Najvyšší súd  

5Sžo/71/2010

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu   JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci žalobcu Ing. M. Š., bytom M., zastúpeným JUDr. V. K.,

advokátom so sídlom K., proti žalovanému Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru

v Bratislave Krajský dopravný inšpektorát, Špitálska 14, Bratislava, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KRP-P-91/DI-BCP-2008 zo dňa 27. októbra 2008  

a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3S/220/2008-

29 zo dňa   13. októbra 2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k. 3S/220/2008-29 zo dňa 13. októbra 2009   z m e ň u j e   tak, že žalobu  

z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom   n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) podľa  

§ 250j ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil žalobou

napadnuté rozhodnutie žalovaného č.p. KRP-P-91/DI-BCP-2008 zo dňa   27. októbra 2008 v spojení s rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru

v Bratislave, Okresného dopravného inšpektorátu, oddelenia bezpečnosti cestnej

premávky, Lermontovova 1, Bratislava č. p. ORP-P-485/I-DI-BCP-V-2008 zo dňa   09. septembra 2008 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobou napadnutým

rozhodnutím žalovaného č. p. KRP-P-91/DI-BCP-2008 zo dňa 27. októbra 2008 bolo

zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Okresného

dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave  

č. ORP-P-485/I-DI-BCP-V-2008 zo dňa 09. septembra 2009, ktorým bol žalobca uznaný

vinným za spáchanie priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. h/ v tom čase platného zákona

č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len,,zákon č. 372/1990 Zb.“) a bola mu uložená

pokuta vo výške 15.000,- Sk (497,91 eura) a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo

akéhokoľvek druhu na dobu 15 mesiacov.

Podľa odôvodnenia rozsudku krajského súdu prvostupňový správny orgán  

ako aj žalovaný nepostupovali pri vykonávaní dôkazov podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb.

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len,,správny

poriadok“), pretože nevykonali dôkazy navrhnuté žalobcom a oba orgány sa pridržiavali

iba výpovedí policajtov a rozhodli na základe týchto výpovedí.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku ďalej uviedol, že zákon č. 372/1990

Zb. poskytuje obvinenému z priestupku širší okruh procesných práv. Predovšetkým

zakotvuje zásadu prezumpcie neviny obvineného (t. j. žalobcu) z priestupku. Realizácia

zásady prezumpcie neviny znamená, že správne orgány sú povinné dokazovať vinu

obvineného z priestupku, a ak sú o nej pochybnosti, musí rozhodnúť v prospech

obvineného z priestupku (in dubio pro reo) a táto zásada bola podľa krajského súdu

porušená, pretože žalobca tvrdil na mieste spáchania priestupku, že neviedol motorové

vozidlo a svedok K. tvrdil, že motorové vozidlo viedol. Tento rozpor však odstránený

nebol, neboli tiež vykonané dôkazy, a to vypočutie ďalších členov posádky

a v rozhodnutí nebolo zdôvodnené, prečo tieto dôkazy neboli vykonané. Krajský súd tiež

poukázal na skutočnosť, že všetci členovia posádky motorového vozidla mali

preukázané po vykonaní dychovej skúšky, že požili alkoholické nápoje. Do pozornosti

dáva aj tú skutočnosť, že svedok K., ktorý sa priznal k vedeniu motorového vozidla

požil alkoholický nápoj a bola mu nameraná hodnota 0,97 mg/l alkoholu v krvi.

S poukázaním na zistenie, že v správnom konaní nebolo v dostatočnom rozsahu

vykonané dokazovanie, krajský súd zrušil obe rozhodnutia správnych orgánov, pretože

zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.

Na záver krajský súd uviedol, že žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán,

sú v novom konaní povinní vykonať navrhnuté dôkazy žalobcom a pridržiavať sa zásady

in dubio pro reo.  

Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil ustanovením § 250k ods. 1

OSP vychádzajúc z toho, že žalobca mal v konaní úspech.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, nakoľko mal zato,

že spáchanie priestupku žalobcom bolo v priebehu objasňovania skutku a konania  

pred správnym orgánom náležite zistené a žalobcovi preukázané. Dôkazom preukazujúcim,  

že obvinený viedol motorové vozidlo nie je len tvrdenie členov policajnej hliadky, ale táto

skutočnosť je potvrdená aj inými dôkazmi, ktorých vyhodnotením žalovaný vo svojom

rozhodnutí preukázal nehodnovernosť a účelovosť svedeckých výpovedí svedka Z. K.  

a M. B., čo aj v napadnutom rozhodnutí o odvolaní uviedol. V záujme zákonnosti žiada, aby

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) prihliadol na fakt, že obvinený

po poučení o práve sa k veci vyjadriť na mieste spáchania priestupku, v postavení

podozrivého z priestupku, a zároveň aj majiteľa kontrolovaného vozidla do správy neuviedol,

že vozidlo viedol iný člen posádky vozidla – Z. K.. Tieto skutočnosti začal tvrdiť až neskôr

v priebehu správneho konania. Vyhodnotením vyššie uvedených faktov, ktoré sú

zdokumentované a tvoria obsah spisového materiálu je bez pochybností isté, že členovia

konali s úmyslom zbaviť sa zodpovednosti za protiprávne konanie a za tým účelom neváhali

do prípadu zapojiť osobu, ktorá sa vo vozidle vôbec nenachádzala.

Ďalej žalovaný poukázal na priebeh dokazovania, kde bolo zisťované, ktorú z osôb

členovia hliadky videli vozidlo riadiť. Z vykonania tohto úkonu je spracovaná

fotodokumentácia. Za vodiča vozidla bol vždy označený obvinený. Týmto úkonom správny

orgán chcel vylúčiť možnú zámenu v osobe vodiča. Uvedené dôkazy sú súčasťou spisového

materiálu. Taktiež uviedol, že svedok K. a B. vo svojich tvrdeniach v otázke, ako si presadol

K. z miesta vodiča na miesto spolujazdca, a ako vystúpil žalobca von z auta, rozchádzajú. Na

základe týchto výpovedí jednoznačne podľa žalovaného vyplýva, že svedectvá oboch svedkov

nie sú dôveryhodné a svedčia o ich účelovosti. Tvrdenie súdu, že správne orgány nevypočuli

svedkov navrhnutých žalobcom, žalovaný považuje za neopodstatnené a taktiež podľa

žalovaného, konaním správnych orgánov nedošlo ani k porušeniu zásady v nejasnostiach

v prospech obvineného. Žalovaný zdôraznil, že jednou zo základných úloh Policajného zboru

je podľa § 2 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore dohliadať na bezpečnosť

a plynulosť cestnej premávky, odhaľovať priestupky, zisťovať ich páchateľov a tieto priestupky aj prejednávať. V zmysle § 8 ods. 1 cit. zákona sú policajti povinní dbať na česť,

vážnosť a dôstojnosť osoby i svoju vlastnú a nepripustiť, aby v súvislosti s touto činnosťou

vznikla osobe bezdôvodná ujma, a aby prípadný zásah do jej práv a slobôd prekročil mieru

nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného jeho služobnou činnosťou.

Na záver žalovaný uviedol, že v danom prípade a uvedenej situácie bolo hodnoverným

spôsobom zistené a preukázané, že každá z osôb nachádzajúcich sa vo vozidle bola  

pod vplyvom alkoholu a je nelogické, aby hliadka polície, označovala za vodiča osobu, ktorá

vozidlo neriadila. Členovia hliadky videli, ako sa žalovaný ku dverám spolujazdca pretláča

cez sedadlo spolujazdca. Na tomto zistení trvali od začiatku zistenia priestupku. Naopak

žalobca a osoby, ktoré mali svedčiť v jeho prospech už na mieste kontroly konali tak,  

aby za vodiča bola uznaná osoba, ktorá sa vo vozidle vôbec nenachádzala a ktorá na miesto

kontroly prišla na ich výzvu v snahe vydávať sa za vodiča vozidla.

Vzhľadom na uvedené, žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozsudok krajského súdu zrušil a rozhodnutie Krajského dopravného inšpektorátu Krajského

riaditeľstva Policajného zboru   v Bratislave č. p.: KRP-P-91/DI-BCP-2008 zo dňa  

27. októbra 2008 a rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I,  

č. p.: ORP-P-485/I-DI-BCP-V-2008 zo dňa 09. septembra 2008 potvrdil.

Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie stotožniac sa s argumentáciou

krajského súdu uviedol,,že je vo veci potrebné vykonať všetky dôkazy, ktoré navrhuje.

K svojej obrane uviedol, že je legitímna a žalovaný nemôže odmietnuť vykonanie ním

navrhnutých dôkazov s poukazom na ich pravdepodobný výsledok. Podľa žalobcu, žalovaný

svoje odvolanie zdôvodňuje len opätovným popisom situácie, ktorú vnímali policajní

príslušníci na mieste samom. Právne relevantne nezdôvodňuje, prečo nevykonal všetky

dostupné a potrebné dôkazy na skutkový priebeh zásahu políciou. Na záver uviedol,  

že sa úplne stotožňuje s rozhodnutím krajského súdu, ako aj s dôvodmi v ňom uvedenými,

a preto navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok ako vecne

správny potvrdil. Uviedol, že v prípade úspechu si bude uplatňovať náhradu trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP

preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu  

a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie

prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli   a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk,

www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2

OSP) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného

je plne dôvodné.  

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj

rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté

(§ 244 ods. 1 OSP).

V zmysle ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP sa postupuje v prípadoch, v ktorých

fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím  

a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).

Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v správnom súdnictve  

je ovládané dispozičnou zásadou (§ 249 ods. 2 OSP).

Podľa § 250i ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže

vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Ak však správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej

veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov  

(§ 7 ods. 1 OSP) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia

nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať  

zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym

orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy (§ 250i ods. 2 OSP).

Povinnosťou súdu v preskúmavacom konaní je posudzovať zákonnosť napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu, predmetom ktorého je uloženie administratívnej sankcie,

súčasne aj v zmysle zásady č. 6 Odporúčania Výboru ministrov č. (91)1 o správnych

sankciách zo dňa 13.02.1991, podľa ktorej vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií  

je potrebné aplikovať aj nasledovné zásady: každá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť

informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu,

s tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť uložená, osoba, prípadne jej zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej,  

má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá), predtým ako sa prijme akékoľvek

rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých  

sa zakladá.  

V prejednávanej veci bolo úlohou súdu preskúmať na základe žaloby zákonnosť

rozhodnutia a postupu správneho organu – Krajského riaditeľstva Policajného zboru  

v Bratislave, Krajský dopravný inšpektorát č. p. KRP-91/DI-BCP-2008 zo dňa  

27. októbra 2008 a rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava, Okresný

dopravný inšpektorát Bratislava I, č. p. ORP-P-485/I-DI-BCP-V-2008 zo dňa  

09. septembra 2008.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) z obsahu súdneho spisu,

ktorého súčasťou je priestupkový spis zistil, že žalobca ako vodič dňa 16. júna 2008 v čase o 01:20 hod. mal viesť osobné motorové vozidlo v Bratislave po Nábreží gen. L. Svobodu od

PKO smerom k mostu Lafranconi. Pri zástavke MHD Lafranconi bolo vozidlo zastavené

hliadkou polície, kde pri následnej kontrole príslušníkmi Policajného zboru bolo zistené, že

vodič vozidla bol pod vplyvom alkoholu, a tým porušil ako účastník cestnej premávky

ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 315/1996 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších

predpisov, za čo bol rozhodnutím zo dňa 09. septembra 2008 č. p. ORP-P-485/I-DI-BCP-V-

2008 Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, Okresný dopravný inšpektorát,

oddelenie bezpečnosti cestnej premávky, Lermontovova 1, uznaný vinným zo spáchania

priestupku podľa ustanovenia § 22 ods. 2 písm. h/ zákona č. 372/1990 Zb. v znení účinnom do

31.12.2008, a podľa ods. 2 v znení účinnom do 31.12.2008 tohto ustanovenia mu bola uložená

sankcia – pokuta vo výške 15.000,- Sk (497,91 eura) a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo

akéhokoľvek druhu na dobu 15 mesiacov.   Skutočnosti ako došlo k priestupku, sú popísané

v správe o výsledku objasňovania priestupku, ku ktorej sa žalobca odmietol vyjadriť a tiež ju

podpísať, z úradného záznamu Obvodného oddelenia PZ Staré mesto – západ, Bratislava I. zo

dňa 16. júna 2008 a zo zápisnice z ústneho prejednania priestupku zo dňa 09. septembra 2008.

Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca odvolanie, ktoré žalovaný zamietol a rozhodnutie potvrdil.

Medzi účastníkmi konania bolo sporné, či žalobca spáchal priestupok, ako bolo zistené

prvostupňovým správnym orgánom, a či bol žalovaný povinný doplniť dokazovanie  

a vypočutie ďalších členov posádky osobného motorového vozidla Audi A4 EČ X.

Zákon č. 372/1990 Zb. v ustanovení § 2 ods. 1 definuje priestupok tak,  

že: priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti  

a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny

delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.

Na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne

neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie (§ 3 citovaného zákona).

V danom prípade žalobca bol uznaný vinným z priestupku proti bezpečnosti  

a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. h/ zákona č. 372/1990 Zb. v znení

účinnom do 31.12.2008, podľa ktorého priestupku sa dopustí ten, kto vedie vozidlo v stave

vylučujúcom spôsobilosť viesť motorové vozidlo, ktorý si privodil požitím alkoholického

nápoja alebo užitím inej návykovej látky.

Podľa § 51 zákona č. 372/1990 Zb., ak nie je v tomto alebo inom zákone ustanovené

inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy správneho poriadku.

To znamená, že povinnosťou správneho orgánu pri rozhodovaní v konaní

o priestupkoch je postupovať aj podľa jednotlivých ustanovení zákona č. 71/1967 Zb.  

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny

poriadok“) a pri ich aplikácii vychádzať zo základných zásad správneho konania (§ 3

správneho poriadku). Správny orgán je viazaný zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 správneho

poriadku), v intenciách ktorej je povinný v konaní a pri rozhodovaní zachovať procesné

predpisy ako aj predpisy hmotnoprávne. Musí postupovať v konaní tak, aby správny orgán

zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne vyžadoval plnenie ich povinností v nadväznosti

na ochranu záujmov štátu a spoločnosti. Ide o presadzovanie cieľov hmotnoprávnej úpravy   v konkrétnej veci.

Povinnosťou správneho orgánu je zistiť všetky právne rozhodné skutočnosti  

bez ohľadu na to, v čí prospech svedčia. Z povinnosti správneho orgánu zistiť úplný stav veci

tiež vyplýva, že správny orgán nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie

dôkazov (§ 32 ods. 1 správneho poriadku). Stav veci sa musí zistiť súčasne presne,  

čo znamená, že musí zodpovedať reálnej skutočnosti. Zistenie úplného a presného stavu

vecí je základným predpokladom zákonnosti a správnosti rozhodnutia správneho orgánu. Správny orgán je povinný hodnotiť každý dôkaz samostatne a potom všetky dôkazy

vo vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov musí správny orgán   náležite odôvodniť

v odôvodnení rozhodnutia (§ 34 ods. 5 a 47 ods. 3 správneho poriadku).

Taktiež výrok rozhodnutia musí mať oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom podľa

§ 58 ods. 1 písm. a/, b/, objasňovaním priestupkov podľa tohto zákona sa rozumie obstaranie

podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu najmä o tom, či:

a) sa stal skutok, ktorý je priestupkom podľa tohto alebo iného zákona,

b) tento skutok spáchala osoba podozrivá zo spáchania priestupku.

Obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré  

sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu.

Podávať návrhy a opravné prostriedky. K výpovedi ani k priznaniu ho nemožno donucovať

(§ 73 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb.).

Krajský súd dospel k záveru, že obidva správne orgány pri rozhodovaní nepostupovali

podľa ustanovení § 32 a 47 ods. 3 správneho poriadku a tiež porušili zásadu in dubio pro reo

zákona č. 372/1990 Zb.. Podľa krajského súdu sa oba orgány pridržiavali iba výpovedí policajtov a rozhodli na základe týchto výpovedí. Najvyšší súd po dôkladnom preštudovaní

súdneho a administratívneho spisu sa so závermi krajského súdu nestotožnil majúc  

za to, že správne orgány v preskúmavanej veci postupovali podľa zhora uvedených

zákonných ustanovení a zásad..  

Je potrebné poznamenať, že súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu

správneho orgánu v konkrétnej právnej veci posudzuje otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých

správny orgán vychádza nie sú pochybné, alebo či vykonané dôkazy logicky robia vôbec

možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Napokon posudzuje, či správny

orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.

Zistením skutkového stavu správny orgán určil subjekt, ktorý za priestupok zodpovedá

a následne určil rozsah zodpovednosti premietnutý do výšky uloženej pokuty. Žalovaný mal

pri rozhodovaní dostatočne preukázané, že to bol žalobca, ktorý sa dopustil priestupku proti

bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. h/ zákona č. 372/1990 Zb.,

za čo mu bola uložená pokuta.

Nemožno súhlasiť s tvrdením krajského súdu a žalobcu o tendenčnosti

a jednostrannosti vyhodnotenia dôkazov zo strany odvolacieho orgánu ani jeho tvrdením,   že nebol presne a úplne zistený skutočný stav veci, lebo správny orgán nevykonal navrhovaný

dôkaz a vypočutie ďalších členov posádky sediacich s ním v motorovom vozidle. Taktiež

nemožno súhlasiť, že bola porušená zásada in dubio pro reo, pretože žalobca tvrdil,  

že neviedol motorové vozidlo a svedok K. tvrdí, že motorové vozidlo viedol.

Podľa najvyššieho súdu sa krajský súd v dostatočnej miere nevenoval obsahu

administratívneho spisu, keď skonštatoval, že príslušné orgány sa pridržiavali iba výpovede

policajtov a rozhodli na základe týchto výpovedí. Vedenie vozidla p. Ing. Š. potvrdila vo

svojom úradnom zázname hliadka PZ, ktorá vykonávala jeho kontrolu a je súčasťou

administratívneho spisu.

Podľa názoru najvyššieho súd nemožno mať pochybnosti o hodnovernosti úradného

záznamu členov hliadky PZ o priebehu priestupku, tak ako to vyplýva z administratívneho

spisu žalovaného. Súčasťou administratívneho spisu je aj výstup alkotestu p. Ing. M. Š., ktorý je v rámci konštantnej   judikatúry najvyššieho súdu považovaný ako hodnoverný dôkaz.

V administratívnom spise je priložené aj potvrdenie o zadržaní vodičského oprávnenia Ing.

M. Š.. V rámci dokazovania prvostupňový správny orgán, tiež vykonal dôkazný prostriedok

rekogníciu. Na základe rekognície obidvaja príslušníci hliadky PZ jednoznačne opoznali Ing.

M. Š., ako vodiča motorového vozidla Audi A4, EČ K..

Podľa zákona č. 301/2005 Z. z. trestného poriadku, v ustanovení § 126 rekogníciou

(opätovné spoznanie) rozumieme dôkazný prostriedok, ktorý sa vykonáva vtedy,  

ak je pre trestné konanie dôležité, aby podozrivý obvinený, poškodený alebo svedok znovu

spoznali osobu alebo vec. Rekogníciu možno vykonať aj podľa fotografií, prípadne s použitím

technických prostriedkov. K rekognícii treba vždy pribrať nezúčastnenú osobu.  

Ustanovenie § 32 správneho poriadku ukladajúce v prevej vete ods.1 správnemu

orgánu povinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať

potrebné podklady pre rozhodnutie, mu zároveň dáva aj možnosť vykonať aj dôkazy

účastníkmi nenavrhované   (§ 32 ods. 1veta druhá správneho poriadku) – t. j. i rekogníciu  

(§ 34 ods. 1 správneho poriadku) ako aj rozhodnúť o tom, že určitý dôkaz nie je potrebné

vykonať (§ 32 ods. 2 veta druhá správneho poriadku).

Oprávnenie rozhodnúť o rozsahu zisťovania podkladov pre rozhodnutie, ako aj výber

dôkazných prostriedkov vyplýva z vrchnostenského postavenia správneho orgánu spojeného

s jeho právomocou danou mu zákonom voči subjektom podriadeným mu pri rozhodovaní,

ako aj z vyšetrovacieho princípu, na ktorom je priestupkové konanie v zákone o priestupkoch založené, a tiež zo zásady hospodárnosti a rýchlosti konania (§ 3 ods. 3 posledná veta

správneho poriadku). K hodnoteniu dôkazov v zmysle tejto zásady môže pristúpiť správny

orgán len po tom, ak vykonal všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch.

Ich hodnotením dochádza správny orgán k záveru, ktoré skutočnosti na základe dôkazov  

pre rozhodnutie významnejších a zákonných možno považovať za pravdivé, a ktoré pravdivé

nie sú. Je nevyhnutné, aby na základe vykonaných dôkazov a dôkazov navrhnutých

účastníkom konania náležite zistil všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie, pretože len

vtedy môže byť vydané rozhodnutie, ktoré je nielen v súlade so zákonom, ale aj spravodlivé.

K námietke žalobcu, že v rámci dokazovania pred správnymi orgánmi nedošlo

k vypočutiu ostatných členov posádky, s ktorou námietku sa stotožnil krajský súd, najvyšší

súd mal z administratívneho spisu preukázané, že spolujazdec P. odcestoval do USA

a spolujazdec S. do Írska. Najvyšší súd má za to, že obrana žalobcu, založená na jeho tvrdení,

že v inkriminovanom čase osobné motorové vozidlo zn. Audi A4, EČ X. neriadil, bola

v prospech žalobcu potvrdená svedeckými výpoveďami svedkov, spolujazdcov Z. K. a M. B.,

ktorí obaja sú v priateľskom vzťahu so žalobcom. Avšak z výpovedi týchto dvoch svedkov,

ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, je nesporne preukázané, že vo svojich

tvrdeniach v dôležitých   otázkach, ako si presadol p. K. z miesta vodiča na miesto

spolujazdca, a ako vystúpil žalobca von z auta, sa rozchádzajú.

Takto potom vychádzajúc z dokazovania vykonaného správnymi orgánmi  

a z ich skutkových zistení podľa názoru najvyššieho súdu z rozdielov týchto výpovedí

vyplýva, že svedectvá oboch svedkov nemožno považovať za vierohodné, ale skôr  

za účelové. Tým žiadané doplnenie dokazovania v štádiu podania tohto návrhu by nesplnilo

svoj účel aj vzhľadom na zásadu účelnosti, hospodárnosti a rýchlosti konania. Ako možno

vidieť z obsahu administratívneho spisu, žalobca od začiatku   fabuloval a zavádzal

príslušníkov hliadky PZ, avšak títo od začiatku trvajú na svojom zistení, ktoré nebolo počas

celého konania hodnoverne spochybnené a výsluch svedkov P. a S. sa pre náležité zistenie

skutočného stavu veci a objasnenie priestupku nejaví byť nevyhnutný.

Najvyšší súd   okrem toho z administratívneho spisu zistil, že svedok K. netvrdil na

mieste, že   viedol motorové vozidlo, ale až dodatočne pri výsluchu, pričom predtým spolu

hovoril so žalobcom, čo svedok K. potvrdil aj vo svojej výpovedi a spolu boli u notára spísať

čestné prehlásenie. Taktiež telefonicky privolal svojho spolubývajúceho pána K., ktorý

nepožil alkoholické nápoje,   aby tvrdil, že on viedol motorové vozidlo a chceli, aby tento

zobral na seba   celý priestupok.   K skutočnosti, že všetci členovia posádky motorového vozidla mali preukázané po vykonaní dychovej skúške, že užili alkoholické nápoje, najvyšší

súd   uvádza, že členovia hliadky postupovali správne, keď vyzvali ostatných členov

motorového vozidla k vykonaniu dychovej skúšky, aby nedošlo k mareniu vyšetrovania

priestupkového konania. Podľa názoru najvyššieho súdu vychádzajúc aj z tejto skutočnosti,

nemožno mať pochybnosti o dôveryhodnosti záznamu policajnej hliadky, ako aj   logickej

úvahy, že by bol označený za vodiča niekto iný ako žalobca.

K uloženej sankcii najvyšší súd zastáva názor, že prvostupňový správny orgán  

pri ukladaní sankcií a určení ich druhov a výšky postupoval v súlade s ustanovením § 12  

ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. v znení účinnom do 31.12.2008. Za priestupky proti

bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, zo spáchania ktorých je žalobca vinným (§ 22

ods. 1 písm. h/ zákona č. 372/1990 Zb. v znení účinnom do 31.12.2008 - vedenie vozidla  

v stave vylučujúcom spôsobilosť viesť motorové vozidlo, ktorý si privodil požitím

alkoholického nápoja), bolo možné podľa ustanovenia § 22 ods. 2 tohto zákona v znení

účinnom do 31.12.2008 (s poukazom na ustanovenie § 12 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb.)

uložiť sankciu - pokutu do výšky 15.000,- Sk (497,91 eura) a zákaz činnosti do dvoch rokov.

Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia o priestupku, prvostupňový správny orgán okrem

iných skutočností, prihliadal na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania  

a na jeho následky, na okolnosti za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia a na osobu

páchateľa. Správny orgán prihliadol najmä na okolnosti a počínanie účastníka konania.

Nerešpektovanie pokynu, výzvy, príkazu alebo požiadavky policajta súvisiace s výkonom

jeho oprávnení, je možné   kvalifikovať ako závažné porušenie základných pravidiel cestnej

premávky.

Žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán sa vo svojich rozhodnutiach

vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadali s obranou žalobcu založenou na tvrdeniach svedkov

Z. K. a M. B., že nebol vodičom kontrolovaného osobného vozidla, považujúc tieto za

účelové a smerujúce len k zbaveniu sa jeho zodpovednosti za protiprávne konanie. Najvyšší

súd, tiež posúdiac formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia prvostupňového správneho

orgánu, ako aj žalovaného, nevzhliadol ich nezákonnosť, tieto podľa jeho názoru, sú náležité a podrobne odôvodené, zdôrazniac zároveň, že žalovaný správny orgán sa vo svojom

rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, vznesenými v jeho odvolaní.

Vychádzajúc z obsahu spisového materiálu včítane pripojeného administratívneho

spisu posudzujúc zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, predmetom ktorého je uloženie administratívnej sankcie, podľa názoru najvyššieho súdu správne orgány práva žalobcu  

pri ukladaní sankcie neporušili a správne aplikovali aj zásadu č. 6 Odporúčania Výboru

ministrov č. (91)1 o správnych sankciách zo dňa 13.02.1991.

Tvrdenia žalobcu, ktorými sa snaží spochybniť zákonnosť postupu žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, nemajú nijakú oporu v obsahu administratívneho spisu,

a preto podľa názoru najvyššieho súdu neboli dané zákonné dôvody pre zrušenie rozhodnutia

žalovaného a vrátenie mu veci na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že námietky žalovaného vznesené v odvolaní sú opodstatnené a nestotožniac

sa s právnym posúdením veci krajským súdom uvedeným v jeho rozhodnutí, napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 220 OSP zmenil tak, že žalobu zamietol.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 OSP

s poukázaním na § 246c veta prvá OSP a § 224 ods. 1 OSP tak, že účastníkom náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému v tomto konaní trovy nevznikli.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. decembra 2010

  JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková