Najvyšší súd

5Sžo/255/2010

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej v právnej veci žalobcu M. T., s. r. o., B., IČO: X., zastúpeného advokátskou

kanceláriou B. – Ď., s. r. o., so sídlom D., proti žalovanej Rade pre vysielanie

a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

odporkyne č. RL/118/2007 zo 04. decembra 2007, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave, č. k. 4S/79/2008-35 zo dňa 24. septembra 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k. 4S/79/2008-35 zo dňa 24. septembra 2010   p o t v r d z u j e.  

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .  

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovanej zo dňa 04. decembra 2007, č. RL/118/2007 a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná uložila žalobcovi podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona

č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení účinnom v čase uloženia sankcie (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) za porušenie povinnosti ustanovenej v § 16 písm. b/ tohto zákona

sankciu – upozornenie na porušenie zákona.

Krajský súd z administratívneho spisu zistil, že žalovaná za účelom šetrenia sťažnosti

evidovanej pod č. 3503/126-2007 vykonala monitoring programu,,Noviny“ zo dňa

28. júna 2007 vysielaný na T. J. o cca 19:30 hod. v súvislosti s dodržiavaním povinnosti

podľa § 16 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z., o čom bola dňa 15. augusta 2007 vypracovaná

správa. V danej správe sa nachádza doslovný prepis odvysielaného príspevku „Polícia zhabala

servery“. Ťažiskom uvedeného príspevku bola informácia o postupe polície pri zhabaní

serverov spoločnosti W..sk. Podľa analýzy žalovanej k príspevku, ktorý je kriticky ladený,

v ktorom redaktor podrobuje kritike postup polície, ktorú kritiku umocňujú aj vyjadrenia

ďalších oslovených osôb vystupujúcich v príspevku – advokát, poškodení klienti spoločnosti

W..sk, IT technik, ako aj vlastník uvedenej spoločnosti. V správe sa nachádza rozbor

jednotlivých častí príspevku a presný opis pasáží, ktorými mohlo dôjsť k porušeniu

ustanovenia § 16 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z., a to najmä tým, že bol v ňom zrejmý

výrazný nepomer medzi mimoriadne negatívnou kritikou odvysielanou na adresu polície

a priestorom, ktorý bol polícii poskytnutý na vyjadrenie, ako aj vzhľadom na prítomnosť

vlastných, od spravodajských informácií neoddelených názorov, nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti spravodajského príspevku. Žalovaná dňa 17. októbra 2007 oznámila žalobcovi,

že začala voči nemu správne konanie vo veci možného porušenia § 16 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s možným nezabezpečením nestrannosti a objektívnosti príspevku

„Polícia zhabala servery“ odvysielanom v programe „Noviny“ dňa 28. júna 2007 cca o 19:30

hod.. Žalobca bol zároveň vyzvaný na zaslanie vyjadrenia dôkazov a bol informovaný

o možnosti nazerania do spisov, vyhotovenia odpisov, kópií a výpisov zo spisu, respektíve bol

riadne poučený o ďalšom postupe správneho orgánu.

Žalobca sa k danému konaniu nevyjadril, žiadne dôkazy alebo iné návrhy nepredložil

a zo spisu nevyplýva, že by bol v tomto štádiu konania využil akékoľvek svoje práva

účastníka.

Ďalej krajský súd uviedol, že z dikcie zákona, v ktorom je určené, že Rada niektorú

zo sankcií „uloží“ vyplýva, že v prípade zistenia porušenia povinnosti Rada sankciu musí

uložiť. Keďže zákonodarca v ustanovení § 64 citovaného zákona neuviedol text „môže uložiť

sankciu“, Rada nemôže aplikovať inštitút správneho uváženia.

Krajský súd poukázal na to, že upozornenie je samostatným druhom sankcií a svojím

charakterom je výlučne výchovným opatrením, s cieľom prevencie. Túto úlohu môže splniť

len vtedy, ak obsahuje poučenie, navádzacie postupy pre ďalšiu činnosť. Upozornenie musí teda určitým spôsobom určiť jasné pravidlá pre ním riešený typ programu, či témy, najmä

ak k porušeniu povinnosti došlo spôsobom spracovania, či prezentácie.

Podľa krajského súdu v napadnutom rozhodnutí žalovaná dostatočne podrobne

rozviedla, v čom videla porušenie zákona, uviedla akým spôsobom by bola zaručená

objektívnosť a nestrannosť – umožnením dotknutej osoby vyjadriť sa k veci v primeranom

rozsahu, oddelením spravodajskej časti od publikovania hodnotení a komentárov, či vlastných

názorov. Má za to, že žalovaná žalobcovi poskytla priestor na vyjadrenie sa k veci,

predloženie nových dôkazov, poučila ho o možnosti nahliadnuť do spisu, z ktorého si mohol

zabezpečiť kópie a odpisy, a preto krajský súd nepovažuje námietky žalobcu týkajúce

sa porušenia jeho procesných práv za dôvodné.

Poznamenal, že podľa ustanovenia § 32 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom

konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len,,správny poriadok“),

správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať

potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania,

dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe, alebo známe správnemu

orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje

správny orgán. K nasledovnému uviedol, že konanie bolo začaté z úradnej moci a samotná sťažnosť

tretej osoby nie je návrhom na začatie správneho konania, je len jedným z podkladov, ktoré

musí žalovaná preveriť a na základe ktorého môže začať správne konanie. Námietku,

že žalobca nemal možnosť po doručení oznámenia o začatí konania oboznámiť

sa s odvysielaným príspevkom, krajský súd neakceptoval, pretože v prípade, ak by takáto

okolnosť skutočne nastala, mal žalobca možnosť vyžiadať si z administratívneho spisu kópiu,

resp. opis príspevku, na čo bol upozornený.

Žalovaná konala v lehotách podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., podľa ktorého

rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti

podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť

porušená. Okolnosť, že žalobca si neuschoval záznam z vysielania presahujúci obdobie 30

dní, nemožno klásť za vinu žalovanej.

Podľa krajského súdu žalobca návrhy na vykonanie dokazovania nevzniesol

a v konaní ani nenamietal nesprávnosť skutkových zistení. Krajský súd taktiež nezistil,

že by bolo žalobcovi upreté právo oboznámiť sa s obsahom posudzovaného programu, keďže

žalobca nepreukázal, že by žiadal v samotnom správnom konaní o jeho oboznámenie.

Iné pochybenia v rozhodnutí žalovaného v rámci súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia krajský súd nezistil, stotožnil sa so závermi správneho orgánu obsiahnutými

v administratívnom rozhodnutí a rovnako sa stotožnil aj s obdobným rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/112/2010 zo dňa 22. septembra 2010

a tak, krajský súd po preskúmaní námietok v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup

žalovaného netrpí žiadnymi vadami, a preto žalobu, ako nedôvodnú podľa ustanovenia § 250j

ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol.

Žalobcovi z dôvodu, že nebol v konaní úspešný, podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, namietajúc,

že rozhodnutie krajského súdu vychádzalo z nesprávne právneho posúdenia veci a v konaní

správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia.

Žalobca vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že krajský súd sa stotožnil s dôvodmi

uvedenými vo vyjadrení žalovaného. S právnym názorom súdu prvého stupňa vysloveným

v napadnutom rozsudku nesúhlasil. Preskúmavané rozhodnutie žalovaného považoval

za vecne aj právne nesprávne. Trval na tom, že v danom prípade žalovaná postupovala

v správnom konaní v rozpore so zásadou súčinnosti správneho orgánu s účastníkmi konania

a inými osobami v zmysle § 3 ods. 2 správneho poriadku. Uviedol, že je podstatné odlišovať

dodržanie povinnosti poučiť účastníka správneho konania o jeho právach od plnenia

povinnosti správneho orgánu, najmä povinnosť predložiť účastníkovi správneho konania

všetky podklady, ktoré správny orgán pri rozhodovaní zohľadňuje v súlade s § 3 ods. 2

v spojení s § 33 ods. 2 správneho poriadku. Opätovne vytýkal správnemu orgánu,

že mu nepredložil vo veci žiadne podklady, na základe ktorých rozhodol, pričom nejde len o predloženie predmetného záznamu z vysielania, ale aj ďalšie podklady, ktoré mala žalovaná

k dispozícii, a ktoré sú súčasťou administratívneho spisu. Poukázal na to, že zákonná

povinnosť žalovaného ustanovená v § 3 ods. 2 a § 33 ods. 2 správneho poriadku nie je splnená

okamihom zabezpečenia vedomosti účastníka konania o možnosti nahliadať

do administratívneho spisu, ale až okamihom jeho priameho a skutočného oboznámenia

o konkrétnych podkladoch pre rozhodnutie. Dôvodil, že splnenie existujúcej povinnosti

žalovanej nemôže byť ponechané na vôľu účastníka konania, ale musí vychádzať z aktívneho

konania žalovanej, a preto sa vyžaduje priame doručenie podkladov pre rozhodnutie

účastníkovi konania. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. 5Sž/31/2008-37 zo dňa 17.03.2009, 5Sž/11/2008-37 a 6Sž/55/2010

zo 17.03.2009. Súčasne poukázal na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedených rozhodnutiach vychádzal okrem iného, najmä z § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 správneho

poriadku, aj zo zásady č. 6 Odporúčania rady ministrov o správnych sankciách zo dňa

13. februára 1991, podľa ktorej vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií je potrebné

aplikovať zásadu, že osoba prípadne jej zástupca má byť informovaná o povahe dôkazov proti

nej a má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá) pred tým, ako sa prijme akékoľvek

rozhodnutie. Správnym aktom, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých

sa zakladá.

S poukázaním na vyššie uvedené skutočnosti postup odporkyne, ako správneho orgánu

nesie podľa odporcu jednoznačné známky porušovania hmotnoprávnych a procesných

povinností správneho orgánu. V dôsledku toho dospela žalovaná na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci,

na základe ktorých vydala svoje nezákonné a vecne nesprávne rozhodnutie.

Na základe vyššie uvedených skutočností konštatoval, že prvostupňový súd

sa nevysporiadal s právnym posúdením veci v rozhodnutí správneho orgánu, žalobcom

namietanými vadami právneho posúdenia veci správnym orgánom, že vec nesprávne právne

posúdil, a preto navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj,,najvyšší súd“)

napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovanej

č. RL/118/2007 zo dňa 04. decembra 2007 zruší a vec jej vráti na ďalšie konanie.

V prípade úspechu si žalobca uplatňuje náhradu trov odvolacieho konania.

Žalovaná navrhovala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z jeho vecne a právne

správnych dôvodov potvrdiť. Nesúhlasila s dôvodmi uvedenými v odvolaní žalobcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach

podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a po oboznámení sa so spisovým

materiálom dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej

časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa § 16 písm. b/ zákona o vysielaní a retransmisii vysielateľ je povinný zabezpečiť

objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politicko – publicistických

programov; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského

charakteru.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,

ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej, ako správneho orgánu a súčasne jeho zrušenia a vrátenia veci mu na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím mu bola uložená sankcia

za porušenie zákona č. 308/2000 Z. z., a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého

stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal

aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä

z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými

v žalobe a či z takto vymedzeného rozsahu správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavacieho konania v danej

veci je rozhodnutie a postup žalovanej, ako správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaná

uložila žalobcovi sankciu za porušenie ustanovenia § 16 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z..

Podľa § 4 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 308/2000 Z. z., v znení zákona účinného ku dňu

rozhodovania žalovaného správneho orgánu, poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti

pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym

hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania a retransmisie. Rada

dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí

vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Rada

na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie a retransmisiu a vykonáva štátnu

správu v oblasti vysielania a retransmisie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Rada

je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania

a retransmisie má postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu

vymedzenom týmto zákonom a osobitnými predpismi.

Podľa § 5 ods. 1 písm. g/, h/, m/, n/ zákona č. 308/2000 Z. z. v znení zákona účinného

ku dňu rozhodovania, do pôsobnosti rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov, ukladať sankcie

vysielateľom a prevádzkovateľom retransmisie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú

retransmisiu bez oprávnenia. Žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby,

vybavovať sťažnosti na porušenie tohto zákona podľa § 14a.

Podľa § 64 ods. 1 a 3 zákona č. 308/2000 Z. z. v znení zákona účinného ku dňu

rozhodovania, za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi, rada ukladá tieto sankcie:

a) upozornenie na porušenie zákona, b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,

c) pozastavenie vysielania programu alebo jeho časti, d) pokutu,

e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení

povinnosti podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola

povinnosť porušená.

Podľa § 16 zákona č. 308/2000 Z. z. v znení zákona účinného ku dňu rozhodovania,

zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej

služby, zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politicko  

- publicistických programov: názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené

od informácií spravodajského charakteru. Zabezpečiť, aby programy a ostatné zložky

programovej služby vysielané v rámci volebnej kampane boli v súlade s osobitnými

predpismi, poskytnúť bezplatne v naliehavom verejnom zaujme štátnym orgánom na ich

požiadanie nevyhnutný vysielací čas na odvysielanie dôležitého a neodkladného oznamu

alebo výzvy o vyhlásení vojnového stavu, alebo vypovedaní vojny, alebo odvysielanie

informácie civilnej ochrany v čase, ktorý by nebezpečenstvo z omeškania znížil na najnižšiu

mieru, uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 30 dní odo dňa ich vysielania

v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie rady poskytne vysielateľ záznam vysielania

na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode s vysielateľom,

uzatvoriť zmluvy s organizáciami kolektívnej správy práv spravujúcimi práva k predmetom

ochrany, ktoré vysielateľ používa, zabezpečiť pri vysielaní programov a ostatných zložiek

programovej služby používanie štátneho jazyka a jazykov národnostných menšín v súlade s osobitnými predpismi, odvysielať oznam o porušení zákona alebo iného všeobecne

záväzného právneho predpisu (ďalej len „oznam o porušení zákona“) a udelenej licencie

v primeranom rozsahu, forme a vysielacom čase určenom radou, pozastaviť vysielanie

programu alebo jeho časti, začať vysielať do 360 dní po nadobudnutí právoplatnosti

rozhodnutia o udelení licencie okrem vysielateľa, ktorému bola licencia udelená podľa

osobitného predpisu; ak bolo vysielanie zastavené v súvislosti s konaním o odňatie licencie,

a toto konanie sa zastavilo, vysielateľ má na obnovenie vysielania rovnakú lehotu,

pri vysielaní rozhlasovej programovej služby najmenej raz za hodinu označovať svoju

programovú službu nezameniteľným zvukovým signálom, ak sa tým nenaruší celistvosť

programu, pri vysielaní televíznej programovej služby trvalo označiť na obrazovke svoju

programovú službu nezameniteľným obrazovým symbolom (logom) okrem vysielania

reklamy a telenákupu, viesť štatistiku o odvysielanom programe televíznej programovej

služby obsahujúcu vyhodnotenie podielov programových typov, podielu programov

vo verejnom záujme, podielov programov s multimodálnym prístupom, podielu európskej

produkcie a podielu programov európskej nezávislej produkcie; štatistiku o programovej

službe za kalendárny mesiac je vysielateľ povinný doručiť rade do 15 dní po skončení

príslušného kalendárneho mesiaca okrem vysielateľa s licenciou udelenou podľa tohto zákona

na iné ako terestriálne vysielanie, ktorý je povinný doručiť štatistiku do 15 dní odo dňa

doručenia žiadosti rady o túto štatistiku, vysielať audiovizuálne diela len v čase dohodnutom s nositeľmi práv k týmto dielam, vysielať v súlade s udelenou licenciou, zapísať činnosť

vykonávanú podľa tohto zákona ako predmet činnosti do obchodného registra; návrh na zápis

činnosti je povinný podať najneskôr do 60 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia o udelení licencie, zabezpečiť, aby sa program vo vysielaní televíznej

programovej služby neprerušoval, ak tento zákon neustanovuje inak; program možno

prerušovať vysielaním mimoriadneho spravodajstva.  

Podľa § 3 ods. 1, 2, 4 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade

so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti,

práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie

ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti

s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať

im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť

k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám

a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia,

aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú

o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných, alebo podobných prípadoch nevznikali

neodôvodnené rozdiely.  

Podľa § 32 ods. 1, 2 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci, a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.

Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä

podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako

aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti.

Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.

Podľa § 33 ods. 1, 2 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba

má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom

pojednávaní a miestnej ohliadke. Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho

podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými

právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo

zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Najvyšší súd, ako súd odvolací v preskúmavanej veci dospel k záveru, že správny

orgán v predmetnej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci zistil

skutkový stav správne a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver. Z uvedených

dôvodov súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

podľa piatej časti druhej hlavy OSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný

na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil

vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané

v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či obsahovalo zákonom predpísané

náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi

ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu

je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého

rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou

konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Povinnosťou súdu v preskúmavanom konaní je posudzovať

zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, predmetom ktorého je uloženie

administratívnej sankcie, súčasne aj v zmysle zásady č. 6 Odporúčania Výboru ministrov

č. (91)1 o správnych sankciách zo dňa 13. februára 1991, podľa ktorej vo vzťahu k ukladaniu

správnych sankcií je potrebné aplikovať aj nasledovné zásady: každá osoba, ktorá čelí

správnej sankcii má byť informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas

na prípravu prípadu s tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá

by mohla byť uložená a osoba, prípadne jej zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov

proti nej, má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá), predtým ako sa prijme akékoľvek

rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých

sa zakladá.

Najvyšší súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril

i administratívny spis odporkyne zistil, že žalovaná preskúmavaným rozhodnutím zo dňa

04. decembra 2007 č. RL/118/2007 v správnom konaní č. 3655-PgO/0-4418/2007 uložila

žalobcovi podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu – upozornenie

na porušenie zákona, za porušenie povinnosti ustanovenej v § 16 písm. b/ tohto zákona,

ktorého porušenia sa žalobca dopustil tým, že v spravodajskom programe „Noviny“ dňa

28. júna 2007 odvysielal príspevok „Polícia zhabala servery“, v ktorom nebola zabezpečená

objektívnosť a nestrannosť; žalovaná na základe sťažnosti zistila, že televízia J. dňa

28. júna 2007 odvysielala príspevok „Polícia zhabala servery“, ktorým by mohlo dôjsť

k porušeniu povinnosti vysielateľa podľa § 16 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z., na základe

ktorého zistenia žalovaná začala správne konanie voči žalobcovi pod č.   365-PgO/0-

4418/2007 vo veci možného porušenia § 16 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s možným nezabezpečením nestrannosti a objektívnosti uvedeného príspevku; začatie

správneho konania bolo žalobcovi oznámené listom zo dňa 17. októbra 2007 s výzvou na

vyjadrenie a navrhnutie dôkazov ako aj s poučením o následkoch, keď sa k veci nevyjadrí

a nenavrhne žiadne dôkazy; žalobca sa nevyjadril a ani nenavrhol žiadne dôkazy.

Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalovaná mala preukázané,

že žalobca dňa 28. júna 2007 odvysielal v programe,,Noviny“ príspevok,,Polícia zhabala

servery,“ ktorého prepis v rozhodnutí citovala. Vyjadrenia redaktora, v predmetnom

príspevku v ktorom podroboval kritike postup polície, pričom túto kritiku umocňoval ďalšími vyjadreniami zo strany osôb, vystupujúcich v príspevku (advokát, poškodení klienti

spoločnosti W..sk, IT technik a vlastník uvedenej spoločnosti) žalovaná považovala

za kritické ladené vo vzťahu k polícii, ktoré vyzneli vo vzťahu ku kritizovanej strane

negatívne. Žalovaná ďalej uviedla, že táto skutočnosť sama o sebe nemá za následok,

že príspevok možno kvalifikovať ako príspevok, ktorý je v rozpore s ustanovením § 16

písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z., ale v záujme zachovania nestrannosti a objektivity

príspevku účastník konania musí poskytnúť priestor na vyjadrenie kritizovanej strane,

a to v rozsahu primeranom kritike. Hoci na záver príspevku bolo odvysielané vyjadrenie

hovorcu ministerstva vnútra, toto bolo podľa žalovanej nedostatočné, nakoľko sa týkalo

len určitého čiastkového problému, naznačeného v príspevku (otázka odškodného

a následných súdnych konaní). K ostatným, pomerne závažným tvrdeniam, dotknutá strana

priestor na vyjadrenie nedostala, respektíve divák nedostal informáciu o tom, že sa polícia,

ako dotknutá strana, odmietla k daným tvrdeniam vyjadriť. Žalovaná taktiež dospela k záveru,

že v príspevku nedošlo k oddeleniu vlastných názorov od informácií spravodajského

charakteru. Účastník konania odvysielal určité návody, ako polícia mohla, resp. mala

postupovať („Polícia totiž mohla sťahovať dáta aj za chodu serverov. Nemusela ich vôbec

zhabať. Hľadali server s konkrétnou IP adresou. Mali zobrať ten a nie všetkých 10“), pričom

tieto návody boli odprezentované redaktorom príspevku, resp. boli odvysielané v textovej forme. Žalovaná tieto návody kvalifikovala ako hodnotiace komentáre, ktoré neboli nijak

oddelené od ostatných spravodajských informácií. Tieto návody mali komentatívny charakter,

ich pôvod nebol transparentný, nakoľko nebolo zrejmé, na základe akých podnetov dospel

redaktor k uvedeným návodom, napr., či išlo o tlmočené názory IT pracovníka vystupujúceho

v príspevku, alebo o vlastné vyhodnotenie postupu polície. Žalovaná dospela k záveru,

že v príspevku došlo, vzhľadom na výrazný nepomer medzi kritikou odvysielanou na adresu

polície a priestorom, ktorý bol polícii poskytnutý na vyjadrenie, ako aj vzhľadom

na prítomnosť vlastných, od spravodajských informácií neoddelených názorov,

k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti spravodajského príspevku, a tým k porušeniu

povinnosti podľa § 16 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z.. Žalovaná uviedla, že vzhľadom

na skutočnosť, že príspevky do spravodajského programu,,Noviny“ sú pripravované vopred,

účastník konania mal možnosť ovplyvniť obsah daných príspevkov tak, aby nebola

opodstatnená pochybnosť, že došlo k porušeniu povinnosti uloženej v § 16 písm. b/ zákona

č. 308/2000 Z. z.. Poukázala na to, že zásada objektívnej zodpovednosti u právnických osôb

za správne delikty platí aj v prípade zákona č. 308/2000 Z. z., ako aj správneho poriadku,

ktoré nevyžadujú pri preukázaní, či došlo k správnemu deliktu, dokazovať zavinenie,

podstatné je iba to, či k porušeniu objektívne došlo, alebo nie s tým, že ani jeden z uvedených zákonov neobsahuje tzv. liberačné dôvody, ktoré by umožnili zbaviť sa zodpovednosti

za správny delikt, ako aj to, že okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu zákona, môžu byť

zohľadnené pri ukladaní druhu sankcie, ale nie sú dôvodom na zastavenie správneho konania.

Najvyšší súd súhlasí s konštatovaním žalovanej, že zodpovednosť u právnických osôb

za právny delikt sa zakladá na zásade objektívnej zodpovednosti, ktorá vyplýva

aj z ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z..

Najvyšší súd taktiež zastáva názor, že v administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie zaň, je podstatné, či účastník správneho

konania, ktorý sa mal svojím postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu došlo, ako aj, následky ním vzniknuté, môžu mať vplyv

len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu.

V správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z.

postupuje podľa ustanovení správneho poriadku, a preto povinnosťou žalovaného správneho

orgánu bolo v predmetnom konaní postupovať v súčinnosti s účastníkom tohto konania  

– žalobcom. Inštitút súčinnosti je ustanovený na viacerých miestach správneho poriadku (§ 3

ods. 2, § 33 ods. 2, § 56) a vyjadruje vzájomnú jednotu práv a povinnosti. Účastník správneho

konania má nielen právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie správnosti svojho tvrdenia

má súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať, nesplnenie tejto povinnosti

má za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti podmieňujúcej výsledok konania.

Nesplnenie si tejto povinnosti však nezbavuje správny orgán zistiť vo veci skutočný stav,

keďže túto povinnosť správnemu orgánu ukladá zákonodarca v ustanovení § 32 ods. 1

správneho poriadku.

Správny orgán zabezpečuje zisťovanie skutkových okolností z úradnej povinností a postupuje v súlade so správnym poriadkom, aj keď účastník správneho orgánu je nečinný

a správnemu orgánu nenavrhuje, alebo nepredkladá žiadne dôkazy a k veci samej sa žiadnym

spôsobom nevyjadruje. Účastník má právo vyjadrovať sa k podkladom v ktoromkoľvek štádiu

konania. Môže sa vyjadriť k jednotlivým dôkazom i k celkovému spôsobu prípravy

podkladov, môže sa vyjadriť k otázkam skutkovým i právnym. Zmyslom takto široko

koncipovaného oprávnenia je predísť neskorším možným námietkam účastníka, ktoré

by mohli viesť k prieťahom v konaní alebo iným komplikáciám. Správny orgán v konaní

môže pokračovať, a teda vydať rozhodnutie, ak sa účastník svojho práva na vyjadrenie

výslovne vzdá, alebo ostane nečinný. Pokiaľ správny orgán vydal rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umožnil účastníkovi vyjadriť sa pred rozhodnutím, ide o procesné pochybenie

správneho orgánu a teda o takú vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

Posúdenie súdu v preskúmavanom konaní, či takéto procesné pochybenie správneho orgánu

je takou vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, je podmienené

konkrétnymi okolnosťami toho ktorého prípadu.

Z obsahu administratívneho spisu najvyšší súd mal v danej veci preukázané,

že žalovaná žalobcovi oznámila začatie správneho orgánu a správne ho vyzvala na vyjadrenie

sa k veci a na navrhnutie, alebo predloženie dôkazov s poučením o jeho procesných právach.

Podkladom pre rozhodnutie žalovanej, ako správneho orgánu bol príspevok vysielateľa  

– žalobcu, s ktorým sa žalovaná oboznámila na základe sťažnosti a vyjadrenia žalobcu vo veci

možného poníženia jeho povinnosti ako vysielateľa týkajúcej sa neobjektívnosti a nestrannosti

predmetného príspevku. Žalobca sa v správnom konaní v danej veci nevyjadril a ani

nenavrhol Rade vykonať žiadne dôkazy, ani sám žiadne dôkazy nepredložil, resp. nevzniesol

v konaní iné návrhy, žalovaná, ako správny orgán, z úradnej povinnosti nevykonala ďalšie

dôkazy. Najvyšší súd v danej veci zastáva názor, že žalovaná, ako správny orgán, postupovala

v súlade so zákonnými predpismi, vo veci zistila riadne skutkový stav a zo skutkových

okolností vyvodila správny právny názor. Nemožno vytýkať správnemu orgánu,

že by sa v konaní dopustil takej procesnej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť

rozhodnutia. Na základe výkladu právnej normy § 33 správneho poriadku v intenciách

logického a rozumného uváženia vôľou zákonodarcu bolo, aby sa účastník správneho konania

oboznámil s dôkazmi, ktoré by mali byť podkladom pre rozhodnutie, ktoré boli v správnom

konaní vykonané správnym orgánom, a s ktorými tento účastník nebol oboznámený. Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo

zo skutkových zistení, ktoré boli, alebo mali byť účastníkovi správneho konania – žalobcovi

dobre známe, pretože podkladom pre rozhodnutie bol ním odvysielaný príspevok,,Polícia

zhabala servery“, v relácii vysielateľa „Noviny“ zo dňa 28. júna 2007.

Žalovaná, ako správny orgán v danej veci, teda v správnom konaní umožnila

účastníkovi správneho konania sa vyjadriť k veci a navrhovať dôkazy, tento však v správnom

konaní nevyužil svoje právo a žiadne návrhy v konaní nevzniesol, žiadne dôkazy nepredložil, a ani žiadne dôkazy nenavrhoval vykonať.

Vzhľadom na uvedené, teda Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci

dospel k záveru, že žalovaná, ako správny orgán, postupovala v správnom konaní v súlade

s právnou normou ustanovenou v § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 správneho poriadku, keďže umožnila, aby sa žalobca mohol pred vydaním rozhodnutia vyjadriť k jeho podkladom

i k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, a teda nemožno považovať

za procesné pochybenie postup žalovanej, keď nevyzvala opätovne žalobcu na vyjadrenie

sa pred vydaním rozhodnutia, keďže výklad právnej normy ustanovenej v § 33 je potrebné

vykonávať na základe logického a rozumného uváženia vzhľadom na konkrétne okolnosti

individuálne v každej veci.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd neprihliadol na námietku žalobcu, ktorou

nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa stotožňovať možnosť účastníka nahliadnuť

do administratívneho spisu s povinnosťou správneho orgánu dať účastníkovi konania

možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Výklad právnej normy ustanovenej v § 33

správneho poriadku nemožno vykonať formalisticky, ale vzhľadom na konkrétne okolnosti

v každej individuálnej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov, preskúmajúc napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu odvolacích dôvodov namietaných žalobcom

v odvolaní, dospel k záveru, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku

krajského súdu nemožno považovať za právne relevantné, také, ktoré by mohli ovplyvniť

posúdenie danej veci a že pokiaľ súd prvého stupňa žalobu zamietol, rozhodol vo veci

v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok Krajského

súdu v Bratislave podľa § 250ja ods. 3 OSP a § 219 ods. 1, 2 potvrdil.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa ustanovenia § 246c ods. 1 OSP

v spojení s § 224 ods. 2 a § 250k ods. 1 OSP tak, že nepriznal účastníkom náhradu trov

odvolacieho konania, keďže navrhovateľ v odvolacom konaní nemal úspech a odporkyni

trovy odvolacieho konania nevznikli a ani si ich náhradu neuplatňovala.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. marca 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková