5Tdo/18/2018

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci obvineného B. S. pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. v spojení s § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák. a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 28. marca 2018 v Bratislave dovolanie obvineného B. S. podané prostredníctvom jeho obhajcu JUDr. Tomáša Rosinu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. apríla 2015, sp. zn. 5 To 136/2014, a rozhodol

rozhodol:

Podľa § 382 písm. c) Tr. por. dovolanie obvineného B. S. sa o d m i e t a.

Odôvodnenie

Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 3. novembra 2014, sp. zn. 1 Tk 5/2014, uznal obvineného B. S. vinným v bode 1/ z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. v spojení s § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák., v bode 2/ z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák. spáchaného v jednočinnom súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a v bode 3/ z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. na tam uvedenom skutkovom základe.

Za to okresný súd obvineného odsúdil podľa § 145 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 37 písm. h), m) Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 4, ods. 8 Tr. zák. a § 41 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., § 46 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 23 (dvadsiatich troch) rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Tr. zák. ho súd pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. súd obvinenému uložil trest zákazu činnosti - viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 2 (dvoch) rokov. Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. v spojení s § 77 ods. 1 Tr. zák. súd obvinenému uložil ochranný dohľad v trvaní 3 (troch) rokov. Podľa § 73 ods. 2 písm. d) Tr. zák. súd tiež obvinenému uložil ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou. Podľa § 83 ods. 1 písm. e) Tr. zák. súd rozhodol o zhabaní veci - 1 ks guľovo-brokovej kozlice československej výroby, továrenskej značky Zbrojovka Brno, model XXX-XX MODX, kal. 12/7 x 65 mm R, výrobné číslo XXXXX. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd obvinenému uložil povinnosť nahradiť poškodenému Q. S., narodenému X. Q. XXXX, trvale bytom F. R. XXX, okres M. K. náhradu škody vo výške 1.230,51€. Poškodeného V. S., narodeného X. H. XXXX, trvale bytom F. R. XXX, okres M. K. súd podľa § 288 ods. 1 Tr. por. so svojim nárokom na náhradu škody odkázal na konanie o občianskoprávnych veciach.

Proti tomuto rozsudku podali obvinený B. S., poškodení Q. S. a V. S. odvolanie, o ktorom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom z 21. apríla 2015, sp. zn. 5 To 136/2014, tak, že napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. d), f), ods. 2 Tr. por. zrušil vo výroku o ochrannom opatrení, ktorým bolo uložené zhabanie veci (vyššie špecifikovanej strelnej zbrane) a vo výroku o náhrade škody vo vzťahu k poškodenému V. S.. Rozhodujúc sám súd podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obvinenému B. S. podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil povinnosť nahradiť poškodenému V. S. nemajetkovú ujmu vo výške 30.000 €. Súd zároveň odvolanie obvineného B. S. podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal 22. novembra 2017 obvinený B. S. prostredníctvom svojho obhajcu, JUDr. Tomáša Rosinu, advokáta so sídlom Kukučínova 20, 974 01 Banská Bystrica, dovolanie. V dovolaní uplatnil dovolací dôvod § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por., t. j. rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Namietal, že súdy nesprávne vychádzali z jeho výpovede, ktorú učinil v procesnom postavení zadržaného podozrivého a ktorá bola prečítaná na hlavnom pojednávaní ako listinný dôkaz. Uviedol, že ak okresný súd na hlavnom pojednávaní s poukazom na § 258 ods. 4 Tr. por. odmietol jeho výpoveď prečítať, nemohol ju neskôr vykonať ako listinný dôkaz. Dodal tiež, že ako listinné dôkazy možno čítať len také dôkazy, ktoré sú samé o sebe dôkazným predmetom. Zápisnica o výpovedi podozrivého je len nosičom iného dôkazného prostriedku - výsluchu. V tejto súvislosti obvinený poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Tzo V 4/2001 a sp. zn. 4 Tdo 47/2014.

Na podklade tohto obvinený S. navrhol, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

K podanému dovolaniu sa 28. decembra 2017 vyjadril prokurátor Krajskej prokuratúry Banská Bystrica (ďalej len „prokurátor“) tak, že ho navrhol podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietnuť.

Prokurátor priznal, že v postupe súdov došlo k procesnému pochybeniu, avšak nie k takému, aký popísal obvinený. Súd, po tom ako obvinený využil svoje právo a na hlavnom pojednávaní odmietol vypovedať, mal postupovať podľa § 258 ods. 4 Tr. por. a prečítať jeho skoršiu výpoveď učinenú v postavení zadržaného podozrivého. K rozhodnutiam, na ktoré poukázal obvinený, prokurátor vysvetlil, že tieto vychádzali z iného právneho stavu. Zákonom č. 247/1994 Z. z. sa v § 207 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. prečítanie skoršej výpovede obžalovaného podmienilo jej vykonaním po vznesení obvinenia. Novelou č. 422/2002 Z. z. sa však zákonodarca navrátil k predchádzajúcemu právnemu stavu z roku 1994, čo v osobitnej časti dôvodovej správy odôvodnil tým, že po novele č. 272/1999 Z. z. je trestné stíhanie možno začať aj pred vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania, a preto - aby bolo možné výpoveď podozrivého prečítať na hlavnom pojednávaní, bolo potrebné dotknuté ustanovenie upraviť. V súvislosti s rekodifikáciou trestných kódexov prokurátor vysvetlil, že práva obvineného sa zásadne nezmenili. Poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 28. februára 2011, sp. zn. 3 To 13/2011, ktorý taktiež vyhodnotil čítanie výpovede zadržaného podozrivého ako prípustné.

Nad rámec uvedeného prokurátor dodal, že namietaná výpoveď bola zachytená na obrazovo-zvukovom zázname a nemala charakter nosného dôkazu. Z napadnutých rozsudkov plynie, že súdy ju vyhodnotili len ako priznanie k prítomnosti v rodičovskom dome, krádeži guľovo-brokovej kozlice a k použitiu osobného motorového vozidla obete. Pozitívny záver o vine tak súdy učinili na celom komplexe ďalších dôkazov (viď s. 29 - 32 rozsudku okresného súdu, resp. s. 6 - 7 rozsudku krajského súdu).

K predmetnému vyjadreniu sa už žiadna zo strán ďalej nevyjadrila. Dňa 20. marca 2018 bol spisovýmateriál spolu s dovolaním riadne predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie.

Po predložení veci najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) predbežne preskúmal dovolanie obvineného B. S. i predložený spisový materiál a zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.), po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov (druhá veta § 372 ods. 1 Tr. por.), prostredníctvom zvoleného obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 3 Tr. por.). Zároveň ale zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.

Hneď na úvod dovolací súd konštatuje, že súdy pochybili, keď v rozsudkoch prihliadali na procesne nepoužiteľný dôkaz - zápisnicu o výsluchu zadržanej podozrivej osoby zo 7. decembra 2013. Z prvej vety § 258 ods. 4 Tr. por. plynie, že zápisnicu o skoršom výsluchu obžalovaného alebo jej časť sa prečíta, ak

i) to navrhne prokurátor alebo obhajca; a zároveň ii) sa koná v neprítomnosti obžalovaného / obžalovaný využije svoje právo nevypovedať / sa objavia podstatné rozpory medzi jeho skoršou výpoveďou a údajmi na hlavnom pojednávaní; a zároveň iii) skorší výsluch bol vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona.

Ako najvyšší súd z previerky spisového materiálu zistil, čítanie predmetnej zápisnice v režime § 258 ods. 4 Tr. por. prokurátor navrhol na hlavnom pojednávaní po tom, ako obvinený S. využil svoje zákonné právo a odmietol vypovedať (č. l. 846). Hoci tomuto návrhu súd najskôr nevyhovel, napokon predmetnú zápisnicu prečítal po záverečných rečiach v súlade s § 276 ods. 1 Tr. por. v spojení s § 269 Tr. por. (č. l. 906).

Išlo o výsluch, ktorý obvinený učinil 7. decembra 2013 o 06:15 hod. v procesnom postavení zadržaného podozrivého, po tom, ako mu vyšetrovateľka oznámila, že je podozrivý z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. v spojení s § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák. na skutkovom základe, že

v presne nezistenom čase medzi 09:17 hod. - 17:15 hod. 7. decembra 2013 (pozn. súdu zrejmá nesprávnosť - 6. decembra 2013) v izbe rodinného domu č. XXX v obci F. R. doposiaľ nestotožnenou strelnou zbraňou úmyselne usmrtil svoju matku neb. P. S., narodenú XX. B. XXXX, trvale bytom F. R.. XXX, a to takým spôsobom, že jej nie menej ako dvakrát strelil do tvárovej časti hlavy, čím jej spôsobil zranenia, ktorým na mieste podľahla.

Následne ho vyšetrovateľka v intenciách § 122 ods. 1 Tr. por. v spojení s § 121 ods. 2 Tr. por. poučila, toto poučenie mu bolo primerane vysvetlené a podľa vlastného vyjadrenia mu porozumel. Po poučení podľa § 34 ods. 1 Tr. por., § 123 ods. 1 Tr. por., § 124 ods. 2 Tr. por. a § 85 ods. 4, ods. 6 Tr. por. obvinený S. vyhlásil, že zatiaľ si obhajcu nevolí, zvolí si ho v prípade vznesenia obvinenia a ku skutku vypovedať bude. Po tomto vyhlásení obvinený o skutku plynule vypovedal, aby po skončení výpovede odpovedal na otázky vyšetrovateľky; výsluch bol ukončený o 08:45 hod (č. l. 35 a nasl.). Z takto zistených okolností dovolací súd zistil, že výsluch bol vykonaný v súlade so zákonom.

I napriek tomu, predmetná výpoveď nie je procesne použiteľná. Ustanovenie § 258 ods. 4 Tr. por. je treba v kontexte § 10 ods. 12, ods. 13 Tr. por. (pojednávajúcich o označovaní osoby obvineného v rôznych procesných štádiách) vykladať takým spôsobom, že pod zápisnicou o skoršom výsluchu obžalovaného je treba rozumieť len takú zápisnicu o výsluchu obžalovaného, ktorú tento učinil v prípravnom konaní po vznesení obvinenia. Nemožno sa stotožniť so závermi prokurátora, ktorý na podklade legislatívnych zmien (zákony č. 247/1994 Z. z., 272/1999 Z. z. a 422/2002 Z.z.) a dôvodovej správy poukazoval na zámer zákonodarcu, ktorý čítanie takéhoto výsluchu (učineného po začatí trestného stíhania a pred vznesením obvinenia) žiadal umožniť. Prezentovaný názor totiž vychádza zprezumpcie, že ak je výsluch obžalovaného po začatí trestného stíhania učinený zákonne, potom nepochybne ide o jeho (asi časovo) „skorší výsluch“. Toto ale bezvýnimočne neplatí. Predsa jedna a tá istá osoba môže v priebehu toho istého trestného stíhania vypovedať opakovane v rôznych procesných postaveniach - či už ako svedok podľa § 127 a nasl. Tr. por., alebo ako zadržaný podozrivý podľa § 85 ods. 4 Tr. por., alebo ako obvinený podľa § 121 a nasl. Tr. por. Zmena procesného postavenia so sebou nevyhnutne prináša aj zmenu v právach a povinnostiach jej nositeľa. Ak by sme teda úvahu prokurátora rozvinuli, potom by sme za procesne použiteľný museli vyhodnotiť aj taký skorší výsluch obžalovaného, ktorý učinil v postavení svedka.

A hoci je pravdou, že zadržaný podozrivý, na rozdiel od svedka, nemá povinnosť vypovedať pravdu, keďže na jeho práva sa v zmysle § 85 ods. 5 Tr. por. primerane aplikujú ustanovenia o právach obvineného podľa § 34 Tr. por. a § 121 až § 124 Tr. por., faktom je, že podozrivý - na rozdiel od obvineného, nemá právo na povinnú obhajobu podľa § 37 Tr. por. Ak by sme takýto dôkaz pripustili, existovalo by významné riziko zneužitia, keďže orgány činné v trestnom konaní by mohli získavať procesne použiteľné priznania bez toho, aby sa podozriví mohli poradiť s obhajcom. Presne toto bol prípad obvineného S., ktorý bol podozrivý z obzvlášť závažného zločinu, no nakoľko mu v danom čase ešte nebolo vznesené obvinenie, nemal ustanoveného advokáta podľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por., s ktorým by sa pred prvým - a ako sa neskôr ukázalo, jediným výsluchom mohol poradiť (v tomto smere viď § 37 ods. 4 Tr. por.). Uvedený záver platí o to viac, že súdy čítali aj tú časť zápisnice, kde sa obvinený S. priznával ku skutkom pod bodmi 2/ a 3/, hoci z nich ani nebol podozrivý, resp. sa pre tieto ani neviedlo trestné stíhanie (č. l. 21, 26).

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zápisnica o výsluchu zadržanej podozrivej osoby, ktorá bola učinená v intenciách § 85 ods. 4 Tr. por., po začatí trestného stíhania, predstavuje síce zákonný dôkaz, a teda môže a musí sa nachádzať vo vyšetrovacom spise, avšak jej použitie je na hlavnom pojednávaní vylúčené. Možno sa stotožniť s názorom, že takýto výsluch má len vstupnú informačnú povahu a odôvodňuje ďalší procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov v prípravnom konaní, predovšetkým vznesenie obvinenia, príp. vzatie obvineného do väzby (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 47/2014).

Z uvedeného je tak zrejmé, že súdy neboli oprávnené na čítanie zápisnice o výsluchu zadržanej podozrivej osoby podľa § 258 ods. 4 Tr. por. a už vôbec tak nemohli učiniť ako listinný dôkaz podľa § 269 Tr. por. Takýto postup je totiž zrejmým obchádzaním zákona. Ak na strane jednej súd nepripustí čítanie zápisnice o výsluchu podľa § 258 ods. 4 Tr. por., keďže na to nie sú splnené zákonné podmienky, potom nemôže pripustiť čítanie tej istej zápisnice podľa § 269 Tr. por. ako listiny. Takýmto spôsobom by totiž bolo možné obchádzať akýkoľvek výsluch svedka / podozrivého / obvineného, čo by viedlo k úplnej rezignácii na procesné garancie ochrany práv. Pritom takýto postup, ako správne poukázal obvinený S., vylučuje aj základná teória dokazovania, z ktorej vo všeobecnosti možno vyvodiť, že v prípade listinných dôkazov ide v podstate o osobitný druh vecného dôkazu, t. j. listina samotná je dôkazom o určitej okolnosti skutkového deja. Kým samotná zápisnica o výsluchu žiadnym dôkazom nie je, nakoľko tá je iba nositeľom iného dôkazu - trestnoprávne relevantných informácií, ktoré pri svojom výsluchu vypočúvaná osoba uviedla. Inými slovami, nemožno ako listinu vykonávať zápisnicu o výsluchu zadržanej podozrivej osoby, keďže táto - okrem okolností predmetného výsluchu, sama o sebe nič nedokazuje.

Pokiaľ teda súdy predmetnú zápisnicu vykonali spôsobom podľa § 269 Tr. por., potom postupovali nezákonne, keďže takýmto a ani žiadnym iným zákonným spôsobom ju vykonať nemohli. I napriek uvedenému najvyšší súd konštatuje, že uplatnený dovolací dôvod nie je naplnený, keďže napadnuté rozhodnutia na tomto dôkaze nie sú založené. Vo vzťahu ku skutku vraždy pod bodom 1/ rozsudku okresný súd poukázal predovšetkým na to, že i) svedkovia B., Y. a T. potvrdili, že obvinený sa v čase spáchania skutku nachádzal v obci F. R., resp. že ráno šiel smerom k rodičovskému domu, kým poškodení Q. S. a V. S. boli v danom čase preukázateľne na inom mieste, ii) početné hnuteľné veci domácej a osobnej potreby, ktoré zmizli z miesta činu a našli sa u obvineného, iii) na mieste činu sa našla biologická stopa obvineného, iv) výsledky znaleckých expertíz z odboru kriminalistika za vražednúzbraň jednoznačne určili poľovnícku guľovo-brokovú kozlicu, ktorá sa vrátane dvoch chýbajúcich nábojov našla u obvineného, v) na tele a oblečení obvineného boli identifikované povýstrelové splodiny, vi) okrem vecí, ktoré boli nájdené u obvineného, nič iné z domu nezmizlo, vii) svedkovia F., W. a W. zhodne vypovedali, že niekoľko hodín po vražde sa mal obvinený S. vyjadrovať o existencii nejakej mŕtvoly, ktorú treba odpratať, viii) podľa vyjadrenia psychologičky N., ktorá výpovede svedkov označila za hodnoverné.

Vo vzťahu ku skutkom 2/ a 3/ (krádež strelnej zbrane a ostatných hnuteľných vecí rodičov a marenie výkonu úradného rozhodnutia, spočívajúceho vo vedení osobného motorového vozidla napriek uloženému zákazu) súdy poukázali aj i) na výpoveď poškodeného Q. S., ktorý nedal súhlas na odňatie hnuteľných vecí z rodičovskému domu, ii) na výsledky prehliadky vozidla VW Polo, v ktorom, ako bolo povedané, sa našla odcudzená strelná zbraň a iné hnuteľné veci, iii) na výpovede svedkov W. a W., ktorí potvrdili, že pred domom svedka F. bolo zaparkované motorové vozidlo VW Polo, iv) na kľúče od vozidla VW Polo, ktoré boli zaistené pri bezpečnostnej prehliadke obvineného, v) ako aj na samotnú lokalizáciu vozidla, ktoré sa v čase zadržania nachádzalo v blízkosti obvineného.

Za tejto dôkaznej situácie nemožno mať pochybnosť, že napadnuté rozsudky nie sú založené predovšetkým alebo hlavne na výpovedi zo 7. decembra 2013. Uvedené platí o to viac, že v predmetnej výpovedi obvinený S. zavraždenie svojej matky poprel (priznal sa ku skutkom 2/ a 3/), potvrdil len to, že v čase činu sa pohyboval v obci F. R. a že do domu vstúpil; keď otvoril dvere do izby, videl tam nejakú siluetu tela, zľakol sa, zamkol dvere na kľúč, ktorý odložil vedľa na skrinku (pozn. súdu tam ho našiel svedok Q. S.), zakopol o pušku, z ktorej po pričuchnutí zistil, že sa z nej strieľalo, následne túto v strachu o svoj život vzal, nabil ju nábojmi z nábojového opasku, vzal nejaké veci a ušiel na osobnom motorovom vozidle zn. VW Polo k svedkovi F..

Nakoľko túto verziu udalostí súdy na podklade vykonaného dokazovania jednoznačne vyvrátili, je zrejmé, že uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. nie je daný, a tak najvyšší súd dovolanie obvineného S. na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci odmietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.