Najvyšší súd
5Sžo/26/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. J. Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej v právnej
veci žalobcu Bc. E. B., bytom Z., zastúpeného JUDr. J. O., advokátkou, so sídlom
advokátskej kancelárie B., proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky,
so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. p.: SLV-108/PK-2009 z 30. septembra 2009 o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave, č. k. 2S/236/2009-34 zo 16. februára 2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 2S/236/2009-34 z 16. februára 2011 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj,,krajský súd“) podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu,
ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia Ministra vnútra Slovenskej republike
(ďalej aj,,MV SR“), č. p.: SLV-108/PK-2009 zo dňa 30. septembra 2009, ktorým žalovaný
zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie – personálny rozkaz MV SR
č. 283 zo dňa 15. júla 2009, na základe ktorého bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/
zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej
polície (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka
Železničnej polície Slovenskej republiky. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k
ods. 1 OSP tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa stotožnil s právnym
názorom žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu. Podľa krajského súdu
nedôsledným vykonávaním zákonom požadovaných povinností došlo k ich porušeniu, čo bolo
dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru. Okolnosti samotného naplnenia
skutkovej podstaty konania žalobcu, ktoré bolo kvalifikované ako v príkrom rozpore
s obsahom služobnej prísahy a služobnými povinnosťami policajta, boli aj podľa krajského
súdu jednoznačne preukázané. Takto potom krajský súd dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie i postup správneho orgánu bol z pohľadu žalobných dôvodov v súlade
so zákonom, a preto žalobu zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc
sa jeho zmeny v podobe, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/236/2009-34 zo dňa 16. februára 2011 zmenil tak,
že zruší rozhodnutie ministra vnútra SR č. p.: SLV-108/PK-2009 zo dňa 30. septembra 2009
a vec mu vráti na ďalšie konanie, alebo vec vrátil krajskému súdu na nové prejednanie
a rozhodnutie, dôvodiac tým, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam.
Podľa žalobcu personálny rozkaz Ministra vnútra SR č. 283 zo dňa 15. júla 2009
nie je určitý, zrozumiteľný a obsahuje také pochybenia, ktoré podľa názoru žalobcu nemožno
odstrániť opravným rozhodnutím, resp., ktoré odstránené dosiaľ ani žiadnym opravným
rozhodnutím neboli (s poukazom na § 192 ods. 1 písm. e/, § 194 ods. 1, § 241 ods. 1 a § 250
ods. 1 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z. z.).
Na rozdiel od názoru krajského súdu žalobca tvrdí, že výroková časť personálneho
rozkazu neobsahuje dôvod prepustenia ani žiadne skutočnosti, ktoré ho zakladajú,
ale obmedzuje sa len na konštatovanie o prepustení žalobcu a na uvedenie právneho
ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z.. Výroková časť neobsahuje žiadnu
skutkovú vetu, ani porušenie žiadneho právneho ustanovenia zákona, na základe ktorých
skutočností bolo pristúpené k prepusteniu zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/
zákona č.73/1998 Z. z.. Ani v odôvodnení personálneho rozkazu nie je zrozumiteľným
spôsobom vysvetlené akým konkrétnym konaním sa žalobca snažil zmariť objektívny výsledok kontroly, ktorým mohol ohroziť výkon štátnej služby Policajného zboru, nakoľko
policajt za ktorého sa vydával, vykonával službu pod vplyvom alkoholu a v takom stave
aj riadil motorové vozidlo. Prepustenie zo služobného pomeru policajta podľa jeho názoru
predpokladá ohrozenie výkonu štátnej služby, ktorej je dotknutý policajt príslušník
a nie štátnej služby, ku ktorej ho neviaže žiadna príslušnosť. V odôvodnení
nie je zrozumiteľne definované, ktorým konkrétnym konaním porušil základné povinnosti
policajta, pretože sa mimo výkonu služby nezdržal konania, ktoré mohlo narušiť vážnosť
Železničnej polície, alebo ohroziť dôveru v tento zbor. V časti odôvodnenia personálneho
rozkazu, v prvom odseku oprávnený orgán opisuje konania dvoch príslušníkov rozličných
druhov štátnej služby (čo však jednoznačne zo skutkových okolností nevyplýva), na základe
ktorého vyvodil zrejme dôvodnosť prepustenia žalobcu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona
číslo 73/1998 Z. z.. Z kontextu popísaného skutku však nevyplýva žiadny dôvod porušenia
služobnej prísahy pokiaľ ide o konanie, ktorého sa mal dopustiť žalobca. Z popisu skutku
vyplýva rušivé konanie s dopadom na zánik štátnej služby prepustením, ktorého sa mal
dopustiť príslušník Policajného zboru tým, že sa podrobil opakovanej dychovej skúške
(na hladinu alkoholu) s pozitívnym výsledkom, čo podľa oprávneného orgánu zakladá dôvod
prepustenia tohto príslušníka zo služobného pomeru, a čo je aj v závere popisu celého konania
oboch príslušníkov uvedené. Oprávnený orgán ani v odôvodnení jasne a zrozumiteľne neuviedol v čom vidí dôvod mojej nečestnosti a nedisciplinovanosti, a ktorú časť jeho
konania zo dňa 24. mája 2009 v čase asi o 11:30 hod. považuje v rozpore so služobnou
prísahou a disciplinovanosťou príslušníka štátnej služby a v čom vidí porušenie základných
povinností policajta podľa § 48 ods. 3 písm. g/ zákona č. 73/1998 Z. z. zvlášť hrubým
spôsobom.
Podľa žalobcu vecné súvislosti skutku, na ktoré viaže rozhodujúci orgán konanie
uvedené v § 48 ods. 3 písm. g/ zákona č. 73/1998 Z. z. nie sú v odôvodnení vymedzené,
a tak uvedená vada robí rozhodnutie neplatným s poukazom na ustanovenie § 194 ods. 1
zákona č. 73/1998 Z. z., lebo neuvedenie dôvodu prepustenia so skutočnosťami, ktoré
ho zakladajú v rozhodujúcej časti rozhodnutia, ktorou je výroková časť, je obídením
samotného § 194 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. čo spôsobuje neplatnosť uvedeného
rozhodnutia zo zákona, výroková časť rozhodnutia je preto aj nezrozumiteľná, čo spôsobuje
jeho nepreskúmateľnosť.
Žalobca ďalej poukázal na výrok rozhodnutia z ktorého vyplýva, že minister prepúšťa
žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, čo nie je v súlade
so skutočnosťou a reálnym stavom. Rozhodnutie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru
príslušníka Policajného zboru je v rozpore s obsahom spisového materiálu, ide o takú vadu napadnutého rozhodnutia, ktorá spôsobuje jeho nezákonnosť z dôvodu,
že od 01. januára 2009 je žalobca príslušníkom Železničnej polície, a teda v žiadnom prípade
v čase rozhodnutia nebol služobne zaradený pod číslom 12179 k Policajnému zboru,
ale k Železničnej polícii (príslušníkom Policajného zboru bol pred 01. januárom 2009).
Činnosť Železničnej polície upravuje zákon č. 57/2008 Z. z.. Železničná polícia
je samostatným právnym subjektom so samostatným právnym postavením, personálny rozkaz
o prepustení príslušníka polície je rozhodnutím, ktoré má vážny personálny dopad na subjekt
ktorého sa týka, lebo zasahuje do ľudského práva na prácu zakotveného v článku Ústavy
Slovenskej republiky, a preto aj s poukazom na vyššie citované ustanovenia zákona
č. 73/1998 Z. z. má mať náležitosti zákonom predpísané, musí byť určité a zrozumiteľné.
Napadnuté rozhodnutie tieto zákonné náležitosti nespĺňa a podľa žalobcu nestačí názor súdu,
že z výrokovej časti personálneho rozkazu je dostatočne preukázané, že žalobca sa prepúšťa
zo služobného pomeru príslušníka Železničnej polície (keďže sa prepúšťa zo služobného
pomeru Policajného zboru), a že z ostatného textu personálneho rozkazu nad všetky
pochybnosti vyplýva, že rozhodnutie o prepustení žalobcu sa týkalo žalobcu a nie niekoho
iného. Prisvedčiť možno len tomu, že titul, meno, priezvisko, dátum narodenia sa týkalo
žalobcu. Podstatou rozhodnutia je však prepustenie z príslušenstva k určitému zboru a v danom prípade bol žalobca prepustený z Policajného zboru (ktorého vôbec nebol
príslušníkom), navyše aj v ostatnom texte rozhodujúci orgán na viacerých miestach tvrdí,
že bol príslušníkom policajného zboru. Napríklad v poslednom odseku je uvedené, „Dôvod
prepustenia menovaného zo služobného pomeru príslušníka PZ nadriadený dňa 24. mája 2009
na základe oznámenia OO PZ Levice a následnej vlastnej účasti“. Napokon aj samotný
krajský súd nemá azda ujasnené k akému zboru bol žalobca viazaný, keď na šiestej strane
v prvej vete prvého odseku uvádza, že žalobca nebol čestným... príslušníkom PZ.
Žalobca k uvedenému namietal, že pre všetky správne rozhodnutia vrátane chybných
platí tzv. prezumpcia ich správnosti. Chybné rozhodnutie môže byť nezákonné, alebo vecne
nesprávne, prípadne formálne chybné pre nedostatok zákonom ustanovených náležitostí.
Napriek tomu, že ide o chybné rozhodnutie, považuje sa za bezchybné dovtedy, kým takéto
rozhodnutie zákonom ustanoveným spôsobom nie je prehlásené za neplatné (zrušenie alebo
zmenenie rozhodnutia). Potom ak žalobca bol prepustený na základe výrokovej časti
personálneho rozkazu zo dňa 15. júla 2009 zo štátnej služby príslušníka Policajného zboru,
tak potom podľa žalobcu ani prezumpcia správnosti predmetného rozhodnutia sa tu nemôže
uplatniť, lebo ide o tzv. nulitné rozhodnutie. Ide o rozhodnutie, ktoré trpí takou závažnou
vadou, ktorá spôsobuje neexistenciu rozhodnutia od samotného počiatku, lebo rozhodnutie
je fakticky neuskutočniteľné – nevykonateľné z dôvodu, že žalobca nebol príslušníkom Policajného zboru. Sám odvolací orgán rozhodnutím zo dňa 30. septembra 2009 prisvedčil
názoru žalobcu, že nejde o zrejmú nesprávnosť, ani chybu v písaní, keď žalobcu prepustil
zo služobného pomeru príslušníka Železničnej polície (pričom však už rozhodol po uplynutí
lehoty dvoch mesiacov).
Žalobca na rozdiel od názoru krajského súdu, výrokovú časť personálneho rozkazu
v naznačenom smere nepovažuje za tzv. zrejmú nesprávnosť. Z inštitútu opravy chyby, alebo
inej zrejmej nesprávnosti (§ 241 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z.) vyplýva, že jeho zmyslom
je odstránenie zrejmých chýb a nesprávností, ku ktorým došlo nedopatrením zamestnanca
orgánu, ktorý vypracoval písomne vyhotovenie rozhodnutia. Pod pojmom „iná zrejmá
nesprávnosť rozhodnutia“ treba vidieť len formálne nedostatky pri vyhotovení rozhodnutia,
nie však vecné nesprávnosti rozhodnutia, opravou ktorých by sa zmenila sama podstata
rozhodnutia, jeho zmysel a dopad na účastníkov správneho konania, prípadne na iné subjekty.
Žalobca ďalej uviedol, že krajský súd si ustanovenie § 192 ods. 5 a § 193 ods. 1
zákona č.73/1998 Z. z. vyložil nesprávne alebo svojvoľne. Zákonodarca v ustanovení pojem
„nadriadený“ nekonkretizuje tak, že má ísť o nadriadeného s personálnou právomocou.
Z kontextu ustanovenia vyplýva, že nadriadeným subjektom je ten, kto je priamym
nadriadeným policajta, ktorý má byť prepustený zo služobného pomeru. Aj z personálneho
rozkazu datovaného dňa 15. júla 2009 jednoznačne vyplýva, že nadriadený menovaného sa o dôvode prepustenia dozvedel dňa 24. mája 2009 a začatie konania o prepustení oznámil
nadriadený žalobcovi dňa 03. júna 2009. Žalobcovi nie je známe, čo v tomto smere obsahuje
v rozsudku spomenuté nariadenie Ministra vnútra SR č. 62/2003 v znení nariadenia
č. 65/2005 a ani samotný krajský súd z týchto nariadení žiadne konkrétne ustanovenia
necituje. Nariadenia ministra sú akty nižšej právnej sily a rozhodne by mali korešpondovať
s obsahom zákonov vydaných v Zbierke zákonov SR. V časti, v ktorej sa krajský súd dotýka
dodržania dvojmesačnej lehoty podľa § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. je rozhodnutie
krajského súdu nielen nesprávne po právnej stránke veci ale aj nepreskúmateľné, keďže
krajský súd odkazuje na nariadenia ministra vnútra SR, ktoré bližšie nešpecifikuje. Právny
názor súdu, že dvojmesačná lehota bola zachovaná, lebo návrh na prepustenie s podkladmi
bol ministrovi doručený dňa 23. júna 2009 a personálny rozkaz bol žalobcovi doručený dňa
16. júla 2009 nie je udržateľný, lebo v zmysle zákona sa nadriadený o dôvode prepustenia
dozvedel už dňa 24. mája 2009 a nie dňa 23. júna 2009 a konanie vo veci prepustenia
sa začalo dňa 03. júna 2009. Takto potom podľa žalobcu subjektívna dvojmesačná lehota
na rozhodnutie s personálnym opatrením začala plynúť dňom 03. júna 2009 a rozhodnutie
odvolacieho orgánu, ktorým bol žalobca prepustený zo štátnej služby viažucej sa k Železničnej polícii (t. j. rozhodnutie napadnuté žalobou) bolo žalobcovi doručená až dňa
02. októbra 2009, to znamená, že po uplynuli zákonnej lehoty.
Ďalej podľa žalobcu sa krajský súd nezaoberal námietkou žalobcu, v ktorej
sa dožadoval preskúmania rozhodnutia Ministra vnútra SR č. p.: SLV-108/PK-2009 zo dňa
30. septembra 2009. Krajský súd v tejto časti námietky v medziach žaloby vôbec nerozhodol
a žaloba ostala v tejto často nepovšimnutá, a preto v tejto časti je rozhodnutie krajského súdu
nepreskúmateľné a z uvedeného dôvodu došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci.
Žalobca v závere svojho odvolania uviedol, že v dôsledku rozkladu žalobcu proti
personálnemu rozkazu zo dňa 15. júla 2009 nadriadený orgán na základe zistených
skutočností podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. zmenil výrokovú časť prvostupňového
rozhodnutia tak, že namiesto slov „príslušníka Policajného zboru“ uviedol slová „príslušníka
Železničnej polície“ a v ostatnej časti výrok napadnutého personálneho rozkazu ostal
nedotknutý – od slova do slova opísaný z napadnutého rozhodnutia, to znamená, že odvolací
orgán proti rozhodnutiu ktorého žaloba smeruje v súlade s rozhodnutím – opakovane prepustil
žalobcu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona číslo 73/1998 Z. z. zo služobného pomeru a výrok
zmenil v tom smere, že správne označil druh štátnej služby, z ktorej sa žalobca prepúšťa.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že odvolací orgán sa v plnom rozsahu stotožnil
so skutkovým stavom zisteným orgánom prvého stupňa, v plnom rozsahu sa stotožnil
správnymi závermi napadnutého rozhodnutia zistil, že k porušeniu právnych predpisov pri vydaní rozhodnutia nedošlo, konštatoval, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané
na základe objektívne zisteného a preukázaného skutkového stavu veci. Nezistil žiadne
dôvody ktoré by odôvodňovali jeho zrušenie, preto rozklad považoval za nedôvodný.
Nevyriešil predmet tejto veci nanovo a nenahradil pôvodné rozhodnutie rozhodnutím novým.
Vychádzajúc z týchto záverov mal teda o rozklade napadnutého personálneho rozkazu
rozhodnúť diametrálne inak, ako rozhodol.
Podľa žalobcu zmenou rozhodnutia treba rozumieť stav, keď vec, ktorá je predmetom
konania, odvolací orgán rozhodne inak, ako orgán prvého stupňa. Reformačný (zmeňujúci)
výrok odvolacieho orgánu sa stáva nezávislým od výroku rozhodnutia prvého stupňa,
je novým vyriešením predmetu veci, a to spôsobom, ako vo výroku svojho rozhodnutia uvedie
odvolací orgán (konajúc vo vlastnom mene). Odvolací orgán teda zmenou rozhodnutia
nahradzuje rozhodnutie prvého stupňa (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/139/2002-
102). K zmene napadnutého rozhodnutia môže dôjsť predovšetkým vtedy, ak orgán prvého
stupňa správne zistil skutkový stav, avšak dospel k nesprávnym právnym záverom, alebo
skutkový stav subsumoval pod nesprávnu právnu normu. Až právoplatnosťou zmeny sa ex lége nahrádza pôvodné rozhodnutie. Podkladom na zmenu rozhodnutia
je to, že ho nemožno potvrdiť ani zrušiť.
Takto potom, ak žalovaný napadnuté rozhodnutie zmenil, rozhodol v rozpore s ustanovením § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. a zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho
orgánu sa stalo zmätočné, lebo spôsob jeho rozhodnutia nezodpovedá jeho právnym
a skutkovým zisteniam.
Uviedol, že v prípade úspechu si uplatňuje náhradu trov odvolacieho konania.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie nesúhlasil s dôvodmi
uvedenými v odvolaní žalobcu a navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu z jeho vecne a právne správnych dôvodov potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212
ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho
súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211
ods. 2 OSP) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že odvolaniu
žalobcu nie je možné vyhovieť.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb, alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo
dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).
V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich
právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej
časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. občan pri vzniku služobného pomeru
policajta skladá služobnú prísahu, ktorá znie: „Sľubujem vernosť Slovenskej republike.
Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného
Života. Budem sa riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!“.
Podľa § 48 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. policajt je povinný: g) v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť
Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor,
h) dodržiavať služobnú disciplínu,
n) plniť aj povinnosti vyplývajúce z iných všeobecne záväzných právnych predpisov.
Najvyšší súd z administratívneho spisu zistil, že napadnutým rozhodnutím žalovaný
zamietol rozklad žalobcu a súčasne potvrdil personálny rozkaz MV SR č. 283, zo dňa 15. júla 2009, ktorým bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z.
prepustený zo služobného pomeru príslušníka Železničnej polície, z dôvodu, že žalobca sa dňa 24. mája 2009 približne o 11:30 hod. v čase mimo výkonu služby dostavil na OO PZ
Levice na základe telefonického hovoru a prosby kamaráta a bývalého kolegu ppráp. Ľ. Ž.,
ktorý v tom čase vykonával riadne plánovanú hliadkovú službu na OO PZ Levice, kde ho
požiadal, aby sa namiesto neho podrobil dychovej skúške na alkohol, pretože na OO PZ
Levice prišla kontrola Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre a on má obavu, že
jeho dychová skúška by bola pozitívna. Žalobca s tým súhlasil, v garáži OO PZ Levice sa
prezliekol do služobnej rovnošaty ppráp. Ž. a pred pracovníkmi kontroly KR PZ v Nitre sa
namiesto ppráp. Ľ. Ž. podrobil dychovej skúške na alkohol s negatívnym výsledkom. Po
dychovej skúške si však členka kontroly všimla, že sa nejedná o správneho príslušníka PZ,
preto bol menovaný vyzvaný, aby predložil svoj služobný preukaz, načo uviedol, že si ho
zabudol doma. Následne sa ku všetkému priznal a mobilným telefónom privolal ppráp. Ľ. Ž..
Žalobca vyššie popísaným konaním zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu.
Úlohou súdu v konaní bolo posúdiť, či správny orgán postupoval v súlade
so zákonom, a či konaním žalobcu boli naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu podľa § 192
ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. z hľadiska závažnosti možného negatívneho vplyvu
v služobnom pomere.
Podmienkami prepustenia zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona
č. 73/1998 Z. z. sú jednak:
1/ porušenie služobnej prísahy, alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a jednak
2/ jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že obe tieto podmienky boli splnené, pričom k takémuto záveru dospel na základe výsledkov dokazovania v administratívnom konaní, bolo
potrebné s takýmto názorom krajského súdu súhlasiť.
Podľa § 189 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z. z. sa služobný pomer končí aj prepustením.
Podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. policajt sa prepustí zo služobného
pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom
a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Podľa ustanovenia § 243 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z., odvolací orgán preskúma
napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní,
pripadne zistené nedostatky odstráni.
Podľa ustanovenia § 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., rozhodnutie musí byť
v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok,
odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie,
kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí
byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené
odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo
doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho,
kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza;
táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom.
Podľa ustanovenia § 241 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z., chyby v písaní, počítaní a iné
zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia oprávnený orgán aj bez návrhu
opraví a vyrozumie o tom účastníka konania.
Podľa § 194 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. rozhodnutie o prepustení musí byť
vyhotovené písomne a musí byť v ňom uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré
ho zakladajú, inak je neplatné.
Podľa § 233 ods. 1, 2 zákona č. 73/1998 Z. z. z. oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel
je povinný obstarať si pre rozhodnutie potrebné podklady.
Podľa § 238 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 73/1998 Z. z. za dôkaz môžu slúžiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade
s právnymi predpismi.
Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné
posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny,
veci a ohliadka.
Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy.
Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom
na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov
a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodol.
Poučenie o odvolaní obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné, alebo či sa možno proti
nemu odvolať, v akej lehote a u ktorého oprávneného orgánu.
K prvej námietke žalobcu, kde uvádza, že personálny rozkaz Ministra vnútra SR
č. 283 zo dňa 15. júla 2009 nie je určitý, zrozumiteľný a obsahuje také pochybenia, ktoré
podľa názoru žalobcu nemožno odstrániť opravným rozhodnutím, resp., ktoré odstránené
dosiaľ ani žiadnym opravným rozhodnutím neboli, najvyšší súd v zhode z názorom krajského
súdu a vyjadrením žalovaného uvádza, že chybu v písomnom vyhotovení personálneho
rozkazu Ministra vnútra SR č. 283 zo dňa 15. júla 2009, nemožno považovať za skutkovú
alebo právnu. Z výrokovej časti personálneho rozkazu, ako aj v žalobe napadnutého
rozhodnutia je dostatočne preukázané, že žalobca sa prepúšťa zo služobného pomeru
príslušníka Železničnej polície podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z.. Z textu
personálneho rozkazu vyplýva, že rozhodnutie sa týkalo žalobcu a nikoho iného. Rozhodujúci
orgán nepochybne rozhodol o prepustení žalobcu a chyba v písaní, kde namiesto slovného
spojenia „príslušníka Policajného zboru“ malo správne byť „príslušníka Železničnej polície“
bolo odstránená v rozhodnutí č. p.: SLV-108/PK-2009.
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., výrok obsahuje rozhodnutie
vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté.
Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota. Najvyšší súd k námietke žalobcu, že výroková časť personálneho rozkazu neobsahuje
dôvod prepustenia ani žiadne skutočnosti, ktoré ho zakladajú a obmedzuje sa len
na konštatovanie o prepustení žalobcu a na uvedenie právneho ustanovenia § 192 ods. 1
písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. uvádza, že pri určenej obsahovej štruktúre rozhodnutia výrok
má obsahovať len entitu – autoratívne riešenie otázky, ktorá bola predmetom rozhodovania
a uvedenie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodlo. Z administratívneho spisu
vyplýva že uvedený personálny rozkaz obsahuje všetky vyššie uvedené požiadavky.
Pokiaľ ide o odôvodnenie personálneho rozkazu, tak podľa najvyššieho súdu
odôvodnenie je zhrnutím všetkých skutočností podmieňujúcich spôsob rozhodnutia,
resp. súhrn údajov, o ktoré sa výrok opiera, v ktorých má oporu.
Najvyšší súd k námietkam žalobcu týkajúcich sa nedostatkov rozhodnutia
(personálneho rozkazu) vyhodnotil ako nedôvodné, pretože aplikácia ustanovenia § 192
ods. 1 písm. e/ zákona č.73/1998 Z. z. o prepustení zo služobného pomeru sa realizuje
personálnym rozkazom, ktorý je rozhodnutím v zmysle § 194 ods. 1 citovaného zákona, je vyhotovený písomne a je v ňom uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré
ho zakladajú. Personálny rozkaz je rozhodnutím podľa § 241 zákona č.73/1998 Z. z., pretože
sa vydáva pri vzniku, zmene a skončení služobného pomeru a ide o individuálny právny akt,
ktorý je právne záväzný a spôsobuje vznik oprávnení a povinností, ktoré bezprostredne
zaväzujú subjekty, ktorých sa týka.
Podľa najvyššieho súdu rozhodnutie žalovaného dalo vyčerpávajúcu odpoveď
na skutkovú a právnu podstatu sporu a jeho obsah je v súlade s právom účastníkov
na spravodlivý proces v rozsahu ich nároku (v medziach žaloby).
K námietke žalobcu, že krajský súd sa nezaoberal námietkou žalobcu, v ktorej
sa dožadoval preskúmania rozhodnutia Ministra vnútra SR č. p.: SLV-108/PK-2009 zo dňa
30. septembra 2009 v zhode s vyjadrením žalovaného uvádza, že všeobecný súd nemusí
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie s odkazom na právny názor Ústavného súdu SR
č. k. I ÚS 141/09-12, IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05.
Ďalšou námietkou žalobcu bolo, že krajský súd si ust.§ 192 ods. 5 a § 193 ods. 1
zákona č.73/1998 Z. z. vyložil nesprávne alebo svojvoľne. Uviedol, že rozhodnutie
žalovaného bolo po uplynutí zákonom stanovenej subjektívnej lehoty.
Podľa § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. o prepustení policajta z dôvodov
uvedených v odseku 1 písm. d/ až g/ možno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo dňa,
keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento
dôvod vznikol; v týchto lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť.
Z ustanovenia § 3 zákona č. 73/1998 Z. z. nesporne vyplýva, že rozhodovacia
právomoc vo veciach podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. patrí ministrovi
vnútra. Minister vnútra je preto v danej veci „nadriadeným“, nakoľko jedine v jeho právomoci
je žalobcu zo služobného pomeru prepustiť. V zmysle doteraz ustálenej judikatúry – právny
názor vyslovený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach
sp. zn. 7Sž/152/00, 4Sž/117/03, 6Sž/69/95, 6Sž/13/01, 6Sž/127/03, 5Sžo/144/2010 – až
po doručení návrhu na prepustenie policajta zo služobného pomeru vrátane dôkazného
materiálu preukazujúceho policajtovi porušenie služobnej prísahy, alebo služobnej povinnosti
zvlášť hrubým spôsobom za súčasného splnenia druhej zákonnej podmienky, že jeho
ponechanie by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, začína ministrovi vnútra
plynúť zákonom stanovená dvojmesačná subjektívna lehota na prijatie rozhodnutia
o prepustení.
Podľa obsahu pripojeného spisového materiálu dôvod prepustenia žalobcu jeho
bezprostredný nadriadený zistil 23. júna 2009, a preto, ak minister vnútra rozhodol dňa
15. júla 2009 o prepustení žalobcu zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona
č. 73/1998 Z. z., rozhodnutie vydal v zákonom stanovenej dvojmesačnej subjektívnej lehote.
Pričom v tejto lehote, rozhodnutie aj bolo žalobcovi doručené (16. júla 2009).
Žalobca uviedol, že nevie, v čom videl príslušný orgán jeho nečestnosť
a nedisciplinovanosť, a ktorú časť jeho konania zo dňa 24. mája 2009 v čase asi o 11:30 hod.
považuje v rozpore so služobnou prísahou a disciplinovanosťou príslušníka štátnej služby
a v čom vidí porušenie základných povinností policajta podľa § 48 ods. 3 písm. g/ zákona
č. 73/1998 Z. z. zvlášť hrubým spôsobom.
Najvyšší súd uvedenú námietku považuje za irelevantnú vzhľadom na to, že žalobca
sa po odhalení jeho konania, kde sa pokúsil zmariť objektívny výsledok kontroly sám ku všetkému doznal a bol si vedomý akého konania sa dopustil, čo vyplýva aj z pripojeného
administratívneho spisu.
Najvyšší súd dospel k záveru, že správny orgán pri hodnotení dôkazov vo veci žalobcu
postupoval podľa tzv. zásady voľného hodnotenia dôkazov. V odôvodnení rozhodnutia
žalovaný správny orgán uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie a akými
úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe
ktorých rozhodol (§ 241 ods. 2 a 3 zákona č. 73/1998 Z. z.).
Podľa názoru najvyššieho súdu boli v danom prípade naplnené znaky prepúšťacieho
dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z., pretože žalobca ním zvlášť
hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobné povinnosti tak, že jeho ponechanie
v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Záverom najvyšší súd chce uviesť, že zákon č. 73/1998 Z. z. poskytol vybraným
skupinám štátnych zamestnancov a v nadväznosti na nich aj ich rodinným príslušníkom lepšie
sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, než má väčšina pracovníkov a zamestnancov, ktorých pracovný režim upravuje zákonník práce. Preto najvyšší súd
považuje za prirodzené, že na druhej strane kladie zákon vyššie podmienky profesionálneho a morálneho charakteru pre výkon služby, ktorých porušenie nekompromisne sankcionuje.
To v konečnom dôsledku znamená, že zákon vyžaduje striktné dodržiavanie svojich
ustanovení, prísnejších než iné zákony (Zákonník práce) vo vzťahu k plneniu služobných
povinností.
Najvyšší súd na tomto mieste dáva tiež do pozornosti, že služobný pomer policajta
vznikajúci mocenským aktom služobného funkcionára (rozhodnutím o prijatí) je svojou
povahou právnym pomerom štátnozamestnaneckým – verejnoprávnym a po celú dobu svojho
priebehu sa výrazne odlišuje od pracovného pomeru, ktorý je naopak pomerom
súkromnoprávnym a účastníci ktorého majú rovné postavenie. Služobný pomer
sa od pracovnoprávneho pomeru výrazne odlišuje aj spôsobmi svojho skončenia – služobný
pomer policajta sa tiež končí mocenským aktom – rozhodnutím o prepustení policajta
zo služobného pomeru zo zákonom stanovených dôvodov.
Najvyšší súd tiež posúdiac formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu, ako aj žalovaného, zhodne s názorom krajského súdu nevzhliadol ich nezákonnosť; tieto aj podľa názoru najvyššieho súdu sú náležite a podrobne
odôvodené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené považoval námietky
žalobcu smerujúce proti rozsudku prvostupňového súdu za nedôvodné, také ktoré nemôžu
ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto podľa § 250ja ods. 3 vety druhej OSP a § 219 ods. 1,
2 OSP s poukazom na dôvody napadnutého rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ako vecne
správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak,
že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol v tomto konaní úspešný a žalovanému
z dôvodu, že podľa zákona na ich náhradu nemá zákonný nárok.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2011
JUDr. J. Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková