5Sžp/22/2012

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej veci žalobkyne G. Y., bytom v O., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Šimon Meliš, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Partizánska 3, proti žalovanému Obvodnému úradu v Bratislave, so sídlom v Bratislave, Staromestská 6, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 05. apríla 2011, č. A-2011/1161-MIK, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. mája 2012, č. k. 1S/118/2011-41, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S/118/2011-41 z 10. mája 2012 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného z 05. apríla 2011, č. A-2011/1161-MIK v zmysle § 250j ods. 2 písm. e/ Občianskeho súdneho poriadku z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov právneho zastúpenia v sume 637,68 eura spolu s náhradou zaplatených súdnych poplatkov v sume 132,- eur na účet jej právneho zástupcu vedený v Tatra banke, a. s., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní.

Odôvodnenie

Rozsudkom z 10. mája 2012, č. k. 1S/118/2011-41 Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) zamietol podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného z 05. apríla 2011, č. A-2011/1161-MIK v spojení s rozhodnutím Mestskej časti Bratislava - Dúbravka z 23. novembra 2010, č. SU-2010/9591-4924/Hr/2. Napadnutým rozhodnutím žalovaný postupom podľa § 59 ods. 2 v spojení s § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) zamietol odvolanie žalobkyne proti rozhodnutiu Mestskej časti Bratislava - Dúbravka (ďalej len „stavený úrad“) z 23. novembra 2010, č. SU-2010/9591-4924/HR/2 a rozhodnutie potvrdil. Ako nespornú vyhodnotil skutočnosť vyplývajúcu z administratívneho spisu, že stavebný úrad výzvou z 08. novembra 2010, postupujúc podľa § 102 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“), vyzvalstavebníčku - žalobkyňu na bezodkladné zastavenie stavebných prác na objekte „predajne PNS, Saratovská 20“. Túto výzvu stavebný úrad vydal na základe poznatkov získaných miestnym zisťovaním, ktoré sa konalo 04. novembra 2010, pri ktorom bolo zistené, že na predmetnej stavbe sa uskutočňujú práce, ktoré neboli stavebným úradom povolené. Konkrétne išlo o zaujatie verejného priestranstva na pozemku parc. č. XXXX, kat. úz. P., ktorý je vo vlastníctve hlavného mesta SR Bratislavy, ďalej boli zrealizované výkopové práce a osadená nová rozvodová skriňa na tomto pozemku. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa nerešpektovala predmetnú výzvu stavebného úradu na zastavenie stavebných prác a naďalej realizovala práce, na ktoré nemala povolenie, stavebný úrad vydal rozhodnutie, ktorým s okamžitou platnosťou zastavil všetky stavebné práce na predmetnej stavbe. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté napadnutým rozhodnutím. Krajský súd v prvom rade považoval za potrebné vysporiadať sa s tvrdeniami žalobkyne o nesprávnosti doručovania písomností stavebným úradom a žalovaným. Žalobkyňa už v odvolaní proti rozhodnutiu stavebného úradu namietala, že písomnosti neboli doručované v súlade so zákonom. Namietala skutočnosť, že v konaní bola zastúpená P., pričom stavebný úrad napriek riadne predloženému plnomocenstvu doručoval všetky písomnosti týkajúce sa predmetného konania priamo žalobkyni na adresu S., na ktorej sa žalobkyňa nezdržiava. Z administratívneho spisu mal krajský súd za preukázané, že žalobkyňa predložila stavebnému úradu plnomocenstvo z 31. augusta 2010, ktorým žalobkyňa splnomocnila P., aby ju zastupoval pred Mestskou časťou Bratislava - Dúbravka, vykonávajúcou pôsobnosť stavebného úradu, a to v konaní v súvislosti s ohlásením stavebných úprav a udržiavacích prác, vedenom pod č. k. SU-2009/11846- 5079/R-133/HR zo 16. decembra 2009, a to vrátane preberania listov. Toto plnomocenstvo však krajský súd vyhodnotil ako plnomocenstvo súvisiace s iným konaním, a to s konaním o ohlásení stavebných úprav a udržiavacích prác s tým, že nie je možné ho vztiahnuť na iné konania vedené na stavebnom úrade. S poukazom na § 24 ods. 1 a 2 správneho poriadku krajský súd uzavrel, že výzva na zastavenie stavebných prác, ako aj predmetné rozhodnutie boli žalobkyni doručované na adresu, ktorú uvádzala na všetkých písomnostiach. A keďže si žalobkyňa zásielku neprevzala ani v dodatočnej odbernej lehote, postupoval stavebný úrad správne podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku a vychádzal z fikcie doručenia. Krajský súd zdôraznil, že v preskúmavanej veci správny orgán nesporne preskúmal obsah sporného plnomocenstva a podľa názoru súdu správne vyhodnotil, že predmetné plnomocenstvo je určené výlučne na zastupovanie v súvislosti s ohlásením stavebných úprav a udržiavacích prác č. k. SU- 2009/11846-5079/R-135 Hr. V tomto prípade ide o samostatné konania a plnomocenstvo určené preň, nie je možné aplikovať na iné konania, v ktorých je žalobkyňa účastníčkou. Vo vzťahu k námietke, že žalobkyňa sa na adrese, na ktorú jej boli písomnosti doručované, nezdržiava, krajský sud uviedol, že je na adresátovi (v tomto prípade na žalobkyni), aby preukázala správnemu orgánu, že sa v mieste trvalého bydliska nezdržiava, resp., aby oznámila inú korešpondenčnú adresu. Toto žalobkyňa nepreukázala, a tak správny orgán vychádzal z adresy uvádzanej samotnou žalobkyňou. Krajský súd dodal, že argumentácia žalobkyne o nesprávnom doručovaní zásielky preto neobstojí. V správnom konaní žalobkyňa nezaslala stavebnému úradu žiadne plnomocenstvo a ona sama vo všetkých písomnostiach doručených stavebnému úradu uvádzala adresu O.. Zo žiadneho ustanovenia stavebného zákona, ani zo žiadneho ustanovenia správneho poriadku nevyplýva povinnosť správnemu orgánu zisťovať iné sídlo, resp. miesto pobytu žalobkyne než to, ktoré sama žalobkyňa uviedla na všetkých písomnostiach, ktoré stavebnému úradu doručovala. Krajský súd označil za zavádzajúcu námietku žalobkyne, že sa stavebný úrad nevyrovnal so statickým posudkom 26/A/2010. Stavebný úrad po tom, ako mu bolo doručené ohlásenie drobnej stavby - prekládka istiacej skrine SP 5 č. 1105-005 vyzval žalobkyňu listom zo 06. októbra 2010 na doplnenie predmetného stavebného ohlásenia v termíne do 15. novembra 2010. V súvislosti so žiadosťou podľa § 135 stavebného zákona, ktorú žalobkyňa doručila stavebnému úradu 10. septembra 2010, oznámil prvostupňový správny orgán listom zo 07. októbra 2010 nariadenie ústneho pojednávania spojeného s miestnym zisťovaním. V rámci miestneho zisťovania však bolo zistené, že na stavbe už boli uskutočnené práce bez povolenia stavebného úradu. V tomto prípade teda stavebný úrad už nemal reálnu možnosť posúdiť žalobkyňou uvádzaný stav, resp. konfrontovať ho s predloženým statickým posudkom, keďže práce na stavbe už boli začaté. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne, že stavebný úrad postupoval v rozpore s § 87 a § 94 stavebného zákona, krajský súd uvádza, že na takéto konanie stavebný úrad nemaldôvod, keďže nemal vedomosť o tom, že by predmetná stavba ohrozovala život a zdravie osôb, prípadne, že by ňou hrozili iné značné majetkové škody. Vzhľadom k tomu, že pôvodná stavba nepovolenou činnosťou žalobkyne zanikla, postup podľa týchto ustanovení by už nemal svoje opodstatnenie. Krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobkyne o porušení jej procesných práv. Podľa jeho názoru správne orgány oboch stupňov postupovali v súlade s procesnoprávnymi predpismi, keďže zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že postupovali podľa § 102 stavebného zákona, ktoré je možné považovať za konanie štátneho stavebného dohľadu, ktorému nepredchádzajú postupy podľa § 33 a nasl. správneho poriadku. Na záver krajský súd skonštatoval, že je možné v celom rozsahu sa stotožniť s právnymi závermi správneho orgánu a ustálil, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušenia zákona. Z uvedených dôvodov žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnej žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku krajského súd podala žalobkyňa odvolanie v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Žiadala, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie stavebného úradu zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Alternatívne žiadala, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnila náhradu trov konania. Krajský súd, podľa názoru žalobkyne pochybil, keď uzavrel, že sa správne orgány vysporiadali so všetkými námietkami a odvolanie neobsahuje žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa už žalovaný nebol vysporiadal. Tento záver nezodpovedá skutočnosti a je záverom nesprávnym, nemajúcim základ v preukázanom skutkovom stave. Navyše, samo napadnuté rozhodnutie krajského súdu sa nevysporiadalo so všetkými námietkami. Predovšetkým žalobkyňa namietala, že sa krajský súd žiadnym spôsobom nevysporiadal s dôvodmi nezákonnosti napadnutého rozhodnutia obsiahnutými v žalobe, osobitne ide o pochybenia žalovaného spočívajúce v tom, že: 1. žalobkyni neboli riadne doručované písomnosti žalovaného ani Stavebného úradu Dúbravka, keď žalobkyni neboli pri doručovaní ponechané výzvy - upovedomenia o nezastihnutí pri doručovaní, 2. rozhodnutie žalovaného neobsahuje úvahy, ktorými bol vedený pri hodnotení dôkazov ani ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami žalobkyne a s dôkazmi uvádzanými žalobkyňou, 3. nebolo rozhodnuté o predpojatosti pracovníkov Stavebného úradu Dúbravka, 4. výrok Stavebného úradu Dúbravka je nedostatočne určitý, zmätočný a nevykonateľný, 5. je zrejmý rozpor výrokov rozhodnutí s ich odôvodneniami ohľadne toho či stavbe bola alebo nebola odstránená, keď sa na tejto odstránenej (stavbe) mali prestať vykonávať stavebné práce, 6. výroky napadnutých rozhodnutí sú neurčité a nezrozumiteľné, neuvedenie zákonných predpisov, podľa ktorých bolo rozhodnuté, 7. je nedostatočne zistený skutkový stav, keď nie je zrejmé, na základe čoho dospel žalovaný k záverom v rozhodnutí, 8. zistenie skutkového stavuje je v rozpore s obsahom spisov pri: a/ nesprávne právne posúdenie pri aplikácií § 102 stavebného zákona, b/ neadresnosti výzvy na zastavenie stavebných prác v stavebnom denníku, nedoručenie výzvy na zastavenie stavebných prác obsiahnutej v samostatnom liste. Poukázala na to, že rozsudok krajského súdu je v neodôvodnenej časti nepreskúmateľný, krajský súd sa nevysporiadal s vyššie uvedenými námietkami žalobkyne, neuviedol, prečo tieto neakceptoval. Týmto svojím postupom krajský súd porušil právo žalobkyne na spravodlivý proces - právo na riadne odôvodnenie rozsudku. Upriamila pritom pozornosť najvyššieho súdu na otázku, prečo nebolo vykonané navrhnuté dokazovanie, a to ani k doručovaniu ani k samotnej stavbe objektu „stánok PNS“ a ďalej na nevykonateľnosť a zmätočnosť výroku rozhodnutia Stavebného úradu Dúbravka, neuvedenie právnych noriem, podľa ktorých bolo rozhodnuté a neuvedenie úvah, ktorými bol vedený pri hodnotení dôkazov a návrhov žalobkyne, a v plnom rozsahu žiadala jeho vykonanie. Žalobkyňa vyjadrila nesúhlas aj s odôvodnenou časťou rozsudku krajského súdu. Namietla, že krajský súd sa nevysporiadal s jej tvrdením neadresnosti výzvy Stavebného úradu Dúbravka z 08. novembra2010, keď výzva bola zapísaná do stavebného denníku. Žalobkyňa s touto výzvou fakticky nebola oboznámená, pričom oboznámenie s týmto zápisom nebolo preukázané (žalobkyňa neviedla stavebný denník, tento viedol zhotoviteľ stavebných prác) a nie je nikde výslovne ustanovená povinnosť žalobkyne ako objednávateľky priebežne sa oboznamovať so zápismi v stavebnom denníku. Žalobkyňa namietala chybné doručenie ďalších listín, kedy sa okrem iného stalo, že v oznámení o opakovanom doručení zásielky nebola upovedomená o dni a hodine, kedy sa tak stane, čím bol porušený § 24 ods. 2 správneho poriadku, pričom ani touto jej námietkou sa krajský súd vôbec nezaoberal. Následne v súvislosti s doručovaním písomností poukázala na skutočnosť, že si pre stavebné konanie zvolila zástupcu - fyzickú osobu, čo preukázala písomným plonomocenstvom, a to pre všetky práce súvisiace s objektom stánku PNS. Stavebný úrad Dúbravka mal teda všetky písomnosti doručovať splnomocnenému zástupcovi, preto žalovaná nepovažovala za potrebné oznamovať, že sa zdržiava na inej adrese než na adrese trvalého pobytu. Stavebný úrad na svojich tlačivách takýto údaj (bydlisko žiadateľa) ani nevyžadoval. Zdôraznila, že považovala za správne uviesť adresu trvalého pobytu a nie adresu jej aktuálneho bydliska, hoci sa v rokoch 2008 až 2010 štyrikrát sťahovala na dve rôzne miesta. O správnosti jej postupu ju utvrdila skutočnosť, že na jeseň 2010 bola splnomocnenému zástupcovi doručená písomnosť v súvislosti s vykonávaním prác na objekte stánku PNS. Poukázala na § 3 ods. 1 správneho poriadku, v zmysle ktorého správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Stavebný úrad Dúbravka nepostupoval v súlade s týmto zákonným ustanovením, keď pri pochybnostiach ohľadom rozsahu udeleného plnomocenstva nevyzval ani žalobkyňu, ani splnomocnenca na odstránenie nejasností. Zdôraznila, že sama nemá právne vzdelanie, preto nemohla o vadách plnomocenstva vedieť. Navyše, Stavebný úrad Dúbravka mal na žalobkyňu telefonický kontakt, ktorý predtým využíval na kontaktovanie žalobkyne. V odvolaní žalobkyňa ďalej namietala nesprávnosť záveru krajského súdu, že stavebný úrad nemôže skúmať u každého účastníka konania, či sa v mieste trvalého bydliska zdržuje, keď táto vyslovená premisa jednak nemá normatívny základ, najmä však je postup správnych orgánov limitovaný § 3 ods. 3 správneho poriadku. Rovnako nemá, podľa žalobkyne, normatívny základ ani konštatovanie krajského súdu, že je na žalobkyni, aby preukázala, že sa na mieste trvalého bydliska nezdržuje, a aby oznámila korešpondenčnú adresu. Takáto jej povinnosť bez ďalšieho z ničoho nevyplýva, predovšetkým však upozornila na skutočnosť, že bola zastúpená splnomocnencom, s ktorým Stavebný úrad Dúbravka aj konal. Navyše fikcia doručenia ustanovená v § 24 správneho poriadku neobsahuje v hypotéze právnej normy uvedenie korešpondenčnej adresy, resp. oznámenie trvalého bydliska a už vôbec nie nejakú povinnosť adresáta čokoľvek preukazovať. Zdôraznila, že má za to, že stavebný úrad bol riadne informovaný o všetkých krokoch žalobkyne. Skutočnosť, že konal s prieťahmi a zmaril tým zistenie skutkového stavu, nemôže ísť na ťarchu žalobkyne takým spôsobom, že sa bude konštatovať nepreukázaný skutkový stav ako akási sankcia žalobkyne, čo nemá žiaden normatívny základ. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť žalobkyne znášať nezistenie skutkového stavu stavebnými úradmi. Žalobkyňa musela konať rýchlo vzhľadom na akútny stav na objekte „stánku PNS“, a to v snahe vyhnúť sa prípadnej zodpovednosti za škodu na majetku a zdraví tretích osôb v prípade náhodnej samovoľnej deštrukcie objektu „stánku PNS“. Stavebný úrad Dúbravka sa rozhodol vykonať miestne zisťovanie až 22. novembra 2010 napriek tomu, že bol informovaný listom doručeným mu 16. novembra 2011, je jeho zodpovednosťou a je v rozpore s právom žalobkyne na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 41 Charty základných práv (207/C 303/02), ktorej aplikácie sa týmto domáhala, keď svojím nekonaním vystavoval žalobkyňu riziku zodpovednosti za škodu na majetku a zdraví. V tejto súvislosti upriamila pozornosť na skutočnosť, že je laik, preto akékoľvek podsúvanie jej účelovosti správania, resp. zavádzania vychádza z nesprávneho posúdenia skutkového stavu, ktorý navyše nebol ani riadne zistený. Stavebný úrad Dúbravka ako aj žalovaný v prípade pochybností mali vypočuť stavebný dozor na stavbe, a to H., mohol opätovne vypočuť konateľa zhotoviteľa H., keď tento bol vypočutý, pričom však jeho výpoveď z nepreskúmateľných dôvodov nebola zohľadnená v rozhodnutiach Stavebného úradu Dúbravka, žalovaného a ani v rozsudku krajského súdu. Pokiaľ ide o konštatovanie krajského súdu, že stavebný úrad tiež nemal vedomosť o tom, že bypredmetná stavba ohrozovala život a zdravie osôb, prípadne, že by ňou hrozili iné značné majetkové škody, žalobkyňa namietla, že stavebný úrad túto vedomosť mal, a to vzhľadom na to ustanovenie § 98 ods. 1 stavebného zákona, podľa ktorého štátny stavebný dohľad zabezpečuje ochranu verejných záujmov, ako aj práv a právom chránených záujmov právnických osôb a fyzických osôb, ktoré vyplývajú z uskutočňovania stavby alebo jej zmeny, z vlastností stavby pri jej užívaní, z odstránenia stavby a z terénnych úprav, prác a zariadení podľa tohto zákona. Stavebný úrad Dúbravka absolútne neplní prevenčné povinnosti vo vzťahu k stavbám na území Dúbravky, o čom svedčí napríklad budova bývalej pošty pri Okresnom súde Bratislava IV, ktorá je v absolútne dezolátnom stave, staticky narušená cesta v svahu v oblasti Strmé sady a pod. (uvedené nie je predmetom konania, ide o ilustratívne príklady). Má tak za to, že možným motívom stavebného úradu Dúbravka v prejednávanej veci bola snaha zakryť chybný postup. Krajský súd sa tak dôsledne nevysporiadal ani s námietkou žalobkyne, že nebola vykonaná žiadna prevenčná vyhľadávacia činnosť podľa § 87 stavebného zákona. Vo vzťahu k posúdeniu námietky predpojatosti žalobkyňa uviedla, že hoci túto vzniesla v inom konaní, jej odôvodnenie sa však plne vzťahovalo aj na konanie a rozhodovanie o zastavení stavby „objektu stánku PNS“. Námietka predpojatosti smerovala aj proti starostovi Mestskej časti Bratislava Dúbravka, o tejto však nebolo do dnešného dňa rozhodnuté, napriek tomu, že ide o prenesený výkon štátnej správy, teda účastníci konania majú právo na prejednanie ich veci týkajúcej sa nakladania s ich majetkom a teda realizácie práva žalobkyne stanoveného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Zaujatosť pracovníkov Stavebného úradu Dúbravka sa podľa žalobkyne prejavovala tiež nie medializáciou stavby, ale prejudikovaním ich rozhodnutia v printových médiách pred vydaním samotných rozhodnutí a pred oboznámením sa so stanoviskom žalobkyne.

Podaním zo 07. apríla 2013 žalobkyňa doplnila svoje odvolanie a namietala porušenie čl. 41 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie 2007/C 303/01 v súvislosti so spôsobom, akým bolo rozhodnuté o námietke predpojatosti vznesenej v stavebnom konaní. Súčasne s aplikáciou citovaného ustanovenia Charty základných práv Európskej únie sa žalobkyňa v tomto podaní domáhala aplikácie jej čl. 41 ods. 2 písm. c/ vo vzťahu k namietanému nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozhodnutia.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení sa k odvolaniu žalobkyne uviedol, že k týmto skutočnostiam sa vyjadroval vo vyjadrení k žalobe z 02. augusta 2011, ktoré nasledovne doplnil. Uviedol, že výzva na zastavenie stavebných prác, ako aj napadnuté rozhodnutie boli žalobkyni doručované na adresu, ktorú uvádzala na všetkých písomnostiach, a podľa fikcie doručenia, nakoľko si zásielku neprevzala v odbernej lehote, bol dňom doručenia rozhodnutia 06. december 2010, pričom odvolanie žalobkyne, doručené na stavebný úrad 20. decembra 2010 bolo podané v zákonnej lehote. Mal teda za zrejmé, že žalobkyňa sa s obsahom rozhodnutia oboznámila a boli zabezpečené jej procesné práva. Podľa jeho názoru rozsudok krajského súdu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, ako aj z jeho správneho právneho posúdenia. Zotrval na stanovisku, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Tvrdenia žalobkyne, respektíve dôvody žaloby a podaného odvolania, považuje za nesprávnu interpretáciu jednotlivých ustanovení právneho predpisu. S namietanými skutočnosťami sa žalovaný dostatočným a zákonným spôsobom vysporiadal, vyhodnotil ich ako neodôvodnené, pričom zotrváva na svojom právnom názore, že ide o skutočnosti nemajúce za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, čo skonštatoval aj krajský súd. Žalovaný, považujúc podané odvolanie za neodôvodnené, navrhol, aby bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne je potrebné priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb ( 244 ods. 1 OSP).

Súdy v správnom súdnictve prejednávajú na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.

Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).

Správny súd pri prekúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.

V prejednávanej veci boli rozhodnutím prvostupňového stavebného úradu, Mestskej časti Bratislava - Dúbravka (ďalej len „stavebný úrad“), z 23. novembra 2010 č. SU-2010/9591-4924/Hr/2 v zmysle § 102 ods. 2 stavebného zákona s okamžitou platnosťou zastavené šetky stavebné práce na stavbe „predajňa PNS“ súp. číslo XXXX, na pozemku parc. č. XXXX, kat. úz. P., stavebníčke G. Y., S..

Dôvodom tohto postupu stavebného úradu bola tá skutočnosť, že na základe obhliadky dotknutej stavby v zmysle § 99 písm. b/ stavebného zákona, konanej 04. novembra 2010, zistil odstránenie časti strešnej konštrukcie, výkopové práce na pozemku parc. č. XXXX, kat. úz. P., O., osadenie novej rozvodnej skrine na betónovom múre a oplotenie staveniska, s ktorým stavebnícka zabrala verejné priestranstvo na pozemku parc. č. XXXX, kat. úz. P., ktoré je vo vlastmctve hlavného mesta SR Bratislavy. Z obhliadky stavebný úrad vyhotovil fotodokumentáciu a úradný záznam.

Stavebný úrad vykonal 22. novembra 2010 opakovanú obhliadku tejto stavby, ktorej predchádzala písomná výzva stavebníčke z 08. novembra 2010, č. SU-2010/9591-4924/Hr/1, aby s okamžitou platnosťou zastavila stavebné práce na dotknutej stavbe, pretože ich realizácia začala bez povolenia stavebného úradu a v rozpore s oznámením k ohláseniu č. SU-2009/11846-5079/R-135/Hr zo 16. decembra 2009. Zistil, že stavba je odstránená v celom rozsahu, odhalené sú inžinierske siete situované v mieste odstránenej stavby (teplovod, voda, elektrina). Na stavbe pracovali zamestnanci zhotoviteľa BSF, spol. s r. o. Stavebný úrad so súhlasom zhotoviteľa vstúpil na stavenisko a vykonal záznam dostavebného denníka o okamžitom zastavení stavebných prác na nepovolenom odstraňovaní stavby.

Rozhodnutím z 23. novembra 2010, č. SU-2010/9591-4924/Hr/2 stavebný úrad, postupujúc podľa § 99 písm. b/ a § 102 ods. 2 stavebného zákona a § 46 správneho poriadku, zastavil s okamžitou platnosťou stavebné práce na stavbe „predajňa PNS“ súp. č. XXXX, na pozemku parc. č. XXXX, kat. úz. P., stavebníčke G. Y., bytom S..

O podanom odvolaní žalobkyne rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie prvostupňového stavebného úradu potvrdil, keďže po preskúmaní odvolaním napadnutého rozuhodnutia dospel k záveru, že „nie je dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia, nakoľko skutkový stav bol zo strany prvostupňového správneho orgánu zistený dostatočne a vec bola taktiež správne právne posúdená. Stavebný úrad takisto postupoval podľa príslušných procesnoprávnych a hmotnoprávnych ustanovema dostatočným spôsobom zabezpečil procesné práva účastníkov konania.“

Krajský súd vyhodnotil postup a rozhodnutie žalovaného, ako aj stavebného úradu ako vecne a právne správne, pričom skonštatoval nespôsobilosť námietok žalobkyne privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd preskúmal obsah predložených spisov vo veci, pričom spomedzi námietok vznesených žalobkyňou voči napadnutého rozhodnutiu a postupu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, ako námietok aj voči rozsudku krajského súdu, zaoberal sa ako prvými námietkami týkajúcimi sa doručovania písomností v stavebnom konaní a súvisiacimi otázkami súvisiacimi so žalobkyňou udeleným plnomocenstvom a povinnosťou žalobkyne oznamovať, resp. povinnosťou správneho orgánu zisťovať aktuálny pobyt účastníka správneho konania.

Podľa § 140 stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa § 17 ods. 1 správneho poriadku účastníci konania, ich zákonní zástupcovia a opatrovníci sa môžu dať zastupovať advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolia.

Podľa § 17 ods. 3 správneho poriadku splnomocnenie na zastupovanie treba preukázať písomným plnomocenstvom alebo plnomocenstvom vyhláseným do zápisnice. Správny orgán môže v nepochybných prípadoch od preukazu plnomocenstvom upustiť.

Podľa § 24 ods. 1, 2 správneho poriadku dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia, sa doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na preberanie zásielok. Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel.

Podľa § 25 ods. 5 správneho poriadku ak má účastník konania zástupcu s plnomocenstvom na celé konanie, písomnosť určená do vlastných rúk sa doručuje iba tomu zástupcovi. Ustanovenia odsekov 1 až 3 sa vzťahujú na toto doručovanie. Ak však účastník konania má osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj jemu.

V administratívnom spise sa ako príloha podania žalobkyne z 09. septembra 2010 - ohlásenia drobnej stavby - prekládky istiacej skrine SP5 č. 1105-005 nachádza kópia plnomocenstva, ktoré žalobkyňa 31. augusta 2010 udelila P., bývajúcemu v O., aby ju „zastupoval pred Mestskou časťou Bratislava - Dúbravka vykonávajúcej pôsobnosť stavebného úradu, a to výlučne v súvislosti s ohlásením stavebných úprav a udržiavacích prác č.: SU-2009/11846-5079/R-135/Hr zo dňa 16. decembra 2009, a to vrátanepreberania listín, vyhotovovania odpisov a kópií zo spisu a podávania návrhov všetko rozsahu Stavebného zákona.“. V spise sa nenachádza ani jeden originál plnomocenstva.

Najvyšší súd dospel k záveru, že konštatovanie krajského súdu, že toto plnomocenstvo bolo udelené v inom konaní nemožno hodnotiť ako správne. Naopak, z textu plnomocenstva vyplýva, že bolo udelené v súvislosti s konaním č. SU-2009/11846-5079/R-135/Hr, čo je číslo konania začatého ohlásením zo 16. decembra 2009, ktorého predmetom boli stavebné úpravy na stánku PNS. Nie je v tomto smere relevantná skutočnosť, že bolo pripojené k ohláseniu drobnej stavby - prekládky istiacej skrine SP5 č. 1105-005, a teda k novému, odlišnému konaniu, než bolo začaté pôvodným ohlásením zo 16. decembra 2009. Je zrejmé totiž, že žalobkyňa postupovala v presvedčení, že prekládka istiacej skrine spadá pod toto prvšie ohlásenie. Správne teda poukázala žalobkyňa, že správny orgán mal v tomto prípade odstrániť nejasnosti, ktoré v spojení s plnomocenstvom vyvstali. Najvyšší súd dodáva, že bolo namieste minimálne vyžiadať originál plnomocenstva. Stavebný úrad teda pochybil, keď plnomocenstvo opomínal, čo okrem iného viedlo aj k závežnejším pochybeniam v doručovaní písomností v konaní.

Z predloženého administratívneho spisu totiž nie je zrejmé, ako sa stavebný úrad vysporiadal s predloženou kópiou plnomocenstva. Nijakým spôsobom v tomto smere nekontaktoval ani žalobkyňu, ani osobu, ktorej plnomocenstvo malo byť udelené, aby si ho preveril. Preto nemožno odmietnuť tvrdenie žalobkyne, že písomnosti v konaní mali byť doručované v prvom rade do rúk ňou zvoleného zástupcu. Pokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukazuje na to, že uvedené plnomocenstvo bolo predložené v konaní o ohlásení prekládky istiacej skrine, toto konštatovanie nie je nijako podporené obsahom spisu, kedy prvostupňový stavebný úrad výzvu na doplnenie tohto ohlásenia zaslal na adresu trvalého pobytu žalobkyne a nie do rúk jej splnomocneného zástupcu.

Plnomocenstvo (originál) doručený stavebnému úradu 29. apríla 2011, ktorým žalobkyňa splnomocnila P. na zastupovanie v konaní vo veci pre povolenie zmeny stavby pred jej dokončením „Prestavba a dostavba predajne PNS na Polyfunkčný objekt, Saratovská ul., Bratislava“, bolo doručené po tom, ako došlo k vydaniu prvostupňového rozhodnutia. Rozhodnutie o zastavení konania o zmene stavby zo 04. mája 2011, č. SU-6447/1910/2011/Hr bolo doručené na adresu splnomocneného zástupcu žalobkyne. Jedine o tomto plnomocenstve možno vysloviť, že bolo udelené v odlišnom konaní. Skutočnosť, že stavebný úrad toto plnomocenstvo reflektoval a rozhodnutie o zastavení konania o zmene stavby pred jej dokončením riadne doručil nezhojuje nedostatky v konaní, ktoré predchádzali vydaniu preskúmavaného rozhodnutia.

Nedá však najvyššiemu súdu nevysporiadať sa s tvrdeniami žalobkyne, že správny orgán bol povinný tiež aktívne zisťovať adresu jej pobytu za účelom doručovania. Žalobkyňa na všetkých jej písomnostiach adresovaných prvostupňovému stavebnému úradu, ako aj žalovanému uvádzala výlučne svoju adresu trvalého pobytu.

Paragraf 3 ods. 2 správneho poriadku ukladá správnym orgánom povinnosť postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

Zákonnom predpokladaná súčinnosť správnych orgánov s účastníkmi konania a ďalšími uvedenými subjektmi neznamená, ako vyvodila žalobkyňa, povinnosť správneho orgánu za každých okolností aktívne zisťovať adresu účastníka konania pre doručovanie. V prejednávanej veci sa písomnosti doručované na adresu trvalého pobytu žalobkyne vracali s vyznačením „zásielka v odbernej lehote neprevzatá“, preto správny orgán mohol usudzovať, že žalobkyňa sa na danej adrese zdržuje, ale zásielky z iného dôvodu nepreberá. Naopak, je v záujme účastníka riadne a včas informovať správne orgány o adrese, ktorá umožní prevzatie zásielky a oboznámenie sa s jej obsahom tak, aby sa predišlo ujme na právach účastníka konania a aby správny orgán mohol plynulo pokračovať v konaní a toto vprimeranej lehote ukončiť. V tomto smere neobstojí obrana žalobkyne poukazom na to, že sama nemá právnické vzdelanie a ako laik predpokladala aktívnejšie správanie zo strany správneho orgánu.

V prejednávanej veci však, ako bolo uvedené vyššie, pochybil správny orgán v tom smere, že opomenul existenciu kópie plnomocenstva, čím sa otázka adresy pre doručovanie žalobkyne stala irelevantnou.

Absolútne irelevantné v prejednávanej veci je žalobkyňou namietané pochybenie doručovateľa pri vypĺňaní oznámenia o opakovanom doručení zásielky s doručenkou určenej do vlastných rúk podacie č. RU 257127171SK. Zásielka bola podaná na podacej pošte Bratislava 5 (Vlastenecké námestie 4, Bratislava - Petržalka), pričom podacou poštou využívanou stavebným úradom je pošta Bratislava 42 (Saratovská 9, Bratislava - Dúbravka), odkiaľ boli všetky jeho zásielky vypravované, o čom svedčia aj kópie oznámení o ich uložení na pošte. Navyše, zásielka s uvedeným podacím číslom, podaná okolo 20. augusta 2010 sa v administratívnom spise nenachádza. Pravdepodobne ide o zásielku odoslanú iným správnym orgánom alebo súdom so sídlom v okrese Bratislava V.

Žalobkyňa ďalej namietala neadresnosť zápisu v stavebnom denníku z 08. novembra 2010, ako aj skutočnosť, že s týmto zápisom nebola oboznámená. Poukázala na to, že ona sama stavebný denník neviedla.

Podľa § 46d ods. 1 stavebného zákona stavebný denník je dokument, ktorý je súčasťou dokumentácie uloženej na stavenisku; zaznamenávajú sa v ňom všetky podstatné udalosti, ktoré sa stali na stavenisku. Do stavebného denníka sa zapisujú všetky dôležité údaje o stavebných prácach, o vykonávaní štátneho stavebného dohľadu, štátneho dozoru, dozoru projektanta nad vykonávaním stavby a autorského dozoru a o iných činnostiach ovplyvňujúcich stavebné práce a priebeh výstavby.

Ako vyplýva z povahy stavebného denníka v zmysle jeho zákonnej definície, predstavuje dokument, ktorý je nevyhnutne predmetom osobitného záujmu stavebníka, a to aj v prípade, kedy ho nevedie on sám, ale stavbyvedúci (§ 46d ods. 2 stavebného zákona). Obsahuje totiž všetky podstatné udalosti, ktoré sa stali na stavenisku. Skutočnosť, že stavebný denník vedie stavbyvedúci, neospravedlňuje nevedomosť stavebníka o jeho obsahu.

Námietka žalobkyne, že so zápisom vykonaným v stavebnom denníku stavby, ktorej je stavebníčkou, nebola oboznámená a takáto povinnosť jej zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, je teda nedôvodná. Rovnako nemožno prisvedčiť ani tvrdeniu, že výzva, ktorá bola obsahom dotknutého zápisu je neadresná. Z povahy stavebného denníka prirodzene vyplýva, že zápis vykonaný osobou oprávnenou vykonávať štátny stavebný dohľad je určený osobe stavebníka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom stavbyvedúceho. Informovanie stavebníka stavbyvedúcim o zápisoch v stavebnom denníku vykonaných oprávnenou osobou podľa § 46d ods. 3 stavebného zákona (logicky okrem osoby stavebníka) je vecou ich súkromnoprávneho vzťahu a nie je pochybením zo strany stavebného úradu, ak predpokladá oboznámenosť stavebníka s obsahom stavebného denníka.

Podľa § 9 ods. 1, 2 správneho poriadku zamestnanec správneho orgánu je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nepredpojatosti. Z prejednávania a rozhodovania pred správnymi orgánmi je vylúčený aj ten, kto sa v tej istej veci zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa.

Podľa § 10 správneho poriadku účastník konania oznámi správnemu orgánu skutočnosti nasvedčujúce vylúčenie zamestnanca správneho orgánu (§ 9), len čo sa o nich dozvie.

Podľa § 12 ods. 1, 2 správneho poriadku o tom, či je zamestnanec správneho orgánu z konania vylúčený, rozhoduje orgán, ktorému boli dôvody vylúčenia oznámené (§ 11 ods. 1); ak sa rozhodlo, že zamestnanec správneho orgánu je vylúčený, urobí tento orgán opatrenie na zabezpečenie riadneho uskutočnenia ďalšieho konania. Proti rozhodnutiu o vylúčení zamestnanca správneho orgánu z konanianemožno podať samostatné odvolanie.

Podaním zo 16. februára 2011 oznámila žalobkyňa dôvody pre vylúčenie pracovníkov úradu Mestskej časti Bratislava Dúbravka z prejednania veci vedenej uňho pod č. SU-2009/11846-5079/R-135/Hr. Namietala v nich zamestnancov úradu, konkrétne H., vedúcu stavebného úradu, H., zástupkyňu vedúcej stavebného úradu, I., informátorku, H., U., A. a H., X., starostu, a H., vedúceho oddelenia územného rozvoja, výstavby, dopravy a podnikateľských aktivít.

Námietku žalobkyňa odôvodnila poukazom na to, že vyššie uvední zamestnanci úradu „opakovane znevažujúce a nepravdivo informovali denníky (Bratislavské noviny in „Povolenie mali na strechu, zbúrali všetko“ a SME in „Novinový stánok v Dúbravke zbúrali bez povolenia“) a zavádzajúco informovali v Dúbravskom spravodajcovi a na Dúbravskom fóre. V podstate celý článok uverejnený v SME je zložený z citátov, resp. tvrdení p. B. a p. J.. Svojimi vyjadreniami vopred a bez možnosti G. sa rozhodli ako vec posúdia a budú posudzovať. Ďalej tiež v diskusnom fóre k článku „Novinový stánok v Dúbravke zbúrali bez povolenia“ zverejnenom v SME bolo uvedené, že ide o čiernu stavbu a boli uvedené osobné údaje, ktoré pozná výlučne osoba s prístupom do spisu vedeného príslušným stavebným úradom. Obdobne článok v Bratislavských novinách obsahoval citáty a informácie poskytované pracovníkmistavebného úradu, dotyční pracovníci však v článku nie sú uvedení. Je teda celkom zjavné, že všetci pracovníci stavebného úradu a navyše aj p. J. vykonávajú činnosť nad rozsah svojich povinností vyplývajúcich zpracovného pomeru, majú teda z nejakého, mne neznámeho dôvodu, záujem na neúplnom informovaní verejnosti, resp. na sprístupňovaní osobných údajov, ktoré sú predmetom povinnosti mlčanlivosti pri prerokovávaní vecí verejnej správy.“.

O námietkach, s výnimkou námietok voči H. a H., rozhodol stavebný úrad samostatnými rozhodnutiami, všetkými z 15. marca 2011, konkrétne:

- námietka predpojatosti voči H.: č. S-2964-1430/2011/1,

- námietka predpojatosti voči H.: č. S-2964-1430/2011/5,

- námietka predpojatosti voči I.: č. S-2964-1430/2011/7,

- námietka predpojatosti voči H.: č. S-2964-1430/2011/3,

- námietka predpojatosti voči U.: č. S-2964-1430/2011/4,

- námietka predpojatosti voči A.: č. S-2964-1430/2011/2,

- námietka predpojatosti voči H.: č. S-2964-1430/2011/6.

K rozhodnutiam bol pripojený sprievodný list podpísaný starostom mestskej časti Bratislava - Dúbravka zo 16. marca 2011, č. S-4139-1430/2011. Okrem iného obsahoval údaje o postupe v konaní o námietke vznesenej žalobkyňou s tým, že zamestnanci H., H.á, I. okrem vyjadrenia sa k ich pomeru k účastníčke konania a predmetu konania oznámili, že doposiaľ vo veci v súvislosti so stavbou súp. č. XXXX, na pozemku parc. č. XXXX, kat. úz. P. nevykonávali žiadne úkony, nepodávali žiadne informácie a vec im nebola pridelená na vybavenie.

V spise absentuje osobitné rozhodnutie o námietke predpojatosti vznesenej žalobkyňou voči H.. Na základe obsahu listu zo 16. marca 2011, možno tento vyhodnotiť ako rozhodnutie o námietke predpojatosti, keďže obsahuje odôvodnený výrok o tom, že neboli zistené skutočnosti, ktoré by boli dôvodom na vylúčenie v ňom uvedených zamestnancov z prejednávania a rozhodovania veci žalobkyne. H. je v oznámení zahrnutý.

Z fotokópií článkov, na ktoré poukazuje žalobkyňa, a ktoré pripojila k žalobe, najvyšší súd zistil, že tieto boli publikované 02. decembra 2010 („Povolenie mali na strechu, zbúrali všetko“) a 08. decembra 2010 („Novinový stánok v Dúbravke zbúrali bez povolenia“), teda v čase, kedy už bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. V prvom z článkov sa nenachádzajú žiadne indície toho, kto konkrétne poskytol informácie, preto možno prisvedčiť tvrdeniu uvedenému v rozhodnutí o námietke voči H., že informácie boli poskytované prostredníctvom hovorcu na základe podkladov zo spisovej agendy a v jej súlade.

Vo vzťahu k druhému z článkov („Novinový stánok v Dúbravke zbúrali bez povolenia“) je namiestepovedať, že tu je neutralita sprostredkovanej informácie narušená, keď výroky V. okrem základnej informácie typu: „Po tomto zistení bol na stavbe uskutočnený štátny stavebný dohľad a ďalšie stavebné práce boli zápisom do stavebného denníka s okamžitou platnosťou zastavené až do doriešenia všetkých povolení,“ bol citovaný jeho výrok: „Ide o úplne čiernu stavbu s ignorovaním všetkých zákonov zo strany majiteľky pani G..“ Tento je v konaní, ktoré ešte nebolo právoplatne skončené, vybočením z medzí požiadavky na informovanie verejnosti a smeruje k zbytočnej bulvarizácii problému. V článku je okrem p. U. spomenutá aj p. I., avšak v kontexte, ktorý zodpovedá jej pracovným povinnostiam, ona sama sa k veci nevyjadrovala.

Dôvody pre vylúčenie zamestnanca správneho orgánu možno, ako to vyplýva z § 9 ods. 1 správneho poriadku, rozdeliť na dve skupiny: 1/ pomer k veci alebo 2/ pomer k účastníkom konania alebo ich zástupcom.

Pomerom zamestnanca správneho orgánu k veci sa rozumie najmä stav, kedy zamestnanec :

- je sám účastníkom konania, svedkom, tlmočníkom alebo znalcom v konaní,

- má priamy osobný alebo majetkový záujem, alebo takýto záujem má osoba jemu blízka.

Pomerom zamestnanca správneho orgánu k účastníkom konania alebo ich zástupcom sa rozumie najmä stav, kedy zamestnanec :

- je vo vzťahu k účastníkom konania alebo ich zástupcom blízkou osobou v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka,

- je vo vzťahu k účastníkom konania alebo ich zástupcom priamo pracovne podriadený,

- účastníka konania zastupuje,

- má k účastníkom konania alebo ich zástupcom priateľský alebo aj nepriateľský vzťah, z ktorého vyplýva možný záujem účastníkovi napomáhať, alebo naopak poškodiť.

Najvyšší súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vylúčeným z týchto dôvodov môže byť jedine ten zamestnanec správneho orgánu, ktorý vykonáva procesné úkony v konaní, a má tak faktický a priamy vplyv na konanie. Námietka, aj dôvodná, nie je relevantná, pokiaľ smeruje proti tomu zamestnancovi správneho orgánu, ktorý v konaní nekoná ako správny orgán (teda je napríklad účastníkom konania).

Najvyšší súd preskúmal zákonnosť jednotlivých rozhodnutí, ktorými boli zamietnuté námietky predpojatosti zamestnancov stavebného úradu, a to vrátane listu zo 16. marca 2011 (vo vzťahu k H.). Dospel k záveru, že o námietke bolo rozhodnuté v súlade s § 9 a nasl. správneho poriadku, pretože námietka žalobkyne neobsahovala skutočnosti zakladajúce pochybnosť o nepredpojatosti týchto zamestnancov. Pokiaľ aj vznikli u žalobkyne pochybnosti o vzťahu H. ku konaniu, najvyšší súd poznamenáva, že tento nevykonával vo veci žiadne úkony. Zamestnankyňou poverenou vybavením veci bola p. A., ako to vyplýva z písomností obsiahnutých v administratívnom spise.

Vo vzťahu k námietke predpojatosti vznesenej voči starostovi obce Dúbravka, najvyšší súd poukazuje na ustanovenie § 13 ods. 5 a § 27 ods. 1, 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), z ktorých vyplýva, že starosta obce má pre účely správneho konania postavenie správneho orgánu, nie jeho zamestnanca alebo člena. Keďže správny poriadok umožňuje vylúčiť z konania len zamestnanca správneho orgánu, ktorým starosta obce nie je, nemôže dôjsť k jeho vylúčenu v zmysle § 9 a nasl. správneho poriadku. Návrh na vylúčenie starostu obce zo správneho konania nie je podaním spôsobilým začať konanie o námietke predpojatosti.

S ohľadom na uvedené je namieste skonštatovať nedôvodnosť námietky žalobkyne, že sa správne orgány nevysporiadali so vznesenou námietkou predpojatosti a o tejto nerozhodli.

K ostatným odvolacím námietkam žalobkyne, spočívajúcim v tvrdení, že krajský súd nevenoval pozornosť jej výhradám, že:

- rozhodnutie žalovaného neobsahuje úvahy, ktorými bol vedený pri hodnotení dôkazov ani ako savyrovnal s návrhmi a námietkami žalobkyne a s dôkazmi uvádzanými žalobkyňou,

- výrok Stavebného úradu Dúbravka je nedostatočne určitý, zmätočný a nevykonateľný,

- je zrejmý rozpor výrokov rozhodnutí s ich odôvodneniami ohľadne toho, či stavba bola alebo nebola odstránená, keď sa na tejto odstránenej (stavbe) mali prestať vykonávať stavebné práce,

- výroky napadnutých rozhodnutí sú neurčité a nezrozumiteľné, neuvedenie zákonných predpisov, podľa ktorých bolo rozhodnuté,

- je nedostatočne zistený skutkový stav, keď nie je zrejmé, na základe čoho dospel žalovaný k záverom v rozhodnutí,

- zistenie skutkového stavuje je v rozpore s obsahom spisov pri a/ nesprávne právne posúdenie pri aplikácií § 102 stavebného zákona, nepovažoval najvyšší súd za potrebné sa vyjadrovať. Vada v správnom konaní zistená najvyšším súdom osebe spôsobila, že preskúmavané rozhodnutie nemožno pokladať za zákonné. Skúmanie týchto námietok preto v konaní pred súdom nemá význam, keďže vec sa vracia do štádia správneho konania, v ktorom bude vydané nové rozhodnutie.

Krajský súd teda nesprávne právne posúdil otázku zákonnosti napadnutého rozhodnutia v tom smere, že pokladal postup žalovaného predchádzajúci jeho vydaniu za súladný so zákonom. Tým, že žalovaný rovnako ako stavebný úrad opomenul svoju povinnosť vyplývajúcu mu z § 3 ods. 1, 2 správneho poriadku, keď sa nezaoberal fotokópiou plnomocenstva mu doručeného, nevyžiadal si jeho originál a neodstránil pochybnosť o tom, pre ktoré konanie bolo udelené, totiž došlo k odňatiu práva žalobkyne riadne sa zúčastniť na konaní. Preto v zmysle § 250ja ods. 3 veta prvá OSP najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 3 písm. e/ OSP).

Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 345/2012 Z. z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení do 30. septembra 2013), boli zrušené krajské stavebné úrady a právomoc Krajského stavebného úradu v Bratislave prešla na Obvodný úrad Bratislava, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 107 ods. 4 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250 ods. 4 OSP na strane žalovaného konal s právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného v dôsledku čoho i v záhlaví rozhodnutia došlo k úprave označenia žalovaného.

O trovách konania rozhodol najvyšší súd podľa, § 246c ods. 1 veta prvá OSP. § 224 ods. 1 OSP a § 250k OSP, § 142 ods. 1 OSP v spojení s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) tak, že úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania spolu v sume 769,68 eura, z čoho 132,- eur predstavuje náhradu zaplatených súdnych poplatkov a 803,24 eura náhradu trov právneho zastúpenia. Žalobkyňa si uplatnila náhradu trov konania celkovo v sume 1235,13 eura, ktoré v podaní z 21. júna 2013 špecifikovala nasledovne:

- súdny poplatok spojený s podaním žaloby: 2 x 66,- eur,

- prevzatie a príprava zastúpenia (§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky): 123,50 eura,

- žaloba z 30. júna 2011 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky): 123,50 eura,

- porada s klientom po doručení rozsudku krajského súdu konaná 12. júna 2012 v trvaní 2 hodiny (§ 14 ods. 2 písm. a/ vyhlášky): 127,16 eura,

- odvolanie z 26. júna 2012 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky): 127,16 eura,

- meritórne vyjadrenie zo 07. apríla 2013 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky): 130,16 eura,

- porada s klientom po doručení vyjadrenia žalovaného k odvolaniu konaná 21. júna 2013 v trvaní 1 hodina (§ 14 ods. 2 písm. a/ vyhlášky): 104,13 eura,

- meritórne vyjadrenie z 21. júna 2013 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky): 130,16 eura,

- náhrada komunikačných výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky) v sumách: 2 x 7,41 eura (2011), 2 x 7,63 eura (2012) a 3 x 7,81 eura (2013). Podľa § 18 ods. 3 vyhlášky odmenu a náhrady advokáta zvýšila o daň z pridanej hodnoty.

Žalobkyňa podaniami zo 07. apríla 2013 (doručené 08. apríla 2013), 21. júna 2013 (doručené 24. júna 2013) a z 26. júna 2013 (doručené 26. júna 2013; podanie chybne datované „26. júla 2013“) doplnila svoje odvolanie. V podaniach rozpísala argumenty obsiahnuté v odvolaní a predložila rozhodnutia súdov Slovenskej republiky a Českej republiky svedčiace v prospech jej tvrdení.

V tomto smere najvyšší súd poukazuje na § 205 ods. 3 OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), v zmysle ktorého rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Najmä z tohto dôvodu tieto podania najvyšší súd nepovažoval podania zo 07. apríla 2013, z 21. júna 2013 a poradu s klientom po doručení vyjadrenia žalovaného k odvolaniu konanú 21. júna 2013 v trvaní 1 hodina za úkony právnej služby potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Preto za ne a za súvisiace režijné paušály žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Najvyšší súd dodáva, že doplnenia odvolania nemajú nikdy povahu meritórneho podania podľa § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky.

Za ostatné úkony právnej služby najvyšší súd priznal žalobkyni náhradu trov konania v uplatnenom rozsahu, t. j. náhradu zaplatených súdnych poplatkov v sume spolu 132,- eur a náhradu trov právneho zastúpenia v sume spolu 637,68 eura vrátane dane z pridanej hodnoty. Náhradu trov súdneho konania je žalovaný povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne žalobkyne vedený v Tatra banke, a. s., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.