Najvyšší súd Slovenskej republiky
5Sžo/24/2011
5Sžo/25/2011
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej
v právnej veci žalobkyne obchodnej spoločnosti Prvá Doručovacia, a. s. v likvidácii,
so sídlom Stará Vajnorská 90, Bratislava, IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou
Kovár a partneri, s. r. o,. so sídlom Vajnorská 8/A, Bratislava, IČO: X., proti žalovanému
Poštovému regulačnému úradu, so sídlom ul. 1. mája 16, Žilina, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného – predsedu Poštového regulačného úradu č. 38/001/09 z 23. januára 2009, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 31. marca 2011, č. k. 1S/50/2009-49 a odvolaní žalobkyne proti uzneseniu
Krajského súdu v Bratislave z 31. marca 2011, č. k. 1S/50/2009-56, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 31. marca 2011, č. k. 1S/50/2009–49 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie žalovaného -
predsedu Poštového regulačného úradu č. 38/001/09 z 23. januára 2009 a rozhodnutie
žalovaného ako prvostupňového správneho orgánu č. 969/001/08 z 09. júla 2008 z r u š u j e
a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 31. marca 2011,
č. k. 1S/50/2009–56 o d m i e t a.
5Sžo/25/2011
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 132 eur
titulom súdneho poplatku a v sume 970,54 eura titulom trov právneho zastúpenia do troch dní
na účet Advokátskej kancelárie Kovár a partneri, s. r. o., Vajnorská 8/A, Bratislava.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „súd
prvého stupňa“) zamietol podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“) žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti a následne zrušenia
rozhodnutia žalovaného č. 38/001/09 z 23. januára 2009. Týmto rozhodnutím žalovaný
(predseda Poštového regulačného úradu) potvrdil rozhodnutie žalovaného
ako prvostupňového správneho orgánu, ktorým bola žalobkyni uložená pokuta 400.000 Sk
(13.277,57 eura) za neoprávnené poskytovanie poštových služieb, ktoré sú predmetom
poštovej výhrady podľa § 7 ods. 2 písm. a/ zákona č. 507/2001 Z. z. o poštových službách
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 507/2001 Z. z.“ alebo „zákon o poštových
službách“) účinného do 31. decembra 2011.
Krajský súd tak rozhodol podľa § 1, § 7 ods. 1 a ods. 2, § 2, § 4 ods. 1 a § 39 zákona
č. 507/2001 Z. z.“, keď zistil, že žalobkyňa Prvá Doručovacia a. s., v likvidácii zapísaná
v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I. oddiel Sa, vložka č. 3798/B
je registrovaná ako poštový podnik od 21.07.2005 napísaný pod číslom 18 v registri
poštových podnikov vedeným úradom. Poskytovanie poštových služieb je u žalobkyne
zapísané aj ako predmet činnosti vo výpise z Obchodného registra. Na základe vyššie
uvedenej skutočnosti je možné žalobkyňu posudzovať za subjekt, ktorý je oprávnený
poskytovať poštové služby, avšak len tie, ktoré nie sú predmetom poštovej výhrady podľa § 7
zákona č. 507/2001 Z. z., nakoľko poštová výhrada je považovaná za poštové služby, ktoré
sú vyhradené len pre poskytovateľa univerzálnej služby. Vzhľadom k tomu, že v správnom
konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa poskytovala poštové služby aj v prípade
zásielok, ktorých vyberanie alebo distribúcia je považovaná za poštovú výhradu, dopustila
sa tak nepochybne správneho deliktu podľa ustanovenia § 39 zákona č. 507/2001 Z. z.
za čo jej Poštový regulačný úrad podľa ustanovenia § 39 ods. 2 písm. a/ zákona č. 507/2001
Z. z. uložil pokutu.
Krajský súd v Bratislave, sa s takýmto postupom Poštového regulačného úradu
stotožnil majúc za to, že tak prvostupňové ako aj druhostupňové rozhodnutie boli vydané
v súlade so zákonom, že žalovaný správny orgán predmetné rozhodnutia vydal na základe 5Sžo/25/2011
dostatočne zisteného skutkového stavu veci, že rozhodnutia sú riadne odôvodnené a žalovaný
správny orgán sa v nich vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré žalobca vzniesol
v priebehu správneho konania.
K námietke žalobkyne uplatnenej v žalobe, že činnosť žalobkyne by musela spĺňať
kumulatívne obe podmienky a to vyberanie a zároveň dodávanie poštových zásielok, krajský
súd uviedol, že z dikcie vyššie citovaného ustanovenia § 7 ods. 2 zákona č. 507/2001 Z. z.
nesporne vyplýva, že obsahom poštovej výhrady je vyberanie alebo distribúcia
korešpondencie a reklamovaných zásielok, to znamená, že toto zákonné ustanovenie určuje
alternatívu, t. j. vyberanie alebo distribúciu a nie určenie kumulatívneho splnenia dvoch
podmienok – vyberanie a distribúcia. K ďalšej námietke žalobkyne uvedenej v žalobe,
že uvedená pokuta jej bola uložená aj z toho dôvodu, že žalovaný posudzoval aj činnosť
žalobkyne v prípade zabezpečenia tlače, obálkovania zásielok, krajský súd uviedol, že táto
skutočnosť sa nezakladá na pravde, nakoľko z obsahu administratívneho spisu ako aj z obsahu
rozhodnutí nesporne vyplýva, že úrad posudzoval konanie žalobkyne len v otázkach
vyberania a distribúcie korešpondencie.
Čo sa týka otázok výroby, obálkovania predmetných zásielok, táto činnosť žalobkyne
nebola posudzovaná pri kontrolnej činnosti ani v rámci vedeného správneho konania. V celom
správnom konaní bola posudzovaná zo strany úradu len otázka vyberania a distribúcie
korešpondencie.
K námietke žalobkyne, že žalovaný sa nedostatočným spôsobom zaoberal pojmom
vyberanie poštových zásielok a otázkou realizácie predmetných zásielok formou
tzv. „hybridnej pošty“, krajský súd uviedol, že otázka vyberania poštových zásielok nemôže
byť v konaní sporná, nakoľko patrí k poštovým službám charakterizovaným v ustanovenia § 2
zákona o poštových službách. K otázke „hybridnej pošty“‚ sa Krajský súd v Bratislave stotožnil s názorom
žalovaného správneho orgánu a síce, že zákon o poštových službách neobsahuje a ani pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 80/2008 Z. z., ktorým sa zmenil a doplnil zákon
č. 507/2001 Z. z. o poštových službách s účinnosťou od 01.04.2008 neobsahoval žiadne
ustanovenia o hybridnej pošte.
Krajský súd rovnako ako ani žalovaný nespochybnil právo žalobkyne vykonávať,
resp. realizovať poštové služby, avšak s výhradou poštových služieb uvedených vo vyššie
citovanom ustanovení § 7 zákona č. 507/2001 Z. z.. Na základe vyššie uvedených skutočností
Krajský súd v Bratislave dospel k právnemu záveru totožnému so závermi správnych orgánov 5Sžo/25/2011
a konštatoval, že preskúmavanými rozhodnutiami žalovaného správneho orgánu nedošlo
k porušeniu zákona.
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní
neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.
Napadnutým uznesením z 31. marca 2011, č. k. 1S/50/2009-56 Krajský súd v Bratislave zamietol návrh na prerušenie konania, ktorého sa žalobca domáhal z dôvodu,
aby Krajský súd v Bratislave predložil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev
(t. č. Súdnemu dvoru Európskej únie) prejudiciálnu otázku podľa čl. 234 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva (ďalej aj „ZES“) ohľadom výkladu čl. 86 ods. 1 ZES v spojení
s čl. 82 ZES.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 109 ods. 2 písm. c/ OSP, z ktorého
nesporne vyplýva, že zákon v ňom upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená
také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. V takomto prípade
zákon dáva súdu možnosť, nie však povinnosť konanie vo veci prerušiť,
a to až do právoplatného skončenia veci, ktoré by mohlo mať pre samotné rozhodnutie súdu
význam. Krajský súd v Bratislave konštatoval, že v danom prípade nie je nevyhnutné
prerušenie konania, a preto návrhu žalobcu nevyhovel.
Obe tieto rozhodnutia napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa.
Rozsudok krajského súdu napadla z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/,
f/ OSP namietajúc nesprávne právne posúdenie veci, a to v nasledovných skutočnostiach.
Je nepochybné, že žalobca poskytoval poštové služby, ktoré žalovaný považuje za poštovú
výhradu spoločnosti VÚB Generáli v čase od 15.01.2008 do 19.01.2008.
Upozorňovala na znenie v tom čase (15.01. - 19.01.2008) platného a účinného ustanovenia § 7 ods. 2 písm. a/ zákona o poštových službách, podľa ktorého obsahom
poštovej výhrady je vyberanie a distribúcia korešpondencie a reklamných adresovaných
zásielok s hmotnosťou najviac 50 g. Na základe tohto ustanovenia preto museli byť splnené
kumulatívne obe podmienky, aby sa poštové služby v zmysle tohto ustanovenia považovali
za poštovú výhradu.
Upozorňovala tiež na to, že s účinnosťou od 01.04.2008 došlo k zmene zákona
o poštových službách, a to zákonom č. 80/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 507/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov, čim okrem iného došlo k zmene ustanovenia 5Sžo/25/2011
§ 7 ods. 2.,v ktorom sa v úvodnej vete spojka „a“ pred slovom „distribúcia“ nahradila spojkou
„alebo“. Zdôrazňovala, že k tejto zmene došlo až odo dňa 01.04.2008.
Namietala, že zákonodarca až po tomto dátume účinne a účelovo zmenil reguláciu
právnych vzťahov zmenou spojky „a“ na spojku „alebo“ v prv poskytovaní tzv. hybridnej
pošty, nakoľko mal záujem chrániť univerzálneho poskytovateľa poštových služieb, a to štátnu Slovenskú poštu. Za toto bohužiaľ Slovenská republika čelila procesu nesúladu
národného práva s právom Európskej únie zo strany Európskej komisie, čo vyústilo
aj do rozhodnutia Európskej komisie, proti Slovenskej republike, ktoré je súčasťou aj tohto
súdneho spisu. Žalobkyňa vo svojej žalobe poukazovala okrem iného na skutočnosť,
že jej činnosť sa mala posudzovať v zmysle ustanovenia § 7 ods. 2 písm. a/ zákona
o poštových službách, platného a účinného v čase poskytovania poštových služieb žalobcom,
teda ustanovenia § 7 zákona č. 507/2001 Z. z. do 01.04.2008, na základe ktorého by musela
žalobkyňa spĺňať kumulatívne obe podmienky to vyberanie a zároveň dodávanie poštových
zásielok, aby šlo o poštovú výhradu.
Mala za to, že prvostupňový Krajský súd v Bratislave vychádzal pri svojom
rozhodovaní z neúčinnej právnej úpravy aplikujúcej na daný posudzovaný právny vzťah,
resp. nevychádzal z ustanovenia § 7 platného v čase vykonávania poštovej služby
žalobkyňou, (čo potvrdzuje aj v odôvodnení svojho rozhodnutia (str. 5), v ktorom Krajský súd
v Bratislave jednoznačne vychádza z ustanovenia zákona č. 507/2001) avšak platného v čase
vydania napadnutého rozhodnutia (zahrňujúc zmenu zákona č. 507/2001 Z. z., účinnú
od 01.04.2008).
Konštatovanie Krajského súdu v Bratislave považovala za nesprávne posúdenie veci,
nakoľko sa Krajský súd v Bratislave nezaoberal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
otázkou, či žalobkyňa kumulatívne splnila obe podmienky (vyberanie a distribúcia) v zmysle
§ 7 ods. 2 písm. a/ zákona o poštových službách platného v čase vykonávania poštových
služieb žalobcom (t. j. pred účinnosťou zmeny zákona), avšak vychádzajúc z ustanovenia § 7
ods. 2 písm. a/ platného a účinného po 01.04.2008, keď mal za postačujúce, že žalobkyňa
splnila alternatívne jednu z podmienok, čím naplnila predpoklad vykonávania poštovej
výhrady. Takáto aplikácia zákona vyššie uvedeného, ktorý nebol v znení účinnom
na posudzovaný právny vzťah je nielen nezákonná, ale nie je súladná ani s Ústavou
Slovenskej republiky.
V zmysle týchto skutočností nebolo dokázané a jednoznačne preukázané,
že by žalobkyňa splnila pri vykonávaní poštových služieb voči spoločnosti VÚB Generali
jednu z podmienok, a to výberu zásielky, naopak sám žalovaný v rozhodnutí potvrdil, 5Sžo/25/2011
že vykonávanie poštových služieb zo strany žalobkyne neobsahovalo výber zásielok, toto
môže byť a asi by aj malo byť predmetom ďalšieho dokazovania žalovaného správneho
orgánu. Žalovaný rovnako v správnom konaní nevyvrátil tvrdenie žalobkyne, že realizácia
poštovej služby bola žalobkyňou vykonávaná vo forme „hybridnej pošty“, pričom Krajský
súd v Bratislave sa s touto skutočnosťou ďalej nezaoberal a vo svojom rozhodnutí sa s námietkou žalobkyne týkajúcej sa vykonávania poštových služieb vo forme hybridnej
pošty riadne nevysporiadal. Krajský súd v Bratislave v odôvodnení svojho rozhodnutia (str. 6)
len konštatoval, že zákon o poštových službách neobsahuje a neobsahoval žiadne ustanovenia
o hybridnej pošte. Prvostupňový súd si túto vec zjavne výkladovo zľahčil, keď absolútne
nevykladal zákony Slovenskej republiky v súlade s právom Európskej únie (ďalej aj „EÚ“)
ako aj rozhodnutím Európskej komisie (ďalej aj „EK“) založeným v tomto spise, ktorý
jednoznačne vysvetľuje spôsob výkladu týchto ustanovení a netreba ani odvolaciemu súdu
treba pripomínať, že výklad vnútroštátneho práva nesmie byť v nesúlade s právom EÚ.
Takéto konštatovanie konajúceho súdu žalobkyňa nepovažovala za dostatočné,
nakoľko sa súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobkyňa realizáciu
poštových služieb vykonávala vo forme hybridnej pošty, čo de facto potvrdil aj žalovaný
vo svojom rozhodnutí. Považovala to za závažné pochybenie zo strany konajúceho súdu,
nakoľko forma hybridnej pošty síce nie je upravená v zákone o poštových službách,
no v zmysle čl. 1 ods. 5 Všeobecného povolenia na poskytovanie poštových služieb
„hybridná pošta nespĺňa náležitosti uvedené v § 2 a § 4 zákona č. 507/2001 Z. z. o poštových
službách v znení zákona č. 15/2004 Z. z. (ďalej len „zákon“). Preto sa nepovažujú za poštovú
službu v zmysle zákona“. Hybridná pošta je, ako uviedla žalobkyňa vo svojej žalobe,
definovaná podľa Metodických pokynov a vysvetliviek k štátnemu štatistickému zisťovaniu
poštového regulačného úradu v odvetví pošty.
Na základe vyššie uvedených skutočností žalobkyňa považovala postup Krajského
súdu v Bratislave ako aj zisťovanie skutkového stavu veci za neúplné a nepostačujúce,
nakoľko sa krajský súd podľa jej názoru s viacerými závažnými otázkami len stotožnil s tvrdením žalovaného a jeho svojvoľným výkladom zákona, čo považovala zároveň
za porušenie základných práv žalobkyne definovaných v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
v platnom znení.
Navrhla preto odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Bratislave č. k. 1S/50/2009-49 zo dňa 31.03.2011 v súlade s § 250ja ods. 3 OSP zmenil tak,
že zruší rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a vráti mu vec na ďalšie konanie a zaviaže
žalovaného na náhradu trov konania.
5Sžo/25/2011
Voči napadnutému uzneseniu žalobkyňa podala odvolanie z dôvodu podľa § 205
ods. 2 písm. a/ OSP, nakoľko v konaní došlo v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 písm. f/ OSP, ktoré odôvodnila tým, že Krajský súd v Bratislave o návrhu žalobkyne
na prerušenie konania (vrátane jeho doplnenia) do vydania napadnutého rozsudku vo veci
samej nerozhodol, resp. návrhom žalobkyne sa vôbec nezaoberal. Mala za to, že Krajský súd v Bratislave týmto procesne pochybil, nakoľko napadnuté uznesenie vydal až po vyhlásení
rozsudku. Zjednodušene povedané Krajský súd v Bratislave v konaní vydal najprv
rozhodnutie vo veci samej a až následne vydal uznesenie, ktorým zamietol návrh žalobkyne
na prerušenie konania, čím došlo postupom súdu účastníkovi konania (žalobkyni) k odňatiu
možností konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ OSP. Hoci je pravdou, že tak
napadnutý rozsudok ako aj napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave sú datované tým
istým dátumom (31.03.2011), mala za to, že Krajský súd v Bratislave sa mal pred vyhlásením
rozsudku zaoberať jej návrhom na prerušenie konania (vrátane jeho následného doplnenia),
k čomu zjavne nedošlo, resp. došlo, ale až po vyhlásení rozsudku – meritórneho rozhodnutia
vo veci samej, čím došlo k porušeniu žalobcových práv v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky v platnom znení.
Navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 1S/50/2009-56 zo dňa 31.03.2011 v súlade s § 221 ods. 1 písm. f/ OSP zrušil a zaviazal
žalovaného na náhradu trov konania.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že ako príslušný správny orgán
na základe zistených skutočností a podkladov mal jednoznačne za preukázané, že v uvedenom
prípade došlo k poskytovaniu poštových služieb a jednalo sa o zásielky do 50 g, ktoré spadajú
do rozsahu poštovej výhrady podľa § 7 ods. 2 písm. a/ zákona o poštových službách.
Už z hľadiska dohodnutého účelu poskytovaných služieb medzi žalobcom a užívateľom
(VÚB Generali, dôchodková správcovská spoločnosť, Bratislava), ktorému boli služby určené je nepochybné, že ich účelom bolo poskytovanie poštových služieb.
Vyberanie a distribúcia poštových zásielok bola realizovaná po ich vyhotovení, o čom
svedčí i zrejmý časový úsek, v rámci ktorého musel poskytovateľ služby realizovať
vyberanie, triedenie, prepravu a dodávanie poštových zásielok – poštové služby (§ 2 zákona
o poštových službách) a dokladá túto skutočnosť i „dvojitá fakturácia“ poskytnutých služieb.
V rámci správneho konania bolo preukázané, že došlo zo strany poskytovateľa služby
k spracovaniu, ukladaniu a ďalšej manipulácii so zásielkami. Poskytovanie tzv. „hybridnej
pošty“ sa líši od klasickej formy služby práve tým, že dochádza k eliminácii týchto ďalších 5Sžo/25/2011
spracovateľských úkonov. K námietke žalobkyne, že krajský súd sa nezaoberal
pri odôvodnení rozhodnutia posudzovaním pojmu „vyberanie“ a nevysporiadal sa s touto
skutočnosťou, možno poukázať ako uvádza aj krajský súd v odôvodnení rozsudku,
že vyberanie poštových zásielok patrí k poštovým službám charakterizovaným v ustanovení
§ 2 zákona o poštových službách, a preto nemôže byť táto otázka v predmetnom konaní
sporná. O túto skutočnosť sa opieral krajský súd aj pri posudzovaní návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP.
Rozhodnutie Európskej komisie, ktoré bolo adresované Slovenskej republike
a na ktoré sa systematicky odvoláva žalobkyňa, vo svojom výroku namieta výklad
a uplatnenie výkladu ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 507/2001 Z. z. o poštových službách
v znení neskorších predpisov (v znení zákona č. 80/2008 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2008)
a Všeobecného povolenia na poskytovanie poštových služieb (v znení účinnom
od 18.07.2008), pričom toto rozhodnutie bolo vydané podľa čl. 86 ods. 3 ZES a súvisí
s oblasťou ochrany hospodárskej súťaže. Konanie zo strany EK voči Slovenskej republike
v prípade právnych predpisov týkajúcich sa tzv. „hybridnej pošty“ bolo formálnou výzvou
zo strany EK začaté až v priebehu roka 2008 – jún 2008 (v čase po konaní žalobkyne)
a ukončené rozhodnutím EK zo dňa 07.10.2008.
Vo vzťahu k odvolaniu žalobkyne proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa písomným podaním zo dňa
02.07.2009 a doplnením podania zo dňa 21.07.2009 požiadala podľa ustanovenia § 109 ods. 1
písm. c/ OSP o prerušenie konania z dôvodu, aby krajský súd predložil Súdnemu dvoru
Európskej únie prejudiciálnu otázku podľa čl. 234 ZES ohľadom výkladu čl. 86 ods. 1 ZES
v spojení s čl. 82 ZES. O prerušení konania možno rozhodnúť až do právoplatného skončenia
veci. V danom prípade súd nepovažoval túto otázku po posúdení všetkých právnych
a skutkových okolností prípadu za spornú a teda nepristúpil k prerušeniu konania.
S odvolaním sa na ustanovenie § 202 ods. 3 písm. o/ OSP žalovaný navrhol odvolanie
voči uzneseniu krajského súdu ako neprípustné zamietnuť.
Zároveň rozsudok krajského súdu považoval za vecne správny a odvolanie žalobkyne
navrhol ako nedôvodné zamietnuť a podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť rozsudok Krajského
súdu v Bratislave.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal obe napadnuté rozhodnutia krajského súdu 5Sžo/25/2011
a konania, ktoré im predchádzali v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolania prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu
žalobkyne proti rozsudku krajského súdu je potrebné vyhovieť, zatiaľ čo jej odvolaniu proti
uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania priznať úspech nie je možné.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, ako
aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo
dotknuté (§ 244 ods. 1, 3 OSP).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,
ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu
ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať
autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho
práva ide.
Z ustanovenia § 247 ods. 1 OSP vyplýva, v ktorých prípadoch sa môže účastník
správneho konania domáhať preskúmania rozhodnutia správneho orgánu súdom. Všeobecné
súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy vydaných v správnom
konaní, ktorými správny orgán zasahuje do práv a povinností fyzickej osoby alebo právnickej osoby.
Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve podľa V. časti
druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (v rámci ktorého bolo vydaný aj napadnutý
rozsudok krajského súdu) je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych
orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali 5Sžo/25/2011
príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať
do úvahy, že správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý posudzuje
iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Istú výnimku z tejto zásady tvorí ustanovenie § 250i ods. 2 OSP, podľa ktorého, ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci
vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7
ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia
nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať
zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym
orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.
Citované zákonné ustanovenie § 250i ods. 2 OSP bolo do piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku zakotvené zákonom č. 424/2002 Z. z. s účinnosťou od 01. januára 2003 ako
revízna právomoc správnych súdov.
Prijatá novela Občianskeho súdneho poriadku, ktorá umožnila preskúmavanie
rozhodnutí o sankciách za správne delikty v tzv. „plnej jurisdikcii“ (vrátane dokazovania)
nesporne prispieva k tomu, že správne súdnictvo v Slovenskej republike zodpovedá
európskemu štandardu a vychádza z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv
a slobôd.
Ak správny orgán rozhodol vo veciach uvedených v § 250i ods. 2 OSP
(občianskoprávnych, pracovných, rodinných či obchodných alebo rozhodol o uložení
sankcie), pretože podľa zákona má právomoc v takých veciach rozhodovať, súd nie je viazaný
skutkovým stavom zisteným správnym orgánom, teda skutkovým stavom, z ktorého
vychádzal vo svojom rozhodnutí správny orgán. Skutkový stav uzatvorí súd sám pred svojím
rozhodnutím vo veci a to buď na základe zistení, z ktorých vychádzal správny orgán, alebo
na základe opätovného vykonania dôkazov, ktoré už vykonal aj správny orgán. Dôvod,
pre ktorý súd vychádza zo skutkových zistení správneho orgánu, by mal vyplývať
z odôvodnenia jeho rozhodnutia. Tieto skutkové zistenia musia vyplývať z logického
hodnotenia tých dôkazov, ktoré vykonal správny orgán, pričom súd ich hodnotí podľa § 132
OSP (§ 250i ods. 2 veta druhá OSP), ako by ich bol vykonal sám. V konaní o uložení sankcie
správny súd musí tiež preskúmať odôvodnenosť právnej kvalifikácie protiprávneho konania 5Sžo/25/2011
fyzickej alebo právnickej osoby, t. j. či správny orgán správne podriadil jej protiprávne
konanie príslušnému zákonu a v ňom obsiahnutej skutkovej podstate.
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Princíp
legality (zákonnosti) zakotvený v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky znamená,
že viazanosť štátu právom sa musí uplatňovať jednak v oblasti viazanosti štátu ústavou,
ústavnými zákonmi a zákonmi, ako aj v oblastiach ich vykonávania orgánmi štátnej správy,
ktoré musia zásadne postupovať len na základe zákonov a v ich medziach.
V oblasti administratívneho trestania a ukladania správnych sankcií princíp legality
zaväzuje správne orgány, aby dôsledne dodržiavali premisu, že nikto nebude potrestaný inak,
ako z dôvodu a spôsobom, ktorý stanovuje platný zákon.
Administratívne trestanie má trestnoprávny charakter i podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva. Preto pri absencii procesného predpisu, ktorý by upravoval zásady
správneho trestania, treba vychádzať z Ústavy Slovenskej republiky (čl. 50) a analogicky
aj z Trestného zákona, pričom v administratívnom trestaní treba rešpektovať aj Odporúčanie
Rady Európy (91) z 13. februára 1991 (relative aux sanctions administratives), podľa ktorého
pre ukladanie administratívnych sankcií platia analogicky zásady ukladania sankcií trestných
s tým, že správny (administratívny) postih protiprávneho chovania možno uplatniť len
v primeranej lehote. Keďže ukladanie sankcií má okrem represívneho významu aj význam
preventívny, stráca tento na účinnosti uplynutím neprimeranej lehoty od vzniku porušenia
k samotnému uloženiu sankcie.
Pri rozhodovaní o administratívnych sankciách by mali byť rešpektované aj Rezolúcie
Rady Európy a Odporúčania Výboru ministrov týkajúce sa rozhodovacej činnosti verejnej
správy a ochrany práv jednotlivca a to i napriek tomu, že nie sú súčasťou nášho právneho
poriadku; ide predovšetkým o Rezolúciu Výboru ministrov č. (77) 31 o ochrane jednotlivca
v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov, Odporúčanie Výboru ministrov č. (80) 2
o správnej úvahe.
V neposlednom rade nemožno opomenúť ani Chartu práv Európskej únie,
a to v danom prípade čl. 41 ods. 1 a 2 upravujúci právo na dobrú správu vecí verejných 5Sžo/25/2011
a čl. 49 ods. 1 upravujúci zásady zákonnosti a primeranosti trestných činov a trestov, ktorý
tiež preberá tradičné pravidlo zákazu retroaktivity zákonov a trestov doplnené o pravidlo
retroaktivity miernejšieho trestu.
Vychádzajúc z uvedeného na rozdiel od krajského súdu má najvyšší súd odlišný názor
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Žalobkyňa sa skutku, ktorý bol kvalifikovaný ako správny delikt mala dopustiť v čase od 15.01.2008 do 19.01.2008. V uvedenom čase platil zákon č. 507/2001 Z. z., pričom
žalobkyňa sa mala dopustiť porušenia § 39 ods. 2 písm. a/ tohto zákona neoprávneným
poskytovaním poštových služieb, ktoré sú predmetom poštovej výhrady podľa § 7 ods. 2
písm. a/ zákona o poštových službách.
Podľa § 39 ods. 2 písm. a/ zákona č. 507/2001 Z. z. účinného do 31. decembra 2010
Poštový regulačný úrad uloží pokutu do 1.000.000 Sk (3.319,39 eura) tomu, kto neoprávnene
poskytuje poštové služby, ktoré sú predmetom poštovej výhrady.
Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 507/2001 Z. z. poštová výhrada sú poštové služby
vyhradené len pre poskytovateľa univerzálnej služby.
Podľa § 7 ods. 2 písm. a/ zákona č. 507/2001 Z. z. (v znení účinnom od 01. mája 2004,
t. j. v čase, kedy sa žalobkyňa mala dopustiť správneho deliktu) obsahom poštovej výhrady
je vyberanie a distribúcia korešpondencie a reklamných adresovaných zásielok s hmotnosťou
najviac 50 g.
Podľa § 7 ods. 2 písm. a/ zákona č. 507/2001 Z. z. (v znení účinnom od 01.04.2008)
obsahom poštovej výhrady je vyberanie alebo distribúcia korešpondencie a reklamných
adresovaných zásielok s hmotnosťou najviac 50 g.
Podľa § 39 ods. 4 zákona č. 507/2001 Z. z. účinného do 31. decembra 2010 pri ukladaní pokuty Poštový regulačný úrad prihliadne najmä na mieru zavinenia, závažnosť,
spôsob, dĺžku a dôsledky porušenia povinnosti.
Ak teda krajský súd (na rozdiel od správnych orgánov) posúdil neoprávnené
poskytovanie poštových služieb, ktoré sú predmetom poštovej výhrady podľa § 7 ods. 2
písm. a/ zákona o poštových službách a definíciu poštovej výhrady podľa zákonného
ustanovenia, ktoré nadobudlo účinnosť neskôr (od 01. apríla 2008) a nevyporiadal sa náležite 5Sžo/25/2011
s rozdielmi, ktoré z tejto zmeny vyplývajú, nepostupoval správne a rovnako pochybil,
ak sa náležite nevyporiadal ani s ustanovením § 39 ods. 4 zákona č. 507/2001 Z. z., v súlade
s ktorým má správny orgán pri rozhodovaní o výške sankcie, v rámci voľnej úvahy správneho
orgánu zvažovať závažnosť porušenia predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu, jeho
následky i dobu protiprávnosti tak, aby uložená pokuta spĺňala nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel, pričom rozpätie sadzby pokuty nemôže zvádzať k uloženiu pokuty
neprimeranej charakteru a výsledkom činnosti pokutovanej osoby, pretože pokuta
likvidačného charakteru nemôže plniť preventívnu funkciu.
Rovnako treba krajskému súdu (ale aj žalovanému) vytknúť, že ponechal celkom
bez povšimnutia, že na danú vec sa vzťahuje článok 86 Zmluvy o ES a že Európska komisia
vo veci COMP/F-1/39.562 (2008/C 322/06) [oznámené pod číslom K(2008) 5912] poukázala
na nesúlad poštového monopolu Slovenskej pošty s právom Európskej únie - článkom 86
ods. 2 Zmluvy o ES (osobitne pre prípad hybridnej pošty, ktorú podľa jej tvrdenia vykonávala
i žalobkyňa), pričom nie je rozhodujúce, že rozhodnutie Európskej komisie bolo vydané
až 07. októbra 2008, pretože v čase rozhodovania žalovaného toto rozhodnutie EK už bolo
známe a nebolo možné ho pri rozhodovaní opomenúť.
Európska komisia v rozhodnutí zo 07. októbra 2008 vo veci COMP/F-1/39.562
určenému Slovenskej republike okrem iného v bode 3. rozhodnutia definuje pojem hybridnej
pošty ako osobitnú formu poštovej služby, v rámci ktorej sa obsah zásielky elektronicky
prenesie od odosielateľa k prevádzkovateľovi poštových služieb. Ten ho následne vytlačí,
zabalí, roztriedi a doručí ako poštovú zásielku. Hybridná pošta je dôležitou službou pre podniky, akými sú napríklad banky, poisťovne a telekomunikačné spoločnosti, ktoré musia
pravidelne odosielať veľké množstvo poštových zásielok (napr. faktúry). Európska komisia
uvádza, že doručovanie zásielok hybridnej pošty sa v Slovenskej republike otvorilo
hospodárskej súťaži, pričom na trhu pôsobilo viacero súkromných spoločností. V parlamente
bol však 8. novembra 2007 predložený legislatívny návrh, ktorého cieľom bolo vyhradiť
doručovanie hybridnej pošty len pre Slovenskú poštu. Tento návrh bol prijatý v druhom čítaní
15. februára 2008 a začal sa uplatňovať 01. apríla 2008 (bod 4.), pričom Poštový regulačný
úrad vydal zároveň 30. novembra 2007 stanovisko, v ktorom zúčastnené strany informoval,
že napriek predchádzajúcim stanoviskám a rozhodnutiam sa doručovanie hybridnej pošty
bude odteraz považovať za súčasť poštového monopolu (bod 5.). Súkromným
prevádzkovateľom tak bolo zabránené vykonávať svoje činnosti v tejto oblasti, v dôsledku 5Sžo/25/2011
čoho im vznikli straty a ohrozila sa ich životaschopnosť. Služby s pridanou hodnotou, ktoré títo prevádzkovatelia ponúkali, neboli navyše zákazníkom viac k dispozícii (bod 6.). Európska
komisia v rozhodnutí ďalej konštatuje, že Slovenská pošta je v úplnom vlastníctve Slovenskej
republiky, ide teda o štátny podnik. Zároveň má výhradné právo na doručovanie tradičných
poštových zásielok s hmotnosťou do 50g gramov, ak poštová sadzba za ne je nižšia ako
dvaapolnásobok podľa základnej tarify počtových služieb. Z uvedeného dôvodu sa uplatňuje
článok 86 (bod 7.). Vzhľadom na výhradné práva má Slovenská pošta dominantné postavenie
na trhu s tradičnými poštovými službami, a to na podstatnej časti spoločného trhu, teda
na území Slovenska. Rozšírením poštového monopolu na doručovanie hybridnej pošty, ktoré
bolo dovtedy otvorené hospodárskej súťaži, a následným obmedzením ponuky poštových
služieb smerom k zákazníkom porušila Slovenská republika článok 86 ods. 1 Zmluvy o ES
v spojení s článkom 82 tejto zmluvy (bod 8.). Podľa článku 86 ods. 2 Zmluvy o ES podniky
poverené poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu podliehajú pravidlám
tejto zmluvy, najmä pravidlám hospodárskej súťaže, za predpokladu, že uplatňovanie týchto
pravidiel neznemožňuje plniť určité úlohy, ktoré im boli zverené. Je na členskom štáte,
aby preukázal, že obmedzenie hospodárskej súťaže je z hľadiska poskytovania takýchto
služieb všeobecného hospodárskeho záujmu nevyhnutné (bod 9.). Európska komisia v bode
10. uvádza, že na základe tvrdení Slovenskej republiky a Slovenskej pošty je predmetné
obmedzenie hospodárskej súťaže nevyhnutné z hľadiska poskytovania univerzálnych
poštových služieb. Avšak ani Slovenská republika ani Slovenská pošta neboli schopné
predložiť presvedčivé dôkazy o tom, že bez opätovnej monopolizácie hybridnej pošty
by Slovenská pošta nebola schopná poskytovať univerzálne poštové služby za hospodárskych
prijateľných podmienok. Preto v rozhodnutí vyzýva Slovenskú republiku, aby navrhla účinné
opatrenia s cieľom ukončiť porušovanie právnych predpisov a informovala o tom Komisiu do jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia (bod. 11.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) pri zhora vytknutých
nedostatkoch rozhodnutia krajského súdu i žalovaného, musel vec posúdiť aj z hľadiska
zákonnosti uloženej sankcie vo výške 400.000 Sk (13.277,57 eura) k dôsledkom skutku,
za ktorý bola sankcia uložená, so zreteľom na legitímne očakávania sankcionovaného
subjektu, keď bolo sporné, či poštová výhrada bola v súlade s právom EÚ a keď navyše zákon
č. 507/2001 Z. z. bol k 01. januáru 2012 zrušený zákonom č. 324/2011 Z. z. o poštových
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
5Sžo/25/2011
Zákonom č. 324/2011 Z. z. o poštových službách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 324/2011 Z. z.“) došlo
k liberalizácii poštových služieb v súlade s právom EÚ a jeho najzásadnejšou zmenou
je zrušenie poštovej výhrady.
V zákone č. 324/2011 Z. z. už neexistuje pojem poštovej výhrady a tak ani
neexistuje zákonom vymedzený okruh poštových služieb, ktoré by mohol poskytovať len
jeden poštový podnik. V praxi to znamená, že každý registrovaný poštový podnik môže
poskytovať akúkoľvek poštovú službu v plnom rozsahu.
Vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci
sp. zn. III. ÚS 120/2010 z 12. mája 2010 (R 22/2010 Zb. Ús), v zmysle ktorého každý
má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy a ak došlo k zmene právnej
úpravy, všeobecný súd musí na túto skutočnosť reagovať, nebolo možné ponechať
bez povšimnutia, že právna úprava účinná od 01. januára 2012 (zákon č. 324/2011 Z. z.)
už neobsahuje ustanovenia, ktoré by umožňovali sankcionovať registrovaný poštový
podnik (ktorým žalobkyňa doteraz je) za poskytovanie služieb, ktoré boli vyhradené len
pre poskytovateľa univerzálnej služby. Ide teda o úpravu zjavne výhodnejšiu
pre subjekt, ktorý sa mal dopustiť správneho deliktu, a použiteľnú aj na možné uloženie
sankcie tomuto subjektu, hoci sa deliktu dopustil ešte pred nadobudnutím jej účinnosti,
a to s poukazom na znenie článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“).
Podľa dnes už ustáleného názoru najvyššieho súdu, zásada určená uvedeným článkom ústavy
sa vzťahuje na všetky delikty verejného práva, teda aj na ukladanie sankcií za porušenie
povinností vo vzťahoch chránených správnym právom.
Z uvedeného vyplýva, že trestnoprávna zásada aplikácie neskoršieho zákona,
ak je pre páchateľa priaznivejší, sa vzťahuje aj na správne delikty, a to aj v prípade,
ak to zákon výslovne neustanovuje. Povinnosť aplikácie tejto zásady vyplýva priamo z ústavy
(pozri k tomu bližšie napr. rozsudok Najvyššieho súdu vo veci Januch v. Colné riaditeľstvo
SR z 24. apríla 2008 –ASPI JNS).
Uloženie sankcie v danej veci takto potom zjavne nezodpovedá platnej právnej úprave
a je podľa názoru najvyššieho súdu v rozpore s článkom 1 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy 5Sžo/25/2011
Slovenskej republiky
Najvyšší súd v tomto smere dáva do pozornosti, že podľa článku 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie zákonov musí byť v súlade s ústavou, v danom
prípade s článkom 1 ods. 1 a článkom 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky. Právna istota
a spravodlivosť, ako princípy materiálneho právneho štátu podľa názoru najvyššieho súdu
nepripúšťajú v individuálnych prípadoch aplikovanie sankcií, ktoré sú zjavne
neproporcionálne a neprimerané povahe skutku a jeho dôsledkom, a to ani vtedy,
ak zákonodarca v záujme generálnej prevencie chcel prísnosťou a výlučnosťou výšky sankcie
bez úpravy kritérií jej uloženia, chrániť závažný verejný záujem. Súd je však pri ukladaní
sankcie povinný vychádzať z princípu prísne individuálnej zodpovednosti za skutok, ktorý má
svoju mieru závažnosti a dôsledkov. Nijaký právny poriadok nemôže regulovať všetky
situácie, ktoré môžu nastať pri uplatňovaní právnej úpravy. Každý právny poriadok sa môže
uplatniť vo všetkých prípadoch iba vtedy, ak sa právna úprava dotvorí výkladom práva.
Základom výkladu práva v právnom štáte je zdravý rozum. K dôležitým materiálnym znakom
právneho štátu je aj existencia kritérií, podľa ktorých a vysvetľuje a uplatňuje každá právna
norma (k tomu pozri: Drgonec J.: Ústava Slovenskej republiky – Komentár, Heuréka 2004,
str. 57 – 58).
Súd je v konaní podľa článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky pri preskúmavaní
zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy zodpovedný za to, že preskúma zákonnosť
uloženej sankcie na základe týchto princípov materiálneho právneho štátu.
V danom prípade najvyšší súd dospel k záveru, že krajský súd zamietnutím podanej
žaloby z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku nerozhodol správne a jeho rozhodnutie
by bolo potrebné podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 221 ods. 1 písm. f/ a písm. h /OSP
zrušiť. Nakoľko však zákon č. 324/2011 Z. z. účinný od 01. januára 2012 už vo svojich
ustanoveniach neumožňuje uloženie pokuty za neoprávnené poskytovanie poštových služieb,
ktoré sú predmetom poštovej výhrady, najvyšší súd podľa § 250ja ods. 3 veta prvá OSP
napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom
žalovaný vzhľadom na novú právnu úpravu a vyslovený právny názor najvyššieho súdu, ktorý
je pre neho záväzný (§ 250ja ods. 4 OSP), bude povinný zaoberať sa prípustnosťou,
resp. neprípustnosťou uloženia sankcie, a to i s poukazom na ustanovenie § 62 zákona
č. 324/2011 Z. z., dôsledne rešpektujúc zásady správneho trestania.
5Sžo/25/2011
Odvolanie žalobkyne proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konanie bolo
potrebné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP
pre neprípustnosť odmietnuť (§ 202 ods. 3 písm. o/ OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP).
O trovách konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá OSP a v súlade s ustanovením § 250k ods. 1 veta prvá OSP priznal úspešnej
žalobkyni ich náhradu v sume 132 eur titulom súdneho poplatku za žalobu a za odvolanie
a v sume 970,54 eura titulom trov právneho zastúpenia, ktorá suma pozostáva z náhrady trov
právnej služby za dva úkony vykonané JUDr. Zuzanou Kubalovou (prevzatie a príprava
zastúpenia 23.03.2009, podanie žaloby 26.03.2009) odmena za jeden úkon á 53,49 eura plus
1 x režijný paušál á 6,95 eura [§ 11 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom do 31.05.2009 (ďalej len
„vyhláška č. 655/2004 Z. z.“ alebo „cit. vyhláška“)] a za dva úkony právnej služby vykonanej
JUDr. Karolom Kovárom, advokátom Advokátskej kancelárie Kovár a partneri, s. r. o.,
v r. 2009 (návrh na prerušenie konania 02.07.2009 a doplnenie tohto návrhu 21.07.2009)
odmena za jeden úkon á 115,90 eura a vo výške jednej polovice tarifnej odmeny á 57,95 eura
a dva úkony právnej služby vykonanej v r. 2011 (účasť na pojednávaní pred krajským súdom 31.03.2011 a podanie odvolania 17.05.2011) odmena za jeden úkon á 123,50 eura plus 2 x
režijný paušál á 6,95 eura a 2 x režijný paušál á 7,41 eura plus 20 % DPH zo sumy 708,05
eura, t. j. 141,61 eura (§ 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.05.2010
a § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od 01.06.2010, 14 ods. 5 a ods. 2
písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.05.2010, § 14 ods. 1 písm. d/
a písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od 01.06.2010, § 16 ods. 3 a § 18
ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.).
Pokiaľ žalobkyňa účtovala trovy právneho zastúpenia za rok 2009 z tarifnej hodnoty
400.000 Sk (13.277,57 eura) najvyšší súd uvádza, že pri výpočte základnej sadzby za jeden
úkon právnej pomoci vykonaný advokátom v správnom súdnictve sa v rozhodovacej praxi
správnych súdov ustálil názor, že úkony právnej pomoci vykonané advokátom v správnom
súdnictve treba posudzovať ako hodnotu veci alebo práva, ktoré nie je možné vyjadriť
v peniazoch, nakoľko správne súdnictvo nie je založené na nachádzaní subjektívnych práv
jednotlivca vrátane určovania ich spornej výšky pri peňažnom plnení, ale na prieskume
rozhodnutí správnych orgánov, ktoré priznávajú najrôznejšie verejné práva alebo ukladajú 5Sžo/25/2011
verejno-právne povinnosti, pričom základným kritériom, ktorý súd uplatňuje v tomto
prieskume, je posúdenie, či postup a samotné napadnuté rozhodnutie správneho orgánu
je zákonné alebo nie je; ide teda zásadne o veci, ktoré nie je možné objektívne oceniť
v peniazoch. Tento právny názor sa napokon premietol aj do legislatívnej zmeny, keď
s účinnosťou od 01. júna 2009 vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 209/2009 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov, bolo odsekom 3 (od 01. júna 2010 odsek 4) doplnené
ustanovenie § 11, podľa ktorého „základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania v konaniach podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku a v dávkových veciach sociálneho poistenia,
vo veciach sociálnych služieb a vo veciach preskúmavania rozhodnutia o priestupkoch patrí
odmena za jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu.“. Tým
prakticky boli odstránené problémy a rozpory ohľadom výšky priznávania tarifnej odmeny
v správnom súdnictve, pričom pri priznaní výšky tarifnej odmeny za úkony do 31. mája 2009
súdy postupujú podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení do 31. mája 2009 (§ 20a
cit. vyhlášky) tzn., že za jeden úkon právnej služby patrí 1/13 z výpočtového základu, ktorý
sa stanovuje pre každý rok osobitne, t. j. v danej veci za rok 2009.
Keďže z ustanovenia 250k ods. 1 a § 142 a nasl. OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvá
veta OSP vyplýva, že žalobcovi sa môže priznať náhrada len účelne vynaložených trov,
čo znamená, že aj v správnom súdnictve pri určovaní náhrady trov konania súd posudzuje
účelnosť vynaložených trov a prizná náhradu výdavkov, ktoré boli potrebné na uplatnenie
alebo bránenie práva, najvyšší súd nemohol žalobkyni priznať opätovne odmenu za prevzatie
a prípravu zastúpenia pri zmene advokáta, nakoľko aj keď v zmysle § 14 ods. 1 písm. a)
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. odmena advokátovi patrí aj za úkon, spočívajúci v prevzatí a príprave zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, túto časť odmeny nemožno považovať
za účelne vynaložené trovy v prípade, ak účastník konania bez vážneho dôvodu vymenil
advokáta (k tomu pozri bližšie napr. ZSP 17/2011), pričom žalobkyňa v danej veci zmenu
advokáta zmenu nijako neodôvodnila. Taktiež pokiaľ ide o doplnenie návrhu na prerušenie
konania z 21.07.2009 (č. l. 36), toto najvyšší súd považoval za jednoduchý úkon netýkajúci
sa ani veci samej, a preto zaň priznal odmenu v jednej polovine tarifnej odmeny v zmysle
§ 14 ods. 5 a § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.05.2010. 5Sžo/25/2011
Náhradu trov konania je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni na účet jej právneho
zástupcu v súlade s § 149 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. marca 2012
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová