N a j v y š š í s ú d

5 Tdo 18/2011

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci

obvineného O.   Š., pre zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 3

písm. a/ Tr. zák. a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 20. apríla 2011

v Bratislave dovolanie obvineného O. Š. proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 21. apríla 2009, sp. zn. 5To 23/09 a rozhodol

t a k t o :

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného O. Š. sa o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Zvolen z 22. októbra 2008, sp. zn. 2 T 134/2007, bol

obvinený O. Š. uznaný za vinného v bode 1/ až 3/ z pokračujúceho prečinu krádeže

podľa § 212 ods. 2 písm. a/, písm. f/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák., v bode 3/ aj v súbehu s prečinom

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 Tr. zák.,

v bodoch 4/ a 5/ z pokračovacieho zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1,

ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/, písm. e/ Tr. zák.

v súbehu s prečinom krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, písm. f/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák.

a v bode 6/ z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2

písm. b/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že :

1/ dňa 3. januára 2007 v čase okolo 20,00 hod. v obci K., okres Z.,

v pohostinstve U. odcudzil J. S., nar. X., čiernu kapsičku s osobnými dokladmi -

občianskym preukazom, vodičským preukazom ako aj s finančnou hotovosťou

vo výške 5 000 Sk, ktorá taštička bola položená vedľa na stoličke a to tak, že využil nepozornosť J. S., ktorý odišiel na WC a taštičku zo stoličky vzal a odišiel

z pohostinstva, čím týmto svojím konaním spôsobil J. S., nar. X., trvale bytom K.,

S. X./X., škodu vo výške 5 150 Sk,

2/ v presnejšie nezistenej dobe od 17,00 hod. dňa 16. apríla 2007 do 07,00 hod. dňa

17. apríla 2007 v meste Z., okres Z., na ulici N., na stavenisku regeneračného centra

vykonal krádež vlámaním do unimobuniek a plechového skladu a to tak, že z kovových

mreží dvoch unimobuniek odstránil visiace zámky, následne vylomil vchodové dvere

v oblasti zámku, odstránil visiaci zámok z dverí plechového skladu a následne z týchto

priestorov odcudzil kalkulačku, elektrickú kotúčovú pílu, dve ručné píly, tri vodováhy,

nožnice na plech, oceľové meracie pásmo, nožnice na železné prúty, elektrický kábel,

dve meracie pásma a päť visiacich zámkov, čím spol. A., a. s., S. X., B., spôsobil škodu

krádežou vo výške 10 850 Sk a poškodením zámkov a dverí škodu vo výške 1 500 Sk,

3/ dňa 4. mája 2007 v presnejšie nezistenom čase vo Z., okres Z., z bytu majiteľa I. K.,

nar. X., nachádzajúcom sa na ulici J. K. X., pod vplyvom minimálne 1,40 mg/l alkoholu

vdychu z drevenej skrinky umiestnenej v knižnici v obývačke bytu odcudzil najmenej

22 ks streľby schopných nábojov cal. 9 mm, vz. 8,2 uložených v papierovej

škatuľke s plastovým boxom na uloženie nábojov čiernej farby, ako aj pánske náramkové hodinky striebornej farby zn. Rusudan patriace J. M., nar. X., trvale bytom Z., D. X.,

prechodne bytom Z., J. K. X., pričom predmetné náboje chcel následne predať, avšak

v tomto mu zabránili príslušníci hliadky ZSSRP OO PZ Zvolen, ktorí v čase

o 13,15 hod. v meste Z. v pohostinstve S., na ulici Š. predmetné strelivo O. Š. zaistili

pri bezpečnostnej prehliadke, pričom O. Š. nemá povolenie na držanie takéhoto streliva,

kde v zmysle zák. č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive podľa § 2 písm. b/

ide o strelivo, kde na nadobúdanie vlastníctva streliva sa vzťahuje § 8 až § 14, § 27

citovaného zákona,

4/ v čase okolo 16,00 hod. dňa 11. júla 2007 v obci K., okres Z., neoprávnene vnikol

do dvora a následne do rodinného domu, na ulici K. č. X./X. tak, že odomkol bráničku

pravým kľúčom a následne odomkol pravým kľúčom vchodové dvere vedúce

do kuchyne rodinného domu, pričom z priestorov kuchyne odcudzil mobilný telefón

zn. Siemens A52 červenej farby, nezisteného IMEI, a následne vyložil z mraziaceho

boxu v kuchyni cca 20 ks mäsa rôzneho druhu v celkovej hodnote 2 400 Sk, pričom bol prichytený užívateľom domu J. V., nar. X., a tak následne odišiel preč

a svojím konaním spôsobil J. V., nar. X., trvale bytom K., K. X./X., škodu

vo výške 500 Sk,

5/ dňa 14. júla 2007 v čase o 07,30 hod. v K. neoprávnene vnikol do domu majiteľky A. Š.,

nar. X., trvale bytom K., S. X./X., ktorá je jeho matkou a ktorý dom táto obýva

spoločne so svojím vnukom R. Š., nar. X., trvale bytom K., S. X./X., a to tým

spôsobom, že najprv začal búchať na dvere, ktoré A. Š. v obave, aby ich nerozbil

otvorila, následne sa vtlačil do chodby, pričom sa mu A. Š. odstúpila, a následne v dome

zotrval až do príchodu hliadky OO PZ Sliač, a to aj napriek tomu, že ho A. Š.

opakovane upozornila, že si viac neželá, aby chodil do jej domu a opakovane

ho vyzvala, aby jej dom opustil,

6/ dňa 7. októbra 2007 v presnejšie nezistenej dobe od 01,00 hod. do 2,55 hod v meste

Z., okres Z., na ulici J. K. č. X./X., pod vplyvom minimálne 1,44 mg/l alkoholu

v dychu pravdepodobne kamennou kockou rozbil sklenenú výplň na okne bytu

nachádzajúceho sa na prízemí uvedeného bytového domu majiteľa P. H., nar. X.,

následne si k oknu pritiahol smetný kôš, na ktorý vyskočil a cez rozbité okno vošiel

dovnútra uvedeného bytu, kde po vniknutí do bytu si ľahol na posteľ spať, čím takto

neoprávnene a bez vedomia majiteľa bytu v ňom zotrval až do príchodu hliadky

OO PZ Zvolen, pričom uvedeným konaním spôsobil P. H., nar. X., trvale bytom Z.,

J. K. X./X., škodu rozbitím sklenenej výplne 941 Sk,

a konania uvedeného v bode 2/ až 3/, ako aj v bode 4/ sa dopustil aj napriek tomu,

že za konanie z 3. januára 2007 ku škode J. S. bol rozhodnutím Obvodného úradu

Zvolen, sp. zn. Pr 177/2007, zo 7. februára 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť

9. marca 2007, postihnutý za priestupok proti majetku podľa § 50 ods. 1 zák.

č. 372/1990 Zb. o priestupkoch uložením sankcie vo výške 500 Sk,

pričom konania uvedeného v bode 2/ a 3/ ako aj v bode 4/ obžaloby sa dopustil

aj napriek tomu, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.

5 To 502/2005, zo 6. decembra 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť

6. decembra 2005, bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu krádeže

podľa § 247 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. a iných a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov so zaradením pre výkon trestu

do II. (druhej) NVS.

Okresný súd Zvolen obvineného O. Š. za to odsúdil podľa § 194 ods. 3,

§ 37 písm. h/, písm. m/, § 38 ods. 2, ods. 4, § 41 ods. 2 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia

slobody vo výmere 6 (šesť) rokov a 6 (šesť) mesiacov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2

písm. b/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Zároveň Okresný súd Zvolen obvinenému O. Š. podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil

nahradiť P. H., nar. X., trvale bytom J. K. č. X., Z., škodu vo výške 941 Sk

(deväťstoštyridsaťjeden Slovenských korún), spoločnosti A., a.s., S. X., B., nahradiť škodu

z titulu odcudzených vecí vo výške 6 600 Sk (šesťtisícšesťsto Slovenských korún)

a za poškodené zariadenie vo výške 1 500 Sk (jedentisícpäťsto Slovenských korún).

Poškodeného P. H. so zvyškom nároku na náhradu škody súd podľa § 288 ods. 2 Tr. por.

odkázal na občiansko-súdne konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici na podklade odvolania obvineného O. Š. rozsudkom

z 21. apríla 2009, sp. zn. 5 To 23/2009, podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 2, ods. 3 Tr. por.

zrušil napadnutý rozsudok v bodoch 4/ a 5/ v časti týkajúcej sa právnej kvalifikácie

a vo výroku o treste a sám vo veci podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol tak, že konanie

obvineného O. Š. v bode 4/ právne kvalifikoval ako zločin porušovania domovej slobody

podľa § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v súbehu s prečinom krádeže podľa § 212 ods. 2

písm. f/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. a následne ho za skutky pod bodmi 1/ až 4/ a 6/ odsúdil

podľa § 194 ods. 3 Tr. zák. v spojitosti s § 41 ods. 2 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 6 (šesť) rokov a 6 (šesť) mesiacov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2

písm. b/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Proti citovanému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici podal obvinený

O. Š. (ďalej aj ako „dovolateľ“) v zákonnej lehote prostredníctvom ustanoveného obhajcu

JUDr. V. F. dovolanie, ktoré oprel o dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/,

písm. g/ a písm. i/ Tr. por.

V písomných dôvodoch dovolania dovolateľ potom argumentoval tým,

že v konaní pred prvostupňovým súdom sa nemohol riadne vyjadriť k vykonaným dôkazom, nebolo mu umožnené klásť otázky svedkom, poškodeným a podobne,

čím súd jednak porušil zásadným spôsobom jeho právo na obhajobu (dovolací dôvod

podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.) a v dôsledku toho aj svoje rozhodnutie založil

na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, čím naplnil dovolací

dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.

Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. videl dovolateľ

tiež v tom, že mu v trestnom konaní bola z úradnej moci ustanovená obhajkyňa

JUDr. L. M., ktorá bola z dôvodu neplatenia členského Slovenskej advokátskej komore

v Bratislave vyčiarknutá zo zoznamu advokátov. Dovolateľ žiadal, aby dovolací súd

v tomto smere vykonal šetrenie a získal stanovisko predsedníctva Slovenskej advokátskej

komory v Bratislave.

Dovolateľ ďalej argumentoval k bodu 4/ rozsudku tým, že poškodená

J. V. vypovedala rozporne, že táto poškodená nie je majiteľkou nehnuteľnosti, kde sa mal

skutok stať, no napriek týmto skutočnostiam súd vyhodnotil jej výpoveď v jeho neprospech, preto je podľa názoru dovolateľa naplnený aj dovolací dôvod  

podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. teda, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom

posúdení zisteného skutku.

V dovolaní dovolateľ ďalej uviedol, že „trvá na svojom dovolaní z 20. augusta 2009

a pridržiava sa dôvodov v ňom uvedených“.

Pre úplnosť treba uviesť, že dovolanie obvineného O. Š. z 20. augusta 2009 Najvyšší

súd Slovenskej republiky uznesením z 19. mája 2010, sp. zn. 5 Tdo 14/2010, podľa § 382

písm. d/ Tr. por. odmietol bez preskúmania veci, lebo neboli splnené podmienky dovolania

podľa § 373 ani po postupe podľa § 379 ods. 1 Tr. por. Keďže ale dovolateľ v ostatnom

dovolaní poukázal aj na obsah dovolania z 20. augusta 2009, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vecne zaoberal aj touto argumentáciu obvineného O. Š..

Okrem už vyššie uvedených argumentov, ktoré v ostatnom dovolaní opakoval, potom v dovolaní z 20. augusta 2009 obvinený O. Š. poukazoval aj na to, že za skutok

pod bodom 1/ výroku už bol potrestaný poriadkovou pokutou 500 Sk, ktorú aj zaplatil.

Ďalej sa vyjadroval k jednotlivým skutkom, kde hlavne namietal súdom ustálené skutkové zistenia, ktoré považoval za neúplné a nesprávne a navrhol vykonať ďalšie dokazovanie,

resp. opakovať dokazovanie z prípravného konania. Namietal tiež, že mu zo strany

predsedníčky senátu okresného súdu nebolo umožnené klásť vypočúvaným osobám otázky

a uvádzať okolnosti a navrhovať dôkazy, ktoré jeho vinu vyvracajú. Rovnako tak

spochybňoval výšku škody priznanú jednotlivým poškodeným tvrdiac, že táto nebola

jednoznačne preukázaná. Zásadné porušenie práva na obhajobu potom videl dovolateľ

v tom, že nemal obhajcu už od vznesenia obvinenia.

Žiadal preto, aby dovolací súd postupom podľa § 386 ods. 1, ods. 2 Tr. por. zrušil

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie súdu

prvého stupňa a podľa § 388 ods. 1 Tr. por. prikázal Krajskému súdu v Banskej Bystrici

(po správnosti zrejme Okresnému súdu Zvolen – pozn. súdu), aby vec v potrebnom rozsahu

znovu prerokoval a rozhodol.

Prokurátor Okresnej prokuratúry vo Zvolene v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd podľa § 382 písm. c/ Tr. por. na neverejnom zasadnutí

bez preskúmania veci dovolanie obvineného O. Š. zamietol, lebo je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) preskúmal

dovolanie obvineného O. Š. a zistil, že dovolanie bolo síce podané oprávnenou osobou (§ 369

ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 2 Tr. por.) a na mieste, kde možno

tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Tr. por.), ale súčasne aj to,

že podané dovolanie je potrebné s použitím § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť na neverejnom

zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.

Podľa § 385 ods. 1 Tr. por., dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania,

ktoré sú v ňom uvedené.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., dovolanie možno podať, ak bolo zásadným

spôsobom porušené právo na obhajobu.

Podľa § 371 ods. 3 Tr. por., dôvody podľa § 371 odseku 1 písm. a/ až písm. g/

nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie

podáva minister spravodlivosti.

Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

treba chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného

a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu

na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované

čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení

Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného

v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich,

pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní,

teda samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Z dikcie

cit. § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je totiž jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva

na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom. Podľa ustálenej

rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potom o zásadné porušenie práva

na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.

Obvinený O. Š. zásadné porušenie práva na obhajobu videl v tom, že nemal obhajcu

už od vznesenia obvinenia, ďalej v tom, že mu nebolo umožnené na hlavnom pojednávaní

klásť vypočúvaným osobám otázky, že jeho návrhy na vykonanie dokazovania boli súdom

zamietnuté a nakoniec v tom, že ustanovená obhajkyňa JUDr. L. M. bola vyčiarknutá

zo zoznamu advokátov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací po preskúmaní spisového

materiálu konštatuje, že obvineným O. Š. tvrdené porušenie ustanovení Trestného poriadku

o povinnej obhajobe nezistil. V trestnej veci obvineného O. Š. nebol daný dôvod povinnej

obhajoby už od momentu vznesenia obvinenia, ako sa mylne domnieva obvinený O. Š.,

ale až jeho vzatím do väzby, resp. neskôr nástupom do výkonu trestu odňatia slobody v inej

trestnej veci, a to podľa § 37 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Obvinený O. Š. si obhajcu nezvolil, súd

mu preto opatrením zo 16. októbra 2007 ustanovil za obhajkyňu advokátku JUDr. E. H..

Z vyšetrovacieho spisu, konkrétne zo zápisnice o výsluchu obvineného O. Š.

zo 6. decembra 2007 (v spise na č. l. 61) vyplýva, že obvinený s jej ustanovením za obhajkyňu súhlasil a po poučení o znení § 208 Tr. por. sa vzdal práva preštudovať spisový

materiál po skončení vyšetrovania s dôvetkom, že postačí, ak tak urobí jeho obhajkyňa.

Z vyšetrovacieho spisu je tiež zrejmé, že ustanovená obhajkyňa JUDr. E. H. sa v prípravnom

konaní riadne zúčastňovala vyšetrovacích úkonov (výsluchov svedkov), že po skončení

vyšetrovania preštudovala spisový materiál, že vyšetrovacie úkony, pri ktorých nebola

prítomná nežiadala opakovať ako aj to, že uplatnila návrhy na doplnenie vyšetrovania

v zmysle pokynov klienta, ktoré vyšetrovateľ odmietol, nakoľko ich nepovažoval za potrebné

(v spise na č. l. 322 a 323). Obvinený O. Š. v prípravnom konaní využil svoje právo

a odmietol vypovedať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „dovolací súd“) nezistil zásadné

porušenie obhajovacích práv obvineného O. Š. ani v konaní pred súdom. Z obsahu spisového

materiálu vyplýva, že po strate dôvery obvineného O. Š. k obhajkyni JUDr. E. H. mu súd

opatrením zo 16. mája 2008 ustanovil inú obhajkyňu, advokátku JUDr. L. M., ktorá

ho v konaní pred súdom riadne zastupovala. Z jednotlivých zápisníc o pojednávaniach

dovolací súd zistil, že v konaní pred prvostupňovým súdom právo obvineného O. Š. klásť

vypočúvaným osobám otázky dotknuté nebolo, naopak obvinený O. Š. sa spolu s obhajkyňou JUDr. L. M. na výsluchoch nielen aktívne podieľal (kládol otázky), ale sa k nim aj náležite

vyjadroval. Z obvineným O. Š. navrhnutých dôkazov potom súd s poukazom na § 272 ods. 3

Tr. por. odmietol vykonať len jeden, konkrétne výsluch svedkyne D. K. s odôvodnením,

že okolnosti, ktoré možno zistiť z jej výpovede, možno zistiť z iných už vykonaných dôkazov.

Dokazovanie okresný súd nevykonával ani vo vzťahu k skutkovým zisteniam pod bodom 2/

výroku, hoci obvinený O. Š. navrhol vypočuť svedkov M. K. a Ľ. A., lebo vo vzťahu k nim

obvinený O. Š. urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por., že je vinný, ktoré

vyhlásenie okresný súd prijal a zároveň vyhlásil, že dokazovanie ohľadom viny tohto skutku

sa nevykoná. Tento postup okresného súdu bol v súlade s § 257 ods. 6, ods. 7 Tr. por.

Najvyšší súd Slovenskej republiky napokon preveril aj tvrdenie obvineného O. Š.

o vyčiarknutí jeho obhajkyne JUDr. L. M. zo zoznamu advokátov, a to s poukazom na § 379

ods. 2 Tr. por., hoci tu treba poznamenať, že ide o postup dovolacieho súdu skôr výnimočný,

pričom z oznámenia Slovenskej advokátskej komory z 12. apríla 2011 zistil, že JUDr. L. M.

bola vyčiarknutá zo zoznamu advokátov s účinnosťou od 25. apríla 2009 z dôvodu uvedeného

v § 7 ods. 1 písm. f/ zákona NR SR č. 586/2003 Z. z. o advokácii, podľa ktorého komora

vyčiarkne zo zoznamu advokátov toho, kto je v omeškaní so zaplatením príspevku na činnosť komory o viac ako šesť mesiacov a príspevok nezaplatil ani do jedného mesiaca po tom,

čo ho komora vyzvala na zaplatenie spolu s poučením o následkoch nezaplatenia. Trestná vec

O. Š. bola právoplatne skončená 21. apríla 2009, teda skôr, ako bola ustanovená obhajkyňa

vyčiarknutá zo zoznamu advokátov. Táto skutočnosť preto nemala na povinnú obhajobu

obvineného O. Š. žiaden dosah.

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje,

že v posudzovanej trestnej veci porušenie práva obvineného O. Š. na obhajobu nezistil, tobôž

nie jeho porušenie zásadným spôsobom ako to vyžaduje uplatnený dovolací dôvod

podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil ani naplnenie dovolacieho

dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., teda že by rozhodnutie súdu bolo založené

na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

K výhradám obvineného O. Š. je potrebné uviesť, že judikatúra záväzným spôsobom

neurčuje kedy a akým spôsobom má súd vykonať ten ktorý dôkaz v konkrétnej veci. Spôsob

vykonávania dôkazov je upravený Trestným poriadkom a je vecou samosudcu, resp. predsedu

senátu (senátu), aké poradie zvolí pri vykonávaní dôkazov. Pri vedení hlavného pojednávania

je jeho povinnosťou dbať o to, aby pojednávanie nebolo zdržiavané prednesmi, ktoré nemajú

nič spoločné s prejednávanou vecou. Rovnako vo vzťahu ku kladeným otázkam je povinný

dbať o to, aby neboli kladené neprípustné sugestívne, resp. kapciózne otázky, alebo tiež

otázky ohľadom okolností, ktoré s vecou nesúvisia, príp. ktoré vyplývajú už z ostatných

vykonaných dôkazov (duplicitné). Ak má procesná strana v tomto smere výhrady

k rozhodnutiam súdu prvého stupňa, môže ich uplatniť v rámci odvolacieho konania. Najvyšší

súd Slovenskej republiky pritom vo svojich rozhodnutiach už v minulosti viac krát

konštatoval, že hodnotenie dôkazov (zisteného skutkového stavu) spôsobom, ktorý odporuje

predstavám obvineného ešte neznamená, že ide o dôkazy vykonané nezákonným spôsobom.

Rovnako tak nevykonanie dokazovania v rozsahu, v akom ho predpokladá obvinený,

nepredstavuje porušenie jeho práva na obhajobu.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť.

Z dikcie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je zrejmé, že dôvodom dovolania nemôžu

byť nesprávne skutkové zistenia. Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii

dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný

konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je určené k náprave tých najzávažnejších,

v zákone výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ale nie k revízii

skutkových zistení urobených súdmi prvého alebo druhého stupňa. Tieto skutkové zistenia

dovolací súd nemôže ani meniť, ani dopĺňať. Nie je totiž oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti

a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonať. Ťažisko dokazovania je teda v konaní

pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, alebo korigovať

len odvolací súd.

V písomných dôvodoch dovolania vypracovaného ustanoveným obhajcom

JUDr. V. F. sa ku skutku pod bodom 4/ rozsudku vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu

podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. argumentovalo tým, že poškodená J. V. vypovedala rozporne, že táto poškodená nie je majiteľkou nehnuteľnosti, kde sa mal skutok stať,

a že napriek týmto skutočnostiam súd vyhodnotil jej výpoveď v neprospech obvineného

O. Š.. Tieto argumenty obvineného O. Š. týkajúce sa hodnotenia dôkazov tak zjavne smerujú

do roviny skutkových zistení, ktorú ale dovolací súd z dôvodov vyššie uvedených nemôže

meniť a ani dopĺňať. To isté platí aj vo vzťahu k ostatným argumentom obvineného O. Š.

uvádzaných v dovolaní z 20. augusta 2009, ktorými spochybňoval výsledky vykonaného

dokazovania a z nich ustálené skutkové zistenia.

Vecne správne ale v dovolaní z 20. augusta 2009 obvinený O. Š. argumentoval tým,

že za skutok pod bodom 1/ výroku rozsudku bol potrestaný poriadkovou pokutou

500 Sk, ktorú aj zaplatil, hoci túto jeho argumentáciu ustanovený obhajca JUDr. V. F.

v písomných dôvodoch dovolania z 10. januára 2011 úplne vynechal. Obvinený O. Š.

tým v podstate namietal, a to už v konaní pred súdom prvého stupňa, porušenie zásady

„ne bis in idem“, t. j. zákazu dvojitého súdenia a potrestania za ten istý čin.

Z trestného spisu Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 3T 34/2008, (na č. l. 252) vyplýva,

že obvinený O. Š. bol rozhodnutím Obvodného úradu vo Zvolene zo 7. februára 2007, číslo

Pr 177/2007 Vr, uznaný za vinného z priestupku proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona

č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o priestupkoch“) na tom skutkovom základe, že dňa 3. januára 2007 približne o 20,00 hod.

v pohostinstve „U.“ v obci K. odcudzil čiernu kapsičku s osobnými dokladmi - občianskym

preukazom, vodičským preukazom a finančnú hotovosť vo výške 5 000 Sk v majetku J. S.,

nar. X., trv. bydliskom K., ktoré pri odchode z pohostinstva odhodil na zem pod schody

pri predajni potravín J..

Za to bola obvinenému O. Š. uložená podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b/ s poukázaním

na § 13 ods. 2 a § 50 ods. 2 zákona o priestupkoch sankcia - pokuta vo výške 500 Sk.

Z pripojenej doložky je zrejmé, že toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

9. marca 2007.

Zásada ne bis in idem, teda právo nebyť súdený alebo potrestaný dvakrát za ten istý

skutok, je podľa Trestného poriadku vyjadrená aj v ustanovení § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. por.,

podľa ktorého trestné stíhanie nemožno začať a ak už bolo začaté, nemožno v ňom

pokračovať a musí byť zastavené, ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva, pričom v tomto

smere treba vychádzať z čl. 153 a 154 c Ústavy Slovenskej republiky a čl. 4 Protokolu č. 7

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa čl. 4 Protokolu 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci

toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným

rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť,

že jednoznačná a dlhodobo nemenná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu

k čl. 4 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd dopadá tak na činy

kvalifikované vnútroštátnym právom ako trestné činy, tak i na činy ním kvalifikované

ako priestupky, prípadne iné správne delikty a výnimočne i disciplinárne delikty. Európsky

súd pre ľudské práva sa nepriklonil k záveru, že zákaz ne bis in idem je obmedzený len na trestné konanie, keďže z hľadiska uplatnenia tejto zásady označil za rozhodujúcu totožnosť

skutku a nie totožnosť právnej kvalifikácie.

Pre čl. 4 Protokol č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má

však zásadný význam povaha daného činu, pretože tento článok nepochybne dopadá

na všetky činy napĺňajúce znaky trestného činu a bráni dvojitému stíhaniu a potrestaniu

za tieto trestné činy. Na druhej strane sa nevzťahuje na všetky menej závažné činy,

kvalifikované naším právnym poriadkom ako priestupky alebo iné správne delikty, prípadne

ako disciplinárne delikty.

Vzhľadom na špecifické ponímanie činu podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd možno zásadu ne bis in idem vztiahnuť iba na tie činy kvalifikovateľné

správnymi prípadne inými príslušnými orgánmi ako menej závažné činy, teda priestupky,

prípadne iné správne delikty a výnimočne i disciplinárne delikty, ktoré majú trestnoprávnu

povahu, pričom povaha deliktu sa v tomto smere posudzuje tak z hľadiska chráneného

záujmu (či ide o záujem všeobecný alebo partikulárny), z hľadiska adresáta normy

(či je norma adresovaná všetkým občanom alebo len skupine osôb so zvláštnym statusom) a z hľadiska účelu a typu sankcie (či má represívny charakter).

Podľa § 50 ods. 1 zákona o priestupkoch v znení účinnom do 31. decembra 2008,

priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne spôsobí škodu na cudzom majetku krádežou,

spreneverou, podvodom alebo zničením alebo poškodením veci z takého majetku,

alebo sa o takéto konanie pokúsi. Podľa ods. 2 cit. par., za priestupok podľa odseku 1 možno

uložiť pokutu do 10 000 Sk.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzajúc z vyššie uvedeného porovnal

skutkové okolnosti uvedené v citovanom rozhodnutí o priestupku so skutkovými okolnosťami

uvedenými v bode 1/ rozsudku a dospel k jednoznačnému záveru, že tieto skutky sú zhodné.

Zhoda je v tomto prípade očividná, preto nie je potrebné bližšie sa zaoberať okolnosťami

určujúcim totožnosť skutku, aj keď inak ide o problematiku po právnej stránke pomerne

zložitú, najmä v kontexte judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. V jej kontexte

následne posudzoval aj to, či uvedený priestupok proti majetku má trestnoprávnu povahu.

Keďže § 50 ods. 1 zákona o priestupkoch chráni všeobecný záujem (objektom je majetok), je určený všetkým občanom a sankcia má represívny charakter, je treba mu priznať

trestnoprávnu povahu.

Z vyššie uvedených dôvodov preto súdy oboch stupňov pochybili, keď konanie

obvineného O. Š. v bode 1/ rozsudku posudzovali ako čiastkový útok pokračovacieho prečinu

krádeže napriek tomu, že za toto konanie bol obvinený O. Š. právoplatne sankcionovaný

už v priestupkovom konaní, ktoré rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené.

Podľa § 371 ods. 4 Tr. por., dôvod podľa odseku 1 písm. i/ nemožno použiť, ak zistené

porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného.

V súvislosti so zisteným porušením zákona sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

následne zaoberal otázkou, či toto porušenie zákona zásadne ovplyvnilo postavenie

obvineného O. Š..

Obvinený O. Š. bol odsúdený za viacero skutkov spáchaných úmyselným konaním, z nich najprísnejšie trestným bol zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 3

Tr. por. Keďže spáchal viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden bol zločinom,

a to viacerými skutkami, súd mu uložil úhrnný trest podľa § 194 ods. 3 Tr. por. s použitím

asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. por.

Ak by odvolací súd postupoval spôsobom naznačeným vyššie a trestné stíhanie

pre čiastkový útok pokračovacieho prečinu krádeže pod bodom 1/ rozsudku zastavil,

na postavení obvineného O. Š. by to aj tak nič zásadné nezmenilo, lebo by mu súd rovnako

ukladal úhrnný trest podľa § 194 ods. 3 Tr. por. s použitím asperačnej zásady

podľa § 41 ods. 2 Tr. por., kde mimochodom po úprave vychádza trestná sadzba v rozpätí

6 rokov a 10 mesiacov až 10 rokov a 8 mesiacov. Preto ak odvolací súd uložil obvinenému

O. Š. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov, uložil trest pod dolnú

hranicu zákonného rozpätia, čím naopak porušil zákon v prospech obvineného O. Š..

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por., dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,

bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa § 371.

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,

že dôvody dovolania predpokladané ustanoveniami § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ a písm. i/

Tr. por., aj vzhľadom na ustanovenie § 371 ods. 4 Tr. por., neboli splnené, preto podľa § 382

písm. c/ Tr. por. uznesením dovolanie obvineného O. Š. na neverejnom zasadnutí odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 20. apríla 2011

  JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová