5Sžz/2/2013

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členov JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej veci navrhovateľky obchodnej spoločnosti ALFA POWER, a. s., so sídlom Vysoká 2/B, Bratislava, IČO:35 965 746, zastúpenej advokátskou kanceláriou Ružicka Csekes, s. r. o., so sídlom Vysoká 2/B, Bratislava, proti odporcovi Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, so sídlom Bajkalská 27, P. O. BOX 12, Bratislava, o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh z a m i e t a.

Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

Navrhovateľka podala dňa 17. apríla 2013 na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) návrh na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorým sa domáhala, aby najvyšší súd uložil odporcovi povinnosť „do 10 dní od právoplatnosti rozsudku zrušiť svoje zamietavé stanovisko (značka 8749/2013/BA) z 08. marca 2013 k žalobcovej žiadosti z 25. februára 2013 o vydanie osvedčenia na výstavbu energetického zariadenia - kogeneračného zdroja Cogen - Žilina - Považský Chlmec a vydať v zmysle § 12 ods. 6 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike nové kladné stanovisko k akejto žiadosti žalobcu.“. V návrhu uviedla, že má v dlhodobom záujme realizovať projekt výstavby energetického zariadenia „Kogeneračný zdroj Cogen - Žilina - Považský Chlmec“ (ďalej len „kogeneračný zdroj“), k čomu je potrebné osvedčenie podľa § 12 ods. 2 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 251/2012 Z. z.“ alebo „zákon o energetike“), ktoré vydáva Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej aj „MH SR“). MH SR vydalo navrhovateľke dňa 31. januára 2007 Osvedčenie č. 2267/2006-3400 (ďalej aj „Osvedčenie“) o súlade investičného zámeru na vybudovanie zdroja na kombinovanú výrobu elektrickej energie a tepla v lokalite Považský Chlmec s dlhodobou koncepciou energetickej politiky Slovenskej republiky ešte za účinnosti § 11 ods. 13 zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 656/2004 Z. z.“). Platnosť predmetnéhoOsvedčenia bola stanovená do 31. januára 2010. V rámci platnosti Osvedčenia však nestihlo prebehnúť konanie o integrovanom povoľovaní kogeneračného zdroja v zmysle zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 245/2003 Z. z.“), ktorého súčasťou je aj stavebné konanie. Namietala, že skutočnosť, že sa nepodarilo realizovať územne i stavebné konanie na kogeneračný zdroj v lehote platnosti Osvedčenia, bola spôsobená pochybením štátnych orgánov - stavebného úradu mesta Žilina a Krajského stavebného úradu Žilina, ktoré opakovane procesne pochybili. Zákonnosť územného rozhodnutia bola definitívne potvrdená až rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/16/2012 z 29. novembra 2012, ku ktorému dátumu bol zároveň aj zrušený odklad vykonateľnosti územného rozhodnutia. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nebolo v moci navrhovateľky získať integrované povolenie (vrátane stavebného povolenia) v lehote platností osvedčenia. Na žiadosť navrhovateľky z 30. októbra 2009 o predĺženie platnosti Osvedčenia v zmysle § 12 ods. 6 zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 657/2004 Z. z.“) jej nebola zo strany MH SR doteraz daná žiadna oficiálna odpoveď. Od 01. mája 2010 je súčasťou písomnej žiadosti žiadateľa o vydanie osvedčenia (pri energetickom zariadení na výrobu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom od 1 MW) aj stanovisko odporcu - Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej aj „ÚRSO“) k jeho vydaniu. Dňa 19. marca 2013 bola navrhovateľke doručená odpoveď odporcu, ktorý v nej uviedol, že nesúhlasí s vydaním osvedčenia na výstavbu kogeneračného zdroja („zamietavé stanovisko“). Vydanie zamietavého stanoviska podľa navrhovateľky spôsobuje de facto, že MH SR nové osvedčenie navrhovateľke nevydá. Vydanie zamietavého stanoviska, ktoré nemá formálno-právne náležitosti rozhodnutia a ani nestanovuje priamo žiadne práva a povinnosti, za danej skutkovej situácie považuje navrhovateľka za nezákonný zásah v zmysle § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý zásadným spôsobom zasahuje do právnej istoty navrhovateľky, že bude môcť dokončiť už realizovaný projekt za zákonom garantovaných podmienok. Nezákonnosť zásahu spočíva podľa navrhovateľky predovšetkým v tom, že zamietavé stanovisko de facto:

- odníma navrhovateľke právo na zákonnú podporu podľa zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 309/2009 Z. z.“,

- bráni spoločnosti ALFA POWER, a. s. dokončiť takmer ukončený povoľovací proces kogeneračného zdroja a porušuje právnu istotu, že jej už vynaložená investícia na realizáciu kogeneračného zdroja nebude zmarená,

- je v rozpore s dlhodobými strategickými energetickými dokumentmi Slovenskej republiky vo vzťahu k podpore vysokoúčinnej kogenerácie. Navyše podľa navrhovateľky je stanovisko nedostatočne a nesprávne zdôvodnené. V ďalšom navrhovateľka v návrhu rozviedla podrobne jednotlivé body, v ktorých vidí v stanovisku odporcu nezákonný zásah do svojich práv. Ako prostriedok nápravy použila upozornenie s návrhom na osobné stretnutie a sťažnosť, ku ktorej sa odporca nevyjadril. Zároveň si uplatnila i náhradu trov konania.

Odporca v písomnom vyjadrení k návrhu uviedol, že vo veci vydania stanoviska je daná jeho príslušnosť podľa § 9 ods. 1 písm. b/ druhého bodu zákona č. 250/2012 Z. z. o regulácii o regulácii v sieťových odvetviach, pričom na vydanie potvrdenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Namietal, že návrh nebol podľa neho podaný v súlade s ustanovením § 250v ods. 1 OSP, keďže navrhovateľka nebola vydaním zamietavého stanoviska odporcu ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch. Zamietavé stanovisko odporcu k vydaniu osvedčenia na výstavbu energetického zariadenia nie je rozhodnutím vo veci samej a je len jedným z mnohých podkladov, ktoré je navrhovateľka povinná predložiť k žiadosti o vydanie osvedčenia na výstavbu energetického zariadenia, pričom orgánom oprávneným na vydanie rozhodnutia, ktorým osvedčuje výstavbu energetického zariadenia je Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky. Poukazoval na to, že zo žiadneho ustanovenia zákona o energetike alebo z kritérií, ktorých dodržanie jepodmienkou pre vydanie osvedčenia na výstavbu energetického zariadenia, nevyplýva, že vydanie predmetného osvedčenie je podmienené súhlasným stanoviskom odporcu a že zákon nerozlišuje súhlasné alebo nesúhlasné stanovisko vo vydanom potvrdení. Odporca nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že vydanie zamietavého stanoviska spôsobuje de facto, že MH SR nové osvedčenie navrhovateľke nevydá, pretože MH SR pri vydávaní osvedčenia na výstavbu energetického zariadenia vychádza z viacerých zákonom stanovených podkladov, súčasťou ktorých sú aj rôzne stanoviská právnických osôb alebo iných inštitúcií. Podľa názoru odporcu navrhovateľka si predložením aj zamietavého stanoviska splní povinnosť podľa § 12 ods. 6 zákona o energetike a následne bude na MH SR, akým spôsobom vyhodnotí všetky podklady, ktoré mu budú spolu so žiadosťou o vydanie osvedčenia na výstavbu energetického zariadenia predložené. Nesúhlasil ani s tvrdením, že zamietavé stanovisko odníma navrhovateľke právo na zákonnú podporu podľa zákona č. 309/2009 Z. z., nakoľko priznaniu zákonnej podpory podľa zákona č. 309/2009 Z. z. predchádza získanie osvedčenia na výstavbu energetického zariadenia, ktoré vydáva MH SR a nie odporca. Zotrvávajúc na svojom stanovisku odporca považoval návrh za nedôvodný a majúc tiež za to, že navrhovateľka nevyčerpala všetky prostriedky nápravy v zmysle § 250v ods. 3 OSP (napr. podnet na prokuratúru) žiadal návrh zamietnuť a navrhovateľke nepriznať náhradu trov konania.

Navrhovateľka v písomnom stanovisku k vyjadreniu odporcu uviedla, že odporca účelovo bagatelizuje význam svojho stanoviska a ak by toto malo naozaj nepodstatný význam, nebola by táto povinnosť výslovne zavedená do zákona o energetike. Trvala preto na dôvodoch svojho návrhu majúc za to, že odporca si svojvoľne vyberá podľa nej neznámych kritérií, komu kladné stanovisko delí a komu nie. Taktiež s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 124/08-30 namietala, že podnet na prokuratúru nie je efektívnym prostriedkom nápravy. Mala naďalej za to, že prišlo k nezákonnému do jej práv dokončiť už začatú realizáciu nového energetického zariadenia, keď odporca bez objektívneho a zákonnom predpokladaného dôvodu nevydal kladné stanovisko k takejto realizácii.

Na ústnom pojednávaní navrhovateľka zotrvala na svojom návrhu a jeho dôvodoch naďalej sa domnievajúc, že bez kladného stanoviska odporcu bude ich žiadosť o vydanie osvedčenia zamietnutá a že sa nemôžu žiadnym spôsobom brániť, lebo v rámci konečného rozhodnutia súdy preskúmavajú len záväzné stanoviská.

Odporca na ústnom pojednávaní pridržiac sa svojho písomného vyjadrenia považoval návrh v danej veci za predčasný, nakoľko Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky podľa ich informácií o osvedčení doteraz nerozhodlo, takže nemožno tvrdiť, že stanovisko odporcu zasahuje do práv navrhovateľky. Podľa názoru odporcu nejde v danej veci o nezákonný zásah, lebo je možné brániť sa proti konečnému rozhodnutiu, teda ak bude žiadosť o vydanie osvedčenia zamietnutá.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd vecne príslušný na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 246 ods. 2 písm. b/ OSP po oboznámení sa s vecou, po vypočutí prednesov účastníkov na ústnom pojednávaní dospel k záveru, že návrhu navrhovateľky nie je možné vyhovieť.

Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy v intenciách článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa uskutočňuje podľa ustanovení druhej a tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 244 ods. 5 veta prvá OSP súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích správnych orgánov. Piata hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku zakotvuje konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Podľa § 250v ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Zákonodarca v citovanom ustanovení okrem toho, že vylučuje formu rozhodnutia, pojem zásah nedefinuje a ani nekonkretizuje, čo považuje za zásah, resp. aké konkrétne formy konania má na mysli. Vychádzajúc z ústavnej formulácie uvádzajúcej „rozhodnutia, opatrenia alebo iné zásahy verejnej moci“ možno logickým výkladom dospieť k záveru, že pojem „zásah“ treba vykladať ako aktívne konanie vykazujúce znaky bezprostredného „zásahu“, „pokynu“, alebo „donútenia“ zameraného priamo proti poškodenému, resp. proti nemu priamo vykonaného. Takéto konanie pokrýva širokú škálu tzv. faktických zásahov a jeho znakom je aj to, že ním vyvolané účinky na poškodeného sú definitívne, t. j. inými prostriedkami nápravy ako súdnym donútením neodstrániteľné.

Podľa § 250v ods. 3 OSP návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka od dňa, keď k nemu došlo.

Podľa § 250v ods. 4 OSP súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku rozsudku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a lehotu, v ktorej má orgán verejnej správy túto povinnosť vykonať. Povinnosť spočíva v zákaze pokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom. Ustanovenie § 250u platí rovnako. Súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný.

Podľa § 250v ods. 8 OSP na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom. Neoddeliteľným atribútom právneho štátu je dobre fungujúce správne súdnictvo.

Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené, má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je možné, aby fyzická alebo právnická osoba sa domáhala ochrany svojich práv na správnych súdoch. Vyplýva to z historicky daného a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy, ale zabezpečenie ich súdnej kontroly.

Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v správnom súdnictve podľa § 250v OSP je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný proti nej alebo bol proti nej priamo vykonaný, za predpokladu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho, resp. ich opakovanie. Súdne konanie je zárukou, že súd uložením povinnosti odporcu nepokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy.

Zmyslom právnej úpravy podľa § 250v OSP je posilnenie ochrany fyzických a právnických osôb predtakými zásahmi, ktoré nie sú založené na konkrétnom rozhodnutí orgánu verejnej správy, ale spočívajú vo faktickej činnosti proti nim a vyžadujú súdnu pomoc vo forme nápravy tohto pre navrhovateľa spoločensky neúnosného stavu. Pokiaľ ustanovenie § 250v ods. 3 OSP upravuje podmienky prípustnosti návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ide o kumulatívne stanovené podmienky prípustnosti návrhu, ktorými je jednak vyčerpanie dostupných opravných prostriedkov podaných s cieľom nápravy dôsledkov nezákonného zásahu a jednak podanie návrhu v určenej subjektívnej a objektívnej lehote.

Právna úprava správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku na rozdiel od konania v občianskoprávnych alebo v obchodnoprávnych veciach ustanovuje rigoróznu úpravu jednotlivých úkonov. To platí aj rovnako pre konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v OSP, keďže v odseku 8 citovaného ustanovenia je stanovené, že na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Ako je uvedené už vyššie, Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250v pojem zásah nedefinuje, pričom jeho definíciu neobsahujú ani iné zákony. Definovať nezákonný zásah nie je ani dosť dobre možné, pretože pod tento pojem spadá veľké množstvo faktických činností orgánov verejnej správy, ku ktorým sú oprávnené na základe rôznych zákonov. Jedná sa o úkony všeobecné, neformálne, ktoré nemajú formu rozhodnutia, napriek tomu sú záväzné voči osobám, proti ktorým smerujú, a tie sú povinné na ich základe niečo konať, nejakej činnosti sa zdržať alebo strpieť. V tomto smere možno poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku č. k. 8Sžz/1/2010-80 z 27. januára 2011, podľa ktorého „z ustanovenia § 250v OSP vyplýva, že ide o súdnu ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú rozhodnutím alebo iným individuálnym aktom“. Dnes už ustálená judikatúra považuje za zásah nezákonný, resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym verejným právam fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúci v postupoch orgánu verejnej správy alebo v jeho činnosti, úkone, pokyne, prípadne nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych verejných práv (napr. porušenie práva na život, práva na osobnú slobodu, práva na ochranu vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.). Takýto zásah orgánu verejnej správy správny súd nemôže zrušiť, môže však správnemu orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého práva pokračoval a ak je to možné správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom. Cieľom ochrany podľa § 250v OSP je teda ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa fyzická alebo právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami.

Za „zásah“ sa obyčajne považujú aktívne úkony správnych orgánov alebo iných súčastí verejnej správy v rámci výkonu verejnej moci, súvisiace väčšinou s výkonom správnej činnosti, ktorú správna náuka označuje ako „správny dozor“ (napr. autoritatívne úkony príslušníkov polície, vojenskej polície či iných vojakov, príslušníkov väzenskej a justičnej stráže, príslušníkov colnej správy, strážnikov obecnej polície (typicky rôznych policajných prechmatov), ale napr. tiež úkony úradných osôb pri výkone štátneho stavebného dohľadu, daňovej kontroly, či neoprávnený výkon exekúcie atď.).

Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy predstavuje subsidiárnu formu súdnej ochrany v správnom súdnictve, ktorú možno aplikovať iba v prípade, ak iná právna možnosť ochrany chýba (k tomu pozri bližšie napr. aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. 9Aps 7/2007 - www.nssoud.cz ).

Návrh proti nezákonnému zásahu, nemôže byť považovaný za náhradu žaloby proti rozhodnutiu správneho orgánu a nie je v procesnej dispozícií účastníka konania určiť, či podá návrh podľa piatej hlavy piatej časti OSP alebo žalobu podľa jej druhej hlavy. V prípade, ak bolo vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy, je treba sa domáhať súdnej ochrany postupom podľa druhej alebo tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Aby súd mohol konať a rozhodnúť podľa § 250v OSP musí byť podaný návrh, v ktorom fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch a:

- ide o nezákonný zásah orgánu verejnej správy,

- zásah nie je rozhodnutím,

- zásah bol zameraný priamo proti fyzickej alebo právnickej osobe alebo proti nim vykonaný,

- dôsledky zásahu trvajú alebo hrozí jeho opakovanie,

- navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis,

- návrh bol podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo. Súd musí posúdiť, či došlo k naplneniu jednotlivých znakov, ktorými je nezákonný zásah v ustanovení § 250v OSP vymedzený.

Predpokladom vydania meritórneho vyhovujúceho rozhodnutia je splnenie uvedených podmienok konania, preto bolo úlohou najvyššieho súdu najskôr posúdiť, či došlo k naplneniu jednotlivých znakov, ktorými je nezákonný zásah v ustanovení § 250v OSP vymedzený a či stanovisko vydané odporcom v zmysle § 12 zákona o energetike je nezákonným zásahom správneho orgánu v zmysle § 250v OSP ako inštitútu ochrany, ako tvrdí navrhovateľka.

Podľa § 12 ods. 2 veta prvá zákona o energetike stavať energetické zariadenie možno iba na základe osvedčenia na výstavbu energetického zariadenia.

Osvedčenie na výstavbu energetického zariadenia vydáva ministerstvo rozhodnutím na základe písomnej žiadosti žiadateľa (§ 12 ods. 4 zákona o energetike).

Súčasťou písomnej žiadosti žiadateľa pri energetickom zariadení na výrobu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom od 1 MW je stanovisko úradu k vydaniu osvedčenia na výstavbu energetického zariadenia. Súčasťou písomnej žiadosti žiadateľa pri energetickom zariadení na výrobu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom nad 30 MW je preukázanie odbornej spôsobilosti podľa § 5 ods. 4 alebo § 9 ods. 2 a skúseností pri prevádzke energetického zariadenia (§ 12 ods. 6 zákona o energetike).

Podľa § 12 ods. 14 zákona o energetike osvedčenie na výstavbu energetického zariadenia je dokladom pre územné konanie a stavebné konanie a dokladom k žiadosti o pripojenie zariadenia na výrobu elektriny do prenosovej sústavy alebo do distribučnej sústavy. Osvedčenie na výstavbu energetického zariadenia na výstavbu distribučnej sústavy alebo distribučnej siete je dokladom pre vydanie povolenia na podnikanie v energetike podľa § 6 a 7. Osvedčenie na výstavbu energetického zariadenia pre zariadenie pre kombinovanú výrobu sa posudzuje aj podľa osobitného predpisu (zákona č. 657/2004 Z. z.).

Z citovaných ustanovení nesporne vyplýva, že stanovisko odporcu je tzv. podkladovým rozhodnutím pre vydanie osvedčenia Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky, ktoré osvedčenie je potrebné pre výstavbu energetického zariadenia.

Zákonnosť podkladového rozhodnutia posudzuje súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v zmysle § 245 ods. 1 OSP, pričom v zmysle dnes už ustálenej judikatúry a súdnej praxe rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb a za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj osvedčenia, opatrenia či listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako právnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v § 3 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Aj keď by sa na proces vydávania týchto aktov všeobecný predpis o správnom konaní výslovne nevzťahoval, v zmysle § 3 ods. 6 zákona správneho poriadku, ktorý spadá do časti upravujúcej základné pravidlá (obsahujúce všeobecné právne princípy správneho konania bez ohľadu na limitujúce zákonné ustanovenia v zmysle mnohých odporúčaní prijatých Výborom ministrov na pôde Rady Európy), platí, že ustanovenia o základných pravidlách konania uvedených v odsekoch 1 až 5 sa primerane použijú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení. Na konanie a rozhodovanie o vydaní osvedčenia ani stanoviska podľa § 12 ods. 4 a ods. 6 nie je pritom použitie správneho poriadku vylúčené (§ 92 zákona oenergetike).

Vychádzajúc z uvedeného, zo skutkového stavu veci, ako je opísaný v návrhu zhodne s obsahom pripojeného spisového materiálu, ako aj z citovaných zákonných ustanovení, posúdiac návrh navrhovateľky v intenciách definičných znakov, ktorými je nezákonný zásah vymedzený v ustanovení § 250v OSP, dospel najvyšší súd k záveru, že návrh nie je dôvodný, nakoľko stanovisko odporcu nie je nezákonným zásahom, ale je podkladovým rozhodnutím, ktoré je možné posúdiť pri preskúmavaní zákonnosti konečného rozhodnutia vo veci, nie však v rámci konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v OSP. Procesná situácia, v ktorej sa navrhovateľka nachádza, nespĺňa zákonom predpokladané podmienky na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, pričom vydaním stanoviska odporca ani nevstúpil do už nadobudnutých práv navrhovateľky ani jej oprávnených záujmov, ale iba do jej podnikateľských zámerov.

V tejto súvislosti si Najvyšší súd Slovenskej republiky dovoľuje poukázať aj na svoje predchádzajúce rozhodnutia v obdobných veciach napr. rozsudky sp. zn. 8Sžz/1/2010 z 27. januára 2011, sp. zn. 3Sžz/1/2011 z 05. apríla 2011, sp. zn. 5Sžz/1/2010 z 28. apríla 2011, či sp. zn. 8Sžz/4/2011 z 10. januára 2013 (www.nsud.sk ). Akokoľvek by aj správne konanie vybočovalo zo zákonných medzí bolo spôsobilé porušiť množstvo zaručených práv účastníkov konania, treba prieskum takéhoto prípadného vybočenia uplatňovať až v rámci garantovaných opravných prostriedkov, ktorými sa možno brániť proti rozhodnutiu vo veci, ktorým je dané správne konanie ukončené. Ustanovenie § 250v OSP tak nemožno aplikovať v prípade jednotlivých úkonov v rámci správneho konania zakončeného rozhodnutím, pričom nie je rozhodujúce, či je tento úkon formalizovaný v podobe rozhodnutia.

Ustanoveniu § 250v OSP nezodpovedá ani konečný návrh navrhovateľky, ktorým sa domáha uloženia povinnosti odporcovi „do 10 dní od právoplatnosti rozsudku zrušiť svoje zamietavé stanovisko (značka 8749/2013/BA) z 08. marca 2013 k žalobcovej žiadosti z 25. februára 2013 o vydanie osvedčenia na výstavbu energetického zariadenia - kogeneračného zdroja Cogen - Žilina - Považský Chlmec a vydať v zmysle § 12 ods. 6 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike nové kladné stanovisko k akejto žiadosti žalobcu.“ Takýto návrh treba považovať za neprípustný, nakoľko ani z ustanovenia § 250v OSP ani iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ani iného zákona nevyplýva kompetencia (právomoc) súdu uložiť orgánu verejnej správy zrušiť si svoje rozhodnutie. Petitom návrhu podľa § 250v OSP sa navrhovateľ môže domáhať, aby súd zakázal orgánu verejnej správy pokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v prikázal mu, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh podľa § 250v ods. 3 OSP ako nedôvodný a neprípustný zamietol.

O trovách konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250v ods. 5 OSP a navrhovateľke nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože návrhu nebolo vyhovené, a odporcovi preto, lebo mu ich náhrada zo zákona neprináleží.

Pokiaľ navrhovateľka namietala, že zo strany MH SR jej doteraz nebola daná žiadna oficiálna odpoveď na jej žiadosť z 30. októbra 2009 o predĺženie platnosti Osvedčenia v zmysle § 12 ods. 6 zákona č. 657/2004 Z. z., proti tejto nečinnosti MH SR sa mohla brániť návrhom podľa § 250t OSP.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.