom

aplikuje príslušné ustanovenia o dovolaní proti rozhodnutiu krajského súdu v tom zmysle,

že nepripúšťa revíziu skutkových zistení, čo odporuje zmyslu a záveru zavedenia tohto

mimoriadneho opravného prostriedku.

Aj v tomto prípade ide zo strany obvineného o nesprávny výklad tohto rozhodnutia,

pretože ústavný súd v tomto konkrétnom prípade prízvukoval pod bodom 16/, že „najvyšší

súd nie je oprávnený v dovolacom konaní preskúmavať postup nižších súdov pri dokazovaní

a hodnotení dôkazov, ale vychádza iba z konečných skutkových zistení urobených nižšími

súdmi a v nadväznosti na tieto stabilizované skutkové zistenia posudzuje správnosť

aplikovaného hmotno-právneho posúdenia. Tieto skutkové zistenia nemôže zmeniť, a to ani

na základe prípadného doplnenia dokazovania, ani v závislosti na inom hodnotení

v predchádzajúcom konaní uskutočnených dôkazov.“

Z uvedeného je zrejmé, že argumenty uvedené v dovolaní obvineného nie sú spôsobilé

naplniť dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., pretože sa netýkali právneho

posúdenia, ale výlučne skutkových zistení a hodnotenia dôkazov.

V rámci tohto dovolacieho dôvodu uplatnil aj výhrady voči uloženému trestu odňatia

slobody, ktorý je podľa neho „likvidačný“. V tejto súvislosti dovolací súd pripomína,

že námietky voči uloženému trestu možno uplatňovať iba pod dovolacím dôvodom podľa

§ 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. Aj v prípade, že by obvinený uvedený dôvod vo svojom

dovolaní uplatnil, nemohol by dovolací súd jeho námietky akceptovať. Uvedený dovolací

dôvod sa totiž vzťahuje iba na prípady, kedy bol obvinenému uložený taký druh trestu, ktorý

zákon nepripúšťa alebo mu bol uložený trest vo výmere mimo trestnej sadzby uvedenej

v Trestnom zákone, čo sa v prípade obvineného nestalo.

Dovolací súd opakovane zdôrazňuje, že obsah konkrétne uplatnených námietok,

tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho

dôvodu, musí skutočne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu

podľa § 371 Tr. por. V prípade, že tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje

na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale obsahuje argumenty

stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť

podľa § 382 písm. c/ Tr. por.

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por., dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,

bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa § 371.

V prerokúvanej veci, ako už bolo vyššie konštatované, obvinený D. J.

vo svojom podaní nenaplnil ani jeden z tam uplatnených dovolacích dôvodov, a preto

Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného

D. J. podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. decembra 2013

JUDr. Juraj Kl i m e n t, v. r.

predseda senátu

Vyhotovil: JUDr. P. Szabo

Za správnosť vyhotovenia: Gabriela Protušová