ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Márie Usačevovej, v právnej veci žalobkyne Základnej školy s materskou školou Józefa Bódisa s vyučovacím jazykom maďarským Čenkovce, so sídlom v Čenkovciach, zastúpenej JUDr. Milanom Guťanom, advokátom so sídlom v Bratislave, Školská 8, proti žalovanému Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom v Bratislave, Špitálska 8, za účasti I. G., bytom v Q., zastúpenej Okenica Šula & Co., s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom v Bratislave, Zámocká 30, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo 16. mája 2012, č. AA/2012- 28408/9692/OPČSSZ, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 12. septembra 2013, č.k. 14S/62/2012-49, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 12. septembra 2013, č.k. 14S/62/2012-49, p o t v r d z u j e.
Žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Rozsudkom z 12. septembra 2013, č.k. 14S/62/2012-49, Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného zo 16. mája 2012, č. AA/2012-28408/9692/OPČSSZ. Napadnutým rozhodnutím žalovaný zrušil prvostupňové rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda (ďalej len „ÚPSVaR DS“) z 12.marca 2012, č. ZPS-25413/2012/TG, ktorým bol žalobcovi udelený predchádzajúci súhlas na skončenie pracovného pomeru s I. G. (ďalej len „účastníčka konania“), ktorá je občanom so zdravotným postihnutím, z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) pre nadbytočnosť.
Krajský súd zhodne so žalovaným skonštatoval, že z rozhodnutia žalobcu z 28. septembra 2011, č. 1/2011, nevyplýva, že zrušené pracovisko označené ako „administratívna pracovníčka“ je pracovným miestom účastníčky konania, ktorá bola v zmysle pracovnej zmluvy z 1. novembra 2004 prijatá do pracovného pomeru na pozíciu „ekonómka, účtovníčka, mzdová účtovníčka“. Mal za to, že obsahomrozhodnutia o organizačných zmenách musí byť riadna špecifikácia zrušovaného pracovného miesta a až na základe takto určitého organizačného rozhodnutia zamestnávateľa sa zamestnanec stáva nadbytočným.
O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k OSP.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá OSP) podala odvolanie žalobkyňa, namietajúc, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadala preto rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konania. Súčasne si žalobkyňa uplatnila náhradu trov celého konania, bez ich ďalšieho vyčíslenia a špecifikácie v odvolaní.
Poukázala na to, že zrušené pracovné miesto označila v súlade s názvoslovím použitým v organizačnej štruktúre a jej grafickom vyhotovení, t.j. „administratívna pracovníčka“. Vyjadrila, že sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že v rozhodnutí o organizačných zmenách musí zamestnávateľ zrušované pracovisko riadne označiť, aby bolo zrejmé, zamestnanec zastávajúci ktoré pracovné miesto sa stal nadbytočným. Toto sa však nevyžaduje a ani neukladá v súvislosti s udelením súhlasu podľa § 66 ZP. Podľa názoru žalobkyne postačuje, ak je zrušované pracovné miesto konkretizované v rozhodnutí o organizačnej zmene, ak je z okolností zrejmé, o ktoré pracovné miesto sa jedná (je to napríklad zjavné z organizačnej štruktúry zamestnancov). Zdôraznila, že výkon práce ekonómky, účtovníčky, mzdovej účtovníčky možno hodnotiť ako administratívny druh práce. Je preto potrebné prihliadať, či na základe organizačnej zmeny z 28. septembra 2011 možno jednoznačne identifikovať, o ktorú pozíciu, resp. zamestnanca ide, čo ani žalovaný a ani krajský súd nebrali pri svojom rozhodovaní do úvahy.
Dala do pozornosti najvyššieho súdu, že v prípade konania podľa § 66 ZP ide o správne konanie, ktorého poslaním je preskúmať, či vzhľadom na objektívne okolnosti a na osobné pomery konkrétnej zdravotne postihnutej osoby, nenastane po skončení jej pracovného pomeru situácia zakladajúca neprípustné obmedzenie zdrojov na zabezpečenie základných životných potrieb zdravotne postihnutého zamestnanca v neprípustnom rozsahu. Nejde teda o skúmanie či posúdenie oprávnenosti, alebo neoprávnenosti skončenia pracovného pomeru z dôvodu organizačnej zmeny.
K podanému odvolaniu pripojila písomné vyjadrenie účastníčka konania a žiadala, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu, ako po vecnej a právnej stránke správny a logicky odôvodnený, potvrdil. V podrobnostiach poukázala na jej vyjadrenie k žalobe s tým, že zotrvala na skutočnostiach v tomto vyjadrení uvedených. Vo vzťahu k námietke žalobkyne, že pre konanie o udelenie súhlasu podľa § 66 ZP nie je potrebné, aby rozhodnutie zamestnávateľa o zrušení pracovného miesta obsahovalo riadnu a presnú špecifikáciu rušeného pracovného miesta, uviedla, že toto je potrebné pre zistenie, či naozaj došlo k zrušeniu pracovného miesta zastávaného osobou, ktorej bola z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP daná výpoveď a ktorej sa žiadaný súhlas týka.
Žalovaný písomné vyjadrenie k odvolaniu nepripojil, hoci mu krajský súd odvolanie žalobkyne za týmto účelom riadne doručil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnostifyzických alebo právnických osôb (§ 244 ods. 1 OSP).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.
Predmetom prieskumu v tunajšom konaní je zákonnosť rozhodnutia, ktorým bez vrátenia na ďalšie konanie žalovaný zrušil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým tento udelil žalobkyni súhlas podľa § 66 ZP na rozviazanie pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ZP so zamestnankyňou I. G., ktorá je občanom so zdravotným postihnutím.
Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na rozpor medzi pracovným miestom zrušeným rozhodnutím riaditeľky Základnej školy s materskou školou Józefa Bódisa s vyučovacím jazykom maďarským Čenkovce z 28. septembra 2011, č. 1/2011, a pracovným miestom, na ktoré bola podľa pracovnej zmluvy z 1. novembra 2004 prijatá účastníčka konania. Zdôraznil, že pri posudzovaní skutočnosti, či daný zamestnanec je, alebo nie je nadbytočným zamestnancom z dôvodu racionalizačných opatrení, resp. iných organizačných zmien, je potrebné skúmať, či u zamestnávateľa došlo k takej organizačnej zmene, a v tej súvislosti aj k zrušeniu takého pracovného miesta, ktorá by zamestnanca robila pre zamestnávateľa nadbytočným.
Krajský súd vyhodnotil tento záver, v žalobe i v odvolaní rozporovaný žalobkyňou, a žalovaným zvolený postup, ako správny a súladný so zákonom, čomu nasvedčuje aj výrok jeho rozsudku.
Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.
Podľa § 66 ZP, zamestnancovi so zdravotným postihnutím môže dať zamestnávateľ výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, inak je výpoveď neplatná. Tento súhlas sa nevyžaduje, ak ide o výpoveď dávanú zamestnancovi, ktorý dosiahol vek určený na nárok na starobný dôchodok, alebo z dôvodov ustanovených v § 63 ods. 1 písm. a/ a e/.
Najvyšší súd sa oboznámil s obsahom pripojených spisov, ako aj argumentáciou účastníkov konania a dospel k záveru, že skutočnosti namietané žalobkyňou v žalobe, ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu nemajú a nemôžu mať vplyv na zákonnosť a správnosť ako rozsudku krajského súdu, tak ani napadnutého rozhodnutia žalovaného.
Vo vzťahu k námietke žalobkyne, že v rozhodnutí o organizačných zmenách musí zamestnávateľ zrušované pracovisko riadne označiť, aby bolo zrejmé, zamestnanec zastávajúci ktoré pracovné miesto sa stal nadbytočným, avšak toto sa nevyžaduje a ani neukladá v súvislosti s udelením súhlasu podľa § 66 ZP, najvyšší súd uvádza, že na to, aby príslušný úrad práce mohol konať o žiadosti zamestnávateľa o súhlas úradu podľa § 66 ZP, je potrebné, aby bolo preukázané, že vo vzťahu k pracovnému miestu zamestnanca so zdravotným postihnutím došlo ku skutočnostiam zakladajúcim dôvod pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP. V opačnom prípade totiž absentuje spôsobilý predmet konania pred správnym orgánom a konanie o takej žiadosti musí byť zastavené. Rozhodnutie zamestnávateľa o takých organizačných zmenách, ktoré majú, alebo môžu mať, za následok skončenie pracovného pomeru so zamestnancom so zdravotným postihnutím, je jedným z podkladov pre konanie úradu práce o žiadosti zamestnávateľa o súhlas s výpoveďou danou takémuto zamestnancovi.
Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene je jednostranným právnym úkonom, ktorý musíspĺňať požiadavky jednak zákonníka práce, ale tiež občianskeho zákona (ďalej tiež „OZ“). Preto, hoci § 17 ZP neobsahuje pre tento prípad relevantné ustanovenie, rozhodnutie zamestnávateľa ako jednostranný právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný (§ 37 ods. 1 OZ). Neplatnosť právneho úkonu podľa § 37 nie je tzv. relatívnou neplatnosťou (§ 40a OZ), ale nastáva pri právnom úkone postihnutom niektorou z vád v ňom uvedenou priamo zo zákona a správne orgány a súdy sú povinné na ňu prihliadať aj bez námietky dotknutého účastníka.
V prejednávanej veci pracovné miesto zrušené rozhodnutím riaditeľky Základnej školy s materskou školou Józefa Bódisa s vyučovacím jazykom maďarským Čenkovce z 28. septembra 2011, č. 1/2011, označené ako „administratívna pracovníčka“, nie je pracovným miestom, ktoré zastáva účastníčka konania na základe pracovnej zmluvy z 1. novembra 2004. Táto bola prijatá do pracovného pomeru na pracovné miesto „ekonómka, účtovníčka, mzdová účtovníčka“. Nemožno akceptovať tvrdenie žalobkyne, že z organizačnej štruktúry jednoznačne vyplýva, že aj napriek rozdielnemu označeniu, ide o jednu a tú istú pozíciu zastávanú účastníčkou konania. Je vecou zamestnávateľa, akým spôsobom zjednoduší označenie pracovného miesta zamestnanca pre účely organizačnej štruktúry, avšak v prípade, že sa označenie pracovného miesta stáva súčasťou právnych úkonov, osobitne v pracovnoprávnych vzťahoch, je nevyhnutné, aby bola zachovaná jednota označovania ako jeden z atribútov určitosti právneho úkonu.
Preto, pokiaľ žalovaný mal rozdielnosť v označení za takú vadu, ktorá bránila konaniu a rozhodnutiu o žiadosti žalobkyne o udelenie súhlasu pre skončenie pracovného pomeru s účastníčkou konania, postupoval aj podľa názoru najvyššieho súdu správne.
S ohľadom na uvedené najvyšší súd vyhodnotil rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny, z ktorého dôvodu ho potvrdil (§ 219 OSP, § 250ja ods. 3 OSP).
O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, § 250k ods. 1 OSP. Neúspešnej žalobkyni právo na ich náhradu nevzniklo, súčasne však zákon neumožňuje, okrem výnimočných prípadov, ktoré v tunajšej veci nenastali, jej priznanie žalovanému alebo účastníčke konania.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.