5Sžo/29/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. R. U., bytom R., zastúpeného Mgr. M. H., advokátom, R., proti žalovanej Súdnej rade Slovenskej republiky,
so sídlom Župné nám. 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 625
z 08. septembra 2009 a rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č.
24461/2009-41 z 02. marca 2009, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave, č. k. 1S/178/2009-96 z 31. marca 2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 1S/178/2009-96 z 31. marca 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) napadnutým uznesením konanie
podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zastavil a žiadnemu
z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.
Rozhodol tak po tom, čo jeho predchádzajúce rozhodnutie v danej veci bolo
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)
č. k. 5Sžo/245/2010-79 z 25. novembra 2010 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie
konanie.
V odôvodnení nového rozhodnutia krajský súd uviedol, že žalobca sa domáhal
preskúmania a následne zrušenia rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 24461/2009-41 zo dňa 02. marca 2009 o dočasnom pozastavení jeho výkonu funkcie sudcu
Krajského súdu v Žiline a uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa
08. septembra 2009. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že v prípade rozhodnutia súdnej rady, ako aj rozhodnutia ministra spravodlivosti ide o žalobu vo veci,
ktorá nemôže byť predmetom preskúmavania podľa piatej časti OSP, pretože napadnuté
uznesenie súdnej rady nie je individuálny správny akt a v prípade rozhodnutia ministra
spravodlivosti nebol podaný rozklad.
O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c/ OSP
v spojení s § 246c ods. 1 OSP tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
konanie vo veci bolo zastavené.
Proti tomuto rozhodnutiu podal opätovne odvolanie žalobca. Navrhol napadnuté
rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na nové konanie, pričom si tiež uplatnil
náhradu trov konania vo výške 914,78 eur. V odôvodnení odvolania zotrval na svojom
právnom názore, že jediným efektívnym prostriedkom nápravy, ktorým mohol dosiahnuť
účinnú ochranu svojich subjektívnych práv bol návrh podaný na súdnu radu podľa
ustanovenia § 22 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z.. Rozhodnutie súdnej rady s poukazom
na judikatúru ústavného súdu považoval za individuálny správny akt, ktorý výrazným
spôsobom zasahuje do subjektívneho práva sudcu na nerušený výkon funkcie sudcu
vyplývajúceho z čl. 30 ods. 4 Ústavy SR. V súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 248 OSP
poukázal, že ak sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh, či formálne
označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, jeho preskúmanie nesmie byť
podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vylúčené z právomoci všeobecných súdov
bez ohľadu na ustanovenia OSP a iných zákonov.
Konštatoval, že rozhodnutie ministra o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu
z 02. marca 2009 bolo zrušené rozhodnutím ministerky z 29. júla 2010 (doručené
02. augusta 2010). Jedná sa však len o formálne zrušenie, ktorého dôvodom nebola
nezákonnosť prvotného rozhodnutia. Aj zo súvisiacej tlačovej správy ministerstva (zo dňa
06. augusta 2010) vyplýva, že dôvodom zrušenia dočasného pozastavenia nebola jeho
nezákonnosť, ale viac-menej neprimeraná dĺžka súvisiaceho disciplinárneho konania (viď
príloha č. 2). V podstate ide teda iba o prerušenie účinkov dočasného pozastavenia, nakoľko
ministerka spravodlivosti môže kedykoľvek výkon funkcie sudcu opätovne dočasne
pozastaviť (§ 22 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Skutočnosť, že zrušenie dočasného pozastavenia neznamená zároveň aj jeho zánik
je zrejmá aj z ustanovenia § 22 ods. 9 zákona č. 385/2000 Z. z., ktorý striktne rozlišuje medzi
zrušením dočasného pozastavenia a medzi jeho zánikom. Nepreskúmanie vecnej podstaty posudzovaného prípadu bráni naplneniu ústavného práva zaručeného čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.
Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu zotrvala na svojich doterajších vyjadreniach
a navrhla napadnuté uznesenie vo výrokovej časti potvrdiť s tým, že v danom prípade malo
byť konanie zastavené, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo ministerkou spravodlivosti
zrušené, čím odpadol dôvod konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia
pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu je potrebné zrušiť, pričom treba krajskému súdu vytknúť nerešpektovanie
právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý v zmysle § 240ja ods. 4 OSP je pre neho záväzný.
V prejednávanej veci bolo úlohou krajského súdu preskúmať na základe žaloby
zákonnosť rozhodnutia a postupu rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 24461/2009-41 z 02. marca 2009 a Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625
z 08. septembra 2009. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnej veci už rozhodoval
a vo svojom zrušovacom uznesení č. k. 5Sžo/245/2010-79 z 25. novembra 2010 vyslovil
právny názor, v zmysle ktorého mal krajský súd v novom konaní vec meritórne prejednať
a rozhodnúť.
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,
ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,
ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať
autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho
práva v konaní ide. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu
bez zákonného podkladu.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Podľa § 249 ods. 1 OSP konanie v správnom súdnictve sa začína na návrh, ktorý
sa nazýva žalobou.
Podľa § 249 ods. 2 OSP žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania
obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí
nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.
Zákon kladie na obsah žaloby ako podmienky všeobecné (§ 42 ods. 3 OSP a § 79
ods. 1 OSP), tak aj podmienky osobitné pre správne súdnictvo, ktoré sú obsiahnuté v zhora
citovanom ustanovení § 249 ods. 2 OSP.
Na žalobu v správnom súdnictve zákon kladie prísnejšie požiadavky ako na návrhy,
či žaloby vo všeobecnom súdnictve.
Súd nemôže z vlastnej iniciatívy za žalobcu nahradiť žalobné dôvody ani sám
nevyhľadáva ďalšie možné vady napadnutého rozhodnutia. Nakoľko predmetom súdneho
preskúmania je zákonnosť rozhodnutia (nie jeho vecná správnosť) má včasné, správne a úplné
formulovanie žalobných dôvodov zásadný význam. Táto požiadavka na žalobcu
je v správnom súdnictve o to významnejšia, že podľa § 250h ods. 1 OSP je súd viazaný
rozsahom žaloby od jej podania a žalobca uplynutím dvojmesačnej lehoty od doručenia
napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, nemá možnosť požadovať odpustenie zmeškania
tejto lehoty. Podľa § 153 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP súd nemôže
prisúdiť viac, ale tiež nemôže prisúdiť niečo iné.
Žalobca v petite svojej žaloby žiadal zrušiť rozhodnutie Ministra spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 24461/2009-41 z 02. marca 2009 o dočasnom pozastavení výkonu
funkcie sudcu. Na základe výzvy najvyššieho súdu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky mu predložilo rozhodnutie Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č. 21015/2010/41/1 z 29. júla 2010, ktorým žalobcovi zrušila dočasné pozastavenie výkonu
funkcie sudcu z dôvodu komplexného prehodnotenia všetkých skutočností súvisiacich
s dočasným pozastavením výkonu funkcie sudcu. Žalobca rozhodnutie prevzal
02. augusta 2010 a dňom nasledujúcim po dni doručenia tohto rozhodnutia bol oprávnený
opätovne vykonávať funkciu sudcu. Zrušením dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu
bol naplnený petit žaloby o preskúmanie rozhodnutia ministra spravodlivosti a odpadol dôvod
konania (predmet žaloby) vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu, nakoľko žalobca už môže
vykonávať funkciu sudcu, a to z dôvodov uvedených v rozhodnutí ministerky spravodlivosti.
V zmysle petitu žaloby nie je možné zrušiť už zrušené rozhodnutie. Rozhodnutie Súdnej rady
Slovenskej republiky č. 625 z 08. septembra 2009, ktoré je samostatným rozhodnutím, však
zrušujúcim rozhodnutím Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č. 21015/2010/41/1
z 29. júla 2010, zostalo nedotknuté. Nakoľko žalobca nevzal žalobu v tejto časti petitu späť,
so zreteľom na právny názor vyslovený v zrušovacom rozhodnutí najvyššieho súdu mal
krajský súd v novom konaní vec meritórne prejednať a rozhodnúť. Zastavenie konania
krajským súdom, má za následok jeho nesprávne rozhodnutie, preto podľa § 212 ods. 3 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP najvyšší súd k tejto vade konania musel prihliadnuť.
K žalobcom namietanému rozhodnutiu Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625
z 08. septembra 2009, predmetom ktorého bolo rozhodnutie o žiadosti žalobcu o zrušenie
rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 24461/2009-41 z 02. marca 2009,
najvyšší súd opätovne poukazuje na citované zrušovacie uznesenie najvyššieho súdu v ktorom
je uvedené, že pri prejednávaní veci nebolo možné opomenúť uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky III. ÚS 403/09-28 zo 16. decembra 2009, ktoré bolo vydané konkrétne
vo veci sťažnosti žalobcu a napriek tomu, že jeho sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie, právny názor ústavného
súdu v tomto uznesení vyslovený, treba rešpektovať.
Ak ústavný súd v citovanom uznesení vyslovil, že „rozhodnutie súdnej rady podľa
§ 22 ods. 5 zákona o sudcoch je svojou povahou s ohľadom na to, že sa ním rozhoduje
o zrušení iného správneho rozhodnutia (o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu),
taktiež rozhodnutím orgánu verejnej správy. Preto v dôsledku jeho nepochybného dopadu
na základné práva navrhovateľa (sudca, ktorý nemôže dočasne vykonávať funkciu sudcu)
aj toto rozhodnutie nemôže byť vylúčené z prieskumnej právomoci všeobecného súdu
realizovanej v rámci inštitútu správneho súdnictva. Na tento záver nemá vplyv ani skutočnosť, že uznesenie súdnej rady nemožno napadnúť opravným prostriedkom“, nebolo možné žalobou
napadnuté rozhodnutie, a to i napriek doterajšej súdnej praxi, zo súdneho prieskumu vylúčiť.
Uvedeným postupom krajského súdu bola žalobcovi odňatá možnosť konať
pred súdom, preto najvyšší súd podľa § 250ja ods. 3 druhá veta a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP
napadnuté uznesenie krajského súdu opätovne musel zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní krajský súd súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu
(§ 250ja ods. 4 OSP) vyslovenom nielen v tomto ale aj jeho v rozhodnutí
z 25. novembra 2010 sp. zn. 5Sžo/245/2010 vec meritórne prejedná a o nej rozhodne tak,
aby jeho rozhodnutie zodpovedalo zákonu.
O náhrade trov konania rozhodne krajský súd v novom rozhodnutí vo veci podľa §224
ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. novembra 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková