5Sžo/41/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej, v právnej veci žalobcu ES-SLOVAKIA, s. r. o., so sídlom Tajovského
643/27, Nedožery - Brezany, IČO: 44 405 642, zastúpeného JUDr. Dušanom Motúsom,
advokátom so sídlom Hviezdoslavova 3, Prievidza, proti žalovanému Slovenskej obchodnej
inšpekcii, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, so sídlom Prievozská 32,
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/0858/99/2010
z 18. januára 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne,
č. k. 13S/24/2011-41 z 28. júna 2011, takto
r o z h o d o l
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,
č. k. 13S/24/2011-41 z 28. júna 2011 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného
č. SK/0858/99/2010 z 18. januára 2011 a rozhodnutie inšpektorátu Slovenskej obchodnej
inšpekcie so sídlom v Prievidzi pre Trenčiansky kraj č. R/0096/03/2010 z 24. mája 2010
z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 132
eur titulom súdneho poplatku a 193,23 eura titulom trov právneho zastúpenia na účet
JUDr. Dušana Motúsa, advokáta so sídlom Hviezdoslavova 3, Prievidza, vedený vo VÚB,
a. s., číslo účtu X. do troch dní.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) zamietol
podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP) žalobu, ktorou
sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. SK/0858/99/2010 z 18.01.2010,
ktorým žalovaný zmenil rozhodnutie inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom
v Prievidzi pre Trenčiansky kraj (ďalej len „správny orgán 1. stupňa“) č. R/0096/03/2010
z 24.05.2010 a uložil žalobcovi pokutu v sume 200 eur za porušenie povinností podľa § 4
ods. 3 zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov zistenej u žalobcu dňa 20.01.2010 tým, že porušil zákaz šírenia inej ako
prípustnej porovnávacej reklamy.
Krajský súd tak rozhodol v konaní podľa § 247 a nasl. OSP, § 4 ods. 2 a ods. 3, § 11
ods. 3 písm. e/ a ods. 5 zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o reklame“), keď z pripojeného
spisového materiálu zistil, že správny orgán 1. stupňa vykonal šetrenie podnetu č. 802/2009
dňa 06.11.2009 a dňa 20.01.2010 podaného obchodnou spoločnosťou Action Sports, s. r. o
Bratislava, ktorá prevádzkuje sieť kamenných predajní s názvom Muničák a internetový na adrese www.municak.sk (Muničák je registrovaná obchodná známka na Úrade
priemyselného vlastníctva pod číslom zápisu 222071). Šetrenie bolo zamerané
na dodržiavame zákona o reklame, pričom k podaniu pripojenej notárskej zápisnice
sp. zn. Nz 28373/2009 z 21.08.2009 napísanej v notárskom úrade JUDr. M. bolo osvedčené,
že na webovej stránke www.arzenal.sk v časti „Kontakt“ na vrchnej lište prehliadača bol
uvedený reklamný slogan v znení „Kontakt – Muničák je drahý nakupujte u nás! Arzenál.sk
Airsoft obchod – Airsoft obchod ARZENÁL“. Správny orgán 1. stupňa dospel k záveru, že
text zverejnený na vrchnej lište prehliadača na webovej stránke žalobcu nestanovuje presné
a konkrétne porovnanie cien u konkrétnych výrobkov oboch predajcov. Žalobca nepredložil
do 20.01.2009 doklad o tom, ako vyzerala jeho internetová stránka v období od 18.08.2009 do
26.08.2009, teda nepreukázal, že na jeho webovej stránke nebol uvedený sporný text
,Muničák je drahý nakupujte u nás“. Podľa správneho orgánu 1. stupňa žalobca porušil podľa
§ 4 ods. 3 zákona o reklame zákaz šírenia inej ako porovnávacej reklamy, a preto
rozhodnutím z 24.05.2010 mu bola uložená pokuta v sume 200 eur. Žalovaný na odvolanie
žalobcu zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v časti týkajúcej sa vykonania
kontroly z 06.11.2009, ktorú vo výroku napadnutého rozhodnutia vypustil. Zrejmé
nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia, resp. v jeho odôvodnení na strane 2 vo štvrtom odseku opravil žalovaný listom č. j. SK/0858/99/2010 za použitia § 47 ods. 6 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„správny poriadok“).
Z rozhodnutí správnych orgánov je podľa krajského súdu zrejmé, že správny orgán
1. stupňa sa dozvedel prvý krát o porušení povinností žalobcom dňa 06.11.2009, vo veci
rozhodol dňa 24.05.2010, žalovaný rozhodol o odvolaní žalobcu dňa 18.01.2011
a rozhodnutie žalovaného nadobudlo právoplatnosť dňa 25.01.2011.
Krajský súd neprihliadol na námietky žalobcu, že v texte uvedenom na jeho webovej
stránke nebolo označenie „Muničák“ uvedené v tvare a znení ako je registrovaná obchodná
známka pod č. 222071 z dôvodu, že uvedená odchýlka nepriamo označuje produkt
spol. ACTION SPORTS, s. r. o.. Keďže žalobca v reklame neuviedol presné a konkrétne
porovnanie cien konkrétnych výrobkov, ktoré predával žalobca a aj spol. ACTION SPORTS,
s. r. o., nejde o prípustnú reklamu v zmysle § 4 ods. 2 zákona o reklame.
Výška uloženej pokuty 200 eur sa javila krajskému súdu ako primeraná vzhľadom
na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho konania žalobcu ako aj vzhľadom
na skutočnosť, že spol. ACTION SPORTS, s. r. o. neutrpela žiadnu priamu škodu. Preto
námietky žalobcu proti výške pokuty považoval súd za nedôvodné.
Pokiaľ žalovaný opravil zrejmú nesprávnosť v odôvodnení rozhodnutia za použitia
§ 47 ods. 6 správneho poriadku a o oprave upovedomil žalobcu písomne listom z 05.04.2011
ani námietky týkajúce sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nepovažoval krajský súd
za dôvodné.
Krajský súd neprihliadol ani na tvrdenie žalobcu, že žalovaný, resp. správny orgán
1. stupňa nerozhodol o veci v lehote podľa § 11 ods. 5 zákona o reklame. Mal za to, že ak
sa správny orgán 1. stupňa dozvedel prvýkrát o porušení povinností žalobcom dňa
06.11.2009, vo veci rozhodol dňa 24.05.2010, t. j. v jednoročnej lehote v zmysle § 11 ods. 5
zákona o reklame, skutočnosť, že rozhodnutie žalovaného nadobudlo právoplatnosť dňa
25.01.2011, nemá na posúdenie lehoty na rozhodnutie vo veci podľa § 11 ods. 5 zákona
o reklame vplyv.
Takto potom krajský súd dospel k záveru, že žalovaný úplne zistil skutočný stav veci,
dokazovanie správne vyhodnotil, vyvodil z neho správny právny názor a rozhodol v súlade
so zákonom a dôvody uvedené žalobcom v žalobe neboli podľa krajského súdu spôsobilé
na zrušenie napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi, ktorý
nemal v konaní úspech, právo na náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie namietajúc,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Poukázal na to, že žalovaný správny orgán vo výrokovej časti svojho rozhodnutia
uviedol, že žalobcovi sa ukladá pokuta za porušenie povinností zistených kontrolou dňa
20.01.2010. Aj vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 07.04.2011 tvrdil,
že o porušení zákona o reklame zo strany žalobcu sa dozvedel až pri kontrole vykonanej dňa
20.01.2010, nakoľko až pri tejto kontrole bola správnemu orgánu predložená notárska
zápisnica zo dňa 21.08.2009, z ktorej malo vyplývať protiprávne konanie žalobcu.
Poukázal na to, že z inšpekčného záznamu zo dňa 06.11.2009 správneho orgánu
1. stupňa jednoznačne však vyplýva, že už toho dňa mal správny orgán predmetnú notársku
zápisnicu k dispozícii. Táto skutočnosť je uvedená v časti inšpekčného záznamu označenej
ako „kontrolné zistenia“.
Podľa žalobcu na základe vykonaného dokazovania dospel súd k správnemu
skutkovému zisteniu, že o porušení povinností zo strany žalobcu podľa § 4 ods. 3 zákona
o reklame sa správny orgán dozvedel už 06.11.2009, čo konštatuje aj v odôvodnení svojho
rozsudku. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel súd k záveru, že nakoľko sa prvostupňový správny orgán dozvedel o porušení povinností dňa 06.11.2009 a o uložení
pokuty rozhodol 24.05.2011, dodržal jednoročnú lehotu podľa § 11 ods. 5 zákona o reklame.
S týmto právnym názorom prvostupňového súdu žalobca vyslovil nesúhlas.
S poukazom na ustanovenie § 11 ods. 5 zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame, ktoré neupravuje
lehotu na vydanie rozhodnutia prvostupňového orgánu, ale lehotu na uloženie pokuty.
Žalobca mal za to, že pokutu možno považovať za uloženú účastníkovi správneho
konania vtedy, keď mu vznikne povinnosť túto pokutu uhradiť. Táto povinnosť nevzniká
vydaním rozhodnutia, ale až jeho právoplatnosťou, pretože len právoplatné rozhodnutie
je pre účastníka konania záväzné.
Podľa názoru žalobcu je v zmysle ustanovenia § 11 ods. 5 zákona o reklame potrebné,
aby správny orgán v jednoročnej subjektívnej lehote nielen vydal rozhodnutie o uložení
pokuty, ale aby v tejto lehote vydané rozhodnutie nadobudlo aj právoplatnosť. K uloženiu
pokuty, a teda k vzniku určitej právnej povinnosti pre účastníka konania, dochádza
až právoplatnosťou rozhodnutia.
Lehotu upravenú v ustanovení § 11 ods. 5 zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame
je potrebné považovať za lehotu prekluzívnu, po uplynutí ktorej nemožno účastníka konania
postihnúť za správny delikt. Jedná sa o hmotnoprávnu lehotu, ktorá sa neprerušuje dňom
vydania rozhodnutia prvostupňového orgánu. Obdobným spôsobom je limitované ukladanie pokút aj podľa iných predpisov, napr. v § 38 ods. 7 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve,
alebo v § 19 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce.
Podľa názoru žalobcu mohol teda správny orgán právoplatne rozhodnúť vo veci
len v termíne do 06.11.2010, teda do jedného roka odvtedy, ako sa prvý raz o porušení zákazu
šírenia inej ako prípustnej porovnávacej reklamy dozvedel. Rozhodnutie však nadobudlo
právoplatnosť až 25.01.2011, teda po uplynutí zákonom stanovenej subjektívnej lehoty.
Rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je podľa žalobcu založené na nesprávnom
právnom posúdení veci, pretože neboli splnené podmienky na uloženie pokuty po uplynutí
lehoty podľa ustanovenia § 11 ods. 5 zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame, čím sú v predmetnej
veci dané dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Vzhľadom k uvedenému žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného Slovenská obchodná inšpekcia,
Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, Prievozská 32,
827 99 Bratislava, č. SK/0858/99/2010 zo dňa 18.01.2011 zruší a vec vráti žalovanému
na ďalšie konanie a žalovaného zaviaže nahradiť žalobcovi trovy konania.
Žalovaný v písomnom vyjadrení na odvolanie zotrvávajúc na dôvodoch svojho rozhodnutia a vyjadreniu k žalobe k žalobcovým námietkam uviedol, že si nie je vedomý
žiadneho porušenia zákona. Bol toho názoru, že ako kontrolný orgán postupoval v zmysle
zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame, správne zistil skutkový stav a vyvodil právny záver v tom
zmysle, že kontrolovaný subjekt porušil uvedený právny predpis. Na základe tohto zistenia
mu bola uložená pokuta ktorú považuje žalovaný za primeranú k zistenému porušeniu zákona
a rozsahu dopadu na spotrebiteľa.
Žalovaný zastáva názor, že rozhodnutie č. SK/0858/99/2010 zo dňa 18.01.2011 bolo
vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu veci, v súlade splatnými
právnymi predpismi, čo potvrdil aj Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozhodnutí
13S/24/2011-41 zo dňa 28.06.2011, ktorého sa žalovaný pridržiava.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd odvolací odvolanie ako nedôvodné zamietol a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,
č. k. 13S/24/2011-41 zo dňa 28.06.2011 potvrdil s tým, že žalobcovi sa nepriznáva právo
na náhradu trov konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja
ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia verejného rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá
OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
V intenciách ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP „Rozhodovanie o žalobách proti
rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“ sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Správne súdnictvo zabezpečuje kontrolu zákonnosti rozhodnutia. Keďže súd nie je oprávnený rozhodnúť vo veci samej, je pre posúdenie veci rozhodujúci právny
(ale aj skutkový) stav v čase rozhodovania správneho orgánu (§ 250i ods. 1 veta prvá OSP).
Podľa § 250i ods. 2 OSP ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore
alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných
a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní
tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže
vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané
správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.
Citované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky
tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní
nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani
čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk
závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí
správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom zistí
skutkové, či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu
orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.
Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy je založený
i na zistení vady v procesnom postupe alebo rozhodnutí (§ 250i ods. 3 OSP). Pokiaľ takáto
vada nie je súdom zistená znamená to, že správnym orgánom použitý procesný postup,
zistenie skutkového stavu a následná aplikácia hmotnoprávneho predpisu. Ak takáto vada
zistená je, súd v zmysle § 250i ods. 3 OSP vždy skúma, či táto vada mala vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia.
Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zásad Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) posudzujúc, či krajský náležite preskúmal zákonnosť
žalobou napadnutých rozhodnutí a v intenciách dôvodov podaného odvolania dospel k záveru,
že krajský súd vec nesprávne právne posúdil.
Obsahom administratívneho spisu bolo nesporne preukázané, a potvrdil to vo svojom
rozsudku i krajský súd, že prvostupňový správny orgán sa o porušení zákona, a to § 4 ods. 3
zákona o reklame, zo strany žalobcu dozvedel 06.11.2009, pričom o uložení pokuty rozhodol
24.05.2010. Žalovaný rozhodol dňa 18.01.2011 a vec bola právoplatne skončená 25.01.2011.
Podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1
je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd Slovenskej
republiky princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore, ktorým
vyslovil, že „v právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené
princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu),
čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv,
ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu
možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané.“ (pozri k tomu bližšie
sp. zn. I. ÚS 17/1999, Nález z 22.09.1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR
1999, s. 365; zhodne sp. zn. I. ÚS 44/1999. Nález z 13.10.1999. Zbierka nálezov a uznesení
Ústavného súdu SR 1999, s. 382).
V judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky sa požiadavka materiálneho
právneho štátu akceptovala aj v ďalšom právnom názore, podľa ktorého „v právnom štáte,
v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna
istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu, čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy), sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými
subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98).“ (pozri sp. zn. I. ÚS 54/02. Nález
z 13.11.2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750).
Základnou premisou materiálneho právneho štátu prezentuje všeobecná záväznosť
práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, ako aj každý
jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok.
Ustanovením čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa Slovenská republika
zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecne záväzné pravidlá medzinárodného práva,
medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
V intenciách čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky je Európsky dohovor o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.) súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah
ústavných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy „trestné
obvinenie“ a „práva a záväzky občianskej povahy“ pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6
ods. 1 dohovoru vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku
členských štátov dohovoru (pozri napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976).
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že trestanie za správne delikty
(priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb -
podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto
hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu.
Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami za ktoré ukladajú
sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené
prirodzeno-právnymi princípmi.
Keďže čl. 6 ods. 1 prvá veta dohovoru hovorí „o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia“ je podľa názoru najvyššieho súdu nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré
sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu,
ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť.
Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych
sankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov 13.02.1991 na 452. zasadnutí zástupcov
ministrov odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili
zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto
odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih
za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné
opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy
postihu sa považujú za správne sankcie.
Podľa zásady č. 6 tohto odporúčania je nevyhnutné v rámci správneho konania
vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania
v zmysle rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní.
V predmetnej veci, keďže ide o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov
správnych orgánov o postihu za správny delikt s uložením peňažnej pokuty, treba podľa
názoru odvolacieho súdu aplikovať na danú vec čl. 6 ods. 1 prvá časť dohovoru.
V predmetnej veci žalobcovi bola uložená pokuta podľa § 11 zákona o reklame.
Z ustanovenia § 11 ods. 5 zákona o reklame vyplýva že pokutu možno uložiť
do jedného roka odo dňa, keď sa orgán dozoru o porušení zákona dozvedel, najneskôr však
do troch rokov odo dňa porušenia tohto zákona.
V zmysle dnes už ustálenej judikatúry slovné spojenie použité zákonodarcom...
„pokutu možno uložiť“... je potrebné chápať tak, že uložením pokuty treba rozumieť
právoplatné rozhodnutie. Pokiaľ by pre uloženie pokuty postačovalo iba vydanie rozhodnutia
orgánu prvého stupňa, nebolo by možné zabrániť predlžovaniu konania na úkor účastníka.
S ohľadom na konštitutívny charakter rozhodnutia o uložení sankcie za správny delikt
až materiálnou právoplatnosťou je dotknutá právna sféra páchateľa správneho deliktu, keďže
týmto okamihom vznikne jeho povinnosť sa rozhodnutiu podrobiť (pozri k tomu bližšie nález Ústavního soudu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 192/05 – www.nalus.cz, rozsudok
Nejvyššího správního soudu Českej republiky sp. zn. 6A/99/2001 - www.nssoud.cz,
či rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 8Sžo/147/2008 – ZSP
70/2009).
V zmysle zhora uvedeného preto na zachovanie lehôt podľa § 11 ods. 5 zákona
o reklame nestačí len v rámci nich vydať prvostupňové rozhodnutie, ale je nevyhnutné,
aby toto najneskôr v posledný deň uvedených lehôt nadobudlo aj právoplatnosť. Za uloženie
sankcie za správny delikt možno považovať len také rozhodnutie, ktoré je už v zásade
konečné, a ktorým bola právoplatne uložená povinnosť plniť. Až právoplatnosťou takéhoto
rozhodnutia bola priamo dotknutá práva sféra povinného subjektu.
Prakticky všetky právne predpisy, ktoré zakotvujú postih za iný správny delikt
ustanovujú prekluzívne lehoty na uloženie sankcie. Časové limitovanie právneho postihu
za správny delikt má dôvody materiálne (účel sankcie možno dosiahnuť len jej včasným
uložením, sankcia uložená po uplynutí dlhej doby od protiprávneho konania stráca funkciu
individuálnej ako aj generálnej prevencie) a dôvody procesné (uplynutím dlhšej doby od spáchania protiprávneho konania sa oslabuje sila dôkazných prostriedkov).
Zákonodarca v predmetnom ustanovení ustanovil subjektívnu jednoročnú prekluzívnu
lehotu, ktorá plynie v rámci objektívnej trojročnej prekluzívnej lehoty.
Lehoty (či doby) uvedené v zhora citovanom zákonnom ustanovení§ 11 ods. 5 zákona
o reklame (jednoročná subjektívna a trojročná objektívna) na uloženie sankcie za správny
delikt sú prekluzívnymi (prepadnými) lehotami, na uplynutie ktorých je povinný prihliadnuť
správny orgán z úradnej povinnosti (ex offo), aj keď ich uplynutie nie je účastníkom konania
namietané.
Na konanie inšpekčných orgánov pri ukladaní sankcií podľa zákona o reklame
sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní - zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), podľa
ktorého žalovaný aj postupoval, ktorý však nepozná zastavenie plynutia prekluzívnej lehoty
(či už jej nezačatím, spočívaním, neskončením, či prerušením jej plynutia).
Termín „dozvedieť sa o porušení povinnosti“ podľa § 11 ods. 5 zákona o reklame
znamená, že ide o časový okamih vedomosti správneho orgánu, príslušného na rozhodnutie
o postihu za protiprávne konanie.
Pre počítanie času je prirodzeným a obvyklým počítaním spôsob označovaný
„a momento ad momentum“, od okamihu k okamihu.
Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutí v predmetnej veci nesporne vyplýva,
že žalovaný sa po vykonaní šetrenia musel dozvedieť (a aj sa dozvedel) o protiprávnom
konaní žalobcu najneskôr na základe inšpekčného záznamu zo dňa 06.11.2009, na základe
ktorého začal dňa 21.04.2010 správne konanie podľa § 18 správneho poriadku za porušenie
§ 4 ods. 3 zákona o reklame. O uložení pokuty rozhodol rozhodnutím z 24.05.2010. Proti
rozhodnutiu o uložení pokuty podal žalobca odvolanie. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný
18.01.2011 tak, že napadnuté prvostupňové rozhodnutie vo výrokovej časti zmenil.
Podľa ustálenej judikatúry správne konanie prvostupňové a druhostupňové tvorí jeden
celok a je skončené až právoplatnosťou druhostupňového rozhodnutia, t. j. v danej veci 25.01.2011.
Vzhľadom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že pokiaľ krajský súd žalobu
zamietol považujúc pokutu za uloženú v zákonnej lehote, nerozhodol v súlade so zákonom,
a preto rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 prvá veta OSP zmenil, rozhodnutie
žalovaného spolu s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil
žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie (§ 250j ods. 2 písm. a/ a e/ OSP).
Žalovanému treba vytknúť, že mal na preklúziu prihliadnuť pri rozhodovaní o opravnom
prostriedku. Ak správne orgány nestihli pokutu uložiť v lehote jedného roka, bolo potrebné
konanie podľa § 30 správneho poriadku zastaviť.
Podľa § 250j ods. 4 OSP správne orgány sú viazané názorom súdu.
O náhrade trov súdneho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 2 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP s poukazom na § 151 ods. 1 a 5
OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu pozostávajúcu zo zaplatenia súdneho
poplatku za žalobu a za odvolanie 2 x po 66 eur a z trov právneho zastúpenia v sume 193,23
eura v zmysle ich vyčíslenia, a to za 3 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia 09.03.2011, podanie žaloby 17.03.2011 a podanie odvolania 08.08.2011) jeden úkon á 57 eur
(správne mohol účtovať za jeden úkon 123,50 eura), plus 3 x 7,41 režijný paušál plus odmena
za jeden úkon právnej služby (§ 11 ods. 1 (správne ods. 4) a § 14 ods. 1 písm. a/ a b/ a § 16
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov), ktorú náhradu je v zmysle § 149 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP žalovaný povinný zaplatiť na účet JUDr. Dušana Motúsa, advokáta so sídlom
Hviezdoslavova 3, Prievidza, vedený vo VÚB, a. s., číslo účtu X. do troch dní.
Vzhľadom na to, že súd rozhoduje o náhrade trov konania na návrh, nemohol najvyšší
súd priznať žalobcovi vyššiu odmenu, ako si vyúčtoval.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. mája 2012
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková