5Sžo/3/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Mgr. J., bytom B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou L., s. r. o., so sídlom B. B., proti žalovanej Obci

Kružlov, so sídlom Kružlov 141, IČO: X., zastúpenej JUDr. L. J., advokátkou so sídlom P.,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej číslo: 363/2010 zo dňa 08.

decembra 2010 na základe žaloby o odvolaní žalovanej proti uzneseniu Krajského súdu

v Prešove z 27. septembra 2011, č. k. 1S/14/2011-98 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove

z 27. septembra 2011, č. k. 1S/14/2011-98 v napadnutom výroku o náhrade trov konania  

z r u š u j e   a v tomto rozsahu mu vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) napadnutým uznesením konanie

zastavil a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Zároveň

rozhodol o vrátení súdneho poplatku vo výške 59,37 eura.

Rozhodol tak podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)

s poukazom na § 250h ods. 2 OSP, pretože žalobca po podaní žaloby telefaxovým podaním

zo dňa 21. augusta 2011 doplneným jeho originálom vzal žalobu späť a konanie žiadal

zastaviť.

O trovách konania rozhodol podľa s § 146 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s § 246c

ods. 1 OSP tak, že nepriznal žiadnemu z účastníkov konania právo na náhradu trov konania

podľa jeho výsledku, pretože konanie bolo zastavené.

Nepriznanie náhrady trov konania žalovanému odôvodnil tým, že tieto trovy považuje

za neúčelné vzhľadom na to, že o späťvzatí žaloby sa žalovaná dozvedela dňa

23. septembra 2011 a až následne, a to dňa 27. septembra 2011 bolo doručené súdu

plnomocenstvo na zastupovanie v konaní advokátom spolu s vyjadrením vo veci samej.

Proti výroku o náhrade trov konania podala žalovaná odvolanie považujúc

odôvodnenie tejto časti výroku za zmätočné, nakoľko na jednej strane sa konštatuje

neúčelnosť trov konania žalovaného a na druhej strane súd poukazuje na zákonné

ustanovenie, ktoré predpoklad účelnosti trov konania v sebe nezahŕňa.

Podľa názoru žalovanej súd nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu

pri rozhodovaní o náhrade trov konania, nakoľko v danej veci je potrebné aplikovať zákonné

ustanovenie, ktoré odráža zodpovednosť žalobcu za nedôvodné podaný návrh a sankcionuje

ho povinnosťou v takomto prípade znášať trovy konania.

Poukázala na to, že žalobca podal v tej istej veci dve rôzne žaloby (mimo tohto

konania i žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy vedenú konajúcim súdom

pod sp. zn. 3S/17/2011).

Mala za to, že rámec právnej ochrany daný piatou časťou OSP neumožňuje podávanie

kumulatívnych žalôb podľa jednotlivých hláv tejto časti, a to ani preventívne ako

to z rozporného petitu žalobného návrhu v tejto veci vyplýva, preto je žalobca procesné

zodpovedný za podanie neopodstatnenej žaloby.  

Čo sa týka kritéria účelnosti trov konania žalovanej, považovala za potrebné uviesť,

že požiadala advokátsku kanceláriu JUDr. L. J. o právne služby v súvislosti s predmetným

konaním, na ktorom základe bol vypracovaný právny rozbor vo veci, ktorý bol žalovanej

zaslaný dňa 13. septembra 2011. Na základe právneho rozboru žalovaná poverila advokátsku

kanceláriu JUDr. L. J. zastupovaním v konaní a udelila jej dňa 20. septembra 2011

plnomocenstvo, ktoré bolo konajúcemu súdu predložené.

Vzhľadom k tomu, že vo veci bolo nariadené pojednávanie právna zástupkyňa

žalovanej bola pripravená zastupovať žalovanú na tomto pojednávaní.

V krátkom čase pred prvým pojednávaním, ktoré sa malo konať dňa

27. septembra 2011 o 09:00 hod. bolo žalovanej doručené späťvzatie žalobného návrhu,

na ktoré reagovala už cestou zvolenej a poverenej právnej zástupkyne.

Žalovaná nepovažovala vzhľadom na procesný úkon žalobcu za účelné vynakladať

náklady na cestu právnej zástupkyne na pojednávanie, avšak považovala za potrebné

pred rozhodnutím krajského súdu vyjadriť sa vo veci samej a na tomto základe bolo konajúcemu súdu zaslané vyjadrenie zo dňa 26. septembra 2011, a teda žalovaná si uplatnila

účelne vynaložené trovy konania na bránenie svojho práva proti nedôvodné podanej žalobe.

Na tomto základe žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku

o náhrade trov konania zmenil a žalovanej priznal náhradu trov konania, vrátane trov

odvolacieho konania, spolu vo výške 397,17 eura.

Žalobca odvolací návrh nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného

odvolanie (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolanie

žalovanej je dôvodné.

Vzhľadom na ustanovenie § 246c ods. 1 veta druhá OSP, v zmysle ktorého opravný

prostriedok podľa piatej časti OSP je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti,

a ustanovení § 250k OSP, ktoré osobitne upravuje náhradu trov konania v správnom

súdnictve, možnosť podať odvolanie zakotvená nie je, najvyšší súd sa v prvom rade zaoberal

prípustnosťou odvolania proti rozhodnutiu o náhrade trov konania.

Správne súdnictvo upravené v piatej časti OSP v ustanovení § 250k a § 250h ods. 2

za bodkočiarkou rieši otázku náhrady trov konania, avšak nerieši rozhodovanie o trovách

konania pri podanom odvolaní voči prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu. Na uvedenú

situáciu sa v zmysle § 246c ods. 1 veta prvá OSP, preto možno primerane použiť ustanovenia

tretej časti a štvrtej časti OSP. Keďže podľa OSP je odvolanie zásadne prípustné,

s výnimkami v zákone presne stanovenými, medzi ktorými sa odvolanie voči rozhodnutiu

o trovách konania nenachádza a ustanovenie § 250ja ods. 1 a 2 OSP upravuje iba prípustnosť

odvolania pri rozhodovaní vo veci samej, v predmetnom prípade odvolanie voči rozhodnutiu

o trovách konania prvostupňového súdneho rozhodnutia treba pripustiť vzhľadom

na ustanovenie § 246c ods. 1 OSP, § 201 OSP a § 202 OSP.

Podľa § 250h ods. 2 OSP až do rozhodnutia súdu môže žalobca vziať žalobu späť;

ak žalovanému medzitým vznikli trovy konania, rozhodne súd o ich náhrade.

Citované zákonné ustanovenie vo vete za bodkočiarkou upravuje výnimočné priznanie

náhrady trov konania žalovanému pre prípad späťvzatia žaloby, a to trov, ktoré žalovaný

vynaložil po tom, čo žalobca podal žalobu. Predpoklady uvedené v tomto ustanovení nemajú

spoločné znaky s § 250k ods. 1 OSP, ktoré sa viažu na výsledok, resp. úspech v konaní

a v zmysle ktorého nemožno náhradu trov konania priznať nikomu inému iba úspešnému

žalobcovi. Rozhodnutie o náhrade trov konania žalovaného podľa § 250h ods. 2 veta

za bodkočiarkou bude prichádzať do úvahy najmä v prípade neodôvodnených žalôb

a je výnimkou zo zásady, že v správnom súdnictve nemožno priznať náhradu trov konania

úspešnému žalovanému, nakoľko to ustanovenie § 250k ods. 1 OSP v zásade vylučuje.

Aj v správnom súdnictve však žalobca môže vziať žalobu späť z dôvodov, ktoré

neznamenajú neúspech, ale sú v príčinnej súvislosti s legalizáciou postupu a rozhodovania

správneho orgánu (napr. v dôsledku autoremedúry alebo ako v danej veci v dôsledku zrušenia

žalobou napadnutého rozhodnutia ústredným orgánom štátnej správy v mimo odvolacom

konaní a pod.).

Zo zákona nevyplýva jednoznačne, či súd v tomto prípade môže aplikovať

ustanovenia upravujúce náhradu trov konania v tretej časti OSP alebo má aplikovať

iba ustanovenie § 250h ods. 2 OSP, ktoré nasvedčuje tomu, že bez zreteľa na ďalšie v prípade

späťvzatia žaloby, treba žalovanému vždy priznať náhradu trov konania, ktoré vynaložil.

Vychádzajúc z účelu zákonnej úpravy náhrady trov konania, systematickej súvislosti

ako aj požiadavky ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných

právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) ako aj zo zásady, že všetky

štátne orgány majú ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou,

pričom zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch,

ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady

súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,

resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo

právnických osôb (pozri k tomu bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

vo veciach sp. zn. PL. ÚS 15/98, sp. zn. III. ÚS 341/07, či sp. zn. II. ÚS 148/06), možno

aj v správnom súdnictve aplikovať zodpovednosť za procesné zavinenie na zastavení konania

v zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 veta druhá OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP (pozri k tomu bližšie napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 4Sžf/2/2011, sp. zn. 3Sžf/3/2011, či sp. zn. 6Sžf/17/2011).

Je nesporné, že konanie v tejto právnej veci bolo zastavené v dôsledku späťvzatia

žaloby (250d ods. 3 OSP s ohľadom na ustanovenie § 250h ods. 2 OSP).

Späťvzatie žaloby je dispozitívny procesný úkon, ktorý aj v správnom súdnictve patrí

výlučne žalobcovi. Žalobca ako dominus litis (pán v spore), ktorému svedčí právo podať

žalobu vo veci, túto môže na základe vlastnej úvahy i bez uvedenia dôvodu vziať späť.

Späťvzatie žaloby ako procesnoprávny úkon (§ 41 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá

OSP) je prejavom autonómnej vôle žalobcu, s ktorým procesné normy spájajú ukončenie

súdneho konania; teda je takou subjektívnou (zavinenou) skutočnosťou, ktorá bezprostredne

vedie k zastaveniu konania. Ak žalobca vezme žalobu späť a nejedná sa o prípad podľa § 146

ods. 2 vety druhej OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP z procesného hľadiska platí,

že zavinil zastavenie konania a preto je povinný nahradiť žalovanému trovy konania (k tomu

pozri napr. R 49/1993); v správnom súdnictve to osobitne platí s poukazom na ustanovenie

§ 250h ods. 2 veta za bodkočiarkou OSP. Vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu

žaloby nezbavuje procesnej zodpovednosti žalobcu na zastavení konania. Pokiaľ dôjde

k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu

pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania

na oboch procesných stranách (na strane žalujúcej i žalovanej) a definitívne ju vyriešiť

v rámci právnej úpravy obsiahnutej predovšetkým v ustanovení § 250h ods. 2 veta

za bodkočiarkou OSP a v ustanovení § 146 ods. 2 veta druhá OSP. Z tohto dôvodu nemôže

byť správny právny záver krajského súdu, ktorý považoval trovy vynaložené žalovanou

za neúčelné, čo ho napokon viedlo k aplikácii zákonného ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c/

OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, ktoré sa však na daný prípad nevzťahuje.

Aplikácia ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá

OSP aj v správnom súdnictve dopadá len na také prípady zastavenia konania, v ktorých

neprichádza do úvahy aplikácia ustanovenia § 250h ods. 2 veta za bodkočiarkou OSP

ani aplikácia ustanovenia § 146 ods. 2 OSP veta druhá v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá

OSP.

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania

v prípade zastavenia konania na základe späťvzatia žaloby žalobcom aplikoval ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, jeho rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci z dôvodu, že na vec použil nesprávny právny predpis.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel uznesenie krajského súdu v napadnutej

časti týkajúcej sa náhrady trov konania podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 221 ods. 1

písm. h/ a ods. 2 OSP zrušiť a vec mu v tomto rozsahu vrátiť na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní rozhodujúc o náhrade trov konania krajský súd v prvom rade ustáli,

či na rozhodnutie o náhrade trov konania bude priamo aplikovať ustanovenie § 250h ods. 2

veta za bodkočiarkou, alebo, ak žalobca podal žalobu dôvodne, použije analogicky

ustanovenie § 146 ods. 2 veta druhá OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP)

a až potom o náhrade trov konania znova rozhodne.

V novom rozhodnutí rozhodne krajský súd aj o náhrade trov tohto odvolacieho

konania (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. januára 2012

JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková