5Sžo/6/2014

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: A. R., W., zast. advokátom JUDr. Peter Arendacký, sídlom Čapkova 2, Bratislava, proti žalovanému: Okresný úrad Nitra, sídlom Štefánikova trieda 69, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu č. KSUNR-2012-669-006 zo dňa 4. septembra 2012, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k. 15S/88/2012-78 zo dňa 6. novembra 2013, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 15S/88/2012-78 zo dňa 6. novembra 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I.

Krajský súd v Nitre (ďalej „krajský súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že žalobkyňa v žalobe poukazovala najmä na porušenie § 37 zákona č. 50/1976 Zb. o stavebnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“). Ďalej tiež uviedla na pojednávaní, že predmetná stavba administratívnej budovy narúša súkromie bývania žalobkyne. Krajský súd konštatoval, že s poukazom na § 250 ods. 2 O.s.p. je žalobkyňa procesne aktívne legitimovaná len vtedy, ak preukáže ukrátenie na jej právach. Krajský súd tiež uvedené podporil judikatúrou Ústavného súdu SR č. III ÚS 176/03, II. ÚS 22/02. Krajský súd teda dospel k právnemu záveru, že rozhodnutím o umiestnení stavby, nedošlo k reálnemu vybudovaniu stavby, keďže takéto rozhodnutie je iba právnym základom pre ďalšie štádium - stavebné konanie. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že vydaním rozhodnutia o umiestnení stavby bola na svojich právach ukrátená. Preto nebol splnený jeden z predpokladov vyžadovaného O.s.p. pre úspech žalobcu v súdnom konaní (§ 247 ods. 1, § 250 ods. 2 O.s.p.).

Výrok o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tým, že žalobkyňa nebola v konaní úspešná.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, navrhujúc odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Poukázala na to, že krajský súd sa vôbec nezaoberal vecou a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné. V územnom konaní sa nerozhoduje o umiestnení stavby, ktorá má v tomto štádiu nejaké do práv iných subjektov nezasahujúce vlastnosti, ale naopak, rozhoduje sa už o natoľko konkretizovanej stavbe, ktorá už v tomto štádiu vykazuje charakteristiky, ktoré po jej reálnom postavení zasiahnu do práv dotknutých subjektov. Zdôraznila, že reálna stavba sa nemôže odchýliť od územného rozhodnutia. Význam tejto skutočnosti zvýrazňuje § 61 stavebného zákona, podľa ktorého nemožno v stavebnom konaní prihliadať na pripomienky, ktoré bolo možné uplatniť v stavebnom konaní. Pokiaľ ide o rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktorými podporuje krajský súd svoj právny názor, tieto sa absolútne netýkajú prejednávanej veci a vôbec nepotvrdzujú závery súdu. Právo na zdravé životné prostredie a kvalitu bývania je garantované nielen zákonmi a vyhláškami, ale v konkrétnej lokalite predstavuje jeho ochranu územnoplánovacia dokumentácia a všeobecne záväzné nariadenie, ktorým obec vyhlasuje jej záväznú časť. Je preto zrejmé, že nesúlad rozhodnutia o umiestnení stavby s týmito všeobecne záväznými predpismi porušuje právo žalobkyne, keď umožňuje, hoci aj pre dočasnú stavbu na desiatky rokov, využívať dotknuté územie spôsobom, ktorý VZN neuvádza ako prípustné, alebo aspoň prípustné v obmedzenom rozsahu. Napokon žalobkyňa uviedla, že pokiaľ by krajský súd správne posúdil otázku, či došlo k porušeniu práv žalobkyne alebo nie rozhodol nesprávne, pretože v tomto prípade mal konanie zastaviť podľa § 250d ods. 3 O.s.p. a nie žalobu zamietnuť.

III.

Žalovaný sa vyjadril k podanému odvolaniu a navrhol napadnuté rozhodnutie krajského súdu potvrdiť. Uviedol s poukazom na § 39a ods. 1 stavebného zákona, že územné rozhodnutie nezakladá právo stavať a preto krajský súd rozhodol správne.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p. ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

V prvom rade sa Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) musel zaoberať otázkou procesnej legitimácie žalobkyne na podanie tejto žaloby. Krajský súd totiž dospel k právnemu záveru (podľa najvyššieho súdu nesprávnemu), že žalobkyňa nie je podľa § 250 ods. 2 O.s.p. a § 247 ods. 1 O.s.p. aktívne procesne legitimovaná na podanie žaloby. Napriek tomuto aj keď nesprávnemu právnemu záveru postupoval tak, že v rozpore so zákonom - ustanovením § 250d ods. 3 O.s.p. žalobu zamietol. Krajský súd žalobu zamietol napriek skutočnosti, že sa vecou nezaoberal vôbec.

Podľa § 250d ods. 3 O.s.p., súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Týmto postupom súdu došlo k závažnému pochybeniu, ktorým došlo k odňatiu možnosti žalobkyne konať pred súdom, garantované ako právo na súdnu ochranu v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavy“) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „dohovor“).

Podľa článku 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa článku 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (rozhodnutie ústavného súdu sp.zn. I.ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto (každý) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (rozhodnutie ústavného súdu sp.zn. III. ÚS 7/08).

V prípade, ak by sa krajský súd riadne vecou zaoberal, musel by dospieť k právnemu záveru, že žalobkyňa spĺňa všetky predpoklady aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve (§ 247 ods. 1 až 4 O.s.p.).

Predmetom tohto konania je rozhodnutie vtedajšieho Krajského stavebného úradu v Nitre, č. KSUNR - 2012-669-006 zo dňa 04.09.2012, ktorým na odvolanie žalobkyne potvrdil rozhodnutie Mesta Zlaté Moravce č. 160/2010-003-RB zo dňa 16.08.2010, o umiestnení stavby „Administratívna budova firmy s penziónom“ na pozemkoch parc.č. 27/38 a 27/39 v k.ú. W..

Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobkyňa splnila všetky predpoklady postavenia žalobkyne v správnom súdnictve, pretože bola účastníčkou správneho (územného) konania a napáda rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Ďalším pochybením krajského súdu, ktoré malo za následok odňatie možnosti žalobkyne konať pred súdom bolo, že sa absolútne nevysporiadal ani s jednou žalobnou námietkou (žalobným dôvodom) žalobkyne. Krajský súd odôvodnenie napadnutého rozsudku založil výlučne na tom, že žalobkyňa nie je aktívne procesne legitimovaná, s všeobecným konštatovaním, že nebola na svojich právach ukrátená, pričom vôbec nie je zrejmé, na základe akých skutočností krajský súd dospel k takémuto právnemu názoru. Poukázanie na rozhodnutie ústavného súdu sp.zn. III.ÚS 176/03 a II. ÚS 22/02 v tomto kontexte absolútne neobstojí. Ústavný súd predsa nikdy nepovedal, a ani nemohol povedať, že rozhodnutia vydané v územnom konaní nie sú preskúmateľné súdom. Krajský súd vlastne týmto napadnutým rozsudkom vylúčil všetky územné rozhodnutia spod súdneho prieskumu.

Je potrebné zdôrazniť, že bolo povinnosťou krajského súdu náležite posúdiť dôvody (námietky) žalobkyne uvedené v žalobe, najmä pokiaľ ide o dôvod - rozpor s vyhláškou MŽP SR č. 55/2001 Z.z. ako aj to, že územný plán údajne neobsahoval možnosť stavby vyššej ako 2-podlažnej.

Takéto procesné pochybenia krajského súdu - nesprávny procesný postup súdu, kedy v rozpore so zákonom posúdil aktívnu procesnú legitimáciu žalobkyne a nevysporiadanie sa so žalobnými námietkami sú podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. dôvodom, pre ktorý musel odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozsudok postihnutý tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považovaný za správny.

V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu zaoberať sa vecou samou a náležite posúdiť všetky žalobné dôvody a rozhodnutie riadne odôvodniť.

Súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.).

O náhrade trov konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. 05. 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.