5 Tdo 13/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. M. Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci

obvineného Ing. P.   V.   pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 3 Tr. zák.

formou návodu podľa § 10 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006   prerokoval

na neverejnom   zasadnutí 1. marca 2012 v Bratislave dovolanie obvineného

Ing. P. V., zastúpeného obhajcom JUDr. D. I., proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach,

z 28. októbra 2010, sp. zn. 5To 27/2010, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného Ing. P. V. sa o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves z 24. februára 2010, sp. zn.

5T 135/2005, bol obvinený Ing. P. V. uznaný za vinného z trestného činu sprenevery podľa

§ 248 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. vo forme návodu podľa § 10 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. zák.) a obvinený M. K. za vinného z trestného činu

sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. obaja na skutkovom základe, že  

dňa 16. júna 2003 v S., Ing. P. V. ako konateľ spoločnosti A., naviedol M. K.

na uzatvorenie kúpnopredajnej zmluvy o predaji osobného motorového vozidla zn. AUDI A6,

ev. č. S. za sumu 260 000 Sk, pre kupujúceho A., ktorá bola medzi nimi uzatvorená

a podpísaná, a to potom, ako spoločnosti A., vznikla pohľadávka voči M. K. za opravu

uvedeného motorového vozidla po jeho havárii vo výške 246 398 Sk, ktorú M. K. nezaplatil,

hoci Ing. P. V. vedel, že predmetné motorové vozidlo má M. K. len v užívaní na základe

leasingovej zmluvy. Obžalovaný M. K. kúpnopredajnú zmluvu uzatvoril, podpísal a motorové vozidlo Ing. P. V. odovzdal, napriek tomu, že vedel, že nie je vlastníkom motorového vozidla,

čím spoločnosti B., spôsobili škodu vo výške 237 000 Sk (7 867 €).  

Za to bol obvinený Ing. P. V. odsúdený podľa § 248 ods. 3 Tr. zák., za použitia § 53

ods. 1 Tr. zák. k peňažnému trestu vo výške 166 €.

Podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu

bol obvinenému ustanovený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) mesiacov.

Obvinený M. K. bol odsúdený podľa § 248 ods. 3 Tr. zák., za použitia § 53 ods. 1

Tr. zák. k peňažnému trestu vo výške 266 €.

Podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu

bol obvinenému ustanovený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) mesiacov.

Podľa § 229 ods. 1 Tr. por. bola poškodená strana s nárokom na náhradu škody

odkázaná na konanie o veciach občianskoprávnych.

Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení zahlásil obvinený Ing. P. V. odvolanie

do výroku o vine do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Včas podané odvolanie písomne

zdôvodnil osobitným podaním prostredníctvom svojho obhajcu (č. l. 322-324). V dôvodoch

svojho odvolania uviedol, že žiadnej trestnej činnosti sa nedopustil. Obvinený K. nepochybne

vedel, že predáva motorové vozidlo, a tým že neukončil leasing, uviedol ich firmu do omylu.

Až pri zariaďovaní prepisu motorového vozidla zistil, že K. nemá ukončený leasing. Navrhol

preto napadnutý rozsudok zrušiť a domáhal sa oslobodenia spod obžaloby.  

V zákonom stanovenej lehote podal proti tomuto rozsudku odvolanie aj obvinený

M. K. (č. l. 312) prostredníctvom svojho obhajcu. V dôvodoch svojho odvolania taktiež

uvádzal, že je nevinný. Trestného činu sprenevery sa nedopustil, konal vždy s vedomím,

že ide o legálnu transakciu. Jeho obrana bola potvrdená v priebehu dokazovania na hlavnom

pojednávaní. Nebol autorom myšlienky, ani samotného predaja, kúpnu zmluvu nevyhotovil,

ani neurčoval podmienky. Spoľahol sa na schopnosti a skúsenosti Ing. V. Navrhol napadnutý

rozsudok zrušiť a domáhal sa oslobodenia spod obžaloby.  

Na základe včas podaných odvolaní vo veci rozhodoval Krajský súd v Košiciach,

ktorý na verejnom zasadnutí uznesením z 28. októbra 2010, sp. zn. 5To 27/2010, odvolanie

oboch obvinených podľa § 256 Tr. por. zamietol.

Rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňom

28. októbra 2010, kedy vo veci rozhodol krajský súd.  

Odpis druhostupňového rozhodnutia obvinený Ing. P. V. prevzal 10. decembra 2010,

jeho obhajca 9. decembra 2010 a prokurátor 10. decembra 2010.

Okresný súd Spišská Nová Ves 20. februára 2012 predložil Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky dovolanie obvineného Ing. P. V., ktoré podal prostredníctvom

zvoleného obhajcu JUDr. D. I. Dovolanie bolo podané na súde prvého stupňa 13. mája 2011 z

dôvodov § 371 ods. 1 písm. c/, písm. i/ Tr. por., pretože napadnutým rozhodnutím bolo

zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu a rozhodnutie je založené

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia.

V dôvodoch svojho mimoriadneho opravného prostriedku uviedol, že napadnutým

rozhodnutím bol uznaný za vinného z návodu na trestný čin sprenevery podľa § 10 ods. 1

písm. b/, § 248 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., pričom zo znenia skutkovej vety nevyplývajú žiadne

konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by odôvodňovali tento záver. Vykonal vlastnú podrobnú

analýzu vykonaných dôkazov a vytýkal nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí,

z ktorých nemožno zistiť, ako sa oba súdy vyrovnali s jeho obhajobou. Z dôvodu absencie

skutkových zistení súdov, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania o objektívnych

a subjektívnych znakoch návodu na spáchanie trestného činu sprenevery dospel k záveru,

že právny záver súdov o jeho vine je nesprávny, a tým je naplnený dovolací dôvod podľa

§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. uviedol,

že právo na obhajobu zahŕňa i právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. V tejto

súvislosti poukazoval na čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Dohovoru, na znenie čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky, odvolával sa na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 209/04, a citoval rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa neho

napadnuté rozhodnutie krajského súdu má závažné nedostatky, v podstate sa v ňom

len poukazuje na rozhodnutie prvostupňového súdu, s ktorého závermi sa odvolací súd

stotožnil, a tým bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu.

Z vyššie uvedených dôvodov v petite svojho dovolania navrhol, aby Najvyšší súd

vyslovil, že napadnutým uznesením krajského súdu bol porušený zákon v jeho neprospech

v ustanovení § 10 ods. 1 písm. b/, § 248 ods. 1,ods. 3 Tr. zák. a článku 6 ods. 1, ods. 3

písm. b/ Dohovoru a podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil obe rozhodnutia vo výrokoch, ktoré

sa ho týkajú a vec vrátil okresnému súdu, aby vec v zrušenej časti v potrebnom rozsahu znovu

prerokoval a rozhodol.

Samosudkyňa súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 376 Tr. por. doručila

rovnopis dovolania ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo

dotknuté, s upozornením, že sa môžu v lehote, ktorú im určila, k dovolaniu obvineného

vyjadriť. V stanovenej lehote ani jedna zo strán túto možnosť nevyužila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil,

že dovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať

(§ 370 ods. 3 Tr. por.). Dovolanie podal obvinený v súlade s ustanovením § 373 ods. 1

Tr. por. prostredníctvom zvoleného obhajcu. Zároveň však zistil, že dovolanie obvineného

je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody

dovolania podľa § 371 (§ 382 písm. c/) Tr. por.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje,

že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení súdov a predstavuje výnimočné

prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, ktorá zásada je dôležitou

zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto výnimočnosť je vyjadrená práve

obmedzenými možnosťami pre podanie dovolania, aby sa širokým uplatňovaním tohto

mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Dovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne vymenovaných v ustanovení

§ 371 Tr. por., pričom dôvod dovolania sa musí v dovolaní vždy uviesť (§ 374 ods. 2

Tr. por.). Dovolací súd je viazaný uplatnenými dôvodmi dovolania a ich odôvodnením (§ 385

ods. 1 Tr. por.) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy.

Právne fundovanú argumentáciu má preto zabezpečiť povinné zastúpenie obvineného

obhajcom – advokátom. Napriek tomu obhajca obvineného v písomnom zdôvodnení

dovolania (č. l. 348) označil uznesenie, proti ktorému podal dovolanie ako uznesenie

Krajského súdu v Košiciach z 8. júla 2008, sp. zn. 5T 135/2005, pritom Krajský súd

v Košiciach rozhodol konečným rozhodnutím o odvolaniach obžalovaných   uznesením

z 28. októbra 2010, sp. zn. 5To 27/2010.

Obvinený Ing. P. V., ako už bolo vyššie uvedené,v prvom rade uvádzal dovolací

dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať,

ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Citovaný dovolací dôvod je daný v prípadoch, keď rozhodnutie súdov spočíva

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým

zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. Zo samotnej dikcie § 371 ods. 1

písm. i/ Tr. por. je zrejmé, že dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia.

Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť,

ani dopĺňať. V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu súd predovšetkým

skúma, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný (podradený)

pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v trestnom zákone. Len opačný

prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu.

Do úvahy pritom prichádzajú dve alternatívy, a to že skutok mal byť právne

kvalifikovaný ako iný trestný čin, alebo že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací

dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia, pod čím treba rozumieť zhodnotenie otázky, ktorá nespočíva priamo v právnej kvalifikácii skutku, ale v právnom posúdení inej skutkovej okolnosti

majúcej význam z hľadiska hmotného práva.

V posudzovanej veci dovolateľ naplnenie tohto dovolacieho dôvodu videl

predovšetkým v tom, že zákonné znaky účastníctva vo forme návodu k trestnému činu

sprenevery podľa § 10 ods. 1 písm. b/, § 248 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. nemajú oporu v skutkovej

časti výroku o vine. Podľa neho chýba popis skutku, pričom poukazoval i na nedostatočné

odôvodnenie napadnutého uznesenia, ktoré nezodpovedá ustanoveniu § 125 Tr. por.

V tejto súvislosti poukazoval na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 9. decembra 2010, sp. zn. 1Tdo V 22/2010, a z 8. septembra 2009, sp. zn. 4 Tdo 12/2009,

ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 18. júla 2002, sp. zn. Tdo 367/2002.

Trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. sa dopustí ten,

kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobí tak na cudzom majetku väčšiu

škodu.

Podľa citovaného ustanovenia si páchateľ tohto trestného činu prisvojí vec, ktorá

mu bola zverená v prípadoch, kedy s vecou naloží v rozpore s účelom, na ktorý mu bola

cudzia vec daná do dispozície, a to spôsobom, ktorý marí základný účel zverenia.

Zo skutkovej vety rozsudku súdu prvého stupňa, ktorú si plne osvojil i odvolací súd

v napadnutom uznesení vyplýva, že dovolateľ naviedol hlavného páchateľa M. K., ktorý bol

aj právoplatne odsúdený, na uzavretie kúpnopredajnej zmluvy na predaj motorového vozidla,

hoci vedel, že M. K. nie je vlastníkom tohto vozidla a má uvedené motorové vozidlo

v užívaní na základe leasingovej zmluvy. Skutok hlavného páchateľa bol dostatočne

popísaný, pričom napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa

§ 248 Tr. zák. V tomto smere tzv. skutkovej vete uvedenej v napadnutom rozhodnutí niet

čo vyčítať, a preto námietky dovolateľa nie sú opodstatnené.

Podľa zistenia dovolacieho súdu v posudzovanej veci došlo zo strany dovolateľa

k nesprávnej interpretácii zásady akcesority, na ktorú vo svojom dovolaní poukazoval.

Uvedená zásada vo všeobecnosti znamená závislosť trestnej zodpovednosti na trestnej

zodpovednosti hlavného páchateľa. Jej opakom je zásada osamostatnenia účastníctva, ktorá

sa v našom právnom poriadku uplatňovala podľa trestného zákona z roku 1950.

Podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov účinného

do 1. januára 2006 zásada akcesority spočíva v tom, že organizovanie, návod a pomoc

sa posudzujú ako účastníctvo podľa § 10 len vtedy, ak sa páchateľ hlavného trestného činu

o čin aspoň pokúsil. Inak pôjde v prípade organizátora, návodcu a pomocníka iba o prípravu

podľa § 7, ktorá je však trestná podľa tej istej trestnej sadzby ako v prípade návodcu

s možnosťou zníženia trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby (§ 40 ods. 2).

V tejto súvislosti dovolací súd dáva do pozornosti ustanovenie § 10 ods. 1 písm. b/

Tr. zák., podľa ktorého účastníkom na dokonanom trestnom čine alebo jeho pokuse

je, kto úmyselne naviedol iného na spáchanie trestného činu (návodca).

Návodca v zmysle citovaného ustanovenia je ten, kto v inom vzbudí rozhodnutie

spáchať trestný čin. Pritom sa predpokladá, že v dôsledku návodu došlo skutočne aspoň

k pokusu trestného činu páchateľa. Ináč ako už bolo vyššie uvedené, by išlo o prípravu.

Formy návodu pritom nie sú v zákone bližšie špecifikované. Môžu záležať napr. v prehováraní, príkazu, poučení a v iných spôsoboch vyvolávaní rozhodnutí. Návod smeruje

k individuálne určitej osobe a čin, ktorý má vyvolať, musí byť určený aspoň v hlavných

rysoch. U návodu nie je potrebné, ako sa mylne domnieva dovolateľ, určiť podrobnosti činu,

ku ktorému sa navádza. Návod je dokonaný okamihom, kedy návodca vzbudil rozhodnutie

spáchať trestný čin a návodca z hľadiska trestnej zodpovednosti zodpovedá len za to, k akému

trestnému činu navádzal.

V danom prípade netreba zabúdať na skutočnosť, že to bol práve obvinený Ing. V.,

ktorý vyhotovil všetky potrebné doklady na prevod vlastníctva predmetného motorového

vozidla, pričom obvinený M. K. takto pripravené doklady vlastnoručne podpísal.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obvinený Ing. V. vedel všetko o okolnostiach činu,

a teda po subjektívnej stránke sa dopustil návodu na trestný čin sprenevery v priamom úmysle

(§ 4 písm. a/ Tr. zák.), pretože chcel spôsobom v trestnom zákone uvedeným porušiť

zákonom chránený záujem.

Pokiaľ obvinený v dovolaní poukazoval na nedostatok subjektívnej stránky, a preto

sa nemohol dopustiť žiadneho trestného činu, dovolací súd z vyššie popísaných dôvodov jeho

námietky neakceptoval, naopak dospel k záveru, že svojim konaním obvinený naplnil všetky znaky účastníctva vo forme návodu podľa § 10 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. k trestnému činu

sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., ktorého sa ako hlavný páchateľ dopustil

obvinený M. K. Na tejto skutočnosti nemôžu nič zmeniť ani rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktoré obvinený citoval v dôvodoch svojho dovolania. Uvedené

rozhodnutia totiž riešia celkom inú situáciu, keď napadnuté rozhodnutia neobsahovali

vo svojej výrokovej časti popis všetkých právne významných skutkových okolností.  

Z vyššie uvedeného vyplýva, že obvineným uplatnené námietky nespĺňajú dovolací

dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.  

Obvinený Ing. P. V. ako ďalší dovolací dôvod uviedol ustanovenie § 371 ods. 1

písm. c/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo

porušené právo na obhajobu.

Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného

dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv

obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6

ods. 1, ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj čl. 50 ods. 3

Ústavy Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného

poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách

trestného konania. prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to závažným spôsobom

neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod

podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva,

že iba porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom.

Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o takéto zásadné

porušenie práva na obhajobu ide v prípadoch, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci

v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.

Obvinený Ing. P. V. vo svojom dovolaní výslovne nenamietal, že v jeho prípade boli

porušené ustanovenia Trestného poriadku o povinnej obhajobe. Porušenie v tomto smere

nezistil ani dovolací súd. Obvinený porušenie tohto práva videl v nedostatočnom odôvodnení

rozhodnutí súdu prvého i druhého stupňa, čím bolo porušené právo na spravodlivý proces, pričom citoval rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 209/04,

ako aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hadjinastassiou v. Grécko

zo 16. decembra 1992.

Dovolací súd nepopiera, že súčasťou práva na spravodlivý proces je i právo

obvineného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Uvedené právo však nie je možné vykladať tak, že zaručuje právo obvineného

na také rozhodnutie súdu, ktoré zodpovedá jeho predstavám. Napokon aj Ústavný súd

vo viacerých svojich rozhodnutiach uvádza, že uvedené právo nespočíva v tom, že na každý

argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.  

V posudzovanej veci súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutie na náležitom

rozbore výsledkov dokazovania a právnu kvalifikáciu odôvodnili zisteným skutkovým stavom veci. Z príslušných častí odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, ktoré

skutočnosti mal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami

sa riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z jeho úvah formulovaných v odôvodnení

je zrejmé, že súd pri vyhodnocovaní vykonaných dôkazov postupoval v súlade s ustanovením

§ 2 ods. 6 Tr. por. Súd druhého stupňa sa s odsudzujúcim rozsudkom súdu prvého stupňa

stotožnil a na správne úvahy súdu prvého stupňa odkázal, pričom čiastočne jeho úvahy

doplnil. V tomto smere nemožno nič vytýkať ani súdu druhého stupňa, pretože rozhodnutia

zodpovedajú ustanoveniu § 125 Tr. por. a § 134 ods. 2 Tr. por.  

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že námietky obvineného nenapĺňajú

ani dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,

bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa § 371.

V posudzovanej veci ako bolo vyššie konštatované, neboli splnené zákonné

podmienky dovolania podľa § 371 Tr. por., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky

na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného Ing. P. V. odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 1. marca 2012

JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.

  predseda senátu

Vypracoval: JUDr. Peter Szabo

Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová