Najvyšší súd

5Sžo/35/2011

  Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci žalobcu P., nar. X., bytom D., zastúpeného JUDr. Vladimírom

Fraňom, advokátom so sídlom Haškova 18, Nové Mesto nad Váhom, proti žalovanému

Ministerstvu obrany Slovenskej republiky, Generálny štáb Ozbrojených síl Slovenskej

republiky, so sídlom Kutuzovova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. ŠbPO-76-47/2010 z 28. júna 2010, na odvolanie žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 10. júna 2011, č. k. 4S/266/2010-95, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k. 4S/266/2010-95 z 10. júna 2011   p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa

§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu proti

rozhodnutiu žalovaného č. ŠbPO-76-47/2010 zo dňa 28. júna 2010, ktorým bolo zamietnuté

odvolanie žalobcu a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie - Personálny rozkaz č. 2281 zo dňa 01. apríla 2010, o prepustení žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka

podľa § 70 ods. 1 písm. j/ zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov Ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 346/2005 Z. z.“ alebo „zákon o štátnej službe“)

dňom 30. júna 2010 z dôvodu uplynutia žalobcovej doby výsluhy v hodnosti a nezaradenia

do programového udržiavania.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že prvostupňový správny orgán, ako

aj žalovaný v konaní o prepustení žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka

podľa § 70 ods. 1 písm. j/ zákona č. 346/2005 Z. z. postupovali v súlade s ustanoveniami

zákona, ktoré cituje na strane 5 až 9 svojho rozhodnutia.

Uviedol, že z obsahu spisu bolo preukázané, že žalobcovi bol Personálny rozkaz

č. 2281 účinne doručený do vlastných rúk prostredníctvom poverených profesionálnych

vojakov dňa 06. apríla 2010, pričom tento doručovanú písomnosť prijal avšak jej prevzatie

odmietol podpísať. Doručenie bolo preukázané záznamom vyhotoveným doručujúcimi osobami. Napadnuté druhostupňové rozhodnutie žalovaného zo dňa 28. júna 2010 bolo

žalobcovi doručené dňa 07. júla 2010. S poukazom na § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 71/1967

Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov sú uvedené lehoty

na vydanie rozhodnutia podľa krajského súdu len lehotami poriadkovými, ich nedodržanie

nemá vplyv na právnu pozíciu účastníkov konania a namietanie nedodržania poriadkových

lehôt teda netvorí dôvod na zrušenie takéhoto rozhodnutia.

Záverom svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že z dôvodu, že odvolaním žalobcu

bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 70 ods. 1 písm. j/ zákona č. 346/2005 Z. z.,

nenastal predpoklad odkladu jeho vykonateľnosti podľa uvedeného ustanovenia, a teda

žalobca už po prevzatí Personálneho rozkazu č. 2281, t. j. najneskôr dňom 06. apríla 2010

musel predpokladať a mať vedomosť o svojom postavení profesionálneho vojaka po termíne

30. júna 2010 aj napriek okolnosti, že druhostupňové rozhodnutie prevzal až 07. júla 2010.  

O trovách konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca,

domáhajúc sa toho, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok

krajského v Bratislave a vec mu vrátil na nové konanie.

Dôvodil tým, že krajský súd na základe nesprávneho porozumenia skutkového stavu

veci vydal nezákonný rozsudok.

Žalobca sa nestotožnil s názorom krajského súdu, že pre ukončenie služobného

pomeru profesionálneho vojaka v dočasnej službe, respektíve v čase do uplynutia doby

výsluhy v hodnosti a nezaradenia do programu udržiavania, je rozhodujúce uplynutie času a nie vydanie rozhodnutia.

Podľa žalobcu služobný pomer profesionálneho vojaka v dočasnej službe, respektíve v službe do uplynutia doby výsluhy hodnosti nekončí priamo zo zákona uplynutím tejto doby,

ale pre jeho ukončenie je potrebné aj vydanie rozhodnutia. Toto rozhodnutie, v danom prípade

personálny rozkaz, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia žalovaného nemôže

mať iba deklaratórne účinky, ale nevyhnutne musí mať účinky konštitutívne. Rozhodnutia

žalovaného nemôže mať iba deklaratórne účinky, ale nevyhnutne musí mať účinky

konštitutívne. Preto je podľa názoru žalobcu v danej veci podstatnou a významnou

tá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nebolo vydané do dňa skončenia,

resp. predpokladaného a plánovaného skončenia služobného pomeru žalobcu uplynutím doby

výsluhy rokov, teda do 30. júna 2010, ale až 07. júla 2010.

Ďalej uviedol, že pri vydávaní napadnutého rozhodnutia žalovaného nebola dodržaná

lehota v odvolacom správnom konaní, konanom žalovaným, v ktorom bolo vydané napadnuté

rozhodnutie, a to ani predĺžená 60 dňová lehota, a že do dňa predpokladaného skončenia

služobného pomeru, nebolo rozhodnutie o jeho skončení, teda napadnuté rozhodnutie

žalovaného ani len vydané a jemu predchádzajúci personálny rozkaz právoplatný. Žalobca

sa nestotožnil ani s rozhodnutím krajského súdu, že lehoty na vydanie rozhodnutia správnym

orgánom, sú iba poriadkovými lehotami, a že ich nedodržanie nemá vplyv na právny pozíciu

účastníkov konania. Žalobca bol toho názoru, že bez ohľadu na prípadný odkladný účinok,

resp. vylúčenie tohto odkladného účinku priamo zo zákona, pre posudzovanie právnej pozície

účastníkov, je rozhodujúce právoplatné rozhodnutie. Prípadný odkladný účinok, podľa názoru

žalobcu súvisí iba s vykonateľnosťou rozhodnutia. V uvedenom prípade by to znamenalo,

že v prípade, pokiaľ by žalovaný vyhovel v plnom rozsahu odvolaniu proti predchádzajúcemu

personálnemu rozkazu služobný pomer žalobcu, ako profesionálneho vojaka, by trval nepretržite naďalej, a iba za obdobie od 30. júna 2010 do vydania tohto prípadného

rozhodnutia žalovaného by nebol personálne sankcionovaný za nevykonávanie služby, a táto

doba by sa pokladala za riadny výkon služby profesionálneho vojaka.

Podľa názoru žalobcu nie je možné túto situáciu vykladať opačne, teda tak,

že už samotná absencia vykonateľnosti neprávoplatného rozhodnutia správneho orgánu

znamená skončenie jeho služobného pomeru. Toto nie je podľa jeho názoru prípustné, pretože

právne účinky je možné spájať až s právoplatným rozhodnutím.

Žalobca sa taktiež nestotožnil s tým, ako vyhodnotil krajský súd doručovanie

samotného personálneho rozkazu č. 2281 žalovaným. V odôvodnení napadnutého rozsudku

je uvedené, že podľa názoru súdu bol tento personálny rozkaz doručený do vlastných rúk

žalobcu prostredníctvom poverených profesionálnych vojakov dňa 06. apríla 2010, pričom

žalobca doručovanú písomnosť prijal, ale jej prevzatie odmietol podpísať. Krajský súd je toho

názoru, že personálny rozkaz bol žalobcovi takto účinne doručený, bez ohľadu na miesto,

kde sa žalobca v tom čase nachádzal. Doručovanie sa uskutočnilo v ambulancii lekára, kde

sa v tom čase žalobca nachádzal na ošetrení. Ošetrenie sa uskutočnilo z dôvodu bezprostredne

predchádzajúceho pracovného úrazu z toho istého dňa a skutočnosť, že osoby, poverené doručením personálneho rozkazu sa toto pokúsili vykonať pri ošetrení žalobcu u lekára,

pokladá žalobca za nevhodné, nedôstojné a najmä neprípustné. Nie je pravdou to, že by o tomto doručovaní bol spisovaný akýkoľvek záznam, ktorý by žalobca odmietol

podpísať, a že by personálny rozkaz riadne prevzal. V odôvodnení napadnutého rozsudku

je uvedené, že lekár, ktorý vykonával ošetrenie žalobcu do tohto záznamu o doručovaní

personálneho rozkazu potvrdil, že žalobca je spôsobilý na právne úkony zo zdravotného

hľadiska. Toto potvrdenie lekára nie je žiadnym spôsobom konkretizované, ale najmä

všeobecnému lekárovi sa neprislúcha právne relevantne vyjadrovať k spôsobilosti osoby

na právne úkony. V tomto potvrdení dokonca ani nie je uvedené, že žalobca užil

naordinovaný liek proti bolesti, a že mu bolo nariadené ďalšie užívanie týchto liekov.  

Poukazoval na to, že v odôvodnení napadnutého rozsudku je tiež uvedené, že žalobca

v konaní nepredložil doklad, ktorý by dokazoval, že v čase doručovania predmetného

rozhodnutia (personálneho rozkazu) bol lekárom uznaný za práceneschopného. Podľa názoru

žalobcu je táto skutočnosť dostatočne známa správnemu orgánu, ktorý je žalovaný, ako

aj orgány, ktorý vydal napadnutý personálny rozkaz, že ani títo nepokladali za potrebné túto

skutočnosť napádať, resp. pochybovať o nej. Žalobca bol z dôvodu pracovného úrazu zo dňa

06. apríla 2010 práceneschopný nepretržite až do 31. marca 2011. Doklad

o práceneschopnosti priložil k tomuto odvolaniu, absencia tohto dokladu však nemôže v žiadnom prípade predstavovať tak vážnu skutočnosť, ktorá by mohla predstavovať

relevantný dôvod na zamietnutie žaloby.

Podľa žalobcu v tejto súvislosti je však významnou a podstatnou skutočnosťou,

že služobný pomer žalobcu nemohol právne relevantne skončiť dňa 30. júna 2010,

teda v čase, keď tento bol pre pracovný úraz, pochádzajúci z výkonu služby profesionálneho

vojaka, uznaný za práceneschopného.

V doplnenom odvolaní žalobca dňa 26. januára 2012 doručil Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky fotokópiu písomnosti označenej ako skončenie služobného pomeru

č. VSVaP-4-163/2010 zo dňa 12. júla 2010 a jeho prílohy (s poukazom na to, že mu bolo

doručené až 16. júla 2010, pričom na poštu bolo podané dňa 14. júla 2010, teda žalobca

nepredlžoval odopieraním prevzatia doručenie týchto listín) a fotokópiu výkazu doby trvania

služobného pomeru datovaná na deň 30. júna 2010, ktorá však bola doručená navrhovateľovi

až dňa 04. októbra 2010.

Na základe uvedených skutočností žalobca žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na nové konanie

a prejednanie. Náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu na úvod poukázal

na to, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol, na základe akého právneho dôvodu podľa

§ 205 ods. 2 OSP odvolanie podal.

K tvrdeniu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nebolo vydané ku dňu skončenia

služobného pomeru žalobcu uplynutím doby výsluhy rokov, t. j. 30. júna 2010,

ale až 07. júla 2010, a že personálny rozkaz nebol právoplatný žalovaný uviedol, že uvedené

sa nezakladá na pravde a napadnuté rozhodnutie druhostupňového orgánu bolo vydané

28. júna 2010, avšak doručené bolo 07. júla 2010.

K uvedenému poznamenal, že služobný pomer so žalobcom sa skončil na základe

personálneho rozkazu riaditeľa Personálneho úradu č. 2281 z 01. apríla 2010, ktorý bol

vydaný na základe zákona, pri dodržaní všetkých zákonom stanovených lehôt, ale nakoľko

včas podané odvolanie nemá odkladný účinok, dátum vydania rozhodnutia druhostupňového

správneho orgánu nemal na vykonateľnosť predmetného personálneho rozkazu žiaden vplyv. Žalovaný k námietke nedodržania lehoty v správnom konaní uviedol, že personálny

rozkaz riaditeľa Personálneho úradu č. 2281 z 01. apríla 2010 bol žalobcovi doručený

06. apríla 2010. Proti uvedenému personálnemu rozkazu podal žalobca odvolanie, ktoré bolo

riaditeľovi Personálneho úradu doručené 22. apríla 2010. Riaditeľ Personálneho úradu podľa

57 ods. 1 správneho poriadku odvolaniu v rámci autoremedúry nevyhovel a odvolanie žalobcu

podľa § 57 ods. 2 Správneho poriadku predložil odvolaciemu orgánu, ktorým je náčelník

Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Dňa 25. mája 2010 bolo začaté

konanie na druhom stupni, v rámci ktorého odvolací orgán napadnutý personálny rozkaz

preskúmal z vecného i právneho hľadiska. Nakoľko riaditeľ Personálneho úradu odvolaniu

žalobcu nevyhovel, zaslal mu upovedomenie z 20. mája 2010, v ktorom mu oznámil,

že odvolanie predložil odvolaciemu orgánu. Odvolací správny orgán v danom prípade

rozhodol v súlade s ustanoveniami správneho poriadku zákon č. 71/1967 Zb. o správnom

konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“),

a to v 60 dňovej lehote od doručenia odvolania riaditeľom Personálneho úradu. O tejto lehote

nebol odvolací orgán s poukázaním na dikciu ustanovenia § 57 ods. 2 správneho poriadku

povinný žalobcu informovať. K uvedenému žalovaná dodal, že prípadné porušenie týchto

poriadkových lehôt nemá vplyv na zákonnosť daného rozhodnutia, pričom poukázal i na ustanovenie § 250i ods. 3 OSP.

Podľa žalovaného žalobca nepravdivo uvádza, že nie je pravdou, že by o doručovaní

bol spísaný akýkoľvek záznam, ktorý by žalobca odmietol podpísať, a že by personálny

rozkaz riadne prevzal. Priamy nadriadený 06. apríla 2010 upozornil žalobcu, že veliteľ

vojenského útvaru mu v rámci denného hlásenia v dopoludňajších hodinách doručí predmetný

personálny rozkaz, žalobca na túto skutočnosť nereagoval, svojvoľne opustil pracovisko

za účelom návštevy lekára, a to napriek výzve, aby tak urobil až po dennom hlásení.

Personálny rozkaz bol doručený žalobcovi na pracovisku lekára, jeho prevzatie však odmietol

potvrdiť svojim podpisom, o čom bol i komisiou menovanou pre tento účel veliteľom

vojenského útvaru vyhotovený záznam na „Potvrdení o doručení rozhodnutia

profesionálnemu vojakovi“. Podľa vyjadrenia ošetrujúceho lekára MUDr. S. bol žalobca

v čase doručovania rozhodnutia v zdravotníckom zariadení spôsobilý na právne úkony. Pri

doručení napadnutého personálneho rozkazu boli dodržané metodické pokyny pre

doručovanie písomností a rozhodnutí profesionálnym vojakom v rámci správneho konania č.

p.: ŠbPEM-812-81/2006 z 22. augusta 2006 (ďalej len „metodické pokyny“). Na základe

vyššie uvedeného tvrdí, že personálny rozkaz bol riadne doručený, a to v súlade

s ustanoveniami Zákonníka práce, ako aj v súlade s Metodickými pokynmi.

Tvrdenie žalobcu, že mu nemohol skončiť služobný pomer 30. júna 2010, keď bol

pre pracovný úraz, pochádzajúci z výkonu služby profesionálneho vojaka, uznaný

za práceneschopného treba podľa žalovaného považovať za irelevantné vzhľadom

na to, že zákaz z prepustenia v ochrannej dobe je explicitne upravený v § 76 ods. 1 zákona

č. 346/2005 Z. z., pričom žalobca bol prepustený podľa § 70 ods. 1 písm. j/ zákona

č. 346/2005 Z. z., pretože mu uplynula doba výsluhy v hodnosti a nebol zaradený

do programu udržiavania, teda je zrejmé, že ustanovenie o ochrannej dobe sa na neho

nevzťahuje.

Na základe vyššie uvedeného žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4S/266/2010-95 z 10. júna 2011

ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal v medziach podaného odvolania napadnutý

rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1

veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2

OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156

ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,

že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako

aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo

dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

(§ 247 ods. 1 OSP).

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. ŠbPO-

76-47/2010 zo dňa 28. júna 2010, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo potvrdené

prvostupňové rozhodnutie - Personálny rozkaz č. 2281 zo dňa 01. apríla 2010, o prepustení

žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka podľa § 70 ods. 1 písm. j/ zákona

č. 346/2005 Z. z. dňom 30. júna 2010 z dôvodu uplynutia žalobcovej doby výsluhy v hodnosti

a nezaradenia do programového udržiavania.

Z obsahu administratívneho spisu mal najvyšší súd za preukázané, že žalobca bol

Personálnym rozkazom Riaditeľa Personálneho úradu č. 2281 zo dňa 01. apríla 2010 podľa

§ 70 ods. 1 písm. j/ zákona č. 346/2005 Z. z. prepustený zo služobného pomeru

profesionálneho vojaka, pretože mu skončil služobný pomer dňa 30. júna 2010. Dôvodom bola skutočnosť, že mu dňa 30. júna 2010 uplynula doba výsluhy v hodnosti, a že nebol

zaradený do programu udržiavania.

Podľa § 81 zákona č. 346/2005 Z. z. na konanie vo veciach služobného pomeru

profesionálneho vojaka sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní [zákon č. 71/1967

Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny

poriadok“)], ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 21 ods. 3 písm. a/ ods. 4 zákona č. 346/2005 Z. z., dočasná štátna služba,

ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, trvá do uplynutia doby výsluhy

v hodnosti. Dobou výsluhy v hodnosti je časový úsek, v ktorom profesionálny vojak môže

zotrvať v dosiahnutej hodnosti, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 22 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 346/2005 Z. z. za program udržiavania

sa na účely tohto zákona považuje ponechanie profesionálneho vojaka s jeho písomným

súhlasom v dočasnej štátnej službe nad dobu výsluhy v dosiahnutej hodnosti s možnosťou

opakovaného zaradenia do programu udržiavania, najdlhšie však do uplynutia maximálnej

doby služby do programu udržiavania, môže služobný úrad rozhodnutím vedúceho

služobného úradu zaradiť profesionálneho vojaka, ak: a) spĺňa požadované osobitné predpoklady na výkon funkcie a na hodnosť,

zdravotnú spôsobilosť, psychickú spôsobilosť a fyzickú zdatnosť na výkon štátnej

služby a ak je to v záujme služobného úradu,

b) je nedostatok profesionálnych vojakov vo funkciách s príslušnou vojenskou

odbornosťou a funkciu nemožno obsadiť na základe výsledkov konkurenčného výberu

alebo

c) doplňovanie ozbrojených síl nezodpovedá potrebám ozbrojených síl.

Podľa § 195 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. účinného v čase dosiahnutia hodnosti

nadrotmajster bola ustanovená doba výsluhy v tejto hodnosti v trvaní 11 rokov. Do tejto

hodnosti bol žalobca povýšený dňom 01. júla 1999. Jeho výsluha v danej hodnosti uplynula

dňom 30. júna 2010.

Skončiť služobný pomer profesionálneho vojaka prepustením v dočasnej štátnej službe

obligatórnym spôsobom možno z viacerých dôvodov. Jednu skupinu týchto dôvodov

skončenia služobného pomeru profesionálneho vojaka tvorí objektívna právna skutočnosť –

plynutie času, teda zákonom stanovenej doby. Z uvedeného dôvodu zákon stanovuje

skončenie služobného pomeru profesionálneho vojaka vznikom objektívnych právnych

skutočností - uplynutím doby výsluhy v hodnosti: skončenie služobného pomeru z tohto

dôvodu je podmienená kumulatívnym splnením nasledujúcich podmienok:

a) profesionálny vojak, ktorému uplynula doba výsluha v hodnosti nebol vyselektovaný

k povýšeniu do vyššej hodnosti,

b) komisiou pre konkurenčný výber nebol zaradený do programu udržiavania.

Podľa § 70 ods. 1 písm. j/ zákona č. 346/2005 Z. z. služobný pomer profesionálneho

vojaka sa skončí prepustením, ak mu uplynula dohodnutá doba výsluhy v hodnosti a nebol

zaradený do programu udržiavania.

Podľa § 72 ods. 1 písm. b/ zákona č. 346/2005 Z. z. o prepustení profesionálneho

vojaka zo služobného pomeru podľa § 70 ods. 1 písm. i/až 1/ vedúci služobného úradu

rozhodne počas tretieho mesiaca pred splnením dôvodu na prepustenie zo služobného

pomeru.

Podľa § 72 ods. 3 zákona č. 346/2005 Z. z. ak bolo rozhodnuté o prepustení

profesionálneho vojaka zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 70 ods. 1 písm. a/

až c/, h/, i/ až 1/ a n/, služobný pomer sa skončí uplynutím lehoty na prepustenie.

Podľa § 72 ods. 4 zákona č. 346/2005 Z. z. lehota na prepustenie v trvaní dvoch

kalendárnych mesiacov začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho

po dni doručenia rozhodnutia profesionálnemu vojakovi a skončí sa uplynutím posledného

dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak sa vedúci služobného úradu a profesionálny vojak

nedohodnú na skoršom termíne; skorší termín na prepustenie nemožno dohodnúť,

ak sa služobný pomer skončí podľa § 70 ods. 1 písm. i/ až l/.

Podľa § 83 zákona č. 346/2005 Z. z. včas podané odvolanie nemá odkladný účinok okrem odvolania proti rozhodnutiu:

a) o prepustení zo služobného pomeru podľa § 70 ods. l písm. a/ a h/,

b) o uložení disciplinárneho opatrenia,

c) o náhrade škody,

d) prieskumnej komisie, ktorým bola určená zdravotná spôsobilosť profesionálneho

vojaka,  

e) o obnove konania, ak sa napadnuté rozhodnutie nevykonalo,

f) vydanému podľa § 82 ods. 1 písm. b/ a h/.

Podľa § 81 zákona č. 346/2005 Z. z. na konanie vo veciach služobného

profesionálneho vojaka sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa § 52 ods. 2 správneho poriadku rozhodnutie je vykonateľné, ak sa proti nemu

nemožno odvolať (podať rozklad) alebo ak odvolanie (rozklad) nemá odkladný účinok.

Z obsahu súdneho a administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

aj „najvyšší súd“) v zhode s krajským súdom, ako aj s vyjadrením žalovaného mal

preukázané, že služobný pomer žalobcu sa skončil na základe personálneho rozkazu riaditeľa

Personálneho úradu č. 2281 z 01. apríla 2010, ktorý bol vydaný na základe zákona,

pri dodržaní všetkých zákonom stanovených lehôt. Napadnuté rozhodnutie druhostupňového

orgánu bolo vydané 28. júna 2010, nakoľko včas podané odvolanie nemá odkladný účinok,

dátum vydania rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu nemal na vykonateľnosť

predmetného personálneho rozkazu žiaden vplyv.

Podľa § 49 ods. 2 správneho poriadku v ostatných prípadoch, ak osobitný zákon

neustanovuje inak, je správny orgán povinný rozhodnúť vo veci do 30 dní od začatia konania,

vo zvlášť zložitých prípadoch rozhodne najneskôr do 60 dní, ak nemožno vzhľadom

na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju primerane predĺžiť odvolací orgán

(orgán príslušný rozhodnúť o rozklade). Ak správny orgán nemôže rozhodnúť do 30, prípadne

do 60 dní, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov upovedomiť.

Podľa § 57 ods. 2 správneho poriadku, ak nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté

rozhodnutie vydal, o odvolaní, predloží ho spolu s výsledkami doplneného konania

a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď

mu odvolanie došlo a upovedomí o tom účastníka konania.

Podľa § 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd

prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd sa nestotožnil ani z druhou námietkou žalobcu, že pri vydaní

napadnutého rozhodnutia nebola dodržaná lehota v správnom konaní, nakoľko

z administratívneho spisu je zrejmé, že riaditeľ Personálneho úradu odvolaniu žalobcu

nevyhovel, a zaslal mu upovedomenie z 20. mája 2010, v ktorom mu oznámil, že odvolanie

predložil odvolaciemu orgánu. Odvolací správny orgán v danom prípade rozhodol v súlade

s ustanoveniami správneho poriadku, a to v 60 dňovej lehote od doručenia odvolania

riaditeľom Personálneho úradu.

Pokiaľ ide o lehoty stanovené v § 57 ods. 2 správneho poriadku najvyšší súd považuje

za potrebné uviesť, že tieto lehoty sú svojím charakterom lehotami inštruktívnymi, ktoré

sú síce pre správny orgán záväzné, avšak ich nedodržanie neovplyvňuje zákonnosť

administratívnych rozhodnutí; nedodržanie týchto lehôt môže byť dôvodom na podanie

návrhu podľa § 250t OSP, prípadne môže mať za následok aj vyvodzovanie zodpovednosti

podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 191 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. na právne vzťahy profesionálnych

vojakov pri vykonávaní štátnej služby sa primerane použijú ustanovenia § 1 ods. 4, § 15

až 18, § 20, § 36 ods. 2, § 37 a 38, § 39 ods. 1, § 40 ods. 1, 2, 5 až 7, § 49 ods. 4, § 75 ods. 3,

§ 79 ods. 2 § 85 ods. 2, 3 a 5, § 86 ods. 2 a 3, § 90 ods. 1, 7 až 9 a 11, § 91 ods. 1, 3 až 6, § 92

a 93, § 94 ods. 1, § 99, § 104, § 106 ods. 2, § 117, § 118, § 122 ods. 4, § 129 až 131, § 136

ods. 1, § 137 ods. 1, 4 a 5 písm. a/, b/, i/, j/ a l/, § 138, § 141 ods. 1, ods. 2 písm. a/ až h/

a ods. 3, § 144 ods. 1 a 2, § 146 ods. 1, 2 a 4, § 147, 148, 150, 160, 161, § 166 až 170, § 178

až 180, § 181 ods. 1 a 2, § 182 až 189, § 192 až 194, § 195 ods. 2 a 6, § 196, 197, § 198 ods. 1

písm. d/, § 217 až 219, § 220 ods. 1 a 2, § 221 a 222 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka

práce v znení neskorších predpisov.

Podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku,

zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností

zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi

do vlastných rúk. To platí rovnako o písomnostiach tykajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv

a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru.

Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštou

ako doporučenú zásielku

Povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa splní,

len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju pošta vrátila

zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti

bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky

doručenia nastanú ani vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti

odmietne (§ 38 ods. 4 Zákonníka práce).

Najvyšší súd k žalobcovej námietke, že nie je pravdou, že by o doručovaní bol spísaný

akýkoľvek záznam, ktorý by žalobca odmietol podpísať, a že by personálny rozkaz riadne

prevzal uvádza, že uvedený záznam sa nachádza v administratívnom spise a tento správne

vyhodnotil aj krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Uvedenú námietku preto

najvyšší súd považuje za irelevantnú, a to vzhľadom na skutočnosť, že personálny rozkaz bol žalobcovi riadne, v súlade s príslušným ustanovením Zákonníka práce, doručený.

Podľa § 76 ods. 1 písm. a/ zákona č. 346/2005 Z. z. o prepustení profesionálneho

vojaka v dočasnej štátnej službe nemožno rozhodnúť v dobe:

a/ keď je profesionálny vojak uznaný za dočasne neschopného vykonávať štátnu službu

pre chorobu alebo pre úraz, ak si túto neschopnosť nespôsobil úmyselne alebo

v dôsledku požitia alkoholu alebo inej omamnej alebo psychotropnej látky, a v dobe

od podania návrhu na ústavné ošetrovanie alebo od nástupu na kúpeľnú liečbu

poskytnutú v dobe dočasnej neschopnosti vykonávať štátnu službu pre chorobu alebo

pre úraz až do jej skončenia, b/ keď je profesionálna vojačka tehotná alebo na materskej dovolenke alebo keď sa profesionálny vojak stará o dieťa mladšie ako tri roky.

Najvyšší súd považuje za právne irelevantnú i poslednú námietku žalobcu, že jeho

služobný pomer jeho nemohol právne relevantne skončiť 30. júna 2010, keď bol pre pracovný

úraz, pochádzajúci z výkonu služby profesionálneho vojaka, uznaný za práceneschopného.

K tejto námietke treba uviesť, že žalobca bol zo služobného pomeru prepustený podľa

§ 70 ods. 1 písm. j/ zákona č. 346/2005 Z. z., pretože mu uplynula doba výsluhy v hodnosti

a nebol zaradený do programu udržiavania, teda je zrejmé, že ustanovenie o ochrannej dobe

sa na žalobcu nevzťahuje.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 OSP potvrdil, pričom sa v zásade

stotožnil s právnym posúdením a dôvodmi krajského súdu, (§ 219 ods. 2 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) viazaný tiež dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

O trovách konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c

ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko

žalobca v konaní nebol úspešný a žalovaný zo zákona nemá na ich náhradu nárok.  

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. februára 2012

  JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková