N a j v y š š í   s ú d  

5 Tdo 61/2012

  Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci

obvineného R. B. a spol. pre obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa

§ 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/, d/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s použitím § 138 písm. a/,

§ 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. a iné prerokoval na neverejnom zasadnutí 23. októbra 2012

v Bratislave dovolanie, ktoré podal obvinený F. G., zastúpený obhajcom

P. T., proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 8. marca 2012

sp. zn. 6 To 4/2012 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného F. G. sa o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Piešťany zo 16. novembra 2011 sp. zn. 1 T 83/2011

bol obvinený F. G. uznaný za vinného zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2

písm. c/, d/ Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť spoločne s obvinenými K. G., E. G. formou

spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. s použitím § 138 písm. a/,

§ 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. na skutkovom základe, že

obvinení R. B., K. G., F. G. a E. G. po vzájomnej dohode v úmysle vylákať zdravotne

ťažko postihnutú A. K., nar. X., z jej bytu vo V. na H. ul. č. X., použitím elektrického

paralyzéra ju na chodbe omráčiť a následne jej odcudziť z bytu zlaté predmety a iné cennosti,

ktoré by speňažili a výťažok si rozdelili, uskutočnili tento čin po predchádzajúcej príprave

a rozdelení úloh tak, že dňa 26.11.2010 vo večerných hodinách prišli všetci štyria na osobnom   motorovom vozidle zn. Peugeot Boxer, EČ: X., k bytovému domu, v ktorom poškodená

bývala, po vpustení obžalovaných R. B. a E. G. poškodenou do vnútra bytového domu s tým,

že majú záujem kúpiť si od nej prsteň, obžalovaný R. B. využil moment, keď A. K. otvorila

dvere na svojom byte, strčil jej nohu do dverí, vtlačil ju do chodbičky, kde sa pokúšal omráčiť

ju elektrickým paralyzérom, ktorý jej prikladal na krk a keď sa mu to pre nefunkčnosť

paralyzéra nepodarilo, udrel ju viackrát päsťou aj paralyzérom do tváre až spadla na zem a tam ju ešte niekoľkokrát kopol do hlavy, pričom z bytu stihol odcudziť iba dámsku kabelku

s osobnými vecami poškodenej, ktorú však vzápätí stratil, pretože bol vyrušený susedmi

a následne z miesta činu ušiel aj s ostatnými obžalovanými; poškodená A. K. utrpela pri čine

pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy – tváre s krvným výronom v oblasti tváre, zlomeninu

tvárových kostí Le Fort II, zlomeninu čeľustnej dutiny vľavo, zlomeninu nosových kostí

a tržno-zmliaždenú ranu v záhlaví zasahujúcu do podkožného tkaniva, pričom tieto zranenia si

u nej vyžiadali liečenie v trvaní dvoch mesiacov.

Za to bol odsúdený podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 36 písm. j/, § 37 písm. k/,

§ 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov, pričom na výkon

uloženého trestu bol podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zaradený do ústavu s minimálnym

stupňom stráženia.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. boli poškodení A. K. a V. Z. P. a.s., s nárokmi na náhradu

škody odkázaní na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Podľa § 83 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. súd uložil zhabanie veci – 1 ks elektrického

paralyzéra, ktorej vlastníkom sa podľa § 83 ods. 2 Tr. zák. stáva štát.

Na základe včas podaného odvolania obvinených R. B., K. G., F. G., E. G. a poškodenej A. K. vo veci rozhodoval Krajský súd v Trnave, ktorý uznesením z  

8. marca 2012 sp. zn. 6 To 4/2012 podľa § 319 Tr. por. odvolanie všetkých obvinených

i poškodenej ako nedôvodné zamietol.

Rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 8. marca 2012,

kedy vo veci rozhodol Krajský súd v Trnave. Uvedeného dňa obvinený F. G. nastúpil výkon

uloženého trestu a v súčasnosti ho vykonáva v Ústave na výkon trestu Leopoldov. Odpis   druhostupňového rozhodnutia obvinený prevzal 11. mája 2012, jeho obhajca

9. mája 2012. Uznesenie súdu druhého stupňa bolo doručené aj ostatným stranám trestného

konania.

Okresný súd Piešťany 19. septembra 2012 predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky dovolanie obvineného F. G., ktoré podal prostredníctvom zvoleného obhajcu P. T., ktorý ho obhajoval aj v pôvodnom konaní. Dovolanie bolo podané na súde prvého stupňa 16. júla 2012.  

V písomných dôvodoch svojho mimoriadneho opravného prostriedku obvinený

uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/, i/ Tr. por., pretože v trestnom konaní

bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu a rozhodnutie prvostupňového

súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia a vytýkané nedostatky neboli napravené ani v konaní

o riadnom opravnom prostriedku pred odvolacím súdom. Obvinený v podstate zopakoval

argumentáciu uvedenú v dôvodoch svojho odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. uviedol, že zo strany

odvolacieho súdu došlo v jeho prípade k porušeniu zákona, pretože bol právoplatne odsúdený

za skutok, pre ktorý nebolo začaté trestné stíhanie, čím bolo zásadným spôsobom porušené

jeho právo na obhajobu. V tejto súvislosti citoval súvisiace ustanovenia Trestného poriadku

so záverom, že uznaný za vinného môže byť iba z takého skutku, pre ktorý mu bolo nielen

vznesené obvinenie a podaná obžaloba, ale pre ktorý bolo začaté aj trestné stíhanie.

Z popisu skutkového stavu uvedeného v jednotlivých rozhodnutiach orgánov činných

v trestnom konaní je zrejmé, že trestné stíhanie bolo začaté iba pre skutok, ktorý sa odohral

vo V. dňa 26. novembra 2010 o 18.55 hod., avšak obvinenie už bolo vznesené

aj pre skutok, ktorý mu predchádzal a odohral sa vo V. v ten istý deň v čase o 17.20 hod. V tejto súvislosti poukazoval na nedostatky obžaloby, ktorá sa bližšie

k jednotlivej účasti obvinených na skutku nevyjadrila v evidentnej snahe neskomplikovať

rozhodovanie. Obžaloba je nepreskúmateľná, pričom súd prvého stupňa zopakoval nedostatky

obžaloby a z rozsudku vôbec nevyplýva, ako sa vysporiadal s jednotlivými faktami

a jeho obranou.

 

V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. potom uviedol,

že časovo prvý skutok, účasť na ktorom nepopiera s výhradou, že sa necíti byť zodpovedný

za jeho zorganizovanie, sa dostal iba do štádia pokusu. V čase dobrovoľného upustenia

od jeho dokonania vzhľadom na odchod všetkých obvinených z miesta činu, nehrozilo

záujmu chráneného Trestným zákonom žiadne nebezpečenstvo. Je presvedčený,

že aj v prípade neexistencie procesnej prekážky (neexistencia začatia trestného stíhania)

sú splnené v jeho prípade zákonné podmienky zániku trestnosti v zmysle § 14 ods. 3 Tr. zák.

Pokiaľ ide o skutok, pre ktorý bolo riadne začaté trestné stíhanie a následne vznesené

aj obvinenie a podaná obžaloba, nebránila na rozdiel od časovo prvého skutku ohľadne tohto

skutku žiadna procesná prekážka tomu, aby súd o ňom rozhodol rozsudkom. Nakoľko sa však

tohto skutku nedopustil, mal ho súd spod obžaloby podľa § 285 písm. c/ Tr. por. oslobodiť.

V priebehu dokazovania totiž nebol produkovaný žiadny dôkaz, že by sa na spáchaní skutku

podieľal. V čase jeho spáchania sedeli s K. G. v motorovom vozidle vzdialenom najmenej

100 metrov od miesta činu.

Napokon vo   svojom dovolaní vytýkal obom súdom pochybenie pri ukladaní trestu,

pretože v jeho prípade nepoužili zmierňovacie ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák.,

hoci pre uvedený postup boli splnené všetky zákonné podmienky.

Záverom svojho dovolania navrhol, aby dovolací súd vyslovil porušenie zákona

v ustanovení § 2 ods. 1, ods. 9 Tr. por. v spojení s ustanoveniami § 163 ods. 3, § 199 ods. 3,

§ 206 ods. 3, ods. 4, § 234 ods. 2, § 237 ods. 1, ako aj v ustanovení § 188 Tr. zák.,

§ 20 Tr. zák., § 14 ods. 3 písm. a/ Tr. zák. a § 39 ods. 1 Tr. zák. v jeho neprospech, zrušil

napadnuté uznesenie krajského súdu a vec vrátil tomuto súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Predsedníčka senátu súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 376 Tr. por.

doručila rovnopis dovolania ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní

priamo dotknuté, s upozornením, že sa môžu v lehote, ktorú im určila, k dovolaniu

obvineného vyjadriť. Uvedenú možnosť využil iba prokurátor, ktorý podaním

z 22. augusta 2012 (č.l. 876-877) navrhol dovolanie obvineného odmietnuť podľa

§ 382 písm. c/ Tr. por., pretože neboli splnené dôvody dovolania v zmysle § 371 Tr. por.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil,

že dovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom

stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať

(§ 370 ods. 1 Tr. por.). Dovolanie podal obvinený v súlade s ustanovením

§ 373 ods. 1 Tr. por. prostredníctvom zvoleného obhajcu. Zároveň však zistil, že dovolanie

obvineného je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa § 371 (§ 382 písm. c/) Tr. por.  

Najvyšší súd opakovane pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok.

Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým

zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené

k náprave akýchkoľvek chýb. Tie sú taxatívne vymenované v ustanovení § 371 Tr. por.

a úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či námietky uvedené v dovolaní obsahovo

skutočne napĺňajú niektorý z dovolacích dôvodov uvedených v dovolaní.

Obvinený F. G., ako bolo vyššie uvedené, v prvom rade   uplatnil dovolací dôvod

podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak bolo

zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.

Právo na obhajobu je popri prezumpcii neviny jedným z najdôležitejších základných

práv osôb, proti ktorým sa vedie trestné stíhanie. Hlavným účelom tohto práva garantovaného

čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj čl. 50 ods. 3

Ústavy Slovenskej republiky je dosiahnutie spravodlivého súdneho rozhodnutia. Ide o právo,

ktoré je v záujme nielen trestne stíhanej osoby a na jej prospech, ale aj v záujme

demokratického právneho štátu, založeného na úcte k právam a slobodám človeka a občana.

Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného

dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv

obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní

a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad

ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného v rôznych štádiách

trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom   neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, však samo o sebe nezakladá dovolací

dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne

vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť

uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli

splnené dôvody povinnej obhajoby.

V prerokúvanej veci obvinený naplnenie tohto dovolacieho dôvodu videl v tom,

že bol uznaný za vinného zo skutku, pre ktorý nebolo začaté trestné stíhanie. Podstata jeho

námietky spočíva v tom, že v jeho prípade išlo o dva skutky, pričom pre prvý skutok nebolo

začaté trestné stíhanie. Uvedená argumentácia v danom prípade neobstojí a je v rozpore

s právnou teóriou o totožnosti skutku, ako na to správne poukázal aj prokurátor vo svojom

vyjadrení k dovolaniu obvineného.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že trestné stíhanie vo veci podľa

§ 199 ods. 2 Tr. por. bolo začaté uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ

v Trnave – vysunuté pracovisko Piešťany z 26.11.2010 pod ČVS:ORP-1734/OVK-PN-2010

pre skutok právne posúdený ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák.

v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák.

Podľa názoru dovolacieho súdu toto uznesenie vyšetrovateľa má všetky náležitosti

predpokladané ustanovením § 199 ods. 3 Tr. por. Netreba zabúdať, že išlo o počiatočné

štádium trestného konania, kedy vyšetrovateľ vychádzal z výsledkov obhliadky miesta činu

a neboli známe ešte všetky relevantné skutočnosti. V dobe zahajovania trestného stíhania

nie je možné od vyšetrovateľa požadovať celkom vyčerpávajúci popis stíhaného skutku,

akého sa domáha obvinený. Formulácia skutku, ktorý objekt trestného činu a za akých

okolností mal byť popísaným konaním zasiahnutý, je preto dostatočná. Skutok vo výroku

tohto uznesenia je popísaný vyšetrovateľom tak, že vyjadruje skutkové okolnosti napĺňajúce

všetky znaky skutkovej podstaty stíhaného zločinu, resp. prečinu.

V tejto súvislosti dovolací súd pripomína, že predmetom trestného stíhania je vždy

skutok, ktorého podstatu tvorí trestnoprávne konanie páchateľa a ním zapríčinený

trestnoprávny následok, pričom od skutku je potrebné odlišovať jeho popis. Za jeden skutok

sa považuje celý vývoj trestnej činnosti od prípravy, cez pokus, resp. i niekoľko neúspešných   pokusov až k dokonaniu činu. V týchto prípadoch je jednota vytváraná vzťahom k tomu

istému následku. Tak tomu bolo aj v posudzovanom prípade. Z uvedeného vyplýva,

že k žiadnemu zásadnému porušeniu práva na obhajobu v prípade obvineného nedošlo

a jeho námietky nenapĺňajú uplatňovaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Obvinený F. G. ako ďalší dovolací dôvod uplatnil ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i/

Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia.

Uvedenou formuláciou zákon vyjadruje, že dovolanie je určené na nápravu právnych

chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku

alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva, nie však z hľadiska procesných

predpisov. Poukázaním na uvedený dovolací dôvod preto nemožno namietať porušenie

procesných predpisov. V medziach tohto dovolacieho dôvodu možno namietať, že skutok tak,

ako bol súdom zistený, bol nesprávne právne kvalifikovaný ako trestný čin, hoci o trestný čin

nejde alebo ide o iný trestný čin, než ktorým bol obvinený uznaný za vinného. Na podklade

tohto dovolacieho dôvodu však nie je možné preskúmavať a hodnotiť správnosť a úplnosť

skutkových zistení, na ktorých je napadnuté rozhodnutie založené. Rovnako nie je možné

preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia vykonaných dôkazov

v zmysle § 2 ods. 10 a 12 Tr. por., pretože táto činnosť súdu spočíva na aplikácii procesných

ustanovení a nie hmotnoprávnych.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že najvyšší súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou,

a preto nemôže preskúmavať a posudzovať postup súdov prvého a druhého stupňa

pri hodnotení vykonaných dôkazov. Najvyšší súd ako súd dovolací, je naopak povinný

vychádzať zo skutkových zistení súdu prvého, prípadne druhého stupňa a potom v nadväznosti na nimi zistený skutkový stav, môže posudzovať hmotnoprávne posúdenie

skutku.  

V posudzovanej veci uplatnené dovolacie námietky obvineného smerujú primárne

do oblasti skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči spôsobu hodnotenia dôkazov

vykonaných súdom nižšej inštancie, najmä súdu prvého stupňa. V podstate sa obvinený   takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od skutkových zistení oboch

súdov inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených skutkových (procesných)

výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom nesprávnom

hmotnoprávnom posúdení.

Z uvedeného je zrejmé, že argumenty uvedené v dovolaní obvineného nie sú spôsobilé

naplniť dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., pretože sa netýkali právneho

posúdenia, ale výlučne skutkových zistení a hodnotenia dôkazov.

K námietkam obvineného voči výške uloženého trestu považuje najvyšší súd

za potrebné uviesť, že námietky voči druhu a výmere uloženého trestu možno úspešne

uplatňovať iba v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por.,

aj to iba vtedy, ak bol obvinenému uložený taký druh trestu, ktorý zákon nepripúšťa,

alebo mu bol uložený trest vo výmere mimo trestnej sadzby uvedenej v Trestnom zákone,

čo sa v prípade obvineného nestalo. Nepoužitie ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu

odňatia slobody nezakladá žiadny dovolací dôvod.

Najvyšší súd opakovane zdôrazňuje, že obsah konkrétne uplatnených námietok,

tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho

dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho

dôvodu podľa § 371 Tr. por. V prípade, že tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne

odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale obsahuje

argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné

odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por.

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,

bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa § 371 Tr. por.

V posudzovanej veci, ako z vyššie uvedeného vyplýva, neboli splnené zákonné

podmienky dovolania podľa § 371 Tr. por., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky

na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného F. G. odmietol.

 

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 23. októbra 2012

JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.

predseda senátu

Vyhotovil: JUDr. Peter Szabo

Za správnosť vyhotovenia: Gabriela Protušová