5Sžo/29/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. R. U., bytom R., zastúpeného Mgr. M. H., advokátom, R., proti žalovanej Súdnej rade Slovenskej republiky,

so sídlom Župné nám. 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 625

z 08. septembra 2009 a rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č.

24461/2009-41 z 02. marca 2009, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu

v Bratislave, č. k. 1S/178/2009-96 z 31. marca 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave,

č. k. 1S/178/2009-96 z 31. marca 2011   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) napadnutým uznesením konanie

podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zastavil a žiadnemu

z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Rozhodol tak po tom, čo jeho predchádzajúce rozhodnutie v danej veci bolo

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)

č. k. 5Sžo/245/2010-79 z 25. novembra 2010 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie

konanie.

V odôvodnení nového rozhodnutia krajský súd uviedol, že žalobca sa domáhal

preskúmania a následne zrušenia rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky

č. 24461/2009-41 zo dňa 02. marca 2009 o dočasnom pozastavení jeho výkonu funkcie sudcu

Krajského súdu v Žiline a uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625 zo dňa

08. septembra 2009. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že v prípade rozhodnutia súdnej rady, ako aj rozhodnutia ministra spravodlivosti ide o žalobu vo veci,

ktorá nemôže byť predmetom preskúmavania podľa piatej časti OSP, pretože napadnuté

uznesenie súdnej rady nie je individuálny správny akt a v prípade rozhodnutia ministra

spravodlivosti nebol podaný rozklad.

O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c/ OSP

v spojení s § 246c ods. 1 OSP tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal, nakoľko

konanie vo veci bolo zastavené.

Proti tomuto rozhodnutiu podal opätovne odvolanie žalobca. Navrhol napadnuté

rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na nové konanie, pričom si tiež uplatnil

náhradu trov konania vo výške 914,78 eur. V odôvodnení odvolania zotrval na svojom

právnom názore, že jediným efektívnym prostriedkom nápravy, ktorým mohol dosiahnuť

účinnú ochranu svojich subjektívnych práv bol návrh podaný na súdnu radu podľa

ustanovenia § 22 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z.. Rozhodnutie súdnej rady s poukazom

na judikatúru ústavného súdu považoval za individuálny správny akt, ktorý výrazným

spôsobom zasahuje do subjektívneho práva sudcu na nerušený výkon funkcie sudcu

vyplývajúceho z čl. 30 ods. 4 Ústavy SR. V súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 248 OSP

poukázal, že ak sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh, či formálne

označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, jeho preskúmanie nesmie byť

podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vylúčené z právomoci všeobecných súdov

bez ohľadu na ustanovenia OSP a iných zákonov.

Konštatoval, že rozhodnutie ministra o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu

z 02. marca 2009 bolo zrušené rozhodnutím ministerky z 29. júla 2010 (doručené

02. augusta 2010). Jedná sa však len o formálne zrušenie, ktorého dôvodom nebola

nezákonnosť prvotného rozhodnutia. Aj zo súvisiacej tlačovej správy ministerstva (zo dňa

06. augusta 2010) vyplýva, že dôvodom zrušenia dočasného pozastavenia nebola jeho

nezákonnosť, ale viac-menej neprimeraná dĺžka súvisiaceho disciplinárneho konania (viď

príloha č. 2). V podstate ide teda iba o prerušenie účinkov dočasného pozastavenia, nakoľko

ministerka spravodlivosti môže kedykoľvek výkon funkcie sudcu opätovne dočasne

pozastaviť (§ 22 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z.).

Skutočnosť, že zrušenie dočasného pozastavenia neznamená zároveň aj jeho zánik

je zrejmá aj z ustanovenia § 22 ods. 9 zákona č. 385/2000 Z. z., ktorý striktne rozlišuje medzi

zrušením dočasného pozastavenia a medzi jeho zánikom. Nepreskúmanie vecnej podstaty posudzovaného prípadu bráni naplneniu ústavného práva zaručeného čl. 46 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu zotrvala na svojich doterajších vyjadreniach

a navrhla napadnuté uznesenie vo výrokovej časti potvrdiť s tým, že v danom prípade malo

byť konanie zastavené, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo ministerkou spravodlivosti

zrušené, čím odpadol dôvod konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného

odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia

pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu je potrebné zrušiť, pričom treba krajskému súdu vytknúť nerešpektovanie

právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý v zmysle § 240ja ods. 4 OSP je pre neho záväzný.

V prejednávanej veci bolo úlohou krajského súdu preskúmať na základe žaloby

zákonnosť rozhodnutia a postupu rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky

č. 24461/2009-41 z 02. marca 2009 a Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625

z 08. septembra 2009.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky v predmetnej veci už rozhodoval

a vo svojom zrušovacom uznesení č. k. 5Sžo/245/2010-79 z 25. novembra 2010 vyslovil

právny názor, v zmysle ktorého mal krajský súd   v novom konaní vec meritórne prejednať

a rozhodnúť.  

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho

práva v konaní ide. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu

bez zákonného podkladu.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

(§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa § 249 ods. 1 OSP konanie v správnom súdnictve sa začína na návrh, ktorý

sa nazýva žalobou.

Podľa § 249 ods. 2 OSP žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania

obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí

nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Zákon kladie na obsah žaloby ako podmienky všeobecné (§ 42 ods. 3 OSP a § 79

ods. 1 OSP), tak aj podmienky osobitné pre správne súdnictvo, ktoré sú obsiahnuté v zhora

citovanom ustanovení § 249 ods. 2 OSP.

Na žalobu v správnom súdnictve zákon kladie prísnejšie požiadavky ako na návrhy,

či žaloby vo všeobecnom súdnictve.

Súd nemôže z vlastnej iniciatívy za žalobcu nahradiť žalobné dôvody ani sám

nevyhľadáva ďalšie možné vady napadnutého rozhodnutia. Nakoľko predmetom súdneho

preskúmania je zákonnosť rozhodnutia (nie jeho vecná správnosť) má včasné, správne a úplné

formulovanie žalobných dôvodov zásadný význam. Táto požiadavka na žalobcu

je v správnom súdnictve o to významnejšia, že podľa § 250h ods. 1 OSP je súd viazaný

rozsahom žaloby od jej podania a žalobca uplynutím dvojmesačnej lehoty od doručenia

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, nemá možnosť požadovať odpustenie zmeškania

tejto lehoty. Podľa § 153 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP súd nemôže

prisúdiť viac, ale tiež nemôže prisúdiť niečo iné.

Žalobca v petite svojej žaloby žiadal zrušiť rozhodnutie Ministra spravodlivosti

Slovenskej republiky č. 24461/2009-41 z 02. marca 2009 o dočasnom pozastavení výkonu

funkcie sudcu. Na základe výzvy najvyššieho súdu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky mu predložilo rozhodnutie Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č. 21015/2010/41/1 z 29. júla 2010, ktorým žalobcovi zrušila dočasné pozastavenie výkonu

funkcie sudcu z dôvodu komplexného prehodnotenia všetkých skutočností súvisiacich

s dočasným pozastavením výkonu funkcie sudcu. Žalobca rozhodnutie prevzal

02. augusta 2010 a dňom nasledujúcim po dni doručenia tohto rozhodnutia bol oprávnený

opätovne vykonávať funkciu sudcu. Zrušením dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu

bol naplnený petit žaloby o preskúmanie rozhodnutia ministra spravodlivosti a odpadol dôvod

konania (predmet žaloby) vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu, nakoľko žalobca už môže

vykonávať funkciu sudcu, a to z dôvodov uvedených v rozhodnutí ministerky spravodlivosti.

V zmysle petitu žaloby nie je možné zrušiť už zrušené rozhodnutie. Rozhodnutie Súdnej rady

Slovenskej republiky č. 625 z 08. septembra 2009, ktoré je samostatným rozhodnutím, však

zrušujúcim rozhodnutím Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č. 21015/2010/41/1

z 29. júla 2010, zostalo nedotknuté. Nakoľko žalobca nevzal žalobu v tejto časti petitu späť,

so zreteľom na právny názor vyslovený v zrušovacom rozhodnutí najvyššieho súdu mal

krajský súd v novom konaní vec meritórne prejednať a rozhodnúť. Zastavenie konania

krajským súdom, má za následok jeho nesprávne rozhodnutie, preto podľa § 212 ods. 3 OSP

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP najvyšší súd k tejto vade konania musel prihliadnuť.

K žalobcom namietanému rozhodnutiu Súdnej rady Slovenskej republiky č. 625

z 08. septembra 2009,   predmetom ktorého bolo rozhodnutie o žiadosti žalobcu o zrušenie

rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 24461/2009-41 z 02. marca 2009,

najvyšší súd opätovne poukazuje na citované zrušovacie uznesenie najvyššieho súdu v ktorom

je uvedené, že pri prejednávaní veci nebolo možné opomenúť uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky III. ÚS 403/09-28 zo 16. decembra 2009, ktoré bolo vydané konkrétne

vo veci sťažnosti žalobcu a napriek tomu, že jeho sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok

právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie, právny názor ústavného

súdu v tomto uznesení vyslovený, treba rešpektovať.

Ak ústavný súd v citovanom uznesení vyslovil, že „rozhodnutie súdnej rady podľa

§ 22 ods. 5 zákona o sudcoch je svojou povahou s ohľadom na to, že sa ním rozhoduje

o zrušení iného správneho rozhodnutia (o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu),

taktiež rozhodnutím orgánu verejnej správy. Preto v dôsledku jeho nepochybného dopadu

na základné práva navrhovateľa (sudca, ktorý nemôže dočasne vykonávať funkciu sudcu)

aj toto rozhodnutie nemôže byť vylúčené z prieskumnej právomoci všeobecného súdu

realizovanej v rámci inštitútu správneho súdnictva. Na tento záver nemá vplyv ani skutočnosť, že uznesenie súdnej rady nemožno napadnúť opravným prostriedkom“, nebolo možné žalobou

napadnuté rozhodnutie, a to i napriek doterajšej súdnej praxi, zo súdneho prieskumu vylúčiť.

Uvedeným postupom krajského súdu bola žalobcovi odňatá možnosť konať

pred súdom, preto najvyšší súd podľa § 250ja ods. 3 druhá veta a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP

napadnuté uznesenie krajského súdu opätovne musel zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní krajský súd súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu

(§ 250ja ods. 4 OSP) vyslovenom nielen v tomto ale aj jeho v rozhodnutí

z 25. novembra 2010 sp. zn. 5Sžo/245/2010 vec meritórne prejedná a o nej rozhodne tak,

aby jeho rozhodnutie zodpovedalo zákonu.

O náhrade trov konania rozhodne krajský súd v novom rozhodnutí vo veci podľa §224

ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.  

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. novembra 2011  

  JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková