5Tdo/63/2014

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci obvineného V. Q. pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. a iné prerokoval na neverejnom zasadnutí 30. októbra 2014 v Bratislave dovolanie obvineného V. Q. podaného prostredníctvom zvoleného obhajcu proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 22. apríla 2014 sp. zn. 1 To 21/2014, a takto

rozhodol:

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného V. Q. sa o d m i e t a.

Odôvodnenie

Rozsudkom Okresného súdu Martin zo 6. decembra 2013 sp. zn. 23 T 144/2012 bol obvinený V. Q. uznaný za vinného z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe, že

dňa 24.04.2012 okolo 17.00 hod. v Martine na ul. J. Mazúra, na parkovisku pri dome č. 28, pristúpil k uzamknutému osobnému motorovému vozidlu Citroën Berlingo EČ: I., v ktorom sedel na mieste vodiča U. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. H. XXXX/X, I. - C., začal búchať rukou po streche auta a kričal na poškodeného U. Y., aby z auta vystúpil, poškodenému pritom vulgárne nadával a vyhrážal sa mu, že ho zabije, pričom potom keď U. Y. pootvoril okno vozidla na strane vodiča, zahnal sa po ňom prineseným kovovým teleskopickým obuškom, ktorým poškodeného zasiahol do vlasatej časti hlavy a spôsobil mu zranenie - tržnú ranu dĺžky 0,5 cm v ľavej temennej oblasti, pomliaždenie v temennej oblasti hlavy a poúrazovú bolesť hlavy, ktoré si podľa odborného vyjadrenia vzhľadom na svoj charakter, lokalizáciu a bolestivosť vyžadujú vystavenie práceneschopnosti v trvaní do 7 dní a dobu liečenia neprekračujúcu 10 dní, pričom poškodený U. Y. bol v obvyklom spôsobe života obmedzený najmä bolesťami hlavy a čiastočne obmedzením hygienických úkonov v oblasti hlavy.

Za to bol odsúdený podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, § 41 ods. 1, § 36 písm. j/, § 37 písm. h/ Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov, pričom výkon uloženého trestu bol obvinenému podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený na skúšobnú dobu 1 (jeden) rok.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. ho súd zaviazal uhradiť poškodenému U. Y.kodu vo výške 230,70 €.

Na základe včas podaného odvolania obvineného V. Q. vo veci rozhodoval Krajský súd v Žiline, ktorý uznesením z 22. apríla 2014 sp. zn. 1 To 21/2014 podľa § 319 Tr. por. odvolanie obvineného ako nedôvodné zamietol.

Rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 22. apríla 2014, kedy vo veci rozhodol Krajský súd v Žiline.

Okresný súd Martin 20. októbra 2014 predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky spisový materiál spolu s dovolaním obvineného V. Q., ktoré podal prostredníctvom zvoleného obhajcu Mgr. Branislava Sameca. Dovolanie bolo podané na súde prvého stupňa 25. augusta 2014 z dôvodov § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.

V písomných dôvodoch svojho mimoriadneho opravného prostriedku (č.l. 167-174) v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu namietal, že rozhodnutie prvostupňového súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a vytýkané nedostatky neboli napravené ani v konaní o riadnom opravnom prostriedku pred odvolacím súdom. V podstate zopakoval argumentáciu uvedenú v dôvodoch svojho odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa. Vo vzťahu k prečinu nebezpečného vyhrážania, ktorého sa mal dopustiť pri konflikte s poškodeným namietal, že uvedený skutok okrem výpovede poškodeného a svedkyne V. Q. nebol preukázaný žiadnymi inými dôkazmi. Pritom výpoveď poškodeného je v rozpore s jeho výpoveďou a tieto rozpory neodstránila ani konfrontácia medzi ním a poškodeným v rámci prípravného konania. Z toho dôvodu vystupuje do popredia výpoveď svedkyne V. Q. (správne I.), jeho bývalej manželky. Vytýkal súdom, že nevzali do úvahy skutočnosť, že poškodený a svedkyňa žili dlhodobo v partnerskom vzťahu. Súdy mali tieto výpovede starostlivo vyhodnotiť a pri použití zásady „in dubio pro reo“ mal byť spod obžaloby pre uvedený skutok oslobodený podľa § 285 písm. a/ Tr. por.

Rovnako mal byť oslobodený aj z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., pretože vykonaným dokazovaním nebol preukázaný jeho úmysel spôsobiť poškodenému ublíženie na zdraví. V tejto súvislosti poukazoval na výpoveď a odborné vyjadrenie znalca z odboru zdravotníctva, odvetvie súdne lekárstvo MUDr. Andreja Hajtmana. Jeho konanie malo byť vzhľadom na túto výpoveď právne posúdené iba ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch č. 372/1990 Zb. v platnom znení. Záverom svojho mimoriadneho opravného prostriedku navrhol, aby dovolací súd podľa § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil rozsudkom, že napadnutým uznesením krajského súdu bol porušený zákon v ustanovení § 319 Tr. por. a v konaní, ktoré mu predchádzalo v ustanovení § 360 ods. 1 Tr. zák. a § 156 ods. 1 Tr. zák. v jeho neprospech. Napadnuté uznesenie krajského súdu navrhol podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušiť, zrušiť navrhol aj rozsudok súdu prvého stupňa a tomuto súdu prikázať, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Samosudca súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 376 Tr. por. doručil rovnopis dovolania ostatným stranám trestného konania, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté, s upozornením, že sa môžu k dovolaniu obvineného v lehote, ktorú im určil, vyjadriť. Ani jedna zo strán trestného konania uvedenú možnosť nevyužila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom zvoleného obhajcu (§ 369 ods. 2 písm. b/, § 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.) a spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1, ods. 2 Tr. por.). Zároveň však zistil, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.).

Obvinený V. Q., ako už bolo vyššie uvedené, uplatnil dôvod dovolania uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu je potom možné namietať, že skutok, zistený súdom v pôvodnom konaní, bol nesprávne kvalifikovaný ako určitý trestný čin, hoci išlo o iný trestný čin alebo nešlo o žiadny trestný čin. Popri týchto chybách, ktoré sa týkajú právneho posúdenia skutku, možno tiež namietať iné nesprávne hmotnoprávne posúdenie, pod ktorými treba rozumieť právne posúdenie iných skutkových okolností, ktoré majú význam z hľadiska hmotného práva. Z dikcie citovaného ustanovenia vyplýva, že vo vzťahu k zistenému skutku možno dovolaním namietať iba právne pochybenia. Dovolací súd nie je oprávnený v dovolacom konaní preskúmavať postup súdov nižšieho stupňa pri dokazovaní a hodnotení dôkazov, ale vychádza iba z konečných skutkových zistení urobených súdmi nižšieho stupňa a v nadväznosti na súdmi nižšieho stupňa ustálené skutkové zistenia posudzuje správnosť aplikovaného hmotnoprávneho posúdenia. Tieto skutkové zistenia nemôže zmeniť. Dovolací súd totiž nie je akousi treťou inštanciou, ktorá by znovu preskúmavala skutkový stav, pretože ťažisko dokazovania spočíva v konaní na súde prvého stupňa, ktorého skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať iba odvolací súd v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že východiskom pre existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. sú skutkové zistenia v právoplatne ukončenom konaní vyjadrené v tzv. skutkovej vete výroku rozhodnutia vo veci samej, prípadne i ďalšie súdom zistené okolnosti relevantné z hľadiska noriem hmotného práva (predovšetkým trestného, ale aj iných právnych odvetví).

V posudzovanej veci však uplatnené dovolacie námietky obvineného smerujú práve do oblastí skutkových zistení a dôkaznej situácie. Obvinený vytýka súdom nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, predovšetkým výpovede poškodeného a svedkyne I. Q., znalca MUDr. Andreja Hajtmana a tým aj chybné skutkové zistenia, pričom presadzuje vlastné hodnotiace úvahy k vykonaným dôkazom a vlastnú verziu skutkového stavu.

Uplatnené námietky sa teda vzťahujú na procesnú stránku veci (vykonávanie a hodnotenie dôkazov) a smerujú k revízii skutkových zistení v prospech obvineného. Predpokladom existencie uplatneného dovolacieho dôvodu je však nesprávna aplikácia hmotného práva. Vykonávanie dôkazov, ich hodnotenie a vyvodzovanie skutkových záverov z vykonaných dôkazov neupravuje hmotné právo, ale procesné predpisy, predovšetkým Trestný poriadok (ust. § 2 ods. 6, ods. 10, 12, § 258 a nasl., § 295 a nasl.). Procesnými námietkami sú i námietky, ktorými obvinený poukazoval na porušenie zásady „in dubio pro reo“. Napokon považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že rovnaké námietky uplatnil obvinený už v dôvodoch svojho odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa, pričom s jeho námietkami sa odvolací súd dostatočným spôsobom vysporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia (str. 8 - 10).

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.

V posudzovanej veci, ako už bolo vyššie uvedené, neboli splnené zákonné podmienky dovolania, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného V. Q. podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.