Najvyšší súd  

5Sžp/2/2011

 

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu D. Š. S. o. p. s miestom podnikania T.T., IČO X., zastúpeným JUDr. A. F., advokátom so sídlom Š., proti žalovanej Obci M., za účasti Mesta T., J.J., T., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. k.

Výst.-25-TFl-Tk-1036/2010 –Jt, Kb zo 14. mája 2010 a o uloženie povinnosti žalovanej

doručiť toto rozhodnutie žalobcovi, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu

v Žiline z 26. októbra 2010, č. k. 20S/87/2010-39, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Žiline

z 26. októbra 2010, č. k. 20S/87/2010-39   p o t v r d z u j e.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) nevyhovel

návrhu žalobcu na doručenie rozhodnutia žalovanej č. k. Výst.-25-TFl-TK-1036/2010-Jt, Kb zo 14. mája 2010 a podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)

zastavil konanie o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal:

I. vydania uznesenia, ktorým súd:

1. odloží vykonateľnosť rozhodnutia žalovaného Výst.-25-TFl-TK-1036/2010

z 15. mája 2010 (správne malo byť č. j. Výst.-25-TFl-TK-1036/2010 –Jt, Kb

zo 14. mája 2010),

2. uloží žalovanej doručiť žalobcovi rozhodnutie Výst.-25-TFl-TK-1036/2010

z 15. mája 2010 (správne malo byť č. j. Výst.-25-TFl-TK-1036/2010 –Jt, Kb

zo 14. mája 2010) a  

II. vydania rozsudku, ktorým súd rozhodnutie žalovanej Výst.-25-TFl-TK-1036/2010

z 15. mája 2010 (správne malo byť č. k. Výst.-25-TFl-TK-1036/2010 –Jt, Kb

zo 14. mája 2010) zruší a vec vráti žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať

náhradu trov konania.

Krajský súd rozhodol na základe ustanovení § 244 ods. 2, 3, § 247 ods. 1, 2, 3, § 103

OSP a § 57 ods. 1 veta prvá, § 54, § 55 ods. 2 písm. c/, § 16 ods. 2 písm. a/ a § 140 zákona

č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 50/1976 Zb.“, alebo „stavebný zákon“), keď svoje

rozhodnutie podrobne odôvodnil a s poukazom na aktuálnu judikatúru (Nálezy Ústavného

súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 21/2008 a II. ÚS 50/2001 a rozsudok Najvyššieho

správneho súdu Českej republiky č. k. 4As 64/2007-65 z 10. marca 2008) skonštatoval,

že oznámenie žalovanej č. k. Výst.-25-TFl-TK-1036/2010 –Jt, Kb zo 14. mája 2010 ako

stavebného úradu, ktorým žalovaná oznamuje stavebníkovi Mestu T., že proti uskutočneniu

stavebnej úpravy: Rekonštrukcia J.J. – etapa postavenom na pozemku KN č. X. (EKN U2971/1) EKN č. X., X. v k. ú. T., v rozsahu uvedenom v ohlásení, ktoré stavebnému úradu

stavebník ohlásil podaním zo dňa 14.05.2010 a za dodržania podmienok uvedených

v stanovisku Mestského podniku služieb T., T. - r č. 22 pod č. 160-1/W zo dňa 12.05.2011

nemá námietky, v zmysle § 57 ods. 2 stavebného zákona je rozhodnutím, ktoré síce môže byť

predmetom súdneho prieskumu v zmysle § 244 ods. 3 OSP, avšak skúmajúc, či žalobca mal

byť účastníkom správneho konania, t. j. či jeho práva, právom chránené záujmy alebo

povinnosti mohli byť rozhodnutím priamo dotknuté alebo sa o nich priamo rozhodovalo,

dospel k záveru, že v konaní o navrhovanej stavebnej úprave J. ulice žiadnym spôsobom sa

nerozhodovalo o konkrétnych právach, oprávnených záujmoch alebo povinnostiach žalobcu

ako fyzickej osoby podnikateľa a ani jeho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti

neboli priamo dotknuté. Prihliadol na to, že žalobca vo svojej žalobe ani netvrdil, že by

rekonštrukčnými prácami J. ulice malo byť zasiahnuté do jeho vlastníckych alebo iných práv

vo vzťahu ku konkrétnym nehnuteľnostiam. Jediná námietka žalobcu, ktorá bola uvedená

v žalobe (že je vlastníkom nehnuteľností ležiacich v bezprostrednom susedstve miesta, kde

dochádza k povolenej rekonštrukcii, mal byť považovaný za účastníka konania, a to tým viac,

že zúženie chodníka vážnym spôsobom ohrozuje jeho podnikateľské aktivity) nie je právne

relevantná, pretože rekonštrukčné práce, ako sú uvedené v schválenej projektovej

dokumentácii v žiadnom prípade nezasahujú do konkrétnych oprávnení a povinností žalobcu, ani sa ho priamo nedotýkajú. Žalobca teda podľa krajského súdu nemá status účastníka

správneho konania.  

Vzhľadom na zastavenie konania a z toho vyplývajúcu nemožnosť preskúmania

rozhodnutia vo veci samej, súd nevyhovel ani návrhu na doručenie napadnutého rozhodnutia

v zmysle § 250b ods. 2, 3 OSP vychádzajúc zo zásady, že ak nemožno preskúmať

rozhodnutie vo veci samej, nie je možné preskúmavať ani procesný postup správneho orgánu,

ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, ani prípadne uložiť správnemu orgánu

povinnosť toto rozhodnutie žalobcovi doručiť.

O náhrade trov konania vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá na ňu nárok,

a to s použitím ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá

OSP.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a domáhajúc

sa jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie poukazoval na to, že Mesto

T. zvolalo pracovné stretnutie na 15.03.2010 so všetkými vlastníkmi, ktorí majú svoje

nehnuteľnosti na predmetnej ulici, stanovilo lehotu na podanie pripomienok do 09.04.2010,

pričom projektová dokumentácia spomínaná v napadnutom uznesení, ktorá riešila úpravu J.

ulice mala byť spracovaná až v apríli 2010 a overená bola až 14.05.2010. Z uvedeného žalobcovi vyplýva, že v čase, do ktorého mal ako vlastník nehnuteľnosti

na uvedenej ulici predložiť svoje pripomienky, projektová dokumentácia podľa jeho zistenia

vôbec nebola spracovaná a ak, tak až dodatočne a nebola mu vôbec daná na vyjadrenie.

Na jeho žiadosť nahliadnuť do dokumentácie mu primátor mesta odpovedal: „My

improvizujeme“. Preto nevie podľa akej projektovej dokumentácie sa improvizuje.

Ak projektová dokumentácia bola spracovaná, tak trvá na tom, že úpravy tak, ako boli

vykonané, zasahujú do jeho práv ako vlastníka nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa na J. ulici

a rozsah úprav nezodpovedá ustanoveniu § 55 ods. 2 písm. c/ stavebného zákona, nakoľko

stavebné úpravy menili vzhľad stavby – J. ulice a zasahovali do nosných konštrukcií stavby.

O uvedenom svedčí skutočnosť, že pri realizácii stavebných prác došlo k zamáčaniu jeho

stavby, vlhne murivo, v dôsledku čoho mu vznikli nemalé škody, ktorých náhradu bude

uplatňovať. Rozkopaním prístupovej cesty mu bol značne sťažený prístup do predajne, čo sa

prejavilo stratou na zisku, ktorú bude taktiež uplatňovať. Uvedené škody by nemuseli

vzniknúť, keby žalovaná a Obec T. s ním konali ako s účastníkom stavebného konania.

Mal za to, že v danom prípade sa jednalo o stavebné práce, ktoré podľa § 55 ods. 1

stavebného zákona vyžadovali vydanie stavebného povolenia a podľa § 59 ods. 1 písm. b/ stavebného zákona je účastníkom stavebného konania a rozhodnutie o povolení stavby

mu malo byť doručené, keďže plánovaná stavba zasahuje do jeho práv.

K tvrdeniam uvedeným v napadnutom uznesení, podľa ktorých nedôjde k zmene

k prístupu do jeho obchodu na J. ulici a komunikácia bude prejazdná pre nákladné automobily

do 7,5 t uviedol, že tomu tak nie je, nakoľko stĺp verejného osvetlenia je osadený tak, že

prístup nákladných automobilov znemožňuje.

Podotkol, že krajský súd sám posúdil projektovú dokumentáciu a sám dospel k záveru

jednak o tom, že projektovaná stavba do jeho práv nezasahuje, ale tiež o tom, že jej rozsah

si nevyžaduje stavebné povolenie. Okrem vlastného laického posúdenia vychádzal súd zrejme

z tvrdení ďalších účastníkov konania, ktoré však nemôžu byť považované za nezaujaté

a objektívne vzhľadom na jednoznačne daný záujem týchto účastníkov na výsledku konania.

Vzhľadom na to, že obe vyššie uvedené zásadné otázky majú prísne odborný ráz

a ich správne posúdenie si vyžaduje odborné znalosti, mal súd vykonať dokazovanie, ktoré

by mohlo obe skutočnosti presvedčivo objektivizovať. Mal tým na mysli vyžiadanie

znaleckého posudku.

K uvedenému podľa žalobcu treba dodať, že v podanej žalobe nemohol namietať

skutočnosť, že nedošlo k vydaniu stavebného povolenia, ale iba k akceptovaniu ohlásenia

stavby, pretože postrádal akúkoľvek vedomosť o priebehu a obsahu stavebného konania.

Uvedené informácie mu žalovaný odmietol poskytnúť nepovažujúc ho za účastníka konania. Preto mu nemožno vyčítať, že až teraz uplatňuje námietku, na ktorú sa v podanej žalobe

neodvolával.

Podľa žalobcu tak možno zhrnúť, že súd jednak dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a okrem toho vychádzal z nesprávneho

právneho posúdenia veci.

Žalovaná ani účastník konania Mesto T. sa k odvolaniu žalobcu, napriek jeho

riadnemu doručeniu, nevyjadrili, odvolací návrh nepodali.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

napadnuté uznesenie krajského súdu spolu s predchádzajúcim konaním, vec prejednal

bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu

nemožno priznať úspech.

Podľa § 244 ods. 1 v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo

opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

(§ 247 ods. 1 OSP).

Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie

o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí

správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní

riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť

(§ 247 ods. 2 OSP).

Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi, vyplýva žalobcovi

z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP zákonná povinnosť uviesť okrem všeobecných náležitostí

žaloby (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 OSP) aj označenie rozsahu, v ktorom je rozhodnutie

napadnuté, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný návrh robí.

Podľa citovaného zákonného ustanovenia § 247 ods. 1 OSP treba považovať za osobitnú náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie a zdôvodnenie žalobcu, že rozhodnutím

alebo postupom, ktorý napáda, bol ukrátený na svojich právach, pričom musí ísť

o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Ďalej musí žalobca tvrdiť, že správny

orgán pri vydaní napadnutého rozhodnutia porušil zákon, a to tak, že odkáže   na konkrétne

ustanovenia právnych predpisov, či už hmotného, alebo procesného   práva. Nestačí iba

všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený. Žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti,

z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Nedostatok žalobcovho tvrdenia, že vydaním

napadnutého rozhodnutia bol porušený zákon alebo iný právny predpis, predstavuje vadu

žaloby, ktorá bráni jej vecnému vybaveniu v zmysle ustanovenia § 250d ods. 3 OSP.

V správnom súdnictve (piata časť OSP) je okruh účastníkov konania vždy vymedzený

zákonom. V konaniach o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa

druhej hlavy piatej časti OSP je okruh účastníkov vymedzený § 250 OSP, podľa ktorého

sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný (§ 250 ods. 1 veta prvá OSP).

Podľa § 247 ods. 1 OSP je na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia správneho

orgánu aktívne legitimovaná fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd

preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Kto je žalobcom vyplýva z § 250 ods. 2

OSP. Je ním fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho

konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať

žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako

s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Samotné tvrdenie žalobcu o nesprávnosti záverov krajského súdu a ich rozpore

so zákonom nestačí. Takémuto tvrdeniu musí korešpondovať jeho subjektívne oprávnenie,

ktoré vychádza z konkrétneho právneho predpisu. Súd v každej konkrétnej veci v intenciách

citovaných ustanovení posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej

aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve. V konaní podľa piatej časti

OSP súd poskytuje ochranu len subjektívnym právam žalobcu. Pokiaľ sa žalobca domáha

ochrany cudzích práv, alebo aj žiada ochranu svojho práva, aj keď v skutočnosti o jeho právo

nejde, žaloba je podaná neoprávnenou osobou.

Ak súd zistí, že žalobca nebol osobne ukrátený rozhodnutím správneho orgánu na svojich právach, nebol oprávnený ani na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti

správneho rozhodnutia. Z tohto dôvodu súd uznesením podľa § 250d ods. 3 OSP konanie

zastaví.

V predmetnej právnej veci bolo úlohou súdu prvého stupňa v prvom rade skúmať,

či je splnená podmienka aktívnej procesnej legitimácie na strane žalobcu, t. j. v zmysle § 247

ods. 1, resp. § 250 ods. 1, 2 OSP. Z ustanovenia § 250 ods. 2 veta prvá OSP vyplýva,

že žalobcom je ten, kto bol účastníkom správneho konania, ktorého zákonnosť postupu

a rozhodnutia v ňom vydanom sa preskúmava. Aby súd správne posúdil, či žalobca má byť

účastníkom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. k. Výst.-25-TFl-Tk-

1036/2010 –Jt, Kb zo 14. mája 2010 alebo nemá, musel skúmať, či bol, resp. mal byť

účastníkom preskúmavaného správneho konania.

Podľa § 59 ods. 1 písm. b/ stavebného zákona účastníkmi stavebného konania

sú osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane

susediacich pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté.

V preskúmavanej veci bolo obsahom pripojeného spisového materiálu preukázané,

že dňa 15.03.2010 Mesto T. vydalo pozvánku na pracovné stretnutie, ktoré sa uskutočnilo 22.

marca 2010 o 13:30 hod. za účelom prerokovania navrhovaných zmien v oblasti regulácie

dopravy v meste T. a pripravovaného projektu,,Rekonštrukcia J. ulice – II. etapa“, na ktoré

bol žalobca spolu s ďalšími vlastníkmi dotknutými nehnuteľností prizvaný. Na tomto

stretnutí, z ktorého bol vyhotovený písomný záznam a z ktorého vyplýva, že prítomné

dotknuté osoby mohli na tomto stretnutí vzniesť svoje námietky a pripomienky. Nakoľko

žalobca sa stretnutia nezúčastnil, bol listom z 29.03.2010 informovaný, že bližšie informácie

k štúdií môže obdržať na úseku výstavby a rozvoja mesta a zároveň bol vyzvaný na

predloženie pripomienok písomnou formou, alebo ústne na úseku výstavby a rozvoja mesta

v termíne do 09.04.2010.  

Listom z 08.04.2010 žalobca na predmetnú výzvu svoje námietky oznámil.

K predloženým námietkam podalo mesto T. dňa 10.06.2010 písomné stanovisko, ktoré

žalobca prevzal dňa 14.06.2010 a v ktorom mu na jeho námietky (pripomienky) bolo

odpovedané s príslušným vysvetlením.

Podľa ustálenej súdnej praxe i judikatúry všetky vytýkané konkrétne porušenia zákona v zmysle § 247 ods. 1 a § 249 ods. 2 OSP potrebné uviesť v žalobe proti rozhodnutiu

a postupu správneho orgánu, pričom v zmysle § 250h ods. 1 veta za bodkočiarkou OSP rozsah

napadnutia správneho rozhodnutia, včítane vytýkania ďalšieho rozporu so zákonom alebo

uvedenia ďalšieho porušenia práv žalobcu, môže žalobca rozšíriť len v lehote podľa § 250b

OSP (t. j. v lehote do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu

v poslednom stupni).

Z obsahu súdneho spisu nesporne vyplýva, že žalobca v žalobe konkrétne náležitosti

žaloby tak, ako vyžaduje ustanovenie § 247 ods. 1 OSP a § 249 ods. 2 OSP síce riadne

neuviedol a v žalobe okrem námietky, že je vlastníkom nehnuteľností ležiacich

v bezprostrednom susedstve miesta, kde dochádza k povolenej rekonštrukcii, že mal byť

považovaný za účastníka konania, a   že zúženie chodníka vážnym spôsobom ohrozuje jeho

podnikateľské aktivity (bez akéhokoľvek odkazu na príslušné právne predpisy) neuviedol,

ani netvrdil, že by rekonštrukčnými prácami J. ulice malo byť zasiahnuté do jeho vlastníckych

alebo iných práv vo vzťahu ku konkrétnym nehnuteľnostiam.

Za týchto skutkových okolností Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky neostalo iné,

ako sa stotožniť so záverom Krajského súdu v Žiline, keď ustálil, že jediná námietka žalobcu

obsiahnutá v žalobe, ako bolo spomenuté vyššie, nie je právne relevantná, pretože rekonštrukčné práce, ako sú uvedené v schválenej projektovej dokumentácií v žiadnom

prípade nezasahujú do konkrétnych oprávnení a povinností žalobcu, ani sa ho priamo

nedotýkajú a že preto žalobca nemá status účastníka správneho konania o vydanie oznámenia

o súhlase s rekonštrukciou J. ulice v meste T.. K tomuto názoru najvyšší súd dodáva, že podľa

pripojeného spisového materiálu rekonštrukcia sa má nesporne uskutočniť vo verejnom

záujme. Okrem toho z obsahu spisového materiálu je skôr zrejmé, že v danej veci viac ako

o stavebno-technický problém ide o medziľudské vzťahy a o vyjadrenie nespokojnosti

žalobcu, ktorú však nie dostatočne právne zdôvodnil.

Nakoľko ani odvolanie žalobcu, včítane žalobcovho tvrdenia ohľadom vzniku škody

v dôsledku stavebných prác, ktoré je tiež príliš všeobecné a nepodložené nijakým konkrétnym

dôkazom, neobsahovalo také právne relevantné námietky, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť

posúdenie danej veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací odvolaním

napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP v spojení s § 250ja ods. 3

veta druhá OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 a § 142

ods. 1 OSP s poukazom na § 246c ods. 1 veta prvá   a § 250k ods. 1 OSP, keďže   žalobca

v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému v odvolacom konaní trovy nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. februára 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková