5Sžo/79/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu S. G., bytom P., zastúpeného JUDr. M. S., advokátom so sídlom v P., proti žalovanému Krajskému riaditeľstvu policajného zboru v Prešove, Krajský dopravný inšpektorát, so sídlom

v Prešove, Pionierska 33, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného  

z 21. januára 2009, č. p. KRP-239/DI-2-2008 o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Prešove z 24. novembra 2009, č. k. 1S/21/2009-21, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove

z 24. novembra 2009, č. k. 1S/21/2009-21   z   r   u   š   u   j   e   a   v e c   m u   v   r   a   c   i   a  

na ďal ši e konani e.  

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu [§ 250j ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti

postupu a rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené

rozhodnutie o priestupku vydané Okresným dopravným inšpektorátom Okresného riaditeľstva

policajného zboru v Prešove z 12. novembra 2008, č. p. ORP-P-839/DI-3/2008. Rozhodnutie

odôvodnil tým, že z predloženého priestupkového spisu vyplýva, že žalobca  

20. septembra 2008 o 19:33 hod. na ulici Šafárikovej v smere jazdy od ulice Duklianskej

k ulici Holého v Prešove viedol motorové vozidlo BMW evidenčné číslo X., kde pri

predchádzaní motorového vozidla VW Passat evidenčné číslo X., ktoré viedol Ing. K. P., narazil pravým spätným zrkadlom do ľavého spätného zrkadla motorového vozidla. Po

uvedenom náraze žalobca s vozidlom na mieste nezastavil. Pri dopravnej nehode na

motorovom vozidle Ing. K. P. vznikla škoda vo výške približne 8.000,- Sk. Súd ďalej

v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol obsah odôvodnenia obidvoch rozhodnutí

správnych orgánov, obsah procesných úkonov účastníkov konania a odôvodnenie svojho

rozhodnutia ukončil so stotožnením sa so záverom správnych orgánov, že v predmetnom

konaní bolo preukázané, že žalobca naplnil skutkovú podstatu priestupku upravenú v § 22

ods. 1 písm. d/ a l/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej

aj len „zákon č. 372/1990 Zb.“ alebo „zákon o priestupkoch“) v spojení s ustanoveniami § 4

ods. 2 písm. c/, § 50 písm. a/, § 51 ods. 2 písm. f/ a § 51 ods. 3 písm. a/, b/, c/ zákona č.

315/1996 Z. z. o premávke na podzemných komunikáciách v znení neskorších predpisov

účinného do 31. januára 2009 (ďalej len „zákon č. 315/1996 Z. z.“). Rovnako ako správne

orgány, ani krajský súd neuveril žalobcovi, že nevedel o tom, že spôsobil dopravnú nehodu.

Tvrdenia žalobcu považoval za nepresvedčivé, rozporuplné, čo jednoznačne vyplýva

z listinných dôkazov citovaných v odôvodnení rozhodnutia. Tiež považoval za nepochybné,

že vlastníkom motorového vozidla, na ktorom bola spôsobená škoda nie je vodič Ing. K. P.

ako fyzická osoba, ale právnická osoba, obchodná spoločnosť s ručením obmedzeným C., a že

sám žalobca priznal zodpovednosť za spôsobenú škodu nahlásením poistnej udalosti

v poisťovacej spoločnosti K., a. s..

Krajský súd skonštatoval, že vo veci bolo rozhodnuté na základe dostatočne zisteného

skutkového stavu, závery správnych orgánov sú logické a dôkazné prostriedky boli získané

zákonným spôsobom. Žalobca nedbanlivostným konaním podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona  

č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov naplnil skutkové podstaty

priestupkov tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia prvostupňového správneho

orgánu. Krajský súd poukázal aj na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej

značky 8Sžo/139/2008 a spisovej značky 2SŽ-oKS/126/2006 pojednávajúce o rozsahu

preskúmavacej povinnosti súdu, dokazovaní a hodnotení dôkazov.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 250k OSP

tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože žalobca v konaní nemal úspech a žalovaný

aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá na náhradu trov konania nárok.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol,  

aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského sudu zrušil a vec vrátil na nové konanie

a rozhodnutie alebo, aby tento rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušuje a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie. Uplatnil si tiež náhradu trov konania.

V odôvodnení odvolania vytýkal krajskému súdu, že neúplne zistil skutkový stav veci,

pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,  

že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozsudok

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľný pre nedostatok

dôvodov, a že žalobca o dopravnej nehode nevedel, nezaregistroval ju a neboli naplnené

všetky znaky skutkovej podstaty priestupkov, z ktorých bol žalobca uznaný vinným.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov žalobca videl v tom,  

že krajský súd vôbec nevysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,

akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy. Poukázal

na to, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu rozhodne nie je presvedčivé a žalobca ako

občan sa z neho vôbec nedozvedel, z akého dôvodu bola jeho žaloba zamietnutá a prečo

krajský súd nevzal do úvahy ním uvádzané argumenty. Opísaním žaloby, vyjadrenia k žalobe

a spisového materiálu správneho orgánu, nie je naplnený zákon o presvedčivosti odôvodnenia

a preskúmateľnosti rozhodnutia.

Žalobca opäť poukázal na skutočnosť, že nehodu, ku ktorej malo dôjsť, vôbec

nezaregistroval, riadne svoje vozidlo zaparkoval na K. ulici v Prešove pred svojím domom,

z ktorého dôvodu neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty priestupku uvedené v § 22

ods. 1 písm. d/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, najmä subjektívna stránka priestupku.

Pokiaľ totiž žalobca o dopravnej nehode vôbec nevedel, nezaregistroval ju, nemôže byť

u neho daný úmysel ani nedbanlivosť v tom, že bezodkladne po dopravnej nehode nezastavil,

resp. nesplnil ďalšie povinnosti uložené osobitným predpisom. Pokiaľ by žalobca o dopravnej

nehode vedel, bol by prirodzene svoje motorové vozidlo zastavil, dopravnú nehodu nahlásil

príslušným orgánom a s poškodeným sa dohodol o náhrade škody. Vzhľadom na uvedené nie

je možné na tento prípad aplikovať ustanovenie o nevedomej nedbanlivosti, v dôsledku čoho

nie je naplnená subjektívna stránka priestupku, pričom bez naplnenia čo i len jedného znaku

skutkovej podstaty priestupku, nemôže byť skutok priestupkom.

Vytýkal krajskému súdu, že v odôvodnení rozhodnutia len uviedol, že „žalobca svojím

nedbanlivostným konaním podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch

v znení neskorších predpisov naplnil skutkové podstaty priestupkov, avšak žiadnym

spôsobom neodôvodnil, prečo odmietol argumentáciu žalobcu o tom, že na tento prípad  

nie je možné aplikovať ustanovenie o nevedomej nedbanlivosti. Žalobca nehodu nezaregistroval, nakoľko bočné zrkadlo nemal nijakým spôsobom pootočené, z čoho by si bol

všimol, že zrejme došlo k stretu s iným motorovým vozidlom. Skutočnosť, že žalobca počul

nejaký zvuk pri predchádzaní, neznamená automaticky vedomosť o dopravnej nehode.

Nesprávny je aj záver žalovaného a prvostupňového správneho orgánu o tom, že žalobca tým,

že nahlásil následne škodu príslušnej poisťovni uznal svoju vinu, a to predovšetkým  

aj vzhľadom na to, ako opísal dopravnú nehodu v hlásení poisťovni K., a. s.Žalobca a Ing. K.

P., konateľ obchodnej spoločnosti C., spol. s r. o. (poškodeného), sa vzájomne poznajú,

rokovali spolu, dohodli sa o náhrade škody, a to tak, že pre jednoduché vyriešenie celej

záležitosti sa oprava realizovala cez poisťovňu žalobcu, ktorý mal v poisťovni zmluvne

dohodnutú nižšiu spoluúčasť. Pokiaľ by vedel, že mu to priťaží v priestupkovom konaní,

pripadne súdnom konaní, zrejme by nebol k poškodenému (C., spol. s r. o.) taký ústretový.

Krajský súd sa ďalej podľa žalobcu nevysporiadal ani s ďalšou jeho argumentáciou

o tom, prečo nemohol porušiť jednotlivé ustanovenia zákona č. 315/1996 Z. z. Žalobca

nemohol porušiť ust. § 50 písm. a/ zákona č. 315/1996 Z. z., nakoľko dopravnú nehodu  

ani nezaregistroval, nevedel o tom, že došlo k stretu zrkadiel vodičov. Ako už uviedol, pokiaľ

by to zaregistroval, určite by bol vozidlo bezodkladne zastavil. Nemohol tiež porušiť ust. § 51

ods. 2 písm. f/ zákona č. 315/1996 Z. z,, nakoľko o dopravnej nehode vôbec nevedel. Keďže

osobné motorové vozidlo zn. VW Passat EČV: X. bolo vlastníctvom obchodnej spoločnosti

C., spol. s r. o., so sídlom P., IČO X., upozornil na to, že sa dohodol na náhrade škody cez

poisťovňu s Ing. K. P., ktorý je podľa výpisu z obchodného registra konateľom tejto

obchodnej spoločnosti, z čoho možno mať za to, že splnil povinnosť podľa § 51 ods. 2  

písm. f/ zákona č. 315/1996 Z. z. Podľa žalobcu nemohol porušiť ani ustanovenie § 51 ods. 3

písm. a/, b/, c/ zákona č. 315/1996 Z. z., nakoľko aj keby vedel priamo na mieste, že spôsobil

dopravnú nehodu, toto zákonné ustanovenie ukladá povinnosti účastníkovi dopravnej nehody

len vtedy, ak spôsobená škoda presahuje desaťnásobok minimálnej mzdy podľa osobitného

predpisu, pričom priamo z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva,  

že na vozidle obchodnej spoločnosti C., spol. s r. o. vznikla škoda vo výške cca 8.000,- Sk

(265,56 Eur). Pritom poukázal na to, že aplikácia tohto zákonného ustanovenia je na mieste

v tom prípade, ak sa účastníci dopravnej nehody nedohodnú inak. Žalovaný mal za to, že

účastníci dopravnej nehody sa nedohodli inak, z ktorého dôvodu mal žalobca nahlásiť

dopravnú nehodu polícii. Žalobca však o dopravnej nehode vôbec nevedel a keď sa o nej

dozvedel, ihneď sa dohodol s konateľom poškodenej obchodnej spoločnosti C., spol. s r. o.

(Ing. P.) o náhrade škody, ktoré konanie jednoznačne vylučuje aplikáciu § 51 ods. 3 písm. a/,

b/, c/ ako aj § 51 ods. 4 zákona č. 315/1996 Z. z.

Žalobca na pojednávaní navrhoval vypočuť Ing. K. P., ktorý riadil osobné motorové

vozidlo zn. VW Passat EČV: X., a to práve ku skutočnosti, či keď sa žalobca a Ing. K. P.

stretli na vzájomnom rokovaní o náhrade škody, žalobca vôbec vedel o dopravnej nehode

a následne či sa žalobca s Ing. K. P. dohodol o náhrade škody, čím by bola vylúčená aplikácia

§ 51 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 315/1996 Z. z. Krajský súd však v odôvodnení rozsudku

opomenul, že žalobca navrhoval takýto dôkaz, ani sa nijako nevysporiadal s tým, z akého

dôvodu žalobcov návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedka nevykonal.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalobca vo svojom odvolaní opakuje

námietky, ku ktorým sa už správne orgány vyjadrili a preto nemá dôvod nanovo sa k nim

vyjadrovať. Navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Pre spresnenie poukázal na záznam

o podaní vysvetlenia žalobcom z 25. septembra 2008 v ktorom potvrdil, že v ranných

hodinách mu jeho syn prišiel oznámiť, že má poškodené pravé spätné zrkadlo, na ktorom

chýba kryt. Je nepochybné, že kryt zo zrkadla žalobcu sa našiel na mieste blízko dopravnej

nehody. Žalobca pritom priznal, že pri predchádzaní mohlo dôjsť ku kontaktu vozidiel.

Z priebehu konania o priestupku vyplynulo, že žalobca počul zvuk počas predchádzania

vozidla zn. VW Passat, avšak vyhodnotil ho nesprávne. Žalobcom tvrdená okolnosť hodenia

kameňa bola vyvrátená konkrétnymi dôkazmi. Podľa žalovaného stret vozidiel spätnými

zrkadlami, pri ktorom dôjde k zlomeniu jedného a strate krytu druhého zrkadla je udalosť,

ktorá sa dala zistiť a na ktorú mal vodič reagovať zastavením vozidla.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia

pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého

stupňa je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie pre závažné procesné pochybenie

ako aj pre nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve podľa piatej časti

druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (v rámci ktorého bol vydaný aj napadnutý

rozsudok krajského súdu) je preskúmavať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve teda nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne  

a procesno-právne predpisy.

Výnimku z tejto zásady tvorí ustanovenie § 250i ods. 2 OSP, podľa ktorého  

ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci

vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov  

(§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia  

nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať  

zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym

orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Požiadavka „plnej jurisdikcie“ upravená v § 250i ods. 2 OSP sa v zmysle Dohovoru  

o ochrane ľudských práv a základných slobôd vzťahuje na veci tzv. súkromno-právnej povahy

zodpovedajúce ustanoveniu § 7 ods. 1 OSP a vecí správnych sankcií (priestupky, správne

delikty fyzických osôb - podnikateľov a správne delikty právnických osôb).

Ak správny orgán rozhodol vo veciach uvedených v § 250i ods. 2 OSP

(občianskoprávnych, pracovných, rodinných či obchodných alebo rozhodol o uložení

sankcie), pretože podľa zákona má právomoc v takých veciach rozhodovať, súd nie je viazaný

skutkovým stavom zisteným správnym orgánom, teda skutkovým stavom, z ktorého

vychádzal vo svojom rozhodnutí správny orgán. Skutkový stav uzatvorí súd sám pred svojím

rozhodnutím vo veci, a to buď na základe zistení, z ktorých vychádzal správny orgán, alebo

na základe opätovného vykonania dôkazov, ktoré už vykonal aj správny orgán. Súd však

môže vykonať nanovo dokazovanie podľa druhej hlavy piatej časti OSP. Dôvod, pre ktorý súd

vychádza zo skutkových zistení správneho orgánu, by mal vyplývať z dôvodovej časti jeho

rozhodnutia. Tieto skutkové zistenia musia vyplývať z logického hodnotenia tých dôkazov,

ktoré vykonal správny orgán, pričom súd ich hodnotí podľa § 132 OSP, ako by ich bol

vykonal sám. Rovnako by mal súd zdôvodniť potrebu opätovného vykonania jednotlivého

dôkazu už vykonaného správnym orgánom.

Dokazovaním v správnom súdnictve nie je hodnotenie obsahu spisu administratívneho

orgánu správnym súdom.

Nedodržaním uvedeného postupu je účastníkom konania odňatá možnosť konať  

pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok

dáva.

Procesným právom účastníka je právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosť

súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ustanovenia § 157 ods. 2 OSP  

a znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, a jeho

porušením sa účastníkovi odníma možnosť náležite skutkovo a aj právne argumentovať proti

rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok

riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva  

na spravodlivé súdne konanie.

Potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom súd preskúmava

rozhodnutie správneho orgánu vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“). Aj keď s ohľadom na judikatúru ESĽP nie je potrebné zdôvodňovať

každý argument účastníkov konania, súdne rozhodnutia musia byť odôvodnené a musia

obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli

k rozhodnutiu. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu

a nie len odkazovať na určité časti zákonov (napr. rozsudky ESĽP Ruiz Torija v. Španielsko

z 09.12.1994, či García Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999).

Krajský súd z uvedených zásad súdneho prieskumu dôsledne nevychádzal, čím  

sa stalo jeho rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. V odôvodnení

rozhodnutia len skonštatoval, že rovnako ako správne orgány neuveril žalobcovi, že nevedel

o tom, že spôsobil dopravnú nehodu a že tvrdenia žalobcu považoval za nepresvedčivé,

rozporuplné, čo jednoznačne vyplýva z listinných dôkazov citovaných v odôvodnení

rozhodnutia a že žalobca priznal zodpovednosť za spôsobenú škodu nahlásením poistnej

udalosti v poisťovacej spoločnosti K., a.s.

Krajský súd sa dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal s námietkami,

ktoré uplatnil žalobca v žalobe a to najmä s tvrdením, že nehodu, ku ktorej malo dôjsť, vôbec nezaregistroval, z ktorého dôvodu neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty

priestupku uvedené v § 22 ods. 1 písm. d/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, najmä

subjektívna stránka priestupku a neuviedol, prečo nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz  

- vypočutie svedka za účelom, prečo následne nahlásil škodu príslušnej poisťovni, čím však

neuznal svoju vinu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací z týchto dôvodov odvolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu musel s poukazom na § 212 ods. 3 a podľa § 221 ods. 1

písm. f/ OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie (§ 221 ods. 2 OSP). V ďalšom konaní krajský súd prejedná vec znova v medziach

podanej žaloby, dôsledne sa vysporiada s námietkami žalobcu a znova o žalobe rozhodne

a svoje rozhodnutie riadne odôvodní, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu  

(§ 250ja ods. 4 OSP).  

V novom rozhodnutí rozhodne krajský súd i o náhrade trov tohto konania  

(§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. septembra 2010  

JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková