Najvyšší súd  

5Sžp/17/2011

  Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci žalobcu JUDr. P., bytom H., zastúpeného Advokátskou

kanceláriou Palša a partneri, spol. s r. o., so sídlom Masarykova č. 13, Prešov, proti

žalovanému Pamiatkovému úradu Slovenskej republiky, so sídlom Cesta na Červený most

6, Bratislava, zastúpeného JUDr. Lýdiou Farbakyovou, advokátkou Advokátskej kancelárie

so sídlom Svätoplukova 12, Prešov, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia

žalovaného č. k.: PÚ-07/1388-2/5986/47/Hab z 20. augusta 2007, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 1S/82/2010-73 z 19. apríla 2011, takto

r o z h o d o l

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove,

č. k. 1S/82/2010-73 zo dňa 19. apríla 2011   p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) zamietol

podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP) žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. k.: PÚ-07/1388-2/5986/47/Hab zo dňa

20.08.2007, ktorý sa stotožnil so správnosťou rozhodnutia Krajského pamiatkového úradu

v Prešove č. PO-07/316-12/3895GS zo dňa 30.04.2007, ktorý uvedeným rozhodnutím

neschválil predložený projekt na dodatočné povolenie stavby,,Polyfunkčný dom – Hlavná 107/B, 109 Prešov“ architektonicko-stavebné riešenie, výkres 04, 05 a 08 a súčasne určil

podmienky zrealizovanej stavby.

Krajský súd s poukazom na § 1 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane

pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 49/2002 Z. z.“ alebo

„zákon o ochrane pamiatkového fondu“) uviedol, že tento zákon upravuje podmienky ochrany

kultúrnych pamiatok, pamiatkových území v súlade s vedeckými poznatkami a na základe

medzinárodných zmlúv v oblasti európskeho a svetového kultúrneho dedičstva, ktorými

je Slovenská republika viazaná. Podľa ods. 2 zákon o ochrane pamiatkového fondu ďalej

upravuje organizáciu a pôsobnosť orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ako

práva a povinnosti vlastníkov a iných právnických osôb a fyzických osôb a ukladanie pokút

za protiprávne konanie na úseku ochrany pamiatkového fondu, ktorý je významnou súčasťou

kultúrneho dedičstva a ktorého zachovanie je verejným záujmom. Ustanovenie § 2 ods. 1 až 7

zákona č. 49/2002 Z. z. upravuje základné pojmy, pričom v ods. 1 pamiatkový fond je súbor

hnuteľných vecí a nehnuteľných vecí vyhlásených podľa tohto zákona za národné kultúrne

pamiatky. Pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny. Za pamiatkový fond sa považujú

aj veci, o ktorých sa začalo konanie o vyhlásenie za kultúrne pamiatky, pamiatkové rezervácie

a pamiatkové zóny.

Podľa krajského súdu verejný záujem na zachovaní kultúrneho dedičstva je vyjadrený aj v ustanovení § 32 ods. 9 zákona č. 49/2002 Z. z., podľa ktorého projektovú dokumentáciu

vypracovanú podľa odseku 8 a každú jej zmenu je vlastník povinný v priebehu spracovania

prerokovať s krajským pamiatkovým úradom z hľadiska zachovania pamiatkovej hodnoty

kultúrnej pamiatky alebo nehnuteľnosti na pamiatkovom území a v ochrannom pásme. Podľa

ods. 10 tohto ustanovenia krajský pamiatkový úrad vydá osobitne záväzné stanovisko o každej

prípravnej dokumentácii a o každej projektovej dokumentácii obnovy a projektovej

dokumentácii úpravy nehnuteľnosti alebo stavby na nehnuteľnosti v pamiatkovom území

a v ochrannom pásme. Podľa § 32 ods. 11 zákona č. 49/2002 Z. z., v územnom konaní,

v stavebnom konaní, v konaní o povolení zmeny stavby, v konaní o dodatočnom povolení

stavby, v konaní o ohlásení udržiavacích prác alebo v konaní o odstránení nehnuteľnej

kultúrnej pamiatky alebo stavby v pamiatkovom území a v ochrannom pásme rozhoduje

stavebný úrad na základe záväzného stanoviska krajského pamiatkového úradu. Stavebný

úrad postupuje tak aj vtedy, ak práce možno vykonať na základe ohlásenia. Na vydanie

záväzného stanoviska sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.

Majúc za nesporné, že nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve žalobcu

sa nachádzajú v mestskej pamiatkovej rezervácii mesta Prešov, krajský súd uviedol,

že pre posúdenie veci je preto irelevantné, že žalobca fakticky stavia úplne novú stavbu. Citujúc ustanovenie § 27 zákona č. 49/2002 Z. z., krajský súd poukázal

na to, že ochrana kultúrnych pamiatok je široko koncipovaná, pričom je nepochybné,

že krajský pamiatkový úrad a následne žalovaný sú povinní dbať o to, aby v konkrétnej časti

mesta nebolo výrazne narušené a znehodnotené bezprostredné okolie novostavby žalobcu,

a že citované ustanovenie poskytuje zákonnú ochranu aj historickej, stavovsky podmienenej

stavebnej tradícii, urbanistický charakter a kontinuálny architektonický vzhľad tejto časti

mesta.

Krajský súd ďalej uviedol, že je bez akýchkoľvek pochýb, že žalobca nerešpektoval

ustanovenia pamiatkového zákona, pretože z obsahu spisu je nepochybné, čo žalobca

ani v žalobe nenamieta, že nevytvoril optimálne podmienky v procese prípravy zámeru stavby

na nehnuteľnosti v pamiatkovom území, a to tým spôsobom, že prvostupňovému správnemu

orgánu predložil až projekt pre dodatočné povolenie stavby, teda so stavbou začal skôr,

než boli zákonom splnené podmienky a taktiež nerešpektoval rozhodnutie vydané Krajským

pamiatkovým úradov v Prešove zo dňa 05.11.2004 pod č. PO-04/2843-03/8348/Gs. Rovnako

žalobca nepoprel, že hmotovým a výškovým navýšením novostavby necitlivým spôsobom

narušil chránenú architektonickú a urbanistickú celistvosť uličnej kompaktnej zástavby

meštianskych domov danej SZ časti námestia Hlavnej ul., ale predovšetkým chránené

zaužívané pohľady na tvarovú kompozíciu striech, ich strešných rovín a líniu uličných fasád a korunných ríms objektov, teda došlo k narušení stabilizovanej siluety a štruktúry celého

dvojpodlažného uličného bloku.

K žalobcovej námietke, že zo strany orgánov štátnej správy došlo k porušeniu zásad

správneho konania upravených v § 3 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), krajský súd

uviedol, že ide o paušálnu námietku žalobcu, ktorú žiadnym iným bližším spôsobom

nešpecifikoval. Z rozhodnutia žalovaného jednoznačne vyplýva, že s touto odvolacou

námietkou sa žalovaný presvedčivo a dostatočne vyporiadal, pretože poukázal

na to, že v strednej časti námestia je tvarová typová, výšková rôznorodosť architektúr

a ich zastrešenia bohatšia, ide o meštianske domy, mestské paláce a verejné reprezentačné

budovy, pričom v stavebnej zástavbe časti námestia na okraji historického jadra mesta

ide o meštiansku zástavbu, ktorá je typovo, tvarovo a výškovo zjednotená.

K tvrdeniu žalobcu, že ak pri vydávaní rozhodnutí vo vzťahu k iným stavbám súhlasil

s hmotovým a priestorovým usporiadaním stavieb, čo žalovanému vyčíta, krajský súd

konštatoval, že takéto paušalizovanie pri ochrane pamiatkového fondu nie je možné a krajský

pamiatkový úrad a pamiatkový úrad sú povinní zohľadňovať individuálne architektonickú

zástavbu v každej stavebnej zástavbe historického jadra mesta Prešov.

K námietke, že správne orgány v predmetnej veci nevykonali dokazovanie

zabezpečením rozhodnutí k stavbám uvedeným v žalobe, krajský súd zdôraznil, že formálne,

byrokratické zabezpečenie týchto rozhodnutí pre rozhodnutie v tejto veci na základe

dostatočne zisteného skutkového stavu ani nie je potrebné vzhľadom už na vyššie uvedené

skutočnosti. Poukázal pritom na to, že účelom činnosti orgánov štátnej správy pri výbore

verejnej správy nie je za každú cenu akceptovať každý návrh na vykonanie dôkazu

účastníkom správneho konania ale podstatou je, aby v súlade s ustanovením § 46 správneho

poriadku vo veci bolo rozhodnuté na základe dostatočne zisteného stavu veci. Najviac

z ustanovenia § 34 ods. 6 správneho poriadku vyplýva, že skutočnosti všeobecné alebo známe

správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať. Takouto notoricky známou

skutočnosťou aj laickej verejnosti a skutočnosťou známou orgánu v úradnej činnosti

je skutočnosť rozdielnosť zástavby v strednej časti pamiatkovej rezervácii mesta Prešov

a dvojpodlažnosť stavieb na konci vretenovitého námestia.  

Poukazujúc na znenie ustanovenia § 34 ods. 1 až 6 správneho poriadku bol krajský súd

toho názoru, že žalovaný sa s odvolacími námietkami žalobcu vo svojom rozhodnutím

vyporiadal dostatočne a presvedčivo. Vo veci krajského pamiatkového úradu postupoval tak,

že sa zaoberal predovšetkým dôkazmi k namietanému odbornému stanovisku, pričom

znalecký posudok D. hodnotil ako iný dôkaz a vyporiadal sa s ním aj z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Podľa krajského súdu žalovaný správny orgán v odôvodnení

rozhodnutia uviedol všetky podstatné výsledky vykonaných dôkazov vo vzájomných

súvislostiach, ktoré preukázateľne odôvodňujú výsledok uvedený vo výrokovej časti

rozhodnutia.

Krajský súd na záver svojho rozhodnutia uviedol, že tak, ako to namietal žalovaný,

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 245 ods. 2 upravuje, že pri rozhodnutí, ktoré

správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy, teda (správne uváženie)

preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzi a hľadísk ustanovených

zákonom; súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Takto potom krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie i postup

správneho orgánu bol z pohľadu žalobných dôvodov v súlade so zákonom, a preto žalobu

zamietol.  

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak,

že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie

domáhajúc sa toho, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) rozsudok Krajského súdu v Prešove zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného v spojení

s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vec mu vráti na ďalšie konanie dôvodiac

tým, že konanie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového

stavu je nedostačujúce na posúdenie a rozhodnutie veci a konanie správnych orgánov trpí

procesnými vadami, ktoré mali vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.  

Žalobca mal za to, že bol ukrátený správnymi rozhodnutiami na svojich právach,

keďže rozhodnutia žalovaného boli vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového

stavu potrebného na posúdenie veci a tiež z dôvodu nepreskúmateľnosti správnych rozhodnutí

pre nedostatok dôvodov. Má za to, že o veci podobne nesprávne rozhodol i prvostupňový súd,

ktorý jeho žalobu zamietol. Podľa žalobcu je potrebné napadnuté rozhodnutia správneho

orgánu ako nezákonné zrušiť.

Žalobca na strane 4 a 5 podaného odvolania poukázal na § 244 ods. 1 OSP,

na ustanovenia § 1 a § 44 ods. 4 zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu

a na §-grafové ustanovenia správneho poriadku, ktorými sa podľa žalobcu dôsledne neriadili

a neriadil sa nimi ani prvostupňový súd.

Ďalej žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že z obsahu spisov správnych orgánov

vyplýva, že Krajský pamiatkový úrad Prešov súhlasil so zámerom obnovy. Z obsahu spisov

správnych orgánov taktiež vyplýva, že Krajský pamiatkový úrad Prešov ako prvostupňový

orgán vydal rozhodnutie, ktorým neschválil predložený projekt zmeny stavby pred dokončením, pričom proti predmetnému rozhodnutiu bolo riadne a včas podané

odvolanie. O tomto odvolaní rozhodol žalovaný tak, že ho potvrdil. Rozhodnutia boli vydané

bez riadneho vykonania dôkazov a to postupom žalovaného. Prvostupňový súd v predmetnom

konaní po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu dospel k nesprávnym

zisteniam, resp. k nesprávnemu rozhodnutiu postupom odporujúcim zákonu. Z odôvodnenia

vyplýva, že predmetné rozhodnutie nie je preskúmateľné pre nedostatok dôvodov,

a tak nezodpovedá kritériám vyžadovaným zákonom. Z odôvodnenia vôbec nevyplýva,

že by sa súd meritórne vecou zaoberal, keďže sa dôsledne nevysporiadal s námietkami

uvedenými v žalobe.

Podľa žalobcu rozhodnutie súdu prvého stupňa tak vyvolalo faktický stav, kde

sa umožnilo správnemu orgánu v podobných prípadoch (podobné stavby v historickom jadre

Mesta Prešov) nerozhodovať rovnako, resp., že nebol zachovaný princíp rovnakého prístupu

a zaobchádzania zo strany správnych orgánov, ktoré majú dbať na to, aby vo svojom

rozhodovaní o skutkovo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Nie je v právnom štáte prípustné, aby správny orgán, resp. súd v jednom prípade niečo povolil

a v druhom prípade to isté alebo podobné nepovolil. Bolo povinnosťou žalovaného toto argumentačne v odôvodneniach náležité vysvetliť, pričom takéto vysvetlenie a odôvodnenie

neurobil ani súd prvého stupňa. Rozhodnutie napadnuté týmto odvolaním je tak nezákonné

pre nepreskúmateľnosť, pre nedostatok dôvodov, ako aj pre nedostatočne zistený skutkový

stav veci, a navyše súd prvého stupňa o veci aj nesprávne právne rozhodol.  

Uviedol, že v prípade úspechu si bude uplatňovať náhradu trov konania.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení nesúhlasiac s dôvodmi uvedenými

v odvolaní žalobcu navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu z jeho vecne a právne

správnych dôvodov potvrdiť.

Podľa žalovaného Krajský súd v Prešove správne v odôvodnení zamietavého

rozhodnutia na strane 22 uviedol, že je nespochybniteľné, že žalobca nerešpektoval

ustanovenie pamiatkového zákona, pretože z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že nevytvoril

optimálne podmienky v procese prípravy zámeru stavby na nehnuteľnosti v pamiatkovom

území, a to tým spôsobom, že prvostupňovému orgánu predložil až projekt pre dodatočné

povolenie stavby, teda so stavbou začal skôr, než boli splnené zákonom stanovené podmienky

a taktiež nerešpektoval rozhodnutie vydané Krajským pamiatkovým úradom v Prešove dňa

05.11.2004 pod č. k. PO-04/284-03/8348/Gs. Rovnako žalobca nepopiera, že hmotovým

a výškovým navýšením novostavby necitlivým spôsobom narušil chránenú architektonickú

a urbanistickú celistvosť uličnej kompaktnej zástavby meštianskych domov v danej SZ časti

námestia Hlavnej ul., ale predovšetkým chránené zaužívané pohľady na tvarovú kompozíciu

striech, ich strešných rovín a líniu uličných fasád a korunných ríms objektov, teda došlo

k narušeniu stabilizovanej siluety a štruktúry celého dvojpodlažného uličného bloku.

Taktiež poukázal na to, že žalobca vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové

skutočnosti a ani dôvody, pre ktoré by mal odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Prešove

zmeniť a žalobe žalobcu vyhovieť a rozhodnúť tak, že rozhodnutie žalovaného zo dňa

20.08.2007, č. k. PU-07/13882/5986/47/HAB zruší spolu s rozhodnutím Krajského

pamiatkového úradu zo dňa 30.04.2007, č. k. PO-07/316 12/3895/Gs a vec vráti na ďalšie

konanie a rozhodnutie, resp. ho zmení spôsobom podľa ustanovenia § 221 OSP a rozhodnutie

zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Na záver k odvolaniu žalobcu žalovaný uviedol, že žalobca podal odvolanie

s poukazom na citáciu ustanovenia § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ OSP, avšak bez konkretizácie

vyššie uvedených odvolacích dôvodov, pričom neuviedol žiadne iné pochybenia súdu prvého

stupňa, pre ktoré by bolo potrebné tento rozsudok zmeniť alebo zrušiť a vrátiť na ďalšie

konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal v medziach podaného odvolania napadnutý

rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1

veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2

OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156

ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,

že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia, alebo zrušujú práva, alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako

aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo

dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

(§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa § 249 ods. 2 OSP žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania

obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napáda, vyjadrenie,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napáda, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí

nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

V nadväznosti na konštatovanie krajského súdu k „paušálnosti“ žalobných námietok

najvyšší súd dáva do pozornosti, že zákon kladie na obsah žaloby okrem všeobecných

podmienok (§ 42 ods. 3 OSP a § 79 ods. 1 OSP) aj podmienky osobitné pre správne súdnictvo

obsiahnuté v citovaných zákonných ustanoveniach § 249 ods. 2 OSP. Žaloba musí preto

okrem označenia napadnutého rozhodnutia, označenia všetkých účastníkov konania

aj účastníkov konania pred správnym orgánom (vrátane osôb zúčastnených na konaní),

presného označenia výrokov, ktoré žalobca napáda (najmä ak rozhodnutie pozostáva

z viacerých výrokov), obsahovať i konkrétne žalobné dôvody.

Zo žaloby musí byť pre súd jasné a zrozumiteľné, aké žalobné dôvody uvádza žalobca na podporu svojho tvrdenia podľa citovaného zákonného ustanovenia § 247 ods. 1 OSP,

že dotknutým rozhodnutím bol ukrátený na svojich právach. Za osobitnú náležitosť žaloby

preto treba považovať aj konkrétne tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach

nezákonným rozhodnutím a postupom správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva

vyplývajúce z právneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený,

žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona.

Obligatórnou náležitosťou žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť, že správne rozhodnutie

alebo jeho časť odporuje konkrétnemu všeobecne záväznému právnemu predpisu, a toto

tvrdenie právne odôvodniť. Ak žalobca poukazuje na skutočnosť, že postupom správnych

orgánov mu bola odňatá možnosť ochrany jeho práv, musí uviesť, pri ktorom procesnom

úkone sa tak malo stať, aké vyjadrenia chcel v priebehu správneho konania uplatniť

a čo je dôsledkom znemožnenia ich uplatnení, teda aké subjektívne právo žalobcu malo byť

v tejto súvislosti porušené. Pokiaľ tak neurobí, nie je možné všeobecne formulované žalobné

námietky meritórne prejednať.

Súd nevyhľadáva za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho

orgánu, ktoré podľa § 249 ods. 2 OSP majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah

preskúmavania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým je podľa § 250h ods. 1 OSP veta za bodkočiarkou) viazaný. Súd teda nemôže z vlastnej iniciatívy za žalobcu nahradiť žalobné

dôvody ani sám nevyhľadáva ďalšie možné vady napadnutého rozhodnutia. Keďže

predmetom súdneho preskúmania je zákonnosť rozhodnutia (nie jeho vecná správnosť),

má včasné, správne a úplné formulovanie žalobných dôvodov zásadný význam. Táto

požiadavka na žalobcu je v správnom súdnictve o to významnejšia, že podľa § 250h ods. 1

OSP je súd viazaný rozsahom žaloby od jej podania a žalobca uplynutím dvojmesačnej lehoty

od doručenia napadnutého rozhodnutia správneho orgánu nemá možnosť požadovať

odpustenie zmeškania tejto lehoty.

Z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP vyplýva i zásada iudex ne eat ultra petita partium

(sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorú musí súd zásadne aplikovať vo všetkých veciach,

v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť žalobou napadnutého

rozhodnutia.

Súd v správnom súdnictve preskúmava rozhodnutie a postup orgánu verejnej správy

predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe t. j. v medziach žaloby (§ 250j

ods. 1 a 2 OSP). Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný a nemôže ho prekročiť. Tu platí v správnom súdnictve koncentračná zásada, keď žalobca môže žalobné dôvody síce

meniť, avšak rozširovať ich môže len do konca lehoty na podanie žaloby. Po uplynutí tejto

lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať ďalšie námietky a výhrady proti žalobou

napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na vyjadrenie žalovaného ani na pojednávaní.

To znamená, že k žalobným bodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie žaloby správny

súd nemôže prihliadať.

Je preto výlučne vecou žalobcu, aby stanovil medze súdneho prieskumu, a to tak

po stránke kvantitatívnej (označením výrokov rozhodnutia, ktoré žiada preskúmať), ako

aj kvalitatívnej (uvedením konkrétnych žalobných dôvodov). Iba v lehote podľa § 250b ods. 1

OSP je možné rozšíriť rozsah napadnutia rozhodnutia. Rozšírením rozsahu napadnutia

rozhodnutia sa chápe nielen rozšírenie žaloby o ďalšie výroky, ale aj o rozšírenie žalobných

dôvodov, t. j. vytknutie ďalšieho rozporu so zákonom alebo uvedenie ďalšieho porušenia

žalobcových práv.

Ďalej najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou správneho súdu pri preskúmaní

zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy

Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie

si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci

skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané

v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané

náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi

ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu

je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého

rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho

orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou

konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých

správny orgán vychádzal, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú, alebo

pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané

dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu

posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.

Nie je ani úlohou najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

a postupu správneho orgánu v správnom súdnictve prehodnocovať správnosť záverov

krajského súdu na základe nesúhlasu odvolateľa takýmito závermi. Účelom konania

v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany pred tvrdeným nezákonným

rozhodnutím. Ak také rozhodnutie na základe zistení krajského súdu bolo vydané v konaní,

ktoré netrpí vadou spôsobilou ovplyvniť jeho zákonnosť a krajský súd svoje zistenie

presvedčivo a s poukazom na procesné ustanovenia   náležitosti odôvodní, niet dôvodu,

aby sa odvolací súd zaoberal námietkami, ktoré sú len opakovaním doterajších námietok

k postupu správneho orgánu v správnom konaní a k jeho rozhodnutiu.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PU-

07/1388-2/5986/47/HAB zo dňa 20.08.2007 spolu z rozhodnutím Krajského pamiatkového

úradu zo dňa 30.04.2007 č. PO-07/316-12/3895/GS,ktorým prvostupňový správny orgán

citovaným rozhodnutím nechválil predložený projekt na dodatočné povolenie stavby,

Polyfunkčný dom – Hlavná 107/B, 109 Prešov architektonicko-stavebné riešenie, výkres 04, 05 a 08 a súčasne určil podmienky zrealizovanej stavby.

Z obsahu administratívneho spisu mal najvyšší súd za preukázané, že Krajský

pamiatkový úrad Prešov rozhodnutím zo dňa 05.11.2004 č. PO-04/2843-03/8348/Gs podľa

§ 11 ods. 1 zákona o ochrane pamiatkového fondu, ako vecne a miestne príslušný správny

orgán podľa § 9 ods. 5 citovaného zákona vydal rozhodnutie, ktorým podľa § 32 ods. 10

zákona o ochrane pamiatkového fondu, po preskúmaní predloženého projektu stavby

polyfunkčného domu realizovaného v prieluke po zaniknutých domoch na Hlavnej ul. č. 107

B a 109 v Prešove, ktoré sú súčasťou pamiatkovej rezervácie Prešov spracovaného v októbri

2004 pre spoločnosť ARTeBOSS, spol. s r. o., Hlavná č. 107. Prešov architektonickým

ateliérom AAK I. autorizovaný architekt, Prešov, schválil objemové riešenie a priestorové

usporiadanie novostavby predmetného polyfunkčného domu v zmysle architektonicko-

stavebného riešenia predloženého projektu stavby s nasledujúcimi podmienkami:

1. z riešenia východnej fasády vylúčiť nerezové transparentné zábradlie III. NP

(pol. P7) a nahradiť ho atikou výšky max. 150 cm, atiku riešiť ako architektonické zavŕšenie

preskleného obvodového plášťa fasády a s tým, že vo vnútornej strane bude atika neprehľadná, kamennú historizujúcu profilovanú rímsu východnej fasády (P5) z riešenia

vylúčiť.

2. na strechu objektu neumiestňovať žiadne veľkorozmerné technické zariadenia

jednotky ZT1, vzduchotechniky, klimatizácie, chladiarenské jednotky a podobne. V prípade

technickej a prevádzkovej nutnosti takýchto zariadení pre chod objektu tieto umiestniť

do zapustenej a nahor otvorenej kóje (átria), potrebnej veľkosti v rámcu štvrtého MP tak,

aby horná hrana týchto technických zariadení a jednotiek nepresiahla plus 15.000.

3. západnú fasádu úrovní IV. NP riešiť zošikmenou presklenou rovinou v zmysel

predloženej zmeny výkresu 07 a 08.

4. z predmetom tohto rozhodnutia a schválenia nie je projektom prezentované riešenia

presvetlenia strechy meštianskeho domu, objektu 107A.

5. zrealizovanú dokumentáciu polyfunkčného domu predložiť na schválenie

Krajskému pamiatkovému úradu Prešov, každú zmenu schváleného projektu je vlastník

(investor, stavebný projektant, resp. iná osoba písomne splnomocnená vlastníkom rokovať

v tejto veci) povinný prerokovať a schváliť v zmysle ustanovení pamiatkového zákona

a správneho poriadku s tunajším úradom. Na akýkoľvek záver úpravy alebo zmeny

predmetných nehnuteľností nad rámec rozhodnutí tunajšieho úradu a nad rámec schválenej

projektovej dokumentácie je vlastník v zmysle § 32 ods. 5 pamiatkového zákona povinný

Krajskému pamiatkovému úradu v Prešove predložiť žiadosť o rozhodnutie o zámere úpravy

predmetných nehnuteľností (k tomu pozri aj napadnutý rozsudok str. 20).

Ako správne uviedol i krajský súd z obsahu spisového materiálu taktiež vyplýva,

že písomným podaním zo dňa 22.08.2005, ktorá bola Krajskému pamiatkovému úradu

v Prešove doručená 02.09.2005 ako žiadosť o vyjadrenie k projektu vyplýva, že žalobca

požiadal o stanovisko k vydaniu povolenia pre zmenu stavby pred ukončením, stavba Prešov,

Hlavná č. 107B a 109 polyfunkčný dom, na ktoré bolo vydané stavebné povolenie

pod označením P3800/2004-KČ/208 v Prešove a nadobudlo právoplatnosť 19.11.2004.

Zmena stavby pred ukončením je vyvolaná vyhodnotením statického nesenia západnej fasády

a stropnej konštrukcie.

Podľa § 1 zákona č. 49/2002 Z. z. tento zákon upravuje podmienky ochrany

kultúrnych pamiatok a pamiatkových území v súlade s vedeckými poznatkami a na základe

medzinárodných zmlúv v oblasti európskeho a svetového kultúrneho dedičstva, ktorými

je Slovenská republika viazaná. Predmetný zákon ďalej upravuje organizáciu a pôsobnosť

orgánov štátnej správy, ako aj práva a povinnosti vlastníkov.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 49/2002 Z. z. hodnota je súhrn významných historických,

spoločenských, krajinných, urbanistických, architektonických, vedeckých, technických,

výtvarných alebo umelecko-remeselných hodnôt, pre ktoré môžu byť veci predmetom

individuálnej alebo územnej ochrany.

Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 49/2002 Z. z. pamiatkové územie je sídelný územný celok

alebo krajinný územný celok sústredených pamiatkových hodnôt alebo archeologických

nálezov a archeologických nálezísk, ktorý je z dôvodu ich ochrany podľa tohto zákona

vyhlásený za pamiatkovú rezerváciu alebo pamiatkovú zónu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. základná ochrana pamiatkového územia

je súhrn činností a opatrení, ktorými orgány štátnej správy a orgány územnej samosprávy

v spolupráci s vlastníkmi nehnuteľností zabezpečujú zachovanie pamiatkových hodnôt

v území, ich dobrý technický, prevádzkový a estetický stav, ako aj vhodný spôsob využitia

jednotlivých stavieb, skupín stavieb, areálov alebo urbanistických súborov a vhodné technické

vybavenie pamiatkového územia.

Podľa § 27 zákona č. 49/2002 Z. z. základná ochrana kultúrnej pamiatky je súhrn

činností a opatrení vykonávaných na predchádzanie ohrozeniu, poškodeniu, zničeniu alebo

odcudzeniu kultúrnej pamiatky, na trvalé udržiavanie dobrého stavu vrátane prostredia

kultúrnej pamiatky a na taký spôsob využívania a prezentácie, ktorý zodpovedá

jej pamiatkovej hodnote a technickému stavu.

Podľa § 32 ods. 5 zákona č. 49/2002 Z. z. pred začatím novej stavby alebo úpravy

pozemku alebo stavby, ktorá nie je kultúrnou pamiatkou (ďalej len „úprava nehnuteľnosti“),

ale sa nachádza v pamiatkovom území, je vlastník takej nehnuteľnosti povinný vyžiadať

si rozhodnutie krajského pamiatkového úradu, a to predložením žiadosti o vydanie

rozhodnutia o zámere úpravy nehnuteľnosti v pamiatkovom území. Ak vlastník začne úpravu

nehnuteľnosti v pamiatkovom území bez právoplatného rozhodnutia o zámere úpravy, krajský

pamiatkový úrad začne správne konanie vydaním oznámenia o začatí úpravy nehnuteľnosti

v pamiatkovom území, ktoré doručí vlastníkovi nehnuteľnosti, a vyzve ho, aby práce

až do vydania rozhodnutia zastavil.

Podľa § 32 ods. 9 zákona č. 49/2002 Z. z. projektovú dokumentáciu vypracovanú

podľa odseku 8 a každú jej zmenu je vlastník povinný v priebehu spracovania prerokovať

s krajským pamiatkovým úradom z hľadiska zachovania pamiatkovej hodnoty kultúrnej

pamiatky alebo pamiatkového územia.

Podľa § 32 ods. 10 zákona č. 49/2002 Z. z., pred začatím obnovy alebo úpravy

nehnuteľnosti v pamiatkovom území je vlastník povinný krajskému pamiatkovému úradu

predložiť prípravnú a projektovú dokumentáciu podľa odsekov 4, 7 až 9. Krajský pamiatkový

úrad vydá osobitné záväzné stanovisko o každej prípravnej dokumentácii a každej projektovej

dokumentácii obnovy a úpravy nehnuteľnosti v pamiatkovom území.

Podľa § 32 ods. 11 zákona č. 49/2002 Z. z., pred začatím úpravy nehnuteľnosti, ktorá

nie je kultúrnou pamiatkou, ale sa nachádza v ochrannom pásme, je vlastník takej

nehnuteľnosti povinný vyžiadať si záväzné stanovisko krajského pamiatkového úradu,

a to predložením žiadosti o vydanie záväzného stanoviska o zámere úpravy nehnuteľnosti

v ochrannom pásme. Krajský pamiatkový úrad vydá záväzné stanovisko o zámere úpravy

nehnuteľnosti v ochrannom pásme, v ktorom určí, či je navrhovaný zámer z hľadiska záujmov

chránených týmto zákonom prípustný, a určí podmienky vykonania úprav nehnuteľnosti,

najmä zásady objemového členenia, výškového usporiadania a architektonického riešenia

exteriéru nehnuteľnosti.

Podľa § 3 správneho poriadku upravujúceho základné pravidlá konania, rozhodnutie

správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Konanie treba viesť

tak, aby posilňovalo dôveru občanov v správnosť rozhodovania, aby prijaté rozhodnutia boli

presvedčivé a viedli občanov a organizácie k dobrovoľnému plneniu ich povinností (§ 3

ods. 4 správneho poriadku) Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný

zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady

pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 správneho

poriadku rozhodnutie musí byť v súlade zo zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí

ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivého zisteného stavu veci a musí

obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku výrok obsahuje

rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo,

prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konanie. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá

účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu, lehota nesmie

byť kratšia, ako ustanovuje osobitný právny predpis.

Najvyšší súd s poukazom citované zákonné ustanovenia a uvedené zásady ako

aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, včítane jeho odôvodnenia, dospel k záveru,

že krajský súd vo svojom rozhodnutí na strane č. 2 až 19 podrobne popísal všetky skutočnosti

významné pre rozhodnutie správnych orgánov, ktoré mali za následok neschválenia

predloženého projektu na dodatočné povolenie stavby Polyfunkčný dom – Hlavná 107/B, 109

Prešov architektonicko-stavebné riešenie, výkres 04, 05 a 08 a súčasne určil podmienky

zrealizovania stavby. Najvyšší súd po podrobnom oboznámení sa s obsahom súdneho

a administratívneho spisu nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických

argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktoré spolu so správnou citáciou dotknutých zákonných ustanovení

vytvárajú dostatočné právne východiská pre zamietnutie žaloby. Preto sa s týmto

odôvodnením najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c

ods. 1 veta prvá OSP) považujúc i právne posúdenie veci krajským súdom za správne,

a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu

s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku

k žalobcovým námietkam uvedeným v odvolaní, uvádza, že zo strany žalovaného

ani správneho orgánu prvého stupňa nedošlo v preskúmavanom konaní k porušeniu žalobcom

citovaných ustanovení správneho poriadku, že v správnom konaní bolo vykonané náležité dokazovanie, a že ani najvyšší súd nezistil pri preskúmavaní zákonnosti a postupu

napadnutých správnych rozhodnutí takú vadu, ktorá by mala vplyv na ich zákonnosť

(§ 250i ods. 3 OSP).

K žalobcovej námietke, že rozhodnutie krajského súdu vyvolalo faktický stav, kde

sa umožnilo správnemu orgánu podobných prípadoch‚ (podobné stavby v historickom jadre

Mesta Prešov) nerozhodovať rovnako, resp., že nebol zachovaný princíp rovnakého prístupu

a zaobchádzania zo strany správnych orgánov, ktoré majú dbať na to, aby vo svojom

rozhodovaní o skutkovo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, najvyšší

súd dopĺňa (a to čiastočne i s poukazom na rozhodnutie žalovaného), a že vo vzťahu k danej

veci je bez právneho významu poukazovať na iné a neporovnateľné stavby v historickom

jadre mesta, ktoré vznikli v iných spoločensko-politických a ekonomických pomeroch,

za rozdielneho prístupu pri riešení verejných vecí, príp. pred vyhlásením historického jadra

Mesta Prešov za mestskú pamiatkovú rezerváciu, teda za iného právneho stavu a taktiež

bez právneho významu je aj poukazovanie aj na porušovanie zákona v minulosti. Nemožno

pritom opomenúť, že verejný záujem v danej veci vyžaduje zvýšenú ochranu historického jadra mesta ako kultúrneho dedičstva, pričom treba považovať za nevyhnutné prijať také

riešenia, aby sa v súčasnosti ani budúcnosti už viac neopakovali nekoncepčné zásahy

do historického stavebného fondu a nedošlo k postupnému zanikaniu pamiatok

a pamiatkových súborov (pozri k tomu čl. 2 až 4 a čl. 16 Washingtonskej charty z r. 1987

o ochrane historických miest).

Podľa názoru najvyššieho súdu námietky žalobcu vznesené v odvolaní sú príliš

všeobecné (povrchné) a neboli spôsobilé ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku

krajského súdu. Odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne nové skutočnosti, s ktorými

by sa krajský súd nebol podrobne vyporiadal a ktorými by žalobca bol preukázal konkrétne

porušenie alebo ohrozenie svojich práv v konaní pred správnymi orgánmi alebo

pred krajským súdom, alebo preukázal, že boli splnené zákonné podmienky pre schválenie

predloženého projektu na dodatočné povolenie stavby,,Polyfunkčný dom – Hlavná 107/B,

109 Prešov“ bez určenia podmienok zrealizovanej stavby.

Najvyšší súd tiež nedospel k záveru, že by krajský súd ale i žalovaný vyhodnotili

skutkový stav veci iba jednostranne a urobili len formalistický výklad zákonných ustanovení a že by ich postupom boli porušené základné práva žalobcu (k tomu pozri bližšie napr. nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo 04.05.2010). Rozdielny

(odlišný) názor žalobcu na postup krajského súdu a žalovaného sám osebe nemôže založiť

opodstatnenosť odvolania, a teda ani porušenie základného práva žalobcu na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé konanie pred krajským súdom ani pred správnymi orgánmi.

Preskúmaním veci v odvolacom súdnom konaní dospel najvyšší súd k záveru,

že krajský súd sa náležite vysporiadal s dôvodmi žaloby, pričom týmito dôvodmi a rozsahom

žaloby je viazaný (§ 250h ods. 1 OSP a 250j ods. 1 a ods. 2 OSP) a jeho rozhodnutie

(rozsudok) nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené ani za arbitrárne, teda také, ktoré

by malo za následok porušenie v odvolaní uvedených práv žalobcu, ktoré však ani žalobca

bližšie nekonkretizoval, iba z obsahu odvolania (str. 4, č. l. 88) možno vyvodiť, že mu zrejme

išlo o právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

Keďže podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom

na podanie žaloby žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, nerozhodol

svojvoľne ani protizákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie

napadnutého rozsudku považujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí žiadny rozpor so zákonom o ochrane pamiatkového fondu,

rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a účastníkom ich náhradu

nepriznal, nakoľko žalobca v konaní nebol úspešný a žalovaný zo zákona nemá

na ich náhradu nárok.  

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01.05.2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. apríla 2012  

  JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková