Najvyšší súd
5Sžo/67/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Milana Moravu v právnej veci
navrhovateľov 1/ R. H., nar. X., bytom Z.Z., 2/ M. D., nar. X., bytom T., 3/ M. I., nar. X.,
bytom Z.Z., všetci zastúpení JUDr. Š. H., bytom B., proti odporcovi Obvodnému
pozemkovému úradu v Trnave, Vajanského 2, Trnava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia odporcu z 31. januára 2008, č. j. K2008/00694-Kň/1-NR-2, o odvolaní
navrhovateľov proti rozsudku Krajského súdu v T.rnave z 28. októbra 2009, č.k.
32Sp/26/2009-77, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 28. októbra 2009, č. k. 32Sp/26/2009-77 m e n í tak,
že rozhodnutie odporcu z 31. januára 2008, č. j. K2008/00694-Kň/1-NR-2 z r u š u j e a vec
mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Navrhovateľom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) potvrdil
rozhodnutie odporcu z 31. januára 2008, č. j. K2008/00694-Kň/1-NR-2, ktorým odporca
podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene
a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva
k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z.z.“), v súlade
s § 46 zákona č. 71/1969 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“), rozhodol
vo veci uplatneného nároku navrhovateľov tak, že navrhovateľke 1/, navrhovateľke
3/ a právnemu predchodcovi navrhovateľa 2/ ako oprávneným osobám podľa § 2 ods. 2
písm. c/ (v rozsudku je § 2 ods. 1, v rozhodnutí 2 ods. 2 písm. c/) zákona č. 503/2003 Z. z.
nenavrátil vlastníctvo k pozemkom v k. ú. T., zapísaným v PK vl. č. X. ako parc. č. X. a v PK
vl. č. X. ako parc. č. X., ktoré prešli do vlastníctva štátu podľa § 3 ods. 1 písm. k/ zákona č.
503/2003 Z. z., ale priznal im právo na náhradu za uvedené pozemky v podiele 1/48 z celku
pre každého z navrhovateľov, pretože vydaniu označených pozemkov bránia prekážky podľa
§ 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 503/2003 Z. z.
Z predloženého spisového materiálu odporcu mal krajský súd za preukázané,
že navrhovateľky 1/ a 3/ a právny predchodca navrhovateľa 2/ si ako oprávnené osoby 27. decembra 2004 uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v k.ú. Z. a T.,
zapísaným v PK vl. č. X., X., X. a X. po nebohom starom otcovi V. D.. Poukázal na uznesenie
Štátneho notárstva v Trnave zo 06. novembra 1961 č. D 944/60 v spojení so zápisnicou
napísanou na Štátnom notárstve v T. 26. apríla 1961 o prejednaní dedičstva po poručiteľovi
V. D., z ktorej vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu v dôsledku
odmietnutia dedičstva. S ohľadom na uvedené sa krajský súd stotožnil s právnym záverom
odporcu, že s ohľadom na uvedené, odporca správne rozhodol, že v danom prípade je daný
reštitučný titul v zmysle § 3 ods. 1 písm. k/ zákona č. 503/2003 Z.z., a z tohto titulu vzniklo
navrhovateľom právo na navrátenie vlastníctva k označeným nehnuteľnostiam. Krajský súd
považoval rozhodnutie odporcu za dostatočne odôvodnené.
K námietke navrhovateľov vo vzťahu k veľkosti podielov, v akých im odporca priznal
vlastníctvo k žiadaným nehnuteľnostiam, krajský súd dospel k záveru, že podiel v 1/48
pripadajúcej na každého z navrhovateľov bol odporcom určený správne. Z rozhodnutia
v dedičskej veci po nebohom V. D. č. D 944/60-29 zo 06. novembra 1961, zo zápisnice
spísanej na Štátnom notárstve v T. 26. apríla 1961 o prejednaní dedičstva, ako aj z matričných
dokladov nachádzajúcich sa v spisovom materiáli odporcu zistil, že V. D. zomrel 11. augusta
1960 a jeho právnymi nástupcami sa stalo jeho sedem detí (A., C., J., F., H., V. a I.) a vnučka E. K., rod. D. - dcéra predumrelého syna V. D. ml.. Z príslušných pozemnoknižných vložiek
zistil, že pôvodný vlastník neb. V. D. bol ku dňu smrti spoluvlastníkom označených
nehnuteľností v ½. Navrhovateľky 1/ a 3/ a právny predchodca navrhovateľa 2/ J. D. sú deťmi
J. D., staršieho syna pôvodného vlastníka. S ohľadom na tieto skutočnosti krajský súd uzavrel,
že navrhovateľom 1/ až 3/ prislúcha spoluvlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach
v 1/48 pre každého.
Krajský súd poukázal na skutočnosť, že nárok navrhovateľov bol uplatnený
a posudzovaný podľa zákona č. 503/2003 Z.z., ktorý neobsahuje ustanovenie identické
s ustanovením § 21 zákona č. 229/1991 Zb., podľa ktorého bolo možné aj jednej z viacerých
oprávnených osôb priznať vlastnícke právo po pôvodnom vlastníkovi v celosti. V prípade
posudzovaného nároku navrhovateľov podľa zákona č. 503/2003 Z. z. možno priznať
oprávnenej osobe len na ňu pripadajúci podiel, pričom sa neprihliada na určenie podielov
jednotlivých dedičov po pôvodnom vlastníkovi v dedičskom konaní. Rozhodnutie v dedičskej
veci po nebohom pôvodnom vlastníkovi je pre správny orgán len podkladom pre zistenie
počtu do úvahy prichádzajúcich oprávnených osôb, a teda pre určenie veľkosti jednotlivých
podielov.
K námietke, že odporca v preskúmavanom rozhodnutí nevyčíslil výšku prípadnej
finančnej náhrady, krajský súd uviedol, že odporca je v zmysle § 6 ods. 1 a 2 zákona
č. 503/2003 Z. z. kompetentný na rozhodnutie o priznaní práva na náhradu, spôsob náhrady si účastník po právoplatnosti rozhodnutie dohodne so Slovenským pozemkovým fondom
v zmysle § 6 ods. 5 zákona č. 503/2003 Z. z.
S námietkou týkajúcou sa skutočnosti, že na podľa údajov internetového katastra
nehnuteľností v katastri neexistuje žiadna parcela č. X. (stav CKN), do ktorej mali byť podľa
preskúmavaného rozhodnutia zlúčené nenavrátené časti pôvodných parciel č. X. a X., sa
krajský súd vysporiadal poukazom na identifikáciu parciel vyhotovenú Správou katastra v T.
10. decembra 2004 a na geometrický plán z 20. februára 2006 doplnený do administratívneho
spisu odporcom cestou Pozemkového fondu, z ktorého výkazu výmer, vyplýva výmera
zastavanej plochy parc. č. X. (194 m2) a parc. č. X. (122 m2), čo je prekážkou vydania a za
ktorú patrí navrhovateľom náhrada v podiele 1/48 zastavanej plochy pre každého. Tiež
uviedol, že stav CKN sa na internetovom portáli neuvádza.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení
s § 250l ods. 2 OSP.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali navrhovatelia v zákonnej lehote odvolanie.
Žiadali, aby ho najvyšší súd zmenil tak, že rozhodnutie odporcu sa v celom rozsahu ruší,
alternatívne žiadali zrušiť rozsudok krajského súdu, a vec vrátiť príslušnému orgánu na ďalšie
konanie. Namietali, že krajský súd sa nezaoberal a nevyporiadal preskúmateľne so všetkými
relevantnými skutkovými a právnymi otázkami súvisiacimi s predmetom a podstatou
ich reštitučnej veci, pričom sa takmer vôbec nezaoberal a nevyporiadal preskúmateľne
ani s podstatnými argumentmi navrhovateľov o nedostatkoch a nezákonnosti rozhodnutia
odporcu, ktoré podrobne uviedli vo svojom opravnom prostriedku z 22. februára 2008
a aj vo vyjadrení z 28. októbra 2009, na ktoré sa odvolávajú a poukazujú. Konanie a následné
rozhodnutie odporcu a následne aj krajského súdu sú postihnuté a trpia viacerými závažnými
vadami, ktoré sú dôvodom na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia odporcu.
Za najpodstatnejšie nedostatky konania a rozhodovania pred krajským súdom označili
navrhovatelia nedostatky v preskúmaní, odôvodnení a vyriešení otázok týkajúcich sa veľkosti
navracaných reštitučných vlastníckych podielov (dedičských podielov) k pozemkom
po poručiteľovi (respektíve k reštituovaným pozemkom), ku ktorým má byť navrátené
vlastníctvo navrhovateľom, a otázku možnosti navrátenia podielu vlastníctva navrhovateľom aj k nenavrátenej časti reštituovaných pozemkov.
V časti určenia veľkosti navracaných podielov namietali nepreskúmateľnosť
a neopodstatnenosť postupu odporcu a aj krajského súdu, namietajúc, že odporca i krajský súd
paušálne vychádzali z existencie individuálnej subjektívnej stránky stavu tiesne a celkovo
stavu tiesne aj u tých účastníkov dedičského konania po poručiteľovi V. D., ktorí si
neuplatnili, respektíve po ktorých nebol uplatnený reštitučný nárok na navrátenie vlastníctva
k pozemkom, pričom individuálny stav tiesne ani odporca a ani krajský súd nikdy nezistili.
V dôsledku toho odporca i krajský súd na účely svojho konania a rozhodovania rozdelili
pozemky patriace poručiteľovi mechanicky na osem podielov (podľa počtu ôsmich
účastníkov dedičského konania po poručiteľovi), hoci individuálnym dokazovaním bol stav
tiesne zistený len u tých, ktorí si uplatnili reštitučný nárok. Nebolo vykonané relevantné
dokazovanie a rozhodnutie odporcu, ako aj rozsudok krajského súdu, neobsahujú náležité
odôvodnenie o všetkých okolnostiach ovplyvňujúcich veľkosť pôvodných dedičských
podielov po poručiteľovi a následne ovplyvňujúcich veľkosť reštitučných podielov
navracaných navrhovateľom. Tieto rozhodnutia navrhovatelia označili za nepodložené,
neopodstatnené a nepreskúmateľné vzhľadom na absenciu relevantných dôkazov a náležitého
odôvodnenia.
Navrhovatelia ďalej poukázali na to, že aj v reštitučnom konaní podľa zákona
o navrátení vlastníctva k pozemkom (zákona č. 503/2003 Z.z.), ktorého predmetom
sú reštitučné nároky na navrátenie vlastníctva k dedičstvu odmietnutému v dedičskom konaní
po poručiteľovi, je potrebné vykonať rozpočítanie dedičstva po poručiteľovi na rovnako veľké
dedičské podiely pripadajúce len na tých dedičov, ktorí odmietli dedičstvo v tiesní
(bez rozpočítania dedičských podielov pripadajúcich na dedičov odmietnuvších dedičstvo
bez zistenia stavu tiesne).Takéto rozpočítanie dedičstva po poručiteľovi je potrebné
aj na účely reštitučného konania vykonať predovšetkým vzhľadom na rozhodné dedičské
právo platné v čase smrti poručiteľa a tiež vzhľadom na existujúcu súdnu judikatúru týkajúcu
sa dedičského práva. Pritom však takéto rozpočítanie dedičstva na účely reštitučného konania
(podľa zákona č. 503/2003 Z.z.) nemá nič spoločné s ustanovením § 21 zákona č. 229/1991
Zb. Krajský súd mal podľa názoru navrhovateľov náležite zdôvodniť, prečo a z akých
dôvodov určitá časť pozemkov, ktoré pôvodne patrili poručiteľovi V.D., má zostať štátu ako
odúmrť napriek skutočnosti, že zistenie odmietnutia dedičstva v tiesni čo len jedného
z dedičov zároveň znamená, že nikdy neboli platne splnené zákonné podmienky na vznik
a existenciu legálnej odúmrte pre štát.
Rovnako navrhovatelia namietali dokazovanie vykonané vo vzťahu k možnosti
navrátenia podielu vlastníctva aj k nenavrátenej časti reštituovaného majetku. Namietali,
že nebolo vykonané náležité dokazovanie a rozhodnutia odporcu a krajského súdu neobsahujú
náležité odôvodnenie o všetkých okolnostiach ovplyvňujúcich nevydanie časti pozemkov
z dôvodu, že nevrátená (nevydaná) časť pozemkov evidenčne „je zastavaná“, pričom napriek
žiadostiam navrhovateľov vôbec nebolo vykonané dokazovanie o tom, kedy s ohľadom na § 1
písm. a/ a § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 503/2003 Z. z. skutočne boli tieto pozemky zastavané,
čo je však rozhodujúce pre skutočnosť, či sa dotknutá časť pozemkov slúžiaca ako prístupová
poľná komunikácia vydá navrhovateľom alebo či sa namiesto nej navrhovateľom poskytne
náhrada, a to, prirodzene, podľa správne zistenej veľkosti reštitučných podielov navracaných
navrhovateľom. Namietali, že napriek ich argumentom a námietkam vôbec nebolo krajským
súdom vykonané náležité dokazovanie a neboli zistené relevantné dôkazy o údajnej existencii
zákonnej prekážky pre navrátenie vlastníctva k časti pozemkov podľa § 6 ods. 1 písm. d/
zákona č. 503/2003 Z. z.. Pritom už len tieto nedostatky sú závažným dôvodom na zrušenie
napadnutého rozsudku krajského súdu a súčasne aj preskúmavaného rozhodnutia odporcu.
Ďalšie pochybenie krajského súdu videli navrhovatelia v tom, že nesprávne vyhodnotil
a odmietol námietku navrhovateľov, že výrok preskúmavaného rozhodnutia odporcu
je nejasný, neurčitý, nepreskúmateľný, a že pri nútenom výkone rozhodnutia je sám osebe nevykonateľný, pretože odporca nevyčíslil konkrétnu výmeru (plochu) a bonitu náhradných
pozemkov a konkrétnu výšku alternatívnej finančnej náhrady (peňažnej náhrady) za nevrátené
vlastníctvo (časť vlastníctva) k pozemkom. Nestotožnili sa s odôvodnením krajského súdu,
že pozemkový úrad ako odporca nie je v zmysle zákona kompetentný na vyčíslenie výšky
náhrady, a že spôsob náhrady si účastník po právoplatnosti rozhodnutia dohodne
so Slovenským pozemkovým fondom v zmysle § 6 ods. 5 zákona č. 503/2003 Z.z. Podľa
navrhovateľov tento argument krajského súdu nemá oporu v § 6 ods. 2 a § 8a zákona
č. 503/2003 Z. z. Namietali, že výrok a odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia odporcu
podľa § 6 ods. 2 a 3 v spojení s § 8a a § 5 ods. 2 a 3 zákona č. 503/2003 Z. z. musí spĺňať
všetky náležitosti a požiadavky na výrok a odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu podľa
§ 47 Správneho poriadku.
Navrhovatelia následne poukázali na nezákonné zvýšenie administratívnoprávneho
zaťaženia navrhovateľov zo strany odporcu rozdelením konania o ich jednom návrhu
navrhovateľov na dve konania a rozhodnutia, ktoré je v rozpore s Čl.2 a Čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, zákonnými pravidlami pre správne konanie pred pozemkovými úradmi,
(ktoré nepoznajú inštitút rozdelenia konania), pričom odporca tiež nerešpektoval judikatúru
Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej „každé konanie súdu alebo iného orgánu,
ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú
právnu ochranu“ (nález Ústavného súdu SR z 10. mája 1994) sp. zn. I. ÚS 26/1994). Ako na príklad takéhoto postupu poukázali na to, že v rozpore s § 5 ods. 2 a § 6 ods. 2 písm. d/
zákona č. 503/2003 Z.z. nie je v rozhodnutí odporcu presne vyčíslená výmera (plocha)
a bonita náhradných pozemkov a ani výška alternatívnej finančnej náhrady.
Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach
podaného odvolania (§ 246c veta prvá a § 212 ods. 1 OSP) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že pre potvrdenie
rozhodnutia odporcu neboli dané zákonné dôvody.
Zákon č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov je jedným zo zákonov
reštitučného charakteru, ktorého cieľom je spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť
tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone
presne ustanovenom období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe
v zákone taxatívne ustanovených prípadov straty majetku. Preto pri aplikácii jeho ustanovení
treba postupovať veľmi citlivo, aby nedošlo k ďalším krivdám.
Zákon č. 503/2003 Z.z. v § 1 upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom,
ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu (zákon č. 229/1991 Zb. a § 37 až 39 zákona
SNR č. 330/1991 Zb.).Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria:
a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria,
b) lesný pôdny fond.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva k pozemku
podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území, a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú
osobu v období od 25. februára 1948 do 01. januára 1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“)
spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.
Zákonodarca v záujme zabezpečenia princípu legality v ustanoveniach § 5 ods. 2
zákona č. 503/2003 Z.z. zakotvil rozhodovaciu právomoc správneho orgánu – pozemkového
úradu pri rozhodovaní o navrátení vlastníctva k pozemku alebo o priznaní práva na náhradu
za pozemok. Správne konanie pred pozemkovým úradom sa začína doručením návrhu
oprávnenej osoby podľa § 5 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. podľa § 5 ods. 3 zákona
sa na konanie podľa odseku 2 vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.
Povinnosťou pozemkového úradu pri rozhodovaní podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003
Z.z. je postupovať podľa jednotlivých ustanovení správneho poriadku, t.j. podľa zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„správny poriadok“) a pri ich aplikácii vychádzať zo základných zásad správneho konania
(§ 5 ods. 3 zákona č. 53/2003 Z.z.). Správny orgán je viazaný zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1
správneho poriadku), v intenciách ktorej je povinný v konaní a pri rozhodovaní zachovať procesné predpisy ako aj predpisy hmotnoprávne. Musí postupovať v konaní tak,
aby zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne vyžadoval plnenie ich povinností
v nadväznosti na ochranu záujmov štátu a spoločnosti. Ide o presadzovanie cieľov
hmotnoprávnej úpravy v konkrétnej veci.
Zásada materiálnej pravdy je upravená najmä v ustanovení § 3 ods. 4 správneho
poriadku a ďalej konkretizovaná v ďalších ustanoveniach správneho poriadku (§ 32 a § 46
správneho poriadku). Zásadu materiálnej pravdy treba aplikovať spolu so zásadou zákonnosti
a zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 34 ods. 5 správneho poriadku), ktoré sú vlastne jej
základom. Táto zásada vyslovuje požiadavku, podľa ktorej správny orgán je povinný zistiť
skutočný stav veci, teda subsumuje aj požiadavku zistiť úplný a presný stav veci. Za zistenia
skutočného stavu veci treba považovať zistenie všetkých skutočností, ktoré sú podľa
príslušného hmotnoprávneho predpisu právne významné.
Povinnosťou správneho orgánu je zistiť všetky právne rozhodné skutočnosti
bez ohľadu na to, v čí prospech svedčia. Z povinnosti správneho orgánu zistiť úplný stav veci
tiež vyplýva, že správny orgán nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie
dôkazov (§ 32 ods. 1 správneho poriadku). Stav veci sa musí zistiť súčasne presne,
čo znamená, že musí zodpovedať reálnej skutočnosti. Zistenie úplného a presného stavu vecí
je základným predpokladom zákonnosti a správnosti rozhodnutia správneho orgánu.
Správny orgán je povinný hodnotiť každý dôkaz samostatne a potom všetky dôkazy
vo vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov musí správny orgán náležite odôvodniť
v odôvodnení rozhodnutia (§ 34 ods. 5 a 47 ods. 3 správneho poriadku).
V konaní nebolo sporné, že navrhovatelia sú oprávnenými osobami podľa § 2 ods. 2
písm. c/ zákona č. 503/2003 Z. z. ako deti (navrhovateľky 1/ a 3/) a vnuk (navrhovateľ 2/) J.
D. st., syna po V.D. Z matričných dokladov a dokumentov Štátneho notárstva v T.
nachádzajúcich sa v administratívnom spise odporcu vyplýva, že V. D. zomrel 11. augusta
1960 bez zanechania závetu, pričom jeho dedičmi zo zákona boli jeho deti A., C., J. (otec
navrhovateliek 1/ a 3/ a právneho predchodcu navrhovateľa 2/), F., H., V. a I. a vnučka
po predumrelom synovi V. E. K.
Zo zápisnice napísanej na Štátnom notárstve v Trnave 26. apríla 1961 v dedičskom
konaní č. D 944/60 a z uznesenia Štátneho notárstva v T. zo 06. novembra 1961, najvyšší súd
zistil, že dedičstvo po V.D. pozostávajúcom z nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe
katastrálneho územia Z. vo vl. č. X., parc. č. X. - roľa v podiele ½, a katastrálneho územia T.
vo vl. č. X., parc. č. X. - roľa v podiele ½, vo vl. č. X., parc. č. X., X. - roľa v podiele ½ a vo
vl. č. X., parc. č. X. - roľa v podiele ½ bolo v dôsledku jeho odmietnutia dedičmi - deťmi V.
D., ktoré ho odmietli aj v mene svojich detí, vyhlásené za odúmrť.
Podľa vyjadrenia k žiadosti o navrátenie vlastníctva k pozemkom E.K., priamej
účastníčky dedičského konania po V.D., ktoré odporca pripojil k spisu, bolo zastrašujúce
správanie a vyhrážky zo strany štátneho notára počas prejednávania dedičstva po V.D.
jediným dôvodom pre odmietnutie dedičstva. Zdedené nehnuteľnosti boli podľa vtedajších
právnych predpisov považované za poľnohospodársky podnik, a teda bolo možné ho prevziať
výlučne ako celok len jedným dedičom, ktorý na ňom následne bude hospodáriť ako
samostatne hospodáriaci roľník - kulak, alebo vstúpi do jednotného roľníckeho družstva. Ako
kulak by dotknutý dedič bol viazaný na povinné kontingenty pod hrozbou tvrdých sankcií pri
ich nesplnení (trest odňatia slobody až na šesť mesiacov a pokuta do výšky 250.000,- korún a popri nich tiež prepadnutie majetku, prepadnutie veci, zákaz pobytu alebo príkaz pobytu,
zákaz činnosti a uverejnenie trestného výmeru).
Pokiaľ ide o námietku navrhovateľov, že odporca paušalizoval zistenie tiesne ako inak
subjektívneho stavu jednotlivých dedičov po V.D. a na základe toho ich všetkých automaticky
považoval za oprávnené osoby, je na mieste uviesť, že na základe vykonaného dokazovania
odporca zisťoval stav, resp. situáciu, za ktorej každý jeden z vtedy prítomných dedičov
„dobrovoľne“ odmietol prevziať dedičstvo po V.D., ktoré by bol povinný prevziať ako celok.
Pojem tieseň treba totiž v týchto prípadoch vykladať v súvislosti s politickým nátlakom
spojeným s obdobím rokov 1948-1989. Preto treba za stav tiesne považovať aj stav, kedy
vlastník nemôže s vecou voľne nakladať, pretože vo svojej dispozícii s predmetom vlastníctva
je obmedzovaný represívnou politikou, umožňovanou nedostatkom existencie právneho
a demokratického štátu.
K záveru, že dedičia V.D. odmietli dedičstvo v tiesni, dospel na základe písomného
vyjadrenia osoby priamo prítomnej na tomto dedičskom konaní. Táto situácia bola totožná pre
všetkých zúčastnených dedičov a bola objektívne spôsobilá vyvolať v nich pocit ohrozenia v prípade prijatia dedičstva. Na tomto mieste Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do
pozornosti, že by to boli práve navrhovatelia, ktorí by nemali ako priamo preukázať tieseň
svojho právneho predchodcu J.D. st.
Pokiaľ ide o námietku dôkazného prostriedku, o ktorý sa oprel, poukazuje Najvyšší súd
Slovenskej republiky na § 32 ods. 1 správneho poriadku a § 32 ods. 2 správneho poriadku,
v zmysle ktorých správny orgán nie je pri zisťovaní skutočného stavu veci viazaný návrhmi
účastníkov, pričom spôsob a rozsah zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje on sám.
Odporca dospel na základe ním vykonaného dokazovania, na základe zákonne zadovážených
a vykonaných dôkazných prostriedkov k skutkovým a právnym záverom svedčiacim
v prospech navrhovateľov. Námietka „nevhodného“ dôkazného prostriedku navrhovateľov
je s ohľadom na uvedené neopodstatnená. Rovnako je neopodstatnená ich námietka
paušalizovania zistenia tiesne, pretože zistená situácia sa týkala všetkých povolaných dedičov
rovnako.
Vo vzťahu k námietke navrhovateľov, že odporca bol povinný v preskúmavanom
rozhodnutí bližšie špecifikovať druhy, bonitu a výmeru náhradného pozemku, respektíve
výšku finančnej náhrady, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že ustanovenia
§ 6 ods. 2 a § 8a zákona č. 503/2003 Z. z. upravujú vo všeobecnej rovine právo oprávnenej
osoby na náhradu (náhradný pozemok alebo finančnú náhradu) v prípade, že z dôvodov
vymenovaných v § 6 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. jej nemožno navrátiť vlastníctvo
k pôvodným pozemkom. Povinná osoba, t.j. subjekt povinný poskytnúť túto náhradu
je určený v § 6 ods. 5 zákona č. 503/2003 Z.z.
Z paragrafu 47 ods. 2 správneho poriadku vyplýva pre správny orgán povinnosť uviesť
vo výroku rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého
sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Jedine v prípade,
ak v rozhodnutí správny orgán ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny
orgán určí pre ňu lehotu, ktorá nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. Subjekty
uvedené v § 6 ods. 5 zákona č. 503/2003 Z. z. nie sú účastníkmi reštitučného konania podľa
zákona č. 503/2003 Z. z., preto im v tomto konaní nemožno uložiť žiadnu povinnosť. Preto
ani odporcovi nevznikla povinnosť konkretizovať formu náhrady uvedením konkrétnej
výmery (plochy) a bonity náhradných pozemkov a konkrétnej výšky alternatívnej finančnej
náhrady (peňažnej náhrady) za nevrátené vlastníctvo (časť vlastníctva) k pozemkom.
Navyše, rozhodnutie pozemkového úradu podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z.
má povahu tzv. statusového deklaratórneho rozhodnutia, ktorým oprávnený orgán verejnej
správy autoritatívne potvrdzuje, že daná osoba je oprávnenou osobou v zmysle § 2 zákona
č. 503/2003 Z. z. a spĺňa podmienka § 3 zákona č. 503/2003 Z. z., a teda je nositeľom ďalších
práv viažucich sa na toto postavenie. Výrok takéhoto rozhodnutia nezakladá právo na priame
plnenie (poskytnutie konkrétneho náhradného pozemku, resp. pozemku určitých kvalít,
vyplatenie určitej sumy ako finančnej náhrady), ale vyvoláva ďalšie správne konanie,
ktorým je v prípade navrátenia vlastníctva katastrálne konanie, a v prípade, že vlastníctvo
nemožno navrátiť, pokračuje oprávnená osoba v konaní o náhrade so subjektom označeným
v § 6 ods. 5 zákona č. 503/2003 Z.z. Odporca preto nepochybil, keď vo výroku
preskúmavaného rozhodnutia náhradu bližšie nešpecifikoval tak, ako namietajú navrhovatelia.
Čo sa týka námietky navrhovateľov voči rozdeleniu konania o jednom uplatnenom
nároku na dve konania, ktorých výsledkom sú dve samostatné rozhodnutia odporcu
(rozhodnutie č. j. K2008/00694-Kň-NR-2 z 30. januára 2008 a preskúmavané rozhodnutie
č. j. K2008/00694-Kň/1-NR-2 z 31. januára 2008), Najvyšší súd Slovenskej republiky
konštatuje, že tento postup odporcu sám osebe nemá vplyv na zákonnosť preskúmavaného
rozhodnutia. Námietku preto vyhodnotil ako neopodstatnenú.
Ohľadom námietky navrhovateľov vo vzťahu k veľkosti spoluvlastníckych podielov,
v ktorých im bolo priznané právo na náhradu, je aj s ohľadom na už uvedené namieste
konštatovať, že za oprávnené osoby treba považovať všetkých osem dedičov V. D., pretože,
ako bolo už uvedené, každý z nich odmietol dedičstvo v tiesni spočívajúcej v pozícii
zastrašovania povinnosťami a sankciami vyplývajúcimi z nadobudnutia majetku takého
rozsahu v roku 1960, respektíve 1961. Pokiaľ však ide o podiely oprávnených osôb, ktoré si
včas uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva podľa zákona č. 503/2003 Z. z. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dáva do pozornosti právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyslovený v jeho najnovšom náleze k danej problematike sp.zn. I. ÚS 123/2010, v zmysle
ktorého navrátenie toho, čo bolo nesprávne odňaté alebo vzaté širšej „rodine“ je v konečnom
dôsledku nielen v súlade so zmyslom a účelom reštitučných predpisov, ale aj v súlade so
všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti. Uspokojenie nárokov všetkých oprávnených
osôb, ktoré si svoje nároky uplatnili, pri nečinnosti ďalších potenciálne oprávnených osôb,
preto zodpovedá zmyslu a účelu zákona č. 503/2003 Z.z. Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle tohto právneho názoru vysloveného Ústavným súdom Slovenskej republiky dospel
k záveru, že nemožno posúdiť námietku navrhovateľov potvrdením výšky podielu každého
z nich v 1/48 k celku nehnuteľnosti.
Ako na opodstatnenú treba tiež prihliadnuť na námietku navrhovateľov týkajúcu
sa nedostatočného zistenia prekážky navrátenia vlastníctva podľa § 6 ods. 1 písm. d/ zákona
č. 503/2003 Z. z. k predmetným pozemkom. Odporca sa v preskúmavanom rozhodnutí
odvoláva na identifikáciu parciel vyhotovenú Správou katastra v T. 10. decembra 2004 a na
geometrický plán č. 236/2006 z 22. marca 2006. Na ich základe dospel k záveru, že časti
pôvodných parciel č. X. a X., ktorých sa preskúmavané rozhodnutie týka, boli zlúčené do
parcely č. X. (stav CKN), ktorá je vedená ako zastavaná plocha, a preto nie je možné priznať
navrhovateľom vlastnícke právo ku nim. Z preskúmavaného rozhodnutia a ani z priloženého
spisového materiálu vedeného odporcom vo veci nároku navrhovateľov však nie je zrejmé,
o aký druh stavby sa jedná, a teda či táto stavba skutočne predstavuje prekážku navrátenie
vlastníckeho práva k pozemkom.
S ohľadom na uvedené nebolo možné akceptovať záver odporcu o nemožnosti navrátiť
vlastníctvo k predmetným pozemkom, ale treba preskúmavané rozhodnutie zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie a dokazovanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v súlade s § 250ja ods. 3 veta prvá OSP,
§ 250l ods. 2 OSP a § 250q ods. 2 OSP napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil
a preskúmavané rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní sa odporca bude zaoberať najmä tým, či je daná prekážka navrátenia
vlastníctva k predmetným pozemkom podľa § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 503/2003 Z. z.,
k čomu doplní dokazovanie najmä ohliadkou na mieste samom a príslušným rozhodnutím
stavebného úradu. Súčasne bude úlohou odporcu riadne zistiť okruh oprávnených osôb,
ktoré si v súlade so zákonom č. 503/2003 Z. z. uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva
k predmetným pozemkom po neb. V. D., pričom pri určovaní veľkosti reštitučného podielu
bude prihliadať len na tieto osoby tak, aby medzi ne bol rozdelený celý reštituovaný majetok
patriaci do ich „rodinného“ okruhu. Ostatné námietky navrhovateľov sú, ako vyplýva z už
uvedeného, neopodstatnené.
Odporca súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu (§ 250ja ods. 4 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP a § 250r OSP) vykoná dokazovanie v zhora naznačenom smere
(§ 32 až 34 správneho poriadku) a po vyhodnotení vykonaných dôkazov (§ 34 ods. 5
správneho poriadku) vo veci znova rozhodne a svoje rozhodnutie aj patričným spôsobom
odôvodní tak, aby rozhodnutie zodpovedalo zákonu (§ 46 a § 47 ods. 3 správneho poriadku).
O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 246c OSP
v spojení s § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 OSP s poukazom na § 250l ods. 2, § 250k ods. 1
a § 250ja OSP a úspešným navrhovateľom trovy konania nepriznal, pretože si ich náhradu
neuplatnili.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková