Najvyšší súd  

5Sžp/14/2011

 

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej v právnej veci žalobcov 1. M. K., bytom V., a 2. E. K., rodenej M., bytom V.,

oboch zastúpených JUDr. P. V., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom V., proti

žalovanému Krajskému stavebnému úradu v Bratislave, so sídlom Lamačská cesta 8,

Bratislava, za účasti L. B., bytom T., zastúpeného JUDr. A. V., advokátkou so sídlom N.,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. A-2010/1925-DLD zo 16. júla 2010, na

odvolanie žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 31. marca 2011, č. k. 1S/225/2010-119, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 31. marca 2011, č. k. 1S/225/2010-119 vo veci samej a v časti nepriznania náhrady trov

konania žalobcom   p o t v r d z u j e.

V časti uloženia povinnosti žalobcom zaplatiť účastníkovi L. B. trovy konania na účet

právnej zástupkyne JUDr. A. V. vo výške 424,07 eura, do 30 dní od nadobudnutia

právoplatnosti rozsudku, spoločne a nerozdielne s tým, že splnením povinnosti jedného zo

žalobcov povinnosť druhého zaniká,   m e n í   tak, že účastníkovi konania náhradu trov

konania   n e p r i z n á v a .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) zamietol

podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) žalobu, ktorou

sa žalobcovia domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. A-2010/1925-

DLD zo 16. júla 2010 a jeho zrušenia. Týmto rozhodnutím bolo zmenené rozhodnutie

Mestskej časti Bratislava – S.S. č. 780/2009-16771/2010/URS/Ku-A/10 zo dňa 08. apríla

2010, ktorým bola dodatočne povolená zmena stavby: Novostavba rodinného domu – „Vila

na Slavíne“ (pôvodne „Vila Katarína“) pred jej dokončením na H. ulici v Bratislave na

pozemkoch parcelné číslo X.X., X., k. ú. S.S.B. vrátane prípojok inžinierskych sietí aj na

pozemkoch parcelné číslo X., X., k. ú. S.S. stavebníkovi L. B. tak, že zmenil časť výroku na

prvej a druhej strane rozhodnutia v rozsahu podľa § 88 ods. 1 písm. b/ po časť vymedzujúcu

podmienky pre dokončenie stavby zrušil a nahradil novým textom, ktorým dodatočne povolil

stavebníkovi L. B., T. zmenu stavby pred dokončením na stavbe: novostavba rodinného domu

„Vila na Slavíne“ (pôvodne vila Katarína), H.H. na pozemkoch parcelné číslo X., X.0, X.X., X., k. ú. S.S. vrátane prípojok inžinierskych sietí aj na pozemkoch parcelné č. X., X. k. ú. S.S.

podľa projektovej dokumentácie vypracovanej Ing. Arch. Ľ. H. zo dňa 27. októbra 2009

označenej ako projekt skutočného vyhotovenia stavby. Toto rozhodnutie sa stalo

neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia Mestskej časti Bratislava – S.S. zo dňa 08. apríla 2010,

ktoré odvolací orgán v ostatných častiach ponechal nezmenené a v platnosti. Tiež doplnil

podmienky pre dokončenie stavby, ktoré doplnil o podmienku č. 4a.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 244 ods. 1 OSP, § 46

zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „správny poriadok“), § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 a 3 a § 7 zákona č. 162/1995 Z. z.

o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny

zákon) v neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“), § 6 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z. z. ktorou sa ustanovujú

podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných

technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu

a orientácie (ďalej len „vyhláška č. 532/2002 Z. z.) ako aj ustanoveniami § 62 ods. 1, § 66 ods. 1, § 68 ods. 1 a 2 a § 139b ods. 4 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“),

keď vyporiadajúc sa s jednotlivými námietkami žalobcov uvedenými v žalobe dospel k záveru, že:

1/ Nemožno súhlasiť s námietkou žalobcov, že rozhodnutie je v rozpore so skutočným

stavom a vychádza z projektovej dokumentácie, ktorá nekorešponduje so skutočným stavom

veci, nakoľko, ako vyplynulo z obsahu administratívneho spisu, Stavba je v súlade

s Územným plánom Hlavného mesta, čo konštatovalo i Hlavné mesto Slovenskej republiky

Bratislava‚ vo svojom kladnom záväznom stanovisku č. MAG S ORM 44784/2009/258242,

MAG S ORM 46011/2009/264809 zo dňa 10. augusta 2009. Povoľovaná stavba

je po stavebno-technickej stránke nepochybne rodinným domom s dvomi nadzemnými

a ustúpeným podlažím, čo je v súlade s regulatívom maximálnej podlažnosti podľa územného

plánu zóny A 6, Bratislava rok 2000 schváleného uznesením Mestského zastupiteľstva

č. 609/2001 zo dňa 28. júna 2001. Ako nesporne vyplynulo z administratívneho spisu súlad

v konaní predloženej projektovej dokumentácie so skutočným stavom stavby si stavebný úrad

podrobne overil priamo na stavbe za účasti projektanta stavby.

2/ K námietke žalobcov, že tak žalovaný ako aj Mestská časť S.S., ako príslušný

stavebný úrad nedostatočne a povrchne zistili skutkový stav, o ktorý opierajú svoje

rozhodnutia, krajský súd uviedol, že s touto námietkou nie je možné súhlasiť, nakoľko

z obsahu administratívneho spisu bolo nepochybne zistené, že na predmetnej stavbe bol

niekoľkokrát vykonaný štátny stavebný dohľad, na ktorom bolo zistené, že stavba

je realizovaná v rozpore s právoplatným stavebným povolením zo dňa 14. septembra 2007.

Dňa 05. februára 2009 vyzval stavebný úrad stavebníka na okamžité zastavenie stavebných

prác vykonávaných v rozpore so stavebným povolením so súčasným vyzvaním podľa § 88a

ods. 1 stavebného zákona na predloženie dokladov, či dodatočné povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami. Následne dňa 23. marca 2009 zmenu stavby pred dokončením vrátane

príloh obsahujúcich stanoviská dotknutých orgánov a projektovú dokumentáciu –

architektonické stavebné riešenie s autorizačným osvedčením projektanta. Dňa

31. marca 2009 bol vykonaný na stavbe opakovaný štátny stavebný dohľad. Pričom bolo

zistené, že stavebník napriek výzve v realizácii zmeny stavby pokračuje. Dňa 15. apríla 2009

bolo vydané stavebným úradom rozhodnutie podľa § 105 stavebného zákona o uložení pokuty

stavebníkovi za spáchaný priestupok vo výške 16.000,- eur. Dňa 23. apríla 2009 bolo

stavebným úradom vydané rozhodnutie na zastavenie stavebných prác. Dňa

11. septembra 2009 bolo stavebným úradom oznámené účastníkom a dotknutým orgánom štátnej správy začatie konania podľa § 88a stavebného zákona. Súčasne bolo určené,

že pripomienky a námietky môžu účastníci podať do 7 pracovných dní od doručenia tohto

oznámenia, inak sa na ne podľa § 61 stavebného zákona nebude prihliadať. Dňa 28. septembra 2009 podali žalobcovia na stavebný úrad pripomienky a námietky.

Z preskúmavaného prvostupňového rozhodnutia stavebného úradu je nesporné, že tento

sa v jeho odôvodnení v súlade s ustanovením § 62 ods. 3 stavebného zákona náležite

vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré žalobcovia vzniesli v prvostupňovom konaní.

Z vyššie uvedeného je nesporné, že na stavbe bol niekoľkokrát vykonaný štátny stavebný

dohľad, pričom bol v niektorých prípadoch prítomný aj projektant za účelom revízie

projektovej dokumentácie skutočného stavu na stavbe a keď bol zistený nesúlad, projektant

bol vyzvaný k vypracovaniu dodatku k projektu. Z obsahu odôvodnení oboch rozhodnutí

stavebných úradov je zrejmé, že tieto orgány boli oboznámené so súčasným stavom na stavbe,

a teda zo skutočného stavu vychádzali, preto je možné konštatovať, že ustanovenia § 32 ako

aj § 46 správneho poriadku boli v preskúmavanej veci dodržané.

3/ K námietke žalobcu o porušení zákona spočívajúceho v tom, že žalovaný správny

orgán mal prerušiť konanie podľa § 137 stavebného zákona až do právoplatného skončenia

súdneho sporu, ktorý prebieha medzi účastníkmi konania, krajský súd uviedol, že podľa

zistenia Okresného súdu Bratislava I. medzi účastníkmi konania prebiehajú dve konania.

V prvom, ktoré je vedené pod sp. zn. 15C 108/09, ide o odstránenie časti stavby a predmetom

konania vedeného pod sp. zn. 16C 73/09 je nariadenie odstránenia stavby postavenej

na cudzom pozemku a vydanie časti pozemku. Krajský súd v Bratislave k týmto konaniam

konštatoval, že obe konania nemajú žiadnu právnu súvislosť s prejednávanou vecou, a preto

sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že zo strany žalovaného správneho orgánu došlo k nezákonnému postupu, keď vo veci nerešpektoval ustanovenie § 137 stavebného zákona

a konanie vo veci neprerušil.

4/ K námietke, že predmetný objekt je stavaný sčasti na cudzom pozemku, krajský súd

konštatoval, že postup odvolacieho správneho orgánu bol správny a bol nepochybne v súlade

s ustanoveniami § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 a 3 a § 7 katastrálneho zákona.

5/ K námietke žalobcov o nedodržaní vzdialenosti podľa § 6 vyhlášky č. 532/2002

Z. z. krajský súd uviedol, že podľa ustanovenia § 6 ods. 3 vyhlášky č. 532/2002 Z. z.,

ak rodinné domy vytvárajú medzi sebou voľný priestor, vzdialenosť medzi nimi nesmie byť

menšia ako 7 metrov. Vzdialenosť rodinných domov od spoločných hraníc pozemkov, nesmie

byť menšia ako 2 metre. Z administratívneho spisu je nesporné, že náčrt umiestnenia

a vedenia oplotenia bol vypracovaný geodetickou kanceláriou G. zo dňa 06. augusta 2008, podľa ktorého zistenia je oplotenie posunuté o 2,44 m od hraničnej čiary medzi oboma

pozemkami do pozemku stavebníka. V tomto smere vydalo tiež súhlasné stanovisko Okresné

riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru dňa 10. februára 2009, ktoré posudzovalo

protipožiarnu bezpečnosť stavby. Z takéhoto stavu pri rozhodovaní vychádzal aj žalovaný s tým, že vyhodnotil vzdialenosť rodinných domov od spoločných hraníc pozemkov za

dostatočnú v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 6 ods. 3 vyhlášky č. 532/2002 Z. z..

6/ Aj námietku žalobcov týkajúcu sa nedodržania indexu zastavanosti, krajský súd

považoval za nedôvodnú. Vychádzajúc z definovania zastavanej plochy krajský súd uviedol,

že ako vyplynulo z rozhodnutia Krajského stavebného úradu, je možné akceptovať stav,

že podzemné podlažia stavby sa do celkovej zastavanej plochy nezapočítavajú, a preto nebolo

odôvodnené nariaďovať úpravy stavby na úrovni prvého PP. Architektonické riešenie stavby

so zazelenanými strechami je po urbanistickej stránke akceptovateľný spôsob, ako zabezpečiť

dodržanie koeficientu indexu zelene, ktorý v tomto prípade bude dodržaný.

Krajský súd po preskúmaní administratívneho spisu tiež skonštatoval, že stavebný

úrad výrokom napadnutého rozhodnutia nariadil stav stavebníkovi úpravy už zrealizovanej

stavby v rozsahu povinností stavebne upraviť už zrealizované časti objektu na úrovni prvého

PP a prvého NP a zasypať vyznačené priestory zeminou za účelom redukcie zastavanej

plochy stavbou a dosiahnutia súladu predmetnej stavby s platnou územnoplánovacou

dokumentáciou pre dané územie.

Krajský súd v Bratislave dospel k právnemu záveru totožnému so závermi žalovaného

správneho orgánu a konštatoval, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho

orgánu nedošlo k porušeniu zákona.

Pre úplnosť krajský súd považoval za potrebné ešte uviesť, že vo veci podali

žalobcovia podnet na podanie protestu prokurátora, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím

Krajskej prokuratúry v Bratislave č. Kd 389/10-19 zo dňa 01. februára 2011 tak, že podnet

žalobcov bol odložený.

O trovách konania bolo rozhodnuté s poukazom na § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní

neúspešným žalobcom súd náhradu trov konania nepriznal. S poukazom na 246c ods. 1 OSP

v spojení s § 142 ods. 1 OSP súd priznal v konaní úspešnému účastníkovi konania L. B.

náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 424,07 eura na účet právnej zástupkyne JUDr. A.

V. do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, ktorú povinnosť uložil zaplatiť žalobcom spoločne

a nerozdielne s tým, že splnením povinnosti jedného zo žalobcov povinnosť druhého zaniká. Proti predmetnému rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia z dôvodov podľa § 205 odseku 2 písmena a/, b/, d/, e/ a f/ OSP.

Vytýkali krajskému súdu, že pri posúdení prvej námietky nebral do úvahy,

že žalobcovia namietali stanovisko Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy. Dokonca M. K. dal aj podnet na prokuratúru v tejto veci. V tejto súvislosti žalobcovia

poukazovali na § 245 ods. 1 OSP, podľa ktorého je súd povinný pri preskúmaní zákonnosti

rozhodnutia správneho orgánu posúdiť i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia,

o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera. Napriek tomu, že záväzné stanovisko

nie je rozhodnutím, žalobcovia majú za to, že § 245 ods. 1 OSP treba vykladať v znení článku

46 Ústavy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava“). Proti

záväznému stanovisku nemali žalobcovia možnosť podať opravný prostriedok. Pokiaľ teda

žalobcovia namietajú toto stanovisko, súd má povinnosť skúmať nie len zákonnosť

namietaného rozhodnutia, ale aj stanoviska, o ktoré sa toto rozhodnutie opiera. Majú

za to, že svojim konaním prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne

právne posúdil vec.

Nesúhlasili ani s názorom krajského súdu, že žalovaný nemusel prerušiť konanie

do právoplatného skončenia konaní vedených Okresným súdom Bratislava I týkajúcich

sa určenia hraníc pozemku. Prvostupňový súd skonštatoval, že tieto konania nemajú žiadnu

súvislosť s prejednávajúcou vecou.

Žalobcovia poukázali na to, že z konania vedeného Okresným súdom Bratislava

I pod sp. zn. 15C 108/09 vyplýva, že žalobcovia žalujú stavebníka L. B. o odstránenie stavby

múru, ktorá neoprávnene zasahuje na pozemok X. nachádzajúci sa v katastrálnom území S.S.

vo vlastníctve žalobcov. Podľa žalobcov je v rozpore s ochranou vlastníckeho práva, ak na

osobu namietajúcu stavbu na svojom pozemku, domáhajúcu sa ochrany na súde, žalovaný

správny orgán v rámci konania neprihliadne. Zdôrazňovali, že posudzované konanie, je konanie o dodatočnom povolení stavby, v ktorom by mal žalovaný osobitne prihliadať na

vlastnícke práva vlastníkov pozemkov a možnosť ich ochrany.

Podľa žalobcov nie je možné súhlasiť s názorom krajského súdu, že k námietke

žalobcov uvedenej pod bodom 3, že stavba je postavená na cudzom pozemku, zaujal

stanovisko, že je neopodstatnená, majúc za to, že žalovaný správne vychádzal z údajov

katastra a v prípade, že žalobcovia s týmto stavom nesúhlasili, mali oni dokázať opak.

Žalobcovia tak v správnom ako aj súdnom konaní uvedenom v bode II. preukazujú, že stavba

je postavená na ich pozemku. Žalobcovia dôkazy o tejto skutočnosti preukazovali

tak v správnom konaní, ako to teraz robia aj v súdnom konaní.

Poukazovali na to, že žalovaný ako správny orgán pri rozhodovaní vo veci nie je viazaný len názormi účastníkov, ale v prvom rade zásadou materiálnej pravdy

vyjadrenej v § 3 odseku 4 správneho poriadku v účinnom znení. Znamená to, že žalovaný mal

zisťovať hranicu pozemkov a v prípade, že je hranica sporná, prerušiť konanie do rozhodnutia

Okresného súdu Bratislava I vo veci 15C 108/09. Tvrdením prvostupňového súdu týkajúceho

sa údajov z katastra vytvára precedens, že vždy sú správne údaje v katastri, napriek tomu,

že sa vedie konanie o ich nesprávnosti. Takýto výklad je nesporne v rozpore so zákonom,

nakoľko sám katastrálny zákon v znení neskorších predpisov pripúšťa chyby v katastrálnych

záznamoch. Dokazujú to opravné inštitúty, ktoré sú v tomto zákone upravené. Na základe

uvedeného majú žalobcovia za to, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec.

Podľa žalobcov sa nemožno stotožniť ani s názorom krajského súdu v časti

vyporiadania sa s námietkou nedostatočného odstupu povolenej stavby od stavby žalobcov.

Súd v tejto časti skonštatoval, plot je posunutý v neprospech stavebníka a z tohto dôvodu

sú odstupy určené vyhláškou č. 532/2002 Z. z. zachované. Žalovaný a ani prvostupňový

správny súd nie sú oprávnené rozhodovať o určení hraníc pozemkov. Podotkli, že konanie

na Okresnom súde Bratislava I je vedené dlhšie a dokazovanie je pomerne náročné.

Nie je zrejmé, z čoho vychádzal prvostupňový súd, keď prejudikoval výsledok v inom konaní.

Správne súdnictvo má v pôsobnosti kontrolu spravujúcich subjektov a ich jednotlivých aktov.

Do jeho pôsobnosti nespadá rozhodovanie o občianskoprávnych nárokoch, ktoré aj s ohľadom

na § 137 stavebného zákona patrí výlučne súdom v civilnom konaní.

Žalobcovia vytýkali krajskému súdu, že už v žalobe poukazovali na to, že posúdenie

hraníc bude závisieť od výsledku konania vedenom na Okresnom súdu Bratislava I. Z tohto

dôvodu mal žalovaný konanie prerušiť. Prvostupňový súd sa nezaoberal týmito

skutočnosťami. Namiesto toho svojvoľne, bez akéhokoľvek dokazovania a oprávnenia,

ignorujúc, že predmet posúdenia sa nachádza na civilnom súde, skonštatoval, že plot je posunutý v neprospech stavebníka. S poukazom na článok 2 odseku 2 Ústavy mali

za to, že napádané rozhodnutie trpí inou vadou, nakoľko prvostupňový súd prekročil svoje

právomoci. Rovnako je zrejmé, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec,

keď konštatoval, kde sa plot nachádza, namiesto toho, aby posúdil, že žalovaný mal prerušiť

konanie v dôsledku predbežnej otázky podľa § 137 stavebného zákona.

Nesúhlasili s názorom krajského súdu, ktorý stotožňuje index zelene a index

zastavanosti. Pozemok, na ktorom stojí stavba v budúcnosti prikrytá zeleňou, nemožno

považovať za nezastavaný pozemok. Z odôvodnenia prvostupňového súdu vyplýva, že pokiaľ

si stavebník dá na stavbu zeleň, táto časť sa v koeficiente zastavanosti prejaví ako nezastavaná. Takýto náhľad krajského súdu podľa žalobcov úplne popiera inštitút zastavanosti a v zásade z neho vytvára inštitút koeficientu zelene.

Žalobcovia opätovne zdôrazňovali, že 20 %-tná zastavanosť znamená, že stavba sa môže nachádzať len na 20 %-tách pozemku. Pokiaľ aj bude stavba prekrytá zeleňou, stále

to bude stavba a plochu pod ňou je nutné považovať za plochu zastavanú. S ohľadom

na uvedené ako aj priložené snímky je zrejmé, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil

vec, keď konštatoval, že koeficient zastavanosti bol dodržaný.

Krajský súd podľa žalobcov pochybil tiež v časti priznania náhrady trov konania.

Správne súdnictvo je inštitútom na kontrolu zákonností rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy. Z tohto dôvodu môže byť na strane žalovaného vždy len správny orgán. Je

pravdou, že účastníkmi súdneho konania sú aj účastníci správneho konania, ktorí žalobu

nepodali. Tí však nemajú procesné postavenie ani žalobcu a ani žalovaného. Žalobcovia

napadajú postup a rozhodnutie žalovaného správneho orgánu. Nenapádajú iných účastníkov

konania, ktorí v tomto konaní sú z titulu hájenia svojich záujmov. S ohľadom na uvedené

majú žalobcovia za to, že v prípade ich neúspechu, úspech v konaní má výlučne žalovaný.

Z toho dôvodu nie je možné priznať náhradu trov konania inému účastníkovi, ako

žalovanému.

S ohľadom na uvedené majú žalobcovia za to, že napádané rozhodnutie trpí inou

vadou, prvostupňový správny súd nesprávne právne posúdil vec a nedostatočne zistil

skutkový stav.

Navrhli preto, aby odvolací súd prvostupňové rozhodnutie zmenil podľa § 250j ods. 3

OSP tak, že napádané rozhodnutie žalovaného zo dňa 16. júla 2010, vydané v konaní vedenom pod číslom A-2010/1925-DLD zrušil a vec žalovanému vrátil na ďalšie konanie.

V prípade úspechu vo veci žalobcovia žiadali, aby súd zaviazal žalovaného nahradiť im trovy

konania, a to do troch dní od právoplatností rozhodnutia. Nakoľko sa predmet sporu dotýka

vlastníckeho práva žalobcov, žalobcovia žiadali, aby druhostupňový súd vo veci nariadil

pojednávanie.

K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný a účastník konania.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k jednotlivým bodom odvolania uviedol nasledovné:

K námietke, že napadnuté rozhodnutie je vydané v rozpore so skutočným stavom veci,

poukázal na to, že z obsahu spisového materiálu je jednoznačne zrejmé, že žalobcovia

v priebehu správneho konania obsah kladného záväzného stanoviska dotknutého orgánu –

Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava nenamietali, skutočnosť, že žalobca údajne dal vo veci záväzného stanoviska podnet na prokuratúru nemá na účely dodatočného

stavebného konania a jeho výsledku žiadnu právnu relevanciu, pokiaľ vo veci vybavenia tohto

jeho podnetu neprijala prokuratúra prokurátorské opatrenie. Naopak, zdôrazňoval,

že zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. A-2010/1925-DLD zo dňa 16. júla 2010 preskúmala i Krajská prokuratúra Bratislava, pričom vec odložila bez podania protestu.

Výklad ustanovenia § 245 ods. 1 OSP žalobcami považoval žalovaný za nesprávny,

nakoľko záväzné stanovisko nemá formu a právne účinky rozhodnutia vydaného v správnom

konaní a postup predpokladaný týmto ustanovením sa na neho nemôže vzťahovať. Navyše,

touto požiadavkou žalobcovia rozširujú predmet žaloby, čo je v tomto štádiu konania

neprípustné.

K požiadavke na prerušenie správneho konania do právoplatného skončenia súdnych

konaní žalovaný zdôraznil, že podklady rozhodnutia aj samotné závery ústneho pojednávania

v rámci súdneho konania jednoznačne preukázali, že súdne konania prebiehajúce

na Okresnom súde Bratislava I nepredstavujú svojím predmetom predbežnú otázku, ani inú

prekážku vydaniu dodatočného stavebného povolenia. Žalovaný opätovne zdôraznil,

že skutočnosť, že dodatočne povolená stavba je na cudzom pozemku sa v konaní neukázala

ako sporná, predovšetkým z toho dôvodu, že žalobcovia toto svoje tvrdenie relevantným

spôsobom nepreukázali. Absencia spornosti v danej veci následne nevyvolala potrebu

postupovať podľa ustanovenia § 137 stavebného zákona, keďže podklady rozhodnutia

preukázali, že stavba nie je ani svojou časťou umiestnenia na cudzom pozemku.

K námietke, že stavba je umiestnená na cudzom pozemku poukázal žalovaný

na predchádzajúci text s tým, že poukázal na nepravdivé tvrdenie žalobcov, že v správnom

konaní preukázali, že stavba je na cudzom pozemku, pričom tak neurobili ani v konaní pred krajským súdom. Naopak, listinné dôkazy, ktoré boli podkladom pre vydanie

dodatočného stavebného povolenia preukazujú, že skutková hranica založená jestvujúcim

oplotením pozemku žalobcov sa nezhoduje s právnou hranicou, čo je jednoznačne zrejmé

aj zo snímky z katastrálnej mapy. Opak preukázaný nebol.

K namietaným nedostatočným odstupom stavieb žalovaný uviedol v súvislosti

s predchádzajúcim textom, že spornosť spoločnej hranice sa v konaní taktiež nepreukázala.

Rovnako ako sa nepreukázalo to, že súdne konanie týkajúce sa tejto hranice, je prekážkou

vydaniu dodatočného povolenia. Správne orgány, ani súd nerozhodovali o určení priebehu

hranice pozemkov. Len na základe podkladov rozhodnutia vychádzali z priebehu právnej

hranice, v súvislosti s ktorou následne posudzovali aj odstupové vzdialenosti medzi nehnuteľnosťami. Pokiaľ ide odstupové vzdialenosti, žalovaný odkázal na odôvodnenie

druhostupňového rozhodnutia, v ktorom je táto problematika podrobne vysvetlená.

K prekročeniu koeficientu zastavanosti pozemku poukázal na to, že dodržanie indexu

zastavanosti je podrobne rozvedené v druhostupňovom rozhodnutí. Poukazujeme však na to, že podľa UPZ sa garáže umiestnené v oporných múroch, ak sú tieto garáže zazelenané,

nezapočítavajú do zastavanej plochy objektom. V danej stavbe túto podmienku spĺňa 2.PP

a 1.PP (ktoré, vzhľadom na svahovitosť pozemku má viditeľný priemet s terénom, čo sa môže

javiť ako skresľujúce). Rovnako skresľujúce, s poukazom na uvedené, sa môže javiť

aj snímka stavby s pohľadom zhora.

Žalovaný správny orgán zastáva názor, že krajský súd vydal rozhodnutie v súlade

so zákonom, dostatočne ho odôvodnil a jeho závery sú správne a vychádzajú z obsahu

spisového materiálu.

Z uvedených dôvodov považuje Krajský stavebný úrad v Bratislave podané odvolanie

za neodôvodnené a navrhuje, aby bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. 1S/225/2010-119 zo dňa 31. marca 2011 potvrdený.  

Účastník konania L. B. sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu nestotožnil s dôvodmi

odvolania žalobcov považujúc napadnutý rozsudok za vecne správny, vydaný na základe

dostatočne zisteného stavu veci.

Citujúc ustanovenia § 205 ods. 2, § 219 ods. 1, § 245 ods. 1 a 2, a § 250ja ods. 1 OSP,

§ 58 ods. 2, § 88a ods. 3, § 137 ods. 1 a 2 stavebného zákona, § 70, § 7 a § 41 ods. 1

katastrálneho zákona a § 250i ods. 1 a 3 OSP uviedol, že krajský súd sa v konaní oboznámil

s celým spisovým materiálnom týkajúcim sa stavebného konania stavebníka a na základe tejto

skutočnosti dospel k záveru, že stavba korešponduje s projektovou dokumentáciou v spise

predloženou. K otázke nepreskúmavania záväzného stanoviska poznamenal, že takú istú

otázku riešil aj v podnete žalobcov prokurátor krajskej prokuratúry, ktorý dospel k totožnému

záveru a vyslovil svoj záver vo veci namietaného súhlasného kladného záväzného stanoviska

Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy z 10. augusta 2009, a to, že toto je platné,

ako vydané v časovej súvislosti neskôr, čím nahradilo pôvodné nesúhlasné stanovisko s tým,

že do úsudku správneho orgánu nie je oprávnený vlastnou úvahou zasahovať. Z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd toto stanovisko mal k dispozícii 2 predloženého

spisového materiálu a s jeho obsahom sa stotožnil.

Opakovane poznamenal, že ani jeden zo súdnych sporov prebiehajúcich medzi

žalobcami a ním na Okresnom súde Bratislava I nie je sporom o určenie hraníc pozemku tak,

ako to žalobcovia uvádzajú.

Súdne konanie prebiehajúce na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 16C 73/2009 je konaním o odstránenie stavby nachádzajúcej sa na cudzom pozemku, kde účastník

vystupuje na strane žalobcu a M. K. s manželkou ako žalovaní, a súdne konanie prebiehajúce

na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 5C/108/2009 je taktiež konaním o odstránení

stavby postavenej na cudzom pozemku, kde účastník vystupuje na strane žalovaného a M. K.

s manželkou na strane žalobcov.

Ani v jednom uvedenom konaní sa nerozhoduje o určenie hranice pozemkov

a jej priebehu a ani v jednom konaní nebude jeho výsledkom výrok súdu, o určenie hranice

pozemkov. Určenie priebehu hraníc medzi pozemkami podľa účastníka konania v prvom rade

patrí do právomoci katastrálneho úradu, ktorý je na takéto konanie oprávnený podľa § 65

až 67d katastrálneho zákona.

Kataster nehnuteľností v súlade s katastrálnym zákonom vedie evidenciu

nehnuteľností, ako aj súbor popisných informácii a má charakter registra, pričom je verejnou

listinou, deklarujúcou správnosť údajov v nej vedených a zapísaných. Preto sa účastník

nemôže stotožniť s námietkou žalobcov o vytváraní precedensu súdom, že všetky údaje

zapísané v katastri sú správne. Súd týmto nevytvára žiaden precedens, správne aplikoval

zásadu o správnosti a pravdivosti údajov zapísaných v katastri nehnuteľností. Tieto

sú pre všetkých záväzné do okamihu, kým sa nepreukáže opak.

Bol toho názoru, že žalovaný postupoval správne, keď neprerušil konanie v rámci

stavebného konania podľa § 137 ods. 2 stavebného zákona. Z vyššie uvedených skutočností

vyplýva a najmä z predložených dokumentov v rámci stavebného konania je zrejmé,

že hranica medzi susediacimi pozemkami je zaznamenaná v katastrálnej mape a je totožná s geometrickým plánom nachádzajúcim sa v spisovej dokumentácii. Tento stav je stavebný

úrad povinný rešpektovať. Pretože ani jedno z dvoch vyššie uvedených súdnych konaní

nie je konaním o určení hranice medzi pozemkami, nie je dôvod pre prerušenie konania podľa

§ 137 ods. 2 stavebného zákona.

Namietanou skutočnosťou sa v preskúmavanom rozhodnutí tak samotný žalovaný,

prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave pri riešení podnetu žalobcov a v konečnej fáze

aj krajský súd zaoberali dostatočným spôsobom, skutkové zistenia právne odôvodnili

a dospeli k totožnému záveru, že index zastavanosti je v súlade s regulatívmi územného plánu

Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy.

Žalobcovia tvrdiac svoje, nerešpektujú skutočnosť, že garáže umiestnené v oporných

múroch stavby sa nezapočítavajú do zastavanej plochy, čím je v danom prípade index zastavanosti dodržaný. K predloženej snímke, na ktorú vo svojom odvolaní žalobcovia

poukazujú poznamenal, že v súčasnosti je stavba v štádiu rozostavanosti so značným

skreslením jej finálnej verzie, kedy bude reálnejšie vidieť dodržanie tak koeficientu prírodnej

plochy, ako aj koeficientu zastavanosti..

Vo veci priznania mu náhrady trov právneho zastúpenia bol toho názoru, že súd

postupoval správne, keď mu náhradu trov právneho zastúpenia priznal, napriek skutočnosti,

že nevystupuje v spore ani na strane žalobcu ani na strane žalovaného. Je účastníkom konania,

ktorého do konania pribral uznesením súd v súlade s ustanovením § 250 ods. 1 OSP.

Odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu účastník konania považuje za vecne správne,

majúc za to, že súd dostatočným spôsobom správne zistil skutkový stav veci, vec správne

právne posúdil a súčasne neexistuje v konaní vada, ktorá by mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Odvolanie žalobcov považuje za nedôvodné bez konkrétnej dôkaznosti

a právnej súvislosti

Preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu

postupom podľa §250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. 1 OSP ako vecne

správne v celom rozsahu potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c

ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja

ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred

na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá

OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov pokiaľ ide o vec samu nemožno priznať

úspech.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave,

po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného

spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto

závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne

východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd

stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne,

a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu

s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku

k námietkam žalobcov uvedeným v odvolaní dopĺňa nasledovné:

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia

alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb (244 ods. 1 OSP).

Súdy v správnom súdnictve prejednávajú na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

(§ 247 ods. 1 OSP).

Úlohou súdov v správnom súdnictve preskúmať zákonnosť rozhodnutia a postupu

správnych orgánov predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (t. j. v medziach

žaloby). Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný a nemôže ho prekročiť. Teda

v správnom súdnictve platí koncentračná zásada, keď žalobca môže žalobné dôvody síce

rozširovať, dopĺňať a meniť, avšak len do konca lehoty na podanie žaloby, ktorá je dvojmesačná a začína plynúť podľa § 250b ods. 1 OSP a za použitia § 250h ods. 1 OSP.

Súd nevyhľadáva za účastníka (žalobcu) konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia

správneho orgánu, ktoré podľa § 249 ods. 2 OSP majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah

preskúmavania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým je podľa § 250h OSP viazaný.

Z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP vyplýva zásada iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech

nejde nad návrhy strán), ktorú musí súd zásadne aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých

preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia.

Rozsahom a dôvodmi žaloby nie je súd viazaný iba v prípade, ak zrušuje rozhodnutie

správneho orgánu podľa § 250j ods. 3 OSP, vtedy pri preskúmavaní zákonnosti a postupu

správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli

mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho

orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať,

či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi

konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi

a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo

vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť

rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu

predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda

skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné

pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla

mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých

správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo

pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané

dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel.

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu

posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.

V zmysle § 245 ods. 2 OSP správny súd preskúmava správne uváženie v tom smere,

či nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Ak je v súlade s pravidlami

logického uvažovania, ak podmienky takej úvahy boli zistené riadnym procesným postupom,

potom súd nemôže z tých istých skutočností vyvodzovať iné, alebo aj opačné závery, lebo

by tým zasiahol do voľnej úvahy (správneho uváženia) príslušného správneho orgánu.

Nie je ani úlohou odvolacieho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

a postupu správneho orgánu v správnom súdnictve prehodnocovať správnosť záverov

krajského súdu na základe nesúhlasu odvolateľa takýmito závermi. Účelom konania

v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany pred tvrdeným nezákonným

rozhodnutím. Ak také rozhodnutie na základe zistení krajského súdu bolo vydané v konaní, ktoré netrpí vadou spôsobilou ovplyvniť jeho zákonnosť a krajský súd svoje zistenie

presvedčivo a s poukazom na procesné ustanovenia   náležitosti odôvodní, niet dôvodu, aby sa odvolací súd zaoberal námietkami, ktoré sú len vysvetleniami doterajších postupov

správneho orgánu v správnom konaní.

Pokiaľ žalobcovia vytýkali krajskému súdu, že dostatočne nezistil skutkový stav veci

najvyšší súd dáva do pozornosti, že správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom,

ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutia alebo postupu orgánu verejnej

správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý

tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta OSP). Preto

v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie,

ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t. j. jeho rozsah je obmedzený

účelom správneho súdnictva (§ 250i ods. 1 veta druhá OSP). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť

správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, t. j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto

rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase

ich vydania.

Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej

hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu o dodatočnom povolení stavby upravenom v § 88a stavebného

zákona.

Podľa § 88a ods. 1 stavebného zákona, ak stavebný úrad zistí, že stavba bola

postavená bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním, začne z vlastného podnetu

konanie a vyzve vlastníka stavby, aby v určenej lehote predložil doklady o tom, že dodatočné

povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami chránenými týmto zákonom, najmä s cieľmi

a zámermi územného plánovania a s osobitnými predpismi. Ak bola stavba začatá

bez právoplatného stavebného povolenia, ktoré už bolo vydané, stavebný úrad posúdi súlad

s verejnými záujmami na základe záväzných stanovísk podľa § 140b a podkladov

predložených v stavebnom konaní.

Podľa § 88a ods. 4 stavebného zákona v rozhodnutí o dodatočnom povolení stavby

stavebný úrad dodatočne povolí už vykonané stavebné práce a určí podmienky na dokončenie

stavby alebo nariadi úpravy už realizovanej stavby.

Na konanie o dodatočnom povolení stavby sa primerane vzťahujú ustanovenia § 58

až 66 (§ 88a ods. 7 stavebného zákona).

Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 88a stavebného zákona upravuje jednak

postup vlastníka nepovolenej stavby a jeho povinnosti a jednak postup stavebného úradu

pri nepovolených stavbách. Z odsekov 1 a 2 vyplýva, že dôkazné bremeno preukázať,

že ďalšia existencia nepovolenej stavby alebo stavby uskutočňovanej v rozpore so stavebným

povolením nie je v rozpore s verejnými záujmami, spočíva na vlastníkovi stavby, keďže

sa dopustil porušenia zákona. Vlastník stavby na základe výzvy stavebného úradu si sám

a na vlastné náklady musí zaobstarať všetky potrebné doklady, t. j. rozhodnutia, stanoviská

a vyjadrenia dotknutých orgánov štátnej správy a obce. Verejným záujmom sa v tejto

súvislosti rozumejú záujmy chránené osobitnými zákonmi, všeobecne záväznými vyhláškami,

nariadeniami, záväznými časťami slovenských technických noriem a pod.. Posúdenie súladu

s nimi vykonáva stavebný úrad ako príslušný prvostupňový orgán štátnej správy. Musí

posúdiť najmä súlad s platnou územnoplánovacou dokumentáciou z hľadiska súladu

s funkčným využitím, určené záväzné limity a regulatívy, ktoré vykonáva obec. Rozsah

požadovaných dokladov nie je taxatívne vymedzený, ale stavebný úrad pri ich určení

vychádza predovšetkým z ustanovenia § 126 stavebného zákona, ktoré sa týka ochrany

zložiek životného prostredia a iných osobitných záujmov podľa toho, o aký druh stavby ide,

na aký účel sa má stavba užívať, ktoré záujmy budú stavbou dotknuté, kde je stavba

umiestnená, či sú v predmetnom území vyhlásené ochranné pásma, a pod..

Účelom konania o dodatočnom povolení stavby je vlastne dodatočné zhojenie

závažnej vady, ktorou je prvotné vedomé ignorovanie zákona zo strany stavebníka,

pod podmienkou preukázania skutočnosti, že ďalšia existencia nepovolenej stavby

nie je v rozpore s verejnými záujmami. Dôkazné bremeno je na vlastníkovi stavby, keďže

sa dopustil porušenia zákona. Predpokladom úspešnosti stavebníka v konaní o dodatočnom

povolení stavby v zmysle citovaného ustanovenia § 88a ods. 1 stavebného zákona

je preukázanie skutočnosti, že dodatočné povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami

chránenými stavebným zákonom.

Stavebný úrad i v konaní o dodatočnom povolení stavby musí dôsledne vyhodnotiť

charakter námietok, či ide o námietky občianskoprávne alebo námietky územno-technického,

prípadne stavebno-technického charakteru, ktoré sú upravené stavebnými predpismi. Pritom

môže dôjsť aj k vzájomnému prelínaniu posúdenia námietok s prihliadnutím na ustanovenie

§ 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu žalovaného, je zrejmé,

že správne orgány v posudzovanej veci na základe skutkových zistení dospeli k záveru,

že pre dodatočné povolenie stavby boli splnené zákonné podmienky a k takému záveru dospel

aj krajský súd. Tento ich záver je i podľa názoru najvyššieho súdu správny. Správne orgány

si pre svoje rozhodnutie zadovážili dostatok skutkových pokladov, aby mohli vo veci

rozhodnúť a v konaní nebola zistená taká vada, ktorá by mala vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia, keď žalobcom aj bola daná dostatočná možnosť

sa v administratívnom konaní vyjadriť včítane vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia -

záväzného stanoviska dotknutého orgánu – Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava.

V tomto smere námietka žalobcov vznesená v odvolaní týkajúca sa neaplikácie

ustanovenia § 245 ods. 1 OSP taktiež neobstojí, nakoľko krajská prokuratúra podnet žalobcu

1 na podanie protestu prokurátora nevzhliadla dôvodným. Okrem toho nemožno opomenúť,

že proti obsahu záväzného stanoviska možno podať nielen námietky (§ 140b ods. 5 a 6

stavebného zákona), ale že podľa dnes už ustálenej judikatúry aj záväzné stanoviská vydané

dotknutými orgánmi, uplatňujúcimi záujmy chránené osobitnými predpismi v zmysle § 140b

stavebného zákona, môžu podliehať prieskumu v správnom súdnictve (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I. ÚS 354/08, Rozsudok Najvyššieho správneho súdu

Českej republiky sp. zn. 8As 47/2005).

S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a jeho

právne účinky (ktorými sú hodnovernosť a záväznosť údajov katastra v zmysle § 70

katastrálneho zákona) nebolo úlohou správnych orgánov ani správneho súdu riešiť

občianskoprávne námietky žalobcov, pričom z obsahu dotknutého spisového materiálu

je nesporné, že konania, ktoré vedú žalobcovia a účastník konania na Okresnom súde

Bratislava I, s konaním o dodatočné povolenie stavby nemajú bezprostrednú priamu súvislosť. Preto nemožno vytýkať správnym orgánom ani krajskému súdu, že pri svojom rozhodovaní

vychádzali z údajov katastra, keď nebolo preukázané, že by žalobcami tvrdená spornosť

spoločnej hranice pozemkov bola prekážkou vydania dodatočného povolenia stavby, pričom

žalobcovia žiadnym relevantným spôsobom nepreukázali (tvrdia len, že preukazovali),

že by samotná stavba bola postavená sčasti na ich pozemku. Námietka žalobcov, že sa tým

vytvára precedens, že vždy sú správne údaje v katastri, je preto bez právneho významu.

Neobstojí ani námietka, že správny orgán mal konanie podľa § 137 ods. 2 stavebného zákona

prerušiť, nakoľko súdne konania vedené na Okresnom súde pod sp. zn. 15C 108/2009

a sp. zn. 16C 73/2009 i podľa názoru najvyššieho súdu nepredstavujú vo vzťahu

k dodatočnému povoleniu stavby predbežnú otázku alebo inú prekážku konania o dodatočnom

povolení stavby. K namietanému prekročeniu právomoci súdu ohľadom posunutia plota treba

uviesť, že krajský súd túto otázku vo svojom rozhodnutí nerieši.

Vychádzajúc z pripojeného spisového materiálu, osobitne z projektovej dokumentácie

a pripojených posudkov je taktiež zrejmé, že sa správne orgány dostatočne a v súlade

so zákonom vysporiadali i s odstupom stavieb a s koeficientom zastavanosti a žalobcovia

v odvolaní v tomto smere neuvádzajú žiadne nové skutočnosti, ktoré by žalovaný a krajský

súd neboli náležite odôvodnili.

Z obsahu spisového materiálu je skôr zrejmé, že v preskúmavanej veci viac ako

o námietky v zmysle § 127 Občianskeho zákonníka, či stavebno-technický problém išlo

o medziľudské vzťahy dvoch susedov.  

Takto potom pokiaľ ide o vec samu námietky žalobcov vznesené v odvolaní neboli

spôsobilé ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Odvolanie

žalobcov neobsahuje žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa krajský súd nebol podrobne

vyporiadal a ktorými by žalobcovia boli preukázali konkrétne porušenie alebo ohrozenie

svojich subjektívnych práv, alebo preukázali, že neboli splnené zákonné podmienky

pre postup v zmysle ustanovenia § 88a stavebného zákona, a že by správne orgány v konaní

o dodatočnom povolení stavby pri vykonávaní a hodnotení dôkazov porušili ustanovenia

správneho poriadku (§ 140 stavebného zákona). Nesúhlas žalobcov s právnym názorom

krajského súdu a jeho neprijateľnosť pre žalobcov nie je v danej veci právne relevantnou

námietkou, ktorá by mohla niečo zmeniť na skutkových zisteniach a právnych záveroch

krajského súdu.

Keďže podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie žaloby žalobcov o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, nerozhodol

svojvoľne ani protizákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie

napadnutého rozsudku považujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné

a nezistil v tomto rozhodnutí žiadny rozpor so stavebným zákonom a vykonávacími predpismi

k tomuto zákonu, rozsudok krajského súdu vo veci samej ako aj v časti nepriznania náhrady

trov konania neúspešným žalobcom podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 a 2

OSP potvrdil.

Za dôvodné bolo však potrebné považovať odvolanie žalobcov v časti priznania

náhrady trov konania účastníkovi konania.

Preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov má samostatnú

povahu, preto aj správne súdnictvo má samostatnú povahu (§ 246c ods. 1 prvá veta OSP).

Konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku je špecifickým konaním. Z týchto dôvodov väčšina procesných inštitútov

je v správnom súdnictve upravená osobitne a odlišne od všeobecného súdnictva.

Použitie iných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku prichádza do úvahy

len analogicky na základe ustanovenia § 246c ods. 1 prvá veta OSP, podľa ktorého

pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane

ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Primeranosť znamená obdobné použitie, t. j. analogickú aplikáciu všeobecných

ustanovení OSP, ustanovení o konaní v prvom stupni a ustanovení o opravných prostriedkoch.

Primeranosť použitia týchto ustanovení je limitovaná účelom a cieľom správneho súdnictva

(§ 244 OSP) a so zreteľom na tento účel ich treba aj aplikovať a vykladať.

V správnom súdnictve v konaní o žalobách rozhoduje súd o náhrade trov konania

predovšetkým podľa § 250k ods. 1 OSP, podľa ktorého ak mal žalobca úspech celkom alebo

sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania;

môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody

hodné osobitného zreteľa.

Ide o osobitné ustanovenie, ktoré upravuje iba právo na náhradu trov konania

úspešného žalobcu a v odseku 1 v podstate vylučuje primerané použitie § 142 OSP, hoci

úspech v konaní sa u žalobcu posudzuje rovnako ako pri použití § 142 OSP.

Právo na rozhodnutie o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené

kráľovstvo z 23. septembra 1997) je tiež ratione materiae obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri bližšie Nález Ústavného súdu SR

III. ÚS 212/09-26).

Z uvedeného je zrejmé, že podľa § 250k ods. 1 OSP v konaní o žalobách proti

rozhodnutiam a postupom správnych orgánov náhradu trov konania možno priznať

len úspešnému žalobcovi.

Nemožnosť priznania náhrady trov konania úspešnému žalovanému, resp. účastníkom

konania, ktorých súd pribral do konania podľa § 250 ods. 1 veta druhá OSP, by síce mohla

byť chápaná ako narušenie zásady rovnosti účastníkov konania, avšak na druhej strane

za súčasnej právnej úpravy nemožno od žalobcu spravodlivo žiadať, aby nahradil trovy

vzniknuté účastníkovi, ktorého súd musí podľa § 250 ods. 1 veta druhá OSP do konania, hoci

žalobca jeho pribratie do konania sám ovplyvniť nemohol.

V tejto súvislosti možno poukázať napr. na nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 56/05 z 22. júna 2005, podľa ktorého „aj úprava platenia

a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či sa právo

na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).

Prístup k súdnej a inej právnej ochrane totiž závisí aj od toho, či účastník konania má alebo

nemá vytvorené ekonomické predpoklady na uplatnenia tohto základného práva bez ohľadu

na jeho procesné postavenie. Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov

konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu

ochranu (čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Pritom treba dbať na to, aby nikto

len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu bez zreteľa na jeho

postavenie v konaní, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania,

za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný s uplatnením svojho procesného

stanoviska a dosiahol, že sa návrh alebo žaloba proti nemu právoplatne zamietli alebo

dosiahol procesný úspech iným zákonom dovoleným spôsobom“.

Vychádzajúc z uvedených zákonných ustanovení a zásad rozhodovania o trovách konania v správnom súdnictve, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie krajského

súdu v časti uloženia povinnosti žalobcom zaplatiť účastníkovi L. B. trovy konania na účet

právnej zástupkyne JUDr. A. V. vo výške 424,07 eura, do 30 dní od nadobudnutia

právoplatnosti rozsudku, spoločne a nerozdielne s tým, že splnením povinnosti jedného zo

žalobcov povinnosť druhého zaniká, podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a podľa § 220 OSP

zmenil tak, že účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nevyhovel žiadosti žalobcov, aby v predmetom

prípade nariadil pojednávanie, nakoľko predmet sporu sa dotýka vlastníckeho práva žalobcov.

Podľa § 250ja ods. 2 OSP odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla

bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania

nariadi pojednávania, ak to považuje za potrebné alebo ak vykonáva dokazovanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozhodol o odvolaní žalobcov

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, pretože prejednanie

odvolania na pojednávaní nepovažoval za nevyhnutné ani za potrebné, keďže to nebolo

v rozpore s verejným záujmom a ani vo veci nevykonával dokazovanie. Vec preskúmaval

na základe predloženej dokumentácie spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého

tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgánu. Najvyšší súd považoval

za postačujúce preskúmanie danej veci na základe spisovej dokumentácie, keďže v tomto

štádiu konania sa mali vyriešiť iba právne otázky a (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Varela Assalino proti Portugalsku z 25. apríla 2002 č. sťažnosti 64336/0) a možnosť vyjadriť sa vo veci ústne bola žalobcom dostatočne daná nariadením dvoch

ústnych pojednávaní krajským súdom dňa 20. januára 2011 a dňa 31. marca 2011 (nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. októbra 2008 sp. zn. I. ÚS 54/08).

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd SR podľa § 246c ods. 1 veta

prvá OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Žalovanému náhrada trov konania neprináleží

zo zákona.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. novembra 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

P. Slezáková