Najvyšší súd

5Sžo/3/2011

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M...M., s. r. o., so sídlom v I., IČO: X. zastúpeného A. ak, s. r. o., so sídlom V. - JUDr. G. S. F., konateľkou a advokátkou,

proti žalovanému Ústrednému inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie, so sídlom

Prievozská 32,   Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.

SK/056/99/2009 z 05. októbra 2009, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave, č. k. 4S/248/2009-103 z 12. novembra 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k. 4S/248/2009-103 z 12. novembra 2010   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa

§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zamietol žalobu žalobcu,

ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/056/99/2009 zo dňa

05. októbra 2009, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu

Slovenskej obchodnej inšpekcie v Košiciach č. P/0158/08/09 zo dňa 28. mája 2009.

V odôvodnení rozhodnutia   uviedol, že prvostupňovým rozhodnutím   bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 500,- eur pre porušenie povinností vyplývajúcich z ustanovenia § 18 ods. 7

zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ochrane spotrebiteľa“). Dôvodom pre uloženie pokuty bola skutočnosť, že kontrolou

vykonanou v prevádzke spoločnosti v K. dňa 13. marca 2009 bolo zistené, že držiteľ M... karty

vydanej podnikateľke, fyzickej osobe, si dňa 29. januára 2009 uplatnil reklamáciu výrobku –

hrnca MAGA 7L, zakúpeného dňa 20. novembra 2007, t. j. v období po uplynutí 12 mesiacov

od kúpy. Žalobca reklamáciu zamietol, pričom podľa názoru inšpektorov nesplnil svoju

povinnosť podľa § 18 ods. 7 zákona o ochrane spotrebiteľa.

Krajský súd v rámci preskúmavania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zistil,

že v danom prípade bol reklamujúcim V. K., ktorý bol držiteľom M... karty a nakupoval tovar v prevádzkach žalobcu menom a na účet registrovanej podnikateľky J. B..   Podľa názoru

krajského súdu nebolo sporné, že dňa 20. decembra 2007 V. K. zakúpil tlakový hrniec MAGA

7L   pre vlastnú potrebu, respektíve pre potreby príslušníkov svojej domácnosti, čím sa stal

spotrebiteľom v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľov a žalobcovi ako predávajúcemu, vznikli

povinnosti podľa tohto zákona. Na tejto skutočnosti by nič nemenila ani okolnosť, ak by

podnikateľka J. B., na ktorú bola vystavená zákaznícka karta, predmetnú kúpu vniesla do

svojho účtovníctva. V takom prípade by podnikateľka niesla zodpovednosť za uvádzanie

nepravdivých informácií vo vzťahu k správcovi dane, preto skúmanie tejto okolnosti považoval

súd za zbytočné.

Dňa 29. januára 2009 zákazník zakúpený tovar reklamoval a žalobca jeho reklamáciu

zamietol. Vykonanou kontrolou pracovníkmi Slovenskej obchodnej inšpekcie bolo zistené

porušenie povinnosti uvedenej v § 18 ods. 7 zákona o ochrane spotrebiteľa žalobcom tým,

že po zamietnutí reklamácie neoznámil zákazníkovi, kam môže zaslať výrobok na odborné

posúdenie.

Krajský súd pri právnom posúdení skutkového stavu veci nesúhlasil s právnym názorom

žalobcu, že tovar v zmysle všeobecných obchodných podmienok môžu jeho zákazníci

nakupovať výlučne len za účelom ďalšieho predaja v zmysle vlastnej podnikateľskej činnosti.

Predmetné obmedzenie sa v predložených obchodných podmienkach žalobcu nenachádza. V prípade, ak by žalobca trval na danom spôsobe predaja, bolo by logické, aby uskutočňoval

predaj zákazníkom len toho tovaru, ktorý súvisí s podnikateľskou činnosťou kupujúcich. Poukázal tiež, že nie je mu známa okolnosť (žalobca ju v konaní nepreukázal), že žalobca

uskutočňuje predaj tovaru len podnikateľom, ktorí majú oprávnenie na vykonávanie

maloobchodnej činnosti a vyslovil súhlas s právnym názorom žalovaného, že predajom tovaru zákazníkovi, ktorý slúži len na jeho osobnú potrebu, sú práva predmetného zákazníka –

spotrebiteľa bez ohľadu na okolnosť, či je alebo nie je podnikateľom, chránené zákonom

o ochrane spotrebiteľa a pracovníci Slovenskej obchodnej inšpekcie majú oprávnenie výkonu

kontroly dodržiavania tohto zákona.

Rozhodnutia Komisie a stanovisko Protimonopolného úradu, na ktoré poukázal žalobca

v žalobe v súvislosti s výkladom charakteru predaja formou cash & carry vo vzťahu

k skúmanému prípadu nepovažoval krajský súd za relevantné.

Keďže žalobca v žalobe nenamietal výšku uloženej pokuty, súd neskúmal jej primeranosť.

Napokon krajský súd uzavrel, že preskúmaním rozhodnutí vydaných v správnom

konaní, ako i postupu správneho orgánu v rozsahu žaloby nezistil vady, ktoré by spôsobili ich nezákonnosť, preto žalobu z vyššie uvedených dôvodov zamietol.

Žalobcovi podľa § 250k ods. 1 OSP nepriznal náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť

a rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolania

vyslovil názor, že na jeho podnikanie nie je možné aplikovať zákon o ochrane spotrebiteľa

z dôvodu, že podniká na trhu cash & carry, pričom trh cash & carry je osobitný právny termín

definovaný Európskou komisiou v Rozhodnutí zo dňa 25. januára 2000, prípad č. COMP/M

1684 – C./P.. Žalobca ponúka služby výlučne podnikateľským subjektom, štátu, štátnym

organizáciám alebo samosprávnym územným celkom v prípade, že u neho boli najprv

zaregistrovaní ako subjekt s prideleným identifikačným číslom. Podotkol, že uvedené bolo

ďalej rozvinuté v Rozhodnutí Európskej komisie (ďalej len „EK“) zo dňa 22. decembra 2005 o postúpení časti prípadu č. COMP/M 3905 – T./C., príslušným orgánom Slovenskej

republiky podľa článku 9 nariadenia (ES) č. 139/2004 Z. z., ktoré bolo určené Slovenskej

a Českej republike, kde sa uvádza, že M... karta oprávňujúca k vstupu do cash & carry

obchodov môže byť vydaná iba jeho zákazníkom, ktorí sa môžu preukázať tým, že

vykonávajú podnikateľskú činnosť, pričom súčasne uvádza, že všetci zákazníci obchodov

M.../M. môžu v týchto obchodoch nakupovať výhradne iba na svoje podnikateľské účely.

Žalovaný mal tak za to, že z uvedeného bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že

v pobočkách predajní žalobcu nemôžu právnické osoby nikdy nakupovať výrobky alebo

používať služby pre osobnú potrebu alebo pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti,

nakoľko z rozhodnutia EK č. COMP/M 3905 jasne vyplýva, že všetci zákazníci môžu v priestoroch žalobcu nakupovať výlučne na svoje podnikateľské účely. Žalobca tak tvrdil,

že svojím konaním nemohol porušiť zákon o ochrane spotrebiteľa, nakoľko u neho

spotrebitelia nakupovať nemôžu a na úpravu vzťahov medzi žalobcom a jeho zákazníkmi

sa ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa neaplikujú. Ďalej uviedol, že spomínané

rozhodnutie EK spadá do oblasti sekundárneho komunitárneho práva, ktoré má v zmysle

článku 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred slovenským právnym poriadkom. Následne

poukázal aj na odbornú literatúru, resp. judikatúru Európskeho súdneho dvora, z ktorých

vyplýva prednosť komunitárneho práva pred vnútroštátnou úpravou. Citoval tiež ustanovenie

§ 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie, v zmysle ktorého o všetkom, čo bolo v úradnom vestníku uverejnené platí, že dňom uverejnenia sa stalo

známym každému, koho sa to týka, pričom domnienka o znalosti uverejnených právne

záväzných aktov Európskeho spoločenstva a Európskej únie je nevyvrátiteľná. V zmysle

uvedeného sú tak súdy Slovenskej republiky povinné pri svojej rozhodovacej činnosti

vťahujúcej sa na žalobcu aplikovať rozhodnutie EK č. COMP/M 3905, ktoré má prednosť

pred ustanovením zákona o ochrane spotrebiteľa, a teda sú povinné rešpektovať, že v jeho

zmysle zákazníci môžu v prevádzkach žalobcu nakupovať výlučne na svoje podnikateľské

účely, a nie pre osobnú potrebu alebo pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti.

Žalobca tiež podotkol, že Inšpektorát SOI si nesplnil svoju povinnosť súvisiacu

s dostatočným preukázaním skutočností a mal za to, že SOI mala pri ukladaní pokuty skúmať,

či sa stal daňový doklad za reklamovaný tovar, t. j. faktúra č. 5000035772841038 súčasťou

účtovnej evidencie registrovaného zákazníka, na ktorého účet bol predmetný tovar zakúpený

alebo nie.

Namietal, že V. K. pri nákupe nijakým spôsobom nevyjadril vôľu, že tlakový hrniec

kupuje pre osobnú potrebu, pričom zdôraznil, že ak by V. K. uviedol, že chce predmetný

tovar kúpiť pre osobnú potrebu podnikateľky alebo pre potrebu príslušníkov jej domácnosti,

tovar by mu nebol predaný, nakoľko žalobca predáva tovary v zmysle rozhodnutia EK č.

COMP/M 3905 výslovne iba na podnikateľské účely. S poukázaním na § 2 ods. 1 zákona o Úradnom vestníku EÚ tak trval na tom, že pán K. mal vedieť, že na základe rozhodnutia EK

č. COMP/M 3905 sa v priestoroch, resp. prevádzke navrhovateľa nedá nakupovať pre osobnú

potrebu podnikateľky alebo príslušníkov jej domácnosti a v prípade, ak to nevedel, tak ho

takáto neznalosť neospravedlňuje.

Žalobca súčasne zastával názor, že pri absencii výslovného prejavu vôle v jeho

prevádzke, je skúmanie účtovnej evidencie jediným spôsobom, ako zistiť skutočnú vôľu podnikateľky, čo však žalovaný nevykonal. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd

postupoval podľa § 250ja ods. 3 prvá veta OSP.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu zotrval na svojich vyjadreniach prezentovaných jednak v predmetných rozhodnutiach, ako aj vo vyjadrení k žalobe zo dňa 05. januára 2010.

K rozhodnutiu Komisie zo dňa 22. decembra 2005 o postúpení časti prípadu č. COMP/M

3905 uviedol, že v danom prípade sa posudzujú aktivity žalobcu z hľadiska možnosti

ich zaradenia medzi relevantné trhy výrobkov. Kritéria podstatné pre posúdenie sú odlišné

od tých, ktoré zohľadňuje SOI pri posudzovaní či kontrolovaný subjekt spĺňa definíciu

predávajúceho podľa zákona o ochrane spotrebiteľa. Rozhodnutie EK č. COMP/M 3905

tak v danej problematike nepokladal za relevantné. Ďalej poukázal na skutočnosť, že uvedené

rozhodnutie EK sa predmetnej problematiky dotýka len okrajovo v bodoch 15 a 19, pričom

v rozhodujúcej časti, ktorú predstavujú články 1 a 2 sa daným problémom nezaoberá. Mal tiež

za to, že z uvedenej časti rozhodnutia nemožno vyvodiť, že by žalobca predával výrobky

iba podnikateľom a len na podnikateľské účely, nakoľko tak stanovilo predmetné rozhodnutie,

pretože toto len konštatuje závery skúmania trhu v predmetnom období, t. j. v roku 2005

a nijakým spôsobom neukladá povinnosť daný stav dodržiavať a nevylučuje neskoršiu zmenu

v tejto otázke. Podľa žalovaného pre posúdenie toho, či sa na zistený skutkový stav vzťahuje

zákon o ochrane spotrebiteľa treba skúmať konkrétne podmienky, za ktorých bol výrobok

zakúpený (v danom prípade teda žalobcom predložené Obchodné podmienky účinné od 01. júla 2006). Žalovaný pritom poukázal aj na samotné tvrdenia žalobcu, že za určitých

okolností uskutočňuje aj maloobchodný predaj, pričom maloobchod ako predmet podnikania

má v súvislosti s kontrolovanou prevádzkou zapísaný aj v živnostenskom registri, ktorý by bol tiež za predpokladu bezvýhradného podriadenia sa znenia predmetnej časti rozhodnutia

EK neakceptovateľný. Samotné obchodné podmienky, ktoré predložil žalobca pritom

výslovne neobsahujú ustanovenie, ktoré by stanovovalo, že by bol nákup u žalobcu

obmedzený len na nákup výrobkov v rozsahu podnikateľskej činnosti a ani žiadny efektívny

spôsob kontroly zo strany žalobcu. Tvrdenie, že pán K. ako priemerný spotrebiteľ si pri znení

obchodných podmienok mal byť vedomý časti odôvodnenia rozhodnutia EK č. COMP/M

3905 vo veci fúzie T./C., označil žalovaný len za snahu zbaviť sa zodpovednosti za zistené

porušenie povinností.

Uviedol tiež, že zákon o ochrane spotrebiteľa nerozlišuje práva spotrebiteľov podľa

toho, či je spotrebiteľom fyzická alebo právnická osoba. Postavenie spotrebiteľa tento zákon priznáva každému, kto nakupuje výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu

fyzických osôb alebo vlastnú spotrebu právnickej osoby, pričom skutočnosť, či daná osoba

je podnikateľom alebo ním nie je v danej situácii smerodajnou. V danom prípade teda

nie je rozhodujúce ani to, či sa právne vzťahy zmluvných strán riadia Občianskym alebo

Obchodným zákonníkom. Žalovaný v priebehu konania nespochybnil špecifickosť trhu cash

& carry. V zmysle § 2 písm. a/ zákona o ochrane spotrebiteľa sa na účely zákona rozumie

spotrebiteľom fyzická alebo právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby

pre osobnú potrebu alebo pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti. Na základe tejto

definície spotrebiteľom môže byť fyzická aj právnická osoba, a to dokonca aj vtedy, ak podniká, ale v rozsahu obmedzenia, podľa ktorého nakupuje výrobky alebo používa služby

pre vlastnú potrebu alebo pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti. Túto podmienku pri posudzovaní postavenia právnických osôb, resp. podnikateľov nemožno vysvetľovať

doslovne a formuláciu „pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti“ treba vysvetliť podľa

účelu právnej úpravy tak, že ide o zamestnancov alebo členov právnickej osoby. Z uvedeného

je zrejmé, že v prípade ak kupujúcim bol pán K., ako fyzická osoba, jednalo sa v danom

prípade o spotrebiteľa.

V súvislosti s účtovnou evidenciou podnikateľky J. B. – ARKA, žalovaný uviedol, že

vykonanie daného dôkazu v priebehu správneho konania nepožadoval ani samotný žalobca,

pričom mal za to, že skutkový stav bol zistený dostatočne a nebolo potrebné vykonať ďalšie

dokazovanie. Poukázal tiež na podnet samotného spotrebiteľa pána K., z ktorého je zrejmé,

že reklamovaný výrobok – hrniec MAGA 7L nebol zakúpený na podnikateľské účely, ale bol

zakúpený pánom K., ktorý ho aj sám používal, preto skúmanie účtovnej evidencie by nemalo

vplyv na skutkový stav.

Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol napadnutý rozsudok ako vecne

správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní

vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk   (§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) a dospel k záveru,

že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve podľa piatej časti

druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (v rámci ktorého bol vydaný aj napadnutý

rozsudok krajského súdu) je preskúmavať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve je teda preskúmať, či kompetentné orgány

pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy.

Žalobca žiadal preskúmať postup a zákonnosť rozhodnutia žalovaného

č. SK/056/99/2009 zo dňa 05. októbra 2009, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil

rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. P/0158/08/09 zo dňa 28. mája 2009, v zmysle

ktorého bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 500,- eur pre porušenie povinnosti

vyplývajúcej z ustanovenia § 18 ods. 7 zákona o ochrane spotrebiteľa, t. j., že po zamietnutí

reklamácie neoznámil spotrebiteľovi, kam môže zaslať výrobok na odborné posúdenie.

V správnom konaní ako aj v konaní pred krajským súdom bolo potrebné skúmať

právomoc správneho orgánu vo veci konať a rozhodnúť, či a v akom rozsahu na vzťah ktorý vznikol medzi V. K., podnikateľkou J. B. a žalobcom, treba aplikovať ustanovenia

Rozhodnutia EK č. COMP/M 3905 zo dňa 22. decembra 2005 a zákona o ochrane

spotrebiteľa a napokon vyriešiť právnu otázku postavenie žalobcu z hľadiska   zákona

o ochrane spotrebiteľa.

Krajský súd k uvedeným právnym otázkam len stroho skonštatoval, že rozhodnutia

Komisie a stanovisko Protimonopolného úradu, zaoberajúce sa s výkladom charakteru predaja

formou cash & carry vo vzťahu k skúmanému prípadu nepovažoval za relevantné a že podľa

jeho názoru nebolo sporné, že dňa 20. decembra 2007 V. K. zakúpil tlakový hrniec MAGA 7L pre vlastnú potrebu, respektíve pre potreby príslušníkov svojej domácnosti, čím sa stal

spotrebiteľom v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľov a žalobcovi ako predávajúcemu, vznikli

povinnosti podľa tohto zákona.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nezávislosť rozhodovania súdov

sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci.

Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu;

jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim

ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1

Občianskeho súdneho poriadku), spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2

Občianskeho súdneho poriadku.

Procesným právom účastníka je právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení

dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Povinnosť súdu riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ustanovenia § 157 ods. 2 OSP znamená tiež právo

účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, a jeho porušením sa účastníkovi odníma možnosť náležite skutkovo a aj právne argumentovať proti rozhodnutiu

súdu, voči ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku.

Potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom súd preskúmava

rozhodnutie správneho orgánu vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“). Aj keď s ohľadom na judikatúru ESĽP nie je potrebné zdôvodňovať

každý argument účastníkov konania, súdne rozhodnutia musia byť odôvodnené a musia

obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli

k rozhodnutiu. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu

a nie len odkazovať na určité časti zákonov (napr. rozsudok ESĽP Ruiz Torija proti

Španielsku z 09. decembra 1994).

Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že krajský

súd z uvedených zásad súdneho prieskumu dôsledne nevychádzal, čím sa stalo jeho

rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Nedostatočné je predovšetkým skutkové odôvodnenie rozhodnutia, pretože súd nedostatočne reagoval na námietku žalobcu

uvedenú v žalobe, že formu predaja žalobcu je potrebné posúdiť tiež so zreteľom

na Rozhodnutia EK č. COMP/M 3905 zo dňa 22. decembra 2005. Ďalej sa skutková časť

odôvodnenia obmedzuje len na konštatovanie, že dňa 20. decembra 2007 V. K. zakúpil tlakový

hrniec MAGA 7L pre vlastnú potrebu, respektíve pre potreby príslušníkov svojej domácnosti.

Z takéhoto stručného odôvodnenia sa nedá zistiť, o ktoré dôkazy súd oprel toto skutkové

zistenie a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov odvolaním napadnutý rozsudok

krajského súdu musel s poukazom na § 221 ods. 1 písm. f/ OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta

druhá OSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP). V ďalšom konaní

krajský súd prejedá vec znova v medziach podanej žaloby, dôsledne sa vysporiada

s námietkami žalobcu a znova o žalobe rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní,

súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 250ja ods. 4 OSP).

V novom rozhodnutí rozhodne krajský súd i o náhrade trov celého konania (§ 224

ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.

Záverom Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že počas odvolacieho

konania žalobca zanikol v zmysle § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka. Podľa schváleného

projektu rozdelenia spísaného vo forme notárskej zápisnice N 635/2010, Nz 58707/2010

z 28. decembra 2010 na nástupnícku spoločnosť číslo 1 M... Cash & Carry SR, s. r. o., prešiel

predmetný súdny spor. V súlade s § 107 ods. 4 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP

súd pokračuje v konaní s týmto právnym nástupcom.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 27. októbra 2011  

  JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková