Najvyšší súd
5Sžo/255/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej v právnej veci žalobcu M. T., s. r. o., B., IČO: X., zastúpeného advokátskou
kanceláriou B. – Ď., s. r. o., so sídlom D., proti žalovanej Rade pre vysielanie
a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
odporkyne č. RL/118/2007 zo 04. decembra 2007, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave, č. k. 4S/79/2008-35 zo dňa 24. septembra 2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 4S/79/2008-35 zo dňa 24. septembra 2010 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovanej zo dňa 04. decembra 2007, č. RL/118/2007 a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná uložila žalobcovi podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení účinnom v čase uloženia sankcie (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) za porušenie povinnosti ustanovenej v § 16 písm. b/ tohto zákona
sankciu – upozornenie na porušenie zákona.
Krajský súd z administratívneho spisu zistil, že žalovaná za účelom šetrenia sťažnosti
evidovanej pod č. 3503/126-2007 vykonala monitoring programu,,Noviny“ zo dňa
28. júna 2007 vysielaný na T. J. o cca 19:30 hod. v súvislosti s dodržiavaním povinnosti
podľa § 16 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z., o čom bola dňa 15. augusta 2007 vypracovaná
správa. V danej správe sa nachádza doslovný prepis odvysielaného príspevku „Polícia zhabala
servery“. Ťažiskom uvedeného príspevku bola informácia o postupe polície pri zhabaní
serverov spoločnosti W..sk. Podľa analýzy žalovanej k príspevku, ktorý je kriticky ladený,
v ktorom redaktor podrobuje kritike postup polície, ktorú kritiku umocňujú aj vyjadrenia
ďalších oslovených osôb vystupujúcich v príspevku – advokát, poškodení klienti spoločnosti
W..sk, IT technik, ako aj vlastník uvedenej spoločnosti. V správe sa nachádza rozbor
jednotlivých častí príspevku a presný opis pasáží, ktorými mohlo dôjsť k porušeniu
ustanovenia § 16 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z., a to najmä tým, že bol v ňom zrejmý
výrazný nepomer medzi mimoriadne negatívnou kritikou odvysielanou na adresu polície
a priestorom, ktorý bol polícii poskytnutý na vyjadrenie, ako aj vzhľadom na prítomnosť
vlastných, od spravodajských informácií neoddelených názorov, nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti spravodajského príspevku. Žalovaná dňa 17. októbra 2007 oznámila žalobcovi,
že začala voči nemu správne konanie vo veci možného porušenia § 16 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s možným nezabezpečením nestrannosti a objektívnosti príspevku
„Polícia zhabala servery“ odvysielanom v programe „Noviny“ dňa 28. júna 2007 cca o 19:30
hod.. Žalobca bol zároveň vyzvaný na zaslanie vyjadrenia dôkazov a bol informovaný
o možnosti nazerania do spisov, vyhotovenia odpisov, kópií a výpisov zo spisu, respektíve bol
riadne poučený o ďalšom postupe správneho orgánu.
Žalobca sa k danému konaniu nevyjadril, žiadne dôkazy alebo iné návrhy nepredložil
a zo spisu nevyplýva, že by bol v tomto štádiu konania využil akékoľvek svoje práva
účastníka.
Ďalej krajský súd uviedol, že z dikcie zákona, v ktorom je určené, že Rada niektorú
zo sankcií „uloží“ vyplýva, že v prípade zistenia porušenia povinnosti Rada sankciu musí
uložiť. Keďže zákonodarca v ustanovení § 64 citovaného zákona neuviedol text „môže uložiť
sankciu“, Rada nemôže aplikovať inštitút správneho uváženia.
Krajský súd poukázal na to, že upozornenie je samostatným druhom sankcií a svojím
charakterom je výlučne výchovným opatrením, s cieľom prevencie. Túto úlohu môže splniť
len vtedy, ak obsahuje poučenie, navádzacie postupy pre ďalšiu činnosť. Upozornenie musí teda určitým spôsobom určiť jasné pravidlá pre ním riešený typ programu, či témy, najmä
ak k porušeniu povinnosti došlo spôsobom spracovania, či prezentácie.
Podľa krajského súdu v napadnutom rozhodnutí žalovaná dostatočne podrobne
rozviedla, v čom videla porušenie zákona, uviedla akým spôsobom by bola zaručená
objektívnosť a nestrannosť – umožnením dotknutej osoby vyjadriť sa k veci v primeranom
rozsahu, oddelením spravodajskej časti od publikovania hodnotení a komentárov, či vlastných
názorov. Má za to, že žalovaná žalobcovi poskytla priestor na vyjadrenie sa k veci,
predloženie nových dôkazov, poučila ho o možnosti nahliadnuť do spisu, z ktorého si mohol
zabezpečiť kópie a odpisy, a preto krajský súd nepovažuje námietky žalobcu týkajúce
sa porušenia jeho procesných práv za dôvodné.
Poznamenal, že podľa ustanovenia § 32 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len,,správny poriadok“),
správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať
potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania,
dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe, alebo známe správnemu
orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje
správny orgán. K nasledovnému uviedol, že konanie bolo začaté z úradnej moci a samotná sťažnosť
tretej osoby nie je návrhom na začatie správneho konania, je len jedným z podkladov, ktoré
musí žalovaná preveriť a na základe ktorého môže začať správne konanie. Námietku,
že žalobca nemal možnosť po doručení oznámenia o začatí konania oboznámiť
sa s odvysielaným príspevkom, krajský súd neakceptoval, pretože v prípade, ak by takáto
okolnosť skutočne nastala, mal žalobca možnosť vyžiadať si z administratívneho spisu kópiu,
resp. opis príspevku, na čo bol upozornený.
Žalovaná konala v lehotách podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., podľa ktorého
rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti
podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť
porušená. Okolnosť, že žalobca si neuschoval záznam z vysielania presahujúci obdobie 30
dní, nemožno klásť za vinu žalovanej.
Podľa krajského súdu žalobca návrhy na vykonanie dokazovania nevzniesol
a v konaní ani nenamietal nesprávnosť skutkových zistení. Krajský súd taktiež nezistil,
že by bolo žalobcovi upreté právo oboznámiť sa s obsahom posudzovaného programu, keďže
žalobca nepreukázal, že by žiadal v samotnom správnom konaní o jeho oboznámenie.
Iné pochybenia v rozhodnutí žalovaného v rámci súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia krajský súd nezistil, stotožnil sa so závermi správneho orgánu obsiahnutými
v administratívnom rozhodnutí a rovnako sa stotožnil aj s obdobným rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/112/2010 zo dňa 22. septembra 2010
a tak, krajský súd po preskúmaní námietok v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup
žalovaného netrpí žiadnymi vadami, a preto žalobu, ako nedôvodnú podľa ustanovenia § 250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol.
Žalobcovi z dôvodu, že nebol v konaní úspešný, podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, namietajúc,
že rozhodnutie krajského súdu vychádzalo z nesprávne právneho posúdenia veci a v konaní
správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia.
Žalobca vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že krajský súd sa stotožnil s dôvodmi
uvedenými vo vyjadrení žalovaného. S právnym názorom súdu prvého stupňa vysloveným
v napadnutom rozsudku nesúhlasil. Preskúmavané rozhodnutie žalovaného považoval
za vecne aj právne nesprávne. Trval na tom, že v danom prípade žalovaná postupovala
v správnom konaní v rozpore so zásadou súčinnosti správneho orgánu s účastníkmi konania
a inými osobami v zmysle § 3 ods. 2 správneho poriadku. Uviedol, že je podstatné odlišovať
dodržanie povinnosti poučiť účastníka správneho konania o jeho právach od plnenia
povinnosti správneho orgánu, najmä povinnosť predložiť účastníkovi správneho konania
všetky podklady, ktoré správny orgán pri rozhodovaní zohľadňuje v súlade s § 3 ods. 2
v spojení s § 33 ods. 2 správneho poriadku. Opätovne vytýkal správnemu orgánu,
že mu nepredložil vo veci žiadne podklady, na základe ktorých rozhodol, pričom nejde len o predloženie predmetného záznamu z vysielania, ale aj ďalšie podklady, ktoré mala žalovaná
k dispozícii, a ktoré sú súčasťou administratívneho spisu. Poukázal na to, že zákonná
povinnosť žalovaného ustanovená v § 3 ods. 2 a § 33 ods. 2 správneho poriadku nie je splnená
okamihom zabezpečenia vedomosti účastníka konania o možnosti nahliadať
do administratívneho spisu, ale až okamihom jeho priameho a skutočného oboznámenia
o konkrétnych podkladoch pre rozhodnutie. Dôvodil, že splnenie existujúcej povinnosti
žalovanej nemôže byť ponechané na vôľu účastníka konania, ale musí vychádzať z aktívneho
konania žalovanej, a preto sa vyžaduje priame doručenie podkladov pre rozhodnutie
účastníkovi konania. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 5Sž/31/2008-37 zo dňa 17.03.2009, 5Sž/11/2008-37 a 6Sž/55/2010
zo 17.03.2009. Súčasne poukázal na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedených rozhodnutiach vychádzal okrem iného, najmä z § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 správneho
poriadku, aj zo zásady č. 6 Odporúčania rady ministrov o správnych sankciách zo dňa
13. februára 1991, podľa ktorej vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií je potrebné
aplikovať zásadu, že osoba prípadne jej zástupca má byť informovaná o povahe dôkazov proti
nej a má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá) pred tým, ako sa prijme akékoľvek
rozhodnutie. Správnym aktom, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých
sa zakladá.
S poukázaním na vyššie uvedené skutočnosti postup odporkyne, ako správneho orgánu
nesie podľa odporcu jednoznačné známky porušovania hmotnoprávnych a procesných
povinností správneho orgánu. V dôsledku toho dospela žalovaná na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci,
na základe ktorých vydala svoje nezákonné a vecne nesprávne rozhodnutie.
Na základe vyššie uvedených skutočností konštatoval, že prvostupňový súd
sa nevysporiadal s právnym posúdením veci v rozhodnutí správneho orgánu, žalobcom
namietanými vadami právneho posúdenia veci správnym orgánom, že vec nesprávne právne
posúdil, a preto navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj,,najvyšší súd“)
napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovanej
č. RL/118/2007 zo dňa 04. decembra 2007 zruší a vec jej vráti na ďalšie konanie.
V prípade úspechu si žalobca uplatňuje náhradu trov odvolacieho konania.
Žalovaná navrhovala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z jeho vecne a právne
správnych dôvodov potvrdiť. Nesúhlasila s dôvodmi uvedenými v odvolaní žalobcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach
podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej
stránku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a po oboznámení sa so spisovým
materiálom dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich
právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej
časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).
Podľa § 16 písm. b/ zákona o vysielaní a retransmisii vysielateľ je povinný zabezpečiť
objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politicko – publicistických
programov; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského
charakteru.
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,
ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej, ako správneho orgánu a súčasne jeho zrušenia a vrátenia veci mu na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím mu bola uložená sankcia
za porušenie zákona č. 308/2000 Z. z., a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého
stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä
z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými
v žalobe a či z takto vymedzeného rozsahu správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavacieho konania v danej
veci je rozhodnutie a postup žalovanej, ako správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaná
uložila žalobcovi sankciu za porušenie ustanovenia § 16 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z..
Podľa § 4 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 308/2000 Z. z., v znení zákona účinného ku dňu
rozhodovania žalovaného správneho orgánu, poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti
pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym
hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania a retransmisie. Rada
dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí
vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Rada
na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie a retransmisiu a vykonáva štátnu
správu v oblasti vysielania a retransmisie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Rada
je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania
a retransmisie má postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu
vymedzenom týmto zákonom a osobitnými predpismi.
Podľa § 5 ods. 1 písm. g/, h/, m/, n/ zákona č. 308/2000 Z. z. v znení zákona účinného
ku dňu rozhodovania, do pôsobnosti rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov, ukladať sankcie
vysielateľom a prevádzkovateľom retransmisie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú
retransmisiu bez oprávnenia. Žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby,
vybavovať sťažnosti na porušenie tohto zákona podľa § 14a.
Podľa § 64 ods. 1 a 3 zákona č. 308/2000 Z. z. v znení zákona účinného ku dňu
rozhodovania, za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi, rada ukladá tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona, b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,
c) pozastavenie vysielania programu alebo jeho časti, d) pokutu,
e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.
Rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení
povinnosti podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola
povinnosť porušená.
Podľa § 16 zákona č. 308/2000 Z. z. v znení zákona účinného ku dňu rozhodovania,
zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej
služby, zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politicko
- publicistických programov: názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené
od informácií spravodajského charakteru. Zabezpečiť, aby programy a ostatné zložky
programovej služby vysielané v rámci volebnej kampane boli v súlade s osobitnými
predpismi, poskytnúť bezplatne v naliehavom verejnom zaujme štátnym orgánom na ich
požiadanie nevyhnutný vysielací čas na odvysielanie dôležitého a neodkladného oznamu
alebo výzvy o vyhlásení vojnového stavu, alebo vypovedaní vojny, alebo odvysielanie
informácie civilnej ochrany v čase, ktorý by nebezpečenstvo z omeškania znížil na najnižšiu
mieru, uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 30 dní odo dňa ich vysielania
v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie rady poskytne vysielateľ záznam vysielania
na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode s vysielateľom,
uzatvoriť zmluvy s organizáciami kolektívnej správy práv spravujúcimi práva k predmetom
ochrany, ktoré vysielateľ používa, zabezpečiť pri vysielaní programov a ostatných zložiek
programovej služby používanie štátneho jazyka a jazykov národnostných menšín v súlade s osobitnými predpismi, odvysielať oznam o porušení zákona alebo iného všeobecne
záväzného právneho predpisu (ďalej len „oznam o porušení zákona“) a udelenej licencie
v primeranom rozsahu, forme a vysielacom čase určenom radou, pozastaviť vysielanie
programu alebo jeho časti, začať vysielať do 360 dní po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia o udelení licencie okrem vysielateľa, ktorému bola licencia udelená podľa
osobitného predpisu; ak bolo vysielanie zastavené v súvislosti s konaním o odňatie licencie,
a toto konanie sa zastavilo, vysielateľ má na obnovenie vysielania rovnakú lehotu,
pri vysielaní rozhlasovej programovej služby najmenej raz za hodinu označovať svoju
programovú službu nezameniteľným zvukovým signálom, ak sa tým nenaruší celistvosť
programu, pri vysielaní televíznej programovej služby trvalo označiť na obrazovke svoju
programovú službu nezameniteľným obrazovým symbolom (logom) okrem vysielania
reklamy a telenákupu, viesť štatistiku o odvysielanom programe televíznej programovej
služby obsahujúcu vyhodnotenie podielov programových typov, podielu programov
vo verejnom záujme, podielov programov s multimodálnym prístupom, podielu európskej
produkcie a podielu programov európskej nezávislej produkcie; štatistiku o programovej
službe za kalendárny mesiac je vysielateľ povinný doručiť rade do 15 dní po skončení
príslušného kalendárneho mesiaca okrem vysielateľa s licenciou udelenou podľa tohto zákona
na iné ako terestriálne vysielanie, ktorý je povinný doručiť štatistiku do 15 dní odo dňa
doručenia žiadosti rady o túto štatistiku, vysielať audiovizuálne diela len v čase dohodnutom s nositeľmi práv k týmto dielam, vysielať v súlade s udelenou licenciou, zapísať činnosť
vykonávanú podľa tohto zákona ako predmet činnosti do obchodného registra; návrh na zápis
činnosti je povinný podať najneskôr do 60 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia o udelení licencie, zabezpečiť, aby sa program vo vysielaní televíznej
programovej služby neprerušoval, ak tento zákon neustanovuje inak; program možno
prerušovať vysielaním mimoriadneho spravodajstva.
Podľa § 3 ods. 1, 2, 4 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti,
práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie
ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti
s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať
im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť
k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám
a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia,
aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú
o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných, alebo podobných prípadoch nevznikali
neodôvodnené rozdiely.
Podľa § 32 ods. 1, 2 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci, a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.
Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä
podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako
aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti.
Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
Podľa § 33 ods. 1, 2 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba
má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom
pojednávaní a miestnej ohliadke. Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho
podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými
právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Najvyšší súd, ako súd odvolací v preskúmavanej veci dospel k záveru, že správny
orgán v predmetnej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci zistil
skutkový stav správne a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver. Z uvedených
dôvodov súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol.
Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
podľa piatej časti druhej hlavy OSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný
na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil
vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané
v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či obsahovalo zákonom predpísané
náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi
ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého
rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou
konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Povinnosťou súdu v preskúmavanom konaní je posudzovať
zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, predmetom ktorého je uloženie
administratívnej sankcie, súčasne aj v zmysle zásady č. 6 Odporúčania Výboru ministrov
č. (91)1 o správnych sankciách zo dňa 13. februára 1991, podľa ktorej vo vzťahu k ukladaniu
správnych sankcií je potrebné aplikovať aj nasledovné zásady: každá osoba, ktorá čelí
správnej sankcii má byť informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas
na prípravu prípadu s tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá
by mohla byť uložená a osoba, prípadne jej zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov
proti nej, má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá), predtým ako sa prijme akékoľvek
rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých
sa zakladá.
Najvyšší súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
i administratívny spis odporkyne zistil, že žalovaná preskúmavaným rozhodnutím zo dňa
04. decembra 2007 č. RL/118/2007 v správnom konaní č. 3655-PgO/0-4418/2007 uložila
žalobcovi podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu – upozornenie
na porušenie zákona, za porušenie povinnosti ustanovenej v § 16 písm. b/ tohto zákona,
ktorého porušenia sa žalobca dopustil tým, že v spravodajskom programe „Noviny“ dňa
28. júna 2007 odvysielal príspevok „Polícia zhabala servery“, v ktorom nebola zabezpečená
objektívnosť a nestrannosť; žalovaná na základe sťažnosti zistila, že televízia J. dňa
28. júna 2007 odvysielala príspevok „Polícia zhabala servery“, ktorým by mohlo dôjsť
k porušeniu povinnosti vysielateľa podľa § 16 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z., na základe
ktorého zistenia žalovaná začala správne konanie voči žalobcovi pod č. 365-PgO/0-
4418/2007 vo veci možného porušenia § 16 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s možným nezabezpečením nestrannosti a objektívnosti uvedeného príspevku; začatie
správneho konania bolo žalobcovi oznámené listom zo dňa 17. októbra 2007 s výzvou na
vyjadrenie a navrhnutie dôkazov ako aj s poučením o následkoch, keď sa k veci nevyjadrí
a nenavrhne žiadne dôkazy; žalobca sa nevyjadril a ani nenavrhol žiadne dôkazy.
Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalovaná mala preukázané,
že žalobca dňa 28. júna 2007 odvysielal v programe,,Noviny“ príspevok,,Polícia zhabala
servery,“ ktorého prepis v rozhodnutí citovala. Vyjadrenia redaktora, v predmetnom
príspevku v ktorom podroboval kritike postup polície, pričom túto kritiku umocňoval ďalšími vyjadreniami zo strany osôb, vystupujúcich v príspevku (advokát, poškodení klienti
spoločnosti W..sk, IT technik a vlastník uvedenej spoločnosti) žalovaná považovala
za kritické ladené vo vzťahu k polícii, ktoré vyzneli vo vzťahu ku kritizovanej strane
negatívne. Žalovaná ďalej uviedla, že táto skutočnosť sama o sebe nemá za následok,
že príspevok možno kvalifikovať ako príspevok, ktorý je v rozpore s ustanovením § 16
písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z., ale v záujme zachovania nestrannosti a objektivity
príspevku účastník konania musí poskytnúť priestor na vyjadrenie kritizovanej strane,
a to v rozsahu primeranom kritike. Hoci na záver príspevku bolo odvysielané vyjadrenie
hovorcu ministerstva vnútra, toto bolo podľa žalovanej nedostatočné, nakoľko sa týkalo
len určitého čiastkového problému, naznačeného v príspevku (otázka odškodného
a následných súdnych konaní). K ostatným, pomerne závažným tvrdeniam, dotknutá strana
priestor na vyjadrenie nedostala, respektíve divák nedostal informáciu o tom, že sa polícia,
ako dotknutá strana, odmietla k daným tvrdeniam vyjadriť. Žalovaná taktiež dospela k záveru,
že v príspevku nedošlo k oddeleniu vlastných názorov od informácií spravodajského
charakteru. Účastník konania odvysielal určité návody, ako polícia mohla, resp. mala
postupovať („Polícia totiž mohla sťahovať dáta aj za chodu serverov. Nemusela ich vôbec
zhabať. Hľadali server s konkrétnou IP adresou. Mali zobrať ten a nie všetkých 10“), pričom
tieto návody boli odprezentované redaktorom príspevku, resp. boli odvysielané v textovej forme. Žalovaná tieto návody kvalifikovala ako hodnotiace komentáre, ktoré neboli nijak
oddelené od ostatných spravodajských informácií. Tieto návody mali komentatívny charakter,
ich pôvod nebol transparentný, nakoľko nebolo zrejmé, na základe akých podnetov dospel
redaktor k uvedeným návodom, napr., či išlo o tlmočené názory IT pracovníka vystupujúceho
v príspevku, alebo o vlastné vyhodnotenie postupu polície. Žalovaná dospela k záveru,
že v príspevku došlo, vzhľadom na výrazný nepomer medzi kritikou odvysielanou na adresu
polície a priestorom, ktorý bol polícii poskytnutý na vyjadrenie, ako aj vzhľadom
na prítomnosť vlastných, od spravodajských informácií neoddelených názorov,
k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti spravodajského príspevku, a tým k porušeniu
povinnosti podľa § 16 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z.. Žalovaná uviedla, že vzhľadom
na skutočnosť, že príspevky do spravodajského programu,,Noviny“ sú pripravované vopred,
účastník konania mal možnosť ovplyvniť obsah daných príspevkov tak, aby nebola
opodstatnená pochybnosť, že došlo k porušeniu povinnosti uloženej v § 16 písm. b/ zákona
č. 308/2000 Z. z.. Poukázala na to, že zásada objektívnej zodpovednosti u právnických osôb
za správne delikty platí aj v prípade zákona č. 308/2000 Z. z., ako aj správneho poriadku,
ktoré nevyžadujú pri preukázaní, či došlo k správnemu deliktu, dokazovať zavinenie,
podstatné je iba to, či k porušeniu objektívne došlo, alebo nie s tým, že ani jeden z uvedených zákonov neobsahuje tzv. liberačné dôvody, ktoré by umožnili zbaviť sa zodpovednosti
za správny delikt, ako aj to, že okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu zákona, môžu byť
zohľadnené pri ukladaní druhu sankcie, ale nie sú dôvodom na zastavenie správneho konania.
Najvyšší súd súhlasí s konštatovaním žalovanej, že zodpovednosť u právnických osôb
za právny delikt sa zakladá na zásade objektívnej zodpovednosti, ktorá vyplýva
aj z ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z..
Najvyšší súd taktiež zastáva názor, že v administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie zaň, je podstatné, či účastník správneho
konania, ktorý sa mal svojím postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu došlo, ako aj, následky ním vzniknuté, môžu mať vplyv
len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu.
V správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z.
postupuje podľa ustanovení správneho poriadku, a preto povinnosťou žalovaného správneho
orgánu bolo v predmetnom konaní postupovať v súčinnosti s účastníkom tohto konania
– žalobcom. Inštitút súčinnosti je ustanovený na viacerých miestach správneho poriadku (§ 3
ods. 2, § 33 ods. 2, § 56) a vyjadruje vzájomnú jednotu práv a povinnosti. Účastník správneho
konania má nielen právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie správnosti svojho tvrdenia
má súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať, nesplnenie tejto povinnosti
má za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti podmieňujúcej výsledok konania.
Nesplnenie si tejto povinnosti však nezbavuje správny orgán zistiť vo veci skutočný stav,
keďže túto povinnosť správnemu orgánu ukladá zákonodarca v ustanovení § 32 ods. 1
správneho poriadku.
Správny orgán zabezpečuje zisťovanie skutkových okolností z úradnej povinností a postupuje v súlade so správnym poriadkom, aj keď účastník správneho orgánu je nečinný
a správnemu orgánu nenavrhuje, alebo nepredkladá žiadne dôkazy a k veci samej sa žiadnym
spôsobom nevyjadruje. Účastník má právo vyjadrovať sa k podkladom v ktoromkoľvek štádiu
konania. Môže sa vyjadriť k jednotlivým dôkazom i k celkovému spôsobu prípravy
podkladov, môže sa vyjadriť k otázkam skutkovým i právnym. Zmyslom takto široko
koncipovaného oprávnenia je predísť neskorším možným námietkam účastníka, ktoré
by mohli viesť k prieťahom v konaní alebo iným komplikáciám. Správny orgán v konaní
môže pokračovať, a teda vydať rozhodnutie, ak sa účastník svojho práva na vyjadrenie
výslovne vzdá, alebo ostane nečinný. Pokiaľ správny orgán vydal rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umožnil účastníkovi vyjadriť sa pred rozhodnutím, ide o procesné pochybenie
správneho orgánu a teda o takú vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.
Posúdenie súdu v preskúmavanom konaní, či takéto procesné pochybenie správneho orgánu
je takou vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, je podmienené
konkrétnymi okolnosťami toho ktorého prípadu.
Z obsahu administratívneho spisu najvyšší súd mal v danej veci preukázané,
že žalovaná žalobcovi oznámila začatie správneho orgánu a správne ho vyzvala na vyjadrenie
sa k veci a na navrhnutie, alebo predloženie dôkazov s poučením o jeho procesných právach.
Podkladom pre rozhodnutie žalovanej, ako správneho orgánu bol príspevok vysielateľa
– žalobcu, s ktorým sa žalovaná oboznámila na základe sťažnosti a vyjadrenia žalobcu vo veci
možného poníženia jeho povinnosti ako vysielateľa týkajúcej sa neobjektívnosti a nestrannosti
predmetného príspevku. Žalobca sa v správnom konaní v danej veci nevyjadril a ani
nenavrhol Rade vykonať žiadne dôkazy, ani sám žiadne dôkazy nepredložil, resp. nevzniesol
v konaní iné návrhy, žalovaná, ako správny orgán, z úradnej povinnosti nevykonala ďalšie
dôkazy. Najvyšší súd v danej veci zastáva názor, že žalovaná, ako správny orgán, postupovala
v súlade so zákonnými predpismi, vo veci zistila riadne skutkový stav a zo skutkových
okolností vyvodila správny právny názor. Nemožno vytýkať správnemu orgánu,
že by sa v konaní dopustil takej procesnej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť
rozhodnutia. Na základe výkladu právnej normy § 33 správneho poriadku v intenciách
logického a rozumného uváženia vôľou zákonodarcu bolo, aby sa účastník správneho konania
oboznámil s dôkazmi, ktoré by mali byť podkladom pre rozhodnutie, ktoré boli v správnom
konaní vykonané správnym orgánom, a s ktorými tento účastník nebol oboznámený. Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo
zo skutkových zistení, ktoré boli, alebo mali byť účastníkovi správneho konania – žalobcovi
dobre známe, pretože podkladom pre rozhodnutie bol ním odvysielaný príspevok,,Polícia
zhabala servery“, v relácii vysielateľa „Noviny“ zo dňa 28. júna 2007.
Žalovaná, ako správny orgán v danej veci, teda v správnom konaní umožnila
účastníkovi správneho konania sa vyjadriť k veci a navrhovať dôkazy, tento však v správnom
konaní nevyužil svoje právo a žiadne návrhy v konaní nevzniesol, žiadne dôkazy nepredložil, a ani žiadne dôkazy nenavrhoval vykonať.
Vzhľadom na uvedené, teda Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci
dospel k záveru, že žalovaná, ako správny orgán, postupovala v správnom konaní v súlade
s právnou normou ustanovenou v § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 správneho poriadku, keďže umožnila, aby sa žalobca mohol pred vydaním rozhodnutia vyjadriť k jeho podkladom
i k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, a teda nemožno považovať
za procesné pochybenie postup žalovanej, keď nevyzvala opätovne žalobcu na vyjadrenie
sa pred vydaním rozhodnutia, keďže výklad právnej normy ustanovenej v § 33 je potrebné
vykonávať na základe logického a rozumného uváženia vzhľadom na konkrétne okolnosti
individuálne v každej veci.
Z uvedených dôvodov najvyšší súd neprihliadol na námietku žalobcu, ktorou
nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa stotožňovať možnosť účastníka nahliadnuť
do administratívneho spisu s povinnosťou správneho orgánu dať účastníkovi konania
možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Výklad právnej normy ustanovenej v § 33
správneho poriadku nemožno vykonať formalisticky, ale vzhľadom na konkrétne okolnosti
v každej individuálnej veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov, preskúmajúc napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu odvolacích dôvodov namietaných žalobcom
v odvolaní, dospel k záveru, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku
krajského súdu nemožno považovať za právne relevantné, také, ktoré by mohli ovplyvniť
posúdenie danej veci a že pokiaľ súd prvého stupňa žalobu zamietol, rozhodol vo veci
v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok Krajského
súdu v Bratislave podľa § 250ja ods. 3 OSP a § 219 ods. 1, 2 potvrdil.
O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa ustanovenia § 246c ods. 1 OSP
v spojení s § 224 ods. 2 a § 250k ods. 1 OSP tak, že nepriznal účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania, keďže navrhovateľ v odvolacom konaní nemal úspech a odporkyni
trovy odvolacieho konania nevznikli a ani si ich náhradu neuplatňovala.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. marca 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková