5 Tdo 16/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci
obvineného Ing. A. M. pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zák.
prerokoval na neverejnom zasadnutí 29. marca 2012 v Bratislave dovolanie obvineného
Ing. A. M., zastúpeného obhajcom JUDr. L. D. proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline
zo 17. júna 2008, sp. zn. 1To 72/2008, a takto
r o z h o d o l :
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného Ing. A. M. sa o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu Čadca z 11. februára 2008, sp. zn. 2T 90/2006, bol
obvinený Ing. A. M. uznaný za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207
ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe, že
ako otec troch detí: K. M., nar. X., mal. R. M., nar. X. a mal. M. M., nar. X., ktoré boli
vo výchove a starostlivosti matky B. M., bytom Č., úmyselne riadne na tieto deti neplatil
výživné v dobe od 1. novembra 2003 do 11. februára 2008. K vyživovacej povinnosti bol
aj zaviazaný rozsudkom Okresného súdu Čadca pod sp. zn. 5P 128/2002, z 26. septembra
2003, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 6 CoP 4/04, prispievať
mesačne spolu 4 500 Sk na všetky tri deti, a to vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám
matky detí, pričom vyživovacia povinnosť mu vyplývala priamo zo Zákona o rodine.
Obvinený takto za uvedené obdobie dlhuje k rukám B. M. 38 500 Sk, k rukám K. M., nar. X.,
47 000 Sk a Ú. 11 000 Sk, nakoľko úrad práce v období od 12/2005 do 10/2006 vyplácal
do rodiny M. náhradné výživné na deti R. a M. M. po 2 500 Sk mesačne. Obvinený v dobe,
keď neplatil riadne výživné, bol stále v trvalom pracovnom pomere a zárobok, ktorý
dosahoval, mu umožňoval platiť výživné pravidelne v plnej výške.
Za to bol odsúdený podľa § 207 ods. 1 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere
6 (šesť) mesiacov, pričom výkon uloženého trestu mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50
ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený na skúšobnú dobu 1 (jedného) roka.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obvinený, ktorý
v jeho dôvodoch uviedol, že je nevinný a doposiaľ nevie, podľa akého rozhodnutia a koľko
má platiť na svoje deti. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nezohľadnil v rozsudku skutočnosť,
že na dcéru K. prispieval primerane, že o syna R. sa staral sám a matka detí nemala žiadať
o náhradné výživné, pretože nebola v hmotnej núdzi. Okrem toho vytýkal postup orgánov
činných v trestnom konaní v jeho veci. Na základe jeho odvolania vo veci rozhodoval Krajský
súd v Žiline, ktorý uznesením zo 17. júna 2008, sp. zn. 1To 72/2008, podľa § 319 Tr. por.
odvolanie obvineného zamietol.
Rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňom
17. júna 2008, kedy vo veci rozhodol krajský súd.
Odpis rozhodnutia krajského súdu obvinený prevzal 24.októbra 2008 a prokurátor
20. októbra 2008.
Okresný súd Čadca predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dovolanie
obvineného Ing. A. M., ktoré podal prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. L. D.
Dovolanie bolo podané na súde prvého stupňa 3. augusta 2011 (č.l. 298-300). Podané
dovolanie neobsahovalo dovolací dôvod, preto súd v zmysle § 379 ods. 1 Tr. por. vyzval
obhajcu na odstránenie nedostatkov dovolania, pričom obhajca na výzvu súdu doplnil
dovolanie podaním z 26. októbra 2011 (č.l. 313) o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/
Tr. por.
V dôvodoch svojho mimoriadneho opravného prostriedku uviedol, že súd prvého
stupňa pri rozhodovaní o neplnení vyživovacej povinnosti a zameškanom výživnom
rozhodoval na základe rozsudku Okresného súdu Čadca z 26. septembra 2003, sp. zn.
5P 128/2002, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 6CoP 4/04, ktoré
rozhodnutie upravovalo výšku výživného za trvania manželstva. Ich manželstvo však bolo
na základe jeho návrhu právoplatne rozvedené dňom 2. mája 2003, pričom výživné voči
maloletým deťom pre čas po rozvode nebolo definitívne upravené. Súd ho uznal za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy, keď si údajne neplnil vyživovaciu povinnosť v rozsahu
stanovenom rozhodnutím, ktoré v čase rozhodovania súdu už bolo nahradené iným
rozhodnutím, ktoré modifikovalo uvedené vzťahy a stotožnil sa s predchádzajúcou úpravou
výživného. Konal tak v rozpore s uvedeným definitívnym rozhodnutím, nesprávne
ho aplikoval a rozhodol na základe neúčinného a neplatného hmotnoprávneho ustanovenia
občianskeho práva. Okrem toho vytýkal súdu, že v čase jeho rozhodovania už bolo zameškané
výživné ako aj bežné výživné uhradené a dňa 18. septembra 2007 bolo odoslané na účet
matky detí vo výške 125 000 Sk. V čase rozhodovania neviazol na výživnom žiadny dlh,
čo potvrdil i jeho zamestnávateľ, preto nemohla existovať skutková podstata trestného činu
podľa § 207 Tr. zák. a navyše pokiaľ by povinnosť v nejakej podobe existovala, namietal
účinnú ľútosť podľa § 86 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. V závere svojho dovolania navrhol
zrušiť napadnuté rozhodnutie v dôsledku porušenia zákona.
Samosudkyňa súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 376 Tr. por. doručila
rovnopis dovolania ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo
dotknuté, s upozornením, že sa môžu v lehote, ktorú im určila, k dovolaniu obvineného vyjadriť. V stanovenej lehote využil túto možnosť okresný prokurátor, ktorý podaním
z 23. augusta 2011 (č.l. 305-306) navrhol dovolanie obvineného podľa § 382 písm. c/ Tr. por.
odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil,
že dovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom
stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať
(§ 370 ods. 3 Tr. por.). Dovolanie podal obvinený v súlade s ustanovením § 373 ods. 1
Tr. por. prostredníctvom zvoleného obhajcu. Zároveň však zistil, že dovolanie obvineného
je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody
dovolania podľa § 371 (§ 382 písm. c/) Tr. por.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje,
že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne
uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení súdov a predstavuje výnimočné
prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, ktorá zásada je dôležitou
zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto výnimočnosť je vyjadrená práve obmedzenými možnosťami pre podanie dovolania, aby sa širokým uplatňovaním tohto
mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.
Dovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne vymenovaných v ustanovení
§ 371 Tr. por., pričom dôvod dovolania sa musí v dovolaní vždy uviesť (§ 374 ods. 2
Tr. por.). Dovolací súd je viazaný uplatnenými dôvodmi dovolania a ich odôvodnením (§ 385
ods. 1 Tr. por.) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy.
Právne fundovanú argumentáciu má preto zabezpečiť povinné zastúpenie obvineného
obhajcom – advokátom. Napriek tomu obhajca obvineného v písomnom zdôvodnení
dovolania (č.l. 297-300) vytýkal nedostatky iba súdu prvého stupňa a vôbec neuviedol,
v čom mal pochybiť odvolací súd, ktorý odvolanie obvineného ako nedôvodné zamietol.
Obvinený Ing. A. M. vo svojom dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. i/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené
na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť.
V rámci citovaného dovolacieho dôvodu možno namietať, že skutok zistený súdom
bol nesprávne právne kvalifikovaný ako trestný čin, hoci sa nejedná o trestný čin, alebo
ide o trestný čin, ale jeho právna kvalifikácia nezodpovedá tomu, ako bol skutok v tzv.
skutkovej vete výroku o vine popísaný. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré
vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. Zo samotnej dikcie § 371 ods. 1 písm. i/
Tr. por. je zrejmé, že dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací
súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať.
K tomu dovolací súd dodáva, že záver obsiahnutý vo výroku o vine je výsledkom určitého
procesu. Uvedený proces primárne spadá do právomoci súdu prvého stupňa, ktorý v rámci
tohto procesu musí najskôr zákonným spôsobom vykonať dôkazy a následne ich vyhodnotiť
podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a výsledkom tejto činnosti je zistenie skutkového
stavu veci.
V tejto súvislosti Najvyšší súd pripomína, že väčšina námietok uvádzaných
v dovolaní obvineného, bola už uplatňovaná v predchádzajúcich štádiách trestného konania
i v odvolaní obvineného, pričom odvolací súd sa s jeho námietkami presvedčivo vysporiadal
v dôvodoch svojho rozhodnutia.
Pokiaľ ide o námietky obvineného Najvyšší súd považuje za potrebné uviesť,
že prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zák. sa dopustí ten,
kto najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplní, čo aj z nedbanlivosti, zákonnú
povinnosť vyživovať, alebo zaopatrovať iného.
Objektom tohto trestného činu, ktorý môže byť po subjektívnej stránke spáchaný
úmyselne i z nedbanlivosti, je nárok na výživu, pokiaľ je založený na ustanoveniach zákona
o rodine. Neplnením vyživovacej povinnosti sa oprávnenej osobe nedostane všetko,
čo je obsahom tejto povinnosti. Pojem výživného nie je zákonom bližšie definovaný, pričom
podľa ustálenej súdnej praxe výživné pre dieťa slúži na uspokojovanie všetkých životných
potrieb pre jeho všestranný rozvoj po stránke fyzickej i duševnej a môže byť plnené
predovšetkým platením v pravidelných opakujúcich sa sumách (§ 97 ods. 1 zák. o rodine),
môže tiež spočívať v poskytovaní určitých naturálnych plnení (napr. poskytovaním bývania) a najmä v zabezpečovaní osobnej starostlivosti o oprávnenú osobu. Z hľadiska trestnej
zodpovednosti páchateľa sa však nevyžaduje, aby vyživovacia povinnosť a jej rozsah bola
určená rozhodnutím súdu. V prípade, že o otázke výšky a rozsahu vyživovacej povinnosti
bolo v občianskom (opatrovníckom) súdnom konaní už právoplatne rozhodnuté, nie je súd
v trestnom konaní pri posudzovaní trestnej zodpovednosti páchateľa za nesplnenie zákonnej
povinnosti vyživovať, alebo zaopatrovať iného, týmto rozhodnutím viazaný. Pri rozhodovaní
o vine súd v trestnom konaní posudzuje samostatne rozsah vyživovacej povinnosti páchateľa
ako predbežnú otázku podľa § 7 ods. 1 Tr. por. a môže preto vychádzať z iného rozsahu
vyživovacej povinnosti páchateľa, než bol určený občianskoprávnym rozhodnutím.
V posudzovanej veci súd prvého stupňa v rámci riešenia predbežnej otázky sa plne stotožnil
s výškou vyživovacej povinnosti v rozsahu, ako bola ustálená rozhodnutím v rámci
občianskoprávneho konania. Povinnosť obvineného uhrádzať výživné svojim deťom vyplýva
priamo z ustanovenia § 85 ods. 1 a nasl. zákona o rodine, bez ohľadu na to, či došlo
k prípadnej konkretizácii výšky výživného rozhodnutím súdu v občianskoprávnom konaní,
a preto jeho námietky, že neexistuje žiadne rozhodnutie súdu, sú v tomto prípade
neopodstatnené. Zo skutkových zistení vyplýva, že obvinený dobre vedel, že jeho v tom čase maloleté deti nie sú schopné samy sa živiť a ako ich otec je povinný prispievať na ich výživu.
Napriek tomu si vyživovaciu povinnosť riadne neplnil, hoci bolo v jeho schopnostiach
i možnostiach túto povinnosť riadne plniť.
Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že námietky obvineného smerujú výlučne
do oblasti skutkových zistení. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu však nie je možné
posudzovať a hodnotiť správnosť a úplnosť skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por.,
ani preskúmavať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých
dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por., nakoľko ide o otázky upravené normami procesného
práva a nie práva hmotného. Pre dovolací súd je rozhodujúce, ako už bolo vyššie uvedené,
skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku
súdu prvého stupňa, s ktorého skutkovými závermi sa stotožnil aj odvolací súd. Popísanému
skutkovému stavu plne zodpovedá i právny záver vyjadrený v posúdení skutku ako prečin
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zák. Použitú právnu kvalifikáciu podľa
citovaného ustanovenia odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú do popisu skutku
zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov uvedeného prečinu.
K námietkam obvineného, že v čase rozhodovania súdu už bolo uhradené zameškané
výživné i bežné výživné, a preto bolo potrebné v jeho prípade aplikovať ustanovenia o účinnej
ľútosti v zmysle § 86 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. zák., považuje Najvyšší súd za potrebné
uviesť, že v priebehu dokazovania nebol produkovaný žiadny dôkaz o tom, že by si obvinený
svoje povinnosti splnil.
Čo sa týka ustanovenia o účinnej ľútosti podľa § 86 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. zák.,
toto ustanovenie predpokladá, že prečin zanedbania povinne výživy podľa § 207, nemal trvalo
nepriaznivé následky a páchateľ svoju povinnosť dodatočne splnil skôr, než sa súd odobral
na záverečnú poradu a zároveň úradu práce, sociálnych vecí a rodiny uhradil náhradu
za poskytnuté náhradné výživné. V danom prípade však o tejto skutočnosti niet v trestnom
spise žiadnej zmienky, a preto neprichádzalo do úvahy použitie zvláštneho ustanovenia
o účinnej ľútosti.
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,
bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené podmienky
dovolania podľa § 371 Tr. por.
V posudzovanej veci neboli splnené zákonné podmienky dovolania, a preto Najvyšší
súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného Ing. A. M. podľa
§ 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 29. marca 2012
JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.
predseda senátu
Vypracoval: JUDr. Peter Szabo
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová