5 Tdo 17/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci
obvineného voj. v zál. M. M. pre trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice
a prevádzačstva spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 171a ods. 1
písm. a/, ods. 2 písm. a/, ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Tr. zák.“)
prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 29. marca 2012 v Bratislave dovolanie
obvineného voj. v zál. M. M. proti rozsudku Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne
z 12. marca 2009, sp. zn. 3To/2/2008, a rozhodol
t a k t o :
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného voj. v zál. M. M. sa o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov z 12. decembra 2007, sp. zn. 3T/14/2006, bol obvinený voj. v zál. M. M. uznaný za vinného z pokračujúceho trestného
činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice a prevádzačstva spáchaného formou
spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 171a ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/, ods. 3 Tr. zák.,
na tom skutkovom základe, že
a/ v presne nezistenom čase v dňoch 27. júna 2005 - 30. júna 2005,
po predchádzajúcej dohode a na základe žiadosti V. D. a M. K., nar. X., poskytol na prevoz
najmenej ôsmich nelegálnych migrantov moldavskej národnosti, ukrytých po nelegálnom
prekročení štátnej hranice Slovenskej republiky s Ukrajinou na presne nezistenom mieste
v služobných obvodoch O. a O., v lesnom poraste medzi obcami U. a D., kde strávili noc,
svoje osobné motorové vozidlo zn. Citroën Xsara - combi, ktorým boli migranti prevezení
V. D., P. K., nar. X., M. K., nar. X. a D. Č., nar. X., do lesíka v katastri obce P., okr. S.
a následne po tom, ako mu bol menovanými ukázaný úkryt nelegálnych migrantov, týchto
svojim osobným motorovým vozidlom previezol do úkrytu v lesíku v rekreačnej časti M., odkiaľ ich previezol na železničnú stanicu v M., z ktorej s nimi spoločne odcestoval
rýchlikom do B., kde ich odovzdal občanovi U. menom G., pričom za prevoz a sprevádzanie
nelegálnych migrantov do B. dostal od V. D. 1 200 USD,
b/ v presne nezistenom čase v dňoch 28. júna 2005 - 29. júna 2005, na presne
nezistenom mieste za obcou K., pri hraničnom znaku č. X., v služobnom obvode
O., po predchádzajúcej dohode spoločne s M. K., P. K., prebrali od občana Ukrajiny menom
I. a ďalších dvoch, doposiaľ nestotožnených občanov Ukrajiny, 21 nelegálnych migrantov,
z toho 5 osôb moldavskej národnosti a 16 osôb pakistanskej národnosti, ktorých následne
priviedli do katastra obce T. S., odkiaľ ich postupne vyvážali ďalej na západ Slovenskej
republiky, kde došlo k záchytu 5 nelegálnych migrantov (1 Pakistanca a 4 Moldavcov),
ktorých viezol na vozidle zn. Alfa Romeo P. K., a to príslušníkmi O., pričom
za prevedenie 15-tich nelegálnych migrantov dostal spolu s M. K. 1 500 USD,
c/ v presne nezistenom čase v dňoch 17. augusta 2005 - 21. augusta 2005 prevzal
po predchádzajúcej dohode od dvoch doposiaľ nestotožnených občanov U. s P. K., D. Č. a Y.
I., nar. X., občanom U., v katastri obce R., najmenej 16 nelegálnych migrantov moldavskej
národnosti, ktorí boli umiestnení pri lesníckej chate po nelegálnom prechode štátnej hranice
Slovenskej republiky s Ukrajinou v služobnom obvode O., ktorých previedol lesom do R.,
kde s nimi zotrval a následne ich odovzdal trom doposiaľ nestotožneným osobám, ktoré ich
v nasledujúcich dňoch (20. augusta - 26. augusta 2005) osobnými motorovými vozidlami
prepravili k západným hraniciam Slovenskej republiky, čím pre seba získal finančný
prospech najmenej 1 950 USD a pre iných finančný prospech najmenej vo výške 140 000 Sk.
Za to bol obvinený voj. v zál. M. M. odsúdený podľa § 171a ods. 3 Tr. zák.,
za použitia § 35 ods. 3 Tr zák. a § 40 ods. 1 Tr. zák. k súhrnnému trestu odňatia slobody
na 5 a 1/2 (päť a pol) roka nepodmienečne.
Zároveň súd zrušil výrok o treste z rozsudku VOS Prešov, sp. zn. 2T/44/2005,
prvýkrát vyhláseného dňa 23. novembra 2005, právoplatným dňa 4. mája 2006, ktorým mu
bol dňa 4. apríla 2006 podľa § 156 ods. 3 Tr. zák. za použitia § 36 písm. j/,
písm. k/, písm. I/ Tr. zák., § 37 písm. h/ Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák.
uložený úhrnný trest odňatia slobody na 2 (dva) roky, pričom podľa § 49 ods. 1 písm. a/
Tr. zák. sa mu výkon tohto trestu podmienečne odložil. Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu bola
stanovená skúšobná doba na 3 (tri) roky. Podľa § 64 ods. 3 Tr. zák. mu bol uložený aj trest
straty vojenskej hodnosti. Súčasne zrušil aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok o treste obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo zrušením, stratili svoj
podklad.
Podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. bol obvinený voj. v zál. M. M. pre výkon
uloženého súhrnného trestu zaradený do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 47 ods. 1 Tr. zák. súd obvinenému voj. v zál. M. M. uložil trest straty
vojenskej hodnosti.
Podľa § 55 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. súd obvinenému voj. v zál. M. M. uložil aj trest
prepadnutia veci:
1) mobilného telefónu zn. Sony Ericsson T 290i IMEI X.,
2) SIM kartu Orange X. a
3) mini diár v čiernom obale s poznámkami v prílohe trestného spisu nachádzajúcich
sa na čl. 218.
Podľa § 55 ods. 6 Tr. zák. sa vlastníkom prepadnutých vecí stáva štát.
Tento rozsudok v zákonnej lehote napadol odvolaním obvinený voj. v zál. M. M.
čo do výroku o vine a vojenská prokurátorka čo do výroku o treste v neprospech obvineného.
Vyšší vojenský súd v Trenčíne rozsudkom z 12. marca 2009, sp. zn. 3To/2/2008,
v bode I. výroku podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/ Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil
v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. uznal obvineného voj. v zál. M. M.
za vinného z trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice a prevádzačstva
spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 171a ods. 1 písm. a/, ods. 2
písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
v presne nezistenom čase dňa 17. augusta 2005 prevzal po predchádzajúcej dohode
od dvoch doposiaľ nestotožnených občanov Ukrajiny s P. K., D. Č. a Y. I., nar. X., občanom
Ukrajiny, v katastri obce R., najmenej 16 nelegálnych migrantov moldavskej národnosti,
ktorí boli umiestnení pri lesníckej chate po nelegálnom prechode štátnej hranice Slovenskej
republiky s Ukrajinou v služobnom obvode O., ktorých previedol lesom do R., kde s nimi
zotrval a následne ich dňa 21. augusta 2005 odovzdal trom doposiaľ nestotožneným osobám, ktoré ich v nasledujúcich dňoch osobnými motorovými vozidlami prepravili k západným
hraniciam Slovenskej republiky.
Vyšší vojenský súd v Trenčíne za to obvineného voj. v zál. M. M. odsúdil podľa
§ 171a ods. 2 Tr. zák., za použitia § 35 ods. 3 Tr. zák. a § 40 ods. 1 Tr. zák.,
k súhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov.
Podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. ho pre výkon uloženého súhrnného trestu zaradil
do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 47 ods. 1 Tr. zák. súd obvinenému voj. v zál. M. M. uložil trest straty
vojenskej hodnosti.
Podľa § 55 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. súd obvinenému voj. v zál. M. M. uložil aj trest
prepadnutia veci:
1) mobilného telefónu zn. Sony Ericsson T 290i IMEI X.,
2) SIM kartu Orange X. a
3) mini diár v čiernom obale s poznámkami v prílohe trestného spisu nachádzajúcich
sa na čl. 218.
Podľa § 55 ods. 6 Tr. zák. sa vlastníkom prepadnutých vecí stáva štát.
Zároveň zrušil výrok o treste rozsudku VOS Prešov, sp. zn. 2T/44/2005, prvýkrát
vyhláseného dňa 23. novembra 2005, právoplatným dňa 4. mája 2006, ktorým mu bol dňa
4. apríla 2006 podľa § 156 ods. 3 Tr. zák. za použitia § 36 písm. j/,
písm. k/, písm. I/ Tr. zák., § 37 písm. h/ Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák.
uložený úhrnný trest odňatia slobody na 2 (dva) roky, pričom podľa § 49 ods. 1 písm. a/
Tr. zák. sa mu výkon tohto trestu podmienečne odložil. Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu bola
stanovená skúšobná doba na 3 (tri) roky. Podľa § 64 ods. 3 Tr. zák. mu bol uložený
aj trest straty vojenskej hodnosti. Súčasne sa zrušujú aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento
výrok o treste obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo zrušením, stratili svoj podklad.
V bode II. výroku rozsudku z 12. marca 2009, sp. zn. 3To/2/2008, Vyšší vojenský súd v Trenčíne podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obvineného voj. v zál. M. M. podľa § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodil spod obžaloby VOP Prešov, sp. zn. OPv-303/05, zo dňa
21. septembra 2006, pre skutky kvalifikované ako trestný čin nedovoleného prekročenia
štátnej hranice a prevádzačstva podľa § 171a ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/, ods. 3 Tr. zák.,
ktorých sa mal dopustiť tak, že
v presne nezistenom čase v dňoch 27. júna 2005 - 30. júna 2005, po predchádzajúcej
dohode a na základe žiadosti V. D. a M. K., nar. X., poskytol na prevoz najmenej ôsmich
nelegálnych migrantov moldavskej národnosti, ukrytých po nelegálnom prekročení štátnej
hranice Slovenskej republiky s Ukrajinou na presne nezistenom mieste v služobných
obvodoch O. a O., v lesnom poraste medzi obcami U. a D., kde strávili noc, svoje osobné
motorové vozidlo zn. Citroën Xsara - combi, ktorým boli migranti prevezení V. D., P. K., nar.
X., M. K., nar. X. a D. Č., nar. X., do lesíka v katastri obce P., okr. S. a následne po tom,
ako mu bol menovanými ukázaný úkryt nelegálnych migrantov, týchto svojim osobným
motorovým vozidlom previezol do úkrytu v lesíku v rekreačnej časti M., odkiaľ ich previezol
na železničnú stanicu v M., z ktorej s nimi spoločne odcestoval rýchlikom do B., kde ich
odovzdal občanovi Ukrajiny menom G., pričom za prevoz a sprevádzanie nelegálnych migrantov do B. dostal od V. D. 1 200 USD,
v presne nezistenom čase v dňoch 28. júna 2005 - 29. júna 2005, na presne nezistenom
mieste za obcou K., pri hraničnom znaku č. X., v služobnom obvode O., po predchádzajúcej
dohode spoločne s M. K., P. K., prebrali od občana Ukrajiny menom I. a ďalších dvoch,
doposiaľ nestotožnených občanov Ukrajiny, 21 nelegálnych migrantov, z toho 5 osôb
moldavskej národnosti a 16 osôb pakistanskej národnosti, ktorých následne priviedli
do katastra obce T.S., odkiaľ ich postupne vyvážali ďalej na západ Slovenskej republiky,
kde došlo k záchytu 5 nelegálnych migrantov (1 Pakistanca a 4 Moldavcov), ktorých viezol
na vozidle zn. Alfa Romeo P. K., a to príslušníkmi O., pričom za prevedenie 15-tich
nelegálnych migrantov dostal spolu s M. K. 1 500 USD,
pretože nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol obvinený voj. v zál. M. M.
stíhaný.
V bode III. výroku rozsudku z 12. marca 2009, sp. zn. 3To/2/2008, Vyšší vojenský
súd v Trenčíne podľa § 319 Tr. por. odvolanie vojenského obvodného prokurátora proti
výroku o treste rozsudku súdu prvého stupňa ako nedôvodné zamietol.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal obvinený voj. v zál. M. M. dovolanie, ktoré
podal pôvodne sám formou dvoch písomných podaní (prvé zo 7. decembra 2009 adresované
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a druhé zo 6. januára 2010 adresované Okresnému
súdu Prešov). Text dovolania neskôr doplnil aj prostredníctvom splnomocneného obhajcu
JUDr. J. D. písomným podaním z 31. januára 2012!
V podaniach postupne uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a/, písm. g/
a písm. i/ Tr. por., ku ktorým spoločne argumentoval predovšetkým tým, že
- vo veci rozhodol nepríslušný súd, nakoľko nešlo o trestný čin vojenský, nebol
spáchaný v činnej službe a ani v služobnej rovnošate,
- predmetná trestná vec už v prípravnom konaní nebola náležite vyšetrená, keď neboli
zadokumentované a následne vykonané všetky dôkazy, ktoré obhajoba navrhovala
vykonať,
- skutkový stav nebol náležite zistený ani v konaní pred súdmi, keďže ani súdy nevykonali všetky dôkazy navrhované obhajobou, predovšetkým výsluch svedka
P. K.,
- v celom spise sa nenachádza žiaden dôkaz o tom, že by skutok spáchal ako člen
organizovanej skupiny, preto nemal byť uznaný za vinného podľa § 171a ods. 1,
ods. 2 písm. a/ Tr. zák.,
- ani odvolací súd sa náležite nevyrovnal so skutočnosťou, ktorý súd bol príslušný
na vydanie príkazu na odpočúvanie a záznam jeho telekomunikačnej prevádzky,
lebo v čase skutku bol vojakom a príkaz preto mal vydať Vyšší vojenský súd
v Trenčíne a nie Krajský súd v Košiciach a
- že okrem nezákonných „odposluchov“ sa v spise nenachádza ani jeden dôkaz, ktorý
by ho usvedčoval z trestnej činnosti, okrem výpovede K., ktorú on v celom rozsahu
spochybňuje z dôvodov v dovolaní bližšie rozobraných.
V ďalšej časti dovolania obvinený voj. v zál. M. M. podrobne rozoberal jednotlivé
dôkazy, hodnotil ich, poukazoval na vzájomné rozpory vo výpovediach svedkov a vyvodzoval z nich skutkové závery svedčiace v jeho prospech. Zdôrazňoval najmä obsah
výpovedí D. Č., M. K. a V. Č., ktorí zhodne na hlavnom pojednávaní uviedli, že ho nepoznajú a že prvý krát ho videli až na polícii. Ďalej uviedol, že skutok, za ktorý bol odsúdený sa stal
inak, konkrétne tak, ako vypovedal M. K. a v úplne iný deň, konkrétne 26. augusta 2005,
čo potvrdzuje aj výpoveď I., ktorý bol skutku účastný a ktorý vypovedal, že na Slovensko prišiel zo zahraničia až 25. augusta 2005. O tom, že sa skutok nestal v dňoch 17. - 21. augusta
2005 svedčí i správa polície, že v tomto období nedošlo k záchytom migrantov
ani k prekročeniu štátnej hranice. Skutok, za ktorý bol odsúdený, sa teda stal v iný deň a
spáchali ho iné osoby.
S poukazom na tieto argumenty obvinený voj. v zál. M. M... v petite dovolania
navrhol, aby „dovolací súd po preskúmaní zákonnosti a odôvodnenosti výrokov napadnutých
rozsudkov a správnosti postupu konania, ktoré rozhodnutiam predchádzalo, vyslovil
rozsudkom porušenie ust. § 2 ods. 10 Tr. por. a aby súčasne s vyššie uvedeným výrokom
dovolací súd zrušil napadnuté rozsudky a podľa § 388 ods. 1 Tr. por. prikázal súdu, o ktorého
rozhodnutie ide, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.“
Predseda senátu Okresného súdu Prešov (Okresný súd Prešove prevzal agendu
bývalého Vojenského obvodného súdu Prešov – pozn. súdu) v súlade s ustanovením
§ 376 ods. 1 Tr. por. doručil odpis dovolania prokurátorovi Vojenskej obvodnej prokuratúry
v Prešove na vyjadrenie.
Prokurátor vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie obvineného voj. v zál. M. M.
odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por., nakoľko podľa jeho názoru v posudzovanej trestnej
veci dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. a/, písm. g/ a písm. i/ Tr. por. splnené nie sú. Svoje stanovisko v písomnom vyjadrení aj bližšie zdôvodnil.
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky bol spisový materiál spolu s dovolaním
obvineného voj. v zál. M. M. riadne predložený na rozhodnutie až 12. marca 2012, teda po
viac ako troch rokoch (!!!) od podania dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) preskúmal
dovolanie obvineného voj. v zál. M. M. a zistil, že dovolanie bolo podané oprávnenou osobou
(§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), prostredníctvom splnomocneného obhajcu (§ 373
ods. 1 Tr. por.), v zákonnom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na mieste, kde možno
tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 3 Tr. por.), ale zároveň zistil
aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé,
že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.
Najvyšší súd Slovenskej republiky úvodom pripomína, že dovolanie je mimoriadny
opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie
nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších -
mimoriadnych procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne
uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por., pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými
v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne
užšie.
Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená.
Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou
stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích
dôvodov, sú striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného
prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané
len ako „ďalšie“ odvolanie.
Dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a/ až písm. g/ Tr. por. nemožno použiť,
ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní
a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva
minister spravodlivosti (§ 371 ods. 4 veta prvá Tr. por.).
Obvinený voj. v zál. M. M. v dovolaní ako prvý uplatnil dovolací dôvod podľa § 371
ods. 1 písm. a/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak vo veci rozhodol
nepríslušný súd. Argumentoval tým, že „v jeho prípade nešlo o trestný čin vojenský, nebol
spáchaný v činnej službe a ani v služobnej rovnošate,“ preto nebola daná právomoc
vojenských súdov.
Rozhodujúcim kritériom pre určenie právomoci vojenského súdu bol časový okamih
spáchania trestného činu a nie iné vymedzenie ako napr. deň vznesenia obvinenia alebo deň
podania obžaloby. V čase spáchania skutku obvineným voj. v zál. M. M. v mesiaci
august 2005 právomoc vojenských súdov upravoval zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní
súdnom (trestný poriadok) v § 14 a nasl.
Podľa § 14 zák. č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok)
(1) V rozsahu ustanovenom týmto zákonom právomoci vojenských súdov podliehajú
a) vojaci,
b) príslušníci vojensky organizovaných a iných sborov, o ktorých to ustanovuje
osobitný zákon, ak sú v činnej službe,
c) príslušníci ozbrojených síl vysielajúceho štátu pre trestné činy spáchané na území
Slovenskej republiky v rozsahu uvedenom vo vyhlásenej medzinárodnej zmluve, ktorou
je Slovenská republika viazaná,
d) vojnoví zajatci.
(2) Vojaci a príslušníci sborov uvedených v odseku 1 písm. b/ podliehajú i mimo
činnej služby, právomoci vojenských súdov pre trestné činy vojenské, ktorých sa dopustili
v služobnej rovnošate.
(3) Právomoci vojenských súdov podliehajú aj civilné osoby pre trestné činy vojnovej
zrady (§ 114 Tr. zák.), služby v cudzom vojsku (§ 115 Tr. zák.) a nenastúpenia služby
v ozbrojených silách (§ 269 až 271 Tr. zák.).
(4) Právomoci vojenských súdov nepodliehajú osoby uvedené v odsekoch 1 a 2,
ak išlo o trestné činy uvedené v § 15a (§ 15a upravoval právomoc Špeciálneho súdu).
Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 141/1961 Zb. trestnom konaní súdnom (trestný poriadok),
právomoc vojenských súdov podľa § 14 ods. 1 sa vzťahuje len na trestné činy spáchané
za trvania pomeru, ktorý túto právomoc zakladá. Týmto nie je dotknuté ustanovenie § 14 ods. 4.
Z citovaných ustanovení zák. č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný
poriadok) vyplýva, že trestná vec obvineného voj. v zál. M. M. spadala do právomoci
vojenských súdov, keďže obvinený voj. v zál. M. M. bol v čase spáchania trestného činu
profesionálnym vojakom, teda trestný čin spáchal za trvania pomeru, ktorý pôsobnosť
vojenského súdu zakladal. Evidentne tak obvinený voj. v zál. M. M. uvedený dovolací dôvod
uplatnil nedôvodne, mylne sa domnievajúc, že ak trestný čin spáchal v čase služobného
voľna, tak ho spáchal „mimo činnej služby.“ Slovné spojenie „trestný čin spáchaný mimo
činnej služby“ používaný v zákone bolo treba správne vykladať tak, že ide o trestný čin
spáchaný po skončení pomeru zakladajúceho pôsobnosť vojenských súdov.
Ako druhý v poradí uplatnil obvinený voj. v zál. M. M. dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie
založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
V trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu
veci a pre hodnotenie dôkazov – ustanovenia § 2 ods. 5 a ods. 6 a § 125 Tr. por. Podľa nich
bolo potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu, ktorý bol nevyhnutný pre rozhodnutie.
Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných
na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený
v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú,
a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa
§ 371 ods. 1 Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho
konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia
skutkového stavu. Námietky obvineného k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe
použitých dôkazných prostriedkov a námietky k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý
nezodpovedá predstavám obvineného, svojim obsahom nenapĺňajú nielen dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., ale ani žiadny iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1
Tr. por.
Obvinený voj. v zál. M. M. v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/
Tr. por. namietal jednak rozsah vykonaného dokazovania tvrdiac, že „súdy nevykonali všetky
dôkazy navrhované obhajobou, predovšetkým výsluch svedka P. K.“ a tiež spôsob hodnotenia
dôkazov súdmi tvrdiac, že „v spise sa nenachádza ani jeden dôkaz, ktorý by ho usvedčoval
z trestnej činnosti, okrem výpovede K., ktorú on v celom rozsahu spochybňuje.“ Aplikujúc
vyššie uvedené právne závery vo vzťahu k týmto námietkam obvineného voj. v zál. M. M.
dovolací súd konštatuje, že ide práve o také námietky, ktoré svojim obsahom stoja zjavne
mimo dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.
Obsahovo relevantne vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/
Tr. por. však bolo možné podradiť námietku obvineného voj. v zál. M. M. v ktorej uvádza, že
„sa ani odvolací súd náležite nevyrovnal so skutočnosťou, ktorý súd bol príslušný na vydanie
príkazu na odpočúvanie a záznam jeho telekomunikačnej prevádzky, lebo v čase skutku bol
vojakom a príkaz preto mal vydať Vyšší vojenský súd v Trenčíne a nie Krajský súd
v Košiciach.“
Obratom však treba uviesť, že predmetná námietka „nezákonnosti odposluchov“
nie je dôvodná. Dovolací súd nezistil žiadnu skutočnosť nasvedčujúcu nezákonnému spôsobu
vykonania dôkazov, na ktorých je založený dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Odvolací súd na strane sedem napadnutého rozsudku zdôvodnil, prečo rozhodol tak,
ako je uvedené vo výroku. Ako vyplýva z odôvodnenia, odvolací súd nemal pochybnosti
o tom, že sa obvinený voj. v zál. M. M. predmetného skutku dopustil, keď jeho
účasť a podiel na tomto skutku mal odvolací súd za jednoznačne preukázanú z výpisov
z telefonických hovorov, na ktoré dal zákonný sudca súhlas na monitorovanie telefonických
hovorov obžalovaného podľa § 88 ods. 1, ods. 2 Tr. por. dňa 11. augusta 2005, ale tiež
z výpovede M. K. zo dňa 14. júna 2006, ktorý jednoznačne identifikoval telefonické hovory v
kritickom čase.
Podľa § 88 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, v trestnom konaní
pre obzvlášť závažný trestný čin, korupciu, trestný čin podľa § 158 Trestného zákona alebo
pre iný úmyselný trestný čin, na ktorého konanie zaväzuje vyhlásená medzinárodná zmluva,
možno vydať príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, ak možno
dôvodne predpokladať, že zistené skutočnosti budú významné pre trestné konanie.
Ak sa pri odpočúvaní a zaznamenávaní telekomunikačných činností zistí, že obvinený
komunikuje so svojím obhajcom, takto získané informácie nie je možné na účely trestného
konania použiť a musia sa predpísaným spôsobom bezodkladne zničiť; to neplatí, ak ide
o informácie, ktoré sa vzťahujú na vec, v ktorej obhajca nezastupuje obvineného.
Podľa § 88 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, príkaz na odpočúvanie
a záznam telekomunikačných činností vydáva písomne pred začatím trestného stíhania
a v prípravnom konaní sudca na návrh prokurátora, v konaní pred súdom aj bez takého návrhu
sudca alebo predseda senátu. Ak ide o vec, ktorá neznesie odklad a písomný príkaz sudcu
nie je možné získať vopred, môže pred začatím trestného stíhania vydať príkaz prokurátor,
ak odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností nie je spojený so vstupom do bytu
iného; takýto príkaz musí najneskôr do 24 hodín od jeho vydania potvrdiť sudca, inak stráca
platnosť, a takto získané informácie nie je možné na účely trestného konania použiť a musia
sa predpísaným spôsobom bezodkladne zničiť.
Podľa § 26a Tr. por. účinného do 1. januára 2006 (Osobitná príslušnosť súdu
na vydanie príkazu na niektoré úkony pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní) na vydanie príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností podľa § 88 ods. 2,
ods. 4 alebo ods. 10, príkazu na sledovanie osôb a vecí podľa § 88d ods. 4, príkazu
na použitie agenta a príkazu na vyhotovovanie obrazových, zvukových a iných záznamov
pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní je príslušný krajský súd a vyšší
vojenský súd, v ktorého obvode je činný prokurátor, ktorý podal príslušný návrh a Špeciálny
súd, ak ide o veci patriace do jeho právomoci.
V posudzovanej trestnej veci obvineným voj. v zál. M. M. spochybňovaný príkaz
na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností vydal 11. augusta 2005,
teda po začatí trestného stíhania vo veci (uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané
26. júla 2005), sudca Krajského súdu v Košiciach, teda sudca toho súdu, ktorý bol v zmysle
§ 26a Tr. por. účinného do 1. januára 2006 na vydanie tohto príkazu vecne príslušný. Správne,
aj keď v inej súvislosti, obvinený voj. v zál. M. M. v dovolaní poukázal na fakt,
že nešlo o trestný čin vojenský a že nebol spáchaný v služobnej rovnošate, preto v danom
štádiu trestného konania nebol dôvod k tomu, aby sa vecou zaoberali vojenské súdy (podiel
obvineného voj. v zál. M. M., ktorý bol v čase skutku profesionálnym vojakom, na uvedenej trestnej činnosti bol stále predmetom vyšetrovania a v danom čase mu ešte
nebolo vznesené obvinenie). Miestne príslušný bol potom ten krajský súd, v ktorého obvode
bol činný prokurátor, ktorý podal príslušný návrh. Príkaz bol v zmysle § 88 ods. 3 Tr. por.
účinného do 1. januára 2006 vydaný písomne a bol riadne odôvodnený.
Z vyššie uvedeného je tak evidentné nielen to, že sa odvolací súd otázkou zákonnosti
príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností riadne zaoberal, ale aj to,
že jeho závery boli správne. Z obsahu zápisníc o hlavných pojednávaniach potom dovolací
súd zistil, že súd prvého stupňa pri vykonávaní tohto dôkazu postupoval v súlade
s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, teda dôkaz vykonal zákonným spôsobom.
V tejto súvislosti stojí za zmienku poukázať na skutočnosť, že obvinený voj. v zál.
M. M. v jednej časti dovolania poukazuje na to, že vojenské súdy neboli vecne príslušné na
prejednanie a rozhodnutie jeho trestnej veci, no v inej časti dovolania zase namieta, že príkaz
na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností nemal vydať sudca krajského súdu, ale
práve sudca vyššieho vojenského súdu. Z toho je zrejmé, že obvinený voj. v zál. M. M. svoju
dovolaciu argumentáciu prispôsobuje okolnostiam podľa potreby.
Ako posledný uplatnil obvinený voj. v zál. M. M... dôvod dovolania podľa
§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť.
K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. považuje
Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné uviesť, že tento dovolací dôvod je daný
v prípadoch, keď rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného
skutku. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu
je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy
prvého a druhého stupňa.
Z dikcie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je zrejmé, že dôvodom dovolania nemôžu byť
nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého
stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať. V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho
dôvodu súd skúma, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený
(subsumovaný) pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone.
Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú
alternatívy, jednak že skutok mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin, alebo
že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie,
že rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
Obvinený voj. v zál. M. M. v rámci dovolacieho dôvodu § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
namietal nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku tvrdiac, že „v celom spise sa nenachádza
žiaden dôkaz o tom, že bol členom organizovanej skupiny, preto nemal byť uznaný za vinného
podľa § 171a ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.“
Zo skutkovej vety výroku rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že obvinený voj. v zál.
M. M. „v presne nezistenom čase dňa 17. augusta 2005 prevzal po predchádzajúcej dohode
od dvoch doposiaľ nestotožnených občanov U. s P. K., D. Č. a Y. I., nar. X., občanom U.,
v katastri obce R., najmenej 16 nelegálnych migrantov moldavskej národnosti, ktorí boli
umiestnení pri lesníckej chate po nelegálnom prechode štátnej hranice Slovenskej republiky
s Ukrajinou v služobnom obvode O., ktorých previedol lesom do R., kde s nimi zotrval
a následne ich dňa 21. augusta 2005 odovzdal trom doposiaľ nestotožneným osobám...“ Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že tento súd „nemal žiadnu
pochybnosť o tom, že obvinený voj. v zál. M. M. sa predmetného skutku dopustil
ako člen organizovanej skupiny....... totiž komunikoval pri tejto akcii najmenej s piatimi
osobami, podieľajúcimi sa jednotlivými úlohami pri jej realizácii (2 nestotožnení občania
Ukrajiny, K., Č. a I.), na základe pokynov plnil svoje úlohy priebežne až do odovzdania
migrantov ďalším trom osobám.“
Ide o skutkové zistenie odvolacieho súdu, ktorým je, z dôvodov už vyššie teoreticky
rozvedených, dovolací súd vždy viazaný (nemôže ho meniť, ani dopĺňať).
V dovolacom konaní sa obvinený nemôže úspešne domáhať zmeny právnej
kvalifikácie skutku na podklade iných skutkových zistení, ako sú tie, ktoré ustálili súdy
prvého a druhého stupňa. Takéto „skutkové“ námietky obsahovo nenapĺňajú nielen dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ale ani žiaden iný dôvod dovolania. Z obsahu
námietok obvineného voj. v zál. M. M. je evidentné, že zmeny právnej kvalifikácie skutku
sa domáhal práve na podklade iných, pre neho priaznivejších skutkových zistení,
čo ale v dovolacom konaní z dôvodu viazanosti dovolacieho súdu skutkovými zisteniami
súdov nižších stupňov, nie je možné. So svojimi „skutkovými“ námietkami tak obvinený voj. v zál. M. M. stojí zjavne mimo dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Pre úplnosť dovolací súd konštatuje, že skutok, z ktorého bol obvinený voj. v zál. M. M. rozsudkom odvolacieho súdu uznaný za vinného, bol odvolacím súdom správne
právne kvalifikovaný ako trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice
a prevádzačstva spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 171a ods. 1 písm. a/,
ods. 2 písm. a/ Tr. zák.
V dovolacom konaní platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení
a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu
musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa
§ 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné
ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty
stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť
podľa § 382 písm. c/ Tr. por.
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por., dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,
bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
podľa § 371.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe všetkých vyššie uvedených skutočností
a právnych záverov konštatuje, že v trestnej veci obvineného voj. v zál. M. M. dôvody
dovolania upravené v ust. § 371 ods. 1 písm. a/, písm. g/ a písm. i/ Tr. por. evidentne splnené
nie sú, preto s použitím § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie uznesením na neverejnom zasadnutí
odmietol.
Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. marca 2012
JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová