5Sžo/41/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci žalobcu ES-SLOVAKIA, s. r. o., so sídlom Tajovského

643/27, Nedožery - Brezany, IČO: 44 405 642, zastúpeného JUDr. Dušanom Motúsom,

advokátom so sídlom Hviezdoslavova 3, Prievidza, proti žalovanému Slovenskej obchodnej

inšpekcii, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, so sídlom Prievozská 32,

Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/0858/99/2010

z 18. januára 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne,

č. k. 13S/24/2011-41 z 28. júna 2011, takto

r o z h o d o l

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,

č. k. 13S/24/2011-41 z 28. júna 2011   m e n í   tak, že rozhodnutie žalovaného

č. SK/0858/99/2010 z 18. januára 2011 a rozhodnutie inšpektorátu Slovenskej obchodnej

inšpekcie so sídlom v Prievidzi pre Trenčiansky kraj č. R/0096/03/2010 z 24. mája 2010  

z r u š u j e   a vec v r a c i a   žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný   j e p o v i n n ý   zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 132

eur titulom súdneho poplatku a 193,23 eura titulom trov právneho zastúpenia na účet

JUDr. Dušana Motúsa, advokáta so sídlom Hviezdoslavova 3, Prievidza, vedený vo VÚB,

a. s., číslo účtu X. do troch dní.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) zamietol

podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP) žalobu, ktorou

sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. SK/0858/99/2010 z 18.01.2010,

ktorým žalovaný zmenil rozhodnutie inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom

v Prievidzi pre Trenčiansky kraj (ďalej len „správny orgán 1. stupňa“) č. R/0096/03/2010

z 24.05.2010 a uložil žalobcovi pokutu v sume 200 eur za porušenie povinností podľa § 4

ods. 3 zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov zistenej u žalobcu dňa 20.01.2010 tým, že porušil zákaz šírenia inej ako

prípustnej porovnávacej reklamy.

Krajský súd tak rozhodol v konaní podľa § 247 a nasl. OSP, § 4 ods. 2 a ods. 3, § 11

ods. 3 písm. e/ a ods. 5 zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o reklame“), keď z pripojeného

spisového materiálu zistil, že správny orgán 1. stupňa vykonal šetrenie podnetu č. 802/2009

dňa 06.11.2009 a dňa 20.01.2010 podaného obchodnou spoločnosťou Action Sports, s. r. o

Bratislava, ktorá prevádzkuje sieť kamenných predajní s názvom Muničák a internetový na adrese www.municak.sk (Muničák je registrovaná obchodná známka na Úrade

priemyselného vlastníctva pod číslom zápisu 222071). Šetrenie bolo zamerané

na dodržiavame zákona o reklame, pričom k podaniu pripojenej notárskej zápisnice

sp. zn. Nz 28373/2009 z 21.08.2009 napísanej v notárskom úrade JUDr. M. bolo osvedčené,

že na webovej stránke www.arzenal.sk v časti „Kontakt“ na vrchnej lište prehliadača bol

uvedený reklamný slogan v znení „Kontakt – Muničák je drahý nakupujte u nás! Arzenál.sk

Airsoft obchod – Airsoft obchod ARZENÁL“. Správny orgán 1. stupňa dospel k záveru, že

text zverejnený na vrchnej lište prehliadača na webovej stránke žalobcu nestanovuje presné

a konkrétne porovnanie cien u konkrétnych výrobkov oboch predajcov. Žalobca nepredložil

do 20.01.2009 doklad o tom, ako vyzerala jeho internetová stránka v období od 18.08.2009 do

26.08.2009, teda nepreukázal, že na jeho webovej stránke nebol uvedený sporný text

,Muničák je drahý nakupujte u nás“. Podľa správneho orgánu 1. stupňa žalobca porušil podľa

§ 4 ods. 3 zákona o reklame zákaz šírenia inej ako porovnávacej reklamy, a preto

rozhodnutím z 24.05.2010 mu bola uložená pokuta v sume 200 eur. Žalovaný na odvolanie

žalobcu zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v časti týkajúcej sa vykonania

kontroly z 06.11.2009, ktorú vo výroku napadnutého rozhodnutia vypustil. Zrejmé

nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia, resp. v jeho odôvodnení na strane 2 vo štvrtom odseku opravil žalovaný listom č. j. SK/0858/99/2010 za použitia § 47 ods. 6 zákona

č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„správny poriadok“).

Z rozhodnutí správnych orgánov je podľa krajského súdu zrejmé, že správny orgán

1. stupňa sa dozvedel prvý krát o porušení povinností žalobcom dňa 06.11.2009, vo veci

rozhodol dňa 24.05.2010, žalovaný rozhodol o odvolaní žalobcu dňa 18.01.2011

a rozhodnutie žalovaného nadobudlo právoplatnosť dňa 25.01.2011.

Krajský súd neprihliadol na námietky žalobcu, že v texte uvedenom na jeho webovej

stránke nebolo označenie „Muničák“ uvedené v tvare a znení ako je registrovaná obchodná

známka pod č. 222071 z dôvodu, že uvedená odchýlka nepriamo označuje produkt

spol. ACTION SPORTS, s. r. o.. Keďže žalobca v reklame neuviedol presné a konkrétne

porovnanie cien konkrétnych výrobkov, ktoré predával žalobca a aj spol. ACTION SPORTS,

s. r. o., nejde o prípustnú reklamu v zmysle § 4 ods. 2 zákona o reklame.

Výška uloženej pokuty 200 eur sa javila krajskému súdu ako primeraná vzhľadom

na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho konania žalobcu ako aj vzhľadom

na skutočnosť, že spol. ACTION SPORTS, s. r. o. neutrpela žiadnu priamu škodu. Preto

námietky žalobcu proti výške pokuty považoval súd za nedôvodné.

Pokiaľ žalovaný opravil zrejmú nesprávnosť v odôvodnení rozhodnutia za použitia

§ 47 ods. 6 správneho poriadku a o oprave upovedomil žalobcu písomne listom z 05.04.2011

ani námietky týkajúce sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nepovažoval krajský súd

za dôvodné.

Krajský súd neprihliadol ani na tvrdenie žalobcu, že žalovaný, resp. správny orgán

1. stupňa nerozhodol o veci v lehote podľa § 11 ods. 5 zákona o reklame. Mal za to, že ak

sa správny orgán 1. stupňa dozvedel prvýkrát o porušení povinností žalobcom dňa

06.11.2009, vo veci rozhodol dňa 24.05.2010, t. j. v jednoročnej lehote v zmysle § 11 ods. 5

zákona o reklame, skutočnosť, že rozhodnutie žalovaného nadobudlo právoplatnosť dňa

25.01.2011, nemá na posúdenie lehoty na rozhodnutie vo veci podľa § 11 ods. 5 zákona

o reklame vplyv.

Takto potom krajský súd dospel k záveru, že žalovaný úplne zistil skutočný stav veci,

dokazovanie správne vyhodnotil, vyvodil z neho správny právny názor a rozhodol v súlade

so zákonom a dôvody uvedené žalobcom v žalobe neboli podľa krajského súdu spôsobilé

na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi, ktorý

nemal v konaní úspech, právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie namietajúc,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Poukázal na to, že žalovaný správny orgán vo výrokovej časti svojho rozhodnutia

uviedol, že žalobcovi sa ukladá pokuta za porušenie povinností zistených kontrolou dňa

20.01.2010. Aj vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 07.04.2011 tvrdil,

že o porušení zákona o reklame zo strany žalobcu sa dozvedel až pri kontrole vykonanej dňa

20.01.2010, nakoľko až pri tejto kontrole bola správnemu orgánu predložená notárska

zápisnica zo dňa 21.08.2009, z ktorej malo vyplývať protiprávne konanie žalobcu.

Poukázal na to, že z inšpekčného záznamu zo dňa 06.11.2009 správneho orgánu

1. stupňa jednoznačne však vyplýva, že už toho dňa mal správny orgán predmetnú notársku

zápisnicu k dispozícii. Táto skutočnosť je uvedená v časti inšpekčného záznamu označenej

ako „kontrolné zistenia“.

Podľa žalobcu na základe vykonaného dokazovania dospel súd k správnemu

skutkovému zisteniu, že o porušení povinností zo strany žalobcu podľa § 4 ods. 3 zákona

o reklame sa správny orgán dozvedel už 06.11.2009, čo konštatuje aj v odôvodnení svojho

rozsudku. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel súd k záveru, že nakoľko sa prvostupňový správny orgán dozvedel o porušení povinností dňa 06.11.2009 a o uložení

pokuty rozhodol 24.05.2011, dodržal jednoročnú lehotu podľa § 11 ods. 5 zákona o reklame.

S týmto právnym názorom prvostupňového súdu žalobca vyslovil nesúhlas.

S poukazom na ustanovenie § 11 ods. 5 zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame, ktoré neupravuje

lehotu na vydanie rozhodnutia prvostupňového orgánu, ale lehotu na uloženie pokuty.

Žalobca mal za to, že pokutu možno považovať za uloženú účastníkovi správneho

konania vtedy, keď mu vznikne povinnosť túto pokutu uhradiť. Táto povinnosť nevzniká

vydaním rozhodnutia, ale až jeho právoplatnosťou, pretože len právoplatné rozhodnutie

je pre účastníka konania záväzné.

Podľa názoru žalobcu je v zmysle ustanovenia § 11 ods. 5 zákona o reklame potrebné,

aby správny orgán v jednoročnej subjektívnej lehote nielen vydal rozhodnutie o uložení

pokuty, ale aby v tejto lehote vydané rozhodnutie nadobudlo aj právoplatnosť. K uloženiu

pokuty, a teda k vzniku určitej právnej povinnosti pre účastníka konania, dochádza

až právoplatnosťou rozhodnutia.

Lehotu upravenú v ustanovení § 11 ods. 5 zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame

je potrebné považovať za lehotu prekluzívnu, po uplynutí ktorej nemožno účastníka konania

postihnúť za správny delikt. Jedná sa o hmotnoprávnu lehotu, ktorá sa neprerušuje dňom

vydania rozhodnutia prvostupňového orgánu. Obdobným spôsobom je limitované ukladanie pokút aj podľa iných predpisov, napr. v § 38 ods. 7 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve,

alebo v § 19 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce.

Podľa názoru žalobcu mohol teda správny orgán právoplatne rozhodnúť vo veci

len v termíne do 06.11.2010, teda do jedného roka odvtedy, ako sa prvý raz o porušení zákazu

šírenia inej ako prípustnej porovnávacej reklamy dozvedel. Rozhodnutie však nadobudlo

právoplatnosť až 25.01.2011, teda po uplynutí zákonom stanovenej subjektívnej lehoty.

Rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je podľa žalobcu založené na nesprávnom

právnom posúdení veci, pretože neboli splnené podmienky na uloženie pokuty po uplynutí

lehoty podľa ustanovenia § 11 ods. 5 zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame, čím sú v predmetnej

veci dané dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Vzhľadom k uvedenému žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

prvostupňového súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného Slovenská obchodná inšpekcia,

Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, Prievozská 32,

827 99 Bratislava, č. SK/0858/99/2010 zo dňa 18.01.2011 zruší a vec vráti žalovanému

na ďalšie konanie a žalovaného zaviaže nahradiť žalobcovi trovy konania.

Žalovaný v písomnom vyjadrení na odvolanie zotrvávajúc na dôvodoch svojho rozhodnutia a vyjadreniu k žalobe k žalobcovým námietkam uviedol, že si nie je vedomý

žiadneho porušenia zákona. Bol toho názoru, že ako kontrolný orgán postupoval v zmysle

zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame, správne zistil skutkový stav a vyvodil právny záver v tom

zmysle, že kontrolovaný subjekt porušil uvedený právny predpis. Na základe tohto zistenia

mu bola uložená pokuta ktorú považuje žalovaný za primeranú k zistenému porušeniu zákona

a rozsahu dopadu na spotrebiteľa.

Žalovaný zastáva názor, že rozhodnutie č. SK/0858/99/2010 zo dňa 18.01.2011 bolo

vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu veci, v súlade splatnými

právnymi predpismi, čo potvrdil aj Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozhodnutí

13S/24/2011-41 zo dňa 28.06.2011, ktorého sa žalovaný pridržiava.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako súd odvolací odvolanie ako nedôvodné zamietol a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,

č. k. 13S/24/2011-41 zo dňa 28.06.2011 potvrdil s tým, že žalobcovi sa nepriznáva právo

na náhradu trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja

ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia verejného rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní

vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá

OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V intenciách ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP „Rozhodovanie o žalobách proti

rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“ sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

(§ 247 ods. 1 OSP).

Správne súdnictvo zabezpečuje kontrolu zákonnosti rozhodnutia. Keďže súd nie je oprávnený rozhodnúť vo veci samej, je pre posúdenie veci rozhodujúci právny

(ale aj skutkový) stav v čase rozhodovania správneho orgánu (§ 250i ods. 1 veta prvá OSP).

Podľa § 250i ods. 2 OSP ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore

alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných

a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní

tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže

vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané

správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Citované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky

tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní

nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani

čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk

závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí

správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom zistí

skutkové, či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu

orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.

Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy je založený

i na zistení vady v procesnom postupe alebo rozhodnutí (§ 250i ods. 3 OSP). Pokiaľ takáto

vada nie je súdom zistená znamená to, že správnym orgánom použitý procesný postup,

zistenie skutkového stavu a následná aplikácia hmotnoprávneho predpisu. Ak takáto vada

zistená je, súd v zmysle § 250i ods. 3 OSP vždy skúma, či táto vada mala vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zásad Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) posudzujúc, či krajský náležite preskúmal zákonnosť

žalobou napadnutých rozhodnutí a v intenciách dôvodov podaného odvolania dospel k záveru,

že krajský súd vec nesprávne právne posúdil.

Obsahom administratívneho spisu bolo nesporne preukázané, a potvrdil to vo svojom

rozsudku i krajský súd, že prvostupňový správny orgán sa o porušení zákona, a to § 4 ods. 3

zákona o reklame, zo strany žalobcu dozvedel 06.11.2009, pričom o uložení pokuty rozhodol

24.05.2010. Žalovaný rozhodol dňa 18.01.2011 a vec bola právoplatne skončená 25.01.2011.

Podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1

je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd Slovenskej

republiky princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore, ktorým

vyslovil, že „v právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené

princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu),

čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv,

ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu

možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané.“ (pozri k tomu bližšie

sp. zn. I. ÚS 17/1999, Nález z 22.09.1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR

1999, s. 365; zhodne sp. zn. I. ÚS 44/1999. Nález z 13.10.1999. Zbierka nálezov a uznesení

Ústavného súdu SR 1999, s. 382).

V judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky sa požiadavka materiálneho

právneho štátu akceptovala aj v ďalšom právnom názore, podľa ktorého „v právnom štáte,

v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna

istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu, čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy), sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými

subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98).“ (pozri sp. zn. I. ÚS 54/02. Nález

z 13.11.2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750).

Základnou premisou materiálneho právneho štátu prezentuje všeobecná záväznosť

práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, ako aj každý

jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok.

Ustanovením čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa Slovenská republika

zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecne záväzné pravidlá medzinárodného práva,

medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

V intenciách čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky je Európsky dohovor o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.) súčasťou právneho

poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah

ústavných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy „trestné

obvinenie“ a „práva a záväzky občianskej povahy“ pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6

ods. 1 dohovoru vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku

členských štátov dohovoru (pozri napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976).

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že trestanie za správne delikty

(priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb -

podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto

hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu.

Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami za ktoré ukladajú

sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené

prirodzeno-právnymi princípmi.

Keďže čl. 6 ods. 1 prvá veta dohovoru hovorí „o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia“ je podľa názoru najvyššieho súdu nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré

sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu,

ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť.

Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych

sankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov 13.02.1991 na 452. zasadnutí zástupcov

ministrov odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili

zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto

odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih

za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné

opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy

postihu sa považujú za správne sankcie.

Podľa zásady č. 6 tohto odporúčania je nevyhnutné v rámci správneho konania

vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania

v zmysle rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní.

V predmetnej veci, keďže ide o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov

správnych orgánov o postihu za správny delikt s uložením peňažnej pokuty, treba podľa

názoru odvolacieho súdu aplikovať na danú vec čl. 6 ods. 1 prvá časť dohovoru.

V predmetnej veci žalobcovi bola uložená pokuta podľa § 11 zákona o reklame.

Z ustanovenia § 11 ods. 5 zákona o reklame vyplýva že pokutu možno uložiť

do jedného roka odo dňa, keď sa orgán dozoru o porušení zákona dozvedel, najneskôr však

do troch rokov odo dňa porušenia tohto zákona.

V zmysle dnes už ustálenej judikatúry slovné spojenie použité zákonodarcom...

pokutu možno uložiť“... je potrebné chápať tak, že uložením pokuty treba rozumieť

právoplatné rozhodnutie. Pokiaľ by pre uloženie pokuty postačovalo iba vydanie rozhodnutia

orgánu prvého stupňa, nebolo by možné zabrániť predlžovaniu konania na úkor účastníka.

S ohľadom na konštitutívny charakter rozhodnutia o uložení sankcie za správny delikt

až materiálnou právoplatnosťou je dotknutá právna sféra páchateľa správneho deliktu, keďže

týmto okamihom vznikne jeho povinnosť sa rozhodnutiu podrobiť (pozri k tomu bližšie nález Ústavního soudu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 192/05 – www.nalus.cz, rozsudok

Nejvyššího správního soudu Českej republiky sp. zn. 6A/99/2001 - www.nssoud.cz,

či rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 8Sžo/147/2008 – ZSP

70/2009).

V zmysle zhora uvedeného preto na zachovanie lehôt podľa § 11 ods. 5 zákona

o reklame nestačí len v rámci nich vydať prvostupňové rozhodnutie, ale je nevyhnutné,

aby toto najneskôr v posledný deň uvedených lehôt nadobudlo aj právoplatnosť. Za uloženie

sankcie za správny delikt možno považovať len také rozhodnutie, ktoré je už v zásade

konečné, a ktorým bola právoplatne uložená povinnosť plniť. Až právoplatnosťou takéhoto

rozhodnutia bola priamo dotknutá práva sféra povinného subjektu.

Prakticky všetky právne predpisy, ktoré zakotvujú postih za iný správny delikt

ustanovujú prekluzívne lehoty na uloženie sankcie. Časové limitovanie právneho postihu

za správny delikt má dôvody materiálne (účel sankcie možno dosiahnuť len jej včasným

uložením, sankcia uložená po uplynutí dlhej doby od protiprávneho konania stráca funkciu

individuálnej ako aj generálnej prevencie) a dôvody procesné (uplynutím dlhšej doby od spáchania protiprávneho konania sa oslabuje sila dôkazných prostriedkov).

Zákonodarca v predmetnom ustanovení ustanovil subjektívnu jednoročnú prekluzívnu

lehotu, ktorá plynie v rámci objektívnej trojročnej prekluzívnej lehoty.

Lehoty (či doby) uvedené v zhora citovanom zákonnom ustanovení§ 11 ods. 5 zákona

o reklame (jednoročná subjektívna a trojročná objektívna) na uloženie sankcie za správny

delikt sú prekluzívnymi (prepadnými) lehotami, na uplynutie ktorých je povinný prihliadnuť

správny orgán z úradnej povinnosti (ex offo), aj keď ich uplynutie nie je účastníkom konania

namietané.

Na konanie inšpekčných orgánov pri ukladaní sankcií podľa zákona o reklame

sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní - zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), podľa

ktorého žalovaný aj postupoval, ktorý však nepozná zastavenie plynutia prekluzívnej lehoty

(či už jej nezačatím, spočívaním, neskončením, či prerušením jej plynutia).

Termín „dozvedieť sa o porušení povinnosti“ podľa § 11 ods. 5 zákona o reklame

znamená, že ide o časový okamih vedomosti správneho orgánu, príslušného na rozhodnutie

o postihu za protiprávne konanie.

Pre počítanie času je prirodzeným a obvyklým počítaním spôsob označovaný

„a momento ad momentum“, od okamihu k okamihu.

Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutí v predmetnej veci nesporne vyplýva,

že žalovaný sa po vykonaní šetrenia musel dozvedieť (a aj sa dozvedel) o protiprávnom

konaní žalobcu najneskôr na základe inšpekčného záznamu zo dňa 06.11.2009, na základe

ktorého začal dňa 21.04.2010 správne konanie podľa § 18 správneho poriadku za porušenie

§ 4 ods. 3 zákona o reklame. O uložení pokuty rozhodol rozhodnutím z 24.05.2010. Proti

rozhodnutiu o uložení pokuty podal žalobca odvolanie. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný

18.01.2011 tak, že napadnuté prvostupňové rozhodnutie vo výrokovej časti zmenil.

Podľa ustálenej judikatúry správne konanie prvostupňové a druhostupňové tvorí jeden

celok a je skončené až právoplatnosťou druhostupňového rozhodnutia, t. j. v danej veci 25.01.2011.

Vzhľadom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že pokiaľ krajský súd žalobu

zamietol považujúc pokutu za uloženú v zákonnej lehote, nerozhodol v súlade so zákonom,

a preto rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 prvá veta OSP zmenil, rozhodnutie

žalovaného spolu s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil

žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie (§ 250j ods. 2 písm. a/ a e/ OSP).

Žalovanému treba vytknúť, že mal na preklúziu prihliadnuť pri rozhodovaní o opravnom

prostriedku. Ak správne orgány nestihli pokutu uložiť v lehote jedného roka, bolo potrebné

konanie podľa § 30 správneho poriadku zastaviť.

Podľa § 250j ods. 4 OSP správne orgány sú viazané názorom súdu.

O náhrade trov súdneho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 2 OSP

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP s poukazom na § 151 ods. 1 a 5

OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu pozostávajúcu zo zaplatenia súdneho

poplatku za žalobu a za odvolanie 2 x po 66 eur a z trov právneho zastúpenia v sume 193,23

eura v zmysle ich vyčíslenia, a to za 3 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia 09.03.2011, podanie žaloby 17.03.2011 a podanie odvolania 08.08.2011) jeden úkon á 57 eur

(správne mohol účtovať za jeden úkon 123,50 eura), plus 3 x 7,41 režijný paušál plus odmena

za jeden úkon právnej služby (§ 11 ods. 1 (správne ods. 4) a § 14 ods. 1 písm. a/ a b/ a § 16

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov), ktorú náhradu je v zmysle § 149 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá

OSP žalovaný povinný zaplatiť na účet JUDr. Dušana Motúsa, advokáta so sídlom

Hviezdoslavova 3, Prievidza, vedený vo VÚB, a. s., číslo účtu X. do troch dní.  

Vzhľadom na to, že súd rozhoduje o náhrade trov konania na návrh, nemohol najvyšší

súd priznať žalobcovi vyššiu odmenu, ako si vyúčtoval.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. mája 2012

JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková