5Sžo/38/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Y. Z., nar. X., bytom C., proti odporcovi Mestu Banská Bystrica, Československej armády 26, Banská Bystrica,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. 140876/2010 z 01. decembra 2010

a o odvolaní odporcu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 27Sp/1/2011-

15 z 01. júla 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Banskej

Bystrici, č. k. 27Sp/1/2011-15 z 01. júla 2011   p o t v r d z u j e.

Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“)

zastavil konanie o preskúmane rozhodnutia odporcu č. 140876/2010 z 01. decembra 2010

s tým, že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená Ministerstvu vnútra Slovenskej

republiky. Zároveň vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Krajský súd zaoberajúc sa primárne otázkou príslušnosti, aplikácie procesného

predpisu na konanie o priestupkoch pred obcou a následne od toho sa odvíjajúcou otázkou

odvolacieho správneho konania alebo súdneho preskúmavacieho konania podľa tretej hlavy

piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), vychádzajúc z ustanovení § 7

ods. 4 zákona č. 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 282/2002 Z. z.“) a § 81 a § 89 zákona č. 372/1990

Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 372/1990 Zb.“), dospel

k záveru, že v predmetnej veci mal odporca – Mesto Banská Bystrica postúpiť odvolanie

navrhovateľky proti svojmu rozhodnutiu, ktorým uznal navrhovateľku vinnou a) zo spáchania

priestupku podľa § 7 ods. 1 písm. f/ zákona č. 282/2002 Z. z., a b) zo spáchania priestupku

podľa § 7 ods. 2 písm. b/ zákona č. 282/2002 Z. z. a uložil jej pokutu za spáchanie priestupku

pod písm. a/ 20,- eur a za spáchanie priestupku pod písm. b/ 30 eur., nadriadenému

správnemu orgánu, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, a to v zmysle § 51

a § 89 zákona č. 372/1990 Zb. a § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Preto

Krajský súd v Banskej Bystrici nemá právomoc konať a rozhodnúť o odvolaní navrhovateľky

v konaní podľa tretej hlavy piatej časti OSP. Až právoplatné rozhodnutie odvolacieho

správneho orgánu je možné preskúmať súdom podľa druhej hlavy piatej časti OSP.

V predmetnej veci bola navrhovateľka ako účastníčka správneho konania nesprávne poučená,

pretože správne má prebiehať odvolacie konanie podľa § 81, § 83 ods. 2 zákona

č. 372/1990 Zb..

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti v rámci posudzovania podmienok konania

podľa § 103 OSP zistiac, že v konaní sa vyskytol taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nie je možné odstrániť, a to nedostatok vecnej a funkčnej príslušnosti súdu vec prejednať, súd

s poukazom na ustanovenie § 104 ods. 1 OSP v spojení s § 256c (správne malo byť § 246c)

ods. 1 veta prvá OSP konanie zastavil s tým, že vec bude po právoplatnosti tohto uznesenia

postúpená druhostupňovému správnemu orgánu, do ktorého právomoci patrí rozhodnúť

o odvolaní navrhovateľky.

O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP tak,

že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Odporca rozhodnutie krajského súdu napadol včas podaným odvolaním majúc

za to, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že nijaký zákon

neuvádza, že prejednávanie priestupkov obcou je preneseným výkonom štátnej správy,

pričom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov

štátnej správy na obce a na vyššie územné celky v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon č. 416/2001 Z. z.“) na prenesený výkon štátnej správy sa obciam poskytujú

prostriedky štátneho rozpočtu podľa osobitného zákona, pričom Mestu Banská Bystrica neboli poskytované a nie sú poskytované prostriedky zo štátneho rozpočtu na prejednávanie

priestupkov podľa zákona č. 282/2002 Z. z..

Mal za to, že tvrdenie krajského súdu, že „v konaní o priestupkoch (ktoré

je dvojinštančné), ako aj v súdnom preskúmavacom konaní (podľa druhej hlavy piatej časti

OSP, podľa ktorej súd preskúmava už právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy)

má byť zachovaný jednotný postup (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k 2Sžo/185/2010 zo dňa 11. mája 2011). Ak by obce v konaní o priestupkoch vykonávali

samosprávu, bol by tento postup narušený, pretože konanie pred obcami by bolo len

jednoinštančné, súd by v rámci preskúmavacieho konania postupoval podľa tretej hlavy piatej

časti OSP (preskúmavanie neprávoplatných rozhodnutí orgánov verejnej správy)

a účastníkovi priestupkového konania by tak boli odňaté práva, ktoré by inak mohol uplatniť

v odvolacom správnom konaní“, je irelevantné a nelogické.

Poukazoval pritom na ustanovenie § 8 a § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s tým, že závery

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky môžu byť v príbuzných veciach rozdielne.

Taktiež trval na tom, že navrhovateľke bolo v danej veci dané aj správne poučenie,

a to s poukazom na ustanovenie § 83 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb., § 58 ods. 1 správneho

poriadku a § 27 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb..

Podľa názoru odporcu, v danom prípade nie je príslušnosť na rozhodovanie

o odvolaniach ako riadnych opravných prostriedkoch v priestupkovom konaní daná v § 89

zákona č. 372/1990 Zb..

Odporca vytýkal krajskému súdu, že v odôvodnení uznesenia (strana 3) odcitoval

znenie § 52 zákona č. 372/1990 Zb., ale pri určení príslušnosti orgánu na rozhodovanie

o odvolaní v tejto veci ho vôbec logicky a právne neodôvodnil vo vzťahu k § 7 ods. 4 zákona

č. 282/2002 Z. z. a čo sa týka samosprávnej pôsobnosti Mesta vo vzťahu k § 4 ods. 4 zákona

č. 369/1990 Zb. o obecnom riadení v znení neskorších právnych predpisov.

Na základe vyššie uvedených skutočností odporca navrhol, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 01. júla 2011,

č. k. 27Sp/l/2011 zrušil.

Navrhovateľka odvolací návrh nepodala.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní odporcu (§ 212 ods. 1 OSP s použitím § 246c ods. 1 veta

prvá OSP) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru,

že odvolaniu odporcu nemožno priznať úspech.

Predmetom odvolania napadnutého rozhodnutia obce bolo rozhodnutie o priestupku

podľa § 7 ods. 1 písm. f/ zákona č. 282/2002 Z. z..

Podľa § 7 ods. 2 písm. f/ zákona č. 282/2002 Z. z. priestupku sa dopustí ten, kto

nezabráni voľnému pohybu psa okrem priestorov na to určených.

Podľa § 7 ods. 3 zákona č. 282/2002 Z. z. za priestupok podľa odseku 1 a odseku 2

písm. a/ až c/ možno uložiť pokutu do 165,- eur a za priestupok podľa odseku 2 písm. d/ až f/

možno uložiť pokutu do 65,- eur.

Podľa § 1 ods. 1 veta prvá zákona č.369/1990 Zb. zo 06. septembra 1990 o obecnom

zriadení, ktorý nadobudol účinnosť dňom 24. novembra 1990, obec je samostatný územný

samosprávny a správny celok Slovenskej republiky; združuje osoby, ktoré majú na jej území

trvalý pobyt.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov

štátnej správy na obce a na vyššie územné celky, v znení zákona účinného

od 01. januára 2002 ak zákon pri úprave pôsobnosti obce alebo vyššieho územného celku

(samosprávneho kraja) neustanovuje, že ide o prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy,

platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce alebo vyššieho územného celku

(samosprávneho kraja).

Zákonodarca u obce rozlišuje medzi preneseným výkonom pôsobnosti štátnej správy

a výkonom samosprávnej pôsobnosti obce.

Podľa § 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (zákon nadobudol účinnosť dňom

01. októbra 1990) orgány štátnej správy Slovenskej republiky a obce vedú občanov k tomu, aby dodržiavali zákony a ostatné právne predpisy a rešpektovali práva spoluobčanov; dbajú

najmä o to, aby občania nesťažovali plnenie úloh štátnej správy a obcí a nenarúšali verejný

poriadok a občianske spolunažívanie.

Ustanovenie § 52 zákona č. 372/1990 Zb. v znení účinnom od 01. januára 2004

do 31. januára 2009 priamo zaraďovalo obce medzi správne orgány prejednávajúce

priestupky (§ 52 písm. c/).

Toto ustanovenie bolo síce s účinnosťou od 01. februára 2009 zmenené, avšak naďalej

podľa § 86 písm. b/ zákona č.372/1990 Zb. v blokovom konaní môžu obce prejednávať

priestupky proti verejnému poriadku podľa § 47 a 48, priestupky proti občianskemu

spolunažívaniu podľa § 49, priestupky proti majetku podľa § 50, ako aj priestupky proti

poriadku v správe vykonávanej obcou (§ 21 ods. 1, § 24 ods. 1 písm. c/, § 26 ods. 1, § 27

ods. 1 písm. b/, § 30 ods. 1, § 32 ods. 1, § 34 ods. 1, § 35 ods. 1, § 45 a 46/ a priestupky

porušenia všeobecne záväzného nariadenia obce.

Podľa § 51 zákona č. 372/1990 Zb. ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené

inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní (zákon

č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„správny poriadok“).

Všeobecný predpis o správnom konaní sa vzťahuje i na konanie o ukladaní pokút

podľa zákona č. 282/2002 Z. z. (§ 7 ods. 6 zákona č. 282/2002 Z. z.).

Podľa § 83 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. návrh na preskúmanie rozhodnutia

o priestupku súdom možno podať až po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku

v správnom konaní.

Z uvedenej právnej úpravy teda vyplýva, že rozhodnutie obce o priestupku a o uložení

sankcie zaň treba považovať za individuálny správny akt vydaný v správnom konaní, ktorým

sa zasiahlo do práv a oprávnených záujmov fyzickej alebo právnickej osoby, ktorý

je preskúmateľný súdom v správnom súdnictve podľa ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, a to vzhľadom na právnu úpravu v zákone o priestupkoch v spojení

s právnou úpravou správneho poriadku, až po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov

na základe žaloby postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku (§ 247 a nasl.).

Touto právnou úpravou prejavil zákonodarca svoju vôľu konať a rozhodnúť

vo veciach priestupkov urýchlene a hospodárne v správnom konaní s možnosťou súdneho

prieskumu správneho rozhodnutia až po právoplatnom skončení správneho konania. Takáto

právna úprava zákonom ustanovuje postavenie obce v konaní o priestupkoch, ako správneho

orgánu pri prenesenom výkone štátnej správy a súčasne vylučuje jej postavenie

samosprávneho orgánu.

Vychádzajúc z vyššie citovaných a uvedených zákonných ustanovení ako aj dnes

už ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri k tomu napr. uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Nds/5/2008 zo 04. decembra 2008,

sp. zn. 6Sžo/232/2008 z 10. marca 2010, 6Sžo/123/2009 z 10. marca 2010, 6Sžo/528/2009

z 23. februára 2010, 5Sžo/37/2010 z 22. júna 2010, 6Rks/1/2011 z 30. mája 2011,

2Rks/2/2011 zo 17. augusta 2011 – www.nsud.sk) treba dospieť k záveru (ku ktorému

správne dospel aj krajský súd), že pri prejednávaní priestupku vystupuje obec v úlohe

správneho orgánu (nie samosprávneho orgánu), tzn. že v konaní o priestupku má vždy

postavenie správneho orgánu pri prenesenom výkone štátnej správy, i keď to zákon

o priestupkoch v znení účinnom od 01. februára 2009 ani zákon č. 282/2002 Z. z. výslovne

neurčujú.  

Takto potom o odvolaní proti rozhodnutiu obce (starostu obce, primátora mesta)

o priestupku rozhoduje orgán štátu príslušný podľa osobitných predpisov, a tým je podľa

zákona č. 254/2007 Z. z. o zrušení krajských úradov, ktoré o odvolaní rozhodovali

do 30. septembra 2007, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Až právoplatné

rozhodnutie tohto druhostupňového správneho orgánu je preskúmateľné súdom na základe

žaloby (§ 83 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. a § 247 a nasl. OSP).

Námietky odporcu vznesené v odvolaní ohľadom nesprávneho právneho posúdenia

veci, neposkytovania prostriedkov zo štátneho rozpočtu na prejednávanie priestupkov mesta, ako aj rozdielnych záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v príbuzných veciach

považuje preto Najvyšší súd Slovenskej republiky za právne irelevantné bez možnosti

ovplyvniť správne rozhodnutie krajského súdu o zastavení konania a postúpení veci

Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250ja ods. 3 veta

druhá OSP a § 219 ods. 1, 2 OSP napadnuté uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

§ 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP v spojení

s § 250l ods. 2, ako aj s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 OSP tak, že navrhovateľke

ich náhradu nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnila a ani jej v odvolacom konaní trovy

nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. októbra 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková