5Sžo/9/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky JUDr. Ž. B., bytom J., proti odporcovi 1/ Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, so sídlom Dobrovičova 12, B. a 2/ Slovenskému pozemkovému fondu, so sídlom

Búdková 36, B., zastúpený Mgr. P. B., advokátom, B., s. r. o., L., o priznanie nemajetkovej

ujmy v reštitučnom spore a bezodplatnom prevode náhradného pozemku, na odvolanie

navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 09. decembra 2010, sp. zn.

1S/347/2005-97, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie navrhovateľky   o d m i e t a.

Navrhovateľke   n e p r i z n á v a právo na náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní podľa štvrtej hlavy piatej

časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) napadnutým uznesením návrh

vo vzťahu k odporcovi 2. Slovenskému pozemkovému fondu zamietol a konanie vo vzťahu

odporcovi 1. Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky zastavil.

Navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že po spresnení petitu návrhu navrhovateľkou

predmetom konania zostala nečinnosť Slovenského pozemkového fondu (ako jediného

účastníka konania) vo veci vydania pozemku. Z návrhu ako aj z obsahu celého spisu zistil,

že navrhovateľka sa domáhala konať a ukončiť reštitučné konanie priznaním vlastníckeho

práva tak jej, ako aj ostatným trom oprávneným osobám k dohodnutému náhradnému

pozemku C-KN parcelné číslo X. záhrada s výmerou 1.256 m² evidovaná na LV č. X. k. ú. N.

M., časť priľahlého pozemku o výmere 29 m² oddeleného geometrickým plánom z priľahlej

C-KN parcelné č. X. záhrada o výmere 852 m² v k. ú. N. M., pričom svoj právny nárok

opierala o rozhodnutie bývalého Okresného úradu Bratislava 4, Karloveská 2, zo dňa

10.01.2003 č. 99/91, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19.01.2004.

Z odôvodnenia tohto rozhodnutia nesporne vyplýva, že v danom prípade

navrhovateľka splnila zákonné podmienky podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. n/ zákona

č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“), pričom oprávnené osoby

majú podľa ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. právo na bezodplatný prevod

pozemkov vo vlastníctve štátu a v správe Slovenského pozemkového fondu. Oprávnené osoby

získajú po právoplatnosti tohto rozhodnutia bezodplatným prevodom pozemok vo vlastníctve

štátu a v správe Slovenského pozemkového fondu alebo inú náhradu podľa výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

Z dohody, ktorá bola uzatvorená dňa 29.09.2006 medzi Slovenským pozemkovým

fondom B. – regionálny odbor B. a navrhovateľkou, nesporne vyplýva, že oprávnenej osobe

(navrhovateľke) bola z doteraz hore uvedeného rozhodnutia poskytnutá finančná náhrada za

porasty v hodnote 4.266,- Sk a stavby v hodnote 9.100,- Sk. Náhrada za pozemky v hodnote

80.312,- Sk mala byť poskytnutá formou bezodplatného prevodu pozemkov v k. ú. N. M.,

okres B. 3 - C-KN parcelné číslo X. záhrada o výmere 1.256 m², evidovaná na LV č. X. v k.

ú. N. M., z toho pre oprávnenú osobu vo vlastníckom podiele ¼, časť priľahlého pozemku vo

výmere 29 m² oddeleného geometrickým plánom z priľahlej C–KN parcelné číslo X. záhrada

o výmere 859 m² v k. ú. N. M., z tohto pre oprávnenú osobu vo vlastníckom podiele ¼. Cena

pozemkov bolo dohodnutá vo výške 250,- Sk/m². Navrhovateľka v dohode súhlasila s tým,

aby záväzky vyplývajúce z tejto dohody boli voči nej vysporiadané aj po termíne uvedenom v

§ 16 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov.  

Na základe vyššie uvedených skutočností mal krajský súd za preukázané, že v danom

prípade nemožno hovoriť o nečinnosti odporcu označeného v žalobe v súvislosti s uplatneným právom navrhovateľky na vydanie jej reštitučného nároku. Medzi účastníkmi

konania, ako je nesporné, bola uzatvorená vyššie citovaná dohoda, na základe ktorej bol jej

reštitučný nárok vzájomnou dohodou vysporiadaný, resp. bola uzatvorená dohoda

o bezodplatnom prevode pozemkov ako aj o termíne, v ktorom sa tak má uskutočniť.

Vzhľadom na vyššie citované krajský súd konštatoval, že v danom prípade nie je preukázaná

zo strany navrhovateľky tvrdená bezdôvodná nečinnosť tohto orgánu. Z tohto dôvodu krajský

súd podľa § 250t ods. 4 veta štvrtá OSP návrh voči odporcovi 2. zamietol.

Voči odporcovi 1. krajský súd konanie zastavil, s poukazom na späťvzatie žaloby

podľa § 250h ods. 2 OSP v spojení s § 250d ods. 3 OSP a účastníkov poučil, že proti tomuto

uzneseniu nie je prípustné odvolanie podľa § 250t ods. 7 OSP.

Napriek poučeniu o opravnom prostriedku podala navrhovateľka proti tomuto

rozhodnutiu odvolanie žiadajúc, aby najvyšší súd uložil odporcovi 2. konať podľa § 34 ods. 4

písm. a/ zákona č. 330/1991 Zb. v znení platnom do 10.01.2003 a reštitučné konanie ukončiť.

Poukázala, že za záväznú treba považovať dohodu z 27.07.2005. Namietala tiež, že krajský

súd ju neoboznámil s vyjadrením odporcu z 27.09.2010. Zamietnutím žaloby krajský súd

odňal navrhovateľke možnosť domáhať sa oprávneného nároku na súde s poučením, že proti

napadnutému uzneseniu sa nemožno odvolať, čo je v rozpore s uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky 6Sžo/112/2007 z 01.08.2007.

Odporca 2. vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že navrhovateľka vo svojom podaní

neuviedla žiadne skutočnosti, s ktorými by sa krajský súd nevysporiadal. Keďže podľa § 250t

ods. 7 OSP odvolanie proti rozhodnutiu v danej veci nie je prípustné, navrhol ho odmietnuť.

Pre prípad prípustnosti odvolania navrhol rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

napadnuté rozhodnutie v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP)

a dospel záveru, že odvolanie navrhovateľky treba odmietnuť.

Navrhovateľka sa domáha súdnej ochrany pred tvrdenou nečinnosťou odporcu 2.

návrhom podaným podľa § 250t OSP.

Podľa § 250t ods. 1 OSP, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán

verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu

verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal

prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa § 250t ods. 4 OSP, súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd

návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet

a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej

je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto

lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Podľa § 250t ods. 3 OSP orgán verejnej správy, proti ktorému návrh smeruje,

je povinný bezodkladne po doručení návrhu predložiť súdu vyjadrenie k návrhu a príslušný

spis. K rozhodnutiu o návrhu si súd môže vyžiadať stanovisko nadriadeného správneho

orgánu.

Podľa § 250t ods. 7 OSP proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok.

Podľa § 250t ods. 8 OSP na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej

a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Vzhľadom na ustanovenie § 246c ods. 1 veta druhá OSP podľa ktorého opravný

prostriedok v správnom súdnictve je prípustný, len ak je to ustanovené v piatej časti OSP

a na ustanovenie § 250t ods. 7 OSP, najvyšší súd sa v prvom rade zaoberal prípustnosťou

odvolania v danej veci.

Krajský súd správne poučil účastníkov konania o opravnom prostriedku proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu, lebo prípustnosť odvolania je ex lege vylúčená.

Navrhovateľka v odvolaní ďalej namietala odňatie možnosti konať pred súdom.

K uvedenej skutočnosti malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd ju neoboznámil

s vyjadrením odporcu k žalobe (návrhu) z 27.09.2010.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP) treba rozumieť

taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho

procesných práv, priznaných mu v   súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Za takýto postup nemožno považovať nedoručenie vyjadrenia odporcu

k žalobe v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy, pretože takáto povinnosť krajského

súdu z ustanovenia § 250t OSP nevyplýva a ustanovenie § 123 OSP v danom prípade

nie je možné aplikovať z dôvodu špeciálnej úpravy (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP).

Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy je konaním jednoinštančným. Proti

rozhodnutiu súdu nie je v občianskom súdnom konaní prípustný žiadny opravný prostriedok.

Za podmienok stanovených v čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky by navrhovateľka mohla

rozhodnutie súdu napadnúť sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky.

Keďže ustanovenie § 250t ods. 7 OSP prípustnosť opravného prostriedku v konaní

proti nečinnosti orgánu verejnej správy celkom vylučuje, Najvyšší súd Slovenskej republiky

musel preto odvolanie navrhovateľky podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 246c ods. 1

veta prvá a s § 250t ods. 7 OSP odmietnuť ako odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Nemožno pritom opomenúť, že ak nie sú splnené zákonom ustanovené podmienky

prípustnosti opravného prostriedku a napriek tomu by sa opravný súd týmto opravným

prostriedkom vecne zaoberal, môže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý

proces (k tomu pozri bližšie napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci

sp. zn. I. ÚS 356/06 z 10. októbra 2007) ako aj k narušeniu princípu právnej istoty.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 250t ods. 5 OSP a podľa § 224

ods. 1 OSP s poukazom na § 246c ods. 1 veta prvá OSP, keďže navrhovateľka nebola

v konaní úspešná a odporca si v odvolacom konaní náhradu trov neuplatnil.

Celkom na záver Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že odvolávanie

sa na jeho uznesenie vo veci sp. zn. 6Sžo/112/2007 z 01. augusta 2007 nie je na mieste,

nakoľko toto rozhodnutie bolo vydané za celkom inej procesnej situácie, keď navrhovateľka

podala na súd neúplný a nezrozumiteľný návrh, Krajský súd v B. konanie zastavil a Najvyšší

súd Slovenskej republiky jeho uznesenie, č. k. 1S/347/2005-51 z 30. apríla 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie za účelom odstránenia vád podania navrhovateľky a ďalšieho

zákonného procesného postupu.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. marca 2011  

  JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

P. Slezáková