Najvyšší súd
5Sžo/204/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej, v právnej veci žalobcu L. N., bytom M., proti žalovanému Krajskému
riaditeľstvu Policajného zboru v Nitre, Piesková č. 32, Nitra, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. KRP-100/DI-SK-2009 zo dňa 23. septembra 2009, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre, č. k. 11S/132/2009-40 zo dňa 16. marca
2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre,
č. k. 11S/132/2009-40 zo dňa 16. marca 2010 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie
žalovaného č. KRP-100/DI-SK-2009 zo dňa 23. septembra 2009 a rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru Nitra, Okresného dopravného inšpektorátu v Zlatých
Moravciach č. ORP-34/DI-ZM-SK-2009 zo dňa 15. júna 2009 zrušuje a vec v r a c i a
žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 33,- eur
do troch dní.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre podľa § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
a zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Okresného riaditeľstva Policajného zboru
Nitra, Okresného dopravného inšpektorátu v Zlatých Moravciach č. ORP-34/DI-ZM-SK-2009
zo dňa 15. júna 2009. Týmto rozhodnutím bol žalobca uznaný za vinného zo spáchania
priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. 1/ a ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), za porušenie v tom čase platného
§ 19 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 315/1996 Z. z.“) z dôvodu, že nedal prednosť
v jazde vozidlám prichádzajúcim po ceste označenej dopravnou značkou ako hlavná cesta
za čo mu bola uložená pokuta vo výške 190,- eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá
na dobu 6 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
V dôvodoch rozsudku krajský súd poukázal na to, že v priestupkovom konaní bolo
jednoznačne preukázané spáchanie priestupku žalobcom podľa § 19 ods. 1 zákona
č. 315/1996 Z. z., na tom skutkovom základe, ako je uvedené v rozhodnutí obidvoch
správnych orgánov, pričom podľa krajského súdu správne orgány dostatočným spôsobom
zistili skutkový stav a vyvodili z neho správny právny záver, pričom ich rozhodnutia sú vecne
správne a zákonu neodporujúce.
Krajský súd vo svojom odôvodnení ďalej uviedol, že oprávnenie rozhodnúť o rozsahu
zisťovania podkladov pre rozhodnutie, ako aj výber dôkazných prostriedkov, vyplýva
z vrchnostenského postavenia správneho orgánu spojeného s jeho právomocou, danou
mu zákonom voči subjektom podriadeným mu pri rozhodovaní, ako vyšetrovacieho princípu,
na ktorom je priestupkové konanie v zákone o priestupkoch založené. Do jeho kompetencie
patrí i úvaha, či určitý dôkaz vykoná alebo nie. Správny orgán môže podľa svojej úvahy
posúdiť, či sa určitá skutočnosť v rámci dokazovania ukázala ako pravdivá, t. j. môže dospieť
k záveru, že určitý dôkaz je dostačujúci alebo sa rozhodnúť, že treba zadovážiť ďalšie dôkazy,
ktoré majú relevantnejší podklad pre rozhodnutie, avšak iba vtedy, ak ide o prípady rozporov
v dôkazoch, čo podľa názoru krajského súdu nie je preskúmavaný prípad.
K námietke žalobcu, v ktorej žiadal o preskúmanie protokolu o dopravnej nehode
expertízou nezávislého súdneho znalca, krajský súd poznamenal, že súdne konanie
nenahrádza dokazovanie pred správnym orgánom, a preto predmetom súdneho konania
nemôžu byť nové námietky žalobcu.
K obvineniu žalobcu, že priestupkové konanie bolo zmanipulované krajský súd
uviedol, že na túto námietku prihliadnuť nemohol, keďže takáto námietka zo spisu nevyplýva.
Podľa názoru krajského súdu mohol žalobca nevhodné správanie konajúceho policajta
Policajného zboru signalizovať príslušnému nadriadenému orgánu.
Na záver krajský súd uviedol, že nemohol prihliadnuť ani na námietku zaujatosti
príslušníka Policajného zboru, ktorý dopravnú nehodu zadokumentoval z dôvodu, že žalobca
takúto námietku pred správnym orgánom nevzniesol. Uviedol tiež, že v tomto konaní súd
nevykonáva dokazovanie (nezisťuje zodpovedného vodiča za dopravný priestupok)
a nerozhoduje ani o náhrade škody z dopravnej nehody, ktorá je preskúmavaná súdom
na základe rozhodnutia vydaného v priestupkovom konaní správnym organom. Z týchto
dôvodov krajský súd žalobu zamietol.
Rozhodnutie o náhrade trov konania Krajský súd v Nitre odôvodnil ustanovením
§ 250k ods. 1 OSP, vychádzajúc z toho, že žalobca nemal v konaní úspech.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktoré obsiahle
popísal v 22 bodoch. Vo veciach, ktoré sa týkajú prieskumu súdom v správnom súdnictve,
uviedol že trvá na svojich pôvodných požiadavkách a tvrdení, že skutočným vinníkom
dopravnej nehody je Ľ. H. a nie on. Tiež výšku uloženej sankcie považoval za neprimeranú
vzhľadom k tomu, že je momentálne bez finančných prostriedkov, pretože je nezamestnaný
má zlý zdravotný stav (prekonal infarkt), má ešte šesť nezaopatrených detí, jeho manželka je
tiež chorá a jej príjem je 300 až 400 eur mesačne.
Na odvolacom pojednávaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky žalobca
zotrval na dôvodoch odvolania, zdôrazňujúc, že nie on spôsobil dopravnú nehodu. Zotrval
na vyjadreniach, že celé vyšetrovanie prebehlo v jeho neprospech a konajúci príslušníci
polície sa nechali ovplyvniť druhým účastníkom dopravnej nehody pánom H., ktorý si po
nehode privolal na pomoc príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže. Tvrdil, že na mieste dopravnej nehody sa polícia zaujímala len o pána H. a jeho si nevšímali vôbec, hoci
bol zranený s ktorým zranením však lekára nenavštívil. K tejto skutočnosti uviedol, že s týmto
zranením navštívil svojho známeho lekára ktorý ho ošetril, pričom si nezobral lekárske
potvrdenie. Uviedol, že pri vyšetrovaní nehody príslušníkov vôbec nezaujímala dráha jazdy p.
H., ktorá nebola priama, ale tento jazdil „myšičkou“ tak, že predbiehal pred ním idúce
vozidlo. Ďalej tvrdil, že polícia odignorovala miesto, kde došlo k stretu vozidiel, pričom sám
p. H. priznal, že nebrzdil. Uviedol, že v čase, keď do neho p. H. vrazil bol on za stredovou
čiarou, teda bol v protismere. Tvrdil, že vozidlá idúce pred p. H. mali vyhodený pravý blinker
a odbočovali na parkovisko z ktorého on vychádzal, a ak by p. H. nepoužil „myšičku“ nebol
by do neho navrazil. Žalobca tvrdil, že vyšetrovanie neprebehlo v súlade so zákonom a on sa
ničoho nedopustil. Zo strany polície došlo k účelovému mareniu vyšetrovania. Ako dôkaz
poukazuje na poškodenie svojho auta, ktoré ponechal v nabúranom stave, kde je vidno
v akom uhle sa autá stretli. Ďalej poukazoval na to, že parkoviská obchodných domov T. a A.
majú kamery a z ich záznamov sa dá všetko zistiť. Vykonanie týchto dôkazov navrhoval aj
v priestupkovom konaní, čo však akceptované nebolo. Cíti sa v pozícii poškodeného a nie
vinníka. Sám si nenechal urobiť znaleckú expertízu, lebo na to nemá prostriedky, v dôsledku nehody mal infarkt a operované srdce. Tvrdil, že ak by bolo nariadené znalecké dokazovanie,
bolo by zistené, že má pravdu. Ďalej namietal, že nebolo náležite zadokumentované m isto stretu vozidiel.
Žalovaný sa vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu vyjadril tak,
že k námietkam žalobcu sa už podrobne vyjadril vo vyjadrení k žalobe a zotrváva na svojich
doterajších vyjadreniach. Uviedol, že námietky žalobcu sa javia ako účelové, ničím
nepodložené a neopodstatnené. Preto žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre potvrdil.
Na odvolacom pojednávaní zástupkyňa žalovaného uviedla, že nákresy vyhotovené
žalobcom neboli akceptované, pretože sú v rozpore s administratívnym spisom. Uviedla,
že p. H. išiel po hlavnej ceste rýchlosťou 60 km, čo poukazuje aj brzdná dráha viditeľná
na fotodokumentácii. Tiež poukázala na to, že v križovatke sa nachádzal ostrovček. Ďalej
uviedla, že zo spisového materiálu nevyplýva, že by bol žalobca bezprostredne po nehode
tvrdil, že má nejaké zranenia a nemal ani návrhy na doplnenie dokazovania.
Z fotodokumentácie je zrejmé, že p. H. intenzívne brzdil a snažil sa zabrániť nehode,
keď mu žalobca vošiel do križovatky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP ) preskúmal
napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach
podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal
na ústnom pojednávaní (§ 250ja ods. 2 veta druhá v spojení § 250i ods. 2 OSP) a vychádzajúc
z obsahu administratívneho a súdneho spisu ako aj z toho, čo uviedli účastníci
v prvostupňovom a v odvolacom súdnom konaní dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu
je čiastočne dôvodné.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb,
ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo
dotknuté (§ 244 ods. 1 OSP).
V zmysle ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP sa postupuje v prípadoch, v ktorých
fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím
a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP ).
Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v správnom súdnictve
je ovládané dispozičnou zásadou (§ 249 ods. 2 OSP).
Podľa § 250i ods. 2 OSP ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol
o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných
a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní
tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže
vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané
správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.
Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia
a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom,
ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
V prejednávanej veci bolo úlohou súdu preskúmať na základe žaloby zákonnosť
rozhodnutia a postupu správneho organu – Krajského riaditeľstva Policajného zboru,
Krajského dopravného inšpektorátu č. KRP-100/DI-SK-2009 zo dňa 23. septembra 2009
a rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorátu
Zlaté Moravce č. ORP-34/DI-ZM-SK-2009 zo dňa 15. júna 2009.
Z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného
vyplýva, že dňa 10. novembra 2008 o 18:15 hod. viedol žalobca osobné motorové vozidlo
značky Škoda Forman EČ X., pričom pri vchádzaní do križovatky od obchodného domu A. na
Štúrovu ulicu po ceste označenej dopravnou značkou ako vedľajšia cesta, nedal prednosť
z ľavej strany prichádzajúcemu vozidlu vodiča Ľ. H. jazdiaceho po Štúrovej ulici, smer
Mlynárce označenej dopravnou značkou ako hlavná cesta, následkom čoho došlo k zrážke
vozidiel, čím teda zapríčinil žalobca dopravnú nehodu.
Týmto svojim konaním porušil ustanovenie § 19 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z.,
čím došlo k naplneniu skutkovej podstaty priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. l/ zákona
č. 372/1990 Zb., za čo mu podľa § 22 ods. 2 citovaného zákona bola uložená sankcia – pokuta
vo výške 190,- eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 6 mesiacov.
Účastník cestnej premávky je povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky
ustanovené v tomto zákone. Vodič, ktorý prichádza na križovatku po ceste označenej ako
vedľajšia cesta, je povinný dať prednosť v jazde vozidlám, prichádzajúcim po ceste označenej
dopravnou značkou ako hlavná cesta. Vodič má zastaviť vozidlo na takom mieste, odkiaľ
má na križovatku náležitý rozhľad, pričom nesmie vojsť do križovatky, ak mu situácia
nedovoľuje pokračovať v jazde za križovatkou, takže by bol nútený zastaviť vozidlo
na križovatke.
Vychádzajúc z pripojeného spisu, ako i z doterajšieho priebehu konania dospel
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) k záveru, že žalovaný vykonal
v konaní náležité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to záznamom o podaní
vysvetlenia žalobcu, záznamom o podaní vysvetlenia manželky žalobcu E. N., záznamom
o podaní vysvetlenia vodiča osobného motorového vozidla továrenskej značky Opel Vectra
evidenčné číslo X., záznamom dopravnej nehody, fotodokumentáciou, náčrtom z miesta
dopravnej nehody a evidenčnou kartou vodiča – žalobcu. Z uvedeného je teda zrejmé, z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodnutí vychádzal. Žalovaný riadne vyhodnotil
dokazovanie podľa § 34 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v znení neskorších predpisov (ďalej len,,správny poriadok“), ktoré vyústilo v riadne zistený
skutkový stav, z ktorého žalovaný vychádzal pri svojom rozhodovaní o priestupku žalobcu.
V tomto smere nebolo odvolanie žalobcu opodstatnené.
Najvyšší súd vzhľadom na hore uvedené okolnosti, upriamil pozornosť na námietku
žalobcu k výmere uložených sankcií.
Podľa § 22 ods. 1 písm. l/ zákona č. 372/1990 Zb., priestupku sa dopustí ten,
kto porušením uvedeným v písmene k/ bezprostredne ohrozí bezpečnosť alebo plynulosť
cestnej premávky alebo spôsobí dopravnú nehodu.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia za priestupok podľa odseku 1 písm. l/ možno
uložiť pokutu do výšky 232,- eur a zákaz činnosti do jedného roka.
Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, prvostupňový správny orgán uložil
žalobcovi pokutu vo výške 190,- eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 6 mesiacov s poukázaním na ustanovenie § 22 ods. 2 zákona o priestupkoch, ktoré umožňuje
za spáchanie priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. l/ citovaného zákona uložiť pokutu
až do výšky 232,- eur a zákaz činnosti do jedného roka. Z uvedeného je zrejmé, že správny
orgán rozhodol o uložení pokuty v hornej polovici sadzby a o uložení zákazu činnosti v strede
sadzby.
Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb., pri určení druhu sankcie a jej výmery
sa prihliadne na závažnosť priestupku a najmä na spôsob jeho spáchania, na jeho následky
a okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa,
ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo
disciplinárnom konaní.
Podľa § 51 priestupkového zákona, ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené
inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.
To znamená, že povinnosťou správneho orgánu pri rozhodovaní v konaní o priestupkoch je postupovať aj podľa jednotlivých ustanovení správneho poriadku a pri ich aplikácii
vychádzať zo základných zásad správneho konania (§ 3 správneho poriadku). Správny orgán
je viazaný zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 správneho poriadku) v intenciách, ktorej je povinný
v konaní a pri rozhodovaní zachovať procesné predpisy, ako aj predpisy hmotnoprávne.
V zmysle ustálenej judikatúry správnych súdov (pozri napr. rozhodnutie
č. Rs 89/2002, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
sp. zn. 3SžoKS 64/2006, rozhodnutia č. 69/2008 ZSP, č. 58/2009 ZSP), v prípade správneho
trestania súd sleduje, či správny orgán náležité zdôvodnil uloženie sankcie v určitej výške,
ak zákon pripúšťa rozpätie sankcie, či prihliadol na okolnosti viazané na subjekt, samotný
skutok a jeho následok. Určenie výšky pokuty v rámci určeného rozpätia je síce vecou
voľného uváženia, to však neznamená, že môže byť uložená v ľubovoľnej výške. Voľná
úvaha aj pri takomto rozhodovaní je myšlienkový proces, v rámci ktorého má príslušný orgán
zvažovať závažnosť porušenia predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu, jeho následky, dobu
protiprávnosti, aby uložená pokuta spĺňala nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel
s prognózou budúceho pozitívneho správania sa dotknutej osoby. Pri uložení pokuty správny
orgán prihliadne na závažnosť, spôsob i čas trvania následkov protiprávneho konania.
Riadny chod spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „Ústava SR“), zaväzuje súdy a orgány verejnej správy na odôvodňovanie
rozhodnutí. Nepreskúmateľné rozhodnutia zakladajú protiústavný stav a tento postup
je nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania.
K tomuto procesnému právu účastníka zodpovedá podľa § 157 ods. 2 OSP a podľa
§ 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. povinnosť súdu a správneho orgánu nielen rozhodnúť,
ale tiež vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie. Ak tak neurobia,
zaťažia svoje rozhodnutie vadou spočívajúcou v tom, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov a účastníkovi konania sa postupom súdu odníme možnosť konať
pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/OSP, § 250j ods. 3 písm. d/ a ods. 3 OSP) a súčasne
postupujú aj v rozpore čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Prvostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia k určeniu druhu
a výmery uloženej sankcie uviedol, že prihliadol na § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch v znení neskorších predpisov, na závažnosť priestupku, na spôsob jeho spáchania, na jeho následky,
na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa,
ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom, alebo
disciplinárnom konaní.
Druhostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia v súvislosti s touto otázkou
konštatoval, že prvostupňový správny orgán posúdil dôkaznú situáciu v súlade so zákonom
a vymeral sankciu v súlade so zákonom a krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že sa stotožnil zo zisteným skutkovým stavom a závermi žalovaného, keď uložil
žalobcovi kumulatívne pokutu a zákaz činnosti, a to pokutu vo výške 190,- eur a 6 mesiacov
zákazu činnosti, pričom povinnosť uložiť kumulatívnu sankciu, t. j. pokutu a zákaz činnosti,
vyplýva priamo zo zákona.
Najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že takéto všeobecné, nekonkrétne
odôvodnenie nepostačuje, pretože určenie výšky pokuty je výsledkom správneho uváženia,
ktoré je súdom preskúmateľné v zmysle § 245 ods. 2 OSP. Ak má súd posúdiť, či rozhodnutie v časti, v ktorej bola určená výška sankcie, ktoré bolo vydané na základe voľnej úvahy,
nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom nepostačuje, že určená výška sankcie
je v rozpätí, ktoré zákon pripúšťa, musí byť preskúmateľné aj to, ako boli vzaté do úvahy
hľadiská ustanovené v zákone.
Preto, aj keď je určenie výšky pokuty výsledkom správneho uváženia, neznamená
to, že správny orgán môže postupovať ľubovoľne. Je jeho povinnosťou zaoberať sa všetkými
hľadiskami, ktoré zákon ako predpoklad úvahy vymedzuje, zadovážiť si potrebné dôkazy,
vyvodiť z nich skutkové zistenia a právne závery a až potom na základe zákonom povoleného
správneho uváženia pri rešpektovaní zmyslu a účelu zákona a hraníc, ktoré vymedzuje,
dospieť pri dodržaní zásad logického uvažovania k určeniu výšky pokuty.
Najvyšší súd nemohol vzhľadom na vyššie uvedené ponechať bez povšimnutia
skutočnosť, že rozhodnutia o uložení sankcie a jej výške sú nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov a v konaní došlo k podstatnej vade konania, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
rozhodnutia. Nápravu v konaní je možné dosiahnuť len zmenou prvostupňového rozsudku
a zrušením žalovaných rozhodnutí správnych orgánov podľa (§ 250ja ods. 3 prvá veta OSP).
Správny orgán je viazaný právnym názorom súdu (§ 250j ods. 6 OSP ), a tak v novom konaní správny orgán prejedná uloženie sankcie za priestupok a rozhodne o nej tak, aby jeho
rozhodnutie zodpovedalo zákonu.
Na záver najvyšší súd k námietkam žalobcu, ktoré nepatria do súdneho prieskumu
v správnom súdnictve, uvádza, že žalobca sa mal a môže obrátiť na príslušného nadriadeného
príslušníkov policajného zboru ním opisovaných v žalobe, ako aj podať podnet na inšpekciu
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a v neposlednom rade sa aj obrátiť na orgány činné
v trestnom konaní.
O náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a podľa § 250k ods. 1 OSP a priznal v súdnom konaní
úspešnému žalobcovi náhradu trov konania v sume 33,- eur za zaplatený súdny poplatok
za žalobu. Náhradu cestovného najvyšší súd žalobcovi nemohol priznať, pretože ich náhradu
v zákonnej lehote troch dní nevyčíslil (§ 151 ods. 1 a ods. 2 OSP v spojení s § 211 ods. 2
a § 246c ods. 1 veta prvá OSP).
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. decembra 2010
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková