5Sžo/65/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: O.Q., bytom S., proti odporcovi: Centrum právnej pomoci, kancelária Žilina, so sídlom Národná 34, Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu sp.zn. 9913/2013-KaZa, R.z. 4475/2014 z 27. januára 2014, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 27Sp/19/2014-62 zo 16. júla 2015, jednomyseľne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 27Sp/19/2014-62 zo 16. júla 2015 p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

Napadnutým uznesením č.k. 27Sp/19/2014-62 zo 16. júla 2015 Krajský súd v Banskej Bystrici nevyhovel žiadosti navrhovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov. Vychádzajúc z ustanovenia § 138 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.") svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov je možné vyhovieť v prípade, ak sú kumulatívne splnené všetky tri podmienky, teda, aby účastník konania o oslobodenie požiadal, odôvodnenosť z pohľadu pomerov účastníka a zároveň sa nejedná o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Krajský súd po preskúmaní pripojeného administratívneho spisu dospel k záveru, že navrhovateľ nespĺňa jednu z podmienok pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a to aby nešlo o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie práva, nakoľko v konaní, ktoré je predmetom preskúmania sa domáhal nároku na poskytnutie právnej pomoci, pričom odporca jeho žiadosti nevyhovel z dôvodu, že žiadateľ nespĺňal podmienku materiálnej núdze, keďže započítateľný príjem žiadateľa a jeho manželky ako spoločne posudzovanej osoby presahoval výšku 1,4-násobku životného minima pre dve plnoleté fyzické osoby, t.j. sumu 470,79 € a tiež 1,6-násobku životného minima pre dve plnoleté fyzické osoby, t.j. sumu 538,05 € a to v mesiaci podania žiadosti a v šiestich predchádzajúcich mesiacoch, t.j. počas celého posudzovaného obdobia.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie v lehote stanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 O.s.p., §246c ods. 1 veta prvá O.s.p., § 250l ods. 2 O.s.p.), v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne, aby napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu vyhovie.

S rozhodnutím krajského súdu nesúhlasil z dôvodu, že ním boli porušené jeho práva na súdnu ochranu a právnu pomoc zaručené v čl. 46 ods. l až 4, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1, čl. 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobod, čl. 2 a čl. 8 Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN, ako aj ďalšie jeho práva zaručené v čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 19, čl. 39 ods. l, 2, čl. 40 a ďalších Ústavy SR, čl. 3, čl. 8 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru a čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5, čl. 7, čl. 12, čl. 22, čl. 25 a čl. 29 ods. 2 a 3 Všeobecnej deklarácie pre ľudské práva, nakoľko ako súd, tak aj odporca konali v rozpore s ustanovaním čl. 1, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 14, 17 Dohovoru a čl. 30 Deklarácie, ako aj s rozhodnutiami a nálezmi NS SR a ÚS SR.

Navrhovateľ namietal, že rozhodnutie o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov musí zodpovedať tomu, aby účastníkovi nebolo pre jeho majetkové a sociálne pomery znemožnené uplatňovať, alebo brániť svoje právo, tak ako to vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 5Sžo/219/2010 zo dňa 26.10.2010, podľa ktorého „... pomermi účastníka sú najmä pomery majetkové, tak aj rodinné, sociálne a zdravotné, ktoré nie sú len dočasnej, alebo prechodnej povahy a odôvodňujú záver, že poplatník nemôže splniť poplatkovú povinnosť, alebo že jej splnenie súd nemôže od neho spravodlivo žiadať...".

Odvolávajúc sa na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 26/94 uviedol, že obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konania súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu, alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, resp. Ústavou SR je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu.

S poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05 dôvodil, že diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná.

Zdôraznil, že Ústavný súd Slovenskej repubiky v náleze napr. PL. ÚS 36/95 vyslovil, že „.... k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, kde platí zásada, podľa ktorej ten, kto konal resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu, alebo jeho ustanovenia, ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99).

Poukázal taktiež na to, že ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s ústavou chráneným princípom právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa proti uzneseniu krajského súdu nie je možné priznať úspech.

Podľa § 138 ods. 1 O.s.p. na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie amá i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Podľa § 138 ods. 2 O.s.p., v návrhu musia byť pomery účastníka dokladované a) vyplneným tlačivom, ktorého vzor uverejní ministerstvo spravodlivosti na svojom webovom sídle, alebo b) rozhodnutím o hmotnej núdzi podľa osobitných predpisov.

Zákonodarca v citovanom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku pripúšťa možnosť čiastočného, prípadne úplného oslobodenia od súdnych poplatkov. Predpokladom priznania oslobodenia od súdnych poplatkov je v prvom rade samotná žiadosť účastníka konania, preukázanie dôvodov, spočívajúcich v majetkových, sociálnych, finančných a podobných pomeroch účastníka, odôvodňujúcich oslobodenie od súdnych poplatkov a súčasne preukázanie, že nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Povinnosťou súdu je skúmať splnenie podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov v každom prípade individuálne a to aj vzhľadom na individuálnosť každého konania.

Účelom ustanovenia § 138 O.s.p. je, aby účastníkovi nebolo len pre jeho majetkové a sociálne pomery znemožnené uplatňovať alebo brániť svoje právo. Pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov musia byť okrem podania podania návrhu žiadateľom súčasne splnené dve podmienky. Prvou je nepriaznivá finančná, resp. majetková situácia a druhou skutočnosť, že nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva (teda quasi pravdepodobnosť úspechu v ďalšom konaní na strane žiadateľa). V prípade fyzických osôb sa prihliada aj na osobné a rodinné pomery.

O oslobodení od súdnych poplatkov v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia súd rozhodne na návrh účastníka konania, ku ktorému je tento povinný pripojiť listinné dôkazy deklarujúce jeho majetkové pomery. Čo sa týka splnenia podmienok pre oslobodenie navrhovateľa od zaplatenia súdnych poplatkov, súd skúmal predpoklady pre uplatnenie tohto nároku. Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal otázkou svojvoľného alebo zrejmého bezúspešného uplatňovania alebo bránenia práva navrhovateľom. Najvyšší súd má za to, že krajský súd správne vyhodnotil skutočnosť, že neboli splnené podmienky na vylúčenie zrejmej bezúspešnosti sporov. Potom neskúmal podmienku a to majetkové pomery účastníka, nakoľko pre oslobodenia od súdneho poplatku musia byť splnené obidve podmienky súčasne. Pretože nebol splnený už jeden z dvoch predpokladov pre oslobodenie od súdneho poplatku v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p., súd nepriznal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok navrhovateľa, ako aj s prihliadnutím na vyššie uvedené závery Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku uznesenia.

Preto ak krajský súd nepriznal navrhovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov, rozhodol v súlade so zákonom, a je preto najvyšší súd odvolaním napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil (§ 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 219 O.s.p.).

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.