ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej veci žalobcu UVER INVEST, s. r. o., so sídlom Jakubovo námestie č. 12, Bratislava, IČO: 36 655 481, zastúpeného advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri, s. r. o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova č. 25, Bratislava, IČO: 36 861 154, proti žalovanému Obvodnému úradu Bratislava - Odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom Lamačská cesta č. 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. A-2011/1639-DLD z 26. júla 2011, o odvolaní žalobcu proti v rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 4S/193/2011-85 z 25. mája 2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Bratislave, č. k. 4S/193/2011-85 z 25. mája 2012 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“), zamietol podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. A-2011/1639-DLD z 26. júla 2011, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, Mestskej časti Bratislava
- Karlova Ves č. SU 2011/09/14145/4985/Vaa/Krv z 28. februára 2011. Týmto rozhodnutím stavebný úrad zamietol návrh spoločnosti žalobcu na umiestnenie stavby: „Polyfunkčný objekt GreenHILL - Staré Grunty - JUH, Bratislava“ navrhovanej na pozemkoch parcely č. XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, XXXX katastrálne územie M.. Zamietnutie návrhu žalovaný zdôvodnil rozporom s ustanovením § 36 ods. 3 zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve (ďalej len „zákon č. 131/2010 Z. z.“). Ako vyplýva zo zistenia krajského súdu žalobca dňa 23. októbra 2009 podal návrh na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení stavby Polyfunkčný objekt GreenHILL - Staré Grunty - JUH, Bratislava“. Stavebný úrad rozhodol až po 17 mesiacoch 28. februára 2011. Žalobca namietal, že ak by stavebný úrad konal v súlade so zákonom a rozhodol v roku 2009 v zmysle vtedy platného zákona č. 470/2005 Z.z. o pohrebníctve a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2010 (ďalej len „zákon č. 470/2005 Z. z.“) aplikoval by ustanovenie § 33 ods. 4 zrušeného zákona, kde bolo ustanovené, že „šírka ochranného pásma pohrebiska 50m sa nevyžaduje pre pohrebiská zriadené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona“. Keďže pohrebisko Cintorín Slávičie údolie, bolo zriadené pred účinnosťou zrušeného zákona č. 470/2005 Z. z. právny režim ochranných pásiem pohrebísk by sa naň nevzťahoval. Namietal, že tento právny stav zmenil zákon č. 131/2009 Z. z.. Poukázal tiež na jeho ustanovenie § 36 ods. 3 zákona č. 131/2009 Z. z., ktoré je podľa neho retroaktívne, pretože sa v ňom uvádza, že „v ochrannom pásme existujúceho pohrebiska 50m je možné umiestniť iba tie budovy, ktoré boli schválené v územných plánoch pred 01.11.2005 alebo boli schválené v územnom konaní rozhodnutím príslušného stavebného úradu pred 01.11.2005. Budovy postavené v ochrannom pásme do 50m od pohrebiska pred 01.11.2005 zostanú zachované.“. Žalobca namietal prieťahy v konaní stavebného orgánu, čím tento zmaril projekt GreenHILL. Správny orgán pri prešetrovaní sťažnosti žalobcu vyhodnotil procesné pochybenia stavebného úradu spočívajúce v nedodržaní zákonných lehôt ako porušenie zákona. Podľa žalobcu tento nezákonný postup mal za následok nezákonné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Podľa krajského súdu žalovaný správny orgán nespochybnil nedodržanie zákonných lehôt pri vydaní rozhodnutia o podanom návrhu na umiestnenie stavby, napriek tomu však považoval samotné rozhodnutie za vecne správne a poukazom na ustanovenie § 46 zákona č. 71/1967 Zb. od správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), podľa ktorého rozhodnutie sa musí v čase jeho vydania opierať o účinnú právnu úpravu, aby spĺňalo obligatórnu požiadavku zákonnosti. Samotná nečinnosť správneho orgánu nie je dôvodom na zrušenie prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci na nové konanie a ani samotné podanie návrhu na Ústavný súd Slovenskej republiky nie je možné podľa neho vyhodnotiť ako začatie konania o predbežnej otázke s povinnosťou prerušiť konanie. Krajský súd k námietke retroaktivity poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 131/2010 Z. z., v ktorej sa uvádza, že po prijatí zákona o pohrebníctve 01.11.2005 z praxe vyplynuli nemalé problémy s jeho aplikáciou, ktoré mal nový zákon o pohrebníctve odstrániť. Jedným z problémov bolo aj riešenie ochranného pásma, ktoré neumožňuje stavať žiadne budovy v blízkosti pohrebiska. Z osobitnej časti dôvodovej správy k § 36 sa uvádza, že návrhom zákona v prechodnom ustanovení upravuje, ktoré budovy je možné postaviť pri existujúcich pohrebiskách. Podľa názoru krajského súdu nemožno namietať ak zákonodarca neskôr zavedie určité obmedzujúce pravidlá, ktoré sa spočiatku prehliadli alebo nedocenili, aj keď to bude nevýhodnejšie pre niekoho kto bol pôvodnou úpravou zvýhodnený. Zákonné ustanovenie § 36 neobsahuje všeobecne platné pravidlo pri zmene právneho predpisu, resp. zrušení právneho predpisu a jeho nahradení novým, kde by bolo určené, že právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho predpisu alebo konania začaté v čase platnosti skoršieho predpisu sa spravujú právnym predpisom za účinnosti, ktorého vznikli ak neskorší predpis neustanovuje inak. Preto podľa existujúcej praxe je potrebné vychádzať z platného a účinného predpisu, ktorým v danom prípade je zákon č. 131/2010 Z. z.. Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že žalobca podal návrh na vydanie územného rozhodnutia dňa 23.10.2009. Išlo o využitie polyfunkčnej novostavby na občiansku vybavenosť, garáže a byty. Mestská časť Bratislava Karlova Ves svojím rozhodnutím SU 2011/09/14145/4985/Vaa/Krv zo dňa 28.02.2011 zamietlo návrh na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení stavby s poukazom na § 36 ods. 3 zákona 131/2010 Z. z. o pohrebníctve. Stavebný úrad zistil, že osadením predmetného bytového domu by nebolo dodržané ochranné pásmo existujúceho pohrebiska. Krajský súd pri rozhodovaní za zásadnú otázku považoval skutočnosť, či práva žalobcu, vlastníka pozemkov, na ktorých chcel umiestniť stavbu boli dodatočne a so spätnou účinnosťou neskorším zákonom skutočne odňaté a zmenené. Žalobca v čase rozhodovania správnych orgánov nebol stavebníkom lebo v rozhodnom čase nebolo vydané žiadne územné rozhodnutie alebo stavebné povolenie, ktoré by jeho práva stavebníka zakladali. Ním navrhovaný polyfunkčný dom nemal charakter, ktorý mal na mysli zákonodarca, že umožní výstavbu budov aj v ochranných pásmach, ktoré súvisia v prevádzkou pohrebísk. Preto súd námietky žalobcu považoval za nedôvodné. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.
Proti rozsudku krajského súdu sa odvolal žalobca podaním zo dňa 03.08.2012. Namietal, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nedostatočne odôvodnený. Nesúhlasil s názorom súdu, že nedošlo k retroaktívnemu zásahu do jeho práv. Žalobca mal nadobudnuté práva, ktoré mu boli spätne odňaté. Podaním návrhu na vydanie územného rozhodnutia nadobudol právo a legitímne očakávania, aby mu stavebný úrad vydal územné rozhodnutie, keďže v čase podania návrhu boli splnené všetky zákonné predpoklady na jeho vydanie. Trval na tom, že ustanovenie § 36 ods. 3 zákona 131/2010 Z. z. je retroaktívne a nelogické a jeho existencia je dôsledkom omylu počas legislatívneho procesu. Žalobca považoval rozsudok krajského súdu za nedostatočne odôvodnený, pretože súd sa nevysporiadal s jeho námietkou, že zákon č. 131/2010 Z. z. je v rozpore s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“). Navrhol preto rozsudok krajského súdu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému orgánu na nové konanie.
Žalovaný správny orgán sa k odvolaniu vyjadril podaním zo dňa 31.08.2012 a opätovne uviedol, že rozhodnutie A/2011/1639-DLD zo dňa 26.07.2011 považuje za zákonné. Námietky žalobcu považoval za neodôvodnené rovnako ako krajský súd. Navrhol preto rozsudok krajského súdu potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu prechádzalo v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia verejného rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. (§ 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.
Podľa § 142 ods. 1 veta za bodkočiarkou Ústavy Slovenskej republiky súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení, alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon nestanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).
V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 ods. 1 OSP).
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu, vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odvolaní napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s týmto odôvodnením najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkamžalobcu uvedených v odvolaní dopĺňa nasledovné:
Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a s inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotno-právnymi, ako aj procesno-právnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú, alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.
Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany pred tvrdeným nezákonným rozhodnutím. Ak také rozhodnutie na základe zistení krajského súdu bolo vydané v konaní, ktoré netrpí vadou, spôsobilou ovplyvniť jeho zákonnosť a krajský súd svoje zistenie presvedčivo a s poukazom na procesné ustanovenia náležite odôvodní, niet dôvodu, aby sa odvolací súd zaoberal námietkami, ktoré sú len vysvetleniami doterajších postojov žalobcu.
V ustanovení § 36 sú upravené prechodné ustanovenia zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve takto:
1/ Ak obec, ktorá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona prevádzkuje pohrebisko na pozemku vo vlastníctve cirkvi a cirkev v lehote podľa predpisov platných do nadobudnutia účinnosti tohto zákona obci písomne neoznámila, že chce pohrebisko prevádzkovať sama, oprávnenie prevádzkovať pohrebisko obci zostáva zachované. Cirkev, ktorá svoju požiadavku na zmenu prevádzkovateľa pohrebiska v lehote podľa predpisov platných do nadobudnutia účinnosti tohto zákona obci písomne neoznámila, že chce pohrebisko prevádzkovať sama, môže tak urobiť najskôr dňom 01.11.2015.
2/ Prevádzkovateľ pohrebnej služby a prevádzkovateľ krematória sú povinní upraviť prevádzkový poriadok podľa tohto zákona a vyžiadať si jeho schválenie regionálnym úradom verejného zdravotníctva najneskôr do jedného roka odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
3/ V ochrannom pásme existujúceho pohrebiska 50m je možné umiestniť len tie budovy, ktoré boli schválené v územných plánoch pred 01.11.2005 alebo boli schválené v územnom konaní rozhodnutím príslušného stavebného úradu pred 01.11.2005. Budovy postavené v ochrannom pásme do 50 m od pohrebiska pred 01.11.2005 zostanú zachované.
4/ V ochrannom pásme krematória 100m je možné umiestniť len tie budovy, ktoré boli schválené v územných plánoch pred 01.11.2005 alebo boli schválené v územnom konaní rozhodnutím príslušného stavebného úradu pred 01.11.2005. Budovy postavené v ochrannom pásme do 100m od krematória pred 01.11.2005 zostanú zachované.
5/ Prevádzkovateľ pohrebnej služby, ktorý využíva chladiace zariadenie a iné miestnosti v zdravotníckom zariadení, v zariadení sociálnych služieb alebo na pracovisku úradu pre dohľad a v ich areáloch na prevádzkovanie pohrebnej služby, a tieto vlastní alebo má v nájme alebo vo výpožičke, v správe alebo užívaní v zdravotníckom zariadení, v zariadení sociálnych služieb alebo na pracoviskuúradu pre dohľad a v ich areáloch, môže ich využívať na prevádzkovanie pohrebnej služby do 31.12.2011.
6/ Konania o uložení pokút začaté do 31.12.2010 a neukončené právoplatným rozhodnutím sa dokončia podľa doterajších predpisov.
7/ Osvedčenia o odbornej spôsobilosti, ktorých platnosť bola podľa doterajších predpisov obmedzená na dobu určitú, sa menia na dobu neurčitú.
8/ Doterajšie právne vzťahy týkajúce sa užívania hrobového miesta zostávajú zachované za rovnakých podmienok, ako boli dohodnuté v právnom vzťahu, ak osoba alebo osoby oprávnené z tohto právneho vzťahu sú známe a podmienky užívania hrobového miesta sú splnené.
Podľa názoru najvyššieho súdu zo zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v úplnom znení, v žiadnom prípade nevyplýva, že s podaním návrhu na územné rozhodnutie o umiestnení stavby tento zákon spája také zákonné dôsledky, ktoré by spôsobovali v prípade prijatia zákona č. 131 /2010 Z. z. retroaktívne účinky. Tie by podľa názoru najvyššieho súdu bolo spôsobiť iba právoplatné rozhodnutie o umiestnení stavby, ktorého existencia by mohla v danom prípade spôsobiť neprípustnú retroaktivitu.
K základným princípom právneho štátu v zmysle čl. 1 ústavy patrí právna istota a dôvera občanov a právnických osôb v právo a právny poriadok. S tým úzko súvisí neprípustnosť spätnej účinnosti právnych predpisov. Zákaz spätnej účinnosti (zákaz retroaktivity) právnych noriem tvorí ďalšiu integrálnu súčasť princípu právnej istoty a možno ho preto považovať aj za definičný znak právneho štátu, ktorý tvorí významnú demokratickú záruku ochrany práv občanov (k tomu pozri bližšie napr. aj nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/95 či PL. ÚS 29/05).
Všeobecne platí, že právne predpisy nepôsobia spätne (lex retro nom agit). Právne vzťahy, nároky z nich vyplývajúce a pod. sa musia spravovať normami, ktoré platili v čase ich vzniku. Subjekt, ktorý v minulosti urobil nejaký právny úkon, nemôže totiž vedieť, aké budú jeho dôsledky podľa následných, spätne pôsobiacich úprav. Použitie predpisu na prípady, ktoré sa stali pred jeho účinnosťou, viedlo by tak k situácii, že legi posteriori sa umožní modifikácia právnych vzťahov založených v čase pôsobnosti legis prioris, čo je zásadne neprípustné.
Pri posudzovaní spätnej účinnosti právnych noriem treba však mať na zreteli skutočnosť, že ide o fenomén s dvoma rozdielnymi tvárami: retroaktivitu pravú a retroaktivitu nepravú. Všeobecný zákaz, na ktorý sa bežná prax zvykne odvolávať, sa meritórne môže týkať iba retroaktivity pravej, vedúcej k zmene právnych pomerov vzniknutých v minulosti. V prípade nepravej retroaktivity je situácia kvalitatívne iná; platí tu princíp prípustnosti a legislatívnej priechodnosti.
Podľa štandardného normotvorného prístupu sa pri časovom strete dvoch právnych predpisov novou úpravou spravujú aj vzťahy založené zrušenou normou. Táto úprava vstupuje do právnych vzťahov vzniknutých v minulosti s tým, že odo dňa svojej účinnosti ich môže novo regulovať - meniť, dopĺňať, rušiť, spájať s nimi iné práva a povinnosti atď.. Za legislatívne korektné možno považovať iba také riešenie, aby samotný vznik vzťahov a práva z nich vyplývajúce do účinnosti neskoršieho predpisu, sa posudzovali podľa zrušenej úpravy (nepravá retroaktivita). Úprava podrobnosti stretu časovo rozdielnych predpisov je vecou prechodných ustanovení následného predpisu. Bez princípu nepravej retroaktivity by sa existujúce spoločenské vzťahy ocitli v stave právnej bezprizornosti. Za situácie, keď skoršia norma je zrušená a nová by sa na ne nemala vzťahovať (ako sa to niekedy nesprávne dôvodí), vznikol by stav právneho vákua. Pri súčasnom tempe novelizácie zákonov a iných predpisov viedlo by to k závažným deformáciám právneho poriadku. Inštitút nepravej retroaktivity slúži preto na zabezpečenie kontinuity a stability spoločenských vzťahov a ich právnych úprav.
V prejednávanej veci sa jedná o nepravú retroaktivitu, nakoľko zákonodarca novým právnym predpisompriniesol určité zmeny tých práv a povinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Zmenou režimu, na základe prijatia novej právnej normy však zákonodarca nevstúpil do už nadobudnutých práv žalobcu, ale iba do jeho podnikateľských zámerov, ktoré vychádzali z dispozícií pôvodného zákona, čo však nezakladá porušenie jeho práv vyplývajúcich z dotknutých zákonov, ale ani porušenie jeho základných práv, včítane vlastníckeho práva, čím žalobcov poukaz na článok 1, čl. 20 a čl. 13 ústavy je bez príčinnej súvislosti k danému konaniu, a tým i bez právneho významu.
Ani dĺžka správneho konania o umiestnení stavby v danom prípade nemá vplyv na zákonnosť správneho rozhodnutia, nakoľko s ním zákon nespája žiadne právne následky. Žalobca sa proti nečinnosti stavebných orgánom mohol brániť návrhom podľa § 250t OSP, pričom nie je vylúčené ani uplatnenie práva na náhradu škody za eventuálne prieťahy v stavebnom konaní.
Najvyšší súd nedospel ani k záveru, že by krajský súd vyhodnotil skutkový stav jednostranne a vo veci urobil len arbitrárny výklad zákonných ustanovení, a že by jeho postupom boli porušené právne predpisy.
Keďže podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie žaloby nerozhodol svojvoľne a nezákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenenie alebo zrušenie napadnutého rozsudku, považujúc jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí žiaden rozpor so zákonom, rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.
Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 345/2012 Z. z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol s účinnosťou od 01.01.2013 zrušený Krajský stavebný úrad v Bratislave, ktorého pôsobnosť a právomoci prešli na Obvodný úrad Bratislava - Odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom Lamačská cesta 8, Bratislava, odvolací súd podľa § 250 ods. 4 OSP a § 107 ods. 4 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP na strane žalovaného konal s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.
O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď žalovanému náhrada trov konania neprináleží zo zákona.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.