Najvyšší súd  

5Sžo/252/2010

  Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej v právnej veci žalobcu T. C., bytom B., zastúpeného JUDr. I. V., advokátom,

so sídlom advokátskej kancelárií F., proti žalovanému Colnému riaditeľstvu Slovenskej

republiky, Mierová č. 23, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.

10134/2009 zo dňa 05. mája 2009, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach, č. k. 6S/91/2009-59 zo dňa 09. septembra 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach,

č. k. 6S/91/2009-59 zo dňa 09. septembra 2010   p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.  

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej aj,,krajský súd“) podľa

§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu,

ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 10134/2009 zo dňa 05. mája 2009, ktorým žalovaný podľa § 232 ods. 4 zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe

colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov (ďalej aj ako „zákon č. 200/1998

Z. z.“ alebo „zákon o štátnej službe colníkov“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Michalovce č. R-793/2008-5334 zo dňa

29. decembra 2008, ktorým bol žalobca v súlade s ustanovením § 183 ods. 1 písm. d/ zákona

č. 200/1998 Z. z. v znení účinnom do 31. augusta 2009 prepustený zo služobného pomeru

colníka, a to dňom doručenia rozhodnutia podľa § 185 ods. 3 zákona č. 200/1998 Z. z. v znení

účinnom do 31. augusta 2009. Dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru colníka

bolo porušenie základných povinností colníka stanovených v § 44 ods. 3 písm. a/, b/, g/ a h/

zákona č. 200/1998 Z. z. zvlášť hrubým spôsobom.  

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa stotožnil s právnym

názorom žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu, podľa ktorého z ustanovenia

§ 44 ods. 3 písm. a/, b/,g/ a h/ zákona č. 200/1998 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase,

jednoznačne vyplývajú základné povinnosti žalobcu ako colníka. Podľa krajského súdu

nedôsledným vykonávaním zákonom požadovaných povinností došlo k ich porušeniu, čo bolo

dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru. Okolnosti samotného naplnenia

skutkovej podstaty konania žalobcu, ktoré bolo kvalifikované ako v príkrom rozpore

s obsahom služobnej prísahy a služobnými povinnosťami colníka, boli aj podľa krajského

súdu jednoznačne preukázané.

Krajský súd k námietke žalobcu týkajúcej sa nulity rozhodnutia riaditeľa Colného

úradu v Michalovciach z 29. decembra 2008 č. R-793/2008-5334 a rozhodnutie žalovaného z 05. mája 2009 č. 10143/2009-1409, uvádza že považuje za správne stanovisko žalovaného,

že plynutie lehoty na skončenie služobného pomeru uvoľnením nie je ochrannou dobou,

počas ktorej by colník nemohol byť prepustený zo služobného pomeru podľa § 183 ods. l

zákona č. 200/1998 Z. z. ak sa počas nej dopustil konania, ktoré prepustenie zakladá. Žalobné

námietky ohľadom nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho

posúdenia veci nepovažoval krajský súd za dôvodné. Ďalej uviedol, že všetky dôkazy, ktoré

boli získané v správnom konaní, boli získané v súlade so zákonom a správny orgán

pri ich vyhodnocovaní postupoval podľa § 227 ods. 4 zákona č. 200/1998 Z. z., teda hodnotil

ich podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti. Preto ani námietku právneho zástupcu žalobcu, ktorú vzniesol na pojednávaní

na Krajskom súde v Košiciach, aby súd nebral do úvahy obrazový záznam z výkonu služby

žalobcu nepovažoval súd za dôvodnú, pretože aj takéto dôkazy, ktoré slúžia ako dôkaz

v trestnom konaní, môžu byť použité v správnom konaní, ak sú vyhodnotené postupom, ktorý

upravuje príslušný právny predpis (v preskúmavanom prípade zákon č. 200/1998 Z. z.).

Takto potom krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie i postup

správneho orgánu bol z pohľadu žalobných dôvodov v súlade so zákonom, a preto žalobu

zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní

neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc

sa jeho zmeny v podobe, že Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobe v celom rozsahu

vyhovie. Dôvodil tým, že konanie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,

zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie a rozhodnutie veci a konanie

správnych orgánov trpí procesnými vadami, ktoré mali vplyv na zákonnosť napadnutých

rozhodnutí.

Podľa názoru žalobcu konanie pred Krajským súdom v Košiciach neodstránilo vyššie

uvedené dôvody, ktoré viedli žalobcu k podaniu žaloby o preskúmanie zákonnosti

právoplatného rozhodnutia a postupu správneho orgánu a naďalej trvajú. Žalobca uvádza

skutočnosť, že pre skutky, ktoré sú skutkovým základom jeho prepustenia zo služobného

pomeru, je proti nemu vedené trestné stíhanie, kde je v procesnom postavení obvineného.

Skutková totožnosť konania žalobcu, pre ktoré je proti nemu vedené trestné konanie, ako

aj konania o prepustení zo služobného pomeru má zásadné dopady pre posúdenie dôvodnosti

jeho prepustenia zo služobného pomeru.  

Žalobca počas celého konania si bol vedomý skutočnosti, že trestné konanie je iným

konaním v porovnaní s konaním o jeho prepustení zo služobného pomeru. Obidve konania

sú upravené osobitnými právnymi predpismi, spravujú sa rozdielnymi zásadami a taktiež

rozsah preukazovaných skutočností je rozdielny vzhľadom na rozdielny účel obidvoch

konaní.

Podľa žalobcu skutková totožnosť konkrétneho trestného konania vo veci žalobcu

a konania o prepustení zo služobného pomeru však neumožňujú, aby s ohľadom na princíp

prezumpcie neviny a garancie rozhodovania o vine a treste iba nezávislým a nestranným

súdom, žalovaný správny orgán konštatoval, že spáchanie skutkov, ktoré boli základom

prepustenia žalobcu zo služobného pomeru mu bolo „nepochybne preukázané“, ak vedené

trestné konanie pre totožné skutky je ešte iba v štádiu prípravného konania a nebola ani len

podaná obžaloba, ktorá je predpokladom, aby o vine a treste za tieto skutky rozhodoval

nezávislý a nestranný súd. Na základe uvedeného má žalobca za to, že konanie, ktoré bolo

skutkovým základom jeho prepustenia zo služobného pomeru colníka, nebolo spoľahlivo,

bezpečne a nespochybniteľné preukázané, pričom dôkazné bremeno k jeho preukázaniu

zaťažuje žalovaný správny orgán, ktorý toto neuniesol.

Žalobca ďalej uviedol, že správnym a zákonným postupom správneho orgánu, ktorý

mohol využiť, ak mal dôvodné podozrenie o tom, že žalobca porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v štátnej službe by ohrozovalo dôležitý záujem

štátnej služby, mal byť v súlade s dikciou § 42 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. dočasne

pozbavený výkonu štátnej služby na čas nevyhnutne potrebný na objasnenie jeho konania.

Žalobca naďalej plne zotrval na svojich tvrdeniach, ktoré uviedol jednak v odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu o jeho prepustení zo služobného pomeru

z 29. decembra 2008, ako aj v žalobe o preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia

a postupu správneho organu zo dňa 08. júla 2009, a to, že rozhodnutie prvostupňového orgánu

o jeho prepustení zo služobného pomeru považuje za nulitný – ničotný správny akt. Ten istý

prvostupňový správny orgán totiž už 16. októbra 2008 vydal rozhodnutie o uvoľnení žalobcu

zo služobného pomeru č. 654/2008-5334, dňom 31. decembra 2008, a to podľa § 182

ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z.. Toto rozhodnutie o uvoľnení zo služobného pomeru bolo

vydané na základe žiadosti žalobcu z 14. októbra 2008 a stalo sa právoplatným. Zároveň toto

rozhodnutie o uvoľnení zo služobného pomeru nebolo zrušené ani v dôsledku uplatnenia

mimoriadnych opravných prostriedkov, ani v konaní súdom v rámci správneho súdnictva.

Nesúhlasiac so záverom krajského súdu, že žalovaný, ako aj správny orgán prvého

stupňa postupoval v konaní a rozhodovaní o prepustení žalobcu zo služobného pomeru

spôsobom, ktorý nie je v rozpore so zákonom o štátnej službe colníkov, mal za to, že krajský

žalobu   podľa 250j ods. 1 OSP zamietol nesprávne. Uviedol, že predmetným konaním pred krajským súdom bola jednoznačne porušená ústavná zásada prezumpcie neviny, ktorá

je garantovaná jednak Ústavou Slovenskej republiky, a to každému, ako aj kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou (Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Uviedol,

že krajský súd sa námietkou žalobcu o porušení zásady prezumpcie neviny riadne nezaoberal.

Zo záveru krajského súdu jednoznačne vyplýva fakt, že konajúci súd sa z vyššie uvedenou

námietkou žalobcu vysporiadal tak, že nevykonal dostatočné dokazovanie v tom smere,

či bola porušená predmetná zásada alebo nie, ale stotožnil sa s názorom žalovaného

správneho orgánu. Vyššie uvedeným má žalobca na mysli jednak to, že krajský súd, považuje

za správne stanovisko žalovaného, že plynutie lehoty na skončenie služobného pomeru

uvoľnením nie je ochrannou dobou, počas ktorej by colník nemohol byť prepustený

zo služobného pomeru podľa § 183 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z.z., ak sa počas nej dopustil

konania, ktoré prepustenie zakladá a jednak to, že krajský súd v rozsudku potvrdil a podobne,

ako žalovaný jednoznačne usvedčil žalobcu z vykonania skutku, pre ktorý je žalobca zároveň

aj trestne stíhaný. Žalobca pritom vychádza zo strany „5“ rozsudku Krajského súdu

v Košiciach, kde je uvedené: „z obsahu administratívneho spisu, ako aj z obsahu napadnutých

rozhodnutí, že v správnom konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca porušil služobné

povinnosti a služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom konaním, ktoré je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia riaditeľa Colného úradu Michalovce“. Takýto postup žalobca

odmieta, nakoľko v ňom vidí porušenie ďalšej základnej zásady Občianskeho súdneho

konania, a to „rovnosť strán v konaní“.

Žalobca poukázal ďalej na fakt, a to že v správnom konaní nemohlo dôjsť k tomu,

aby správny orgán v rámci vlastného šetrenia vyslovil, že žalobca sa svojím konaním dopustil

skutku, ktorý je svojou povahou a obsahom totožný so skutkom, za ktorý je žalobca stíhaný

v trestnom konaní. Žalobca má za to, že postojom žalovaného, ako aj postojom krajského

súdu, došlo jednoznačne k prejudikovaniu predmetnej veci.  

Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky napadnutý rozsudok krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/91/2009-59 zo dňa

09. septembra 2010 zmenil tak, že rozhodnutie Colného riaditeľstva Slovenskej republiky

o odvolaní zo dňa 05. mája 2009 číslo 10134/2009-1409 a rozhodnutie riaditeľa colného

úradu Michalovce o prepustení zo služobného pomeru zo dňa 29. decembra 2008, číslo  

R-793/2008-5334 sa zrušuje a vec sa vráti žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Ďalej žalobca uviedol, že v prípade úspechu si bude uplatňovať náhradu trov konania.

Žalovaný, nesúhlasiac s dôvodmi uvedenými v odvolaní žalobcu, navrhol napadnutý

rozsudok krajského súdu z jeho vecne a právne správnych dôvodov potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP),

odvolanie   prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP,

keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred

na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu   www.nsud.sk (§ 156 ods. 1

a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a po oboznámení

sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať

úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako

aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo

dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

V zmysle ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP sa postupuje v prípadoch, v ktorých

fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím

a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia

a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP ).

Predpokladom vzniku služobného pomeru colníka je zloženie služobnej prísahy,

v ktorej je subsumovaný sľub čestnosti, statočnosti, disciplinovanosti ako aj ochrany

bezpečnosti a verejného poriadku (§ 17 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z.).

Služobná disciplína colníkov spočíva v dôslednom plnení služobných povinností,

ktoré sú ustanovené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi

nadriadených (§ 43 zákona č. 200/1998 Z. z.).

Podľa § 44 ods. 3 písm. a/, b/, g/ a h/ citovaného zákona je colník povinný:

a/ plniť svedomité úlohy, ktoré sú uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími

všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami,

príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, b/ vykonávať štátnu službu osobne, riadne a včas,  

g/ v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť

colnej správy alebo ohroziť dôveru k colnej správe,

h/ dodržiavať služobnú disciplínu.

Podľa § 227 ods. 1 až 4 zákona č. 200/1998 Z. z., za dôkaz môžu slúžiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade

s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov

konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov

a organizácií, listiny, veci, a obhliadka. Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu

svojich tvrdení dôkazy. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Náležitosti rozhodnutia sú upravené v ustanovení § 230 ods. 1 až 7 zákona

č. 200/1998 Z. z..

Najvyšší súd z administratívneho spisu zistil, že napadnutým rozhodnutím žalovaný

zamietol rozklad žalobcu a súčasne potvrdil personálny rozkaz riaditeľa Colného úradu

v Michalovciach, zo dňa 29. decembra 2008, ktorým bol žalobca podľa § 183 ods. 1 písm. d/

zákona č. 73/1998 Z. z. prepustený zo služobného pomeru colníka z dôvodu, že nevykonával

riadne štátnu službu, počas ktorej si neplnil svedomite úlohy uložené mu zákonom

č. 200/1998 Z. z., čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti colníka

uvedené v § 44 ods. 3 písm. a/, b/, g/ a h/ zákona č. 200/1998 Z. z., a to tým, že dňa

25. októbra 2008 spolu s colníkom M. S. odniesol zo služobnej miestnosti na stanovisku č. 1

na hranici medzi SR a UA v Čiernej nad Tisou fľaše (pálenky) v čiernom igelitovom vreci,

ktoré nezaevidoval do prvotnej evidencie. Dňa 29. októbra 2008 na stanovisku č. 1 na hranici

medzi SR a UA v Čiernej nad Tisou prevzal od colníka S. krabičky cigariet značky C., ktoré

si uložil do vreciek služobnej rovnošaty a nezaevidoval ich do prvotnej evidencie. Vyššie

uvedené konanie je v rozpore s pokynom VPCÚ Čierna nad Tisou o zapisovaní tovaru do

prvotnej evidencie po vykonanej colnej kontrole na stanovisku č. 1 na štátnej hranici medzi

SR a UA v Čiernej nad Tisou. Žalobca ďalej dňa 19. novembra 2008 na stanovisku č. 1 na

hranici medzi SR a UA v Čiernej nad Tisou pri colnej kontrole cestujúcej zistil, že dováža

textilný tovar, ktorý nie je neobchodnej povahy, ale vykazuje známky tovaru dovážaného z obchodných dôvodov a po tomto zistení cestujúcu aj s tovarom, ktorý dovážala prepustil na

územie SR v rozpore s článkom 45 Nariadenia Rady EHS č. 918/83 z 28. marca 1983

ustanovujúceho systém spoločenstva pre oslobodenie cla.

Úlohou súdov oboch stupňov v tomto preskúmavacom konaní bolo posúdiť,

či správny orgán postupoval v súlade so zákonom a či konaním žalobcu boli naplnené znaky

prepúšťacieho dôvodu podľa § 183 ods. 1 písm. d/ zákona č. 200/1998 Z. z. z hľadiska

závažnosti možného negatívneho vplyvu v služobnom pomere.

Podľa § 183 ods. 1 písm. c/ zákona č. 200/1998 Z. z. (účinnom do 31. augusta 2009)

sa služobný pomer končí aj prepustením.

Podmienkami prepustenia zo služobného pomeru podľa § 183 ods. 1 písm. d/ zákona

č. 200/1998 Z. z. sú jednak:

1/ porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a jednak

2/ jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že obe tieto podmienky boli splnené, pričom

k takémuto záveru dospel na základe výsledkov dokazovania v administratívnom konaní, bolo

potrebné s takýmto názorom krajského súdu súhlasiť.

Najvyšší súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že preskúmavané

rozhodnutie bolo vydané v rámci samostatného personálneho konania, ktoré nemá charakter

konania o trestnom obvinení. V tomto smere sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou

žalovaného správneho orgánu, uvedenou v jeho písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu.

Najvyšší súd k námietke žalobcu, že krajský súd neprihliadol na jednu zo základných

zásad trestného konania, a to na zásadu prezumpcie neviny žalobcu a následne krajský súd

nevykonal dodatočné dokazovanie, uvádza, že túto považuje za právne irelevantnú a súhlasne

s vyjadrením žalovaného k odvolaniu žalobcu poukazuje na to, že konanie o prepustení

zo služobného pomeru a trestné konanie sú samostatnými konaniami s osobitnou právnou

úpravou, pričom v konaní o prepustení zo služobného pomeru pre zvlášť hrubé porušenie

služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti nemožno vydanie rozhodnutia viazať a podmieňovať rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní. Kým v konaní o prepustení

zo služobného pomeru postačí preukázanie porušenia služobnej povinnosti zvlášť hrubým

spôsobom s podmienkou, že ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých

záujmov štátnej služby, v trestnom konaní podmienkou rozhodnutia o uznaní viny

je preukázanie spáchania skutku, ktorý má povahu trestného činu alebo prečinu. O prepustení

colníka zo služobného pomeru teda rozhoduje príslušný nadriadený a tento si podľa zákona

vo veci robí vlastný úsudok a v samostatnom personálnom konaní rozhoduje nezávisle

na výsledku trestného konania. Porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť

hrubým spôsobom teda nemožno podmieňovať spáchaním trestného činu, a na tomto základe

účinne sa domáhať trestnoprávnej zásady prezumpcie neviny. Táto zásada platí v trestnom

konaní a nie v konaní vo veciach služobného pomeru colníka.

Ďalej považuje najvyšší súd za potrebné uviesť, že správne uváženie je súdom

preskúmateľné v zmysle ustanovenia § 245 ods. 2 OSP, podľa ktorého pri rozhodnutí, ktoré

správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie),

preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených

zákonom. Pri preskúmavaní rozhodnutia, ktoré bolo vydané na základe voľnej úvahy,

je povinnosťou súdu posúdiť, či rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených

zákonom, ale z rozhodnutia musí byť tiež zrejmé, akými úvahami sa správny orgán riadil. Súčasťou preskúmania napadnutého rozhodnutia súdom je i posúdenie, či správne uváženie

je logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových zistení; nie je povinnosťou

prieskumného súdu nahradiť použité správne uváženie svojím vlastným.

Správny orgán totiž i pri voľnom uvážení nesmie nerešpektovať zákon, ako

i prekračovať jeho medze, a tiež nesmie pri použití voľnej úvahy prejavovať svoju ľubovôľu.

Najvyšší súd k ďalšej námietke žalobcu, tiež zhodne s názorom žalovaného uvádza,

že v danom prípade záviselo len od úvahy správneho orgánu, či žalobcu v súlade

s ustanovením § 42 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. v dočasne pozbaví výkonu štátnej služby,

alebo ho zo služobného pomeru podľa § 183 ods. 1 písm. d/ citovaného zákona v znení

účinnom do 31. augusta 2009 prepustí, keďže ustanovenie § 42 ods. 1 citovaného zákona,

príslušnému správnemu orgánu neukladá obligatórnu povinnosť, aby svojím rozhodnutím

dočasne pozbavil colníka výkonu štátnej služby, ak sa tento stane dôvodne podozrivým,

že porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, alebo je podozrivý, že spáchal

trestný čin, a jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem

štátnej služby.

K ostatným námietkam žalobcu uvedených v odvolaní sa najvyšší súd plne stotožňuje

s právnym názorom krajského súdu vysloveným v rozsudku č. k. 6S/91/2009-59 (§ 219

ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), považujúc námietky žalobcu vo vzťahu

k preskúmavanej veci za právne irelevantné.

Podľa názoru najvyššieho súdu boli v danom prípade naplnené znaky prepúšťacieho

dôvodu podľa § 183 ods. 1 písm. d/ zákona č. 200/1998 Z. z.(v znení účinnom

do 31. augusta 2009), pretože žalobca ním zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu

a služobné povinnosti tak, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu

dôležitých záujmov štátnej služby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva tiež do pozornosti, že služobný pomer colníka

vznikajúci mocenským aktom služobného funkcionára (rozhodnutím o prijatí) je svojou

povahou právnym pomerom štátnozamestnaneckým – verejnoprávnym a po celú dobu svojho

priebehu sa výrazne odlišuje od pracovného pomeru, ktorý je naopak pomerom

súkromnoprávnym a   účastníci ktorého majú rovné postavenie. Služobný pomer

sa od pracovnoprávneho pomeru výrazne odlišuje aj spôsobmi svojho skončenia – služobný pomer colníka sa tiež končí mocenským aktom – rozhodnutím o prepustení policajta

zo služobného pomeru zo zákonom stanovených dôvodov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky posúdiac tiež formálne a obsahové náležitosti

rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ako aj žalovaného, zhodne s názorom

krajského súdu nevzhliadol ich nezákonnosť; tieto aj podľa názoru najvyššieho súdu

sú náležite a podrobne odôvodené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené, považoval

námietky žalobcu smerujúce proti rozsudku prvostupňového súdu za nedôvodné, také ktoré

nemôžu ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto podľa § 250ja ods. 3 vety druhej OSP a § 219

ods. 1, 2 OSP s poukazom na dôvody napadnutého rozsudku Krajského súdu v Košiciach,

ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak,

že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol v tomto konaní úspešný.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozsudku   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júna 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková