Najvyšší súd
5Sžp/2/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej v právnej veci žalobkyne obchodnej spoločnosti E. S., s. r. o., so sídlom H.,
IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou L., s. r. o., so sídlom S., proti žalovanému
Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom Mierová 19, B., o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 54/2008 z 18. júna 2008 o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 15. decembra 2009, č. k. 3S/215/2008-85, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 15. decembra 2009, č. k. 3S/215/2008-85 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa
§ 250j ods. 2 písm. e/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie
žalovaného č. 54/2008 zo dňa 18. júna 2008 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Predmetným rozhodnutím žalovaný zamietol rozklad žalobkyne a potvrdené
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 1605/2006-3400 z 19. marca 2008 o zastavení konania vo veci vydania osvedčenia o súlade investičného zámeru s Dlhodobou
koncepciou energetickej politiky Slovenskej republiky na vybudovanie prepravnej siete plynu
pre lokalitu Vojany.
Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil ustanoveniami § 244 ods. 1 OSP, § 61 ods. 1
až 3, § 47 ods. 1 a 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), keď sa stotožnil sa s dôvodmi
uvedenými žalobkyňou v žalobe, že žalovaný sa pri skúmaní rozkladu nezaoberal dôvodmi
tohto rozkladu, ale prihliadal len na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia. V rozhodnutí
uviedol, keďže prvostupňový správny orgán postupoval v súlade so zákonom o energetike
bolo potrebné rozhodnutie prvostupňové potvrdiť. Tým podľa názoru krajského súdu konanie
žalovaného trpí vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.
O náhrade trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 veta prvá OSP
a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni trovy konania vo výške 478,10 eura na účet
jej právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie odmietajúc výrok
súdu, že konaní správneho orgánu bola zistená vada, ktorá mala vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Trval na to, že pri svojom rozhodovaní vychádzal zo spoľahlivo
zisteného stavu veci a objektívne posúdil žiadosť žalovaného podanú dňa 03.08.2006, a že postupoval v súlade so správnym poriadkom a zákonom č. 656/2004 Z. z. o energetike
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „ZoE“ alebo „zákon
č. 656/2004 Z. z.“). Poukazoval na to, že ZoE ako špeciálny zákon ustanovuje obsahové
náležitosti žiadosti o vydaní osvedčenia o súlade investičného zámeru s dlhodobou
koncepciou energetickej politiky; každá žiadosť musí obsahovať zákonom stanovenú
dokumentáciu. Trval na tom, že v rozhodnutí č. 1605/2006-3400 z 19. marca 2008 sa náležite
zaoberal celým priebehom konania od podania žiadosti až po vydanie tohto rozhodnutia,
v ktorom skonštatoval, že v prípade prepravnej siete nie je dostačujúca charakteristika
energetického zariadenia tak ako ju dňa 26.01.2007 doplnila žalobkyňa po viacerých výzvach
a jej investičný zámer (a v rámci neho charakteristika energetického zariadenia) nevyhovuje
definícii prepravnej siete uvedenej v ustanovení § 2 písm. c/ bod 7 ZoE.
Trval tiež na tom, že ako druhostupňový správny orgán vo veci odvolania sa dôkladne
zaoberal námietkami uvedenými v rozklade a po zvážení všetkých skutočností uvedených
v rozklade dospel k záveru, v ktorom zamietol rozklad a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
Žalovaný ako druhostupňový správny orgán pri svojom rozhodovaní sa podľa jeho názoru
náležite (bod po bode) vysporiadal s námietkami žalobkyne uvedenými v rozklade a rozhodnutie zamietnuť rozklad a potvrdiť prvostupňové rozhodnutie vychádzalo z dôvodu
nepredloženia zákonom požadovaných dokumentov. Mal za to, že v rozhodnutí č. 54/2008
z 18. júna 2008 sa zaoberal všetkými dôvodmi rozkladu, ako aj preveril procesnú stránku
vydania rozhodnutia prvostupňovým správnym orgánom a v jednotlivých bodoch odôvodnil
svoje stanovisko voči námietkam žalobkyne uvedeným v rozklade.
Poukázal na to, že žalobkyni bola niekoľkokrát poskytnutá možnosť doplniť svoju
žiadosť o požadované informácie, napriek tomu po viacerých výzvach a ani na ústnom
pojednávaní dňa 27.02.2007 svoju žiadosť nedoplnila, pričom Ministerstvo hospodárstva
Slovenskej republiky potrebuje exaktnú konkretizáciu, zjavne nevyhnutnú pri vydávaní
osvedčení o súlade investičného zámeru s dlhodobou koncepciou energetickej politiky
Slovenskej republiky. S ohľadom na potreby monitoringu a plánovania rozvoja výrobných
kapacít, prepravných a distribučných kapacít, je potrebné, aby Ministerstvo hospodárstva
Slovenskej republiky malo zodpovedajúce informácie o technickej realizácii konkrétnych
investícii.
Navrhol preto Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby rozsudok Krajského súdu
v B. 3S/215/2008-85 zmenil tak, že potvrdzuje rozhodnutie č. 54/2008 zo dňa 18. júna 2008 č.
spisu: 1254/2008-3100-1000 Ministra hospodárstva Slovenskej republiky a vo zvyšku žalobu
E. S., s. r. o., zo dňa 02.09.2008 proti žalovanému Ministerstvu hospodárstva Slovenskej
republiky o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zamieta a žalobkyni
nepriznáva náhrada trov konania.
Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie uviedla, že rozsudok
krajského súdu považuje za správny, že súd prvého stupňa spoľahlivo zistil skutkový stav veci
a vec správne právne posúdil.
S poukazom na ustanovenie § 11 ods. 3 ZoE namietala,, že žalovaný doteraz
neuviedol, na základe akého zákonného ustanovenia požadoval od žalobkyne doplnenie
žiadosti, čím je zrejmé, že žalovaný svoje konanie nevie oprieť o žiadne zákonné
ustanovenie. Mala za to, že jednoznačne preukázala, že jej žiadosť obsahovala všetky
zákonom o energetike požadované náležitosti a že preskúmaním spisového materiálu bolo
jednoznačne preukázané pochybenie žalovaného. Žalovaný preto nesprávne namieta, že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a tým nespoľahlivo zistil skutkový stav veci.
Podľa žalobkyne sa nemožno stotožniť s tvrdením, že súd prvého stupňa vychádzal
z nesprávne posúdeného skutkového stavu veci.
Vytýkala ministrovi žalovaného, že nielenže nezohľadnil pochybenia sekcie
energetiky žalovaného, ktoré boli jedným z dôvodov pre podanie rozkladu, ale naviac
v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže zdôraznil aj vyjadrenia organizácií S.,
a. s. B.S.B., a. s. B.:
- o existencii dostatku voľných distribučných kapacít pre pokrytie požiadaviek
koncových odberateľov.
- o obave o bezpečnosť sietí v prípade mimoriadnych udalostí,
pričom svoje rozhodnutie opiera o definíciu prepravnej siete s poukazom na skutočnosť,
že správny orgán nemal vedomosť o kompresorových staniciach, resp. vysokotlakových
plynovodoch a ich vzájomnom prepojení. Takéto tvrdenie podľa žalobkyne nie je pravdivé,
nakoľko v čase rozhodovania správny orgán takúto vedomosť mal.
Poukazovala na to, že v konaní na súde prvého stupňa bolo preukázané, že žalovaný
procesné pochybil, keď prizval organizácie S., a. s. B. a S., a. s. B., ktorým
žiadny právny predpis ani žiadny individuálny správny akt nepriznáva postavenie účastníkov
konania. Požiadavka ďalšej definície a charakteristiky energetického zariadenia bola
oznámená až po vyjadreniach týchto organizácií. Tieto organizácie nemali mať ani len
poradnú funkciu v danom konaní nakoľko je samo dostatočne odborne spôsobilé pre
rozhodnutie o našej žiadosti. Ako však už bolo zmienené vyššie, opakované výzvy
žalovaného na predloženie charakteristiky energetického zariadenia boli nad rámec zákona.
Vychádzajúc z ustanovenia § 29 ods. 1 správneho poriadku namietala, že Vyžiadanie
stanovísk od organizácií S., a. s. B. a S., a. s. B. nebolo vyzvaním účastníka, aby
odstránil nedostatky podania. Je zrejmé, že pre rozhodnutie zo dňa 21.09.2006 ani jeden
z uvedených dôvodov nebol daný, preto bol takýto postup v rozpore so správnym poriadkom.
Trvala na tom, že postup žalovaného bol v rozpore so zákonom a jeho prvostupňové
a druhostupňové rozhodnutia nevychádzali zo skutočne zisteného stavu, teda sú v rozpore
so zákonom. Celé konanie žalovaného od jeho prvých úkonov vo veci až po vydanie
druhostupňového rozhodnutia tak bolo postihnuté množstvom procesných i hmotnoprávnych
vád a samotný výsledok poškodzuje žalobkyňu, jednak ako súťažiteľa v danej energetickej
oblasti a jednak ako subjekt práv priznaných Ústavnou SR a ďalších všeobecne záväzných
právnych predpisov.
Na základe uvedeného preto navrhovala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania.
Žalovaný v stanovisku na vyjadrenie žalobkyne zotrval na dôvodoch svojho odvolanie
zdôrazňujúc, že krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a tým nespoľahlivo zistil skutočný stav veci a že jeho rozhodnutie
vychádza zo zjavne nesprávneho právneho posúdenia veci vytýkajúc krajskému súdu,
že sa zaoberal výhradne len posúdením rozkladu a zrušil druhostupňové rozhodnutie
ministerstva vo veci nevydania osvedčenia, avšak dôvodmi nevydania osvedčenia sa konajúci
súd odmietol zaoberať a tieto vyhodnotiť z hľadiska dôkazného a skutkového stavu,
čo je zrejmým pochybením konajúceho súdu, keď sa podľa názoru žalovaného
pri rozhodovaní nezaoberal náležité prepravnou sieťou, na ktorú sa vzťahovalo vydanie
osvedčenia.
Zdôrazňoval, že ku všetkým žiadostiam o vydanie osvedčenia je ministerstvo povinné
vyžiadať si stanovisko prevádzkovateľa siete, nakoľko tento je podľa zákona o energetike
zodpovedný za bezpečnú a spoľahlivú prevádzku celej prepravnej siete. Okrem toho
v súvislosti s budovaním nových zariadení, je ministerstvo povinné posúdiť využitie
existujúcich sietí. Poukazom na to, že podľa článku 4 ods. 4 Smernice 2003/55/ES
o spoločných pravidlách pre fungovanie trhu s plynom sú oprávnené členské štáty Európskej
únie odmietnuť výstavbu do úvahy prichádzajúcich zariadení z dôvodov zabezpečenia
efektívnej prevádzky už existujúcich sietí, ak existujúca kapacita siete nie je dostatočne pri
preprave využitá Keďže viaceré kapacity pre odberateľa spôsobujú z hľadiska
celospoločenského vyššie náklady, teda je potrebné zabrániť fragmentácii v rámci distribučnej
plynovodnej siete, Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky rozhoduje na základe
Energetickej politiky Slovenskej republiky s ohľadom na záujmy Slovenskej republiky a musí
objektívne rozhodnúť, či pripravovaná realizácia prepravnej siete je v súlade
s národohospodárskou politikou.
Doplňujúce údaje a informácie ku charakteru siete nepožadovalo ministerstvo
(ani nemohlo požadovať) nad rámec zákona, nakoľko musí mať podrobnejšie technicky
definovanú plynárenskú sieť, nakoľko Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky
s ohľadom na potrebnú technickú špecifikáciu podľa § 11 zákona o energetike musí mať
vyjasnenú účelnosť zamýšľaného energetického zariadenia. Predpokladaný vplyv zariadenia
na bezpečnosť sietí v časti vymedzeného územia, a musí mať vyjasnený vplyv na bezpečnosť
dodávok plynu na vymedzenom území. Preto z hľadiska postupov a kritérií obsiahnutých
v zákone, napadnuté rozhodnutie je jednoznačne správne.
Z vyššie uvedených dôvodov žiadal žalobu žalobkyne zamietnuť.
K tomuto stanovisku žalobkyňa dňa 23.02.2010 predložila doplnenie vyjadrenia
poukazujúc na všetky skutočnosti zistené v doterajšom konaní a ich vzájomné súvislosti, ktoré
sú podľa nej pre prebiehajúce odvolacie konanie významné a môžu mať značný vplyv
na rozhodnutie súdu. Poukazovala pritom na ustanovenie § 11 ods. 3, § 2 písm. c/ bod. 7
zákona č. 656/2004 Z. z., § 3 ods. 2, 3 a § 14 ods. 1, 2 správneho poriadku uvádzajúc,
že žalovaný svoje rozhodnutie opiera o definíciu prepravnej siete s poukazom na skutočnosť,
že ako správny orgán nemal pri rozhodovaní vedomosť o kompresorových staniciach,
resp. vysokotlakových plynovodoch a ich vzájomnom prepojení. Takéto tvrdenie
nie je pravdivé nakoľko v čase rozhodovania správny orgán takúto vedomosť mal,
čo potvrdzuje aj zápisnica z ústneho pojednávania zo dňa 27.02.2007, založená v spise. Mala
za to, že celé konanie žalovaného od jeho prvých úkonov vo veci až po vydanie
druhostupňového rozhodnutia tak bolo postihnuté množstvom procesných i hmotnoprávnych
vád a samotný výsledok poškodzuje žalobkyňu, jednak ako súťažiteľa v danej energetickej
oblasti a jednak ako subjekt práv priznaných Ústavnou Slovenskej republiky a ďalších
všeobecne záväzných právnych predpisov. Na základe uvedeného preto opätovne navrhol,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a zaviazal
žalovaného uhradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania, ktoré vyčíslila sumou 152,53 eura.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia
pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá a § 211 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať
úspech.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov
orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP). Správne súdnictvo je založené na súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutí ako
aj im predchádzajúcich konaní pred správnym orgánom. Právnym základom pre prieskum
zákonnosti rozhodnutí ako aj im predchádzajúcich konaní sú právne úvahy a z nich
vychádzajúce právne závery správnych orgánov pri aplikácii konkrétnych zákonných
ustanovení na zistený skutkový stav.
Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať
činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné
hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd
nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého
postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho
súdnictva Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) posudzoval
aj dôvodnosť námietok žalovaného proti napadnutému rozsudku krajského súdu.
Žalobkyňa vo svojej žalobe zdôraznila, že jej nie je jasné ani zrozumiteľné, na akom
základe žalovaný sporné rozhodnutie vydal a čo vlastne ona ako žalobkyňa mala do svojej
žiadosti o vydanie osvedčenia ešte uviesť. Tzn., že namietala nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia. Ide o závažný argument, ktorý sám o sebe vytvára základnú
prekážku pre vykonanie súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu.
Najvyšší súd na prvom mieste poukazuje na to, že predmetom súdneho prieskumu
je rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný zamietol rozklad a potvrdil rozhodnutie
Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 1605/2006-3400 dňa 19. marca 2008
o zastavení správneho konania podľa § 30 ods. 1 písm. d/ správneho poriadku,
tzn. nemeritórne rozhodnutie vo veci žiadosti žalobkyne o vydanie osvedčenia o súlade
investičného zámeru s Dlhodobou koncepciou energetickej politiky Slovenskej republiky.
Najvyšší súd k vznesenej námietke žalovaného o nevykonaní dokazovania krajským
súdom, náležitom nezistení skutkového stavu a odňatiu možnosti konať pred súdom uvádza
nasledovné skutočnosti:
Podľa § 67 zákona č. 656/2004 Z. z. (v znení v čase rozhodnom pre posúdenie danej
veci) na konanie vo veciach upravených týmto zákonom sa vzťahuje všeobecný predpis
o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 správneho poriadku je jednoznačné, že správne
konanie je založené na rešpektovaní svojich základných zásad („základné pravidlá konania“),
medzi ktoré patrí aj zásada materiálnej pravdy uvedená nielen v § 3 ods. 4 ale vyžadovaná
aj v § 46 správneho poriadku.
Podľa § 3 ods. 4 správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať
zo spoľahlivo zisteného stavu veci.
Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými
právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa § 59 správneho poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady
odstráni.
Odvolanie podľa správneho poriadku je vybudované na apelačnom princípe
a druhostupňový orgán je zásadne oprávnený rozhodnúť vo veci. Odvolací orgán nie je
v žiadnom smere viazaný závermi prvostupňového orgánu. Samostatne hodnotí vec
zo skutkovej a právnej stránky. Apelačný princíp umožňuje, že orgán, ktorý rozhoduje
o odvolaní, môže sám napraviť rozhodnutie a sám môže rozhodnúť vo veci samej. Pritom
sa môže odchýliť od skutkového stavu zisteného prvostupňovým orgánom. Apelácia smeruje
predovšetkým proti nedostatkom skutkového základu, ale aj proti právnym nedostatkom.
Správny poriadok špecificky neupravuje všetky otázky postupu v odvolacom konaní.
Aj na druhostupňové konanie sa vzťahujú ustanovenia predchádzajúcich častí, najmä tretej
časti správneho poriadku (§ 18 až § 52 správneho poriadku). Táto skutočnosť je odôvodnená
najmä tým, že konanie na prvom a druhom stupni tvorí jeden celok.
Jedným z dôvodov nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu súdna
judikatúra spája s nedostatkom dôvodov. Aj konštantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nastolila trvalú požiadavku vysporiadať sa so všetkými relevantnými
argumentmi účastníka konania (Garcia Ruiz v. Španielsku‚ rozsudok z 21.01.1999, sťažnosť
č. 30544/96), ktorej dodržiavanie starostlivo preveruje.
Za nedostatok dôvodov, ktoré by inak mali byť riadne objasnené v odôvodnení
rozhodnutia správneho orgánu, nie je možné považovať čiastkové nedostatky odôvodnenia
rozhodnutia správneho orgánu, ale iba taký nedostatok dôvodov, ktoré majú svoj základ
v skutkových zisteniach (skutkové dôvody). Skutkovými dôvodmi, pre ktoré nedostatok
je možné rozhodnutie správneho orgánu zrušiť pre nezrozumiteľnosť, sú také vady
skutkových zistení, ktoré sú neodmysliteľným základom pre rozhodnutie samotné,
tzn. vytvárajú rozhodovacie dôvody. V tejto skupine je to typické vtedy, keď správny orgán
vyvodil rozhodovací dôvody alebo - o skutočnosti v správnom konaní nezisťovanej,
poprípade - zistenej v rozpore so zásadou legality (§ 3 ods. 1 správneho poriadku) alebo - tam,
kde nie je zrejmé, či boli vôbec nejaké dôkazy vykonané.
Z obsahu administratívneho spisu, ktorý je súčasťou spisového materiálu, najvyšší súd
zistil, že prvostupňový správny orgán posudzujúc žiadosť žalobkyne zo dňa 07.08.2006 podľa
§ 11 ods. 3 zákona č. 656/2004 Z. z. v znení rozhodnom ku dňu posúdenia žiadosti žalobkyne
skonštatoval splnenie podmienok podľa písm. a/ a podľa písmena b/ bodov 1, 2 a 4. až 9. a k podmienke podľa bodu 3. predpokladaný vplyv energetického zariadenia na sústavu alebo
na sieť na vymedzenom území z hľadiska bezpečnosti a spoľahlivosti, uviedol, že „podľa
zámeru ide o samostatnú sieť, ktorá nebude prepojená so súčasnými sieťami
prevádzkovanými spoločnosťami S., a. s. a S., a. s., podľa priloženej „Prehľadnej
situácie“ však prichádza ku križovaniu so súčasnými sieťami; pre splnenie požiadavky
podľa tohto bodu bolo navrhnuté vyžiadať“ stanovisko k navrhovanému energetickému
zariadeniu z hľadiska bezpečnosti od oboch spoločností S., a. s. aj S., a. s.“ rozhodnutím
z 21.09.2006 bolo konanie prerušené za účelom získania doplňujúcich informácií od
relevantných organizácií, t. j. S., a. s. B.S.B., a. s. B. ako aj za účelom vykonané
ďalších právnych úkonov v rámci dokazovania (§ 34 správneho poriadku). K druhému
prerušeniu konania došlo uznesením z 15.11.2006, ktorým bola žalobkyňa vyzvaná v zmysle
§ 11 zákona č. 656/2004 Z. z. definovať, na stavbu akého energetického zariadenia žiada
vydať osvedčenie. Rozhodnutím zo 04.01.2007 bolo správne konanie prerušené tretíkrát
s uvedením, že po preskúmam doručených stanovísk ako aj predmetného spisového materiálu
bolo zistené, že nie je možné jednoznačne určiť o výstavbu akého energetického zariadenia ide a čomu bude slúžiť, a preto je potrebné zo strany žiadateľa jednoznačne definovať tieto
skutočnosti. Dňa 12.02.2007 bolo vo veci nariadené ústne pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo
dňa 27.02.2007 a o ktorom bola spísaná zápisnica, avšak bez uvedenia záveru. Rozhodnutím
z 19.03.2008, t. j. po uplynutí viac ako ročnej lehoty správny orgán konanie zastavil s tým, že
pre vydanie osvedčenia o súlade investičného zámeru s dlhodobou koncepciou energetickej
politiky je potrebné presne charakterizovať predmetné energetické zariadenie a že ak žiadosť
takúto informáciu neobsahuje, správny orgán nemôže riadne a náležité rozhodnúť o vydaní
osvedčenia.
Takýto postup prvostupňového správneho orgánu nemožno považovať za súladný
so zákonom.
Podľa § 30 ods. 1 písm. d/ správneho poriadku správny orgán konanie zastaví,
ak účastník konania na výzvu správneho orgánu v určenej lehote neodstránil nedostatky
svojho podania a bol o možnosti zastavenia konania poučený,
Podľa § 19 ods. 1 správneho poriadku v hore citovanom znení platí, že pokiaľ podanie
nemá predpísané náležitosti, správny orgán pomôže účastníkovi konania nedostatky odstrániť,
prípadne ho vyzve, aby ich v určenej lehote odstránil; súčasne ho poučí, že inak konanie
zastaví.
Odstraňovanie nedostatkov podania je konkretizáciou zásady úzkej súčinnosti
správneho orgánu s účastníkmi konania. Táto súčinnosť nemôže mať charakter formálnosti.
Jej cieľom je vybaviť vec efektívne, zodpovedne a bez zbytočných prieťahov. Rozsah
poučenia síce nemá nahrádzať pomoc poskytovanú na zmluvnom základe advokátom, avšak
musí byť taký, aby účastník v konaní neutrpel ujmu.
Správne orgány, najmä správny orgán prvého stupňa podľa zhora citovaných
zákonných ustanovení a zásad nepostupovali.
Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu treba uviesť, že sa javí, že to bol
predovšetkým správny orgán, ktorý účastníkovi neposkytol potrebnú súčinnosť a nepoučil ho
náležite, ako treba charakter energetického zariadenia doplniť, pričom ak mal za to,
že pre nedostatok tejto charakteristiky nemôže riadne a náležite rozhodnúť o vydaní osvedčenia, mal žiadosť žalobkyne zamietnuť, ale nie konanie zastaviť z dôvodu nedoplnenia
podania žiadosti. Pre vydanie nemeritórneho rozhodnutia podľa § 30 ods. 1 písm. d/
správneho poriadku neboli v danom prípade splnené zákonné podmienky, nakoľko žalobkyni
bolo znemožnené v odvolacom správnom konaní a prípadne následne v konaní pred súdom
v správnom súdnictve uplatniť vecné (meritórne) námietky proti rozhodnutiu správneho
orgánu prvého stupňa, čím došlo k porušeniu jej práv v správnom konaní ako aj k porušeniu
práva na súdnu ochranu v zmysel čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Preto správne uzavrel krajský súd svoje úvahy, keď vyslovil, že je nutné napadnuté
rozhodnutie žalovaného zrušiť vzhľadom na nedostatky uvedené v § 250j ods. 2 písm. e/ OSP
t. j., že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
V tejto súvislosti dáva najvyšší súd do pozornosti, že v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa v správnom súdnictve nie je úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho prehodnocovať
správnosť záverov krajského súdu na základe nesúhlasu žalovaného správneho orgánu
s takýmito závermi. Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany
pred tvrdeným nezákonným rozhodnutím. Ak také rozhodnutie na základe zistení krajského
súdu bolo vydané v konaní, ktoré trpí vadou spôsobilou ovplyvniť jeho zákonnosť a krajský
súd svoje zistenie presvedčivo a s poukazom na procesné ustanovené náležitosti odôvodní,
niet dôvodu, aby sa odvolací súd zaoberal námietkami, ktoré sú len vysvetleniami doterajších
postupov správneho orgánu v správnom konaní.
Najvyšší súd sa preto nezaoberal konkrétnymi dôvodmi odvolania žalovaného, keďže
nesmerovali k vyvráteniu záveru krajského súdu o potrebe zrušenia rozhodnutia podľa § 250j
ods. 2 písm. e/ OSP a napadnutý rozsudok krajského súdu podľa 250ja ods. 3 veta druhá
a § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho súdneho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224
ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s poukazom na § 250k ods. 1 OSP a § 151
ods. 1 a 5 OSP, v zmysle ich vyčíslenia právnym zástupcom v sume 74,61 eura, ktorá suma
pozostáva z náhrady trov právneho zastúpenia za jeden úkony právnej služby vykonané v roku 2010 (vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu žalovaného z 01.03.2010) vo výške tak,
ako ju uplatnil právny zástupca žalobkyne podľa § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb (ďalej aj „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“ alebo „citovaná
vyhláška“) - 1/13 výpočtového základu za tento rok, t. j. po 55,49 eura (správne mohol
účtovať 1/6 výpočtového základu podľa 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení
do 31.05.2009 a do 31.05.2010, t. j. 120,23 eura) plus 1 krát paušál 7,21 eura v zmysle § 16
ods. 3 citovanej vyhlášky plus daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3
citovanej vyhlášky v sume 11,91 eura ktorú náhradu je žalovaný povinný zaplatiť do rúk
právneho zástupcu žalobkyne v zmysle § 149 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP do troch dní.
Najvyšší súd nepriznal právnemu zástupcovi žalobkyne náhradu trov konania za jeden
úkon právnej služby (stanovisko žalobkyne k vyjadreniu žalovaného zo dňa 23.02.2011)
včítane jednej paušálnej náhrady, keď posudzujúc účelnosť takto vynaložených trov, tento
úkon z hľadiska právneho posúdenia veci bol už len „zhrnutím“ doterajšieho stavu konania,
a preto uplatnenú náhradu trov právneho zastúpenia za tento úkon už nepovažoval v zmysle
§ 250k ods. 1 za trovy potrebné na účelné uplatňovanie práva proti žalovanému. Taktiež
nemohol najvyšší súd priznať žalobkyni vyššiu sumu za vykonaný úkon právnej služby (120,23 eura namiesto 55,49 eura) súc v zmysle § 151 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá OSP viazaný návrhom – vyčíslením trov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 24. februára 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková