Najvyšší súd  

5Sžo/204/2010

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu   JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci žalobcu L. N., bytom M., proti žalovanému Krajskému

riaditeľstvu Policajného zboru v Nitre, Piesková č. 32, Nitra, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. KRP-100/DI-SK-2009 zo dňa 23. septembra 2009, na odvolanie

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre, č. k. 11S/132/2009-40 zo dňa 16. marca

2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre,  

č. k. 11S/132/2009-40 zo dňa 16. marca 2010   z m e ň u j e   tak, že rozhodnutie

žalovaného č. KRP-100/DI-SK-2009 zo dňa 23. septembra 2009 a rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru Nitra, Okresného dopravného inšpektorátu v Zlatých

Moravciach č. ORP-34/DI-ZM-SK-2009 zo dňa 15. júna 2009 zrušuje   a vec   v r a c i a

žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je   p o v i n n ý   zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 33,- eur

do troch dní.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre podľa § 250j ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania

a zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil

rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Okresného riaditeľstva Policajného zboru

Nitra, Okresného dopravného inšpektorátu v Zlatých Moravciach č. ORP-34/DI-ZM-SK-2009

zo dňa 15. júna 2009. Týmto rozhodnutím bol žalobca uznaný za vinného zo spáchania

priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. 1/ a ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), za porušenie v tom čase platného  

§ 19 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 315/1996 Z. z.“) z dôvodu, že nedal prednosť

v jazde vozidlám prichádzajúcim po ceste označenej dopravnou značkou   ako hlavná cesta  

za čo mu bola uložená pokuta vo výške 190,- eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá  

na dobu 6 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

V dôvodoch rozsudku krajský súd poukázal na to, že v priestupkovom konaní bolo

jednoznačne preukázané spáchanie priestupku žalobcom podľa § 19 ods. 1 zákona  

č. 315/1996 Z. z., na tom skutkovom základe, ako je uvedené v rozhodnutí obidvoch

správnych orgánov, pričom podľa krajského súdu správne orgány dostatočným spôsobom

zistili skutkový stav a vyvodili z neho správny právny záver, pričom ich rozhodnutia sú vecne

správne a zákonu neodporujúce.

Krajský súd vo svojom odôvodnení ďalej uviedol, že oprávnenie rozhodnúť o rozsahu

zisťovania podkladov pre rozhodnutie, ako aj výber dôkazných prostriedkov, vyplýva

z vrchnostenského postavenia správneho orgánu spojeného s jeho právomocou, danou  

mu zákonom voči subjektom podriadeným mu pri rozhodovaní, ako vyšetrovacieho princípu,

na ktorom je priestupkové konanie v zákone o priestupkoch založené. Do jeho kompetencie

patrí i úvaha, či určitý dôkaz vykoná alebo nie. Správny orgán môže podľa svojej úvahy

posúdiť, či sa určitá skutočnosť v rámci dokazovania ukázala ako pravdivá, t. j. môže dospieť

k záveru, že určitý dôkaz je dostačujúci alebo sa rozhodnúť, že treba zadovážiť ďalšie dôkazy,

ktoré majú relevantnejší podklad pre rozhodnutie, avšak iba vtedy, ak ide o prípady rozporov

v dôkazoch, čo podľa názoru krajského súdu nie je preskúmavaný prípad.

K námietke žalobcu, v ktorej žiadal o preskúmanie protokolu o dopravnej nehode

expertízou nezávislého súdneho znalca, krajský súd poznamenal, že súdne konanie

nenahrádza dokazovanie pred správnym orgánom, a preto predmetom súdneho konania

nemôžu byť nové námietky žalobcu.

K obvineniu žalobcu, že priestupkové konanie bolo zmanipulované krajský súd

uviedol, že na túto námietku prihliadnuť nemohol, keďže takáto námietka zo spisu nevyplýva.

Podľa názoru krajského súdu mohol žalobca nevhodné správanie konajúceho policajta

Policajného zboru signalizovať príslušnému nadriadenému orgánu.

Na záver krajský súd uviedol, že nemohol prihliadnuť ani na námietku zaujatosti

príslušníka Policajného zboru, ktorý dopravnú nehodu zadokumentoval z dôvodu, že žalobca

takúto námietku pred   správnym orgánom nevzniesol. Uviedol tiež, že v tomto konaní súd

nevykonáva dokazovanie (nezisťuje zodpovedného vodiča za dopravný priestupok)

a nerozhoduje ani o náhrade škody z dopravnej nehody, ktorá je preskúmavaná   súdom  

na základe rozhodnutia vydaného v priestupkovom konaní správnym organom. Z týchto

dôvodov krajský súd žalobu zamietol.

Rozhodnutie o náhrade trov konania Krajský súd v Nitre odôvodnil ustanovením  

§ 250k ods. 1 OSP, vychádzajúc z toho, že žalobca nemal v konaní úspech.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktoré obsiahle

popísal v 22 bodoch. Vo veciach, ktoré sa týkajú prieskumu súdom v správnom súdnictve,

uviedol že trvá na svojich pôvodných požiadavkách a tvrdení, že skutočným vinníkom

dopravnej nehody je Ľ. H. a nie on. Tiež výšku uloženej sankcie považoval za neprimeranú

vzhľadom k tomu, že je momentálne bez finančných prostriedkov, pretože je nezamestnaný

má zlý zdravotný stav (prekonal infarkt), má ešte šesť nezaopatrených detí, jeho manželka je

tiež chorá a jej príjem je 300 až 400 eur mesačne.

Na odvolacom pojednávaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky žalobca

zotrval na dôvodoch odvolania, zdôrazňujúc, že nie on spôsobil dopravnú nehodu. Zotrval  

na vyjadreniach, že celé vyšetrovanie prebehlo v jeho neprospech a konajúci príslušníci

polície sa nechali ovplyvniť druhým účastníkom dopravnej nehody pánom H., ktorý si po

nehode privolal na pomoc príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže. Tvrdil, že na mieste dopravnej nehody sa polícia zaujímala len o pána H. a jeho si nevšímali vôbec, hoci

bol zranený s ktorým zranením však lekára nenavštívil. K tejto skutočnosti uviedol, že s týmto

zranením navštívil svojho známeho lekára ktorý ho ošetril, pričom si nezobral lekárske

potvrdenie. Uviedol, že pri vyšetrovaní nehody príslušníkov vôbec nezaujímala dráha jazdy p.

H., ktorá nebola priama, ale tento jazdil „myšičkou“ tak, že predbiehal pred ním idúce

vozidlo. Ďalej tvrdil, že polícia odignorovala miesto, kde došlo k stretu vozidiel, pričom sám

p. H. priznal, že nebrzdil. Uviedol, že v čase, keď do neho   p. H. vrazil bol on za stredovou

čiarou, teda bol v protismere. Tvrdil, že vozidlá idúce pred p. H. mali vyhodený pravý blinker

a odbočovali na parkovisko z ktorého on vychádzal, a ak by p. H. nepoužil „myšičku“ nebol

by do neho navrazil. Žalobca tvrdil, že vyšetrovanie neprebehlo v súlade so zákonom a on sa

ničoho nedopustil. Zo strany polície došlo k účelovému mareniu vyšetrovania. Ako dôkaz

poukazuje na poškodenie svojho auta, ktoré ponechal v nabúranom stave, kde je vidno

v akom uhle sa autá stretli. Ďalej poukazoval na to, že parkoviská obchodných domov T. a A.

majú kamery a z ich záznamov sa dá všetko zistiť. Vykonanie týchto dôkazov navrhoval aj

v priestupkovom konaní, čo však akceptované nebolo. Cíti sa v pozícii poškodeného a nie

vinníka. Sám si nenechal urobiť znaleckú expertízu, lebo na to nemá prostriedky, v dôsledku nehody mal infarkt a operované srdce. Tvrdil, že ak by bolo nariadené znalecké dokazovanie,

bolo by zistené, že má pravdu. Ďalej namietal, že nebolo náležite zadokumentované m isto stretu vozidiel.

Žalovaný sa vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu vyjadril tak,  

že k námietkam žalobcu sa už podrobne vyjadril vo vyjadrení k žalobe a zotrváva na svojich

doterajších vyjadreniach. Uviedol, že námietky žalobcu sa javia ako účelové, ničím

nepodložené a neopodstatnené. Preto žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre potvrdil.

Na odvolacom pojednávaní zástupkyňa žalovaného   uviedla, že nákresy vyhotovené

žalobcom neboli akceptované, pretože sú v rozpore s administratívnym spisom. Uviedla,

že p. H. išiel po hlavnej ceste rýchlosťou 60 km, čo poukazuje aj brzdná dráha viditeľná  

na fotodokumentácii. Tiež poukázala na to, že v križovatke sa nachádzal ostrovček. Ďalej

uviedla, že zo spisového materiálu nevyplýva, že by bol žalobca bezprostredne po nehode

tvrdil, že má nejaké zranenia a nemal ani návrhy na doplnenie dokazovania.

Z fotodokumentácie je zrejmé, že p. H. intenzívne brzdil a snažil sa zabrániť nehode,  

keď mu žalobca vošiel do križovatky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP ) preskúmal

napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach

podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal  

na ústnom pojednávaní (§ 250ja ods. 2 veta druhá v spojení § 250i ods. 2 OSP) a vychádzajúc

z obsahu administratívneho a súdneho spisu ako aj z toho, čo uviedli účastníci

v prvostupňovom a v odvolacom súdnom konaní dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu  

je čiastočne dôvodné.  

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb,  

ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo

dotknuté (§ 244 ods. 1 OSP).

V zmysle ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP sa postupuje v prípadoch, v ktorých

fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím  

a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP ).

Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v správnom súdnictve  

je ovládané dispozičnou zásadou (§ 249 ods. 2 OSP).

Podľa § 250i   ods.   2   OSP ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol  

o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných  

a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní

tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže

vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané

správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia

a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom,

ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

V prejednávanej veci bolo úlohou súdu preskúmať na základe žaloby zákonnosť

rozhodnutia a postupu správneho organu – Krajského riaditeľstva Policajného zboru,

Krajského dopravného inšpektorátu č.   KRP-100/DI-SK-2009 zo dňa 23. septembra 2009

a rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorátu

Zlaté Moravce č. ORP-34/DI-ZM-SK-2009 zo dňa 15. júna 2009.  

Z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného

vyplýva,   že dňa 10. novembra 2008 o 18:15 hod. viedol žalobca osobné motorové vozidlo

značky Škoda Forman EČ X., pričom pri vchádzaní do križovatky od obchodného domu A. na

Štúrovu ulicu po ceste označenej dopravnou značkou ako vedľajšia cesta, nedal prednosť

z ľavej strany prichádzajúcemu vozidlu vodiča Ľ. H. jazdiaceho   po Štúrovej ulici, smer

Mlynárce označenej dopravnou značkou ako hlavná cesta, následkom čoho došlo k zrážke

vozidiel, čím teda zapríčinil žalobca dopravnú nehodu.

Týmto svojim konaním porušil ustanovenie § 19 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z.,  

čím došlo k   naplneniu skutkovej podstaty priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. l/ zákona  

č. 372/1990 Zb., za čo mu podľa § 22 ods. 2 citovaného zákona bola uložená sankcia – pokuta

vo výške 190,- eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 6 mesiacov.

Účastník cestnej premávky je povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky

ustanovené v tomto zákone. Vodič, ktorý prichádza na križovatku po ceste označenej ako

vedľajšia cesta, je povinný dať prednosť v jazde vozidlám, prichádzajúcim po ceste označenej

dopravnou značkou ako hlavná cesta. Vodič má zastaviť vozidlo na takom mieste, odkiaľ  

má na križovatku náležitý rozhľad, pričom nesmie vojsť do križovatky, ak mu situácia

nedovoľuje pokračovať v jazde za križovatkou, takže by bol nútený zastaviť vozidlo  

na križovatke.

Vychádzajúc z pripojeného spisu, ako i z doterajšieho priebehu konania dospel

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) k záveru, že žalovaný vykonal  

v konaní náležité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to záznamom o podaní

vysvetlenia žalobcu, záznamom o podaní vysvetlenia manželky žalobcu E. N., záznamom

o podaní vysvetlenia vodiča osobného motorového vozidla továrenskej značky Opel Vectra

evidenčné číslo X., záznamom dopravnej nehody, fotodokumentáciou, náčrtom z miesta

dopravnej nehody a evidenčnou kartou vodiča – žalobcu. Z uvedeného je teda zrejmé, z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodnutí vychádzal. Žalovaný riadne vyhodnotil

dokazovanie podľa § 34 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)

v znení neskorších predpisov (ďalej len,,správny poriadok“), ktoré vyústilo v riadne zistený

skutkový stav, z ktorého žalovaný vychádzal pri svojom rozhodovaní o priestupku žalobcu.

V tomto smere nebolo odvolanie žalobcu opodstatnené.

Najvyšší súd vzhľadom na hore uvedené okolnosti, upriamil pozornosť na námietku

žalobcu k výmere uložených sankcií.  

Podľa § 22 ods. 1 písm. l/ zákona č. 372/1990 Zb., priestupku sa dopustí ten,  

kto porušením uvedeným v písmene k/ bezprostredne ohrozí bezpečnosť alebo plynulosť

cestnej premávky alebo spôsobí dopravnú nehodu.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia za priestupok podľa odseku 1 písm. l/ možno

uložiť pokutu do výšky 232,- eur a zákaz činnosti do jedného roka.

Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, prvostupňový správny orgán uložil

žalobcovi pokutu vo výške 190,- eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 6 mesiacov s poukázaním na ustanovenie § 22 ods. 2 zákona o priestupkoch, ktoré umožňuje  

za spáchanie priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. l/ citovaného zákona uložiť pokutu  

až do výšky 232,- eur a zákaz činnosti do jedného roka. Z uvedeného je zrejmé, že správny

orgán rozhodol o uložení pokuty v hornej polovici sadzby a o uložení zákazu činnosti v strede

sadzby.

Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb., pri určení druhu sankcie a jej výmery  

sa prihliadne na závažnosť priestupku a najmä na spôsob jeho spáchania, na jeho následky  

a okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa,

ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo

disciplinárnom konaní.

Podľa § 51 priestupkového zákona, ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené

inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.  

To znamená, že povinnosťou správneho orgánu   pri rozhodovaní v konaní o priestupkoch   je postupovať aj podľa jednotlivých ustanovení správneho poriadku a pri ich aplikácii

vychádzať zo základných zásad správneho konania (§ 3 správneho poriadku). Správny orgán

je viazaný zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 správneho poriadku) v intenciách, ktorej je povinný

v konaní a pri rozhodovaní zachovať procesné predpisy, ako aj predpisy hmotnoprávne.

V zmysle ustálenej judikatúry správnych súdov (pozri napr. rozhodnutie  

č. Rs 89/2002, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci  

sp. zn. 3SžoKS 64/2006, rozhodnutia č. 69/2008 ZSP, č. 58/2009 ZSP), v prípade správneho

trestania súd sleduje,   či správny orgán náležité zdôvodnil uloženie sankcie v určitej výške,

ak zákon pripúšťa rozpätie sankcie, či prihliadol na okolnosti viazané na subjekt, samotný

skutok a jeho následok. Určenie výšky pokuty v rámci určeného rozpätia je síce vecou

voľného uváženia, to však neznamená, že môže byť uložená v ľubovoľnej výške. Voľná

úvaha aj pri takomto rozhodovaní je myšlienkový proces, v rámci ktorého má príslušný orgán

zvažovať závažnosť porušenia predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu, jeho následky, dobu

protiprávnosti, aby uložená pokuta spĺňala nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel

s prognózou budúceho pozitívneho správania sa dotknutej osoby. Pri uložení pokuty správny

orgán prihliadne na závažnosť, spôsob i čas trvania následkov protiprávneho konania.

Riadny chod spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

(ďalej len „Ústava SR“), zaväzuje súdy a orgány verejnej správy na odôvodňovanie

rozhodnutí. Nepreskúmateľné rozhodnutia zakladajú protiústavný stav a tento postup  

je nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania.

K tomuto procesnému právu účastníka zodpovedá podľa § 157 ods. 2 OSP a podľa  

§ 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. povinnosť súdu a správneho orgánu nielen rozhodnúť,  

ale tiež vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie. Ak tak neurobia,

zaťažia svoje rozhodnutie vadou spočívajúcou v tom, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné  

pre nedostatok dôvodov a účastníkovi konania sa postupom súdu odníme možnosť konať

pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/OSP, § 250j ods. 3 písm. d/ a ods. 3 OSP) a súčasne

postupujú aj v rozpore čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Prvostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia k určeniu druhu

a výmery uloženej sankcie uviedol, že prihliadol na § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch v znení neskorších predpisov, na závažnosť priestupku, na spôsob jeho spáchania, na jeho následky,

na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa,

ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom, alebo

disciplinárnom konaní.

Druhostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia v súvislosti s touto otázkou

konštatoval, že prvostupňový správny orgán posúdil dôkaznú situáciu v súlade so zákonom

a vymeral sankciu v súlade so zákonom a krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, že sa stotožnil zo zisteným skutkovým stavom a závermi žalovaného, keď uložil

žalobcovi kumulatívne pokutu a zákaz činnosti, a to pokutu vo výške 190,- eur a 6 mesiacov

zákazu činnosti, pričom povinnosť uložiť kumulatívnu sankciu, t. j. pokutu a zákaz činnosti,

vyplýva priamo zo zákona.  

Najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že takéto všeobecné, nekonkrétne

odôvodnenie nepostačuje, pretože určenie výšky pokuty je výsledkom správneho uváženia,

ktoré je súdom preskúmateľné v zmysle § 245 ods. 2 OSP. Ak má súd posúdiť, či rozhodnutie v časti, v ktorej bola určená výška sankcie, ktoré bolo vydané na základe voľnej úvahy,

nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom   nepostačuje,   že určená výška sankcie  

je v rozpätí, ktoré zákon pripúšťa, musí byť preskúmateľné aj to, ako boli vzaté do úvahy

hľadiská ustanovené v zákone.

Preto, aj keď je určenie výšky pokuty výsledkom správneho uváženia, neznamená  

to, že správny orgán môže postupovať ľubovoľne. Je jeho povinnosťou zaoberať sa všetkými

hľadiskami, ktoré zákon ako predpoklad úvahy vymedzuje, zadovážiť si potrebné dôkazy,

vyvodiť z nich skutkové zistenia a právne závery a až potom na základe zákonom povoleného

správneho uváženia pri rešpektovaní zmyslu a účelu zákona a hraníc, ktoré vymedzuje,

dospieť pri dodržaní zásad logického uvažovania k určeniu výšky pokuty.

Najvyšší súd nemohol vzhľadom na vyššie uvedené ponechať bez povšimnutia

skutočnosť, že rozhodnutia o uložení sankcie a jej výške sú nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov a v konaní došlo k podstatnej vade konania, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť

rozhodnutia. Nápravu v konaní je možné dosiahnuť len zmenou prvostupňového rozsudku

a zrušením žalovaných rozhodnutí správnych orgánov podľa (§ 250ja ods. 3 prvá veta OSP).

Správny orgán je viazaný právnym názorom súdu (§ 250j ods. 6 OSP ), a tak v novom konaní správny orgán prejedná uloženie sankcie za priestupok a rozhodne o nej tak, aby jeho

rozhodnutie zodpovedalo zákonu.

Na záver najvyšší súd k námietkam žalobcu, ktoré nepatria do súdneho prieskumu

v správnom súdnictve, uvádza, že žalobca sa mal a môže obrátiť na príslušného nadriadeného

príslušníkov policajného zboru ním opisovaných v žalobe, ako aj podať podnet na inšpekciu

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a v neposlednom rade sa aj obrátiť na orgány činné

v trestnom konaní.

O náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 2 OSP v spojení  

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a podľa § 250k ods. 1 OSP a priznal v súdnom konaní

úspešnému žalobcovi náhradu trov konania v sume 33,- eur za zaplatený súdny poplatok  

za žalobu. Náhradu cestovného najvyšší súd žalobcovi nemohol priznať, pretože ich náhradu

v zákonnej lehote troch dní nevyčíslil (§ 151 ods. 1 a ods. 2 OSP v spojení s § 211 ods. 2  

a § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. decembra 2010

  JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková