5 Tdo 19/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci
obvineného F. B. a spol. vedenej pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9
ods. 2, § 250 ods. 1 ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 prerokoval na neverejnom
zasadnutí 28. októbra 2010 v Bratislave dovolanie, ktoré podal Generálny prokurátor
Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 29. januára 2009, sp. zn.
2 To 99/2008 a takto
r o z h o d o l :
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. sa dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej
republiky o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 26. júna 2008, sp. zn. 4T 121/2006, boli
obvinení F. B. a Ľ. F. uznaní za vinných z trestného činu podielnictva podľa § 251 ods. 1,
ods. 3 Tr. zák. v znení zák. č. 485/2001 Z.z. na skutkovom základe, že
M. T. uzatvoril v B., dňa 3. decembra 2001 s bývalým Štátnym fondom cestného
hospodárstva komisionársku zmluvu, v ktorej sa zaviazal, že vo vlastnom mene zariadi
pre komitenta predaj nálepiek preukazujúcich zaplatenie poplatkov za používanie diaľnic
a ciest pre motorové vozidlá na rok 2002 a následne v dňoch 10. decembra, 17. decembra
a 19. decembra 2001 prevzal diaľničné nálepky v celkovej hodnote 65 000 000 Sk, pričom T.
už v čase uzatvárania zmluvy konal v úmysle vôbec neplniť zmluvne dohodnuté podmienky,
nakoľko nemal zmluvne dohodnutých žiadnych odberateľov a časť prevzatých diaľničných
nálepiek ponechal u F. B., ktorý časť diaľničných nálepiek najmenej v počte 7 388 kusov
v hodnote 7 286 000 Sk, dal Ľ. F., ktorí ich následne predávali prostredníctvom ďalších osôb
na území Nitry a Banskej Bystrice za nižšiu ako nominálnu hodnotu, pričom M. T. sa o predaj diaľničných nálepiek nezaujímal, nakoľko už v januári 2002 odišiel na územie Českej
republiky, pričom svojim konaním spôsobil nástupníckej organizácii Štátneho fondu cestného
hospodárstva, a to Ministerstvu dopravy, pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky škodu
vo výške 65 miliónov Sk.
Za tento trestný čin bol obvineným F. B. a Ľ. F. podľa § 251 ods. 3 Tr. zák. uložený
trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov u každého z nich, pričom podľa § 58 ods. 1
písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. bol výkon uloženého trestu obom obvineným podmienečne
odložený na skúšobnú dobu 3 (troch) rokov.
Obvinení Ing J. B. a V. K. boli uvedeným rozsudkom podľa § 285 písm. c/ Tr. por.
oslobodení spod obžaloby krajského prokurátora Bratislava z 5. decembra 2006, č.
2Kv 38/02, pre skutok právne kvalifikovaný ako pomoc k trestnému činu podvodu podľa § 10
ods. 1 písm. c/ k § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., ktorého sa mali dopustiť na skutkovom základe,
že
M. T. uzatvoril v B., dňa 3. decembra 2001 s bývalým Štátnym fondom cestného
hospodárstva komisionársku zmluvu, v ktorej sa zaviazal, že vo vlastnom mene zariadi pre
komitenta predaj nálepiek preukazujúcich zaplatenie poplatkov za používanie diaľnic a ciest
pre motorové vozidlá na rok 2002 a následne v dňoch 10., 17. a 19. decembra 2001 prevzal
diaľničné nálepky v celkovej hodnote 65 000 000 Sk, pričom k uzatvoreniu zmluvy mu
napomohli zamestnanci štátneho fondu cestného hospodárstva Ing. J. B. a V. K. a to tak,
že Ing. B. ako zodpovedná osoba, ktorej bola pridelená na vybavenie žiadosť M. T., uviedol
pred komisiou zriadenou na posudzovanie žiadosti o uzatvorenie komisionárskych zmlúv na
predaj diaľničných nálepiek, že T. spĺňa požadované kritériá, vrátane osobného pohovoru
s ním, pričom vedel, že to tak nie je a že sa s ním osobne vôbec nestretol a V. K. vydala T.
neodôvodnene a opakovane v krátkom časovom období diaľničné nálepky v oveľa väčšom
množstve než bolo dohodnuté na zasadaní komisie, pričom mala vedomosť aj o tom, že nikdy
nepredložil žiadny osobitný zoznam distribučných miest a miest predaja, pričom T. už v čase
uzatvárania zmluvy konal v úmysle vôbec neplniť zmluvne dohodnuté podmienky, nakoľko
nemal zmluvne dohodnutých žiadnych odberateľov a prevzaté diaľničné nálepky odovzdal
ihneď F. B. a Ľ. F., ktorí ich následne predávali prostredníctvom ďalších osôb najmä na území
Nitry za nižšiu ako nominálnu hodnotu a M. T. sa ani o predaj diaľničných nálepiek
nezaujímal, nakoľko už v januári 2002 odišiel na územie Českej republiky, pričom svojim konaním spôsobil nástupníckej organizácii Štátneho fondu cestného hospodárstva,
a to Ministerstvu dopravy, pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky škodu vo výške
65 miliónov Sk, pretože nebolo dokázané, že tento skutok spáchali obvinení.
Tým istým rozsudkom okresného súdu bol obvinený Ľ. F. podľa § 285 písm. c/
Tr. por. oslobodený spod obžaloby krajského prokurátora pre skutok kvalifikovaný
ako trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b/ Tr zák., ktorého
sa mal dopustiť na skutkovom základe, že
aj napriek tomu, že nebol držiteľom platného zbrojného preukazu prechovával
v mieste svojho trvalého bydliska v N., samočinnú automatickú útočnú pušku Sa vz. 58
kaliber 7,62 x 39 mm, výrobného čísla X. s dvoma kusmi zásobníkov s kapacitou 30 kusov
nábojov, pištoľ českej výroby CZ mod. 83, kaliber 7,65 mm Br, výrobného čísla X.
s podomácky predĺženou hlavňou so zásobníkom, ktorý obsahoval 11 ks nábojov 7,65 mm Br,
69 kusov nábojov kaliber 7,62x39 mm a podomácky vyrobený tlmič hluku výstrelu
použiteľný na pištoľ českej výroby zn. CZ, ktoré boli nájdené 14. marca 2002 počas
vykonávania domovej prehliadky, pretože nebolo dokázané, že tento skutok spáchal
obvinený.
Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obvinení F. B.
a Ľ. F. prostredníctvom svojho obhajcu do viny i trestu a tiež krajský prokurátor v neprospech
všetkých štyroch obvinených. Prokurátor namietal, že konanie obvinených F. B. a Ľ. F.
vo vzťahu k hlavnému páchateľovi malo byť kvalifikované ako pomoc k trestnému činu
podvodu podľa § 10 ods. 1 písm. c/ k § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.
Konanie obvinených Ing. J. B. a V. K. naplnilo všetky znaky skutkovej podstaty
trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 Tr. zák.
a konanie Ľ. F. aj ako trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b/
Tr. zák.
Krajský súd v Bratislave na verejnom zasadnutí 29. januára 2009 na podklade
podaných odvolaní rozsudkom, sp. zn. 2To 99/2008, podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 2
Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo vzťahu k obvineným F. B., Ľ. F., Ing. J. B. a V. K.
ohľadne skutku právne posúdeného u obvinených F. B. a Ľ. F. ako trestný čin podielnictva podľa § 251 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 a u obvinených Ing. J. B.
a V. K. ako pomoc k trestnému činu podvodu podľa § 10 ods. 1 písm. c/ k § 250 ods. 1, ods. 5
Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len Tr. zák.) a postupujúc podľa § 322 ods. 3
Tr. por. sám vo veci rozhodol a obvinených F. B., Ľ. F., Ing. J. B. a V. K. podľa § 285 písm.
b/ Tr. por.(z dôvodu, že skutok nie je trestným činom) oslobodil spod obžaloby Krajskej
prokuratúry Bratislava, sp. zn. 2Kv 38/02, z 5. októbra 2006 pre skutok právne posúdený
u obvinených F. B. a Ľ. F. ako trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2,
§ 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. a obvinených Ing. J. B. a V. K. ako pomoc k trestnému činu
podvodu podľa § 10 ods. 1 písm. c/ k § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., ktorého sa mali dopustiť
na skutkovom základe, že
obv. M. T., po predchádzajúcej vzájomnej dohode s obv. F. B. a Ľ. F., uzatvoril v B.
dňa 3. decembra 2001 s bývalým Štátnym fondom cestného hospodárstva komisionársku
zmluvu, v ktorej sa zaviazal, že vo vlastnom mene zariadi pre komitenta predaj nálepiek
preukazujúcich zaplatenie poplatkov za používanie diaľnic a ciest pre motorové vozidlá na
rok 2002 a následne v dňoch 10. decembra, 17. decembra a 19. decembra 2001 prevzal
diaľničné nálepky Štátneho fondu cestného hospodárstva obv. Ing. J. B. a V. K. a to tak,
že obv. Ing. J. B. ako zodpovedná osoba, ktorej bola pridelená na vybavenie žiadosť obv. M. T., uviedol pred komisiou zriadenou na posudzovanie žiadostí o uzatvorenie komisionárskych
zmlúv na predaj diaľničných nálepiek, že obv. M. T. spĺňa požadované kritéria vrátane
vykonaného osobného pohovoru s ním, pričom vedel, že to tak nie je a že sa s ním osobne
vôbec nestretol a obv. V. K. vydala obv. M. T. neodôvodnene a opakovane v krátkom
časovom období diaľničné nálepky v oveľa väčšom množstve než bolo dohodnuté na zasadaní
komisie, pričom mala vedomosť aj o tom, že nikdy nepredložil žiadny osobitný zoznam
distribučných miest a miest predaja, pričom obv. M. T. už v čase uzatvárania zmluvy konal
v úmysle vôbec neplniť zmluvne dohodnuté podmienky, nakoľko nemal v zmluve
dohodnutých žiadnych odberateľov a prevzaté diaľničné nálepky odovzdal ihneď obv. F. B.
a obv. Ľ. F., ktorí ich následne predávali prostredníctvom ďalších osôb najmä na území mesta
Nitry za nižšiu ako nominálnu hodnotu a obv. M. T. sa ani o predaj diaľničných nálepiek
nezaujímal, nakoľko už v januári 2002 odišiel na územie Českej republiky, pričom týmto
svojim konaním spôsobili nástupníckej organizácii Štátneho fondu cestného hospodárstva
a to Ministerstvu dopravy, pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky škodu vo výške
65 000 000 Sk.
Tým istým rozsudkom krajský súd podľa § 319 Tr. por. zamietol odvolanie krajskej
prokuratúry proti rozsudku súdu prvého stupňa vo vzťahu k obv. Ľ. F. pre skutok právne
kvalifikovaný ako trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b/ Tr. zák.
Rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť v zmysle
§ 183 ods. 1 písm. b/ alinea 3/ Tr. por. dňom 21. januára 2009, kedy vo veci rozhodol krajský
súd.
Odpis rozsudku Krajského súdu v Bratislave bol obvinenému F. B. doručený dňa
20. marca 2009, obvineným Ľ. F. a Ing. J. B. dňa 18. marca 2009 a obvinenej V. K. dňa
23. marca 2009, krajskej prokuratúre bol doručený 17. februára 2009.
Okresný súd Bratislava II dňa 24. mája 2010 predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky v predmetnej veci dovolanie Generálneho prokurátora Slovenskej republiky
v neprospech obvinených proti rozsudku Krajského v Bratislave, sp. zn. 2To 99/2008.
Dovolanie bolo podané na súde prvého stupňa 14. mája 2009 z dôvodov § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. pretože rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení
skutku (bod 1/ obžaloby).
V písomných dôvodoch dovolania uviedol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu
a konaním, ktoré mu predchádzalo bol porušený zákon v ustanovení § 4 Tr. zák, § 251 ods. 1,
ods. 3 Tr. zák. a § 255 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len
Tr. zák.) v prospech obvinených F. B., Ľ. F., Ing. J. B. a V. K., pričom citoval jednotlivé
ustanovenia Trestného zákona.
Vo vzťahu k obvineným F. B. a Ľ. F. vytýkal krajskému súdu, že nesprávne posúdil
subjektívnu stránku konania oboch obvinených.. V tejto súvislosti uviedol, že súd prvého
stupňa vo svojom rozhodnutí z 26. júna 2008 upravil skutok v bode 1/ obžaloby a dospel
k záveru, že obaja obvinení svojím konaním naplnili znaky skutkovej podstaty trestného činu
podielníctva podľa § 251 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., pretože na seba alebo iného previedli vec,
ktorá bola získaná trestným činom spáchaným inou osobou, odsúdeným M. T. a získali takým
činom prospech veľkého rozsahu, najmenej vo výške 7 286 000 Sk (241 850,89 €).
Vo svojom rozhodnutí súd prvého stupňa vychádzal z toho, že obvinení B. a F. mali u seba
diaľničné nálepky, pričom ani jeden z nich nemal na ich držbu a predaj oprávnenie. Pri domovej prehliadke u F. sa našli diaľničné nálepky v celkovej hodnote 7 286 000 Sk,
ktoré mal dostať od B., ktorý s nimi disponoval po odchode T. do Čiech. Tieto nálepky mali
byť zábezpekou za pôžičku peňazí vo výške 1 000 000 Sk. Tvrdenie B., že si požičal peniaze
od F., za čo mu dal nálepky v hodnote cca 10 000 000 Sk do zálohy svedčí aj podľa súdu
prvého stupňa o tom, že B. si v konečnom dôsledku privlastnil tieto diaľničné nálepky,
nakladal s nimi ako vlastnými. Mal k dispozícii pečiatku T. na predaj nálepiek (zaistená
u neho pri domovej prehliadke) a najmenej 7 388 ks nálepiek dal F.. Záznamy telefonických
hovorov preukazujú, že B. a F. mali diaľničné nálepky k dispozícii a s týmito nakladali,
prevádzali ich na ďalšie osoby, pričom mali vedomosť, že T. je mimo územia Slovenska
a že mu je predaj zakázaný, čo bolo na čerpacích staniciach oznámené
a tiež zaznamenané telefonické hovory naznačujú, že B. a F. mali o týchto skutočnostiach
vedomosť. Takto zistený skutkový stav vyplynul z dokazovania vykonaného pred súdom
prvého stupňa, možno ho považovať za nesporný, pričom ani krajský súd nemal voči
skutkovým zisteniam námietky.
Krajský súd svoj záver, že vo veci nejde o trestný čin podielnictva podľa § 251
Tr. zák. odôvodnil tým, že uvedený trestný čin je úmyselným trestným činom, pričom nebolo
preukázané, že obvinení B. a F. mali čo i len nepriamu vedomosť o tom, že diaľničné nálepky,
ktoré im dal odsúdený M. T. ako zálohu za požičané peniaze, pochádzajú z trestnej činnosti.
Ďalej poukázal, že záver o tom, či tu je alebo nie je zavinenie v zmysle Trestného
zákona a v akej forme, je záverom právnym, čo vyplýva z ustálenej judikatúry. Rozsudok
krajského súdu, ktorým obvinených B. a F. oslobodil spod obžaloby, je založený
na nesprávnom právnom posúdení subjektívnej stránky konania obvinených, pretože konanie,
ktorého sa obaja obvinení dopustili a ktoré bolo ustálené prvostupňovým súdom, napĺňa
znaky skutkovej podstaty trestného činu podielníctva podľa § 251 ods. 1, ods. 3 Tr. zák.,
pričom z hľadiska subjektívnej stránky obaja konali v priamom úmysle v zmysle § 4 písm. a/
Tr. zák. Výškou prospechu by tu mala byť hodnota diaľničných nálepiek, zaistených
u obvineného Ľ. F.. Ďalej vytýkal krajskému súdu, že sa vôbec nezaoberal možnosťou,
či obvinení svojím konaním nenaplnili znaky trestného činu podielníctva podľa
§ 251a Tr. zák. v jeho nedbanlivostnej forme, pretože hodnota zaistených vecí pochádzajúcich
z trestnej činnosti prevyšovala väčšiu škodu.
Vo vzťahu k obvineným Ing. J. B. a V. K. v dovolaní poukazoval, že z rozsudku
krajského súdu vôbec nevyplýva na podklade čoho zrušil napadnutý rozsudok, pretože títo
obvinení odvolanie nepodali a sám podal odvolanie v ich neprospech, pričom odvolací súd
rozhodol v ich prospech.
Krajský súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že nezistil v prípade týchto
obvinených porušenie konkrétnej povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok, avšak
sa vôbec nezaoberal tým, či takáto konkrétna povinnosť môže vyplývať aj zo zákonníka
práce. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie veľkého senátu trestného kolégia
Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 15 Tdo 1316/2006, z 22. marca 2007, ktorý
sa podrobne zaoberal touto problematikou. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že zákonný
znak trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku obsiahnutý v § 255
ods. 1 Tr. zák., spočívajúci v tom, že páchateľ,,poruší podľa zákona mu uloženú povinnosť
opatrovať cudzí majetok”, možno naplniť aj porušením povinností obsiahnutých
v ustanoveniach § 73 ods. 1 písm. d/ a § 74 písm. g/ zák. č. 65/1965 Zb. – Zákonník práce.
V posudzovanej veci by trestná činnosť hlavného páchateľa M. T. nebola možná bez
toho, aby zamestnanci bývalého Štátneho fondu cestného hospodárstva Slovenskej republiky
neporušili svoje povinnosti vyplývajúce jednak z vtedy platného a účinného zákonníka práce
ako aj z interných predpisov, ktoré boli vydané ich zamestnávateľom. Konanie obvinených
Ing. J. B. a V. K. podľa neho napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu
porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., preto
krajský súd ich konanie nesprávne právne posúdil ako beztrestné. V tejto súvislosti poukázal
na vykonané dôkazy.
V petite svojho dovolania navrhol, aby najvyšší súd vyslovil, že rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave z 29. januára 2009, sp. zn. 2To 99/2008 a predchádzajúcim rozsudkom
Okresného súdu Bratislava II. z 26. júna 2008, sp. zn. 4T 121/2006, bol porušený zákon
v ustanoveniach § 4 a § 5 Tr. zák., § 251 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. a § 255 ods. 1, ods. 3 Tr. zák.
v prospech obvinených F. B., Ľ. F., Ing. J. B. a V. K. a podľa § 386 ods. 2 Tr. por., napadnutý
rozsudok krajského súdu, ako aj jemu predchádzajúci rozsudok okresného súdu z 26. júna
2008 navrhol zrušiť a podľa § 388 ods. 1 Tr. por. navrhol prikázať Okresnému súdu
Bratislava II, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Predseda senátu súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 376 Tr. por. doručil
rovnopis dovolania ostatným stranám s upozornením, že sa môžu k dovolaniu generálneho
prokurátora vyjadriť v lehote, ktorú im určil. Možnosť vyjadriť sa k dovolaniu využili všetci
štyria obvinení a vyjadrili sa prostredníctvom zvlolených obhajcov.
Obhajca obvinených F. B., Ľ. F. a V. K. vo svojom vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje
s rozhodnutím krajského súdu, ktorým oslobodil obžalovaných spod obžaloby. Svoje
rozhodnutie krajský súd riadne zdôvodnil, podrobne sa zaoberal skutkovým stavom
i vykonanými dôkazmi. V priebehu celého dokazovania nebol produkovaný žiadny dôkaz,
ktorý by obvinených usvedčoval z trestnej činnosti. Navrhol preto dovolanie generálneho
prokurátora odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por.
Obhajca obvineného Ing. J. B. v písomnom vyjadrení taktiež navrhol dovolanie
generálneho prokurátora odmietnuť, pretože neboli splnené zákonné podmienky dovolania.
Právny názor prokurátora je absolútne nesprávny a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil,
že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369
ods. 2 písm. a/ Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento
mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Tr. por.). Zároveň však zistil, že podané
dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c/ Tr. por., lebo
je zrejmé, že nie je splnený dôvod dovolania podľa § 371 Tr. por.
Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam
súdu je určený k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb ako to
vyplýva z konštrukcie jednotlivých dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a/
až písm. l/ Tr. por. prípadne aj § 374 ods. 3 Tr. por. Tento mimoriadny opravný prostriedok
neslúži k revízii skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko
dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať,
prípadne korigovať iba odvolací súd. Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou
zameranou na preskúmanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa a samotnú správnosť
a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie
je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť.
Uvedený dovolací dôvod je daný v prípadoch, keď rozhodnutie súdov spočíva
na nesprávnom právnom posúdení skutku alebo inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.
Právnym posúdením skutku sa rozumie jeho hmotnoprávne posúdenie. Podstatou právneho
posúdenia skutku ako posúdenia hmotnoprávneho je aplikácia hmotného práva v danom
prípade aplikácia Trestného zákona na skutkový stav, ktorý bol zistený súdom prvého
a druhého stupňa. Predmetom právneho posúdenia je teda skutok tak, ako ho zistili súdy a nie
ako sa ho domáha generálny prokurátor vo svojom dovolaní.
V posudzovanej veci generálnym prokurátorom uplatňovaný dovolací dôvod
je založený na nesprávnom právnom posúdení subjektívnej stránky konania obvinených.
V tejto súvislosti najvyšší súd pripomína, že záver o forme zavinenia (§ 4 a § 5 Tr. zák.)
je síce záverom právnym, vychádza však zo skutkových zistení súdu, ktoré vyplývajú
z vykonaného dokazovania. Generálny prokurátor fakticky namieta hodnotenie vykonaných
dôkazov, pričom poukazuje na subjektívnu stránku trestného činu. Subjektívna stránka pritom
nepredstavuje nič iné, ako vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu. Tento
vnútorný vzťah však nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane t.j. ako sa navonok
prejavil v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia. S poukazom
na jednotlivé dôkazy sa generálny prokurátor fakticky snaží dosiahnuť iné hodnotenie
dôkazov oproti tomu, ako ich hodnotili súdy oboch stupňov a tým dosiahnuť aj zmeny
v skutkových zisteniach. Fakticky sa snaží presadiť svoju vlastnú verziu skutkového stavu.
Z uvedeného vyplýva, že dovolanie generálneho prokurátora sa neopiera o právne námietky,
ale je výlučne založené na skutkových výhradách, pričom v konečnom dôsledku smeruje
ku zmene prípadne k doplneniu skutkových zistení tak, aby tieto zodpovedali znakom
žalovaných trestných činov.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že námietky generálneho prokurátora sú mimo ním
deklarovaného zákonného dovolacieho dôvodu, a preto najvyšší súd nemohol na ne
prihliadať.
V posudzovanej veci teda neboli splnené podmienky dovolania predpokladané
ustanovením § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
bez preskúmania veci dovolanie generálneho prokurátora podľa § 382 písm. c/ Tr. por.
na neverejnom zasadnutí odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 28. októbra 2010
JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.
predseda senátu
Vyhotovil: JUDr. Peter Szabo
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová