5Sžo/52/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci žalobcu R., bytom L., IČO: X., zastúpeného JUDr. Richardom

Kovalčíkom, advokátom so sídlom Rázusová č. 1, Košice, proti žalovanému Slovenskej

obchodnej inšpekcii, Ústredný inšpektorát, Slovenskej obchodnej inšpekcie, so sídlom

Prievozská 32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.

SK/1171/99/2009 zo dňa 28. júna 2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach, č. k. 6S/19732/2010-62 zo dňa 06. októbra 2011, takto

r o z h o d o l

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach,

č. k. 6S/19732/2010-62 zo dňa 06. októbra 2011   m e n í   tak, že rozhodnutie žalovaného

č. SK/1171/99/2009 zo dňa 28. júna 2010   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   žalovanému

na ďalšie konanie.

Žalovaný   j e p o v i n n ý   zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 132

eur titulom súdneho poplatku a 460,40 eura titulom trov právneho zastúpenia k rukám

JUDr. Richarda Kovalčíka, advokáta v Košiciach do troch dní.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) zamietol

podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) žalobu žalobcu, ktorou

sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. SK/1171/99/2009 zo dňa 28. júna 2010,

čím sa stotožnil so správnosťou rozhodnutia Slovenskej obchodnej inšpekcie, Ústredného inšpektorátu, Slovenskej obchodnej inšpekcie v Bratislave, ktorá potvrdila rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu – Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom

v Žiline pre Žilinský kraj č. P/0390/05/2009 z 02.10.2009. Uvedeným rozhodnutím

prvostupňového správneho orgánu bola žalobcovi podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007

Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.

o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“),

v znení zákona č. 397/2008 Z. z. uložená pokuta vo výške 230 eur pre porušenie povinností

predávajúceho podľa § 16 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého

je predávajúci povinný vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku, v ktorom sú uvedené

zákonom stanovené záležitosti.

Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil tým, že z preskúmavaného rozhodnutia

nevyplýva, že predmetom kontroly bolo dodržiavanie zákona č. 289/2008 Z. z., ako

to uvádza žalobca. Predmetný zákon uviedol žalobca len podporne, pretože chcel žalobcu

upozorniť na to, že uvedenú povinnosť, t. j. povinnosť vydať odklad o kúpe s uvedením

názvu výrobku, upravuje okrem zákona o ochrane spotrebiteľa, aj tento ďalší zákon.

Ďalej uviedol, že rozhodnutia žalovaného v iných prípadoch, na ktoré žalobca

poukazoval v odvolaní aj v žalobe, nijako nesvedčia v prospech žalobcu, práveže z nich

vyplýva, že tak ako v prípade uvedených rozhodnutí žalovaný postupoval obdobne

aj v prípade žalobcu.  

K uvádzaniu názvov výrobkov na doklade o kúpe je podľa krajského súdu potrebné

uviesť, že neurčité označenie druhu výrobku na doklade o kúpe v prípade žalobcu

je nedostačujúce, pretože nemá relevantnú vypovedaciu hodnotu, v tomto prípade by malo

byť rozhodujúce pomenovanie výrobku slovom, ktoré ho jednoznačne odlíši a umožňuje

ho identifikovať aj pri prípadnej reklamácii výrobku. V prípade žalobcu však išlo

o uvedenie číselného kódu, čo pre spotrebiteľa nemá žiadnu vypovedaciu hodnotu. Preto

nie je možné sa stotožniť s argumentáciou žalobcu, že na pokladničnom doklade stačí

uviesť číslo výrobku a ďalšie identifikácie, ktoré nespôsobujú zameniteľnosť tovaru. Názov

tovaru má aj podľa názoru súdu svoj opodstatnený význam v priebehu reklamačného konania a názov na doklade o kúpe deklaruje predmet kúpy. Predmetom kúpy nie je číslo

výrobku, ale druh vybraného tovaru, v tomto prípade šperk, či už je to prsteň, prívesok

alebo iné. Názov je slovné (nie číselné) pomenovanie výrobku, z ktorého je možné jednoznačne určiť, o aký druh tovaru ide.

K námietke žalobcu, kde poukazuje na duplicitné administratívne trestanie v danej

veci súvisiace s vydaním rozhodnutia Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Žiline

pre Žilinský kraj č. K/0434/05/2009 zo dňa 28.10.2009, krajský súd uviedol, že je toho názoru, že zo strany správnych orgánov nešlo o uloženie pokuty za ten istý správny delikt,

ale naopak za dve obsahovo a právne odlišné porušenia povinností ustanovených na jednej

strane zákonom o ochrane spotrebiteľa (v preskúmavanej právnej veci) a na strane druhej

zákonom č. 128/2002 Z. z. v platnom znení (rozhodnutie žalovaného č. SK/1401/99/2009

zo dňa 08.06.2010 preskúmavané v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach

pod č. k. 7S/13890/2010).

Čo sa týka uloženia pokuty podľa § 9 zákona č. 128/2002 Z. z. v znení neskorších

predpisov je podľa krajského súdu právnym dôvodom pre uloženie pokuty kontrolovanej

osobe nesplnenie opatrenia inšpektora na mieste podľa § 6 ods. 1 zákona č. 128/2002 Z. z..

Podľa § 6 ods. 1 písm. d/ citovaného zákona inšpektor na základe výsledkov kontroly na mieste predaja výrobkov alebo poskytovania služieb nariadi záväzným pokynom

kontrolovanej osobe vykonať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov. Z obsahu

administratívneho spisu žalovaného, ako aj z obsahu súdneho rozhodnutia v právnej veci

vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod č. k. 7S/13890/2010 vyplýva, že dôvodom

pre uloženie pokuty v danej právnej veci bolo nesplnenie opatrenia uložené žalobcovi

12.06.2009 a nie vydanie právne neakceptovateľného dokladu o kúpe tovaru z 09.07.2009

tvoriace skutkový základ postihu žalobcu v preskúmavanej právnej veci.  

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní

neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Proti rozsudku prvostupňového súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie,

domáhajúc sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil napadnutý rozsudok krajského

súdu v podobe zrušenia rozhodnutia žalovaného č. SK/1171/99/2009 zo dňa 28.06.2010,

a vrátil vec Slovenskej obchodnej inšpekcie, Ústredného inšpektorátu, Slovenskej

obchodnej inšpekcie v Bratislave na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že konanie vychádzalo

z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu je nedostačujúce

na posúdenie a rozhodnutie veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Žalobca mal za to, že konanie pred Krajským súdom v Košiciach neodstránilo vyššie

uvedené dôvody, ktoré viedli žalobcu k podaniu žaloby o preskúmanie zákonnosti

právoplatného rozhodnutia a postupu správneho orgánu a naďalej trvajú.

Podľa žalobcu je jednoznačne zrejmé, že prvostupňový súd náležite nezisťoval

skutkový stav veci a svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení veci,

nakoľko vonkoncom nebral do úvahy, že žalobcovi už bola zo strany Slovenskej obchodnej

inšpekcie v dôsledku tej istej skutočnosti uložená pokuta.

Okrem vyššie uvedeného, žalobca je taktiež toho názoru, že prvostupňový súd sa náležite nevysporiadal ani so skutočnosťou týkajúcou sa označenia výrobku na doklade

o kúpe výrobku, ktoré bolo inšpektorom považované za nedostatok, ktorý je nutné odstrániť.

Prvostupňový súd bez toho, aby vychádzal priamo zo skutkového stavu a z dikcie zákonného

ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane spotrebiteľa len stroho konštatoval, že: „...

neurčité označenie druhu výrobku na doklade o kúpe v prípade žalobcu je nedostačujúce,

pretože nemá relevantnú vypovedaciu hodnotu. V tomto prípade by malo byť rozhodujúce

pomenovanie výrobku slovom, ktoré ho jednoznačne odlíši a umožňuje ho identifikovať aj pri prípadnej reklamácii výrobku. V prípade žalobcu však išlo o uvedenie číselného kódu,

čo pre spotrebiteľa nemá žiadnu vypovedaciu hodnotu.“.

Ďalej poukázal na ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane spotrebiteľa, kde predávajúci je povinný vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku alebo o poskytnutí

služby, v ktorom je uvedený názov a množstvo výrobku alebo druh služby.

Podľa žalobcu z uvedeného ustanovenia vyplýva, že doklad o kúpe výrobku alebo

o poskytnutí služby musí okrem iného obsahovať názov výrobku. Predmetné ustanovenie

však vonkoncom nešpecifikuje a nedáva požiadavku, o aký druh názvu by malo ísť, resp. aký

druh názvu je neprípustný, a teda nie je jednoznačne zrejmé, či výrobok musí mať výlučne

menný názov alebo číselný názov, prípadne kombináciu týchto dvoch druhov názvov. Vyššie

uvedené tvrdenie prvostupňového súdu, podľa ktorého by mal doklad o kúpe výrobku alebo

poskytnutí služby obsahovať „pomenovanie výrobku slovom“ tak vonkoncom nemá oporu

v zákonnom ust. § 16 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane spotrebiteľa.

Dôvodom, prečo vyššie uvedené ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane

spotrebiteľa požaduje, aby doklad o kúpe výrobku alebo o poskytnutí služby obsahoval okrem

iného aj názov výrobku spočíva výlučne podľa žalobcu v tom, aby bol výrobok jednoznačne

identifikovateľný, čím by v prípade predaja alebo reklamačného konania nemohlo dôjsť

k zámene výrobku.

Je nutné si uvedomiť, že v prípade názvu výrobku P0842 nešlo o číselný kód, tak ako

to uvádza prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku, ale ide o označenie

pozostávajúce z kombinácie menného a číselného názvu, a to z písmena „P“, ktoré je nutné

považovať za skratku slova „prívesok“ a číselného názvu „0842“. Takýto názov je ešte

navyše doplnený o špecifikáciu druhu výrobku „strieborný tovar zákonnej rýdzosti“. Názov

,,P0842“ nachádzajúci sa na dokladoch o kúpe je zhodný s názvom výrobku uvedeným na štítku pripevnenom k výrobku a zároveň je pod týmto názvom tovar evidovaný

aj v skladovom systéme.

Taktiež s poukazom na skutočnosť, že žalobca má na prevádzke viac ako 200 druhov

príveskov, je názov výrobku pozostávajúci z menného a číselného označenia, doplnený o špecifikáciu tým najzrozumiteľnejším, najpresnejším a dostačujúcim označením pre riadnu

identifikáciu výrobku.

Žalobca poukázal taktiež na skutočnosť, s ktorou sa súd prvého stupňa v konaní

nevyporiadal, a to, že doklady o nákupe tovaru sú vyhotovovane riadne úradne schválenou

registračnou pokladnicou, ktorá umožňuje uviesť len 8 alfanumerických znakov v riadku.

S poukazom na vyššie uvedené a tiež tvrdenia a argumenty obsiahnuté v žalobe zo dňa

02.08.2010 je jednoznačne zrejmé, že žalobca splnil zákonom   požadované náležitosti

dokladu o kúpe výrobku, nakoľko ten okrem iného obsahoval aj názov výrobku, ktorý

dostatočne identifikoval výrobok a nespôsoboval jeho zameniteľnosť s iným výrobkom.

Taktiež podľa žalobcu sa prvostupňový súd nezaoberal náležite ani s námietkou

žalobcu nezákonného postupu inšpektora.

Nakoľko je inšpektor ako „tretia osoba“ v zmysle ustanovenia § 5 ods. 5 písm. b/

zákona č. 128/2002 Z. z. oprávnený overovať totožnosť kontrolovaných osôb,

ich zamestnancov alebo osôb, ktoré v mene kontrolovaných osôb konajú, je bezpochyby

zrejmé. Že inšpektor musel disponovať vedomosťou, resp. mal disponovať vedomosťou,

že zamestnankyňa žalobcu nie je kontrolovaná osoba, a teda od nej nemôže požadovať

vydanie dokladov, údajov, písomných alebo ústnych vysvetlení.

Vyššie uvedeným oprávnením inšpektor disponuje práve z toho dôvodu,

aby nedochádzalo k situáciám, pri ktorých by inšpektor požadoval potrebné doklady, údaje

a písomné alebo ústne vysvetlenia od inej osoby ako osoby kontrolovanej. Je preto výlučne

na inšpektorovi, aby si ten následne potom ako potrebuje určité doklady, údaje, písomné alebo

ústne vysvetlenia pri vykonanej kontrole overil, kto je kontrolovanou osobou, a teda od koho

je oprávnený doklady, údaje, písomné alebo ústne vysvetlenia požadovať.

Žalobca taktiež trval na skutočnosti, že inšpektor nezákonne odobral doklad o nákupe

bez platby za tovar, tak ako to už uviedol vo svojej žalobe zo dňa 02.08.2010. Zároveň

nakoľko inšpekčný záznam z vykonanej kontroly neobsahuje potvrdenie o odobratí dokladu

a nie je vybavený ani úradnou pečiatkou správneho orgánu, takýto inšpekčný záznam

z kontroly nemôže byť pre daňový úrad postačujúcim dôkazom.

Prvostupňový súd sa v odôvodnení rozhodnutia vôbec nevysporiadal s námietkami

žalobcu, v ktorých okrem iného bol namietaný aj nezákonný postup inšpektora, a to aj napriek

tomu, že mu táto povinnosť vyplýva priamo zo zákona.

Nakoľko odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu nezodpovedá ust. § 157 ods. 2

OSP, treba ho považovať za neúplné a z toho dôvodu aj za nepreskúmateľné. Záveru

prvostupňového súdu malo predchádzať komplexné posúdenie veci so zreteľom na všetky

skutkové a právne skutočnosti, z ktorých žalobca vyvodzoval, že žalovaný mu nebol oprávnený uložiť pokutu. Z odôvodnenia totiž nevyplýva, že by sa v konaní zaoberal

tvrdeniami a dôkazmi prezentovanými zo strany žalobcu. Bez posúdenia veci z týchto hľadísk

sú právne závery súdu prvého stupňa neúplné a teda aj nesprávne.  

Uviedol, že v prípade úspechu si bude uplatňovať náhradu trov konania.

Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu z jeho vecne a právne

správnych dôvodov potvrdiť nesúhlasiac s dôvodmi uvedenými v odvolaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal v medziach podaného

odvolania napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.nsud.sk   (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1

veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia, alebo zrušujú práva, alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako

aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo

dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

(§ 247 ods. 1 OSP).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho

práva v konaní ide.

Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa druhej hlavy (v rámci

ktorého bol vydaný aj napadnutý rozsudok krajského súdu) správy podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych

orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.  

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy

je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových

podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti

s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi

predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho

orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie rozhodnutia žalovaného

č. SK/1171/99/2009 zo dňa 28.06.2010, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo

potvrdené prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom

v Žiline pre Žilinský kraj č. P/0390/05/2009 z 02.10.2009, o uložení pokuty vo výške 230 eur

pre porušenie povinností predávajúceho podľa § 16 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane

spotrebiteľa, v zmysle ktorého je predávajúci povinný vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe

výrobku, v ktorom sú uvedené zákonom stanovené záležitosti.

Z obsahu administratívneho spisu mal najvyšší súd za preukázané, že dňa 09.07.2009

v prevádzke 3P – predaj šperkov v Caffe Shop, Hodžova 8, Žilina bola inšpektormi vykonaná

kontrola, v rámci ktorej bol vykonaný kontrolný nákup v hodnote 11,12 eura a spotrebiteľovi

bol vydaný doklad o kúpe, v ktorom podľa zistení inšpektorov nebol uvedený názov

odpredávaného výrobku. Rovnaký „nedostatok“ bol zistený už aj pri kontrole vykonanej dňa 12.06.2009 (správny orgán považoval tento nedostatok za pochybenie malého rozsahu,

v tomto prípade upustil od začatia správneho orgánu a predávajúcemu dal čas na odstránenie

zisteného nedostatku bez uloženia pokuty). Následne po opakovanej kontrole bolo žalobcovi listom zo dňa 21.07.2009 oznámené začatie správneho konania o uložení pokuty, ktoré

prevzal dňa 04.08.2009.

Porušenia zákona sa podľa obsahu prvostupňového rozhodnutia dopustil žalobca tým,

že spotrebiteľovi vydal neúplný doklad o kúpe výrobku, keď   doklad o kúpe má nesporný

význam pri uplatnení práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady konkrétneho tovaru a predstavuje jeden z najdôležitejších dôkazov o právnych vzťahoch medzi predávajúcim

a spotrebiteľom (kupujúcim), ktoré vyplývajú z prevažne anonymne uzatváraných kúpnych

zmlúv. Za uvedené porušenie zákona bola žalobcovi uložená pokuta v spodnej hranici

zákonnej sadzby v zmysle § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa.  

Podľa § 16 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa predávajúci je povinný vydať

spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku, alebo o poskytnutí služby, v ktorom je uvedené:

a) obchodné meno a sídlo predávajúceho, prípadne miesto podnikania fyzickej osoby,

b) adresa prevádzkarne,

c) dátum predaja,

d) názov a množstvo výrobku alebo druh služby, e) cena jednotlivého výrobku alebo služby a celková cena, ktorú spotrebiteľ zaplatil.

Z dikcie zákona ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane spotrebiteľa je

zrejmé, že bližšie nešpecifikuje a ani neukladá, že doklad o kúpe výrobku musí mať menný

názov alebo číselný názov, prípadne kombináciu týchto dvoch druhov názvov.

Ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane spotrebiteľa pri jeho gramatickom

výklade výslovne požaduje, aby doklad o kúpe výrobku alebo o poskytnutí služby obsahoval

okrem množstva aj   názov výrobku; jeho interpretácia teda spočíva výlučne v tom, aby bol

výrobok jednoznačne identifikovateľný, čím by v prípade predaja alebo reklamačného

konania nemohlo dôjsť k zámene výrobku.

I pri rešpektovaní   ochrany spotrebiteľa a jeho práv, ktoré mu garantuje zákon

nie je podľa názoru najvyššieho súdu namieste prijať tak reštriktívny a formalistický výklad

citovaného zákonného ustanovenia, aký zaujali vo svojom rozhodnutí krajský súd a správne

orgány.

Po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu neušlo pozornosti

najvyššieho súdu,, že nielen krajský súd, ale hlavne správne orgány oboch stupňov,

považovali označenie názvu výrobku P0842 za číselný kód a nie za označenie pozostávajúce z kombinácie menného a číselného názvu, a to z písmena „P“, ktoré je nutné považovať

za skratku slova „prívesok“ a číselného názvu „0842“ tak, ako to tvrdí žalobca. Uvedený

názov bol ešte navyše doplnený o špecifikáciu druhu výrobku „strieborný tovar zákonnej

rýdzosti“. Názov „P0842“ nachádzajúci sa na dokladoch o kúpe je zhodný s názvom výrobku

uvedeným na štítku pripevnenom k výrobku a zároveň je pod týmto názvom tovar evidovaný aj v skladovom systéme.

Uvedené tvrdenie žalobcu najvyšší súd považuje za logickú argumentáciu

vychádzajúcu z charakteru predaja uvedeného druhu výrobku a podnikateľskej činnosti

žalobcu - predajňa šperkov.

Správnosť argumentácie   žalobcu v tomto smere utvrdzuje aj jedna z jeho námietok

uvedených v odvolaní, a to, že má na predajni (prevádzke) viac ako 200 druhov príveskov, a preto je názov výrobku pozostávajúci z menného a číselného označenia, doplnený

o špecifikáciu výrobku, tým najzrozumiteľnejším, najpresnejším a dostačujúcim označením

pre riadnu identifikáciu výrobku.

Podľa názoru   najvyššieho súdu krajský súd ani správne orgány sa tiež dostatočne

nevenovali skutočnosti, že doklady o nákupe tovaru sú vyhotovované riadne úradne

schválenou registračnou pokladnicou, ktorá umožňuje uviesť len 8 alfanumerických znakov

v riadku, ako na to žalobca poukazuje i vo svojom odvolaní.

Takto potom podľa najvyššieho súdu sa krajský súd a žalovaný náležite nevysporiadali

zo skutočnosťou, ktorá sa týkala označenia výrobku na doklade o kúpe výrobku, ktoré bolo

inšpektorom považované za nedostatok, ktorý je nutné odstrániť a ktorá mala zakladať

uloženie pokuty vo výške 230 eur.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného najvyšší súd má za to, že žalobca si splnil zákonom

požadované náležitosti dokladu o kúpe výrobku, nakoľko ten okrem iného obsahoval aj názov

výrobku (P0842), ktorý tento výrobok dostatočne identifikoval a nespôsoboval jeho

zameniteľnosť s iným výrobkom, čím urobil zadosť i názoru krajského súdu, že názov tovaru

má svoj opodstatnený význam v priebehu reklamačného konania a deklaruje predmet kúpy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 250ja ods. 3 veta prvá OSP

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6S/19732/2010 zo dňa 06.10.2011

zmenil tak, že zrušil napadnuté rozhodnutie správneho orgánu z dôvodov podľa § 250j ods. 2

písm. a/ OSP (rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia

veci) a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní žalovaný súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu (§ 250ja ods. 4 OSP) v jeho intenciách opätovne posúdi odvolanie žalobcu proti prvostupňovému

správnemu rozhodnutiu a znova o ňom rozhodne tak, aby jeho rozhodnutie zodpovedalo

zákonu.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak,

že žalobcovi priznal ich náhradu, pretože bol v tomto konaní úspešný. Náhrada trov konania pozostáva z náhrady za zaplatený súdny poplatok za žalobu a za odvolanie 2 x 66 eur

a náhrady trov právneho zastúpenia v sume 460,40 eura podľa ich vyčíslenia za dva úkony

právnej služby poskytnutej v r. 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie žaloby

02.08.2010) jeden úkon á 120,23 eura a jeden úkon právnej služby poskytnutej v r. 2011

(podanie odvolania 22.11.2011) á 123,50 eura plus 2 x režijný paušál á 7,21 eura a 2 x á 7,41

eura + DPH 19 % (z odmeny a paušálu v r. 2010) 48,43 eura a 20 % (z odmeny a paušálu

v r. 2011) 26,18 eura (§ 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/ a b/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov). Uvedené sumy zaplatí

žalovaný právnemu zástupcovi žalobcu (§ 149 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01.05.2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. mája 2012

  JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková