Najvyšší súd
5Sžo/34/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej, v právnej veci žalobkyne P. Ď. - P., bytom V., zastúpenej doc. JUDr. R. P.,
PhD., JSD., advokátom, so sídlom B., proti žalovanému Národnému bezpečnostnému
úradu, Budatínska č. 30, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. k.: 6607/2007/LP-002 z 05. decembra 2007, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/79/2008-41 z 30. marca 2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2S/79/2008-41 zo dňa 30. marca 2011 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie
žalovaného č. k.: 6607/2007/LP-002 zo dňa 05. decembra 2007 a rozhodnutie Národného
bezpečnostného úradu - odboru kontroly, č. 4018/2007/OK-009 zo dňa 08. októbra 2007
z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume
445,75 eura na účet doc. JUDr. R. P., PhD., JSD., advokáta so sídlom B., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 6695/2007/LP-002
zo dňa zo dňa 05. decembra 2007, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie Národného bezpečnostného úradu - odboru kontroly, č. 4018/2007/OK-009 zo dňa 08. októbra 2007. Týmto rozhodnutím bola žalobkyňa uznaná za vinnou zo spáchania
priestupku podľa § 78 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných
skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
,,zákon č. 215/2004 Z. z.“), za porušenie § 39 ods. 1 a 2 zákona č. 215/2004 Z. z. z dôvodu,
že porušila povinnosť neodkladne odovzdať Národnému bezpečnostného úradu (ďalej
aj,,NBÚ“) alebo útvaru Policajného zboru (ďalej aj,,PZ“) získanú utajovanú vec alebo
informáciu, a že neodkladne neoznámila NBÚ alebo útvaru PZ, že sa oboznámila s utajovanou skutočnosťou a nezachovala mlčanlivosť o skutočnostiach, s ktorými sa oboznámila za čo jej bola udelená pokuta 15.000,- Sk (497,91 eura) a zároveň aj povinnosť
uhradiť trovy spojené s prejednávaním priestupku 500,- Sk (16,59 eura). Rozhodnutie o náhrade trov konania Krajský súd v Bratislave odôvodnil ustanovením § 250k ods. 1 OSP,
vychádzajúc z toho, že žalobkyňa nemala v konaní úspech.
V dôvodoch rozsudku krajský súd uviedol, že rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu obsahuje všetky zákonom stanovené formálne i obsahové
náležitosti, vydal ho orgán na to príslušný, pričom postupoval v medziach zákonom povolenej
správnej úvahy.
Krajský súd vo svojom odôvodnení s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 28/96 poukázal na to, že z ustanovení čl. 26 ods. 1, 2, 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len,,Ústava SR“) vyplýva, že štát garantuje slobodu prejavu
(tlače) a právo na informácie, zároveň však pripúšťa aj možnosti tieto práva osobitnými
zákonmi obmedziť. Takýmto zákonom je i zákon č. 215/2004 Z. z., ktorý upravuje
podmienky na ochranu utajovaných skutočností, práva a povinnosti právnických osôb
a fyzických osôb pri tejto ochrane, pôsobnosť NBÚ a pôsobnosť ďalších štátnych orgánov
vo vzťahu k utajovaným skutočnostiam a zodpovednosť za porušenie povinností
ustanovených týmto zákonom. Vo verejnom záujme je podľa zákona obmedziť právo
na informácie o skutočnostiach tvoriacich predmet štátneho tajomstva, chrániť informácie
o skutočnostiach tvoriacich predmet štátneho tajomstva, ako aj zabezpečovať ochranu ďalších
informácií, ktorých prijímaním, vyhľadávaním a rozširovaním sa poruší právo na súkromný
a rodinný život a ďalšie práva, ktorými sa zaručuje nedotknuteľnosť právneho postavenia
priznaného jednotlivcovi v demokratickej spoločnosti.
Podľa názoru krajského súdu, žalovaný mal v prejednávanej veci dostatočne
preukázané, že žalobkyňa, ktorá bola redaktorkou týždenníka Žurnál, získala do svojej
dispozičnej moci materiál, ktorý spĺňal náležitosti utajovanej skutočnosti v stupni utajenia
podľa § 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 215/2004 Z. z. a spolupodieľala sa na tvorbe a zverejnení
článku v časopise Žurnál č. 3/2007 pod názvom „Prievan v tajným trezoroch“, v ktorom boli
utajované skutočnosti publikované. Žalovanému boli tieto materiály odovzdané dňa
29. marca 2007. Krajský súd sa stotožnil so žalovaným v posúdení konania žalobkyne
vyjadrenom v preskúmavaných rozhodnutiach, že takýmto počínaním sa od 19. marca 2007
do 28. marca 2007 žalobkyňa dopustila priestupkov na úseku ochrany utajovaných
skutočností podľa § 78 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona č. 215/2004 Z. z. tým, že neodkladne
neodovzdala NBÚ alebo útvaru PZ získanú utajovanú skutočnosť alebo informáciu, ďalej
tým, že porušila povinnosť neodkladne oznámiť NBÚ alebo útvaru PZ, že sa oboznámila
s utajovanou skutočnosťou a nezachovala mlčanlivosť o skutočnostiach, s ktorými sa oboznámila. Krajský súd má za to, že otázkou verejného záujmu by mohlo byť
informovanie verejnosti o tom, že došlo k vyzradeniu utajovanej skutočnosti. Za verejný
záujem nemožno však považovať uverejnenie informácie z uniknutej utajovanej skutočnosti, a to ani takej, ktorá sa javí nepovolanej osobe ako málo významná.
Na záver krajský súd uviedol, že žalobkyňa v žalobe priamo nespochybnila riadne
zistený skutkový stav veci. Namietala závery a správnu úvahu žalovaného týkajúcu
sa uloženej zákonnej sankcie a jej výšky, pričom žiadala, aby súd moderoval výšku uloženej
pokuty, alebo alternatívne, aby rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
Krajský súd k uvedeným žalobným dôvodom uviedol, že uloženie pokuty za spáchanie
priestupku a jej výška v rámci prípustnej zákonnej sadzby sú zásadne v diskrečnej právomoci
žalovaného. Či sa bude uložená pokuta pohybovať v hornej alebo v spodnej hranici prípustnej
sadzby závisí od jeho uváženia, pričom je však povinný rešpektovať zákonné kritériá
stanovené v súlade s komunitárnym právom, vyhodnotiť ich pre daný prípad a zvolenú výšku
pokuty náležité odôvodniť. Správne uváženie o otázkach, v ktorých zákon dáva priestor
správnemu orgánu na voľnú úvahu, je v zásade preskúmateľné súdom iba v tom rozsahu,
či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Úlohou súdu
v správnom súdnictve nie je posudzovať účelnosť a vhodnosť správneho uváženia, ale len
preskúmať, či takáto voľná úvaha nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom,
či je v súlade s pravidlami logického myslenia, a či podklady pre takúto úvahu boli zistené
úplne a riadnym procesným postupom Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôže súd z tých istých skutočností vyvodzovať iné alebo opačné závery. Poukázal pritom
na rozhodnutia uverejnené pod č. R 52/2003 a R 39/94.
Ako, krajský súd vyššie uviedol v danom prípade sa žalobkyňa dopustila dvoch
porušení zákona súčasne v § 78 ods. 2 písm. a/ a písm. b/ zákona č. 215/2004 Z. z.. Utajované
skutočnosti boli zaradené do druhého stupňa utajenia v zmysle klasifikácie stanovenej v § 3
zákona č. 215/2004 Z. z.. Za podstatnú bola správne vyhodnotená skutočnosť, že žalobkyňa
sa svojim konaním podieľala na uverejnení článku v printovom médiu a na celosvetovo
dostupnej internetovej stránke. Z uvedeného hľadiska preto krajský súd nepovažoval rozhodnutie žalovaného o uložení pokuty v hornej hranici zákonnej sadzby za zjavne
vybočujúce z medzí a hľadísk zákona. Z vyššie popísaných dôvodov krajský súd žalobu
zamietol.
Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc
sa jeho zmeny v podobe, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 30. marca 2011, č. k. 2S/79/2008-41 zmení tak, že rozhodnutie
žalovaného zo dňa 05. decembra 2007, č. k.: 6695/2007/LP-002, zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav
a vec nesprávne právne posúdil.
Namietala, že krajský súd nesprávne právne posúdil okolnosti pre určenie druhu
sankcie podľa § 12 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 372/1990 Zb.“), keď nezohľadnil, či bol
v prípade namietaného priestupku naplnený materiálny znak priestupku podľa § 2
ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb., a to najmä v kontexte relevantnej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).
Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný súd SR“) judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) predstavuje pre orgány aplikácia práva
aj pri výbere druhu sankcií a pri posudzovaní prítomnosti materiálneho znaku priestupku
záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy (III. ÚS 7/00,
I. ÚS 36/02). Žalovaný bol teda povinný pri posudzovaní viny žalobkyne a ukladaní sankcie
povinný zohľadňovať túto judikatúru tak, aby ochrana základných práv a slobôd (t. j. aj práva
šíriť informácie) dosiahla primeranú mieru realizácie.
Žalobkyňa poznamenala, že z rozhodnutí ESĽP, citovaných žalobkyňou v žalobe
aj v rozklade, vyplýva, že absencia so zákonom v niektorom aspekte postupu novinára
pri poskytovaní informácií verejného záujmu nie je bez ďalšieho dôvodom preto, aby štátne
orgány mohli takýto postup sankcionovať, nota bene postihovať tou najprísnejšou
z dostupných sankcií.
Poukázala na to, že rozhodovacej činnosti ESĽP vyplýva, že:
- skutočnosť, že informácia v zmysle vnútroštátnych predpisov podlieha utajeniu, sama osebe
nezbavuje novinára práva túto informáciu zverejniť;
- špecifické poslanie médií pri zabezpečovaní práva verejnosti na informácie vedie k potrebe
osobitne starostlivého skúmania rovnováhy medzi právom verejnosti na informácie,
vrátane tých, ktoré môžu byť obsiahnuté v utajovaných skutočnostiach, na jednej strane
a verejným záujmom na utajení niektorých skutočností na strane druhej;
- pokiaľ novinár postupuje v dobrej viere, s úmyslom poskytnúť presné a spoľahlivé
informácie o otázkach verejného záujmu a v súlade so zásadami novinárskej etiky,
vzťahuje sa naň ochrana čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „Dohovor“) a sankcia za takýto postup je prípustná iba v prípade, že zodpovedá
naliehavej spoločenskej potrebe a je primeraná sledovanému legitímnemu cieľu.
Podľa žalobkyne v tejto súvislosti nie je bez významu ani prax ESĽP, v zmysle ktorej
prihliada na potenciálne,,zmrazujúci“ účinok, ktorý uloženie sankcii môže mať na spôsob,
akým bude tlač v budúcnosti plniť svoju úlohu poskytovateľa informácií a „strážneho psa“ verejnosti (mutatis mutandis Twist v. Slovensko, § 36; Bartholdy v. Nemecko, § 58).
Žalobkyňa ďalej uviedla, že osobitný význam pre posúdenie zákonnosti
preskúmavaného rozhodnutia má v tomto kontexte skutočnosť, že okolnosti, ktoré ESĽP
považuje za súčasť dôvodov, pre ktoré je potrebné uprednostniť slobodu prejavu
pred ochranou utajovaných skutočností (úsilie poskytnúť verejnosti presné a spoľahlivé
informácie o otázkach verejného záujmu) žalovaný uvádza ako jeden z dôvodov pre uloženie
najprísnejšej dostupnej sankcie.
Najprísnejšia dostupná sankcia bola teda uložená napriek tomu, že na strane žalobkyne
išlo o konanie (i) spočívajúce v úsilí poskytnúť verejnosti presné a spoľahlivé informácie
o otázkach verejného záujmu, (ii) pri rešpektovaní potreby dôveryhodne podoprieť tvrdenie,
ktoré súvisí so zverejnenou skutočnosťou a predstavuje otázku verejného záujmu, (iii)
pri absencii akejkoľvek účasti žalobkyne na nezákonnom úniku utajovanej skutočnosti, (iv)
pri druhom najnižšom zo štyroch stupňov utajenia, (v) pri absencii zverejnenia akýchkoľvek
konkrétnych údajov s potenciálom ohrozenia zákonom chráneného záujmu, (vi) pri absencii
preukázania akýchkoľvek negatívnych následkov pre bezpečnosť štátu v dôsledku konania
žalobkyne, a (vii) bezodkladnom prijatí uložených režimových opatrení.
A tak potom, namiesto toho, aby žalovaný a rovnako krajský súd v prípade daného
skutku v kontexte existujúcej judikatúry ESĽP dospel k záveru, že nebol naplnený materiálny
znak priestupku podľa § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb., uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania priestupku a uložil jej najprísnejšiu z možných sankcií.
Vytýkala krajskému súdu, že tiež odôvodnil správnosť záverov žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí v jadre odôvodnenia napadnutého rozsudku tým, že,,otázkou
verejného záujmu by mohlo byť informovanie verejnosti o tom, že došlo k vyzradeniu
utajovanej skutočnosti. Za verejný záujem nemožno však považovať uverejnenie informácie
z uniknutej utajovanej skutočnosti...“ (str. 8, prvý odsek). Tento záver je v zásadnom rozpore
s judikatúrou ESĽP.
Žalobkyňa v žalobe, okrem iného, uviedla, že jedným z dôvodov, ktoré môžu prelomiť
povinnosť zdržať sa zverejnenia utajenej skutočnosti, je podľa ESĽP aj potreba dôveryhodne
podoprieť tvrdenie príslušného média, ktoré s danou skutočnosťou súvisí a predstavuje otázku
verejného záujmu (rozsudok vo veci Fressoz Roire v. Francúzsko z 21. januára 1999, § 27
a nasl.). Presne takáto potreba sa v súvislosti s prípravou predmetného článku žalobkyňou,
t. j. nielen zverejniť informáciu o otázkach verejného záujmu, ale tieto informácie
aj dôveryhodne podoprieť uverejnením získaných informácií.
Na jednej strane teda krajský súd vyvodzuje z čl. 26 ods. 2 Ústavy SR,
že je vo verejnom záujme obmedziť právo na informácie o skutočnostiach tvoriacich predmet
štátneho tajomstva (str. 7, posledný odsek), pričom rovnaké závery možno vyvodiť aj z čl. 10
ods. 2 Dohovoru, no na druhej strane zjavne ignoruje judikatúru ESĽP práve k čl. 10
Dohovoru, podľa ktorej je hodné ochrany aj také konanie, ktoré krajský súd považoval
za vylúčené z ochrany. Takéto právne posúdenie krajského súdu sa vo svetle judikatúry
ESĽP, ktorou argumentovala žalobkyňa, zdá byť arbitrárne.
Okrem toho sa žalobkyňa domnieva, že krajský súd v rozpore s ustanovením § 157
ods. 2 OSP tieto svoje závery zdôvodnil nedostatočne. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé,
že sa krajský súd s argumentmi žalobkyne žiadnym spôsobom nevysporiadal, a ani
nezdôvodnil, prečo sa s uvedenou argumentáciou vôbec nezaoberal. Krajský súd namiesto
toho uzavrel odôvodnenie svojho rozsudku strohým záverom, že žalovaný pri ukladaní
sankcie neprekročil medze stanovené zákonom. Žalobkyňa pritom vo svojich vyjadrenia
argumentovala konkrétnymi rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
Ústavného súdu SR, ako aj ESĽP s tým, že v nich judikované závery sú v plnom rozsahu
aplikovateľné v danej veci.
Takýmto nedostatočným odôvodnením podľa žalobkyne krajský súd postupoval
aj v rozpore s čl. 46 Ústavy SR, pretože „ak všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho,
aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať
za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“ (nález ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS – 197/2010). Súd by mal vo svojom rozhodnutí „pri riešení otázky quid juris
vziať do úvahy aj relevantnú judikatúru..., hlavne v situácii, keď takou relevantnou
judikatúrou, alebo právnou vedou argumentuje účastník konania“ (nález ÚS ČR, sp. zn. I. ÚS 403/03).
Uviedla, že v prípade úspechu si bude uplatňovať náhradu trov konania.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie nesúhlasil s dôvodmi
uvedenými v odvolaní žalobkyne a navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu z jeho vecne
a právne správnych dôvodov potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1
a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a po oboznámení
sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako
aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo
dotknuté (§ 244 ods. 1 OSP).
Podľa § 245 ods. 2 OSP pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe
zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také
rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť
a vhodnosť správneho rozhodnutia.
V zmysle ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP sa postupuje v prípadoch, v ktorých
fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP ).
Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v správnom súdnictve je ovládané dispozičnou zásadou (§ 249 ods. 2 OSP).
Podľa § 250i ods. 2 OSP ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore
alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných
a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní
tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané
správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.
Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia
a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom,
ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,
písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať
a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha
povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať
na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a rozširovať
informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu
verejného zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania
štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali
udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo
sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania
nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných,
zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
V prejednávanej veci bolo úlohou krajského súdu preskúmať na základe žaloby
zákonnosť rozhodnutia a postupu správneho organu – NBÚ č. k.: 6607/2007/LP-002 zo dňa
05. decembra 2007, a rozhodnutie NBÚ - odboru kontroly, č. 4018/2007/OK-009 zo dňa
08. októbra 2007.
V prvom rade treba krajskému súdu vytnúť, že ponechal celkom bez povšimnutia
vyššie citované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP, ktoré bolo do Občianskeho súdneho poriadku
zavedené jeho novelou zákonom č. 424/2002 Z. z. s účinnosťou od 01. januára 2003 (!)
a ktoré predstavuje istú výnimku zo zásady, že správny súd „nie je súdom skutkovým“,
a ktoré v zmysle judikatúry ESĽP zakotvuje revíznu právomoc správnych súdov.
Požiadavka „plnej jurisdikcie“ v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“) sa vzťahuje na veci tzv. súkromno-právnej povahy
zodpovedajúce terajšiemu ustanoveniu § 7 ods. 1 OSP a vecí správnych sankcií (priestupky,
správne delikty fyzických osôb - podnikateľov a správne delikty právnických osôb).
Zakotvenie možnosti moderácie, t. j. uplatnenie revíznej právomoci správnych súdov treba
považovať za zásadnú zmenu právomoci správnych súdov oproti terajšiemu stavu. Ak súd
do účinnosti novely zákona č. 424/2002 Z. z. mohol skúmať iba to, či vo veciach s tzv. plnou
jurisdikciou nedošlo k prekročeniu zákonného rámca správneho uváženia, teraz môže
rozhodnúť o rozsahu sankcie. To znamená, že súd spravidla po doplnení dokazovania
prihliadne na primeranosť sankcie pokiaľ ide o závažnosť protiprávneho konania a jeho
následky a individuálne posúdi postih za správny delikt podľa okolností toho ktorého prípadu.
Predmetné ustanovenie nesporne prispieva k posilneniu ochrany fyzických a právnických
osôb pred nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy.
Preto v danej veci odkaz na judikatúru vychádzajúcu ešte z právnej úpravy pred rokom
2003 je nesprávny.
Z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného
vyplýva, že v dňoch od 19. marca do 23. marca 2007 sa žalobkyňa, ako redaktorka týždenníka
Žurnál spolupodieľala na tvorbe a zverejnení článku v časopise Žurnál č. 3/2007 pod názvom,,Prievan v tajných rezortoch“, v ktorom boli publikované utajované skutočnosti. Materiály
obsahujúce utajované skutočnosti boli NBÚ odovzdané dňa 29. marca 2007.
Týmto konaním žalobkyňa podľa žalovaného mala porušiť ustanovenie § 39 ods. 1 a 2
zákona č. 215/2004 Z. z., čím došlo k naplneniu skutkovej podstaty priestupku podľa § 78
ods. 2 písm. a/ a b/ zákona č. 215/2004 Z. z., za čo jej podľa § 78 ods. 3 písm. b/ citovaného
zákona bola uložená sankcia – pokuta vo výške 15.000,- Sk (497,91 eura).
Podľa § 2 písm. g/ zákona č. 215/2004 Z. z., na účely tohto zákona je nepovolanou
osobou fyzická osoba, ktorá nie je oprávnená oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami
alebo, ktorá nie je oprávnená oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami nad rozsah, ktorý
jej je určený.
Podľa § 39 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z., nepovolaná osoba, ktorá získa informáciu
alebo nájde vec, ktorá je utajovaná, je povinná neodkladne ju odovzdať úradu alebo útvaru
Policajného zboru; na požiadanie odovzdávajúceho vydá príjemca doklad o jej prevzatí.
Podľa § 39 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z., nepovolaná osoba, ktorá sa oboznámi s utajovanými skutočnosťami, je povinná neodkladne to oznámiť úradu alebo útvaru
Policajného zboru a o skutočnostiach, s ktorými sa oboznámila, zachovávať mlčanlivosť.
Najvyšší súd vzhľadom na odvolacie dôvody žalobkyne, vychádzajúc z pripojeného
spisu, ako i z doterajšieho priebehu konania, upriamil pozornosť najmä na námietku
žalobkyne k výmere uloženej sankcie.
Podľa § 78 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona č. 215/2004 Z. z., priestupku na úseku ochrany
utajovaných skutočností sa dopustí ten, kto ako nepovolaná osoba nezachová mlčanlivosť
o utajovaných skutočnostiach, ktoré sa jej stali známe a nesplní povinnosť oznámiť
informáciu, o ktorej sa dozvedel, alebo povinnosť odovzdať nájdenú vec obsahujúcu
utajovanú skutočnosť.
Podľa § 78 ods. 3 písm. b/ zákona č. 215/2004 Z. z., za priestupok možno uložiť podľa
ods. 2 písm. a/ a b/ pokutu do 15.000,- Sk.
Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, prvostupňový správny orgán uložil
žalobkyni pokutu vo výške 15.000,- Sk (497,91 eura) s poukázaním na ustanovenie § 78 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona č. 215/2004 Z. z., ktoré umožňuje za spáchanie priestupku podľa
§ 78 ods. 3 písm. b/ citovaného zákona uložiť pokutu až do výšky 15.000,- Sk (497,91 eura). Z uvedeného je zrejmé, že správny orgán rozhodol o uložení pokuty v najvyššej možnej miere
(sadzbe).
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb., priestupkom je zavinené konanie, ktoré
porušuje‚ alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podlá osobitných právnych
predpisov, alebo o trestný čin.
Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb., pri určení druhu sankcie a jej výmery
sa prihliadne na závažnosť priestupku a najmä na spôsob jeho spáchania, na jeho následky
a okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa,
ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo
disciplinárnom konaní.
Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb., za viac priestupkov toho istého páchateľa
prejednávaný v jednom konaní sa uloží sankcia podľa ustanovenia vzťahujúceho
sa na priestupok najprísnejšie postihnuteľný; za zákaz činnosť možno uložiť, ak ho možno
uložiť za niektorý z týchto priestupkov.
Podľa § 51 priestupkového zákona, ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené
inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.
To znamená, že povinnosťou správneho orgánu pri rozhodovaní v konaní o priestupkoch
je postupovať aj podľa jednotlivých ustanovení správneho poriadku a pri ich aplikácii
vychádzať zo základných zásad správneho konania (§ 3 správneho poriadku). Správny orgán
je viazaný zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 správneho poriadku) v intenciách, ktorej je povinný
v konaní a pri rozhodovaní zachovať procesné predpisy, ako aj predpisy hmotnoprávne.
V zmysle ustálenej judikatúry správnych súdov (pozri napr. rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3SžoKS/64/2006, rozhodnutia ZSP 69/2008,
ZSP 58/2009, či rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
sp. zn. 5Sžo/204/2010), v prípade správneho trestania súd sleduje, či správny orgán náležité
zdôvodnil uloženie sankcie v určitej výške, ak zákon pripúšťa rozpätie sankcie, či prihliadol
na okolnosti viazané na subjekt, samotný skutok a jeho následok. Určenie výšky pokuty v rámci určeného rozpätia je síce vecou voľného uváženia, to však neznamená, že môže byť
uložená v ľubovoľnej výške. Voľná úvaha aj pri takomto rozhodovaní je myšlienkový proces, v rámci ktorého má príslušný orgán zvažovať závažnosť porušenia predpisov vo vzťahu
ku každému zisteniu, jeho následky, dobu protiprávnosti, aby uložená pokuta spĺňala nielen
požiadavku represie, ale aj preventívny účel s prognózou budúceho pozitívneho správania
sa dotknutej osoby. Pri uložení pokuty správny orgán prihliadne na závažnosť, spôsob i čas
trvania následkov protiprávneho konania.
Riadny chod spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ako aj čl. 46 ods. 1 Ústava SR, zaväzuje súdy
a orgány verejnej správy na odôvodňovanie rozhodnutí. Nepreskúmateľné rozhodnutia
zakladajú protiústavný stav a tento postup je nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania.
K tomuto procesnému právu účastníka zodpovedá podľa § 157 ods. 2 OSP a podľa
§ 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. povinnosť súdu a správneho orgánu nielen rozhodnúť, ale tiež vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie. Ak tak neurobia,
zaťažia svoje rozhodnutie vadou spočívajúcou v tom, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a účastníkovi konania sa postupom súdu odníme možnosť konať
pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP, § 250j ods. 3 písm. d/ a ods. 3 OSP) a súčasne
postupujú aj v rozpore čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Prvostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia k určeniu druhu
a výmery uloženej sankcie uviedol, že prihliadol na závažnosť priestupku, na spôsob jeho
spáchania, na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia,
na pohnútky a na osobu páchateľa. Ďalej uviedol, že za podstatné pri stanovení výšky sankcie
považoval závažnejší spôsob konania obvinenej spočívajúci v nezachovaní mlčanlivosti
o skutočnostiach, ktoré sa dozvedela z predmetného utajeného dokumentu, a to takým
spôsobom, že niektoré časti utajovanej skutočnosti vložila do článku, ktorý bol uverejnený
v printovom médiu. Taktiež pri stanovení výšky uloženej sankcie za podstatné považoval
to, že po začatí priestupkového konania sa obvinená vyjadrovala cez printové médium (denník
SME č. 223, ročník 15 – zo dňa 28. septembra 2007, str. 2, článok „Týždenníku hrozí pokuta
od NBÚ“), čo správny orgán vyhodnotil ako snahu o ovplyvňovanie správneho orgánu
pri rozhodovaní o výške sankcie, nakoľko článok bol uverejnený po ústnom prejednaní
priestupku, na ktorom správny zástupca potvrdil, že žalobkyňa sa dopustila vyššie popísaných
priestupkov.
Druhostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia v súvislosti s touto otázkou
konštatoval, že prihliadol na závažnosť priestupkov podľa § 12 zákona č. 372/1990 Zb., ktoré
žalobkyňa spáchala tým, že nezachovala mlčanlivosť o utajovaných skutočnostiach a tieto
vložila do článku, ktorý bol uverejnený v printovom médiu a na celosvetovo dostupnej
internetovej stránke, a to tým, že neoznámila a neodovzdala utajované skutočnosti NBÚ alebo
útvaru PZ. Ďalej pri určovaní výšky sankcie vzal do úvahy, že žalobkyňa je novinárkou,
a teda jej vyplývajú práva a povinnosti aj z iných právnych predpisov. Podľa § 11 tlačového
zákona šéfredaktorom alebo redaktorom môže byť ten, kto je na to občiansky a odborne spôsobilý. Pod odbornou spôsobilosťou je potrebné rozumieť aj to, že byť znalý právneho
novinárskeho povolania.
Najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že takéto všeobecné, nekonkrétne
odôvodnenie, odvolávajúce sa na citované zákonné ustanovenia a na to, že žalobkyňa
je novinárkou, nepostačuje, pretože určenie výšky pokuty je výsledkom správneho uváženia,
ktoré je súdom preskúmateľné v zmysle § 245 ods. 2 OSP. Ak má súd posúdiť, či rozhodnutie v časti, v ktorej bola určená výška sankcie, ktoré bolo vydané na základe voľnej úvahy,
nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom nepostačuje, že určenú výšku sankcie v najvyššej možnej miere pripúšťa zákon, musí byť preskúmateľné aj to, ako bolo vzaté
do úvahy hľadisko ustanovené v zákone o nezachovaní mlčanlivosti o skutočnostiach ktoré
sa žalobkyňa dozvedela z predmetného utajeného dokumentu.
Preto, aj keď je určenie výšky pokuty výsledkom správneho uváženia, neznamená
to, že správny orgán môže postupovať ľubovoľne. Je jeho povinnosťou zaoberať sa všetkými
hľadiskami, ktoré zákon ako predpoklad úvahy vymedzuje, zadovážiť si potrebné dôkazy,
vyvodiť z nich skutkové zistenia a právne závery a až potom na základe zákonom povoleného
správneho uváženia pri rešpektovaní zmyslu a účelu zákona a hraníc, ktoré vymedzuje,
dospieť pri dodržaní zásad logického uvažovania k určeniu výšky pokuty.
Najvyšší súd nemohol vzhľadom na vyššie uvedené ponechať bez povšimnutia
skutočnosť, že rozhodnutia o uložení sankcie a jej výške sú nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov a v konaní došlo k podstatnej vade konania, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
rozhodnutia. Nápravu v konaní je možné dosiahnuť len zmenou prvostupňového rozsudku
a zrušením žalovaných rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov podľa § 250ja ods. 3
prvá veta OSP v spojení s § 250j ods. 2 písm. d/ OSP.
Správny orgán súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu (§ 250ja ods. 4 OSP) v novom konaní vec znova prejedná a prípadnom uložení sankcie za priestupok rozhodne tak,
aby jeho rozhodnutie včítane odôvodnenia zodpovedalo zákonu.
Pri vydaní nového rozhodnutia musí správny orgán dbať aj na to, aby vymedzenie
predmetu konania vo výroku rozhodnutia o priestupku bolo náležite špecifikované tak,
aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Nedostatočnou
špecifikáciou skutkovej podstaty priestupku by sa rozhodnutie správnych orgánov stalo
nepreskúmateľným, pričom nedostatočná špecifikáciu skutku sa tiež považuje za podstatnú vadu konania. Absencia nevyhnutných obsahových náležitostí výroku má vplyv na zákonnosť
rozhodnutia, konkrétne v otázke vymedzenia skutku (miestne, časové a vecné), ktorý
je priestupkom a táto absencia je potom spôsobilá vyvolať nezákonnosť predmetného
rozhodnutia (k tomu bližšie napr. ZSP 57/2008 alebo rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veciach sp. zn. 2Sžo/106/2007, sp. zn. 6Sžo/96/2007, či sp. zn. 3Sžo/200/2010).
O náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s poukazom na § 250k ods. 1 OSP a priznal v súdnom konaní
úspešnej žalobkyni náhradu trov konania v zmysle ich vyčíslenia (§ 151 ods. 1 a 5 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) v sume 445,75 eura, ktorá suma pozostáva zo sumy
2 x 33 eura za súdny poplatok a z náhrady trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej
služby vykonané v r. 2008 (príprava a prevzatie veci a podanie žaloby) - 1 úkon á 48,63 eura
a 3 úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (účasť na vyhlásení rozsudku pred krajským
súdom, podanie odvolania a účasť na vyhlásení rozsudku pred najvyšším súdom) za 1 úkon
123,50 eura a 1 úkon á 30,88 eura, k tomu 2 x režijní paušál á 6,31 eura a 3 x á 7,41 eura,
spolu 445,75 eura.
Podľa § 149 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP náhradu trov konania
zaplatí žalovaný na účet právneho zástupcu žalobkyne.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. novembra 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková