N a j v y š š í   s ú d

5 Tdo 32/2012

  Slovenskej republiky

U z n e s e n i e  

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci

obvineného   Ľ.   V. pre pokračujúci prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1

Tr. zák. prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 28. júna 2012 v Bratislave dovolanie

obvineného Ľ. V. proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 26. apríla 2011,

sp. zn. 2To/66/2011, a rozhodol

t a k t o :

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného Ľ. V.

sa   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Námestovo z 26. apríla 2011, sp. zn. 6T/14/2011,

bol obvinený Ľ. V. uznaný za vinného v bodoch 1/, 2/ a 3/ výroku z pokračujúceho prečinu

ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

1/ zamestnávateľovi Z. Š., nar. X.. J. X., poslal dňa 17. decembra 2009 list s úmyslom

poškodiť jej dobré meno v zamestnaní, ako aj spôsobiť stratu zamestnania, do ktorého

listu napísal, že Z. Š. sa po krádeži

OSB laminátových dosiek z hotela Radar zúčastnila niekoľkodňových osláv, ktorým

predchádzalo fotenie aktov s páchateľmi predmetnej krádeže, za čo P.

Z. Š. požičal svoje osobné auto,

2/ dňa 20. decembra 2009 v presne nezistenom čase v Nižnej v hoteli Radar pred

hosťami a zamestnancami hotela Radar vyhlasoval nepravdy o Z. Š., pričom povedal,

že je prostitútka,

3/ dňa 27. januára 2010 poslal list rodičom Z. Š., do ktorého uviedol,

že ich dcéra v hoteli Radar v Nižnej otravuje ženatých chlapov a poskytuje im erotické

služby.

Okresný súd Námestovo (ďalej len „okresný súd“) za to obvineného Ľ. V. odsúdil

podľa § 373 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 3, § 36 písm. j/ Tr. zák. na trest odňatia slobody vo

výmere 5 (päť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. mu súd výkon trestu

podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu na 18 (osemnásť)

mesiacov.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie iba obvinený Ľ. V.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) uznesením

z 3. augusta 2011, sp. zn. 2To/66/2011, odvolanie obvineného Ľ. V. zamietol podľa  

§ 319 Tr. por. ako nedôvodné.

Dňa 5. marca 2012 bolo na Okresný súd Námestovo doručené dovolanie obvineného

Ľ. V., ktoré podal prostredníctvom súdom ustanoveného obhajcu JUDr. Milana Vavreka, advokáta so sídlom advokátskej kancelárie v L., okr. T.. Dovolanie

smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu a   sú v ňom uplatnené dovolacie dôvody podľa  

§ 371 ods. 1 písm. c/, písm. d/ a písm. i/ Tr. por.

V písomných dôvodoch dovolania obvinený Ľ. V. argumentuje v podstate tým, že mu

okresný súd svojim postupom znemožnil účinným spôsobom sa v konaní pred súdom brániť,

čím zásadným spôsobom porušil jeho ústavné a základné právo na obhajobu. Nezákonnosť

postupu spočíva v tom, že okresný súd vykonal hlavné pojednávanie

26. apríla 2011 v jeho neprítomnosti napriek tomu, že on svoju neúčasť na tomto úkone

riadne ospravedlnil. Toto hlavné pojednávanie bolo navyše jediné, ktoré okresný súd v jeho

trestnej veci vykonal, a keďže tak učinil v jeho neprítomnosti, znemožnil mu tým predložiť

dôkazy svedčiace o jeho nevine. V tomto pochybení okresného súdu vidí obvinený

Ľ. V. naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. d/ Tr. por.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. argumentoval

obvinený Ľ. V. tým, že nebola naplnená subjektívna stránka daného trestného činu, lebo

vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by konal s cieľom úmyselne poškodiť Z. Š. V tomto smere podľa jeho názoru súd vyhodnotil dôkazy jednostranne v jeho neprospech,

pretože vôbec nevzal do úvahy tvrdenia obvineného a výpovede svedkov v prípravnom

konaní, konkrétne svedkov L. B., Ing. D. S.,

Ing. M. H. a S. K.

Túto argumentáciu ďalej rozviedol tvrdiac, že na naplnenie skutkovej podstaty prečinu

ohovárania musí byť bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že došlo k oznámeniu takých

nepravdivých údajov, ktoré sú značnou mierou spôsobilé ohroziť vážnosť poškodenej

u spoluobčanov, resp. poškodiť ju v zamestnaní, pričom preukázanie tejto skutočnosti

zo strany obžaloby bolo na podklade jednostranných dôkazov. Listinné dôkazy podľa neho

svedčia iba o tom, že rodičov poškodenej chcel písomne upozorniť na morálne a etické

poklesky ich dcéry a listom pre majiteľa firmy, ktorá rekonštruovala hotel, chcel majiteľa

firmy upozorniť na to, že materiál vnesený do areálu hotela je v nočných hodinách prevážaný

na iné miesto, čo nie je obvyklé. Ak došlo ku konfliktu medzi ním a poškodenou, išlo len

o impulzívne konanie, nie o vopred naplánovaný útok. Úmysel nie je možné vyvodiť iba

na základe jeho následného konania, keď mal snahu o kritiku poškodenej za jej, podľa jeho

názoru, morálne prehrešky. Na záver okresnému súdu vytkol, že tento pri uznaní viny

vychádzal len z jeho priznania, ktoré nebolo podporené žiadnymi ďalšími hodnovernými

dôkazmi.

Na základe uvedeného obvinený Ľ. V. žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

vyslovil porušenie zákona v jeho neprospech a aby napadnuté uznesenie krajského súdu

a s ním v spojení aj rozsudok okresného súdu zrušil.

Predsedníčka senátu okresného súdu v zmysle § 376 Tr. por. zaslala rovnopis

dovolania ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté,

spolu s výzvou, aby sa k nemu v určenej lehote vyjadrili.

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Námestovo vo vyjadrení uviedla, že podľa

jej názoru okresný súd vychádzal z dôkazov, ktoré na hlavnom pojednávaní riadne vykonal

a po ich vyhodnotení dospel k správnemu záveru, že obvinený Ľ. V. sa dopustil skutku tak,

ako mu za vinu kládla obžaloba. Skutočnosti, ktoré v dovolaní obvinený

Ľ. V. uvádza, sú tie isté, ktoré použil už v odvolaní. S týmito skutočnosťami

sa odvolací súd riadne vysporiadal, preto nie je dôvod sa nimi bližšie opätovne zaoberať. S poukazom na tieto tvrdenia navrhla dovolanie obvineného Ľ. V. podľa § 392 ods. 1 Tr. por.

zamietnuť.

K dovolaniu sa vyjadrila aj poškodená Z. Š. Skutočnosti, ktoré uviedla vo vyjadrení

možno stručne zhrnúť tak, že rozhodnutie súdu považuje za správne a zákonné, ktoré má

oporu vo výsledkoch dokazovania. Čo sa týka vykonania hlavného pojednávania

v neprítomnosti obvineného, tak má za to, že okresný súd postupoval správne, lebo

povinnosťou obvineného bolo riadne a včas svoju neúčasť na hlavnom pojednávaní

ospravedlniť, čo neurobil. Na záver svojho vyjadrenia zdôraznila, že obvinený môže byť rád,

že mu bol uložený trest na samej dolnej hranici trestnej sadzby, čo v podstate znamená,

že bol len ráznejšie upozornený na to, aby si svoje konanie uvedomil, oľutoval a prestal ďalej

páchať trestnú činnosť.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky bol spisový materiál Okresného súdu

Námestovo sp. zn. 6T 14/2011 spolu s dovolaním obvineného Ľ. V. riadne predložený na

rozhodnutie 23. mája 2012.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) preskúmal

dovolanie obvineného Ľ. V. a zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1,

ods. 2 Tr. por., § 372 ods. 1 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/

Tr. por.), prostredníctvom súdom ustanoveného obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnom

stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný

prostriedok podať (§ 370 ods. 3 Tr. por.). Zároveň ale Najvyšší súd Slovenskej republiky

zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí,

lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.

Keďže dovolaním napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť pred

1. septembrom 2011, Najvyšší súd Slovenskej republiky postupujúc v zmysle ust. § 567j

ods. 7 Tr. por. použil § 371 v znení účinnom do 31. augusta 2011.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „dovolací súd“) úvodom pripomína,

že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného

prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom

poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako

dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por., pričom v porovnaní

s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní

sú koncipované podstatne užšie.

Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou

stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích

dôvodov, sú striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného

prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané

len ako „ďalšie“ odvolanie.  

Zároveň ale platí, že dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a/ až g/ Tr. por. nemožno

použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní

a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva

minister spravodlivosti (§ 371 ods. 3 Tr. por. v znení účinnom do 31. augusta 2011).

V posudzovanej trestnej veci obvinený Ľ. V. ako prvý uplatnil dôvod dovolania

uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. v znení účinnom do 31. augusta 2011, dovolanie

možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného

dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv

obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní

a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6

ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy

Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku

upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách trestného

konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví

na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osobe nezakladá dovolací dôvod podľa

§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Z dikcie cit. § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je totiž jednoznačne

zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu potom o zásadné porušenie

práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho

trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Výnimočne môže ísť aj o porušenie

iných obhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho postavení

v konečnom dôsledku zásadným spôsobom.

V trestnej veci obvineného Ľ. V. nebol daný ani jeden z dôvodov povinnej obhajoby

v zmysle ustanovenia § 37 Tr. por. Obvinený Ľ. V. napriek tomu využil svoje právo

a požiadal súd o ustanovenie obhajcu. Urobil tak v rámci odvolacieho konania  

(podaním z 22. júla 2011 – v spise na č. l. 202), hoci o tomto práve bol ako obvinený riadne

poučený už pri svojom prvom výsluchu 7. apríla 2010 (ako to vyplýva

zo zápisnice o úkone v spise na č. l. 8), no v tom čase sa rozhodol toto právo nevyužiť.

Predsedníčka senátu odvolacieho súdu opatrením z 27. júla 2011, sp. zn. 2To/66/2011,

ustanovila obvinenému Ľ. V. podľa § 40 ods. 2 Tr. por. za obhajcu

JUDr. Chlapíka, advokáta so sídlom v Ž. Z obsahu spisového materiálu dovolací súd zisťuje,

že si obhajca svoje povinnosti plnil riadne a k výkonu obhajovacích práv obvineného

pristupovali aktívne a zodpovedne. Dovolací súd preto konštatuje, že porušenie ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe v posudzovanej trestnej veci nezistil. V tomto smere

nakoniec obvinený Ľ. V. ani nič nenamietal.

Naopak, on porušenie svojho práva na obhajobu zásadným spôsobom videl v tom,

že okresný súd vykonal hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti bez toho, aby na tento

procesný postup boli splnené zákonné podmienky.

Obsahom práva na obhajobu, ktoré je prvkom spravodlivého procesu, je aj možnosť

vznášať osobne a tiež prostredníctvom obhajcu námietky proti prvostupňovému rozsudku

na odvolacom súde. Odňatie tejto možnosti vykonaním verejného zasadnutia bez prítomnosti

obvineného pre ktorý postup neboli splnené zákonné podmienky, napĺňa dovolací dôvod

podľa § 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por. Uvedený nezákonný postup v sebe ale zároveň zahŕňa

aj zásadné porušenie práva na obhajobu, a preto v takom prípade neprichádza do úvahy záver

o naplnení dovolacieho dôvodu aj podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. z dôvodu,

že v uvedenej situácii je ustanovenie § 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por. v pomere špeciality

k § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2010, sp. zn. 2 Tdo 46/2009, in: Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov SR číslo 1/2011).

S poukazom na hore uvedené fakty (neexistencia dôvodov povinnej obhajoby)

ako aj právny záver vyslovený v uznesení najvyššieho súdu z 9. februára 2010,

sp. zn. 2 Tdo 46/2009, dovolací súd konštatuje, že v trestnej veci obvineného

Ľ. V. k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. v znení účinnom

do 31. augusta 2011 evidentne nedošlo.

Zároveň ale z vyššie uvedeného vyplýva, že spomínaná námietka obvineného Ľ. V.

obsahovo napĺňa dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por., ktorý dôvod obvinený

Ľ. V. uplatnil ako ďalší v poradí. Dovolací súd preto skúmal, či v posudzovanej trestnej veci

tento dovolací dôvod je skutočne daný.

Podľa § 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por. v znení účinnom do 31. augusta 2011, dovolanie

možno podať, ak hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané

v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.

Prítomnosť na hlavnom pojednávaní upravuje § 252 Tr. por.

Podľa ods. 1 cit. par., hlavné pojednávanie sa koná za stálej prítomnosti všetkých

členov senátu, zapisovateľa a prokurátora.

Podľa ods. 2 cit. par., v neprítomnosti obžalovaného môže súd hlavné pojednávanie

vykonať, len ak súd má za to, že vec možno spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania

dosiahnuť aj bez prítomnosti obžalovaného a pritom

a) obžaloba bola obžalovanému riadne doručená a obžalovaný bol na pojednávanie

riadne a včas predvolaný,

b) obžalovaný mal možnosť vyjadriť sa o skutku, ktorý je predmetom obžaloby,

pred orgánom činným v trestnom konaní a boli dodržané ustanovenia o vyšetrovaní alebo

skrátenom vyšetrovaní a obvinený bol upozornený na možnosť preštudovať spis a urobiť

návrhy na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania,

c) obžalovaný bol na možnosť vykonať hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti

upozornený,

d) obhajca obžalovaného, ktorý je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo

ktorého spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, vyhlási, že netrvá na osobnom výsluchu

obžalovaného.

Podľa ods. 3 cit. par., hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného nemožno

konať, ak je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody alebo ak ide o trestný čin,

na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje desať

rokov. To neplatí, ak obžalovaný výslovne odmietol účasť na hlavnom pojednávaní

alebo výslovne požiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo v jeho neprítomnosti.

Podľa ods. 4 cit. par., v prípadoch povinnej obhajoby nemožno konať hlavné

pojednávanie bez prítomnosti obhajcu. Ak nejde o prípad povinnej obhajoby a obžalovaný má

obhajcu, možno vykonať hlavné pojednávanie v neprítomnosti obhajcu, len ak s tým

obžalovaný súhlasí.

Podľa ods. 5 cit. par., ak súd rozhodne, že sa hlavné pojednávanie vykoná

v neprítomnosti obžalovaného, možno za podmienok uvedených v § 263 ods. 3 prečítať

zápisnice o výsluchu spoluobžalovaných, svedkov a znalcov aj bez súhlasu obžalovaného.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací poukazujúc na vyššie citované

zákonné ustanovenia konštatuje, že na hlavnom pojednávaní okresného súdu z 26. apríla 2011

boli splnené všetky zákonné podmienky na konanie v neprítomnosti obvineného

Ľ. V.

Pokiaľ ide o formálne podmienky § 252 ods. 2 Tr. por., je potrebné uviesť,

že obžaloba bola obvinenému Ľ. V. riadne doručená 4. novembra 2011 (doručenka v spise na

č. l. 174); na predmetné hlavné pojednávanie bol riadne a včas predvolaný – predvolanie mu

bolo doručené do vlastných rúk 22. marca 2011 (doručenka v spise na č. l. 183); o skutku,

ktorý je predmetom obžaloby bol v prípravnom konaní opakovane vypočutý v dňoch  

7. apríla 2010 (zápisnica o úkone v spise na č. l. 8 - 12) a 8. novembra 2010 (zápisnica o úkone v spise na č. l. 130 - 135), ustanovenie § 206 ods. 1

Tr. por. o vznesení obvinenia bolo takisto dodržané – uznesenie o vznesení obvinenia mu bolo

doručené 19. marca 2010 (doručenka v spise na č. l. 7); obvinený Ľ. V. bol upozornený na

možnosť preštudovať spis a urobiť návrhy na doplnenie vyšetrovania  

(doručenka v spise na č. l. 157) – právo preštudovať spis obvinený Ľ. V. nevyužil.

Na obvineného sa súčasne nevzťahuje žiadna z podmienok § 252 ods. 3 Tr. por.

účinného do 31. augusta 2011, ktorá by vylúčila možnosť konať v jeho neprítomnosti –

obvinený Ľ. V. nebol vo väzbe ani vo výkone trestu odňatia slobody, horná hranica trestného

činu, pre ktorý bol trestne stíhaný neprevyšovala päť rokov a v jeho prípade nebol daný ani

žiaden z dôvodov povinnej obhajoby, ako to už bolo vyššie zdôvodnené.

Napokon možno konštatovať, že pre konanie v neprítomnosti obvineného

Ľ. V. bola splnená aj materiálna podmienka, ktorou je, že vec možno spoľahlivo rozhodnúť a

účel trestného konania dosiahnuť aj bez prítomnosti obvineného.

Z úradného záznamu spísaného 27. apríla 2011 vec prejednávajúcou sudkyňou

okresného súdu (v spise na č. l. 192) vyplýva, že táto v čase konania hlavného pojednávania

nemala vedomosť o podaní obvineného Ľ. V. z 20. apríla 2011, v ktorom tento

ospravedlňoval svoju neúčasť na hlavnom pojednávaní 26. apríla 2011 z dôvodu nedostatku

finančných prostriedkov na zakúpenie cestovného lístka na cestu na súd a späť a zároveň

žiadal ustanoviť obhajcu podľa § 40 ods. 2 Tr. por. Túto vedomosť nemala preto, lebo hlavné

pojednávanie sa začalo o 8,00 hod., no pre poštu sa chodieva až po otvorení poštového úradu,

okolo 8,15 hod. Navyše podanie obvineného Ľ. V. nebolo adresované k spisovej značke jeho

trestnej veci, ale len všeobecne na meno konajúcej sudkyne, takže sa zásielka v podateľni

neotvorila, ale predložila sa rovno sudkyni, ktorá sa tak s jej obsahom oboznámila až po

vyhlásení rozsudku (skončení pojednávania). Zo zápisnice o úkone vyplýva, že hlavné

pojednávanie v tejto veci bolo skončené 26. apríla 2011 o 9,15 hod.

Čo sa týka námietky obvineného Ľ. V., že svoju neúčasť na hlavnom pojednávaní

ospravedlnil riadne a včas, dovolací súd zhodne so súdmi nižších stupňov dospel k záveru, že

tomu tak nebolo a to z nižšie uvedených dôvodov.

Z obsahu podania obvineného Ľ. V. 20. apríla 2011 výslovne nevyplývalo, že by

s prejednaním tejto trestnej veci v jeho neprítomnosti nesúhlasil

a už vôbec nie, že by z uvedeného dôvodu požiadal súd o odročenie hlavného pojednávania.

Nad rámec odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu treba ďalej uviesť,

že zo zápisnice o výsluchu obvineného Ľ. V. vyplynulo, že tento je nemajetný a nepracuje už

dlhšiu dobu. Z jeho strany preto nešlo o náhly (prekvapivý) stav nedostatku finančných

prostriedkov, ale naopak o stav dlhodobý, pretrvávajúci. Z toho potom nepochybne vyplýva,

že už v čase doručenia predvolania na hlavné pojednávanie

22. marca 2011 musel obvinený Ľ. V. vedieť, že sa ho z tohto dôvodu nezúčastní. Napriek

tomu danú skutočnosť okresnému súdu oznámil až na „poslednú chvíľu“, listom podaným na

poštovú prepravu 20. apríla 2011 (22.4.2011 bol štátny sviatok – Veľký piatok, 23.-24.4.2011

– víkend, 25.4.2011 bol štátny sviatok – Veľkonočný pondelok -- pozn. súdu), teda skoro

mesiac po doručení predvolania. Obvinený je pritom povinný prekážky, ktoré mu bránia

v účasti na nariadených úkonoch v trestnom konaní, oznámiť súdu resp. orgánom činným

v trestnom konaní bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o nich dozvedel.

Pod pojmom bez zbytočného odkladu (bezodkladne) treba rozumieť v lehote spravidla pár dní

(max. 5 - 7 dní), no určite nie mesiac. K samotnému dôvodu (nedostatok peňazí na zakúpenie

lístka) dovolací súd poznamenáva, že obvinený Ľ. V. na list z 20. apríla 2011, ktorým

ospravedlňoval svoju neúčasť, použil poštovú známku v hodnote 1 €.

Cena spiatočného lístka z Nižnej do Námestova autobusom ani dnes neprekročí sumu 3,50 €

(pozri www.cp.sk). Suma 2,50 €, ktorú by obvinený Ľ. V. na cenu lístka musel ešte doplatiť,

podľa názoru dovolacieho súdu nemohla objektívne tvoriť prekážku v účasti obvineného na

hlavnom pojednávaní. Práve z týchto dôvodov nebolo možné považovať ospravedlnenie

obvineného Ľ. V. za riadne a včasné.

Z hľadiska naplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por. v znení

účinnom do 31. augusta 2011 je ale podstatné aj tak iba to, či pre vykonanie hlavného

pojednávania v neprítomnosti obvineného boli splnené zákonné podmienky (§ 252 Tr. por.),

a to v čase začatia hlavného pojednávania. Ak boli tieto podmienky splnené –

a v posudzovanom prípade ako bolo už vyššie uvedené splnené boli – súd môže bez ďalšieho

(ipso facto) vykonať hlavné pojednávanie v neprítomnosti obvineného, teda nevyžaduje

sa akýkoľvek prejav vôle obžalovaného spočívajúci v jeho súhlase, resp. nesúhlase s takýmto

postupom.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a záverov dovolací súd konštatuje,

že v posudzovanej trestnej veci obvineného Ľ. V. dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.

d/ Tr. por. v znení účinnom do 31. augusta 2011 splnený nie je.

Ako posledný uplatnil obvinený Ľ. V. dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr.

por. v znení účinnom do 31. augusta 2011, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku

alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť

zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

K nemu, ako už bolo vyššie uvedené, argumentoval tým, že nebola naplnená

subjektívna stránka daného trestného činu, lebo vykonaným dokazovaním nebolo preukázané,

že by konal s cieľom úmyselne poškodiť Z. Š.. V tomto smere podľa jeho názoru súd

vyhodnotil dôkazy jednostranne v jeho neprospech, pretože vôbec nevzal

do úvahy tvrdenia obvineného a výpovede svedkov v prípravnom konaní, konkrétne svedkov

L. B., Ing. D. S., Ing. M. H. a S. K.. Okresnému súdu vytkol, že tento pri uznaní viny

vychádzal len z jeho priznania, ktoré nebolo podporené žiadnymi ďalšími hodnovernými

dôkazmi.

K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je potrebné

uviesť, že tento je daný v prípadoch, keď rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom právnom

posúdení zisteného skutku. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto

dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečnými skutkovými zisteniami,

ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.

V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu súd skúma, či skutok

ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušnú

skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad

odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú alternatívy, že skutok

mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin alebo, že skutok nie je trestným činom.

Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie je založené

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Pod nesprávnym použitím iného

hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie napr. nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až 30 Tr. zák.), premlčanie trestného stíhania

(§ 87 Tr. zák.), ďalej pochybenie súdu pri ukladaní úhrnného trestu, súhrnného trestu,

spoločného trestu alebo ďalšieho trestu (§ 41 až   § 43 Tr. zák.) ako aj pri ukladaní trestu

obzvlášť nebezpečnému recidivistovi (§ 47 ods. 2 Tr. zák.). Ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i/

Tr. por. sa vzťahuje aj na nesprávne použitie iných právnych predpisov než Trestného zákona,

napr. Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, zákona o konkurze a reštrukturalizácii

a pod., pokiaľ tieto majú vzťah k právnej kvalifikácii skutku.

Naopak, z dikcie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. v znení účinnom do 31. augusta 2011

je zrejmé, že dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd

skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať.

Inak povedané, vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého

stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len

námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové.

Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým

zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania prípadne proti hodnoteniu dôkazov

súdmi oboch stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových

zistení, pretože nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho,

aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred

súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, alebo korigovať len odvolací

súd. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú

k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. preto nemôže napĺňať ani poukaz

na to, že nebola v konaní preukázaná vykonaným dokazovaní subjektívna stránka trestného

činu (zavinenie). Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému

činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak ako sa navonok

prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia. Predmetom

dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. potom môže byť už len nesprávne

právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdmi

prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenie, ktoré sú jej obsahom a ktoré

nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť (stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 39/2010, prijaté 14. júna 2010 publikované v Zbierke

stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 1/2011).  

Platí tiež, že nevykonanie dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným

a hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možné

uplatniť pod dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. (porušenia práva

na obhajobu), resp. podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. (nesprávne právne posúdenie

zisteného skutku), ale ide o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvineného, aby boli vykonané

dôkazy (zistený skutkový stav) v jeho prospech (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 3 Tdo 15/2009 z 22. júla 2009).

Z obsahu dovolacích námietok obvineného Ľ. V. uplatnených vo vzťahu

k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. v znení účinnom do 31. augusta

2011 je evidentné, že tieto smerovali výlučne do roviny skutkových zistení, keďže nimi

obvinený spochybňoval súdmi ustálený skutkový stav poukazujúc pritom na rozsah

vykonaného dokazovania (námietka, že neboli vypočutí ním navrhnutí svedkovia L. B., Ing. D. S., Ing. M. H., S. K.) ako aj na samotné hodnotenie dôkazov súdmi oboch stupňov (námietky,

že súdy hodnotili dôkazy jednostranne, vychádzali len z jeho priznania, ktoré nebolo

podložené inými dôkazmi, ďalej že nebolo preukázané,

že by došlo k vážnemu a spôsobilému oznámeniu nepravdivých údajov, keď on hovoril

len pravdu a pod.). V súvislosti s týmito dovolacími námietkami je nutné tiež podotknúť,

že obvinený Ľ. V. v dovolaní v podstate len zopakoval svoju obhajobnú argumentáciu, ktorú

uplatnil už aj v odvolacom konaní, pričom z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu je

zrejmé, že tento súd sa ňou zaoberal a náležitým spôsobom sa s ňou vyrovnal.

Posudzujúc obsah týchto dovolacích námietok v kontexte vyššie uvedených judikátov

a právnych úvah dovolací súd konštatuje, že obvinený Ľ. V. s týmito argumentmi stojí zjavne

mimo uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. v znení účinnom

do 31. augusta 2011.

Len pre úplnosť treba uviesť, že konanie obvineného Ľ. V. tak,

ako je vymedzené v tzv. skutkovej vete výroku rozsudku okresného súdu, bolo po právnej

stránke správne kvalifikované ako pokračovací (nie pokračujúci ako ho v rozsudku označil

okresný súd – pozn. súdu) prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák.

V dovolacom konaní platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení

a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu

musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa

§ 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné

ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty

stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť

podľa § 382 písm. c/ Tr. por.

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por., dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,

bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa § 371.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe všetkých vyššie uvedených skutočností,

úvah a právnych záverov konštatuje, že posudzovanej trestnej veci dôvody dovolania

upravené v ust. § 371 ods. 1 písm. c/, písm. d/ a písm. i/ Tr. por. evidentne splnené nie sú,

preto s použitím § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného Ľ. V. uznesením na

neverejnom zasadnutí odmietol.

Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.

P o u č e n i e:   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. júna 2012

JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Gabriela Véghová