5Sžo/52/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej, v právnej veci žalobcu R., bytom L., IČO: X., zastúpeného JUDr. Richardom
Kovalčíkom, advokátom so sídlom Rázusová č. 1, Košice, proti žalovanému Slovenskej
obchodnej inšpekcii, Ústredný inšpektorát, Slovenskej obchodnej inšpekcie, so sídlom
Prievozská 32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
SK/1171/99/2009 zo dňa 28. júna 2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach, č. k. 6S/19732/2010-62 zo dňa 06. októbra 2011, takto
r o z h o d o l
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
č. k. 6S/19732/2010-62 zo dňa 06. októbra 2011 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného
č. SK/1171/99/2009 zo dňa 28. júna 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému
na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 132
eur titulom súdneho poplatku a 460,40 eura titulom trov právneho zastúpenia k rukám
JUDr. Richarda Kovalčíka, advokáta v Košiciach do troch dní.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) zamietol
podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) žalobu žalobcu, ktorou
sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. SK/1171/99/2009 zo dňa 28. júna 2010,
čím sa stotožnil so správnosťou rozhodnutia Slovenskej obchodnej inšpekcie, Ústredného inšpektorátu, Slovenskej obchodnej inšpekcie v Bratislave, ktorá potvrdila rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu – Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom
v Žiline pre Žilinský kraj č. P/0390/05/2009 z 02.10.2009. Uvedeným rozhodnutím
prvostupňového správneho orgánu bola žalobcovi podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“),
v znení zákona č. 397/2008 Z. z. uložená pokuta vo výške 230 eur pre porušenie povinností
predávajúceho podľa § 16 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého
je predávajúci povinný vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku, v ktorom sú uvedené
zákonom stanovené záležitosti.
Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil tým, že z preskúmavaného rozhodnutia
nevyplýva, že predmetom kontroly bolo dodržiavanie zákona č. 289/2008 Z. z., ako
to uvádza žalobca. Predmetný zákon uviedol žalobca len podporne, pretože chcel žalobcu
upozorniť na to, že uvedenú povinnosť, t. j. povinnosť vydať odklad o kúpe s uvedením
názvu výrobku, upravuje okrem zákona o ochrane spotrebiteľa, aj tento ďalší zákon.
Ďalej uviedol, že rozhodnutia žalovaného v iných prípadoch, na ktoré žalobca
poukazoval v odvolaní aj v žalobe, nijako nesvedčia v prospech žalobcu, práveže z nich
vyplýva, že tak ako v prípade uvedených rozhodnutí žalovaný postupoval obdobne
aj v prípade žalobcu.
K uvádzaniu názvov výrobkov na doklade o kúpe je podľa krajského súdu potrebné
uviesť, že neurčité označenie druhu výrobku na doklade o kúpe v prípade žalobcu
je nedostačujúce, pretože nemá relevantnú vypovedaciu hodnotu, v tomto prípade by malo
byť rozhodujúce pomenovanie výrobku slovom, ktoré ho jednoznačne odlíši a umožňuje
ho identifikovať aj pri prípadnej reklamácii výrobku. V prípade žalobcu však išlo
o uvedenie číselného kódu, čo pre spotrebiteľa nemá žiadnu vypovedaciu hodnotu. Preto
nie je možné sa stotožniť s argumentáciou žalobcu, že na pokladničnom doklade stačí
uviesť číslo výrobku a ďalšie identifikácie, ktoré nespôsobujú zameniteľnosť tovaru. Názov
tovaru má aj podľa názoru súdu svoj opodstatnený význam v priebehu reklamačného konania a názov na doklade o kúpe deklaruje predmet kúpy. Predmetom kúpy nie je číslo
výrobku, ale druh vybraného tovaru, v tomto prípade šperk, či už je to prsteň, prívesok
alebo iné. Názov je slovné (nie číselné) pomenovanie výrobku, z ktorého je možné jednoznačne určiť, o aký druh tovaru ide.
K námietke žalobcu, kde poukazuje na duplicitné administratívne trestanie v danej
veci súvisiace s vydaním rozhodnutia Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Žiline
pre Žilinský kraj č. K/0434/05/2009 zo dňa 28.10.2009, krajský súd uviedol, že je toho názoru, že zo strany správnych orgánov nešlo o uloženie pokuty za ten istý správny delikt,
ale naopak za dve obsahovo a právne odlišné porušenia povinností ustanovených na jednej
strane zákonom o ochrane spotrebiteľa (v preskúmavanej právnej veci) a na strane druhej
zákonom č. 128/2002 Z. z. v platnom znení (rozhodnutie žalovaného č. SK/1401/99/2009
zo dňa 08.06.2010 preskúmavané v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach
pod č. k. 7S/13890/2010).
Čo sa týka uloženia pokuty podľa § 9 zákona č. 128/2002 Z. z. v znení neskorších
predpisov je podľa krajského súdu právnym dôvodom pre uloženie pokuty kontrolovanej
osobe nesplnenie opatrenia inšpektora na mieste podľa § 6 ods. 1 zákona č. 128/2002 Z. z..
Podľa § 6 ods. 1 písm. d/ citovaného zákona inšpektor na základe výsledkov kontroly na mieste predaja výrobkov alebo poskytovania služieb nariadi záväzným pokynom
kontrolovanej osobe vykonať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov. Z obsahu
administratívneho spisu žalovaného, ako aj z obsahu súdneho rozhodnutia v právnej veci
vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod č. k. 7S/13890/2010 vyplýva, že dôvodom
pre uloženie pokuty v danej právnej veci bolo nesplnenie opatrenia uložené žalobcovi
12.06.2009 a nie vydanie právne neakceptovateľného dokladu o kúpe tovaru z 09.07.2009
tvoriace skutkový základ postihu žalobcu v preskúmavanej právnej veci.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní
neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.
Proti rozsudku prvostupňového súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie,
domáhajúc sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil napadnutý rozsudok krajského
súdu v podobe zrušenia rozhodnutia žalovaného č. SK/1171/99/2009 zo dňa 28.06.2010,
a vrátil vec Slovenskej obchodnej inšpekcie, Ústredného inšpektorátu, Slovenskej
obchodnej inšpekcie v Bratislave na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že konanie vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu je nedostačujúce
na posúdenie a rozhodnutie veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej.
Žalobca mal za to, že konanie pred Krajským súdom v Košiciach neodstránilo vyššie
uvedené dôvody, ktoré viedli žalobcu k podaniu žaloby o preskúmanie zákonnosti
právoplatného rozhodnutia a postupu správneho orgánu a naďalej trvajú.
Podľa žalobcu je jednoznačne zrejmé, že prvostupňový súd náležite nezisťoval
skutkový stav veci a svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení veci,
nakoľko vonkoncom nebral do úvahy, že žalobcovi už bola zo strany Slovenskej obchodnej
inšpekcie v dôsledku tej istej skutočnosti uložená pokuta.
Okrem vyššie uvedeného, žalobca je taktiež toho názoru, že prvostupňový súd sa náležite nevysporiadal ani so skutočnosťou týkajúcou sa označenia výrobku na doklade
o kúpe výrobku, ktoré bolo inšpektorom považované za nedostatok, ktorý je nutné odstrániť.
Prvostupňový súd bez toho, aby vychádzal priamo zo skutkového stavu a z dikcie zákonného
ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane spotrebiteľa len stroho konštatoval, že: „...
neurčité označenie druhu výrobku na doklade o kúpe v prípade žalobcu je nedostačujúce,
pretože nemá relevantnú vypovedaciu hodnotu. V tomto prípade by malo byť rozhodujúce
pomenovanie výrobku slovom, ktoré ho jednoznačne odlíši a umožňuje ho identifikovať aj pri prípadnej reklamácii výrobku. V prípade žalobcu však išlo o uvedenie číselného kódu,
čo pre spotrebiteľa nemá žiadnu vypovedaciu hodnotu.“.
Ďalej poukázal na ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane spotrebiteľa, kde predávajúci je povinný vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku alebo o poskytnutí
služby, v ktorom je uvedený názov a množstvo výrobku alebo druh služby.
Podľa žalobcu z uvedeného ustanovenia vyplýva, že doklad o kúpe výrobku alebo
o poskytnutí služby musí okrem iného obsahovať názov výrobku. Predmetné ustanovenie
však vonkoncom nešpecifikuje a nedáva požiadavku, o aký druh názvu by malo ísť, resp. aký
druh názvu je neprípustný, a teda nie je jednoznačne zrejmé, či výrobok musí mať výlučne
menný názov alebo číselný názov, prípadne kombináciu týchto dvoch druhov názvov. Vyššie
uvedené tvrdenie prvostupňového súdu, podľa ktorého by mal doklad o kúpe výrobku alebo
poskytnutí služby obsahovať „pomenovanie výrobku slovom“ tak vonkoncom nemá oporu
v zákonnom ust. § 16 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane spotrebiteľa.
Dôvodom, prečo vyššie uvedené ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane
spotrebiteľa požaduje, aby doklad o kúpe výrobku alebo o poskytnutí služby obsahoval okrem
iného aj názov výrobku spočíva výlučne podľa žalobcu v tom, aby bol výrobok jednoznačne
identifikovateľný, čím by v prípade predaja alebo reklamačného konania nemohlo dôjsť
k zámene výrobku.
Je nutné si uvedomiť, že v prípade názvu výrobku P0842 nešlo o číselný kód, tak ako
to uvádza prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku, ale ide o označenie
pozostávajúce z kombinácie menného a číselného názvu, a to z písmena „P“, ktoré je nutné
považovať za skratku slova „prívesok“ a číselného názvu „0842“. Takýto názov je ešte
navyše doplnený o špecifikáciu druhu výrobku „strieborný tovar zákonnej rýdzosti“. Názov
,,P0842“ nachádzajúci sa na dokladoch o kúpe je zhodný s názvom výrobku uvedeným na štítku pripevnenom k výrobku a zároveň je pod týmto názvom tovar evidovaný
aj v skladovom systéme.
Taktiež s poukazom na skutočnosť, že žalobca má na prevádzke viac ako 200 druhov
príveskov, je názov výrobku pozostávajúci z menného a číselného označenia, doplnený o špecifikáciu tým najzrozumiteľnejším, najpresnejším a dostačujúcim označením pre riadnu
identifikáciu výrobku.
Žalobca poukázal taktiež na skutočnosť, s ktorou sa súd prvého stupňa v konaní
nevyporiadal, a to, že doklady o nákupe tovaru sú vyhotovovane riadne úradne schválenou
registračnou pokladnicou, ktorá umožňuje uviesť len 8 alfanumerických znakov v riadku.
S poukazom na vyššie uvedené a tiež tvrdenia a argumenty obsiahnuté v žalobe zo dňa
02.08.2010 je jednoznačne zrejmé, že žalobca splnil zákonom požadované náležitosti
dokladu o kúpe výrobku, nakoľko ten okrem iného obsahoval aj názov výrobku, ktorý
dostatočne identifikoval výrobok a nespôsoboval jeho zameniteľnosť s iným výrobkom.
Taktiež podľa žalobcu sa prvostupňový súd nezaoberal náležite ani s námietkou
žalobcu nezákonného postupu inšpektora.
Nakoľko je inšpektor ako „tretia osoba“ v zmysle ustanovenia § 5 ods. 5 písm. b/
zákona č. 128/2002 Z. z. oprávnený overovať totožnosť kontrolovaných osôb,
ich zamestnancov alebo osôb, ktoré v mene kontrolovaných osôb konajú, je bezpochyby
zrejmé. Že inšpektor musel disponovať vedomosťou, resp. mal disponovať vedomosťou,
že zamestnankyňa žalobcu nie je kontrolovaná osoba, a teda od nej nemôže požadovať
vydanie dokladov, údajov, písomných alebo ústnych vysvetlení.
Vyššie uvedeným oprávnením inšpektor disponuje práve z toho dôvodu,
aby nedochádzalo k situáciám, pri ktorých by inšpektor požadoval potrebné doklady, údaje
a písomné alebo ústne vysvetlenia od inej osoby ako osoby kontrolovanej. Je preto výlučne
na inšpektorovi, aby si ten následne potom ako potrebuje určité doklady, údaje, písomné alebo
ústne vysvetlenia pri vykonanej kontrole overil, kto je kontrolovanou osobou, a teda od koho
je oprávnený doklady, údaje, písomné alebo ústne vysvetlenia požadovať.
Žalobca taktiež trval na skutočnosti, že inšpektor nezákonne odobral doklad o nákupe
bez platby za tovar, tak ako to už uviedol vo svojej žalobe zo dňa 02.08.2010. Zároveň
nakoľko inšpekčný záznam z vykonanej kontroly neobsahuje potvrdenie o odobratí dokladu
a nie je vybavený ani úradnou pečiatkou správneho orgánu, takýto inšpekčný záznam
z kontroly nemôže byť pre daňový úrad postačujúcim dôkazom.
Prvostupňový súd sa v odôvodnení rozhodnutia vôbec nevysporiadal s námietkami
žalobcu, v ktorých okrem iného bol namietaný aj nezákonný postup inšpektora, a to aj napriek
tomu, že mu táto povinnosť vyplýva priamo zo zákona.
Nakoľko odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu nezodpovedá ust. § 157 ods. 2
OSP, treba ho považovať za neúplné a z toho dôvodu aj za nepreskúmateľné. Záveru
prvostupňového súdu malo predchádzať komplexné posúdenie veci so zreteľom na všetky
skutkové a právne skutočnosti, z ktorých žalobca vyvodzoval, že žalovaný mu nebol oprávnený uložiť pokutu. Z odôvodnenia totiž nevyplýva, že by sa v konaní zaoberal
tvrdeniami a dôkazmi prezentovanými zo strany žalobcu. Bez posúdenia veci z týchto hľadísk
sú právne závery súdu prvého stupňa neúplné a teda aj nesprávne.
Uviedol, že v prípade úspechu si bude uplatňovať náhradu trov konania.
Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu z jeho vecne a právne
správnych dôvodov potvrdiť nesúhlasiac s dôvodmi uvedenými v odvolaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal v medziach podaného
odvolania napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia, alebo zrušujú práva, alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako
aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo
dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,
ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,
ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať
autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho
práva v konaní ide.
Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa druhej hlavy (v rámci
ktorého bol vydaný aj napadnutý rozsudok krajského súdu) správy podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych
orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali
príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.
Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy
je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových
podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti
s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi
predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho
orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie rozhodnutia žalovaného
č. SK/1171/99/2009 zo dňa 28.06.2010, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo
potvrdené prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom
v Žiline pre Žilinský kraj č. P/0390/05/2009 z 02.10.2009, o uložení pokuty vo výške 230 eur
pre porušenie povinností predávajúceho podľa § 16 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane
spotrebiteľa, v zmysle ktorého je predávajúci povinný vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe
výrobku, v ktorom sú uvedené zákonom stanovené záležitosti.
Z obsahu administratívneho spisu mal najvyšší súd za preukázané, že dňa 09.07.2009
v prevádzke 3P – predaj šperkov v Caffe Shop, Hodžova 8, Žilina bola inšpektormi vykonaná
kontrola, v rámci ktorej bol vykonaný kontrolný nákup v hodnote 11,12 eura a spotrebiteľovi
bol vydaný doklad o kúpe, v ktorom podľa zistení inšpektorov nebol uvedený názov
odpredávaného výrobku. Rovnaký „nedostatok“ bol zistený už aj pri kontrole vykonanej dňa 12.06.2009 (správny orgán považoval tento nedostatok za pochybenie malého rozsahu,
v tomto prípade upustil od začatia správneho orgánu a predávajúcemu dal čas na odstránenie
zisteného nedostatku bez uloženia pokuty). Následne po opakovanej kontrole bolo žalobcovi listom zo dňa 21.07.2009 oznámené začatie správneho konania o uložení pokuty, ktoré
prevzal dňa 04.08.2009.
Porušenia zákona sa podľa obsahu prvostupňového rozhodnutia dopustil žalobca tým,
že spotrebiteľovi vydal neúplný doklad o kúpe výrobku, keď doklad o kúpe má nesporný
význam pri uplatnení práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady konkrétneho tovaru a predstavuje jeden z najdôležitejších dôkazov o právnych vzťahoch medzi predávajúcim
a spotrebiteľom (kupujúcim), ktoré vyplývajú z prevažne anonymne uzatváraných kúpnych
zmlúv. Za uvedené porušenie zákona bola žalobcovi uložená pokuta v spodnej hranici
zákonnej sadzby v zmysle § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa.
Podľa § 16 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa predávajúci je povinný vydať
spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku, alebo o poskytnutí služby, v ktorom je uvedené:
a) obchodné meno a sídlo predávajúceho, prípadne miesto podnikania fyzickej osoby,
b) adresa prevádzkarne,
c) dátum predaja,
d) názov a množstvo výrobku alebo druh služby, e) cena jednotlivého výrobku alebo služby a celková cena, ktorú spotrebiteľ zaplatil.
Z dikcie zákona ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane spotrebiteľa je
zrejmé, že bližšie nešpecifikuje a ani neukladá, že doklad o kúpe výrobku musí mať menný
názov alebo číselný názov, prípadne kombináciu týchto dvoch druhov názvov.
Ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane spotrebiteľa pri jeho gramatickom
výklade výslovne požaduje, aby doklad o kúpe výrobku alebo o poskytnutí služby obsahoval
okrem množstva aj názov výrobku; jeho interpretácia teda spočíva výlučne v tom, aby bol
výrobok jednoznačne identifikovateľný, čím by v prípade predaja alebo reklamačného
konania nemohlo dôjsť k zámene výrobku.
I pri rešpektovaní ochrany spotrebiteľa a jeho práv, ktoré mu garantuje zákon
nie je podľa názoru najvyššieho súdu namieste prijať tak reštriktívny a formalistický výklad
citovaného zákonného ustanovenia, aký zaujali vo svojom rozhodnutí krajský súd a správne
orgány.
Po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu neušlo pozornosti
najvyššieho súdu,, že nielen krajský súd, ale hlavne správne orgány oboch stupňov,
považovali označenie názvu výrobku P0842 za číselný kód a nie za označenie pozostávajúce z kombinácie menného a číselného názvu, a to z písmena „P“, ktoré je nutné považovať
za skratku slova „prívesok“ a číselného názvu „0842“ tak, ako to tvrdí žalobca. Uvedený
názov bol ešte navyše doplnený o špecifikáciu druhu výrobku „strieborný tovar zákonnej
rýdzosti“. Názov „P0842“ nachádzajúci sa na dokladoch o kúpe je zhodný s názvom výrobku
uvedeným na štítku pripevnenom k výrobku a zároveň je pod týmto názvom tovar evidovaný aj v skladovom systéme.
Uvedené tvrdenie žalobcu najvyšší súd považuje za logickú argumentáciu
vychádzajúcu z charakteru predaja uvedeného druhu výrobku a podnikateľskej činnosti
žalobcu - predajňa šperkov.
Správnosť argumentácie žalobcu v tomto smere utvrdzuje aj jedna z jeho námietok
uvedených v odvolaní, a to, že má na predajni (prevádzke) viac ako 200 druhov príveskov, a preto je názov výrobku pozostávajúci z menného a číselného označenia, doplnený
o špecifikáciu výrobku, tým najzrozumiteľnejším, najpresnejším a dostačujúcim označením
pre riadnu identifikáciu výrobku.
Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd ani správne orgány sa tiež dostatočne
nevenovali skutočnosti, že doklady o nákupe tovaru sú vyhotovované riadne úradne
schválenou registračnou pokladnicou, ktorá umožňuje uviesť len 8 alfanumerických znakov
v riadku, ako na to žalobca poukazuje i vo svojom odvolaní.
Takto potom podľa najvyššieho súdu sa krajský súd a žalovaný náležite nevysporiadali
zo skutočnosťou, ktorá sa týkala označenia výrobku na doklade o kúpe výrobku, ktoré bolo
inšpektorom považované za nedostatok, ktorý je nutné odstrániť a ktorá mala zakladať
uloženie pokuty vo výške 230 eur.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného najvyšší súd má za to, že žalobca si splnil zákonom
požadované náležitosti dokladu o kúpe výrobku, nakoľko ten okrem iného obsahoval aj názov
výrobku (P0842), ktorý tento výrobok dostatočne identifikoval a nespôsoboval jeho
zameniteľnosť s iným výrobkom, čím urobil zadosť i názoru krajského súdu, že názov tovaru
má svoj opodstatnený význam v priebehu reklamačného konania a deklaruje predmet kúpy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 250ja ods. 3 veta prvá OSP
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6S/19732/2010 zo dňa 06.10.2011
zmenil tak, že zrušil napadnuté rozhodnutie správneho orgánu z dôvodov podľa § 250j ods. 2
písm. a/ OSP (rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia
veci) a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní žalovaný súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu (§ 250ja ods. 4 OSP) v jeho intenciách opätovne posúdi odvolanie žalobcu proti prvostupňovému
správnemu rozhodnutiu a znova o ňom rozhodne tak, aby jeho rozhodnutie zodpovedalo
zákonu.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak,
že žalobcovi priznal ich náhradu, pretože bol v tomto konaní úspešný. Náhrada trov konania pozostáva z náhrady za zaplatený súdny poplatok za žalobu a za odvolanie 2 x 66 eur
a náhrady trov právneho zastúpenia v sume 460,40 eura podľa ich vyčíslenia za dva úkony
právnej služby poskytnutej v r. 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie žaloby
02.08.2010) jeden úkon á 120,23 eura a jeden úkon právnej služby poskytnutej v r. 2011
(podanie odvolania 22.11.2011) á 123,50 eura plus 2 x režijný paušál á 7,21 eura a 2 x á 7,41
eura + DPH 19 % (z odmeny a paušálu v r. 2010) 48,43 eura a 20 % (z odmeny a paušálu
v r. 2011) 26,18 eura (§ 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/ a b/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov). Uvedené sumy zaplatí
žalovaný právnemu zástupcovi žalobcu (§ 149 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01.05.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. mája 2012
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková