Najvyšší súd  

5Sžo/26/2011

  Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. J. Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej v právnej

veci žalobcu Bc. E. B., bytom Z., zastúpeného JUDr. J. O., advokátkou, so sídlom

advokátskej kancelárie B., proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky,

so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. p.: SLV-108/PK-2009 z 30. septembra 2009 o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave, č. k. 2S/236/2009-34 zo 16. februára 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k. 2S/236/2009-34 z 16. februára 2011   p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.  

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj,,krajský súd“) podľa

§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu,

ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia Ministra vnútra Slovenskej republike

(ďalej aj,,MV SR“), č. p.: SLV-108/PK-2009 zo dňa 30. septembra 2009, ktorým žalovaný

zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie – personálny rozkaz MV SR

č. 283 zo dňa 15. júla 2009, na základe ktorého bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/

zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej

polície (ďalej   len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka

Železničnej polície Slovenskej republiky. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k

ods. 1 OSP tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa stotožnil s právnym

názorom žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu. Podľa krajského súdu

nedôsledným vykonávaním zákonom požadovaných povinností došlo k ich porušeniu, čo bolo

dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru. Okolnosti samotného naplnenia

skutkovej podstaty konania žalobcu, ktoré bolo kvalifikované ako v príkrom rozpore

s obsahom služobnej prísahy a služobnými povinnosťami policajta, boli aj podľa krajského

súdu jednoznačne preukázané. Takto potom krajský súd dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie i postup správneho orgánu bol z pohľadu žalobných dôvodov v súlade

so zákonom, a preto žalobu zamietol.  

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc

sa jeho zmeny v podobe, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/236/2009-34 zo dňa 16. februára 2011 zmenil tak,

že zruší rozhodnutie ministra vnútra SR č. p.: SLV-108/PK-2009 zo dňa 30. septembra 2009

a vec mu vráti na ďalšie konanie, alebo vec vrátil krajskému súdu na nové prejednanie

a rozhodnutie, dôvodiac tým, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam.

Podľa žalobcu personálny rozkaz Ministra vnútra SR č. 283 zo dňa 15. júla 2009

nie je určitý, zrozumiteľný a obsahuje také pochybenia, ktoré podľa názoru žalobcu nemožno

odstrániť opravným rozhodnutím, resp., ktoré odstránené dosiaľ ani žiadnym opravným

rozhodnutím neboli (s poukazom na § 192 ods. 1 písm. e/, § 194 ods. 1, § 241 ods. 1 a § 250

ods. 1 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z. z.).

Na rozdiel od názoru krajského súdu žalobca tvrdí, že výroková časť personálneho

rozkazu neobsahuje dôvod prepustenia ani žiadne skutočnosti, ktoré ho zakladajú,

ale obmedzuje sa len na konštatovanie o prepustení žalobcu a na uvedenie právneho

ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z.. Výroková časť neobsahuje žiadnu

skutkovú vetu, ani porušenie žiadneho právneho ustanovenia zákona, na základe ktorých

skutočností bolo pristúpené k prepusteniu zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/

zákona č.73/1998 Z. z.. Ani v odôvodnení personálneho rozkazu nie je zrozumiteľným

spôsobom vysvetlené akým konkrétnym konaním sa žalobca snažil zmariť objektívny výsledok kontroly, ktorým mohol ohroziť výkon štátnej služby Policajného zboru, nakoľko

policajt za ktorého sa vydával, vykonával službu pod vplyvom alkoholu a v takom stave

aj riadil motorové vozidlo. Prepustenie zo služobného pomeru policajta podľa jeho názoru

predpokladá ohrozenie výkonu štátnej služby, ktorej je dotknutý policajt príslušník

a nie štátnej služby, ku ktorej ho neviaže žiadna príslušnosť. V odôvodnení

nie je zrozumiteľne definované, ktorým konkrétnym konaním porušil základné povinnosti

policajta, pretože sa mimo výkonu služby nezdržal konania, ktoré mohlo narušiť vážnosť

Železničnej polície, alebo ohroziť dôveru v tento zbor. V časti odôvodnenia personálneho

rozkazu, v prvom odseku oprávnený orgán opisuje konania dvoch príslušníkov rozličných

druhov štátnej služby (čo však jednoznačne zo skutkových okolností nevyplýva), na základe

ktorého vyvodil zrejme dôvodnosť prepustenia žalobcu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona

číslo 73/1998 Z. z.. Z kontextu popísaného skutku však nevyplýva žiadny dôvod porušenia

služobnej prísahy pokiaľ ide o konanie, ktorého sa mal dopustiť žalobca. Z popisu skutku

vyplýva rušivé konanie s dopadom na zánik štátnej služby prepustením, ktorého sa mal

dopustiť príslušník Policajného zboru tým, že sa podrobil opakovanej dychovej skúške

(na hladinu alkoholu) s pozitívnym výsledkom, čo podľa oprávneného orgánu zakladá dôvod

prepustenia tohto príslušníka zo služobného pomeru, a čo je aj v závere popisu celého konania

oboch príslušníkov uvedené. Oprávnený orgán ani v odôvodnení jasne a zrozumiteľne neuviedol v čom vidí dôvod mojej nečestnosti a nedisciplinovanosti, a ktorú časť jeho

konania zo dňa 24. mája 2009 v čase asi o 11:30 hod. považuje v rozpore so služobnou

prísahou a disciplinovanosťou príslušníka štátnej služby a v čom vidí porušenie základných

povinností policajta podľa § 48 ods. 3 písm. g/ zákona č. 73/1998 Z. z. zvlášť hrubým

spôsobom.

Podľa žalobcu vecné súvislosti skutku, na ktoré viaže rozhodujúci orgán konanie

uvedené v § 48 ods. 3 písm. g/ zákona č. 73/1998 Z. z. nie sú v odôvodnení vymedzené,

a tak uvedená vada robí rozhodnutie neplatným s poukazom na ustanovenie § 194 ods. 1

zákona č. 73/1998 Z. z., lebo neuvedenie dôvodu prepustenia so skutočnosťami, ktoré

ho zakladajú v rozhodujúcej časti rozhodnutia, ktorou je výroková časť, je obídením

samotného § 194 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. čo spôsobuje neplatnosť uvedeného

rozhodnutia zo zákona, výroková časť rozhodnutia je preto aj nezrozumiteľná, čo spôsobuje

jeho nepreskúmateľnosť.

Žalobca ďalej poukázal na výrok rozhodnutia z ktorého vyplýva, že minister prepúšťa

žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, čo nie je v súlade

so skutočnosťou a reálnym stavom. Rozhodnutie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru

príslušníka Policajného zboru je v rozpore s obsahom spisového materiálu, ide o takú vadu napadnutého rozhodnutia, ktorá spôsobuje jeho nezákonnosť z dôvodu,

že od 01. januára 2009 je žalobca príslušníkom Železničnej polície, a teda v žiadnom prípade

v čase rozhodnutia nebol služobne zaradený pod číslom 12179 k Policajnému zboru,

ale k Železničnej polícii (príslušníkom Policajného zboru bol pred 01. januárom 2009).

Činnosť Železničnej polície upravuje zákon č. 57/2008 Z. z.. Železničná polícia

je samostatným právnym subjektom so samostatným právnym postavením, personálny rozkaz

o prepustení príslušníka polície je rozhodnutím, ktoré má vážny personálny dopad na subjekt

ktorého sa týka, lebo zasahuje do ľudského práva na prácu zakotveného v článku Ústavy

Slovenskej republiky, a preto aj s poukazom na vyššie citované ustanovenia zákona

č. 73/1998 Z. z. má mať náležitosti zákonom predpísané, musí byť určité a zrozumiteľné.

Napadnuté rozhodnutie tieto zákonné náležitosti nespĺňa a podľa žalobcu nestačí názor súdu,

že z výrokovej časti personálneho rozkazu je dostatočne preukázané, že žalobca sa prepúšťa

zo služobného pomeru príslušníka Železničnej polície (keďže sa prepúšťa zo služobného

pomeru Policajného zboru), a že z ostatného textu personálneho rozkazu nad všetky

pochybnosti vyplýva, že rozhodnutie o prepustení žalobcu sa týkalo žalobcu a nie niekoho

iného. Prisvedčiť možno len tomu, že titul, meno, priezvisko, dátum narodenia sa týkalo

žalobcu. Podstatou rozhodnutia je však prepustenie z príslušenstva k určitému zboru a v danom prípade bol žalobca prepustený z Policajného zboru (ktorého vôbec nebol

príslušníkom), navyše aj v ostatnom texte rozhodujúci orgán na viacerých miestach tvrdí,

že bol príslušníkom policajného zboru. Napríklad v poslednom odseku je uvedené, „Dôvod

prepustenia menovaného zo služobného pomeru príslušníka PZ nadriadený dňa 24. mája 2009

na základe oznámenia OO PZ Levice a následnej vlastnej účasti“. Napokon aj samotný

krajský súd nemá azda ujasnené k akému zboru bol žalobca viazaný, keď na šiestej strane

v prvej vete prvého odseku uvádza, že žalobca nebol čestným... príslušníkom PZ.

Žalobca k uvedenému namietal, že pre všetky správne rozhodnutia vrátane chybných

platí tzv. prezumpcia ich správnosti. Chybné rozhodnutie môže byť nezákonné, alebo vecne

nesprávne, prípadne formálne chybné pre nedostatok zákonom ustanovených náležitostí.

Napriek tomu, že ide o chybné rozhodnutie, považuje sa za bezchybné dovtedy, kým takéto

rozhodnutie zákonom ustanoveným spôsobom nie je prehlásené za neplatné (zrušenie alebo

zmenenie rozhodnutia). Potom ak žalobca bol prepustený na základe výrokovej časti

personálneho rozkazu zo dňa 15. júla 2009 zo štátnej služby príslušníka Policajného zboru,

tak potom podľa žalobcu ani prezumpcia správnosti predmetného rozhodnutia sa tu nemôže

uplatniť, lebo ide o tzv. nulitné rozhodnutie. Ide o rozhodnutie, ktoré trpí takou závažnou

vadou, ktorá spôsobuje neexistenciu rozhodnutia od samotného počiatku, lebo rozhodnutie

je fakticky neuskutočniteľné – nevykonateľné z dôvodu, že žalobca nebol príslušníkom Policajného zboru. Sám odvolací orgán rozhodnutím zo dňa 30. septembra 2009 prisvedčil

názoru žalobcu, že nejde o zrejmú nesprávnosť, ani chybu v písaní, keď žalobcu prepustil

zo služobného pomeru príslušníka Železničnej polície (pričom však už rozhodol po uplynutí

lehoty dvoch mesiacov).

Žalobca na rozdiel od názoru krajského súdu, výrokovú časť personálneho rozkazu

v naznačenom smere nepovažuje za tzv. zrejmú nesprávnosť. Z inštitútu opravy chyby, alebo

inej zrejmej nesprávnosti (§ 241 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z.) vyplýva, že jeho zmyslom

je odstránenie zrejmých chýb a nesprávností, ku ktorým došlo nedopatrením zamestnanca

orgánu, ktorý vypracoval písomne vyhotovenie rozhodnutia. Pod pojmom „iná zrejmá

nesprávnosť rozhodnutia“ treba vidieť len formálne nedostatky pri vyhotovení rozhodnutia,

nie však vecné nesprávnosti rozhodnutia, opravou ktorých by sa zmenila sama podstata

rozhodnutia, jeho zmysel a dopad na účastníkov správneho konania, prípadne na iné subjekty.

Žalobca ďalej uviedol, že krajský súd si ustanovenie § 192 ods. 5 a § 193 ods. 1

zákona č.73/1998 Z. z. vyložil nesprávne alebo svojvoľne. Zákonodarca v ustanovení pojem

„nadriadený“ nekonkretizuje tak, že má ísť o nadriadeného s personálnou právomocou.

Z kontextu ustanovenia vyplýva, že nadriadeným subjektom je ten, kto je priamym

nadriadeným policajta, ktorý má byť prepustený zo služobného pomeru. Aj z personálneho

rozkazu datovaného dňa 15. júla 2009 jednoznačne vyplýva, že nadriadený menovaného sa o dôvode prepustenia dozvedel dňa 24. mája 2009 a začatie konania o prepustení oznámil

nadriadený žalobcovi dňa 03. júna 2009. Žalobcovi nie je známe, čo v tomto smere obsahuje

v rozsudku spomenuté nariadenie Ministra vnútra SR č. 62/2003 v znení nariadenia

č. 65/2005 a ani samotný krajský súd z týchto nariadení žiadne konkrétne ustanovenia

necituje. Nariadenia ministra sú akty nižšej právnej sily a rozhodne by mali korešpondovať

s obsahom zákonov vydaných v Zbierke zákonov SR. V časti, v ktorej sa krajský súd dotýka

dodržania dvojmesačnej lehoty podľa § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. je rozhodnutie

krajského súdu nielen nesprávne po právnej stránke veci ale aj nepreskúmateľné, keďže

krajský súd odkazuje na nariadenia ministra vnútra SR, ktoré bližšie nešpecifikuje. Právny

názor súdu, že dvojmesačná lehota bola zachovaná, lebo návrh na prepustenie s podkladmi

bol ministrovi doručený dňa 23. júna 2009 a personálny rozkaz bol žalobcovi doručený dňa

16. júla 2009 nie je udržateľný, lebo v zmysle zákona sa nadriadený o dôvode prepustenia

dozvedel už dňa 24. mája 2009 a nie dňa 23. júna 2009 a konanie vo veci prepustenia

sa začalo dňa 03. júna 2009. Takto potom podľa žalobcu subjektívna dvojmesačná lehota

na rozhodnutie s personálnym opatrením začala plynúť dňom 03. júna 2009 a rozhodnutie

odvolacieho orgánu, ktorým bol žalobca prepustený zo štátnej služby viažucej sa k Železničnej polícii (t. j. rozhodnutie napadnuté žalobou) bolo žalobcovi doručená až dňa

02. októbra 2009, to znamená, že po uplynuli zákonnej lehoty.

Ďalej podľa žalobcu sa krajský súd nezaoberal námietkou žalobcu, v ktorej

sa dožadoval preskúmania rozhodnutia Ministra vnútra SR č. p.: SLV-108/PK-2009 zo dňa

30. septembra 2009. Krajský súd v tejto časti námietky v medziach žaloby vôbec nerozhodol

a žaloba ostala v tejto často nepovšimnutá, a preto v tejto časti je rozhodnutie krajského súdu

nepreskúmateľné a z uvedeného dôvodu došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci.

Žalobca v závere svojho odvolania uviedol, že v dôsledku rozkladu žalobcu proti

personálnemu rozkazu zo dňa 15. júla 2009 nadriadený orgán na základe zistených

skutočností podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. zmenil výrokovú časť prvostupňového

rozhodnutia tak, že namiesto slov „príslušníka Policajného zboru“ uviedol slová „príslušníka

Železničnej polície“ a v ostatnej časti výrok napadnutého personálneho rozkazu ostal

nedotknutý – od slova do slova opísaný z napadnutého rozhodnutia, to znamená, že odvolací

orgán proti rozhodnutiu ktorého žaloba smeruje v súlade s rozhodnutím – opakovane prepustil

žalobcu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona číslo 73/1998 Z. z. zo služobného pomeru a výrok

zmenil v tom smere, že správne označil druh štátnej služby, z ktorej sa žalobca prepúšťa.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že odvolací orgán sa v plnom rozsahu stotožnil

so skutkovým stavom zisteným orgánom prvého stupňa, v plnom rozsahu sa stotožnil

správnymi závermi napadnutého rozhodnutia zistil, že k porušeniu právnych predpisov pri vydaní rozhodnutia nedošlo, konštatoval, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané

na základe objektívne zisteného a preukázaného skutkového stavu veci. Nezistil žiadne

dôvody ktoré by odôvodňovali jeho zrušenie, preto rozklad považoval za nedôvodný.

Nevyriešil predmet tejto veci nanovo a nenahradil pôvodné rozhodnutie rozhodnutím novým.

Vychádzajúc z týchto záverov mal teda o rozklade napadnutého personálneho rozkazu

rozhodnúť diametrálne inak, ako rozhodol.

Podľa žalobcu zmenou rozhodnutia treba rozumieť stav, keď vec, ktorá je predmetom

konania, odvolací orgán rozhodne inak, ako orgán prvého stupňa. Reformačný (zmeňujúci)

výrok odvolacieho orgánu sa stáva nezávislým od výroku rozhodnutia prvého stupňa,

je novým vyriešením predmetu veci, a to spôsobom, ako vo výroku svojho rozhodnutia uvedie

odvolací orgán (konajúc vo vlastnom mene). Odvolací orgán teda zmenou rozhodnutia

nahradzuje rozhodnutie prvého stupňa (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/139/2002-

102). K zmene napadnutého rozhodnutia môže dôjsť predovšetkým vtedy, ak orgán prvého

stupňa správne zistil skutkový stav, avšak dospel k nesprávnym právnym záverom, alebo

skutkový   stav subsumoval pod nesprávnu právnu normu. Až právoplatnosťou zmeny sa ex lége nahrádza pôvodné rozhodnutie. Podkladom na zmenu rozhodnutia

je to, že ho nemožno potvrdiť ani zrušiť.

Takto potom, ak žalovaný napadnuté rozhodnutie zmenil, rozhodol v rozpore s ustanovením § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. a zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho

orgánu sa stalo zmätočné, lebo spôsob jeho rozhodnutia nezodpovedá jeho právnym

a skutkovým zisteniam.

Uviedol, že v prípade úspechu si uplatňuje náhradu trov odvolacieho konania.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie nesúhlasil s dôvodmi

uvedenými v odvolaní žalobcu a navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu z jeho vecne a právne správnych dôvodov potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok,

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212

ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho

súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211

ods. 2 OSP) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že odvolaniu

žalobcu nie je možné vyhovieť.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb, alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo

dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej

časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. občan pri vzniku služobného pomeru

policajta skladá služobnú prísahu, ktorá znie: „Sľubujem vernosť Slovenskej republike.

Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného

Života. Budem sa riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne

záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!“.

Podľa § 48 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. policajt je povinný: g) v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť

Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor,

h) dodržiavať služobnú disciplínu,

n) plniť aj povinnosti vyplývajúce z iných všeobecne záväzných právnych predpisov.

Najvyšší súd z administratívneho spisu zistil, že napadnutým rozhodnutím žalovaný

zamietol rozklad   žalobcu a súčasne potvrdil personálny rozkaz MV SR č. 283, zo dňa 15. júla 2009, ktorým bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z.

prepustený zo služobného pomeru príslušníka Železničnej polície, z dôvodu, že žalobca sa dňa 24. mája 2009 približne o 11:30 hod. v čase mimo výkonu služby dostavil na OO PZ

Levice na základe telefonického hovoru a prosby kamaráta a bývalého kolegu ppráp. Ľ. Ž.,

ktorý v tom čase vykonával riadne plánovanú hliadkovú službu na OO PZ Levice, kde ho

požiadal, aby sa namiesto neho podrobil dychovej skúške na alkohol, pretože na OO PZ

Levice prišla kontrola Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre a on má obavu, že

jeho dychová skúška by bola pozitívna. Žalobca s tým súhlasil, v garáži OO PZ Levice sa

prezliekol do služobnej rovnošaty ppráp. Ž. a pred pracovníkmi kontroly KR PZ v Nitre sa

namiesto ppráp. Ľ. Ž. podrobil dychovej skúške na alkohol s negatívnym výsledkom. Po

dychovej skúške si však členka kontroly všimla, že sa nejedná o správneho príslušníka PZ,

preto bol menovaný vyzvaný, aby predložil svoj služobný preukaz, načo uviedol, že si ho

zabudol doma. Následne sa ku všetkému priznal a mobilným telefónom privolal ppráp. Ľ. Ž..

Žalobca vyššie popísaným konaním zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu.

Úlohou súdu v konaní bolo posúdiť, či správny orgán postupoval v súlade

so zákonom, a či konaním žalobcu boli naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu podľa § 192

ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. z hľadiska závažnosti možného negatívneho vplyvu

v služobnom pomere.

Podmienkami prepustenia zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona

č. 73/1998 Z. z. sú jednak:

1/ porušenie služobnej prísahy, alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a jednak

2/ jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že obe tieto podmienky boli splnené, pričom k takémuto záveru dospel na základe výsledkov dokazovania v administratívnom konaní, bolo

potrebné s takýmto názorom krajského súdu súhlasiť.

Podľa § 189 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z. z. sa služobný pomer končí aj prepustením.

Podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. policajt sa prepustí zo služobného

pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom

a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Podľa ustanovenia § 243 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z., odvolací orgán preskúma

napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní,

pripadne zistené nedostatky odstráni.

Podľa ustanovenia § 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., rozhodnutie musí byť

v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok,

odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie,

kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí

byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené

odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo

doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho,

kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza;

táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom.

Podľa ustanovenia § 241 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z., chyby v písaní, počítaní a iné

zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia oprávnený orgán aj bez návrhu

opraví a vyrozumie o tom účastníka konania.

Podľa § 194 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. rozhodnutie o prepustení   musí byť

vyhotovené písomne a musí byť v ňom uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré

ho zakladajú, inak je neplatné.

Podľa §   233 ods. 1, 2 zákona č. 73/1998 Z. z. z. oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel

je povinný obstarať si pre rozhodnutie potrebné podklady.

Podľa § 238 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 73/1998 Z. z. za dôkaz môžu slúžiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade

s právnymi predpismi.

Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné

posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov   a organizácií, listiny,

veci a ohliadka.

Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy.

Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom

na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov

a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodol.

Poučenie o odvolaní obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné, alebo či sa možno proti

nemu odvolať, v akej lehote a u ktorého oprávneného orgánu.

K prvej námietke žalobcu, kde uvádza, že personálny rozkaz Ministra vnútra SR

č. 283 zo dňa 15. júla 2009 nie je určitý, zrozumiteľný a obsahuje také pochybenia, ktoré

podľa názoru žalobcu nemožno odstrániť opravným rozhodnutím, resp., ktoré odstránené

dosiaľ ani žiadnym opravným rozhodnutím neboli, najvyšší súd v zhode z názorom krajského

súdu a vyjadrením žalovaného uvádza, že chybu v písomnom vyhotovení personálneho

rozkazu Ministra vnútra SR č. 283 zo dňa 15. júla 2009, nemožno považovať za skutkovú

alebo právnu. Z výrokovej časti personálneho rozkazu, ako aj v žalobe napadnutého

rozhodnutia je dostatočne preukázané, že žalobca sa prepúšťa zo služobného pomeru

príslušníka Železničnej polície podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z.. Z textu

personálneho rozkazu vyplýva, že rozhodnutie sa týkalo žalobcu a nikoho iného. Rozhodujúci

orgán nepochybne rozhodol o prepustení žalobcu a chyba v písaní, kde namiesto slovného

spojenia „príslušníka Policajného zboru“ malo správne byť „príslušníka Železničnej polície“

bolo odstránená v rozhodnutí č. p.: SLV-108/PK-2009.

Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., výrok obsahuje rozhodnutie

vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté.

Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota. Najvyšší súd k námietke žalobcu, že výroková časť personálneho rozkazu neobsahuje

dôvod prepustenia ani žiadne skutočnosti, ktoré ho zakladajú a obmedzuje sa len

na konštatovanie o prepustení žalobcu a na uvedenie právneho ustanovenia § 192 ods. 1

písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. uvádza, že pri určenej obsahovej štruktúre rozhodnutia výrok

má obsahovať len entitu – autoratívne riešenie otázky, ktorá bola predmetom rozhodovania

a uvedenie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodlo. Z administratívneho spisu

vyplýva že uvedený personálny rozkaz obsahuje všetky vyššie uvedené požiadavky.

Pokiaľ ide o odôvodnenie personálneho rozkazu, tak podľa najvyššieho súdu

odôvodnenie je zhrnutím všetkých skutočností podmieňujúcich spôsob rozhodnutia,

resp. súhrn údajov, o ktoré sa výrok opiera, v ktorých má oporu.

Najvyšší súd k námietkam žalobcu týkajúcich sa nedostatkov rozhodnutia

(personálneho rozkazu) vyhodnotil ako nedôvodné, pretože aplikácia ustanovenia § 192

ods. 1 písm. e/ zákona č.73/1998 Z. z. o prepustení zo služobného pomeru sa realizuje

personálnym rozkazom, ktorý je rozhodnutím v zmysle § 194 ods. 1 citovaného zákona, je vyhotovený písomne a je v ňom uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré

ho zakladajú. Personálny rozkaz je rozhodnutím podľa § 241 zákona č.73/1998 Z. z., pretože

sa vydáva pri vzniku, zmene a skončení služobného pomeru a ide o individuálny právny akt,

ktorý je právne záväzný a spôsobuje vznik oprávnení a povinností, ktoré bezprostredne

zaväzujú subjekty, ktorých sa týka.

Podľa najvyššieho súdu rozhodnutie žalovaného dalo vyčerpávajúcu odpoveď

na skutkovú a právnu podstatu sporu a jeho obsah je v súlade s právom účastníkov

na spravodlivý proces v rozsahu ich nároku (v medziach žaloby).

K námietke žalobcu, že krajský súd sa nezaoberal námietkou žalobcu, v ktorej

sa dožadoval preskúmania rozhodnutia Ministra vnútra SR č. p.: SLV-108/PK-2009 zo dňa

30. septembra 2009 v zhode s vyjadrením žalovaného uvádza, že všeobecný súd nemusí

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie   s odkazom na právny názor Ústavného súdu SR

č. k. I ÚS 141/09-12, IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05.

Ďalšou námietkou žalobcu bolo, že krajský súd si ust.§ 192 ods. 5 a § 193 ods. 1

zákona č.73/1998 Z. z. vyložil nesprávne alebo svojvoľne. Uviedol, že rozhodnutie

žalovaného bolo po uplynutí zákonom stanovenej subjektívnej lehoty.

Podľa § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. o prepustení policajta z dôvodov

uvedených v odseku 1 písm. d/ až g/ možno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo dňa,

keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento

dôvod vznikol; v týchto lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť.

Z ustanovenia § 3 zákona č. 73/1998 Z. z. nesporne vyplýva, že rozhodovacia

právomoc vo veciach podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. patrí ministrovi

vnútra. Minister vnútra je preto v danej veci „nadriadeným“, nakoľko jedine v jeho právomoci

je žalobcu zo služobného pomeru prepustiť. V zmysle doteraz ustálenej judikatúry – právny

názor vyslovený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach

sp. zn. 7Sž/152/00, 4Sž/117/03, 6Sž/69/95, 6Sž/13/01, 6Sž/127/03, 5Sžo/144/2010 – až

po doručení návrhu na prepustenie policajta zo služobného pomeru vrátane dôkazného

materiálu preukazujúceho policajtovi porušenie služobnej prísahy, alebo služobnej povinnosti

zvlášť hrubým spôsobom za súčasného splnenia druhej zákonnej podmienky, že jeho

ponechanie by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, začína ministrovi vnútra

plynúť zákonom stanovená dvojmesačná subjektívna lehota na prijatie rozhodnutia

o prepustení.

Podľa obsahu pripojeného spisového materiálu dôvod prepustenia žalobcu jeho

bezprostredný nadriadený zistil 23. júna 2009, a preto, ak minister vnútra rozhodol dňa

15. júla 2009 o prepustení žalobcu zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona

č. 73/1998 Z. z., rozhodnutie vydal v zákonom stanovenej dvojmesačnej subjektívnej lehote.

Pričom v tejto lehote, rozhodnutie aj bolo žalobcovi doručené (16. júla 2009).

Žalobca uviedol, že nevie, v čom videl príslušný orgán jeho nečestnosť

a nedisciplinovanosť, a ktorú časť jeho konania zo dňa 24. mája 2009 v čase asi o 11:30 hod.

považuje v rozpore so služobnou prísahou a disciplinovanosťou príslušníka štátnej služby

a v čom vidí porušenie základných povinností policajta podľa § 48 ods. 3 písm. g/ zákona

č. 73/1998 Z. z. zvlášť hrubým spôsobom.

Najvyšší súd uvedenú námietku považuje za irelevantnú vzhľadom na to, že žalobca

sa po odhalení jeho konania, kde sa pokúsil zmariť objektívny výsledok kontroly sám ku všetkému doznal a bol si vedomý akého konania sa dopustil, čo vyplýva aj z pripojeného

administratívneho spisu.

Najvyšší súd dospel k záveru, že správny orgán pri hodnotení dôkazov vo veci žalobcu

postupoval podľa tzv. zásady voľného hodnotenia dôkazov. V odôvodnení rozhodnutia

žalovaný správny orgán uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie a akými

úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe

ktorých rozhodol (§ 241 ods. 2 a 3 zákona č. 73/1998 Z. z.).  

Podľa názoru najvyššieho súdu boli v danom prípade naplnené znaky prepúšťacieho

dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z., pretože žalobca ním zvlášť

hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobné povinnosti tak, že jeho ponechanie

v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Záverom najvyšší súd chce uviesť, že zákon č. 73/1998 Z. z. poskytol vybraným

skupinám štátnych zamestnancov a v nadväznosti na nich aj ich rodinným príslušníkom lepšie

sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, než má väčšina pracovníkov a zamestnancov, ktorých pracovný režim upravuje zákonník práce. Preto najvyšší súd

považuje za prirodzené, že na druhej strane kladie zákon vyššie podmienky profesionálneho a morálneho charakteru pre výkon služby, ktorých porušenie nekompromisne sankcionuje.

To v konečnom dôsledku znamená, že zákon vyžaduje striktné dodržiavanie svojich

ustanovení, prísnejších než iné zákony (Zákonník práce) vo vzťahu k plneniu služobných

povinností.

Najvyšší súd na tomto mieste dáva tiež do pozornosti, že služobný pomer policajta

vznikajúci mocenským aktom služobného funkcionára (rozhodnutím o prijatí) je svojou

povahou právnym pomerom štátnozamestnaneckým – verejnoprávnym a po celú dobu svojho

priebehu sa výrazne odlišuje od pracovného pomeru, ktorý je naopak pomerom

súkromnoprávnym a účastníci ktorého majú rovné postavenie. Služobný pomer

sa od pracovnoprávneho pomeru výrazne odlišuje aj spôsobmi svojho skončenia – služobný

pomer policajta sa tiež končí mocenským aktom – rozhodnutím o prepustení policajta

zo služobného pomeru zo zákonom stanovených dôvodov.

Najvyšší súd tiež posúdiac formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia

prvostupňového správneho orgánu, ako aj žalovaného, zhodne s názorom krajského súdu nevzhliadol ich nezákonnosť; tieto aj podľa názoru najvyššieho súdu sú náležite a podrobne

odôvodené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené považoval námietky

žalobcu smerujúce proti rozsudku prvostupňového súdu za nedôvodné, také ktoré nemôžu

ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto podľa § 250ja ods. 3 vety druhej OSP a § 219 ods. 1,

2 OSP s poukazom na dôvody napadnutého rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ako vecne

správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak,

že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol v tomto konaní úspešný a žalovanému

z dôvodu, že podľa zákona na ich náhradu nemá zákonný nárok.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave 27. októbra 2011

  JUDr. J. Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková