Najvyšší súd  

5Sžp/1/2011

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M.M., bytom v B., zastúpenej JUDr. D. K., advokátom so sídlom kancelária v Ž., proti žalovanému Krajskému

stavebnému úradu, Banská Bystrica, Nám. Ľ. Štúra 1, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného z 18. marca 2010 č. KSÚ BB-2010-297/358 - 1.OŠSS, o odvolaní

žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. októbra 2010,

sp. zn. 24S/30/2010-51, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. októbra 2010 sp.zn. 24S/30/2010-51

p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) napadnutým uznesením podľa

§ 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zastavil konanie, v ktorom

sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného, ktorým

zrušil rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu (Mesto Banská Štiavnica, Primátor

mesta - stavebný úrad) č. 3652/2009/Výst. z 21. decembra 2009 a č. 3652/2009/Výst.

z 21. decembra 2009 a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zistil pochybenia v konaní, spočívajúce

v porušení § 3, § 22, § 32 a § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) a § 87, § 96 a § 100 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)v znení

neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) a príslušných ustanovení vyhlášky

č. 453/2000 Z.z. a vyhlášky č. 532/2002 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

stavebného zákona a ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách

na výstavbu.

Krajský súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného je rozhodnutím

procesnej povahy, nie je teda konečným rozhodnutím vo veci a žalobkyňa ním nebola

ukrátená na svojich právach. Poukázal na to, že súdy v správnom súdnictve preskúmavajú

zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy vydaných v správnom konaní, ktorými

správny orgán zasahuje do práv a povinností fyzickej alebo právnickej osoby, pričom

možnosť domáhať sa takéhoto prieskumu je obmedzená negatívnym výpočtom rozhodnutí

a postupov vylúčených zo súdneho prieskumu (§ 247 ods. 1 OSP). Rozhodovanie o žalobách

proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti

Občianskeho súdneho poriadku je dôsledne založené na zásade subsidiarity súdneho

prieskumu vo vzťahu ku konaniu o riadnych opravných prostriedkoch v správnom konaní

(§ 247 ods. 2 OSP). Preto poukazujúc na § 248 písm. a/ OSP, podľa ktorého súdy

nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia

týkajúce sa vedenia konania, konanie v súlade s § 250d ods. 3 OSP zastavil.

O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP.

Proti tomuto uzneseniu prvostupňového súdu podala v lehote ustanovenej zákonom

odvolanie žalobkyňa. Žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie krajského

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietala závery krajského súdu o procesnej

povahe preskúmavaného rozhodnutia žalovaného s tým, že priamo z textu predmetného

rozhodnutia je zrejmé, že toto rozhodnutie je konečné, nevyplýva z neho, že vec sa vracia

na nové konanie a rozhodnutie. Poukázala tiež na to, že z textu žaloby vyplývajú všetky

skutočnosti preukazujúce spôsob a rozsah poškodenia jej práv preskúmavaným rozhodnutím

žalovaného.

Žalovaný správny orgán sa vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne

stotožnil so závermi krajského súdu, že žaloba žalobkyne smeruje voči rozhodnutiu, ktoré

nemôže byť predmetom preskúmavania súdom. Až konečné rozhodnutie vo veci samej

je takým správnym aktom, kedy možno relevantne hovoriť o zásahu do práv účastníka konania. Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie krajského súdu

ako vecne správne potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo

v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta

prvá OSP). Odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta

prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s právnymi závermi obsiahnutými

v uznesení krajského súdu, ktoré považuje za správne a vychádzajúce z dostatočného zistenia

skutkového i právneho stavu veci (§ 219 ods. 2 OSP).

Žalobkyňa napadla žalobou podľa § 247 OSP rozhodnutie vydané v odvolacom konaní

podľa § 53 a nasl. správneho poriadku, ktorým bolo zrušené rozhodnutie správneho orgánu

prvého stupňa.

Žalobkyňa vo svojom odvolaní správne poukazuje na to, že rozhodnutie žalovaného

obsahuje len výrok o zrušení rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa bez toho,

že by žalovaný vyslovil, že sa vec vracia na ďalšie konanie. Zrušením rozhodnutia

prvostupňového správneho orgánu v odvolacom konaní bez toho, že by konanie bolo

zastavené, sa však vec dostala do štádia, kedy bol podaný návrh na začatie správneho konania,

pričom o ňom ešte nebolo rozhodnuté. Je preto povinnosťou správneho orgánu prvého stupňa

o ňom konať a rozhodnúť. Zároveň je v zmysle § 59 ods.3 veta za bodkočiarkou správneho

poriadku viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu, t. j. žalovaného.

Rozhodnutie žalovaného teda nemožno považovať za rozhodnutie, ktorým sa správne

konanie končí, a to aj keď žalobkyňa mohla z poučenia o opravnom prostriedku vyvodiť

opačné závery. Konečnosť rozhodnutia vyjadrenú v poučení treba chápať vo vzťahu

k opravným prostriedkom podľa správneho poriadku a vyvodzovať z nej len nemožnosť

podať voči preskúmavanému rozhodnutiu žalovaného odvolanie, hoci   je pravdou,

že v spojení s neúplným výrokom rozhodnutia, čo je však namieste považovať za inú zrejmú

nesprávnosť rozhodnutia podľa § 47 ods. 6 správneho poriadku, boli obavy pochopiteľné. S ohľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu

v Banskej Bystrici, stotožniac sa s dôvodmi v ňom uvedenými, ako vecne správne potvrdil

(§ 250ja ods. 3 veta druhá a § 219 ods. 1 a 2 OSP)

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

§ 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobkyni ich

náhradu nepriznal, pretože v tomto konaní nebola úspešná, a žalovanému žiadne trovy

z dôvodu podania neúspešného odvolania žalobkyne nevznikli a ani ich náhradu neuplatnil.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. januára 2011

JUDr. Jana B a r i c o v á, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková