UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu O., bytom F., zastúpeného advokátskou kanceláriou Abelovský & Šulva legal, s. r. o., so sídlom Hlučínska 11/1, Bratislava, proti žalovanému Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 16318/2010/41 z 13. marca 2010, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/56/11-18 z 30. mája 2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/56/11-18 z 30. mája 2012 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zastavil konanie o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky (z 13. marca 2010 č. 16318/2010/41), ktorým žalobcu odvolala z funkcie predsedu Okresného súdu Prešov. Rozhodol tak po tom, čo z obsahu žaloby a pripojeného administratívneho spisu zistil, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom, nakoľko žalobca podal žalobu proti rozhodnutiu, ktoré nebolo konečné. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 druhá veta v spojení s 246c OSP, tak, že žiadnemu z účastníkov právo na náhradu zastaveného konania nepriznal.
Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie namietajúc jeho nesprávny dátum a jeho neúplnosť zotrvajúc na svojom tvrdení, že mu rozhodnutie Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky o jeho odvolaní z funkcie predsedu Okresného súdu Prešov doteraz nebolo riadne doručené. Žiadal preto, aby odvolací súd uznesenie Krajského súdu v Bratislave zrušil a vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril, odvolací návrh nepodal.
V priebehu odvolacieho konania žalobca vzniesol námietku zaujatosti voči členovi senátu Krajského súdu v Bratislave 2S A. z dôvodu, že tento v roku 2009 do 30. júna 2010 vykonával funkciu vedúceho úradu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, a preto v čase jeho odvolania z funkcie predsedu Okresného súdu Prešov mal informácie o žalobcovom odvolaní a bol priamo zainteresovaný vo veci pri príprave odvolacieho dekrétu, ktorý následne ministerstvo cez služobný úrad doručovalo.
A. sa k námietke zaujatosti vyjadril tak, že sa vo veci necíti byť zaujatý. Uviedol, že je pravdou, že počas roku 2009 až do 30. júna 2010 pôsobil na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky vo funkcii vedúceho služobného úradu. Pokiaľ však ide o dôvody uplatnenej námietky zaujatosti, prehlásil, že o odvolaní O. z funkcie predsedu súdu v rozhodnom čase nemal žiadne informácie a nebol ani nijako zainteresovaný pri príprave odvolacieho dekrétu, či jeho doručovaní. Procesu rozhodovania v predmetnej veci sa nezúčastnil, ako to vyplýva i z obsahu administratívneho spisu žalovaného. Zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov nedáva právomoc vedúcemu služobného úradu rozhodovať o odvolaní predsedu súdu a odvolanie predsedu súdu ani nemôže ministrovi navrhnúť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného odvolanie (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.
Podľa § 244 ods. 1 v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 OSP).
Ustanovenie § 247 ods. 2 OSP treba vykladať v súlade s podstatou a účelom súdneho preskúmavania zákonnosti správnych rozhodnutí v správnom súdnictve tak, že zásadne bude predmetom preskúmania právoplatné správne rozhodnutie, proti ktorému podal žalobca v priebehu správneho konania riadny opravný prostriedok, ak bol účastníkom tohto konania a ak je riadny opravný prostriedok prípustný (k tomu pozri bližšie napr. Rs 31/2011 ZSP alebo aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 341/2010-27, z ktorého je zrejmé, že „predpokladom založenia právomoci všeobecného súdu na preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je existencia právoplatného rozhodnutia po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú v správnom konaní“).
Zákonný postup upravený ustanovením v druhej hlave piatej časti OSP teda neumožňuje súdne preskúmanie prvostupňového rozhodnutia, proti ktorému zákon pripúšťa podanie riadneho opravného prostriedku v správnom konaní - odvolania či rozkladu (k tomu pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo/48/2008 z 03. septembra 2008 - ASPI ID JUD36522SK).
Obsahom administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) zhodne s krajským súdom mal preukázané, že žalobca sa domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky z 13. marca 2010 č. 16318/2010/41, a toto rozhodnutie žiadal zrušiť a vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Ide teda o rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, proti ktorému je prípustný v rámci rozkladového konania rozklad, i keď rozhodnutie poučenie o možnosti podať opravný prostriedok neobsahuje [§ 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“)].
V danej veci rozhoduje ako odvolací orgán proti rozhodnutiu o odvolaní z funkcie predsedu súduMinister spravodlivosti Slovenskej republiky na základe rozkladu a až toto rozhodnutie podlieha súdnemu prieskumu v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti OSP; čo znamená, že takéto rozhodnutie možno preskúmať až po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov v správnom konaní. Správny súd v rámci danej žaloby nemôže preto preskúmať rozhodnutie žalovaného ako prvostupňového orgánov, nakoľko k takémuto preskúmaniu nie je daná právomoc súdu, ale je daná právomoc orgánu verejnej správy vyššieho stupňa.
Za týchto okolností skutočne konanie trpí prekážkou, ktorá bráni vecnému prejednaniu podania žalobcu adresovaného Krajskému súdu v Bratislave proti rozhodnutiu žalovaného Ako už je zdôraznené vyššie, je tomu tak preto, že až právoplatné rozhodnutie o opravnom prostriedku (rozklade) vydané Ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky ako vedúcim ústredného orgánu štátnej správ, ktorý o rozklade rozhoduje na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie, je preskúmateľné súdom na základe žaloby podľa druhej hlavy piatej časti OSP.
Čo sa týka dôvodov žaloby, v ktorej sa žalobca domáha postupu podľa § 250b ods. 2 OSP, toto ustanovenie sa vzťahuje na tzv. opomenutého účastníka správneho konania, t. j. niekoho, kto tvrdí, že rozhodnutie správneho orgánu mu nebolo doručené, hoci s ním ako s účastníkom konania malo konať. V danej veci žalobca účastníkom konania pred správnym orgánom nesporne bol a bolo mu aj doručované rozhodnutie. Nebol teda opomenutým účastníkom, a preto aplikácia ustanovenia § 250b ods. 2 OSP neprichádza do úvahy.
Vzhľadom na vyššie uvedené Krajský súd v Bratislave postupoval správne, keď konanie podľa ustanovenia § 250d ods. 3 OSP zastavil.
Na tejto skutočnosti nemení nič ani skutočnosť, ktorá vyplynula z administratívneho spisu a na ktorú poukazuje i žalobca v žalobe i v odvolaní, že rozhodnutie Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky z 13. marca 2010 č. 16318/2010/41, ktorým žalobcu odvolala z funkcie predsedu Okresného súdu Prešov, nebolo doteraz žalobcovi účinne doručené. Táto okolnosť vyplýva z obsahu administratívneho spisu, osobitne z doručenky na č. l. 6 administratívneho spisu, ktorá neobsahuje údaje o opakovanom doručení zásielky a o jej uložení na pošte. Údaje o opätovnom doručení 16. marca 2010 ani o jej uložení na pošte, ako to uvádza krajský súd, sa na overenej kópii doručenky nenachádzajú. Tento nedostatok nemôže zhojiť ani pečiatka na prázdnom liste „ nezastihnutý: 16.MAR.2010“, keďže stále chýba údaj o tom, že doručovateľ písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu a údaj o uložení zásielky na pošte, o čom musí byť adresát tiež vhodným spôsobom upovedomený.
V predmetnej veci zvolil žalovaný doručovanie rozhodnutia o odvolaní žalobcu z funkcie predsedu súdu formou doručovania do vlastných rúk prostredníctvom pošty, t. j. v intenciách ustanovenia § 24 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“).
Dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia sa doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na preberanie zásielok. Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň jeho tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel. Ak adresát bezdôvodne odmietol písomnosť prijať, je doručená dňom, keď sa jej prijatie odoprelo; na to musí doručovateľ adresáta upozorniť (§ 24 ods. 1, 2, 3 správneho poriadku).
V ustanovení § 24 ods. 2 posledná veta správneho poriadku je zakotvená výnimka zo zásady, že doručenie pôsobí až od okamihu, keď písomnosť za fakticky dostala do rúk adresáta. Bez ohľadu na skutočnosť, či sa adresát písomnosti o jej uložení na pošte dozvedel alebo nemal o uložení vedomosť, zo zákona vyplýva, že mu písomnosť bola doručená. Ide o právnu fikciu.
Ak si adresát nevyzdvihne zásielku do troch dní od jej uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel, ale len za predpokladu, že sa adresát zdržiaval v mieste bydliska a že posledný deň doručenia je pracovný deň.
Právna fikcia je právno-technický postup, pomocou ktorého sa považuje za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli odvodené odlišné právne dôsledky než tie, ktoré by plynuli z púheho konštatovania faktu. Jej účelom je totiž posilniť právnu istotu. Aby však mohla právna fikcia svoj účel - dosiahnutie právnej istoty - splniť, musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája, inak správny orgán ani súd nie je oprávnený naplnenie fikcie konštatovať.
Podmienkou vzniku fikcie doručenia písomnosti je zachovanie predpísaného postupu doručovateľom a tiež, aby adresát, ktorý nebol doručovateľom zastihnutý, sa v mieste doručenia zdržiaval.
Zdržovaním sa adresáta v mieste doručenia treba rozumieť prípad, ak sa adresát v čase doručenia zásielky zdržuje na území obce (mesta), v ktorej má bydlisko, resp. ak ide o podnikateľa, miesto podnikania (t. j. nie je mimo obce, mesta na dovolenke, na liečení, na pracovnej ceste a pod.), teda ak má možnosť oboznámiť sa s oznámeniami doručovateľa, urobenými podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku. Za neprítomnosť v mieste doručenia pochopiteľne treba považovať aj prípad, ak sa adresát v obci síce zdržuje, ale pre svoj zdravotný stav sa objektívne nemôže na adresu doručenia dostaviť, a takto nemá možnosť sa dozvedieť o uložení zásielky (k tomu pozri bližšie napr. rozhodnutie 70/2002 ZSP).
Ani konštatovanie krajského súdu, že sa žalobca o svojom odvolaní z funkcie predsedu súdu dozvedel minimálne z médií, a že po svojom návrate z práceneschopnosti už funkciu predsedu súdu nevykonával ani konštatovanie, že považoval rozhodnutie žalovaného za riadne doručené, nemá na neúčinnosť doručenia nijaký vplyv, ale nemá ani nijaký vplyv na zákonný dôvod na zastavenie konania pre nespôsobilý predmet prieskumu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preto odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu podľa 250ja ods. 3 veta prvá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Zastavením konania v danej veci nemôže byť žalobca ukrátený na svojom práve na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko po riadnom (účinnom) doručení rozhodnutia správneho orgánu bude môcť podať proti nemu rozklad.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, keďže žalobkyňa v odvolacom konaní úspech nemala a žalovaným v odvolacom konaní trovy nevznikli a ani im zo zákona náhrada trov konania neprislúcha.
Vzhľadom na to, že uznesenie krajského súdu bolo potvrdené, nebolo už potrebné rozhodovať vo výroku rozhodnutia najvyššieho súdu o nedôvodnosti námietky zaujatosti vznesenej žalobcom po rozhodnutí krajského súdu, t. j. v tom, že Mgr. Vlastimil Pavlikovský nie je vylúčený z rozhodovania tejto veci.
Nedôvodná bola i námietka žalobcu o nesprávnom dátume vydania rozhodnutia, nakoľko táto námietka nemá oporu v súdnom spise.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.