5Sžp/19/2011

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci žalobcu R., bytom D., zastúpeného JUDr. Pavlom Loduhom,

advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom Slovenských partizánov 1131/51, Považská Bystrica, proti žalovanému Obvodnému úradu pre cestnú dopravu a pozemné

komunikácie Považská Bystrica, so sídlom Centrum 1/1, Považská Bystrica, za účasti 1/ D.,

bytom D., 2/ Ing. J., bytom D., 3/ Ing. A., bytom D., 4/ J., bytom D., 5/ J., bytom D., 6/ Ing.

R., bytom D., 7/ Ing. J., bytom D., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.

AA/2010/00189-007/CIF BC2 z 31. marca 2010, na odvolanie žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne z 09. marca 2011, č.k. 11S/58/2010-72, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 09. marca 2011, č. k. 11S/58/2010-72   m e n í   tak, že rozhodnutie žalovaného

č. AA/2010/00189-007/CIF BC2 z 31. marca 2010   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a

na ďalšie konanie.

Žalovaný   j e   p o v i n n ý   zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 132

eur titulom súdneho poplatku a v sume 851,31 eura na účet JUDr. Pavla Loduhu, advokáta

v Považskej Bystrici vedený vo VÚB, a. s., Považská Bystrica, názov účtu JUDr. Pavel

Loduha, číslo účtu: X. do troch dní.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) zamietol

podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) žalobu, ktorou

sa žalobcovia domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. AA/2010/00189-

007/CIF BC2 z 31.03.2010, ktorým žalovaný zrušil rozhodnutie prvostupňového správneho

orgánu Mesta Považská Bystrica č. RM-1191/S/2009-20DTXlA-10 zo 16.11.2009 o povolení

dočasnej stavby „Odstavná plocha pri rodinnom dome na parc. č. X. sídlisko Dedovec a vjazd na parc. č. X. a súčasne nariadil odstránenie stavby.

Rozhodol tak v konaní podľa § 247 a nasl. OSP, podľa § 88a ods. 1, 2 a 5 zákona

č. 50/1967 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“), s poukazom na § 140 stavebného zákona

a § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „správny poriadok“), keď námietky žalobcu vznesené v žalobe a zhrnuté

do troch bodov neuznal za dôvodné.

Pokiaľ žalobca namietal nezákonný procesný postup žalovaného ako odvolacieho

orgánu, ktorý napadnutým rozhodnutím zrušil prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu

a zároveň sám rozhodol o odstránení stavby, čo nebolo predmetom rozhodnutia

prvostupňového orgánu a tento postup je podľa neho v rozpore s ustanovením § 59 ods. 2

správneho poriadku, túto námietku krajský súd považoval za nedôvodnú vzhľadom

na predmet daného konania o vydanie dodatočného povolenia stavby podľa § 88a stavebného

zákona a zásady a keďže výrok prvostupňového rozhodnutia bol nezrozumiteľný, nejasný

a nedalo sa z neho vydedukovať, o čom prvostupňový orgán rozhodol, žalovaný ho v súlade

so zákonom musel zrušiť. Krajský súd uviedol, že výklad ustanovenia § 59 ods. 2 správneho

poriadku je taký, že odvolanie podľa správneho poriadku je vybudované na apelačnom

princípe a druhostupňový orgán je zásadne oprávnený rozhodnúť vo veci, odvolací orgán nie je v žiadnom smere viazaný závermi prvostupňového orgánu. Samostatne hodnotí vec

zo skutkovej a právnej stránky. Dôsledkom tohto postupu je skutočnosť, že situácia účastníka

konania môže byť rozhodnutím odvolacieho orgánu aj zhoršená t. j. odvolací orgán môže

rozhodnúť aj v neprospech odvolateľa. V správnom konaní neplatí zásada reformatio in peius

(na rozdiel od § 82 zákona o priestupkoch). Odvolací orgán nie je viazaný iba dôvodmi

uvedenými v odvolaní. Rovnako nie je viazaný skutkovými zisteniami ani právnym názorom,

ku ktorým dospel prvostupňový orgán. Jediným limitujúcim faktorom je vylúčenie možnosti

rozhodovať v rámci odvolania o veci, ktorá nebola predmetom rozhodovania

na prvostupňovom orgáne. Odvolací orgán nepreskúmava iba zákonnosť rozhodnutia, ale aj jeho správnosť. Vzhľadom na skutočnosť, že v odvolacom konaní sa uplatňuje

tzv. úplný apelačný (revízny) princíp, účastníci môžu v priebehu celého odvolacieho konania

uvádzať nové skutočnosti a dôkazy. Odvolací orgán na ich základe môže konanie buď

doplniť, alebo zistené nedostatky odstrániť. V zmysle § 59 ods. 2 správneho poriadku

odvolací orgán môže napadnuté rozhodnutie zrušiť a vo veci sám rozhodnúť, čo je v podstate

zmena prvostupňového rozhodnutia, a to vtedy, ak skutkový stav bol zistený správne, len bol

nesprávne aplikovaný hmotnoprávny predpis. Reformačný výrok odvolacieho orgánu sa stáva

nezávislým od výroku rozhodnutia prvého stupňa, je novým vyriešením predmetu veci, a to vtedy ak skutkový stav bol zistený správne len bol nesprávne aplikovaný hmotnoprávny

predpis. Reformačný výrok odvolacieho orgánu sa stáva nezávislým od výroku rozhodnutia

prvého stupňa, je novým vyriešením predmetu veci, a to spôsobom, ako vo výroku uviedol

odvolací orgán. Námietka žalobcu, že odstránenie stavby nebolo predmetom prvostupňového

konania, je právne irelevantná, pretože išlo o konanie podľa § 88a stavebného zákona,

kde zákon pripúšťa buď vydanie dodatočného povolenia alebo odstránenie stavby.

Ani ďalšiu námietku týkajúcu sa záveru žalovaného o rozpore dočasnej stavby

s verejným záujmom, pretože nie je možná súčasná existencia (zosúladenie) predmetnej

dočasnej stavby a plánovaného schodiska IBV Dedovec, krajský súd nepovažoval

za dôvodné. Tento záver žalovaného nemožno, podľa krajského súdu zvrátiť námietkou,

že nie je vydané územné rozhodnutie na výstavbu schodiska a poukazom na nájomný vzťah.

Z nájomnej zmluvy je jednoznačný dôvod nájmu – vjazd žalobcu na pozemok (nie je uvedený

konkrétne), čo vylučuje postavenie stavby na prenajatom pozemku. Žalobca zneužil tento

nájomný vzťah a postavil stavbu bez povolenia, ktorú by chcel teraz dodatočným povolením

legalizovať. Krajský súd akceptoval argumenty žalovaného o tom, že stavba žalobcu

je v rozpore s verejným záujmom a závery žalovaného nemožno považovať za nedôvodné,

naezákonné, svojvoľné a porušujúce práva žalobcu. Situácia je práve opačná, keďže žalobca

porušuje zákony a spôsobuje ostatným vlastníkom susedných nehnuteľností vážne problémy v prístupe na ich nehnuteľnosti. Žalobca sa nemôže odvolávať na stanovisko Mesta Považská

Bystrica, že povoľovaná dodatočná stavba nie je v rozpore s verejným záujmom, pretože nejde o stanovisko kompetentného orgánu (kompetentným je miestne príslušný stavebný

úrad). Poslednú námietku žalobcu, že pre zdravotný stav je odkázaný na prístup na svoj

pozemok cez dočasnú stavbu na parc. č. X., považoval krajský súd za vyvrátenú dôkazmi

zabezpečenými v konaní, keďže žalobca má mestom vybudovaný riadny prístup k svojmu

rodinnému domu. Účelovosť tejto námietky potvrdzuje aj účel stavby uvedený

prvostupňovom rozhodnutí, že vjazd má slúžiť na dovezenie bytového zariadenia, záhradnej architektúry, prístupu sanitky (nie je známe aký prístup bol doteraz), odstavenie vozidla

v podstate sa neuvádza ako účel prechodu osoby pešo.

Krajský súd v súlade so žalovaným po preskúmaní dospel k záveru, že projekt stavby

schodiska –jej umiestnenie v pozdĺžnom smere priečne pretína rozhodnutím prvostupňového

orgánu dodatočne povoľovanú dočasnú stavbu vjazdu, pričom stavba schodiska je stavbou

vo verejnom záujme. Žalovaný, vzhľadom na technické parametre povoľovanej stavby

a schodiska, konštatuje, že nie je možná existencia – zosúladenie uvedených stavieb tak,

aby boli dodržané príslušné technické parametre, príslušné STN a projekt stavby vo verejnom

záujme. Z toho dôvodu bolo nariadené odstránenie čiernej stavby za dodržania podmienok

uvedených v rozhodnutí. Doplnenie dokazovania obhliadkou a vypočutím svedka krajský súd neakceptoval,

pretože správny súd nie je súdom skutkovým, ale súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky

napadnutého rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy a dokazovanie sa zásadne

nevykonáva.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému

žalobcovi náhradu trov nepriznal.

Proti predmetnému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca zotrvávajúc

na všetkých žalobných dôvodoch.

Naďalej trval na nezákonnosti rozhodnutia žalovaného spočívajúcu v nezákonnom

procesnom postupe žalovaného, ktorý zrušil rozhodnutie prvostupňového orgánu v celom

rozsahu a zároveň sám rozhodol a uložil žalobcovi povinnosť. Žalobca bol toho názoru,

že takýto postup odvolacieho orgánu odporuje správnemu poriadku, a to konkrétne § 59

ods. 2 správneho poriadku, zo znenia ktorého je zrejmé, že odvolací orgán mohol predmetné

rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť, avšak nie zrušiť a súčasne zmeniť – uložiť žalobcovi

povinnosť, ktorá nebola obsahom rozhodnutia prvostupňového orgánu (R 71/1998), t. j. nemohol súčasne zrušiť prvostupňové rozhodnutie a súčasne meritórne v danej veci

rozhodnúť. Odvolací orgán v rámci rozhodnutia o opravnom prostriedku tak rozhodol

spôsobom, ktorý zákon neumožňuje, čím porušil právo žalobcu na preskúmanie rozhodnutia

správneho orgánu v rámci odvolacieho konania, t. j. dvojinštančnosť správneho konania. Bol

toho názoru, že žalovaný mohol danej veci postupovať iba tak, že by predmetné rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu potvrdil, zmenil alebo zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie

prvostupňovému orgánu.

Zotrval na svojich námietkach nezákonnosti rozhodnutia žalovaného z dôvodu

svojvoľného konštatovania rozporu s verejným záujmom bez splnenia zákonných predpokladov pre takého konštatovanie. V tomto smere považoval záver prvostupňového súdu

je absolútne nepreskúmateľný a nedostatočný.

Namietal i nesprávne vyhodnotenie dôkazov prvostupňovým súdom pokiaľ

ide o žalobcov prístup na pozemok, nakoľko žalobca sa podrobil operácii chrbtice. Jeho

súčasný zdravotný stav mu neumožňuje využívať prístup cez schodisko umiestnené

na pozemku parc. KNC č. X..

Na záver žalobca uviedol, že v danej veci sú podľa jeho názoru podstatou celého sporu o dodatočné povolenie dočasnej stavby zlé susedské vzťahy a nie rozpor s verejným

záujmom. Žalobca je toho názoru, že rozhodnutie žalovaného je šikanózne.

Žiadal preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

K podanému odvolaniu sa vyjadrila účastníčka konania v 7. rade Ing. J., ktorá

poukázala na to, že zo strany žalobcu neboli splnené podmienky na dodatočné povolenie

nelegálnej cestnej stavby, a že podľa jej názoru žalovaný nemal v zmysle zákona inú

možnosť, iba prvostupňové rozhodnutie špeciálneho stavebného úradu Mesta Považská

Bystrica ako zmätočné a nevykonateľné zrušiť, pričom už nemohol vrátiť vec na ďalšie

konanie prvostupňovému orgánu, pretože prvostupňový orgán – špeciálny stavebný úrad – by

túto stavbu už aj tak nemohol povoliť (§120 ods. 2 stavebného zákona), pretože žalobca si

nesplnil svoju povinnosť a vôbec nepredložil záväzné stanovisko Stavebného úradu mesta

Považská Bystrica, ktoré je podmienkou povolenia stavby. V zmysle zákona lehota

na predloženie tohto závažného stanoviska žalobcovi uplynula dňom 18.03.2009. Žalobca

si nesplnil svoje povinnosti, preto sa nemôže dožadovať svojho práva. Právo vzniká

až na základe splnenia povinnosti.

Namietala, že nie je pravdou, že mesto Považská Bystrica do podania žaloby nemalo

v úmysle vybudovať verejné schodisko. V roku 2009 – dňa 09.10.2009 – dokonca uskutočnilo

mesto Považská Bystrica na základe jednostupňového projektu zo dňa 16.12.2008 (na ktorý sa odvoláva žalovaný) elektronickú aukciu na výstavbu tohto schodiska. Bol vybratý aj víťaz

a mesto malo dostatok peňazí, aby výstavbu zrealizovalo.

V zmysle platných zákonov by povolením nelegálnej stavby, vzniklo žalobcovi

aj právo na odkúpenie mestského pozemku pod touto stavbou. Žalovaný mohol vychádzať iba

z dokladov nachádzajúcich sa v spise ku konaniu, pričom v rámci námietok je v spise

špecializovaného stavebného úradu mesta Považská Bystrica pod č. 54 jediný projekt

verejného schodiska s dátumom 16.12.2008, na ktorý sa žalovaný odvoláva. Žalovaný nemohol vychádzať z nijakého iného projektu, keďže v spise bol iba jediný projekt verejného

schodiska pod č. 54, ktorý neráta s akoukoľvek súkromnou stavbou žalobcu.

K bodu 3 odvolania uviedla, že žalobca v odvolaní prekrútil tvrdenie súdu. Kým súd

vo svojom rozhodnutí uvádza, že: „...žalobca má mestom vybudovaný riadny prístup

k svojmu RODINNÉMU DOMU“, žalobca v odvolaní tvrdí, že súd tvrdí, že „....žalobca

má iný pristúp k svojmu POZEMKU“. Ide o dve rozdielne tvrdenia.

Poukazovala na to, že žalobca zavádza súd účelovými tvrdeniami, že je odkázaný na prístup do svojej záhrady parc. č. X., vzhľadom na svoj zdravotný stav, cez nelegálnu

stavbu, pričom o svojom zdravotnom stave nepredložil žiaden dôkaz.

Žalovaný ani ostatní účastníci konania odvolací návrh nepodali.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c

ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja

ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred

na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá

OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu pokiaľ ním namieta nesprávny procesný postup

žalovaného je dôvodné, a že rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť pre závažné procesné

pochybenie.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia

alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb (§ 244 ods. 1 OSP).

Súdy v správnom súdnictve prejednávajú na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

(§ 247 ods. 1 OSP).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho

práva v konaní ide.

Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho

orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku   je posudzovať,

či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi

konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo

vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť

rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu

predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda

skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné

pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla

mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).

Úlohou krajského súdu v predmetnej veci teda bolo postupom podľa ustanovení druhej

hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu o dodatočnom povolení stavby upravenom v § 88a stavebného

zákona.

Podľa § 88a ods. 1 stavebného zákona, ak stavebný úrad zistí, že stavba bola

postavená bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním, začne z vlastného podnetu

konanie a vyzve vlastníka stavby, aby v určenej lehote predložil doklady o tom, že dodatočné

povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami chránenými týmto zákonom, najmä s cieľmi

a zámermi územného plánovania a s osobitnými predpismi. Ak bola stavba začatá bez právoplatného stavebného povolenia, ktoré už bolo vydané, stavebný úrad posúdi súlad

s verejnými záujmami na základe záväzných stanovísk podľa § 140b a podkladov

predložených v stavebnom konaní.

Podľa § 88a ods. 4 stavebného zákona v rozhodnutí o dodatočnom povolení stavby

stavebný úrad dodatočne povolí už vykonané stavebné práce a určí podmienky na dokončenie

stavby alebo nariadi úpravy už realizovanej stavby.

Na konanie o dodatočnom povolení stavby sa primerane vzťahujú ustanovenia § 58

až § 66 (§ 88a ods. 7 stavebného zákona).

Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 88a stavebného zákona upravuje jednak

postup vlastníka nepovolenej stavby a jeho povinnosti a jednak postup stavebného úradu

pri nepovolených stavbách. Z odsekov 1 a 2 vyplýva, že dôkazné bremeno preukázať,

že ďalšia existencia nepovolenej stavby alebo stavby uskutočňovanej v rozpore so stavebným

povolením nie je v rozpore s verejnými záujmami, spočíva na vlastníkovi stavby, keďže sa dopustil porušenia zákona. Vlastník stavby na základe výzvy stavebného úradu si sám

a na vlastné náklady musí zaobstarať všetky potrebné doklady, t. j. rozhodnutia, stanoviská

a vyjadrenia dotknutých orgánov štátnej správy a obce. Verejným záujmom sa v tejto

súvislosti rozumejú záujmy chránené osobitnými zákonmi, všeobecne záväznými vyhláškami,

nariadeniami, záväznými časťami slovenských technických noriem a pod.. Posúdenie súladu

s nimi vykonáva stavebný úrad ako príslušný prvostupňový orgán štátnej správy. Musí

posúdiť najmä súlad s platnou územnoplánovacou dokumentáciou z hľadiska súladu

s funkčným využitím, určené záväzné limity a regulatívy, ktoré vykonáva obec. Rozsah

požadovaných dokladov nie je taxatívne vymedzený, ale stavebný úrad pri ich určení

vychádza predovšetkým z ustanovenia § 126 stavebného zákona, ktoré sa týka ochrany

zložiek životného prostredia a iných osobitných záujmov podľa toho, o aký druh stavby ide,

na aký účel sa má stavba užívať, ktoré záujmy budú stavbou dotknuté, kde je stavba

umiestnená, či sú v predmetnom území vyhlásené ochranné pásma, a pod..

Účelom konania o dodatočnom povolení stavby je vlastne dodatočné zhojenie

závažnej vady, ktorou je prvotné vedomé ignorovanie zákona zo strany stavebníka,

pod podmienkou preukázania skutočnosti, že ďalšia existencia nepovolenej stavby

nie je v rozpore s verejnými záujmami. Dôkazné bremeno je na vlastníkovi stavby, keďže

sa dopustil porušenia zákona. Predpokladom úspešnosti stavebníka v konaní o dodatočnom

povolení stavby v zmysle citovaného ustanovenia § 88a ods. 1 stavebného zákona je preukázanie skutočnosti, že dodatočné povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami

chránenými stavebným zákonom.

Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu žalovaného, je zrejmé,

že žalovaný v posudzovanej veci na základe skutkových zistení dospel k záveru,

že pre dodatočné povolenie stavby neboli splnené zákonné podmienky a k takému záveru

dospel aj krajský súd. Tento ich záver by mohol i podľa názoru najvyššieho súdu obstáť, keby najvyšší súd v rozhodnutí   žalovaného nebol zistil takú vadu konania, ktorá mala vplyv

na zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 140 stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú

sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie

zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

Podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti

správnemu orgánu, ktorý ho vydal, na nové prejednanie a rozhodnutie, pokiaľ je to vhodnejšie

najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; správny orgán je právnym názorom

odvolacieho orgánu viazaný.

Výsledkom preskúmania rozhodnutia odvolacím orgánom je vydanie rozhodnutia,

ktorým sa daná veci rieši konečným spôsobom. Výnimkou je prípad, keď sa vec vracia

prvostupňovému orgánu na nové konanie a rozhodnutie.

Odvolací správny orgán môže za podmienok ustanovených v zákone dospieť

k nasledovným záverom:

a) odvolanie zamietne pre neprípustnosť alebo preto, lebo bolo podané oneskorene (kedy

sa rozhodnutie považuje za neprípustné, resp. oneskorené sme uviedli v úvodnej časti

výkladu k tomuto ustanoveniu). V tomto prípade odvolací orgán prvostupňové rozhodnutie

nepotvrdzuje. Ustanovenie § 60 správneho poriadku tým nie je dotknuté;

b) odvolanie zamietne pre bezdôvodnosť a prvostupňové rozhodnutie potvrdí; tento

postup prichádza do úvahy v prípadoch, keď odvolací orgán nezistí také nedostatky, pre ktoré by bolo treba považovať prvostupňové rozhodnutie za nezákonné,

resp. nesprávne, a preto neprichádza do úvahy jeho zmena alebo zrušenie;

c) odvolaniu vyhovie a napadnuté rozhodnutie zruší. K takémuto postupu dochádza vtedy, ak je rozhodnutie nezákonné a vo veci netreba ďalej konať. Ide o prípady, keď pre rozpor

s právnymi predpismi rozhodnutie vôbec nemalo byť vydané. Za takýto rozpor sa považujú

uloženie povinnosti alebo udelenie práva v rozpore s objektívnym právom (napr. uloženie

pokuty za priestupok, hoci nebolo spoľahlivo preukázané, že sa skutok stal); v takom

prípade odvolací správny orgán konanie zastaví (§ 30 správneho poriadku);

d) odvolaniu vyhovie, napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti na nové konanie

a rozhodnutie; tento postup prichádza do úvahy, ak boli zistené podstatné procesné vady

a rozsah zisťovania skutkového stavu vyžaduje, aby ho vykonal správny orgán prvého

stupňa a na základe nových zistení opätovne rozhodol vo veci. Pôjde najmä o prípady, keď

treba vykonať príslušné procesné úkony na mieste, vypočuť svedkov s pobytom v obvode

orgánu prvého stupňa a pod. Takýto postup je odôvodnený predovšetkým otázkami

procesnej ekonómie (náhrady cestovných nákladov, rýchlosť konania a pod.). Dôležitým je aj fakt, že proti novému rozhodnutiu vo veci má účastník opätovne možnosť sa odvolať.

Takýto postup by v prípade meritórneho druhostupňového rozhodnutia nemal; e) odvolaniu vyhovie a napadnuté rozhodnutie zmení; k zmene rozhodnutia dôjde spravidla

vtedy, ak bol skutkový základ zistený správne, ale prvostupňový orgán nesprávne

aplikoval hmotnoprávny predpis, prípadne ak rozsah došetrenia nepresahuje možnosti

druhostupňového orgánu. Pri zmene rozhodnutia môže ísť buď o čiastočnú zmenu, alebo

o úplnú zmenu (v tomto prípade odvolací orgán svojím rozhodnutím prvostupňové

rozhodnutie v celom rozsahu nahradí svojím rozhodnutím). Pri zmene rozhodnutia môže

odvolací orgán zmeniť nielen výrokovú časť, ale aj odôvodnenie, prípadne ich časti.

Z citovaného zákonného ustanovenia § 59 ods. 2 a 3 správneho poriadku v spojení

s § 140 stavebného zákona ako aj zo zhora uvedených zásad je zrejmé, že výrok rozhodnutia

žalovaného z 31.03.2010 č. AA/2010/00189-007/CIF BC2 z 31.03.2010, ktorým ruší

rozhodnutie o dodatočnom povolení dočasnej stavby, ktoré vydalo Mesto Považská Bystrica

č. j. RM-1191/S/2009-20DTX1A-10 zo dňa 16.11.2009 a súčasne nariaďuje vlastníkovi časti

stavby – vjazd umiestnený na parcele č. KN-C X.; RNDr. Jánovi Cigánikovi, bytom Dedovec

l754/272, 017 01 Považská Bystrica jej odstránenie za dodržania nasledovných podmienok:“, ktoré vymenúva v ôsmich bodoch, nemá oporu v zákone.

Napriek tomu, že judikatúry bývalého Najvyššieho správneho súdu (pozri Boh. A 101/2) formálne vady rozhodnutia, ktoré nespôsobujú účastníkovi konania ujmu,

nie sú podstatnou vadou, pre ktorú by bolo nevyhnutné rozhodnutie ako nezákonné zrušiť,

v preskúmavanej veci   podľa názoru najvyššieho súdu rozhodnutie žalovaného z formálno-

procesného hľadiska nemôže obstáť, nakoľko vzhľadom na priebeh odvolacieho konania na odvolacom správnom orgáne, rozhodnutie žalovaného žalobcovi ujmu na jeho najmä

procesných právach spôsobiť mohlo, keď ani z rozhodnutia žalovaného ani z obsahu

administratívneho spisu nevyplýva, že by žalobcovi bolo umožnené sa k odvolaniu účastníkov konania v 4. až 7. rade proti rozhodnutiu Mesta Považská Bystrica č. RM-1191/S/2009-

20DTXlA-10 zo 16.11.2009 vyjadriť.

Námietka žalobcu týkajúca sa nezákonnosti rozhodnutia žalovaného spočívajúca

v nezákonnom procesnom postupe žalovaného, ktorý zrušil rozhodnutie prvostupňového

orgánu v celom rozsahu a zároveň sám rozhodol a uložil žalobcovi povinnosť bez možnosti

vyjadriť sa, bola preto plne opodstatnená a sama o sebe bola spôsobilá ovplyvniť vecnú

správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý túto vadu správneho konania náležite

nezohľadnil a nesprávne právne posúdil, následkom čoho najvyšší súd musel podľa § 250ja

ods. 3 veta prvá OSP rozsudok krajského súdu zmeniť, rozhodnutie žalovaného pre nezákonnosť zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie (§ 250j ods. 2 písm. e/ OSP).

V ďalšom konaní žalovaný súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu (§ 250ja

ods. 4 OSP) pri odstránení vytknutej procesnej vady vec znova prejedná a o nej rozhodne tak,

aby jeho rozhodnutie zodpovedalo zákonu (§ 59 a § 60a správneho poriadku), pričom

sa náležite vyporiada aj s námietkami žalobcu vznesenými v žalobe a v odvolaní proti

rozsudku krajského súdu..

O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 246c ods. 1

veta prvá OSP v spojení s § 224 ods. 2 OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi

náhradu trov konania pozostávajúcu z náhrady za zaplatený súdny poplatok za žalobu

a za odvolanie 2 x 66 eur a náhrady trov právneho zastúpenia v sume 851,31 eura podľa

ich vyčíslenia za dva úkony právnej služby poskytnutej v r. 2010 (prevzatie a príprava

zastúpenia a podanie žaloby) a dva úkony právnej služby poskytnutej v r. 2011 (účasť

na pojednávaní pred krajským súdom dňa 09.03.2011 a podanie odvolania 02.05.2011) jeden

úkon á 120,23 eura plus 2 x režijný paušál á 7,21 eura a 2 x á 7,41 eura   + DPH 20 %

(zo sumy 640,20 eura) 128,04 eura + náhrada cestovného z Považskej Bystrice do Trenčína

a späť 96 km (96x [(10,95/100 x 1.399) + 0.183 eura)]) + náhrada za stratu času 3 x 12,32

eura (§ 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/ a b/, § 15 písm. a/, § 16 ods. 3, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a zákona

č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov). Uvedené sumy

zaplatí žalovaný na účet právneho zástupcu žalobcu vedený vo VÚB, a. s., Považská Bystrica,

názov účtu JUDr. Pavel Loduha, číslo účtu: X. do troch dní (§ 149 ods. 1 OSP v spojení s §

246c ods. 1 veta prvá OSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. mája 2012

JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková