UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci obvineného B. J. pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 20. novembra 2013 v Bratislave dovolanie obvineného B. J. proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš zo 7. júna 2013, sp. zn. 8 T 10/2010 a rozhodol
rozhodol:
Podľa § 382 písm. f/ Tr. por. dovolanie obvineného B. J. sa o d m i e t a.
Odôvodnenie
Vyšší súdny úradník Okresného súdu Veľký Krtíš uznesením z 31. októbra 2012, sp. zn. 8 T 10/2010, podľa § 558 ods. 1 Tr. por. s poukazom na § 557 ods. 2 Tr. por. uložil obvinenému B. J. povinnosť nahradiť poškodenej R. C. trovy trestného konania vrátane trov vzniknutých pribratím splnomocnenca vo výške 8.359,80 Eur.
Proti tomuto uzneseniu obvinený B. J. podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť.
Samosudca Okresného súdu Veľký Krtíš uznesením zo 7. júna 2013, sp. zn. 8 T 10/2010, podľa § 193 ods. 1 psím. c/ Tr. por. sťažnosť obvineného B. J. zamietol.
Proti vyššie uvedenému uzneseniu samosudcu Okresného súdu Veľký Krtíš podal 24. júla 2013 obvinený B. J. prostredníctvom splnomocneného obhajcu dovolanie.
Okresný súd Veľký Krtíš predložil predmetnú trestnú vec na rozhodnutie o podanom dovolaní Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 4. novembra 2013.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) preskúmal dovolanie obvineného a zistil, že dovolanie síce bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), prostredníctvom splnomocneného obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 3Tr. por.), ale súčasne zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 368 ods. 1 Tr. por., dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.
Podľa § 368 ods. 2 Tr. por., ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie
a) rozsudok a trestný rozkaz, b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu, c) uznesenie o zastavení trestného stíhania, d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania, e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania, g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia, h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
V posudzovanom prípade podal obvinený dovolanie proti uzneseniu okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol sťažnosť obvineného smerujúcu proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu o trovách konania.
Z ustanovenia § 368 ods. 2 Tr. por. ani z iných ustanovení Trestného poriadku nevyplýva prípustnosť dovolania proti uzneseniu, ktorým súd rozhodol o trovách konania, resp. ktorým bolo rozhodnuté o sťažnosti proti takémuto uzneseniu. Je tomu tak z toho dôvodu, že predmetné rozhodnutie nie je rozhodnutím vo veci samej.
Ustanovenie § 368 ods. 2 Tr. por. bolo s účinnosťou od 1. septembra 2011 novelizované tak, že sa upravil okruh rozhodnutí, proti ktorým je prípustné dovolanie. Spoločným znakom všetkých týchto rozhodnutí je, že ide o tzv. meritórne rozhodnutia, teda rozhodnutia vo veci samej, ktorými sa trestného stíhanie obvineného končí ako celok.
Uvedená zmena Trestného poriadku odrážala dovtedy ustálenú rozhodovaciu prax trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. júna 2006, sp. zn. 3 Tdo 5/2006 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky číslo 2/2007 pod por. č. 19, str. 20 a nasl.), podľa ktorej by odporovalo logickým zámerom zákona (Trestného poriadku), ak by mimoriadnym opravným prostriedkom - dovolaním - bolo prípustné napadnúť aj iné rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie nie vo veci samej, teda tie, ktorými bolo rozhodnuté len o parciálnych otázkach, resp. o otázkach nadväzujúcich na meritórne rozhodnutie. Takými sú z pohľadu celého trestného stíhania rozhodnutia upravujúce procesný postup, pribratie do konania, uloženie pokuty a mnohé ďalšie. Tieto rozhodnutia majú vlastný režim opravných prostriedkov, pokiaľ ich zákon vôbec pripúšťa.
Dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok, má teda v trestnom procese výnimočné postavenie a bolo by nelogické jeho osobitný štatút narúšať aj možnosťou napadnúť tiež parciálne rozhodnutia, ktorých zákonnosť a dôvodnosť (aplikácia) je posudzovaná napokon v celkovom kontexte pri rozhodovaní in meritum. Pripustenie možnosti určitej parciálnosti dovolania by napokon so sebou prinieslo aj nezodpovedné predlžovanie trestného stíhania, čo odporuje aj tendencii Trestného poriadku (ako vyplýva aj z rôznych lehôt) trestné veci prerokovať a rozhodnúť v primeranej lehote (§ 2 ods. 6, ods. 7 Tr. por.).
Podľa § 382 písm. f/ Tr. por., dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci,odmietne dovolanie, ak bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
S poukazom na vyššie uvedený výklad je tak evidentné, že dovolanie obvineného smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky toto dovolanie na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. f/ Tr. por. odmietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v posudzovanej trestnej veci považuje za potrebné záverom uviesť, že procesný postup Okresného súdu Veľký Krtíš, konkrétne jeho samosudcu, bol protizákonný. O sťažnosti podanej obvineným B. J. proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka Okresného súdu Veľký Krtíš mohol samosudca tohto súdu rozhodovať v rámci autoremedúry postupom podľa § 190 ods. 1 Tr. por., pokiaľ by jej vyhovel. V prípade, že sťažnosť obvineného B. J. nepovažoval za dôvodnú, mal predmetnú trestnú vec na rozhodnutie o podanej sťažnosti predložiť nadriadenému súdu, konkrétne Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Namiesto toho samosudca Okresného súdu Veľký Krtíš o podanej sťažnosti sám rozhodol tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol. K ďalšiemu pochybeniu došlo v dôsledku ďalšej sťažnosti podanej obvineným B. J., a to proti uzneseniu samosudcu Okresného súdu Veľký Krtíš, o ktorej Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol uznesením zo 7. augusta 2013, sp. zn. 3 Tos 74/2013 tak, že túto podľa § 193 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zamietol ako neprípustnú, i keď podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mal v danej veci rozhodnúť o sťažnosti obvineného B. J., ktorú podal proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka a rozhodnutie samosudcu považovať len za negatívne stanovisko, ktorým sťažnosti obvineného B. J. nevyhovel. Z uvedeného vyplýva, že postup samosudcu Okresného súdu Veľký Krtíš ako aj Krajského súdu v Banskej Bystrici bol v danej veci absolútne zmätočný.
Uvedené procesné pochybenia však Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací nemohol odstrániť z dôvodov už vyššie uvedených.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.