Najvyšší súd  

5Sžp/13/2011

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu 1/ M., bytom V. a 2/ H., bytom V., oboch zastúpených JUDr. Ing. Jánom Felšöcim, advokátom so sídlom M. R. Štefánika 1, Pezinok, proti žalovanému Krajskému stavebnému úradu v Bratislave, so

sídlom Lamačská cesta 8, Bratislava, za účasti: 1/ Ing. Z., bytom K., zastúpeného JUDr.

Ľubomírom Volochom, advokátom so sídlom Robotnícka 9, Bratislava, a 2/ P., bytom K.,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. A/2008/1840-2/HLO z 10. apríla 2008,

na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 09. februára 2011, č. k.

2S/106/2008-102, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 09. februára 2011, č. k. 2S/106/2008–102   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej ak „krajský súd“) podľa

§ 250j ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zrušil rozhodnutie

žalovaného č. A/2008/1840-2/HLO z 10. apríla 2008, ktorým bolo zamietnuté odvolanie

žalobcov a potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Mestskej časti

Bratislava – Nové mesto sp. zn. ÚK a SP–2007/1654-EKT z 10. decembra 2007, ktorým

podľa ustanovení § 39a ods. 4, § 62 a § 66 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní

a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný

zákon“), v spojení s vyhláškou č. 453/2000 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia

stavebného zákona (ďalej len „vyhláška č. 453/2000 Z. z.“) povolil v spojenom územnom

a stavebnom konaní stavbu „Podzemná garáž so spojovacou chodbou“ na pozemku parc. č. X.

a č...X. katastrálne územie B.B., stavebníkom Ing. Z. a I. a pre umiestnenie a realizáciu

stavby stanovil podmienky.

Rozhodol tak v konaní podľa § 247 a nasl. OSP, keď vychádzajúc z ustanovení § 34

ods. 1 a 2, § 59 ods. 1 a § 140 stavebného zákona a § 3 ods. 2 veta prvá a ods. 4, § 32 ods. 1

a § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „správny poriadok“) mal za to, že prvostupňový správny orgán nekonal

so žalobcami ako účastníkmi stavebného konania pokiaľ ide o parcelu č. X. katastrálne

územie B. z titulu spoluvlastníctva tejto dotknutej parcely, odňal im možnosť zúčastniť sa

konania pred správnym orgánom, a teda žalobcovia nemohli v konaní účinne obhajovať svoje

práva a záujmy.

Krajský súd mal za to, že v konaní prvostupňového správneho orgánu sa vyskytli

vady, pričom tieto vady v postupe prvostupňového správneho orgánu neodstránil ani žalovaný

v odvolacom konaní. Podľa krajského súdu je zrejmé, že prvostupňový správny orgán

po začatí konania vykonal dňa 12. októbra 2007 miestne zisťovanie – obhliadku bez účasti

iných účastníkov konania, t. j. aj bez účasti a vedomosti žalobcov a následne oznámil

žalobcom začatie spojeného územného a stavebného konania a zároveň upustil od ústneho

konania a miestneho zisťovania.

Z tohto vyvodil krajský súd záver, že prvostupňovému správnemu orgánu zrejme

neboli známe pomery staveniska, keď nepostrehol, že s dotknutým pozemkom stavebníka

bezprostredne susedí pozemok žalobcov, ktorí svoj nesúhlas písomne oznámili stavebnému

úradu. Takto potom podľa názoru krajského súdu stavebné povolenie vôbec nezohľadňuje

skutočný stav veci, keďže stavebný úrad nepostrehol, že žalobcovia sú vlastníkmi susedného

pozemku a takúto okolnosť vôbec neskúmal a nijako sa s ňou vo svojom rozhodnutí

nevysporiadal. V odvolaní namietané skutočnosti odvolací orgán nevyhodnotil správne,

keď konštatoval, že prvostupňový orgán skúmal podmienky umiestnenia stavby na hranici

pozemku. Odvolací správny orgán len uviedol, že žalobcovia mali sami upozorniť

na to, že sú vlastníkmi aj ďalšieho pozemku. Takéto konanie správneho orgánu je podľa

názoru krajského súdu v rozpore so zásadou materiálnej pravdy a správne orgány tak porušili

ďalšiu zásadu správneho konania, a to zásadu súčinnosti upravenú v § 3 ods. 2 správneho

poriadku, keď nechránili záujmy žalobcov a nepostupovali v konaní v úzkej súčinnosti

s účastníkmi konania. Vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného krajský súd dôvodil,

že druhostupňový správny orgán mal dať možnosť žalobcom sa vyjadriť k veci, a to najmä

po tom, čo zistil, že prvostupňový orgán ich opomenul ako vlastníkov susedného pozemku.

Poukázal pritom na to, že rozhodnutie správneho orgánu malo vychádzať zo spoľahlivo

zisteného stavu veci, pričom zákon výslovne uvádza povinnosť správneho dať možnosť

vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť návrhy. Účelom je zabezpečiť, aby podklad

pre rozhodnutie zahŕňal všetky rozhodujúce skutkové a právne významné okolnosti prípadu, pretože len na základe úplných a správnych podkladov môže byť vydané rozhodnutie, ktoré

je nielen v súlade so zákonom, ale aj spravodlivé.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak,

že úspešným žalobcom priznal voči žalovanému náhradu trov konania vo výške 439,05 eura

na účet ich právneho zástupcu.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie nestotožniac

sa s dôvodmi tohto rozsudku a domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci Krajskému súdu

v Bratislave na ďalšie konanie.

Nesúhlasil s vyhlásením, že boli porušené zásady súčinnosti, materiálnej pravdy,

a že so žalobcami sa nejednalo ako s účastníkmi konania a boli opomenutí. Apelujúc

na skutočnosť, že žalobcovia boli účastníkmi stavebného konania v súlade s § 59 ods. 1

písm. b/ stavebného zákona uviedol, že im boli zabezpečené všetky ich procesné práva,

na základe čoho aj využili možnosť podať námietky a podať odvolanie voči vydanému

rozhodnutiu, a preto ich tvrdenie o odňatí možnosti zúčastniť sa na konaní nie je pravdivé,

nakoľko procesné úkony uvedené vyššie môže vykonať v konaní len účastník konania.

Žalovaný poukázal na to, že prvostupňový správny orgán účastníkom konania

písomne oznámil začatie spojeného územného a stavebného konania a upustenie od ústneho

pojednávania, pričom zo spisového materiálu, z oznámenia o začatí konania i z rozdeľovníka,

je zrejmé, že žalobcom bolo toto oznámenie doručované, a že bola vznesená námietka

z ich strany, ale bez akéhokoľvek odôvodnenia. Prvostupňový správny orgán sa s ňou

zaoberal a zároveň ju vyhodnotil. Krajský súd vo svojom rozhodnutí poukazuje

na skutočnosť, že so žalobcami sa nekonalo ako s účastníkmi konania z titulu vlastníctva

parcely č. X., avšak z geometrického plánu č. X. zo dňa 27. septembra 2010 je jasné, kde sa

nachádza uvedená parcela č. X., je susediacou parcelou s parcelou stavebníka, čiže parc. č.

..X. a parc. č. X., na ktorých bola povolená stavba. Z vyššie uvedeného podľa žalovaného

vyplýva, že stavebný úrad skúmal susediace parcely, na základe čoho stanovil okruh

účastníkov konania a oznámil žalobcom ako vlastníkom susedných pozemkov začatie konania

a možnosť uplatnenia námietok. Poukázal i na to, že stavebný úrad neoznamuje začatie

stavebného konania s poukazom na susedné pozemky, ale k parcele, ktorej sa týka vydanie

stavebného povolenia, oznámenie sa doručuje vlastníkom dotknutých susediacich pozemkov

tak, ako to vyplýva z prvostupňového administratívneho spisu.

Žalovaný zdôraznil, že žalobcovia mali postavenie účastníkov konania, keďže

pozemky, ktoré vlastnia stavebný úrad vyhodnotil ako susedné pozemky, ktorých užívanie

môže byť stavebným povolením priamo dotknuté. Podľa žalovaného žalobcovia ako účastníci konania mali možnosť využiť všetky procesné práva a aj ich využili. Keďže obsahom

námietok žalobcov bol iba všeobecný nesúhlas so stavbou bez bližšieho zdôvodnenia,

stavebný úrad nebol povinný takouto námietkou konkrétnejšie sa zaoberať, splnil si však

zákonnú povinnosť a rozhodol o nej vo výrokovej časti rozhodnutia. Žalovaný dodal,

že mu nie je zrejmé, na základe čoho krajský súd a žalobcovia dospeli k záveru, že žalobcom

bolo odopreté právo účinne hájiť ich oprávnené záujmy.

Vytkol krajskému súdu, že vo svojom odôvodnení nesprávne použil slovné spojenie

„miestne zisťovanie – ohliadku“, ktorú terminológiu je potrebné vnímať, ako dva rozdielne

procesné úkony. Pokiaľ krajský súd ďalej uviedol, že na „miestnom zisťovaní – ohliadke“

neboli prítomní účastníci konania, žalovaný poukázal na to, že na ohliadku ako na jeden

z dôkazných prostriedkov, ktorý môže správny orgán vykonať v rámci dokazovania,

je správny orgán povinný prizvať účastníkov konania, ale na miestne zisťovanie, ktoré bolo

v danej veci vykonané, správny orgán nie je povinný prizvať účastníkov konania. Na základe

vyššie uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že ani prvostupňový tak ako ani

druhostupňový správny orgán, neporušili zásady materiálnej pravdy a súčinnosti, konali

so žalobcami ako s účastníkmi konania, čo vyplýva aj z jednotlivých uskutočnených

procesných úkonov žalobcov.

Čo sa týka samotnej stavby, podzemná garáž, umiestnená v dĺžke 7,25 m na spoločnej

hranici medzi pozemkom stavebníkov a pozemkom žalobcov nebráni riadnemu užívaniu

pozemku parc. č. X., neobmedzuje ho konštrukciou ani tienením. Stavebný zámer žalobcov na

pozemku parc. č. X. nie je žalovanému známy, aj keď na pojednávaní bola prednesená táto

otázka, ale žalobcovia sa k nej nikdy konkrétne nevyjadrili. Preto bude ťažké, tak ako to

uviedol krajský súd vo svojom rozhodnutí, skúmať, v čom stavebník prekáža postavenou

garážou v realizovaní zámerov, ktoré žalobcovia nevedeli konkretizovať ani na poslednom

uskutočnenom pojednávaní na otázku predsedu senátu na krajskom súde dňa 09. februára

2011, kedy bol vyhlásený napadnutý rozsudok. Strop garáže sa zatrávnením zjednotí

s terénom pozemku pri rodinnom dome, nedôjde ani k zhoršeniu existujúcich svetlo

technických pomerov na susedných pozemkoch. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaný

konštatoval, že žalobou napadnuté rozhodnutie úradu bolo vydané v súlade s príslušnými

právnymi predpismi a na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a správneho

právneho posúdenia veci, pričom bolo riadne odôvodnené v zmysle ustanovenia § 47 ods. 3

správneho poriadku, t. j. poskytovalo dostatočnú skutkovú a právnu oporu výrokovej časti

rozhodnutia. Žalovaný v odvolacom konaní podrobne a v celom rozsahu preskúmal

odvolaním napadnuté rozhodnutie, ako aj postup prvostupňového správneho orgánu v konaní,

ktoré predchádzalo jeho vydaniu, spolu s predloženým spisovým materiálom, porovnal výrokovú časť aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia s príslušnými hmotnoprávnymi

a procesnoprávnymi predpismi, a dospel k záveru, že nie je dôvod na jeho zrušenie.

Záverom odvolania preto žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky,

ako príslušný odvolací súd, napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako nezákonný

zrušil, alebo aby ho zmenil tak, že žalobu zamieta.

Žalobcovia ani účastníci konania sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadrili,

odvolací návrh nepodali.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako

aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1

OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie

žalovaného je dôvodné.

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní. Súdy v správnom súdnictve preskúmavajú zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).

Správne súdnictvo je založené na súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutí ako

aj im predchádzajúcich konaní pred správnym orgánom. Právnym základom pre prieskum

zákonnosti rozhodnutí ako aj im predchádzajúcich konaní sú právne úvahy a z nich

vychádzajúce právne závery správnych orgánov pri aplikácii konkrétnych zákonných

ustanovení na zistený skutkový stav.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

(§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa zákonného ustanovenia § 247 ods. 1 OSP treba považovať za osobitnú

náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach

nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že   zákon bol porušený.

Žalobca musí poukázať na konkrétne   skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 a nasl. OSP)

je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových

podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti

s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi

predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho

orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu

súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, a to z pohľadu,

či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym

orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).

Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy

(správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk

ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia

(§ 245 ods. 2 OSP).

Podľa § 39a ods. 4 stavebného zákona stavebný úrad spojí územné konanie

o umiestnení stavby so stavebným konaním pri jednoduchej stavbe alebo jej prístavbe

a nadstavbe, ak sú podmienky umiestnenia jednoznačné vzhľadom na pomery v území;

pri ostatných stavbách tak urobí za predpokladu, že podmienky na ich umiestnenie vyplývajú

z územného plánu zóny.

Podľa § 59 ods. 1 stavebného zákona účastníkmi stavebného konania sú:

a) stavebník,

b) osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane

susediacich pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom

a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté,

c) ďalšie osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu,

d) stavebný dozor alebo kvalifikovaná osoba,

e) projektant v časti, ktorá sa týka projektu stavby.

V ustanovení § 59 ods. 1 písm. b/ stavebného zákona je okruh účastníkov vymedzený

tak, že pre postavenie účastníka konania nepostačuje vlastnícke alebo iné právo k susednej

nehnuteľnosti, ale musí byť splnená aj podmienka, že vlastnícke právo alebo právom

chránené záujmy alebo povinnosti suseda môžu byť stavebným povolením dotknuté. Túto

otázku vždy posudzuje stavebný úrad podľa okolností konkrétneho prípadu a na základe toho

vymedzí okruh účastníkov konania.

Podľa § 61 ods. 1 stavebného zákona stavebný úrad oznámi začatie stavebného

konania dotknutým orgánom, všetkým známym účastníkom a nariadi ústne pojednávanie

spojené s miestnym zisťovaním. Súčasne ich upozorní, že svoje námietky môžu uplatniť

najneskoršie pri ústnom pojednávaní, inak že sa na ne neprihliadne. Na pripomienky

a námietky, ktoré boli alebo mohli byť uplatnené v územnom konaní alebo pri prerokúvaní

územného plánu zóny, sa neprihliada. Stavebný úrad oznámi začatie stavebného konania

do 7 dní odo dňa, keď je žiadosť o stavebné povolenie úplná.

Pred oznámením začatia stavebného konania musí stavebný úrad dôsledne vymedziť

okruh účastníkov konania podľa kritérií uvedených v § 59 stavebného zákona a taktiež

spolupôsobiace dotknuté orgány, ktoré sú všeobecne uvedené v § 125 až 127 a v § 140a

stavebného zákona. Osobitne posúdi postup podľa § 61 ods. 2 stavebného zákona,

t. j., či upustí od miestneho zisťovania, prípadne od ústneho pojednávania.

Podľa § 61 ods. 3 stavebného zákona stavebný úrad oznámi účastníkom začatie

stavebného konania najmenej 7 pracovných dní pred konaním miestneho zisťovania prípadne

ústneho pojednávania. Ak stavebný úrad upustí od ústneho pojednávania, určí, do kedy môžu

účastníci uplatniť námietky, a upozorní ich, že sa na neskoršie podané námietky neprihliadne.

V stavebnom konaní platí koncentračná zásada, ktorá znamená, že po termíne určenom

stavebným úradom sa na pripomienky a námietky účastníkov konania neprihliada

a stanoviská dotknutých orgánov, ktoré sa nevyjadrili, sa považujú za kladné. Stavebný úrad

však musí zainteresované subjekty na túto skutočnosť písomne upozorniť a jednoznačne určiť

lehotu na uplatnenie ich pripomienok a námietok.

Účelom zásady koncentrácie konania v stavebnom konaní je stanovenie určitých

limitov stavebného konania a jej cieľom je zamedziť neustálemu generovaniu nových

námietok, ktoré by v konečnom dôsledku bránili akejkoľvek stavebnej činnosti.

Krajský súd podľa citovaných zákonných ustanovení a zásad nepostupoval dôsledne,

keď ponechal celkom bez povšimnutia, že žalobcovia boli prvostupňovým správnym orgánom v oznámení o začatí stavebného konania č. ÚK a SP–2007/1654-EKT zo 06. novembra 2007

(č. l. 5 administratívneho spisu), ktoré im bolo doručené dňa 13. novembra 2007, riadne

poučení o práve vzniesť do 7 pracovných dní od doručenia oznámenia námietky

a o koncentračnej zásade (§ 61 ods. 3 stavebného zákona) ako aj o možnosti nahliadať

do spisu a do podkladov rozhodnutia. Taktiež ponechal krajský súd bez povšimnutia,

že vzhľadom na koncentračnú zásadu boli žalobcovia povinní vyčerpať všetky prostriedky

k ochrane svojich práv, ktoré mali procesne k dispozícii už v prvostupňovom správnom

konaní včítane námietok podľa § 6 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej

republiky č. 532/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických

požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané

osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie (ďalej len „vyhláška č. 532/2002

Z. z.“), a to v lehote stanovenej stavebným úradom, ktoré právo realizovali tak, že listom

doručeným stavebnému úradu dňa 22. novembra 2007 oznámili svoj nesúhlas „s výstavbou:

Garáž a spojovacia chodba na poz. parc. č. X. a..X. kat. úz. Vinohrady, na Vlárskej ulici

v Bratislave“ bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov.

Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu, túto nekonkrétnu námietku

prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí vyhodnotil v zmysle § 66 ods. 1 veta prvá

stavebného zákona ako neopodstatnenú a v plnom rozsahu ju zamietol. Až v odvolaní proti

stavebnému povoleniu žalobcovia namietali, okrem nedostatočne zisteného skutkového stavu,

že podzemná garáž má byť vybudovaná na hranici pozemku parc. č...X. s ich pozemkom X.,

čím nie je dodržaná požiadavka vzdialenosti od spoločnej hranice s týmto ich pozemkom a čo

obmedzuje možnú budúcu stavbu na ich pozemku z dôvodu dodržania vzdialenosti stavieb

v zmysle vyhlášky č. 532/2002 Z. z.. Žalovaný k odvolaniu žalobcov zadovážil stanovisko

projektanta Ing. Arch. J., z ktorého stanoviska vyplýva, že navrhovaná podzemná garáž je

umiestnená na hranici pozemku č...X. pri susednom pozemku parc. č. X., že garáž nezasahuje

žiadnou časťou do pozemku č. X., že líc konštrukcie je vzdialený od majetkoprávnej hranice

150 mm a že vonkajší povrch obvodovej steny bude z monolitického betónu, ktorý nebude

vyžadovať údržbu zo strany pozemku parc. č. X.. Zo stanoviska je zrejmé, že v súlade s § 6

odsekom 2 vyhlášky č. 532/2002 Z. z. nebude navrhovaná stavba trvalo obmedzovať užívanie

susedného pozemku – parcely č. X. (č. l. 13 administratívneho spisu). Žalovaný vo svojom

rozhodnutí odvolacie námietky žalobcov, hoci boli podané oneskorene, podrobne vyhodnotil

na str. 3 a 4 napadnutého rozhodnutia.

Takto potom závery krajského súdu, že správne orgány nekonali so žalobcami

ako s účastníkmi konania pokiaľ ide o parc. č. X. a neposkytli žalobcom dostatočnú súčinnosť, nemajú oporu v administratívnom spise. Z obsahu administratívneho spisu podľa

názoru najvyššieho súdu nevyplýva, že by postupom správneho orgánu došlo k popretiu

základných zásad správneho konania ako je zásada aktívnej súčinnosti účastníkov konania

a zásada materiálnej pravdy. Nebolo tiež   preukázané, že by správny orgán v správnom

konaní nevytváral optimálne podmienky na uplatnenie práva žalobcov, t. j. byť aktívnym

činiteľom v rámci konania. Žalobcovia boli o svojich právach i povinnostiach účastníkov

konania správnym orgánom náležite poučení a mali možnosť vzniesť námietky a pripomienky

voči spojenému územnému a stavebnému konaniu i možnosť   oboznámiť sa s obsahom

spisového materiálu a podkladmi rozhodnutia. Prípadné nevyužitie práva uplatniť konkrétne

námietky (§ 61 ods. 1, resp. ods. 3 stavebného zákona) ani práva nazerať do spisu (§ 23

správneho poriadku v spojení s § 140 stavebného zákona) zo strany žalobcov, nemožno

vyhodnotiť v neprospech správneho orgánu.

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že každý

demokratický štát ochranu subjektívnych práv len ponúka, ale nevnucuje a že „práva patria

len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne

zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas

a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž

predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak

ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné

a pod.. To plne platí aj pri uplatňovaní zákonných procesných práv podľa 61 ods. 1

stavebného zákona, či § 137 stavebného zákona, ak sa námietky týkajú vlastníckych

a užívacích práv k pozemkom a stavbám, o ktorých podľa právneho poriadku prináleží

rozhodovať súdu v občianskom súdnom konaní.

Dôvodná bola i odvolacie námietka žalovaného, že krajský súd stotožnil miestne

zisťovanie s iným dôkazným prostriedkom – ohliadkou. Miestne zisťovanie, ktoré

sa uskutočňuje spravidla komisionálne, vykonáva stavebný úrad pre riadne objasnenie veci

a zistenie skutočného stavu na účely zistenia alebo overenia skutočností potrebných

v súvislosti s vydaní rozhodnutia v konaní podľa stavebného zákona. Ohliadka (§ 38

správneho poriadku) je typickým dôkazným prostriedkom, pomocou ktorého správny orgán

získava poznatok o dôležitej skutočnosti, ktorá má byť podkladom pre správne rozhodnutie.

Ohliadku nariadi správny orgán spravidla vtedy, ak predložené dôkazy neposkytujú

spoľahlivý podklad pre vydanie rozhodnutia alebo ak niektoré skutočnosti sú medzi

účastníkmi sporné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po podrobnom oboznámení sa s obsahom

pripojeného spisového materiálu na rozdiel od záveru krajského súdu je toho názoru,

že rozhodnutie žalovaného poskytuje dostatočný základ na jeho vecné preskúmanie, preto

zo zhora uvedených dôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 250ja

ods. 3 vety druhej OSP a § 221 ods. 1 písm. h/ OSP zrušil a v zmysle § 221 ods. 2 OSP

v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej OSP mu vec vrátil na ďalšie konanie.

Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude vec znova prejednať a o nej rozhodnúť,

pričom sa bude musieť podrobne vecne vyporiadať so žalobnými dôvodmi aj námietkami

žalovaného vznesenými v odvolaní, a to s prihliadnutím na predmet konania, a jeho nové

rozhodnutie musí zodpovedať zákonu včítane riadneho odôvodnenia. Najvyšší súd považuje

za potrebné opätovne upriamiť pozornosť krajského súdu aj na koncentračnú zásadu

vyjadrenú v ustanovení § 61 ods. 1, resp. § 3 stavebného zákona, ktorou je stavebné konanie

ovládané, na základe čoho bude potrebné posúdiť aj dispozičnú možnosť žalobcov vo vzťahu

k žalobným dôvodom.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. februára 2012

  JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková